ENGEL a iní proti HOLANDSKU

ENGEL a iní proti HOLANDSKU

109

ENGEL a iní proti HOLANDSKU Rozsudok z 8. júna 1976

NEOFICIÁLNE ZHRNUTIE A OKOLNOSTI PRÍPADU

A. Základné skutočnosti Piatimi sťažovateľmi v tomto prípade sú Cornelis J. M. Engel, Peter van der Wiel, Gerrit Jan de Wit, Johannes C. Dona a Willem A. C. Schul, všetci holandskí štátni občania, ktorí boli v rokoch 1970 a 1971 vojakmi základnej vojenskej služby a mali rôzne nižšie hodnosti v holandských ozbrojených silách. Pri rozličných príležitostiach im príslušní veliaci dôstojníci uložili rôzne tresty za priestupky proti vojenskej disciplíne. Pán Engel a pán van der Wiel boli obvinení pre svojvoľné opustenie posádky, pán de Wit z bezohľadnej jazdy a nesplnenia príkazov. Pán Dona a pán Schul boli redaktormi časopisu vydávaného Združením vojakov základnej vojenskej služby (Vereniging van Dienstplichtige Militairen – ďalej len „VVDM“). Boli potrestaní za to, že sa v uvedenom časopise objavili články, ktoré podkopávali vojenskú disciplínu. Trestom pôvodne uloženým pánu de Witovi, pánu Donovi a pánu Schulovi bolo uväznenie v disciplinárnom oddelení. Pán Engel a pán van der Wiel boli potrestaní niekoľkými dňami „ľahkého“, „prísnejšieho“ alebo „prísneho“ väzenia. Keďže pán Engel nedbal na prvý trest, bol predbežne pozbavený slobody v prísnom väzení predtým, ako bol potrestaný druhý raz. Všetci sťažovatelia sa odvolali k dôstojníkovi pre sťažnosti a potom na Najvyšší vojenský súd, ktorý v podstate potvrdil napadnuté rozhodnutia. Súd však znížil trest pre pána de Wita na 12 dní prísnejšieho väzenia a skrátil trest pána Schula zo štyroch mesiacov na tri mesiace väzenia. Počas odvolacieho konania páni Dona a Schul boli takmer jeden mesiac v dočasnej väzbe vo forme prísnejšieho väzenia. Ich tresty boli vykonané krátko po rozhodnutí Najvyššieho vojenského súdu Holandska. Bežný vojak alebo nižší dôstojník bol pri ľahkom väzení vo všeobecnosti uväznený v kasárňach, ale mohol sa, keď nebol v službe, voľne pohybovať v ich blízkosti. Prísnejšie väzenie predstavovalo uväznenie len mimo služby v špeciálne určenej, ale nezamknutej miestnosti. Na druhej strane boli bežní vojaci alebo nižší dôstojníci, ktorí mali prísne väzenie, uzamknutí v cele tak počas služby, ako aj po nej. Uväznenie v disciplinárnom oddelení, ktoré sa vzťahovalo len na vojakov bez hodnosti, predstavovalo

110


podrobenie páchateľa prísnejšej disciplíne, ako bolo bežné, tým, že ho poslali do špeciálneho zariadenia na tri až šesť mesiacov. Posledné dva tresty boli v roku 1974 zrušené.

B. Konanie pred Európskou komisiou pre ľudské práva Sťažovatelia podali svoje sťažnosti Európskej komisii pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) v rozličných dňoch roku 1971. Ich sťažnosti mali spoločné to, že uvádzali, že uložené tresty predstavovali pozbavenie slobody, ktoré je v rozpore s článkom 5, že konania pred vojenskými orgánmi a Najvyšším vojenským súdom Holandska nespĺňali požiadavky článku 6 a že spôsob, akým s nimi zaobchádzali, bol diskriminačný, čím bol porušený článok 14 v spojení s článkom 5 a článkom 6 ods. 1. Osobitné porušenia článku 5 uviedol pán Engel v súvislosti so svojím predbežným zatknutím a pán Dona a pán Schul v súvislosti s dočasnou väzbou. Páni Dona a Schul tiež uvádzali porušenie článkov 10, 11, 14, 17 a 18 v svojich prípadoch. Komisia v svojej správe vyjadrila názor, že okrem otázok týkajúcich sa ľahkého uväznenia bol vo vzťahu k sťažovateľom, pokiaľ ide o ich sťažnosti, ktoré majú spoločný základ, porušený článok 5 ods. 1 a 4, že predbežné zatknutie pána Engela bolo porušením článku 5 ods. 1, ale v súvislosti s ostatnými sťažnosťami nebol Dohovor porušený. Komisia postúpila prípad Európskemu súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) 8. októbra 1974 a holandská vláda 17. decembra 1974.

VÝŇATOK Z ROZSUDKU

PRÁVNY STAV

54. Vláda, Komisia aj sťažovatelia sa zhodli v tom, že Dohovor v princípe platí aj pre príslušníkov ozbrojených síl a nielen pre civilné obyvateľstvo. V článkoch 1 a 14 Dohovoru sa uvádza, že „každému, kto podlieha (ich) jurisdikcii“, zmluvné štáty priznávajú „bez diskriminácie“ práva a slobody uvedené v Hlave I. Článok 4 ods. 3 písm. b), ktorý vylučuje vojenskú službu zo zákazu nútenej alebo povinnej práce, ďalej potvrdzuje, že sa vo všeobecnosti záruky Dohovoru vzťahujú na vojakov. Potvrdzuje to aj článok 11 ods. 2 in fine, ktorý dovoľuje štátom zaviesť špecifické obmedzenia výkonu slobody zhromažďovania a združovania príslušníkmi ozbrojených síl. Napriek tomu musí Súd pri interpretácii a aplikácii Dohovoru v tomto prípade brať do úvahy osobitné črty vojenského života a ich vplyv na situáciu jednotlivých príslušníkov ozbrojených síl. 55. Po uvedených predbežných otázkach teraz Súd postupne článok po článku preskúma každú sťažnosť všetkých piatich sťažovateľov.


I.

111

ÚDAJNÉ PORUŠENIA ČLÁNKU 5 A.

Údajné porušenie článku 5 ods. 1 posudzované samostatne

56. Všetci sťažovatelia uviedli, že disciplinárny trest alebo tresty, opatrenie alebo opatrenia, ktoré im boli uložené, boli porušením článku 5 ods. 1, ktorý ustanovuje: „1. Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; -

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“

1.

K právu na slobodu v súvislosti s vojenskou službou

57. Počas prípravy a nasledujúceho prijatia Dohovoru mala veľká väčšina zmluvných štátov obranné zložky a neskôr aj systém vojenského poriadku, ktorý vo svojej podstate v sebe zahŕňal možnosť uložiť na niektoré práva a slobody príslušníkov týchto zložiek obmedzenia, ktoré by nemohli byť uložené civilnému obyvateľstvu. Existencia uvedeného systému, ktorý si štáty odvtedy ponechali, sama osebe nie je v rozpore s ich záväzkami. Vojenský poriadok však nie je mimo sféry upravenej článkom 5 ods. 1. Nielenže sa uvedené ustanovenie musí interpretovať vo svetle článkov 1 a 14 (pozri odsek 54), ale zoznam pozbavení slobody v ňom uvedený je vyčerpávajúci, o čom svedčia slová „okrem nasledujúcich prípadov“. Disciplinárny trest alebo opatrenie môžu teda spôsobiť porušenie článku 5 ods. 1. Vláda to navyše uznáva. 58. Pri proklamovaní „práva na slobodu“ v článku 5 ods. 1 sa myslí na slobodu jednotlivca v klasickom slova zmysle, t. j. fyzickú slobodu osoby. Jeho účelom je zabezpečiť, aby nebol nikto svojvoľne pozbavený slobody. Ako zdôraznila vláda aj Komisia, netýka sa obmedzenia slobody pohybu samého osebe (článok 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru). Je to jasné tak z použitia výrazov „pozbaviť slobody“, „zatknutie“ a „pozbavenie slobody“, ktoré sa objavujú aj v odsekoch 2 až 5, ako aj z porovnania článku 5 s inými normatívnymi ustanoveniami Dohovoru a jeho protokolov.

112


59. Na stanovenie, či bol niekto „pozbavený slobody“ v zmysle článku 5, musí byť východiskovým bodom jeho konkrétna situácia. Vojenská služba, ako sa s ňou stretávame v zmluvných štátoch, sama osebe v žiadnom prípade nepredstavuje pozbavenie slobody v zmysle Dohovoru, keďže je výslovne povolená v článku 4 ods. 3 písm. b). Navyše dosť široké obmedzenia slobody pohybu členov ozbrojených síl odôvodňujú špecifické požiadavky vojenskej služby, takže ani bežné obmedzenia s ňou spojené nespadajú pod článok 5. Každý štát má právo vytvoriť si vlastný systém vojenského poriadku a má v tejto veci určitú mieru voľnej úvahy. Hranice, ktoré štát nemôže prekročiť, nie sú pri článku 5 rovnaké pre vojakov a civilné obyvateľstvo. Disciplinárny trest alebo opatrenie, ktoré by sa po analýze bezpochyby považovalo za pozbavenie slobody, ak by šlo o civilistu, sa nemusí rovnako posúdiť u vojaka. Napriek tomu môže byť takýto trest alebo opatrenie porušením článku 5, ak má formu obmedzení, ktoré sa jasne odlišujú od bežných životných podmienok v ozbrojených silách zmluvných štátov. Na stanovenie, či je tomu tak, je potrebné vziať do úvahy celý rad faktorov, ako je povaha, trvanie, účinky a spôsob výkonu sporného trestu alebo opatrenia. 2.

K existencii pozbavení slobody v tomto prípade

60. Na základe uvedených téz Súd preskúma, či v tomto prípade došlo v jednom prípade alebo viacerých prípadoch k pozbaveniu slobody. Hlavné stanovisko vlády predstavuje negatívnu odpoveď vo vzťahu k všetkým sporným trestom a opatreniam (odseky 15 – 19 písomného stanoviska a ústne argumenty), kým podľa Komisie len ľahké väzenie nepredstavuje problém vo vzťahu k článku 5 ods. 1 (odseky 67 – 76 správy Komisie). 61. K pozbaveniu slobody nedošlo pri troj- a štvordňovom ľahkom väzení, ktoré bolo uložené pánu Engelovi (odseky 34 – 36, druhý trest) a pánu van der Wielovi (odseky 37 – 39). Hoci vojaci, ktorým bol uložený uvedený trest, by mohli byť mimo služby uväznení v svojich obydliach alebo vo vojenských budovách, alebo v priestoroch, nie sú zamknutí a pokračujú vo vykonávaní svojich povinností (§ 8 zákona o vojenskej disciplíne z 27. apríla 1903 – Wet op de Krijgstucht, ďalej len „Zákon z roku 1903“ a odsek 18 tohto rozsudku). Zostávajú viac-menej v bežnom kolobehu armádneho života. 62. Prísnejšie väzenie sa od ľahkého líši len v jednom bode: mimo služby si vojaci odpykávajú trest na špeciálne určenom mieste, ktoré nesmú opustiť s cieľom navštíviť jedáleň, kino alebo spoločenské miestnosti, ale nie sú zamknutí (§ 9-B Zákona z roku 1903 a odsek 19 tohto rozsudku). Na základe uvedeného Súd za pozbavenie slobody nepovažuje ani dvanásťdňové prísnejšie väzenie, na ktoré sa sťažoval pán de Wit (pozri odsek 41). 63. Prísne väzenie zrušené v roku 1974 sa od ľahkého a prísnejšieho väzenia líšilo v tom, že nižší dôstojníci a bežní vojaci tento trest vykonávali zamknutí v cele cez deň aj v noci a na základe toho nevykonávali bežné povinnosti (§ 10-B Zákona z roku 1903 a odsek 20 tohto rozsudku). Predstavovalo preto pozbavenie slobody. Aj predbežné zatknutie uložené pánu Engelovi vo forme prísneho väzenia (§ 44 Zákona z roku 1903, odseky 26, 34 a 35 tohto rozsudku) malo teda napriek krátkemu trvaniu (20. – 22. marca 1971) rovnaký charakter. 64. Uväznenie v disciplinárnom oddelení, ktoré bolo tiež zrušené v roku 1974, ale v roku 1971 bolo uložené pánu Donovi a pánu Schulovi, predstavovalo najtvrdší trest po-


113

dľa vojenského disciplinárneho práva v Holandsku. Vojaci bez hodnosti, ktorí boli odsúdení v disciplinárnom konaní na tento trest, neboli oddelení od tých, ktorí boli odsúdení na rovnaký trest na základe trestnoprávnych predpisov, a jeden mesiac alebo aj dlhšie nemohli opustiť predmetné oddelenie. Uväznenie trvalo tri až šesť mesiacov. Bolo značne dlhšie ako ostatné tresty vrátane prísneho väzenia, ktoré mohlo byť uložené na jeden deň až štrnásť dní. Navyše sa ukázalo, že pán Dona a pán Schul boli v noci zamknutí v cele (§ 5, 18 a 19 Zákona z roku 1903, kráľovský dekrét z 14. júna 1971 a odseky 21 a 50). Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že došlo k pozbaveniu slobody. 65. To neplatí o opatrení, ktoré od 8. októbra do 3. novembra 1971 predchádzalo uvedenému uväzneniu, keďže páni Dona a Schul boli v dočasnej väzbe vo forme prísnejšieho väzenia (§ 20 Zákona z roku 1903, odseky 22, 46, 48 a 62 tohto rozsudku). 66. Súd teda dospel k záveru, že ani ľahké väzenie pánov Engela a van der Wiela, ani prísnejšie väzenie pána de Wita, ani dočasná väzba pánov Donu a Schula si nevyžadujú hlbšie preskúmanie, pokiaľ ide o článok 5 ods. 1. Dvojdňový trest prísneho väzenia uložený pánu Engelovi 7. apríla 1971 a potvrdený Najvyšším vojenským súdom Holandska 23. júna 1971 sa prakticky zhodoval so skorším opatrením: považoval sa za už vykonaný, a to od 20. do 22. marca 1971, keď bol sťažovateľ predbežne zatknutý (odseky 34 – 36, tretí trest). Súd má na druhej strane povinnosť rozhodnúť, či bolo spomínané predbežné zatknutie, ako aj uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení v súlade s článkom 5 ods. 1. 3.

K zlučiteľnosti pozbavení slobody v tomto prípade s článkom 5 ods. 1

67. Vláda alternatívne tvrdila, že uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení a predbežné zatknutie pána Engela spĺňali požiadavky uvedené v článku 5 ods. 1 písm. a), resp. b) (odseky 21 – 23 stanoviska vlády). Nespomenula písmená c) až f). 68. Článok 5 ods. 1 písm. a) povoľuje „zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom“. Súd rovnako ako vláda (ústne pojednávanie z 29. októbra 1975) poznamenáva, že uvedené ustanovenie nerobí rozdiely, pokiaľ ide o právnu povahu protiprávneho činu, za ktorý bola osoba odsúdená. Týka sa každého „odsúdenia“ vyhláseného „súdom“, ktorého dôsledkom je pozbavenie slobody, či už sa odsúdenie považuje podľa vnútroštátneho práva dotknutého štátu za trestné, alebo za disciplinárne. Páni Dona a Schul boli skutočne pozbavení slobody „po“ odsúdení Najvyšším trestným súdom. Podľa § 64 Zákona z roku 1903 mali ich odvolania proti rozhodnutiam veliaceho dôstojníka (8. októbra 1971) a dôstojníka pre sťažnosti (19. októbra 1971) odkladný účinok, čo je skutočnosť, ktorú Komisia zjavne prehliadla (odsek 85 a príloha č. IV správy Komisie), ale ktorú vláda správne zdôraznila (odsek 21 stanoviska vlády). Preto sa ich presun do disciplinárnych kasární v Nieuwersluis uskutočnil len na základe konečných rozsudkov vynesených 17. novembra 1971 (pozri odseky 18, 48 a 50). Zostáva ešte zistiť, či uvedené rozsudky prijal „príslušný súd“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a). Najvyšší vojenský súd Holandska, ktorého právomoc nebola spo-

114


chybnená, predstavuje z organizačného hľadiska súd. Jeho štyria vojenskí členovia bezpochyby nie sú podľa zákona neodstrániteľní, ale podobne ako dvaja civilní členovia sú nezávislí v zmysle pojmu „súd“ v Dohovore (rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 41, ods. 78 a ods. 30 tohto rozsudku). Zo spisového materiálu v tomto prípade (pozri odseky 31 – 32 a 48 – 49) sa nejaví, že by páni Dona a Schul nepožívali pred Najvyšším vojenským súdom Holandska výhody primeraných súdnych záruk v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a), autonómneho ustanovenia, ktorého požiadavky nie sú vždy rovnaké ako požiadavky článku 6. Záruky poskytnuté uvedeným sťažovateľom sa ukázali ako „adekvátne“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a), ak sa berie do úvahy „konkrétna povaha okolností“, za ktorých sa konanie uskutočnilo (pozri už spomínaný rozsudok z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 41 – 42, ods. 78). Pokiaľ ide o článok 6, Súd ďalej posúdi, či je v tomto prípade aplikovateľný, a ak áno, či sa rešpektoval. Dotknutý trest bol tiež uložený a nasledovne vykonaný „zákonne“ a „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“. V krátkosti, uvedený trest nebol v rozpore s článkom 5 ods. 1. 69. Predbežné zatknutie pána Engela jasne nespadá pod článok 5 ods. 1 písm. a). Vláda odvodila svoju argumentáciu z písmena b), keďže toto dovoľuje „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody, … aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom“. Súd zastáva názor, že slová, „aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom“, sa týkajú len prípadov, keď právo dovoľuje pozbavenie slobody osoby na donútenie splnenia špecifickej a konkrétnej povinnosti, ktorú dovtedy nesplnil. Široká interpretácia by spôsobila následky, ktoré by neboli v súlade s princípmi právneho štátu, z ktorých celý Dohovor čerpá inšpiráciu (pozri rozsudok Golder z 21. februára 1975, séria A, č. 18, str. 16 – 17, ods. 34). Napríklad by oprávňoval na administratívne pozbavenie slobody s cieľom prinútiť občana splniť akýkoľvek záväzok, jeho všeobecnú povinnosť podriadiť sa právu. V skutočnosti sa predbežné zatknutie pána Engela v žiadnom prípade neuskutočnilo na zaručenie splnenia takejto povinnosti v budúcnosti. Paragraf 44 Zákona z roku 1903, ktorý je aplikovateľný, keď má dôstojník „dostatočné informácie na to, aby sa domnieval, že jeho podriadený spáchal vážny priestupok proti vojenskej disciplíne“, odkazuje na správanie v minulosti. Opatrenie na základe uvedeného ustanovenia je prípravnou fázou vojenského disciplinárneho konania, a preto patrí do oblasti trestov. Toto opatrenie má zrejme za určitých okolností aj sprievodný cieľ alebo účinok spočívajúci v donútení príslušníka ozbrojených síl splniť budúce povinnosti, a len pri veľkej vynaliezavosti ho možno zaradiť pod písmeno b). Ak by tomu bolo tak, mohlo by sa použitie tohto ustanovenia rozšíriť na tresty stricto sensu vrátane pozbavenia slobody pre jeho zastrašujúce účinky. To by pozbavilo takéto tresty základných záruk ustanovených v písmene a). Uvedené opatrenie sa naozaj viac podobá na tie, o ktorých hovorí článok 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru. V tomto prípade však nesplnilo jednu z požiadaviek uvedeného ustanovenia, keďže pozbavenie slobody pána Engela od 20. do 22. marca 1971 nebolo „s cieľom predvedenia pred príslušný súdny orgán“ (pozri odseky 86 – 88 správy Komisie). Predbežné zatknutie pána Engela nebolo ani „zákonné“ v zmysle článku 5 ods. 1, keďže prekročilo (podľa informácií na ústnom pojednávaní 28. októbra 1975


115

o dvadsaťdva až tridsať hodín) maximálnu lehotu dvadsiatich štyroch hodín ustanovenú § 45 Zákona z roku 1903. Podľa vlády dôstojník pre sťažnosti napravil túto nezrovnalosť, keď považoval disciplinárny trest prísneho väzenia na dva dni, ktorý pánu Engelovi uložil 5. apríla 1971 a ktorý potvrdil 23. júna 1971 Najvyšší vojenský súd Holandska, za vopred vykonaný od 20. do 22. marca 1971. Z judikatúry Európskeho súdu je však jasné, že započítanie väzby (Untersuchungshaft) ako súčasti neskoršieho rozsudku nemôže eliminovať porušenie článku 5 ods. 3, ale môže mať len vplyv pri aplikácii článku 50 na základe toho, že obmedzilo spôsobenú ujmu (pozri rozsudok Stögmüller z 10. novembra 1969, séria A, č. 9, str. 27, 36 a 39 – 45; rozsudky Ringeisen zo 16. júla 1971 a z 22. júna 1972, séria A, č. 13, str. 20 a 41 – 45 a č. 15, str. 8, ods. 21; rozsudok Neumeister zo 7. mája 1974, séria A, č. 17, str. 18 – 19, ods. 40 – 41). Súd nevidí dôvod na iné riešenie pri hodnotení súladu predbežného zatknutia pána Engela s článkom 5 ods. 1. Pozbavenie slobody sťažovateľa od 20. do 22. marca 1971 sa teda uskutočnilo v rozpore s týmto odsekom.

B.

Údajné porušenie článku 14 v spojení s článkom 5 ods. 1

70. Podľa sťažovateľov boli sporné tresty a opatrenie aj v rozpore s článkom 14 v spojení s článkom 5 ods. 1. Článok 14 ustanovuje: „Užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

71. Keďže niektoré z uvedených trestov a opatrení nepredstavovali pozbavenie slobody (pozri odseky 61, 62 a 65), údajná diskriminácia v súvislosti s nimi nepredstavuje problém v súvislosti s článkom 14, keďže neovplyvnila užívanie práv uvedených v článku 5 ods. 1. To neplatí pre predbežné zatknutie pána Engela, ani pre uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení (pozri odseky 63 a 64). 72. Páni Engel, Dona a Schul sa v prvom rade sťažovali na rozdiely v zaobchádzaní s vojakmi. Podľa § 10 a 44 Zákona z roku 1903 sa predbežné zatknutie vo forme prísneho väzenia vykonávalo, pokiaľ ide o dôstojníkov, v ich bytoch, stanoch alebo obydliach, kým vojaci s nižšími hodnosťami a bez hodností boli zamknutí v celách (pozri odsek 20). Na trest uväznenia v disciplinárnom oddelení mohli byť odsúdení len vojaci bez hodnosti (§ 3 – 5 Zákona z roku 1903 a odseky 16 a 21 tohto rozsudku). Rozdiely založené na hodnostiach môžu byť v rozpore s článkom 14. Zoznam uvedený v tomto ustanovení je demonštratívny a nie vyčerpávajúci, o čom svedčia slová „na akomkoľvek dôvode, ako je“ (any ground such as; notamment). Okrem toho význam slova „postavenie“ (status; situation) je dosť široký na to, aby v sebe zahŕňal hodnosť. Ďalej rozdiel, ktorý sa týka spôsobu výkonu trestu alebo opatrenia predstavujúceho pozbavenie slobody, nie je pre túto skutočnosť dôvodom na vyňatie spod pôsobnosti článku 14, keďže takýto rozdiel musí mať vplyv na spôsob, akým je „užívanie“ práva obsiahnutého v článku 5 ods. 1 „zabezpečené“. Súd na základe uvedených dvoch bodov nesúhlasí s tvrdeniami vlády (pozri odsek 40, prvý pododsek správy Komisie), ale vyjadruje svoj súhlas s Komisiou (ibid., odseky 133 – 134).

116


Súd si je vedomý toho, že sa príslušná legislatíva v mnohých zmluvných štátoch vyvíja, hoci v rôznej miere, smerom k väčšej rovnosti v disciplinárnej sfére medzi dôstojníkmi, vojakmi s nižšími hodnosťami a vojakmi bez hodnosti. Holandský zákon z 12. septembra 1974 je výrazným príkladom tohto smerovania. Konkrétne zrušením prísneho väzenia a uväznenia v disciplinárnom oddelení tento zákon zmazal rozdiely kritizované pánmi Engelom, Donom a Schulom. Pri rozhodovaní, či uvedené rozdiely predstavovali diskrimináciu, ktorá by bola v rozpore s článkom 14 v spojení s článkom 5, je však potrebné brať do úvahy moment, keď existovali. Súd preskúma túto otázku vo svetle svojho rozsudku z 23. júla 1968 v „Belgickom jazykovednom“ prípade (séria A, č. 6, str. 33 – 35, ods. 9 – 10). Hierarchická štruktúra v armádach spôsobuje diferenciáciu na základe hodností. S rôznymi hodnosťami súvisia rôzne zodpovednosti, ktoré oprávňujú na určité nerovnosti v zaobchádzaní v disciplinárnej oblasti. Takéto nerovnosti v zmluvných štátoch tradične existujú a medzinárodné humanitárne právo ich toleruje (pozri odsek 140 správy Komisie: článok 88 Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami z 12. augusta 1949). V súvislosti s uvedeným poskytuje Európsky dohovor príslušným štátnym orgánom značnú mieru voľnej úvahy. V predmetnom čase boli rozdiely napadnuté troma sťažovateľmi porovnateľné s vnútroštátnymi právnymi úpravami prakticky všetkých zmluvných štátov. Založené na prvku, ktorý je objektívny, t. j. hodnosti, mohli byť tieto rozdiely vynútené legitímnym cieľom, konkrétne udržaním disciplíny metódami vyhovujúcimi každej kategórii vojakov. Hoci len vojaci bez hodnosti mohli byť uväznení v disciplinárnom oddelení, zjavne im nemohol byť uložený vážny trest, ktorý hrozil ostatným príslušníkom ozbrojených síl, konkrétne strata hodnosti. Pokiaľ ide o uväznenie v cele počas prísneho väzenia, holandský zákonodarca mohol mať dostatočné dôvody na neuplatňovanie tohto trestu pri dôstojníkoch. Celkovo sa nezdá, že by zákonodarca za daných okolností zneužil voľnosť ponechanú Dohovorom. Súd dospel k záveru, že princíp proporcionality, ako bol definovaný v už citovanom rozsudku z 23. júla 1968 (séria A, č. 6, str. 34, ods. 10, druhý pododsek in fine), nebol v tomto prípade porušený. 73. V druhom rade sa páni Engel, Dona a Schul sťažovali na nerovnosť v zaobchádzaní medzi vojakmi a civilným obyvateľstvom. V skutočnosti dokonca ani civilisti, ktorí patria na základe svojho zamestnania pod určitý disciplinárny systém, nemôžu byť potrestaní spôsobom podobným tomu, ako boli sporné pozbavenia slobody. To však nepredstavuje diskrimináciu, ktorá by nebola v súlade s Dohovorom, keďže podmienky a požiadavky vojenského života sú vo svojej podstate odlišné od tých v civilnom živote (pozri odseky 54 a 57). 74. Článok 14 v spojení s článkom 5 ods. 1 preto nebol porušený.

C.

Údajné porušenie článku 5 ods. 4

75. Sťažovatelia sa okrem článku 5 ods. 1 odvolávali aj na článok 5 ods. 4, ktorý ustanovuje: „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“


117

76. Táto otázka vzniká len v súvislosti s uväznením pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení. Pán Engel, pokiaľ ide o jeho predbežné zatknutie, takúto otázku nevzniesol ani z faktickej stránky. Ostatné napadnuté tresty alebo opatrenia nepozbavili nikoho „slobody zatknutím alebo iným spôsobom“ (pozri odseky 61 – 66). 77. Súd pripomína, že uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení bolo dôsledkom ich „odsúdenia príslušným súdom“ v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) (pozri odsek 68). Kým „článok 5 ods. 4 ukladá zmluvným štátom povinnosť zabezpečiť … právo na podanie opravného prostriedku na súd“, keď „je rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje slobody, prijaté správnym orgánom“, „neexistuje nič, čo by naznačovalo, že to isté platí, keď rozhodnutie prijal súd na záver súdneho konania“. „V takom prípade“, ako napríklad, „keď je trest odňatia slobody uložený ‚po odsúdení príslušným súdom’ [článok 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru]“, „dohľad vyžadovaný článkom 5 ods. 4 je obsiahnutý v uvedenom rozhodnutí“ (pozri rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 40 – 41, ods. 76). Súd rovnako ako vláda (pozri odsek 21 stanoviska vlády) preto dospel k záveru, že v prípade pánov Donu a Schula nebol porušený článok 5 ods. 4.

II. ÚDAJNÉ PORUŠENIA ČLÁNKU 6 A.

Údajné porušenie článku 6 posudzované samostatne

78. Päť sťažovateľov sa sťažovalo na porušenie článku 6, ktorý ustanovuje: „1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. 2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. 3. Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.“

118


79. Tak podľa vlády, ako aj podľa Komisie nepredstavovali konania vedené proti pánu Engelovi, pánu van der Wielovi, pánu de Witovi, pánu Donovi a pánu Schulovi rozhodovanie ani o „občianskych právach alebo záväzkoch“, ani o „oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“. Na určenie aplikovateľnosti článku 6 v tomto prípade Súd najprv preskúma, či sa uvedené konania týkali „akéhokoľvek trestného obvinenia“ v zmysle tohto textu. Hoci boli podľa holandského práva disciplinárnymi konaniami, ich cieľom bola represia prostredníctvom trestov za priestupky, ktoré mali spáchať sťažovatelia – tento cieľ je zhodný so všeobecnou úlohou trestného práva. 1.

Aplikovateľnosť článku 6 a)

K existencii „akéhokoľvek trestného obvinenia“

80. Všetky zmluvné štáty oddávna rozlišujú medzi disciplinárnym a trestným konaním, aj keď v rozličných formách a stupňoch. Pre dotknutých jednotlivcov poskytuje disciplinárne konanie v porovnaní s trestným konaním zvyčajne podstatné výhody, napríklad pokiaľ ide o uložené tresty. Disciplinárne tresty, ktoré sú vo všeobecnosti ľahšie, nebývajú zaznamenané v registri trestov a majú obmedzenejšie dôsledky. Môže tomu byť však aj inak. V trestnom konaní sú navyše zvyčajne väčšie záruky. Preto je potrebné položiť si otázku, či sú riešenia prijaté v tomto prípade na národnej úrovni rozhodujúce z pohľadu Dohovoru. Prestáva byť článok 6 aplikovateľný len preto, že príslušné orgány zmluvného štátu klasifikujú konanie páchateľa alebo jeho opomenutie konať a následné konanie proti nemu ako disciplinárne, alebo naopak, je tento článok v určitých prípadoch aplikovateľný bez ohľadu na uvedenú klasifikáciu? Tento problém, ktorého dôležitosť vláda priznáva, správne vzniesla Komisia. Zvlášť môže vzniknúť, ak sa konanie alebo opomenutie považuje podľa vnútroštátneho práva za zmiešaný protiprávny čin, tak trestný, ako aj disciplinárny, a kde preto existuje možnosť výberu medzi trestným a disciplinárnym konaním alebo dokonca možnosť ich kumulácie. 81. Súd venoval pozornosť podaniam sťažovateľov, vlády a Komisie týkajúcim sa toho, čo považovali za „autonómiu“ pojmu „trestné obvinenie“, ale úplne sa so žiadnym z nich nestotožnil (správa Komisie, ods. 33 – 34, 114 – 119 a osobitný názor pána Weltera; stanovisko vlády, ods. 25 – 34; stanovisko Komisie, ods. 9 – 16, ods. 14 – 17 prílohy č. 1 a ods. 12 – 14 prílohy č. 2; zápis z ústnych pojednávaní z 28. a 29. októbra 1975). V rozsudku Neumeister z 27. júna 1968 Súd už rozhodol, že slovo „obvinenie“ sa musí chápať „v zmysle Dohovoru“ (séria A, č. 8, str. 41, ods. 18, porovnané s druhým pododsekom na str. 28 a s prvým pododsekom na str. 35; pozri tiež rozsudok Wemhoff z 27. júna 1968, séria A, č. 7, str. 26 – 27, ods. 19 a rozsudok Ringeisen zo 16. júla 1971, séria A, č. 13, str. 45, ods. 110). Otázka „autonómie“ pojmu „trestné“ nemusí mať úplne rovnaké riešenie. Dohovor bezpochyby umožňuje štátom pri výkone ich funkcie strážcov verejného záujmu, aby zachovali alebo vytvorili rozdiel medzi trestným a disciplinárnym právom a aby určili hranicu medzi nimi, ale len na základe určitých podmienok. Dohovor ponecháva štátom voľnosť na to, aby stanovili ako trestný čin konanie ale-


119

bo opomenutie, ktoré nepredstavuje bežný výkon niektorého z práv, ktoré Dohovor ochraňuje. To zvlášť objasňuje článok 7. Takáto voľba, ktorej účinkom je aplikovateľnosť článkov 6 a 7, v princípe nie je pod dohľadom Súdu. Opačná voľba podlieha prísnejším pravidlám. Ak by zmluvné štáty v rámci svojej voľnosti konania klasifikovali protiprávny čin ako disciplinárny a nie trestný alebo viedli proti páchateľovi „zmiešaného“ činu disciplinárne a nie trestné konanie, pôsobnosť základných ustanovení článkov 6 a 7 by bola podriadená ich suverénnej vôli. Takáto voľnosť by mohla viesť k výsledkom, ktoré by neboli v súlade s účelom a cieľom Dohovoru. Preto má Súd na základe článku 6, a dokonca bez opierania sa o články 17 a 18, právomoc presvedčiť sa, či disciplinárne neprimerane nezasiahlo do trestného. V krátkosti, „autonómia“ pojmu „trestné“ pôsobí takpovediac iba jedným smerom. 82. Súd preto musí určiť, obmedzujúc sa na oblasť vojenskej služby, akým spôsobom rozhodne, či sa príslušné „obvinenie“ vznesené dotknutým štátom – ako v tomto prípade – ktoré má disciplinárnu povahu, napriek tomu nepovažuje za „trestné“ v zmysle článku 6. V súvislosti s tým je najprv potrebné vedieť, či na základe právneho systému žalovaného štátu je ustanovenie definujúce predmetný protiprávny čin súčasťou trestného práva, disciplinárneho práva alebo oboch súčasne. To však predstavuje len počiatočný bod. Údaje takto získané majú len formálnu a relatívnu hodnotu a je potrebné ich preskúmať vo svetle spoločného menovateľa príslušných legislatív viacerých zmluvných štátov. Základnou podstatou protiprávneho činu je činiteľ väčšieho dosahu. Keď je vojak obvinený z konania alebo opomenutia, ktoré je údajne v rozpore s právnym predpisom regulujúcim činnosť ozbrojených síl, štát môže proti nemu v princípe uplatniť disciplinárne právo a nie trestné právo. V súvislosti s uvedeným Súd súhlasí s vládou. Dohľad Súdu sa tu však nekončí. Takýto dohľad by bol vo všeobecnosti iluzórny, ak by nebral do úvahy aj stupeň vážnosti trestu, ktorý dotknutá osoba riskuje. V spoločnosti hlásiacej sa k princípom právneho štátu patria do „trestnej“ oblasti pozbavenia slobody, ktoré môžu byť uložené ako trest, okrem tých, ktoré svojou povahou, trvaním alebo spôsobom vykonania nemôžu spôsobiť zjavnú ujmu. Vážnosť toho, čo je v stávke, tradície zmluvných štátov a dôležitosť, ktorú prikladá Dohovor rešpektovaniu fyzickej slobody jednotlivca, vyžadujú, aby tomu tak bolo (pozri mutatis mutandis rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 36, posledný pododsek a str. 42 in fine). 83. Na základe uvedených kritérií Súd určí, či niektorý zo sťažovateľov, alebo všetci z nich boli objektom „trestného obvinenia“ v zmysle článku 6 ods. 1. V tomto prípade je obvinením, ktoré by mohlo byť podstatné, rozhodnutie veliaceho dôstojníka potvrdené alebo zmiernené dôstojníkom pre sťažnosti. Bezpochyby to bolo uvedené rozhodnutie, ktoré raz a navždy stanovilo, čo je v stávke, keďže súd, ktorý mal rozhodnúť, Najvyšší vojenský súd Holandska, nemal právomoc uložiť tvrdší trest (pozri odsek 31). 84. Protiprávne činy, z ktorých boli obvinení páni Engel, van der Wiel, de Wit, Dona a Schul, spadali pod ustanovenia patriace podľa holandskej legislatívy pod disciplinárne právo (zákon a nariadenia z roku 1903 o vojenskej disciplíne), hoci tie, ktoré sa týkali pánov Donu a Schula (§ 147 Vojenského trestného zákona) a možno aj pánov Engela a de Wita (§ 96 a 114 uvedeného zákona, podľa pána van der Schansa*,

120


pojednávanie z 28. októbra 1975), mohli byť aj súčasťou trestného konania. Okrem toho podľa vojenských orgánov boli všetky protiprávne činy porušením právnych predpisov, ktoré upravovali činnosť holandských ozbrojených síl. Z tohto pohľadu bola voľba disciplinárneho postihu opodstatnená. 85. Maximálny trest, aký mohol Najvyšší vojenský súd Holandska uložiť, predstavoval štyri dni ľahkého väzenia pre pána van der Wiela, dva dni prísneho väzenia pre pána Engela (tretí trest) a troj- alebo štvormesačné uväznenie v disciplinárnom oddelení pre pánov de Wita, Donu a Schula. Pán van der Wiel mohol byť teda potrestaný len ľahkým trestom, ktorý nepredstavoval pozbavenie slobody (pozri odsek 61). Trest predstavujúci pozbavenie slobody, ktorý teoreticky hrozil pánu Engelovi, bol príliš krátky na to, aby bol súčasťou „trestného“ práva. Navyše mu nehrozilo žiadne riziko, že by po skončení konania, ktoré začal pred Najvyšším vojenským súdom Holandska 7. apríla 1971, musel podstúpiť uvedený trest, pretože ho už vykonal od 20. do 22. marca (pozri odseky 34 – 36, 63 a 66). Na druhej strane „obvinenia“ proti pánom de Witovi, Donovi a Schulovi spadali skutočne do „trestnej“ oblasti, keďže ich cieľom bolo uloženie vážnych trestov predstavujúcich pozbavenie slobody (pozri odsek 64). Najvyšší vojenský súd Holandska bezpochyby odsúdil pána de Wita len na dvanásť dní prísnejšieho väzenia, t. j. na trest, ktorý nepredstavuje pozbavenie slobody (pozri odsek 62), ale konečný výsledok odvolania nemôže znížiť dôležitosť toho, čo bolo pôvodne v stávke. Dohovor, samozrejme, nenútil príslušné orgány viesť konanie proti pánom de Witovi, Donovi a Schulovi na základe Vojenského trestného zákona na vojenskom súde (pozri odsek 14), čo je riešenie, ktoré by sa mohlo ukázať ako nevýhodnejšie pre sťažovateľov. Dohovor však zaväzoval príslušné orgány na poskytnutie záruk článku 6. b)

K existencii „rozhodovania“ o „občianskych právach“

86. Traja z piatich sťažovateľov alternatívne tvrdili, že konania začaté proti nim predstavovali „rozhodovanie o občianskych právach“: pán Engel charakterizuje ako „občianske právo“ svoju slobodu zhromažďovania a združovania (článok 11), páni Dona a Schul svoju slobodu prejavu (článok 10). 87. Článok 6 je menej presný, pokiaľ ide o rozhodovanie o uvedených právach, ako pri rozhodovaní o „trestnom obvinení“. Kým odsek 1 platí pre obe oblasti, odseky 2 a 3 chránia len osoby „obvinené z trestného činu“. Keďže páni Dona a Schul boli vystavení „trestným obvineniam“ (pozri odsek 85 in fine), článok 6 sa na nich vzťahoval celý. Súd nepovažuje za potrebné zistiť, či bol odsek 1 príslušný na základe druhého dôvodu, keďže táto otázka nemá praktický význam. Pokiaľ ide o pána Engela, ktorý nebol „obvinený z trestného činu“ (pozri odsek 85, tretí pododsek), dôvodom na konanie začaté proti nemu boli len priestupky proti vojenskej disciplíne, konkrétne neprítomnosť v jeho obydlí 17. marca 1971 a následné nesplnenie uložených trestov počas nasledujúcich dvoch dní. Za daných okolností nie je potrebné v tomto prípade rozhodnúť, či je sloboda zhromažďovania a združovania „občianskym právom“. 88. V krátkosti, povinnosťou Súdu je preskúmať na základe článku 6 zaobchádzanie s pánmi de Witom, Donom a Schulom, ale nie zaobchádzanie, na ktoré sa sťažovali páni Engel a van der Wiel.


121

2. Súlad s článkom 6 89. Najvyšší vojenský súd Holandska, ktorý rozhodoval vo veci pánov de Wita, Donu a Schula, predstavuje „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“ (pozri odseky 30 a 68) a nič nenaznačuje, že by im neposkytol „spravodlivé prejednanie“. „Lehota“ uplynutá medzi „obvinením“ a konečným rozhodnutím sa javí ako „primeraná“. Bola kratšia ako šesťtýždňová u pánov Donu a Schula (8. október – 17. november 1971) a takmer neprekročila dva mesiace u pána de Wita (22. február – 28. apríl 1971). Rozsudok bol tiež „vyhlásený verejne“. Pojednávania za účasti sporových strán sa však konali neverejne v súlade so zavedenou praxou Najvyššieho vojenského súdu Holandska v disciplinárnych konaniach (pozri odsek 31). V skutočnosti sa nejaví, že by sťažovatelia utrpeli na základe toho ujmu. Uvedený súd skutočne zlepšil údel dvoch z nich, konkrétne pána Schula, a v ešte väčšom rozsahu pána de Wita. Jednako článok 6 ods. 1 v oblasti, ktorú upravuje, vyžaduje vo všeobecnej formulácii, aby boli súdne konania verejné. Článok 6, samozrejme, upravuje aj výnimky, vláda však neuviedla, že okolnosti tohto prípadu predstavujú jednu z možností, keď „tlač a verejnosť môžu byť vylúčené“ podľa článku 6, a nevyplýva to ani zo spisu. V tomto konkrétnom bode prípadu bol teda článok 6 ods. 1 porušený. 90. Páni Dona a Schul sa sťažovali, že Najvyšší vojenský súd Holandska prihliadal na ich účasť na uverejnení dvoch článkov, ktorých distribúciu len dočasne zakázal Dekrét o distribúcii článkov a za ktoré nikdy neboli potrestaní. Tieto články boli uverejnené predtým, ako vyšlo č. 8 časopisu Alarm (pozri odsek 49). Tvrdili, že Najvyšší vojenský súd Holandska tým porušil princíp prezumpcie neviny uvedený v článku 6 ods. 2 (pozri správu Komisie, ods. 45, tretí pododsek od konca). V skutočnosti nemá uvedené ustanovenie rozsah, ktorý mu pripísali sťažovatelia. Ako je zrejmé z jeho znenia, zaoberá sa len preukázaním viny, a nie druhom alebo stupňom trestu. Vnútroštátnemu sudcovi preto nebráni, aby pri rozhodovaní o uložení trestu obvinenému, ktorý bol zákonne usvedčený z protiprávneho činu, bral do úvahy faktory týkajúce sa osobnosti jednotlivca. Pánom Donovi a Schulovi bola na Najvyššom vojenskom súde Holandska „preukázaná“ „vina“ „zákonným spôsobom“, pokiaľ ide o protiprávne činy, z ktorých boli obvinení (č. 8 časopisu Alarm). Uvedený súd zobral do úvahy určité podobné preukázané skutočnosti, ktorých pravdivosť sťažovatelia nenapadli, len z dôvodu, aby rozhodol o ich treste vo svetle ich povahy a predchádzajúcich záznamov. Súd ich nepotrestal za tieto skutočnosti (§ 37 Zákona z roku 1903 a stanovisko vlády pred Komisiou podané 24. augusta 1973). 91. Páni de Wit, Dona a Schul nepopreli, že článok 6 ods. 3 písm. a) v ich prípade nebol porušený, ani sa neodvolali na písmeno e) v uvedenom odseku článku 6. Na druhej strane tvrdili, že nepožívali záruky uvedené pod písmenami b), c) a d). Ich tvrdenia však boli príliš vágne na to, aby Súd rozhodol, že nemali „primeraný čas a možnosti na prípravu (svojej) obhajoby“ v zmysle písmena b). Každý z troch sťažovateľov mal tiež možnosť „obhajovať sa osobne“ v rozličných štádiách konania. Na Najvyššom vojenskom súde Holandska a v prípade pána de Wita aj pred dôstojníkom pre sťažnosti mali tiež výhodu obhajovať sa s „pomocou obhajcu podľa vlastného výberu“, a to vojaka základnej vojenskej služby, ktorý bol v ci-

122


vilnom živote právnikom. Služby pána Eggenkampa boli, pravda, obmedzené na zaoberanie sa právnymi otázkami v spore. Za okolností tohto prípadu bolo však uvedené obmedzenie v súlade so záujmami spravodlivosti, keďže sťažovatelia boli istotne schopní osobne vysvetliť jednoduché skutočnosti týkajúce sa obvinení vznesených proti nim. Preto v tomto prípade nedošlo do zásahu do práva chráneného písmenom c). Informácie získané Súdom, zvlášť na pojednávaniach 28. a 29. októbra 1975, neodhaľujú ani porušenie písmena d). Uvedené ustanovenie napriek opačnému názoru sťažovateľov nevyžaduje, aby sa súdneho konania zúčastnili a boli vypočutí všetci svedkovia na strane obvineného. Jeho základným cieľom je, ako to naznačujú slová „za rovnakých podmienok“, úplná „rovnosť zbraní“ v danej veci. Záleží na príslušných národných orgánoch, aby rozhodli o dôležitosti navrhovaných dôkazov, ak sú v súlade s koncepciou spravodlivého súdneho konania, ktorá je hlavnou zložkou článku 6. Podľa § 65 Zákona z roku 1903 a § 56 dočasných smerníc z 20. júla 1814 majú obžaloba a obhajoba rovnaké postavenie: svedkovia každej zo sporových strán sa predvolajú, len ak to dôstojník pre sťažnosti alebo Najvyšší vojenský súd Holandska považuje za nevyhnutné. Pokiaľ ide o spôsob, akým sa legislatíva aplikovala v tomto prípade, Súd poznamenáva, že v prípade pánov de Wita, Donu a Schula neboli na Najvyššom vojenskom súde Holandska vypočutí žiadni svedkovia obžaloby, a zo spisu tohto prípadu sa nejaví, že uvedení sťažovatelia žiadali súd o vypočutie svedkov v svoj prospech. Pán de Wit bezpochyby namietal, že dôstojník pre sťažnosti vypočul len jedného z troch jeho svedkov, ale táto skutočnosť sama osebe nie je postačujúca na rozhodnutie o porušení článku 6 ods. 3 písm. d).

B. Údajné porušenie článku 14 v spojení s článkom 6 92. Podľa sťažovateľov neboli disciplinárne konania, na ktoré sa sťažovali, v súlade s článkom 14 v spojení s článkom 6, pretože neposkytovali také množstvo záruk, ako trestné konania vedené proti civilistom (pozri správu Komisie, ods. 37). Hoci s vojenským disciplinárnym konaním nie sú spojené rovnaké záruky ako s trestným konaním proti civilistom, vojenské disciplinárne konanie poskytuje dotknutým osobám na druhej strane podstatné výhody (pozri odsek 80). Rozdiely medzi týmito dvoma druhmi konania v legislatíve zmluvných štátov sú vysvetliteľné rozdielmi medzi vojenským a občianskym životom. Nemožno ich považovať za diskriminačné voči príslušníkom ozbrojených síl v zmysle článku 14 v spojení s článkom 6.

C. Údajné porušenie článku 18 v spojení s článkom 6 93. Podľa pánov Donu a Schula výsledkom alebo dokonca cieľom rozhodnutia začať proti nim disciplinárne a nie trestné konanie bolo ich pozbavenie výhod článku 6. Voľba príslušných orgánov bola údajne svojvoľná, čo nemôže byť v súlade s článkom 18 (pozri správu Komisie, ods. 53). Vzhľadom na závery Súdu o aplikovateľnosti článku 6 a o súlade s ním v prípade uvedených sťažovateľov (pozri odseky 85 a 89 – 91) nie je možné o tejto sťažnosti rozhodnúť.


123

III. ÚDAJNÉ PORUŠENIA ČLÁNKU 10 A. Údajné porušenie článku 10 posudzované samostatne 94. Páni Dona a Schul tvrdili, že bol porušený článok 10, ktorý ustanovuje: „1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. 2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

Sťažnosť, ktorú Komisia vyhlásila za prijateľnú, sa týka len disciplinárneho trestu, ktorý sťažovatelia vykonali po 17. novembri 1971, za spoluprácu pri publikovaní a distribúcii čísla 8 časopisu Alarm. Netýka sa zákazu na základe Dekrétu o distribúcii článkov, ktorý sa vzťahoval na toto číslo, číslo 6 Alarmu a na Informačný bulletin pre nových odvedencov, a netýka sa ani trestu prísneho väzenia uloženého sťažovateľom 13. augusta 1971 za ich účasť pri distribúcii pamfletu počas udalostí v Ermele (pozri odseky 43 – 45). 95. Sporný trest bezpochyby predstavoval „zasahovanie“ do slobody prejavu pánov Donu a Schula, ako je zaručená v článku 10 ods. 1. Preto je potrebné preskúmanie podľa článku 10 ods. 2. 96. Trest bol bezpochyby „ustanovený zákonom“, t. j. § 2 ods. 2, § 5A ods. 8, § 18, 19 a 37 Zákona z roku 1903 v spojení s § 147 Vojenského trestného zákona. Aj keď vezmeme do úvahy úlohu, ktorú hrali obvinení pri uverejnení a distribúcii článkov zakázaných vojenskými orgánmi pred č. 8 Alarmu, bol trest založený na Zákone z roku 1903 (pozri odsek 90) a nie na Dekréte o distribúcii článkov. Súd preto nemusí posúdiť tvrdenia sťažovateľov týkajúce sa platnosti uvedeného dekrétu (pozri správu Komisie, ods. 45, piaty pododsek). 97. Na preukázanie, že dotknutý zásah bol v súlade aj s ostatnými podmienkami uvedenými v článku 10 ods. 2, vláda uviedla, že opatrenia prijaté v tomto prípade boli „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme … predchádzania nepokojom“. Opierala sa o článok 10 ods. 2 len odkazom na uvedenú požiadavku. 98. Súd po prvé zdôrazňuje, rovnako ako vláda a Komisia, že pojem order, ako bol zamýšľaný v tomto ustanovení, neodkazuje len na public order alebo ordre public (verejný poriadok) v zmysle článku 6 ods. 1, článku 9 ods. 2 Dohovoru a článku 2 ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru: zahŕňa tiež poriadok, ktorý musí panovať v rámci špecifickej sociálnej skupiny. Je tomu tak, napr. keď – ako v prípade ozbrojených síl – sa nepokoje v tejto skupine môžu odraziť v poriadku spoločnosti ako celku. Z toho vyplýva, že sporné tresty splnili túto podmienku, ak ich účelom bolo zabrániť nepokojom v holandských ozbrojených silách. Páni Dona a Schul bezpochyby tvrdili, že článok 10 ods. 2 berie do úvahy „predchádzanie nepokojom“ len v kombinácii s „predchádzaním zločinnosti“. Súd nemá

124


tento názor. Kým francúzska verzia používa zlučovaciu spojku et, anglická používa vylučovaciu spojku or. Berúc do úvahy kontext a všeobecný systém článku 10, anglická verzia poskytuje v tomto bode istejší návod. Za týchto podmienok Súd nepovažuje za nevyhnutné preskúmať, či cieľom zaobchádzania so sťažovateľmi bolo okrem „predchádzania nepokojom“ aj „predchádzanie zločinnosti“. 99. Zostáva posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu pánov Donu a Schula „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti v záujme … predchádzania nepokojom“. 100. Sloboda prejavu zaručená článkom 10, samozrejme, platí pre vojakov rovnako, ako platí pre iné osoby podliehajúce jurisdikcii zmluvných štátov. Riadne pôsobenie armády je však ťažko predstaviteľné bez právnych predpisov vytvorených na to, aby zabránili vojakom v podkopávaní vojenskej disciplíny, napríklad článkami. Paragraf 147 holandského Vojenského trestného zákona (pozri odsek 43) je založený na tejto legitímnej požiadavke a sám osebe nie je v rozpore s článkom 10 Dohovoru. Súd má bezpochyby právomoc dohliadať na základe Dohovoru na spôsob, akým sa vnútroštátne právo Holandska aplikovalo v tomto prípade, ale v súvislosti s tým musí vziať do úvahy aj osobitné črty vojenského života (pozri odsek 54 in fine), špecifické „povinnosti“ a „zodpovednosť“ príslušníkov ozbrojených síl či mieru voľnej úvahy, ktorú článok 10 ods. 2 podobne ako článok 8 ods. 2 ponecháva zmluvným štátom (pozri rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 45, ods. 93 a rozsudok Golder z 21. februára 1975, séria A, č. 18, str. 22). 101. Súd poznamenáva, že sťažovatelia v čase, keď atmosféra v kasárňach v Ermele bola tak trochu napätá, prispeli k vydaniu a distribúcii článkov, ktorých dôležité časti už boli uvedené (pozri odseky 43 a 51). Za takýchto okolností mohol mať Najvyšší vojenský súd Holandska opodstatnené dôvody na to, aby sa domnieval, že sa sťažovatelia pokúsili podlomiť vojenskú disciplínu a že bolo nevyhnutné v záujme predchádzania nepokojom uložiť predmetné tresty. Preto tu nešlo o pozbavenie sťažovateľov ich slobody prejavu, ale len o potrestanie protiprávneho výkonu uvedenej slobody. Preto rozhodnutie Najvyššieho vojenského súdu Holandska nebolo porušením článku 10 ods. 2.

B. Údajné porušenie článku 14 v spojení s článkom 10 102. Páni Dona a Schul tvrdili, že vo vzťahu k nim bol porušený článok 14 v spojení s článkom 10. Zdôraznili, že civilistom v Holandsku nehrozí v podobnej situácii žiaden trest. Ďalej uviedli, že boli potrestaní tvrdšie ako množstvo holandských vojakov, ktorí nepatrili k VVDM, a ktorí boli tiež stíhaní za napísanie a distribúciu materiálov, ktoré mohli podkopať vojenskú disciplínu. 103. Pokiaľ ide o prvú otázku, Súd zdôrazňuje, že predmetný rozdiel je vysvetliteľný odlišnosťami medzi podmienkami vojenského a civilného života a špecifickejšie „povinnosťami“ a „zodpovednosťou“ vlastnou príslušníkom ozbrojených síl v oblasti slobody prejavu (pozri odseky 54 a 100). Pokiaľ ide o druhú otázku, Súd zdôrazňuje, že v zásade nie je jeho úlohou porovnávať rozdielne rozhodnutia vnútroštátnych súdov, hoci by boli vydané v podobných konaniach. Rovnako ako zmluvné štáty musí aj Súd rešpektovať nezávislosť týchto súdov. Také rozhodnutie by sa stalo diskriminačné, ak by sa od ostatných líšilo v takom rozsahu, že by predstavovalo odo-


125

prenie spravodlivosti alebo zjavné poškodenie, ale informácie predložené Súdu nedovoľujú rozhodnutie tohto druhu.

C. Údajné porušenie článkov 17 a 18 v spojení s článkom 10 104. Páni Dona a Schul ďalej tvrdili, že v rozpore s článkami 17 a 18 bol výkon ich slobody prejavu predmetom „obmedzovania … vo väčšom rozsahu, než to … ustanovuje“ článok 10 na „účel“, ktorý v ňom nie je uvedený. Túto sťažnosť vyvracia doterajšie preskúmanie veci, keďže Súd už dospel k záveru, že uvedené obmedzenie je v súlade s článkom 10 ods. 2 (pozri odseky 96 – 101).

IV. ÚDAJNÉ PORUŠENIE ČLÁNKU 11 105. Podľa pánov Donu a Schula dostali po prerokovaní ich prípadov mnohí vojaci, ktorí boli členmi VVDM, tresty za napísanie alebo distribúciu publikácií, ktoré mali podkopať disciplínu v zmysle § 147 Vojenského trestného zákona. Podľa sťažovateľov to boli systematické opatrenia, ktoré mali za cieľ zamedziť fungovaniu VVDM, čím bol porušený článok 11 Dohovoru, ktorý ustanovuje: „1. Každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich. 2. Na výkon týchto práv sa nemôžu uvaliť žiadne obmedzenia okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Tento článok nebráni uvaleniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a štátnej správy.“

106. Súd môže posúdiť len prípad sťažovateľov, a nie situáciu iných osôb alebo združenia, ktoré ich nesplnomocnilo, aby podali sťažnosť Komisii v jeho mene (pozri rozsudok De Becker z 27. marca 1962, séria A, č. 4, str. 26 in fine a rozsudok Golder z 21. februára 1975, séria A, č. 18, str. 19, ods. 39 in fine). 107. Pokiaľ ide o slobodu združovania pánov Donu a Schula, súd dospel k záveru, že neboli potrestaní ani pre členstvo vo VVDM, ani pre svoju účasť na jeho aktivitách vrátane prípravy a vydávania časopisu Alarm. Keď ich Najvyšší vojenský súd Holandska potrestal, bolo to len preto, že dospel k záveru, že využili svoju slobodu prejavu na podkopanie vojenskej disciplíny. 108. Keďže neexistoval žiaden zásah do práv sťažovateľov upravených v článku 11 ods. 1, Súd nie je povinný preskúmať vec s ohľadom na článok 11 ods. 2 alebo na články 14, 17 a 18.

126 V.


APLIKÁCIA ČLÁNKU 50

109. Podľa článku 50 Dohovoru, ak Súd zistí, „že rozhodnutie alebo opatrenie“ orgánu zmluvného štátu „je úplne alebo čiastočne v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi z ... Dohovoru, a ak vnútroštátne právo (tohto štátu) umožňuje len čiastočné odstránenie dôsledkov takého rozhodnutia alebo opatrenia“, Súd „prizná v prípade potreby poškodenej strane spravodlivé zadosťučinenie “. Rokovací poriadok Súdu podrobnejšie upravuje, že ak Súd „zistí, že došlo k porušeniu Dohovoru, v tom istom rozsudku stanoví postup o aplikácii článku 50 Dohovoru, ak o tejto otázke nastolenej v súlade s pravidlom 47 bis možno rozhodnúť; ak táto otázka ešte nie je pripravená na to, aby sa o nej rozhodlo, Súd celú otázku alebo jej časť odročí na neskôr a vytýči ďalší postup“ (pravidlo 50 ods. 3 prvá veta v spojení s pravidlom 48 ods. 3). 110. Na pojednávaní 29. októbra 1975 Súd v súlade s pravidlom 47 bis vyzval účastníkov konania, aby v tomto prípade uviedli svoje názory na otázku aplikácie článku 50. Z vyjadrenia hlavného zástupcu Komisie vyplýva, že sťažovatelia nežiadali náhradu majetkovej ujmy. Očakávali však, že im bude priznané spravodlivé zadosťučinenie, ak Súd dospeje k záveru, že v jednom prípade alebo vo viacerých prípadoch sa Dohovor nedodržal, ale v danej chvíli neuviedli výšku svojej požiadavky, ak by malo zadosťučinenie formu peňažnej náhrady. Vláda sa prostredníctvom svojho zástupcu vyjadrila, že túto otázku plne ponecháva na rozhodnutie Súdu. 111. Otázka aplikácie článku 50 Dohovoru nevzniká v prípade pána van der Wiela ani v súvislosti so sťažnosťami pánov Engela, de Wita, Donu a Schula, pri ktorých Súd nerozhodol o porušení Dohovoru. Na druhej strane táto otázka vzniká pri porušení článku 5 ods. 1 v prípade pána Engela a článku 6 ods. 1 v prípade pánov de Wita, Donu a Schula (pozri odseky 69 a 89). Informácie predložené hlavným zástupcom Komisie však ukazujú, že táto otázka ešte nie je pripravená na to, aby sa o nej rozhodlo, a preto je vhodné odročiť ju na neskôr a vytýčiť v tejto súvislosti ďalší postup.

Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD 1.

Rozhodol jednohlasne, že článok 5 nebol aplikovateľný na ľahké väzenie pána Engela (druhý trest) a pána van der Wiela;

2.

Rozhodol dvanástimi hlasmi proti jednému, že uvedený článok nebol aplikovateľný ani na prísnejšie väzenie pána de Wita, ani na dočasné prísnejšie väzenie pánov Donu a Schula;

3.

Rozhodol jedenástimi hlasmi proti dvom, že uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení nebolo porušením článku 5 ods. 1;

4.

Rozhodol deviatimi hlasmi proti štyrom, že celé obdobie predbežného zatknutia pána Engela vo forme prísneho väzenia bolo porušením článku 5 ods. 1, keďže naň v žiadnom pododseku tohto ustanovenia neexistuje oprávnenie;


127

5.

Rozhodol desiatimi hlasmi proti trom, že okrem toho bolo v predchádzajúcom bode uvedené väzenie porušením článku 5 ods. 1 tým, že prekročilo dvadsaťštyrihodinovú lehotu stanovenú § 45 holandského zákona o vojenskej disciplíne z 27. apríla 1903;

6.

Rozhodol jednohlasne, že uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení a predbežné zatknutie pána Engela neboli porušením článku 14 v spojení s článkom 5 ods. 1;

7.

Rozhodol dvanástimi hlasmi proti jednému, že nebol porušený článok 5 ods. 4 v súvislosti s uväznením pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení;

8.

Rozhodol jedenástimi hlasmi proti dvom, že článok 6 nebol aplikovateľný v súvislosti s pánom Engelom, pokiaľ ide o „trestné obvinenie“;

9.

Rozhodol jednohlasne, že v súvislosti s pánom Engelom nebol článok 6 aplikovateľný, ani pokiaľ ide o „občianske práva a záväzky“;

10. Rozhodol jednohlasne, že uvedený článok nebol aplikovateľný ani v súvislosti s pánom van der Wielom; 11. Rozhodol jedenástimi hlasmi proti dvom, že v prípadoch pánov de Wita, Donu a Schula bol porušený článok 6 ods. 1 v súvislosti s neverejnými pojednávaniami na Najvyššom vojenskom súde Holandska; 12. Rozhodol jednohlasne, že v prípade pánov Donu a Schula nebol porušený článok 6 ods. 2; 13. Rozhodol jednohlasne, že v prípadoch pánov de Wita, Donu a Schula nebol porušený článok 6 ods. 3 písm. b); 14. Rozhodol deviatimi hlasmi proti štyrom, že v prípade uvedených troch sťažovateľov nebol porušený článok 6 ods. 3 písm. c); 15. Rozhodol deviatimi hlasmi proti štyrom, že v prípade pána de Wita nebol porušený článok 6 ods. 3 písm. d); 16. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti jednému, že v prípade pánov Donu a Schula nebol porušený článok 6 ods. 3 písm. d); 17. Rozhodol jednohlasne, že v prípadoch pánov de Wita, Donu a Schula nebol porušený článok 14 v spojení s článkom 6; 18. Rozhodol jednohlasne, že nie je potrebné rozhodnúť o sťažnosti pánov Donu a Schula o údajnom porušení článku 18 v spojení s článkom 6; 19. Rozhodol jednohlasne, že v prípade pánov Donu a Schula nebol porušený článok 10 samostatne ani v spojení s článkami 14, 17 a 18; 20. Rozhodol jednohlasne, že v prípade pánov Donu a Schula nebol porušený článok 11; 21. Rozhodol jednohlasne, že v prípade pána van der Wiela a pri sťažnostiach pánov Engela, de Wita, Donu a Schula, pri ktorých Súd nerozhodol o porušení Dohovoru (body 1 – 3, 6 – 10 a 12 – 20), nevzniká otázka aplikácie článku 50; 22. Rozhodol dvanástimi hlasmi proti jednému, že otázka spravodlivého zadosťučinenia ešte nie je v tomto štádiu pripravená na to, aby sa o nej rozhodlo, pokiaľ ide o porušenia Dohovoru v súvislosti s pánom Engelom (článok 5 ods. 1, body 4 a 5) a s pánmi de Witom, Donom a Schulom (článok 6 ods. 1, bod 11)

128


preto, a) odročuje otázku aplikácie článku 50 v súvislosti s uvedenými štyrmi sťažovateľmi na neskôr; b) vyzýva zástupcov Komisie, aby v lehote jedného mesiaca od vynesenia tohto rozsudku písomne predložili svoje zistenia o tejto otázke; c) rozhodol, že vláda má právo písomne reagovať na uvedené zistenia v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď ich tajomník oznámi vláde; d) odročuje ďalšie konanie v otázke aplikácie článku 50 v tomto prípade.* Vyhotovené v anglickom a vo francúzskom jazyku v Budove ľudských práv, Štrasburg 8. júna 1976, pričom francúzsky text je pôvodný. Hermann MOSLER predseda

Marc-André EISSEN tajomník

K tomuto rozsudku sú v súlade s článkom 51 ods. 2 Dohovoru a pravidlom 50 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu pripojené osobitné názory týchto sudcov: pána Verdrossa, pána Zekiu, pána Cremonu, pánov O’Donoghua a Pedersena, pána Vilhjálmssona, pani Bindschedlerovej-Robertovej, pána Evrigenisa. H. M.

M.-A. E.

OSOBITNÝ NÁZOR SUDCU VERDROSSA

Hlasoval som spolu s väčšinou v každom bode výrokovej časti rozsudku, keďže je to v súlade s ustálenou judikatúrou Súdu. S veľkou ľútosťou však nemôžem súhlasiť s jedným výrokom, na ktorom je založený rozsudok, konkrétne, že článok 5 Dohovoru je porušený každým pozbavením slobody, ktoré nariadil príslušný vojenský orgán, ak jeho rozhodnutie nepodlieha súdnemu preskúmaniu s odkladným účinkom. Moje dôvody sú nasledovné. Keď porovnávame disciplinárne pozbavenie slobody v cele v kasárňach s uväznením civilistu alebo vojaka vo väzení [článok 5 ods. 1 písm. a)], nie je možné nevidieť medzi nimi podstatný rozdiel. V druhom prípade je odsúdený úplne odtrhnutý od svojho bežného prostredia a zamestnania, keďže je


129

preč z domova. Na druhej strane vojak uväznený z disciplinárnych dôvodov zostáva v kasárňach a môže každú chvíľu dostať rozkaz na vykonanie niektorej zo svojich vojenských povinností. Hoci uväznený, zostáva teda latentne v medziach vojenskej služby. Na základe toho sa domnievam, že takéto uväznenie v princípe nepredstavuje pozbavenie slobody v zmysle článku 5 ods. 1. To neznamená, že žiadne disciplinárne pozbavenie slobody nariadené príslušným vojenským orgánom nespadá pod dohľad Súdu. Môže byť v rozpore s Dohovorom, ak je porušením článku 3 alebo ak jeho trvanie alebo tvrdosť prekračuje normu všeobecne uznanú členskými štátmi Rady Európy v oblasti disciplinárnych trestov. Zastávam názor, že v konečnom dôsledku závisí povaha trestu od tohto meradla, ktoré sa môže, samozrejme, spolu s požiadavkami medzinárodného vojenského života meniť.

OSOBITNÝ NÁZOR SUDCU ZEKIU

S úctou súhlasím s hlavnou časťou rozsudku zaoberajúcou sa názormi, dosiahnutými závermi a stanovenými kritériami na určenie hranice, čo je, alebo čo nie je v prípade vojaka pozbavením slobody v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru. Bezpochyby možno vojakovi nariadiť určité obmedzenie práva na slobodu bez toho, aby bol porušený článok 5, hoci by takéto obmedzenie nemohlo byť zákonne nariadené v prípade civilného obyvateľa. Dôvody boli uvedené v rozsudku, opakovať ich netreba. Nemohol som sa však stotožniť so spôsobom interpretácie pri rozhodovaní o rozsahu aplikácie niektorých článkov Dohovoru na tento prípad, konkrétne článku 5 ods. 1 písm. a), článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 písm. c) a d). Ak je podľa môjho názoru vojak obvinený z protiprávneho činu a hrozí mu pozbavenie slobody, akým je uväznenie v disciplinárnom oddelení, a konanie je tým smerom vedené, je takýto vojak vo svetle kritérií stanovených týmto Súdom plne oprávnený využiť ustanovenia v uvedených článkoch. Konanie, ktoré sa proti nemu vedie, má v každom prípade trestnú povahu, a pokiaľ ide o súdne konanie, nie je potrebné rozlišovať medzi ním a civilistom. Nenavrhujem, aby také konanie prebiehalo na civilných súdoch. Naopak, považujem za veľmi vhodné, aby mali vojenské súdy zložené z jedného sudcu alebo viacerých sudcov, ak je to potrebné aj z prísediacich alebo právnikov, právomoc rozhodovať v prípadoch, v ktorých sú súdení vojaci. Páni de Wit, Dona a Schul slúžili ako vojaci základnej vojenskej služby v holandskej armáde. Prvý z nich bol obvinený z nezodpovednej jazdy džípom po nerovnej ceste veľkou rýchlosťou. Jeho veliaci dôstojník ho odsúdil na uväznenie v disciplinárnom oddelení na tri mesiace. Sťažoval sa u dôstojníka pre sťažnosti, ktorý vypočul sťažovateľa a jedného z troch svedkov, ktorých si sťažovateľ žiadal vypočuť. Pomáhal mu právnik, ktorý mu mohol pomôcť len v súvislosti s právnymi otázkami. Odvolal sa na Najvyšší vojenský súd Holandska, ktorý po jeho vypočutí, po vypočutí právneho poradcu a získaní názoru štátneho zástupcu znížil trest na dvanásť dní prísnejšieho väzenia, ktorý mal byť vykonaný. Dátum pôvodného rozsudku je 22. február 1971 a Najvyšší vojenský súd Holandska rozhodol 28. apríla 1971. Dňa 8. októbra 1971 boli páni Dona a Schul ako vydavatelia časopisu Alarm odsúdení ich nadriadeným veliacim dôstojníkom na uväznenie v disciplinárnom oddelení na tri, resp. štyri mesiace za publikácie podkopávajúce vojenskú autoritu v ar-

130


máde. Obaja sa sťažovali u dôstojníka pre sťažnosti, ktorý rozsudok potvrdil. Potom sa odvolali na Najvyšší vojenský súd Holandska. Pojednávanie bolo 17. novembra 1971. Obom pomáhal s právnou stránkou prípadu právnik. Rozsudky boli potvrdené. Trest pána Schula bol znížený na tri mesiace. Tak pán Dona, ako aj pán Schul boli počas prejednávania ich odvolania na Najvyššom vojenskom súde Holandska v prísnejšom väzení od 8. októbra do 19. októbra a zostali v dočasnej väzbe od 19. do 27. októbra. Potom boli prepustení až do pojednávania na Najvyššom vojenskom súde Holandska. Zo skutočností uvedených v rozsudku a z krátkeho zhrnutia, ktoré som urobil, pokiaľ ide o určité skutočnosti, je zjavné, že nadriadený veliaci dôstojník prevzal postavenie sudcu, ktorý predstavoval súd prvého stupňa, a po prejednaní prípadu odsúdil sťažovateľov a potrestal ich uväznením v disciplinárnom oddelení. Podobne dôstojník pre sťažnosti prevzal postavenie preskúmavacieho súdu pri zaoberaní sa sťažnosťami osôb usvedčených a odsúdených nižším súdom, v tomto prípade nadriadeným veliacim dôstojníkom. Rozhodnutie dôstojníka pre sťažnosti tiež podlieha preskúmaniu Najvyšším vojenským súdom Holandska, ktorý je oprávnený potvrdiť alebo zrušiť odsúdenie a trest alebo ich zmeniť. Najvyšší vojenský súd Holandska vykonáva svoju právomoc v odvolacom konaní, pokiaľ ide o rozhodnutia veliacich dôstojníkov a dôstojníkov pre sťažnosti. Odsúdenie a trest nevychádzajú z tohto súdu. Trest uväznenia v disciplinárnom oddelení vychádzal z rozhodnutia nadriadeného veliaceho dôstojníka, ktorý nie je ani sudcom, ani nemôže predstavovať súd. Konanie pred ním sa vedie čiastočne kvázi súdnym spôsobom a nie v úplnom súlade s článkom 6 ods. 1 a článkom 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru. To isté viac-menej platí aj o postavení dôstojníka pre sťažnosti. Najvyšší vojenský súd Holandska sa správne nazýva súdom, hoci konania na tomto súde sú neverejné, čo je v rozpore s článkom 6 ods. 1. Úlohou tohto súdu nie je byť súdom prvého stupňa, ale skôr opravovať už prijaté rozhodnutia, odsúdenia a tresty. Preto zastávam názor, že požiadavky článku 5 ods. 1 písm. a) neboli splnené. Pre obvinených je veľkou výhodou mať pojednávanie na súde prvého stupňa, ktorý umožňuje rovnosť zbraní a dodržiava zásady spravodlivého súdneho konania. V prípade usvedčenia a trestu je opäť výhodou pre odsúdeného, keď má možnosť trvať na svojej nevine na vyššom súde. Zvyčajne sa odvolací súd cíti viazaný skutkovými zisteniami nižšieho súdu, ak nie je vážny dôvod na vyvrátenie takýchto zistení. Význam súdu prvého stupňa pri výkone spravodlivosti nemožno považovať za zveličený. Ak na druhej strane zmýšľam správne, že v prípade, ak je vojak pozbavený práva na slobodu v rozsahu, ktorý je neprijateľný a neprípustný s ohľadom na jeho postavenie vojaka, má právo na to, aby sa s ním zaobchádzalo ako s civilistom, a potom uväznenie sťažovateľov či už vo forme prísnejšieho väzenia, alebo dočasnej väzby predtým, ako ich prípad prejednal Najvyšší vojenský súd Holandska, predstavuje uväznenie pred odsúdením príslušným súdom. Ďalej, uväznenie sťažovateľov na uvedené obdobie predtým, ako prípad prerokoval Najvyšší vojenský súd Holandska, sa uskutočnilo na základe odsúdenia a trestu uloženého nadriadeným veliacim dôstojníkom, ktorý nebol príslušným súdom, a takéto uväznenie nebolo v súlade s potrebami vojenskej služby. Nemám toho veľa čo povedať, pokiaľ ide o porušenie článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 písm. c) a d). O porušení článku 6 ods. 1 rozhodol Súd. Nemám k tomu čo dodať. Pokiaľ ide o článok 6 ods. 3 písm. c), zo záznamov vyplýva, že sťažovateľom sa poskytla pomoc len v oblasti právnej stránky ich prípadu, a pravdepodobne vďaka tomu sa opierali o články Dohovoru. To podľa mňa nie je v súlade s ustanoveniami spomínaného pododseku. Pokiaľ ide o článok 6 ods. 3 písm. d), znovu sa javí,


131

že sťažovatelia nemohli dosiahnuť predvolanie a výsluch niektorých svedkov, ktorých chceli predvolať na svoju obhajobu. Opomenutie alebo odmietnutie predvolať na obhajobu takýchto svedkov nie je založené ani na nepodstatnosti ich svedectva, ani na žiadnom inom náležitom dôvode. Sťažovateľom nebola v plnej miere poskytnutá možnosť vypočúvať svedkov proti sebe či už priamo, prostredníctvom svojho zástupcu, alebo prostredníctvom súdu, ako to predpokladá článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.

OSOBITNÝ NÁZOR SUDCU CREMONU

Súhlasím s väčšinou svojich bratov sudcov, pokiaľ ide o porušenia Dohovoru uvedené v rozsudku. Ale po tom, ako som spolu s nimi dospel k záveru, že niektoré opatrenia, ktoré boli predmetom sťažnosti v tomto prípade (prísne väzenie a uväznenie v disciplinárnom oddelení), boli v skutočnosti pozbavením osobnej slobody aj v kontexte špecifických čŕt a potrieb vojenského života, mám pocit, že sa niektoré ďalšie body stali významné, a v týchto bodoch, ktoré ďalej v krátkosti uvediem, nesúhlasím so závermi, ku ktorým dospela väčšina mojich kolegov. Ak sa v prvom rade už vylúčili niektoré trestné opatrenia (tiež nazývané uväznenie) z obsahu pojmu pozbavenie slobody v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru len na základe prijatého dôvodu, že „pri interpretácii a aplikácii Dohovoru v tomto prípade (musí Súd) brať do úvahy osobitné črty vojenského života a ich vplyv na situáciu jednotlivých príslušníkov ozbrojených síl“ (pozri odsek 54 rozsudku), potom nie som schopný v postupe pri identifikácii možných obvinení trestnej povahy (na účely článku 6 ods. 1) niektorých „disciplinárnych obvinení“, ktoré v sebe zahŕňajú možnosť trestov predstavujúcich bezpochyby pozbavenie slobody, na rozdiel od väčšiny mojich kolegov ďalej rozlišovať (pozri odsek 82), zvlášť nie na základe možného trvania takého pozbavenia slobody. Preto aj v prípade pána Engela (a nielen v prípadoch pánov de Wita, Donu a Schula, ako je uvedené v odseku 88 rozsudku) išlo o rozhodovanie o trestnom obvinení proti nemu, a keďže bolo pojednávanie rovnako ako v prípade ostatných neverejné, bol v súvislosti s ním porušený článok 6 ods. 1 bez ohľadu na krátke trvanie prísneho väzenia, ktoré mu mohlo byť uložené. Otázka posúdenia rizika, ktorému bol prakticky vystavený 7. apríla 1971, nemôže podľa mňa zmeniť existujúcu právnu situáciu. V odseku 63 rozsudku sa pripúšťa, že predbežné zatknutie uložené pánu Engelovi vo forme prísneho väzenia malo charakter pozbavenia slobody, a to, ako je v rozsudku uvedené, napriek jeho krátkemu trvaniu. Hoci uznávam, že to, o čom idem hovoriť, nie je úplne to isté, aj keď základ je v podstate spoločný, mám pocit, že pri posudzovaní pravej povahy trestného obvinenia je potrebné brať do úvahy aj možnosť trestu predstavujúceho bezpochyby pozbavenie slobody bez ohľadu na jeho trvanie. V takom prípade samotná povaha trestu v skutočnosti prevažuje nad jeho trvaním. Preukázané pozbavenie osobnej slobody nemožno bagatelizovať krátkosťou jeho trvania bez toho, aby podstata Dohovoru utrpela ujmu, a to ani pri rozhodovaní o skutočnej povahe trestného obvinenia v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. S ohľadom na to, čo je uvedené v poslednom pododseku odseku 82 rozsudku, som presvedčený, že ujmu zahrnutú v pozbavení osobnej slobody, ktoré je samo osebe preu-

132


kázané, nemožno stanoviť na základe kvantitatívnej koncepcie „nie zjavná” (ako sa to tam urobilo), ani ho nemožno posudzovať v súvislosti s časom, iba ak je to na účely možnej závažnosti. Ďalší bod sa týka článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, kde sa medzi minimálnymi právami obvineného z trestného činu nachádza právo „obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú”. Nesnažím sa polemizovať so skutočnosťou, že uvedené právo ako celok a ako je formulované v tomto ustanovení, nie je v každom ohľade absolútnym právom. Som však presvedčený, že toto dôležité právo obvineného nemôže byť predmetom obmedzenia spočívajúceho v tom, že pomoc obhajcu (v tomto prípade vojaka základnej služby s právnym vzdelaním, ktorého si sťažovatelia sami vybrali) sa má obmedziť len na právne otázky prípadu. V súvislosti s tým pripomínam, že v čase, keď boli sporné opatrenia prijaté, poskytol Najvyšší vojenský súd Holandska pomoc obhajcu v niektorých prípadoch, v ktorých sa predpokladalo, že by dotknutá osoba nebola schopná poradiť si so špecifickými právnymi problémami vyplývajúcimi z jej odvolania, a takáto pomoc bola obmedzená na právne aspekty prípadu. Toto obmedzenie je predmetom tejto sťažnosti a dospel som k záveru, že jeho aplikácia v prípade sťažovateľov uvedených v odseku 91 rozsudku je porušením článku 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru. Pomoc obhajcu uvedená v tomto ustanovení sa týka prípadu ako celku, t. j. vo všetkých jeho aspektoch, tak právnych, ako aj faktických. Samozrejme, je nad slnko jasnejšie, že každý prípad má právnu aj faktickú stránku, že obe sú pre obhajobu dôležité (práve možnosť obhajoby má toto ustanovenie chrániť) a niekedy môže byť ťažké oddeliť jednu od druhej. Konkrétne je ťažko odôvodniteľné pokúšať sa o preukázanie odôvodnenosti spornej situácie, ako to urobila väčšina mojich kolegov v treťom pododseku odseku 91 rozsudku, na základe toho, že „sťažovatelia boli istotne schopní osobne vysvetliť jednoduché skutočnosti týkajúce sa obvinení vznesených proti nim“. Skutočne, odhliadnuc od spornej jednoduchosti skutočností týkajúcich sa obvinení alebo na každý pád niektorých z nich, základnou otázkou v tomto prípade nie je otázka podania vysvetlení, ale otázka dostatočnej obhajoby proti trestnému obvineniu. Právo zaručené článkom 6 ods. 3 písm. c) je dôležitým právom obvineného a, samozrejme, obhajoby vo všeobecnosti a má zabezpečiť, aby konanie proti osobe obvinenej z trestného činu sa neviedlo spôsobom, pri ktorom by bola jeho obhajoba oslabená alebo nedostatočná. Právo na pomoc obhajcu podľa vlastného výberu, ako je zahrnuté v tomto ustanovení, nie je ani podmienené tým, aby obvinená osoba nebola schopná obhajovať sa (alebo, ako sa uvádza v rozsudku, vysvetliť) osobne. Ďalej v tomto prípade zjavne nešlo o to, že by boli sťažovatelia neschopní obhajovať sa osobne, ale že to tak nechceli, keď uprednostňovali, aby ich obhajoval (v súvislosti nielen s právnymi, ale aj faktickými aspektmi obvinení vznesených proti nim) právnik podľa vlastného výberu, ako na to boli oprávnení v zmysle Dohovoru. Právnik bol naozaj akceptovaný, ale jeho obhajoba sťažovateľov bola, ako som už uviedol, podľa môjho názoru neodôvodnene obmedzená. Ďalší bod sa týka nepredvolania dvoch svedkov na obhajobu pána de Wita (ním určených), na čo sa tiež v tomto prípade sťažoval, odvolávajúc sa na článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, ktorý zaručuje osobe obvinenej z trestného činu okrem niekoľkých ďalších minimálnych práv právo „vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých pod-


133

mienok ako svedkov proti sebe”. Opäť sa tu nepopiera skutočnosť, že toto právo nie je absolútne a je obmedzené, napríklad, keď mám spomenúť len jeden činiteľ, otázkou dôležitosti. Keď pán van der Schans, asistujúc zástupcom Komisie (predtým tiež zastupoval sťažovateľov pred Komisiou), uviedol pred Súdom, že svedkovia obhajoby, ktorým nebolo nariadené, aby sa dostavili pred súd, boli svedkami, ktorí v tomto prípade mohli pomôcť obhajobe (boli označení ako „očití svedkovia”), zástupcovia vlády odpovedali tvrdením, že s ohľadom na skutočnosť, že pán de Wit urobil vyhlásenie, kde priznal určité skutočnosti, „ďalší svedkovia nie sú potrební” (doslovný prepis verejného pojednávania z 29. októbra 1975). Bez toho, že by som chcel nevhodne zasahovať do rozhodnutí vnútroštátnych súdov, a odhliadnuc od skutočnosti, že vyhlásenie pána de Wita sa týkalo len časti obvinenia proti nemu (v tomto vyhlásení zjavne odmietol niektoré časti obvinenia, ako možno vidieť z príslušného rozhodnutia), to, čo uviedli zástupcovia vlády, naznačuje, že nevypočutie dvoch z troch svedkov navrhnutých pánom de Witom (v porovnaní s vypočutím piatich svedkov proti nemu) nebolo založené na opodstatnených dôvodoch, ako je napr. dôležitosť, ale skôr na tom, že sa stali nepotrební pre určité výroky obvineného, čo podľa môjho názoru, prinajmenšom na základe skutočností, ktoré mám k dispozícii, nie je opodstatnené.

SPOLOČNÝ OSOBITNÝ NÁZOR SUDCOV O’DONOGHUA A PEDERSENA

Súhlasíme s rozhodnutím Súdu, že v žiadnom z prerokovávaných prípadov neboli porušené články 10, 11, 14, 17 a 18 Dohovoru. Z rozsudku je zjavné, že problémy vznikli pri rozhodovaní o aplikovateľnosti článkov 5 a 6. Možno povedať, že medzi týmito článkami je určitý vzájomný vzťah, pretože ak je aplikovateľný článok 5 v tom zmysle, že došlo k pozbaveniu slobody v súvislosti s trestným obvinením, následne vzniká povinnosť súladu s článkom 6. Nedokážeme sa stotožniť so záverom väčšiny Súdu, že zjavná povinnosť príslušníkov ozbrojených síl dodržiavať disciplinárne predpisy platné pre takéto sily je všeobecnou povinnosťou, a preto nespadá pod článok 5 ods. 1 písm. b). Podľa nášho názoru existuje jasný rozdiel medzi povinnosťou občanov dodržiavať zákony a špecifickým postavením vojenského personálu, ktorý má dodržiavať disciplinárne predpisy tvoriace dôležitú a integrálnu súčasť síl, ktorých sú príslušníkmi. Odhliadnuc od názorov uvedených v osobitnom nesúhlasnom názore pána Fawcetta a iných (str. 74 – 75 správy Komisie)1, s ktorého závermi bez výhrad súhlasíme, existuje v štruktúre vojenského života každej krajiny, ktorá je zmluvnou stranou Dohovoru, jeden základný činiteľ hodný zreteľa. Tým činiteľom sú disciplinárne predpisy, ktorých dodržiavanie je nevyhnutné pre samotnú existenciu ozbrojených síl, a tieto ich úplne odlišujú od akéhokoľvek iného zboru alebo združenia, ktoré prijímajú disciplinárne opatrenia voči svojim členom. Osobitný význam disciplíny v ozbrojených silách a uznávanie tejto skutočnosti ich príslušníkmi nás vedie k záveru, že tu máme jasný prípad špecifickej a konkrétnej povinnosti ustanovenej zákonom a uloženej príslušníkom. Na základe toho sme

134


presvedčení, že v žiadnom z prípadov prejednávaných Súdom nebol porušený článok 5 ods. 1 Dohovoru, pretože tieto prípady spadajú pod výnimku uvedenú v článku 5 ods. 1 písm. b). To, čo je opísané ako predbežné pozbavenie slobody pána Engela, sa začalo jeho zatknutím 20. marca 1971. Zákon o vojenskej disciplíne z roku 1903 povoľoval také zatknutie a pozbavenie slobody, ale § 45 toho istého zákona obmedzoval lehotu predbežného uväznenia na dvadsaťštyri hodín. V prípade pána Engela prekročilo pozbavenie slobody lehotu dvadsiatich štyroch hodín a toto prekročenie bolo nezákonné. Ale v prípade pána Engela sa domnievame, že je potrebné brať do úvahy celé obdobie od marca do júna 1971. Rozhodnutie ministra odložiť výkon jeho trestov, aby sa mu umožnilo urobiť skúšky, a zníženie niekoľkých trestov v apríli je potrebné porovnať s pozbavením slobody, ktoré technicky prekročilo lehotu dvadsiatich štyroch hodín. Za daných okolností nezastávame názor, že holandská vláda porušila článok 5 ods. 1 Dohovoru. Keďže považujeme porušenia zákonov sťažovateľmi za disciplinárne priestupky spojené len s výkonom vojenskej služby sťažovateľov a s ich vojenskými povinnosťami (pozri odsek 122 správy Komisie), otázka rozhodovania „o občianskych právach a záväzkoch“ v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru nevzniká vo vzťahu k žiadnemu zo sťažovateľov. Z rovnakých dôvodov zastávame názor, že pri prerokovávaní ich prípadov a v súvislosti so skutočnosťou, že sa neprerokovávali ako trestné obvinenia, čo by si vyžadovalo aplikáciu postupu uvedeného v článku 6, nebol tento článok porušený. Musíme pripustiť, že štáty sa môžu stretávať s ťažkosťami v prípadoch, kde ide o porušenie disciplíny a zároveň o trestný čin podľa trestného práva. Podľa nás treba preskúmať, či v predmete sťažnosti prevažuje disciplinárne porušenie alebo trestný čin. Ak ide o trestný čin, je potrebné, aby sa dodržali ustanovenia článku 6. Povaha sťažnosti a trestu ustanoveného v disciplinárnych predpisoch a v trestnom práve by mohla byť užitočným ukazovateľom, pokiaľ ide o postup, ktorý sa má uplatniť, aby bol v súlade s Dohovorom. Každý pokus v prípade ťažkého zločinu o zaoberanie sa ním ako s disciplinárnym porušením by bol podľa nášho názoru závažným nezákonným konaním, vylúčenie aplikácie článku 6 by na základe Dohovoru nebolo možné a bol by potrebný úplný súlad s požiadavkami uvedeného článku. Veľmi nám pomohol osobitný názor pána Weltera a zvlášť súhlasíme s jeho tvrdeniami uvedenými v odseku 9 jeho názoru a s jeho dôvodmi, prečo nebol článok 6 aplikovateľný na žiadneho z piatich sťažovateľov. Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nevzniká žiadna otázka v súvislosti s článkom 50.

OSOBITNÝ NÁZOR SUDCU THÓRA VILHJÁLMSSONA

1. Nemôžem súhlasiť s odôvodnením väčšiny Súdu v odseku 62 rozsudku. V ňom väčšina Súdu dospela k záveru, že prísnejšie väzenie v zmysle Zákona z roku 1903 nie je pozbavením slobody v zmysle článku 5 Dohovoru. Podľa môjho názoru je. Tak pre jeho povahu, ako aj pre jeho právne znaky. Ako je opísané v odseku 19 rozsudku, vojaci, ktorí sú v prísnejšom väzení, ne-


135

majú rovnakú slobodu pohybu ako iní vojaci. Tieto obmedzenia sa zjavne líšia od bežných podmienok života v holandských ozbrojených silách. Dotknutí vojaci musia zostať počas voľného času na špeciálne určenom mieste, nemôžu ísť do priestorov určených na odpočinok, kam môžu ísť ostatní ľudia v kasárňach, a často spia v osobitných miestnostiach. Názor, že takéto zaobchádzanie sa rovná pozbaveniu slobody, je posilnený cieľom takého zaobchádzania, ktorým je trestanie. Je potrebné poznamenať, že tu ide o zaobchádzanie, v súvislosti s ktorým sa používa výraz väzenie, čo samo osebe vyjadruje pozbavenie slobody. Názory, ktoré som uviedol, ma však nedoviedli k rozhodnutiu, že bol porušený článok 5 Dohovoru, pokiaľ ide o prísnejšie väzenie pána de Wita (odsek 41 rozsudku) a pánov Donu a Schula (odsek 65 rozsudku). Tento záver je založený na mojej interpretácii článku 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru, ktorá je vysvetlená ďalej. V prípade pána de Wita je tiež založený na skutočnosti, že vykonal trest prísnejšieho väzenia až po vynesení rozhodnutia Najvyššieho vojenského súdu Holandska. 2. Článok 5 ods. 1 písm. b) Dohovoru dovoľuje „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby ... aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom“. Väčšina Súdu v súlade s väčšinou Komisie rozhodla, že uvedené ustanovenie nebolo aplikovateľné v tomto prípade (odsek 69 rozsudku). V tomto bode nemôžem súhlasiť s väčšinou. Každá krajina, ktorá má vojenskú službu, ju má zorganizovanú na základe zavedených princípov, ktoré sú v prípade Holandska vymedzené v zákonoch a nariadeniach uvedených v rozsudku. Tieto pravidlá tvoria samostatný celok a ustanovujú pre vojakov určité špecifické povinnosti. Podľa mňa tieto pravidlá spadajú pod citované ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. b) bez toho, aby to ohrozovalo princípy právneho štátu. Tento záver však neplatí na predbežné pozbavenie slobody pána Engela, ktoré prekročilo lehotu dvadsiatich štyroch hodín stanovenú v § 45 Zákona z roku 1903 (odsek 26 rozsudku). V tomto konkrétnom bode súhlasím s väčšinou Súdu (pozri odsek 69). 3. V odseku 91 uvádza väčšina Súdu svoj názor týkajúci sa článku 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru. Nestotožňujem sa s týmto názorom. Pokiaľ ide o článok 6 ods. 3 písm. c), na základe bežného čítania textu sa nazdávam, že obvinený sa má sám rozhodnúť, či sa bude obhajovať osobne, alebo zverí túto úlohu právnikovi. To je navyše v súlade so všeobecnými právnymi princípmi vyjadrenými v článku 6. Neviem, ako v tomto prípade súd – nehovoriac o správnom orgáne – môže spravodlivo rozhodnúť, do akej miery je obvinený schopný obhajovať sa sám. Preto bol podľa mňa v prípadoch pánov de Wita, Donu a Schula porušený článok 6 ods. 3 písm. c). Pokiaľ ide o článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, súhlasím s väčšinou Súdu, keď v odseku 91 rozsudku uviedla, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby boli vypočutí všetci svedkovia, ktorých si obvinený želá predvolať. Podobne ako väčšina zastávam tiež názor, že „rovnosť zbraní“ je pri interpretácii tohto ustanovenia dôležitý prvok. Napriek tomu toto rozhodnutie oprávňuje obvineného z trestného činu na výsluch svedkov v jeho prospech na súde, ktorý sa zaoberá jeho prípadom, s výnimkou prípadov, keď existujú právne významné dôvody na ich nevypočutie. Súd má, pravda, tak trochu nekompletné informácie o skutočnostiach týkajúcich sa údajných porušení článku 6 ods. 3 písm. d). Uvádza sa, že v prípade pána de Wita sa zabránilo

136


predvolaniu dvoch svedkov v každom štádiu (odseky 42 a 91 rozsudku). To sa podľa mňa nevyvrátilo. Aj keby dôstojník pre sťažnosti 5. marca 1971 vypočul svedkov (odsek 41), nemohlo by sa to považovať za splnenie povinnosti v zmysle článku 6 ods. 3 písm. d), pretože nie je súdom v zmysle článku 6 ods. 1. Preto bol podľa mňa v prípade pána de Wita porušený článok 6 ods. 3 písm. d). Na druhej strane súhlasím s väčšinou Súdu, že uvedené ustanovenie nebolo porušené v prípade pánov Donu a Schula, keďže sa nepreukázalo, že v tomto ohľade vzniesli na Najvyššom vojenskom súde Holandska nejakú požiadavku.

OSOBITNÝ NÁZOR SUDKYNE BINDSCHEDLEROVEJ-ROBERTOVEJ

Súhlasím s výrokovou časťou rozsudku okrem dvoch bodov, ktoré sa týkajú predbežného zatknutia pána Engela. Tieto body zachytávajú rozhodnutie, že uvedené zatknutie bolo porušením článku 5 ods. 1 Dohovoru po prvé preto, že naň v žiadnom pododseku tohto ustanovenia neexistuje oprávnenie (bod č. 4), a po druhé preto, že sa prekročila dvadsaťštyrihodinovú lehota stanovená holandským právom, ako aj v rozsahu, v ktorom sa táto lehota prekročila (bod č. 5). 1. Rozdiel v mojom názore na prvý bod je odrazom základného nesúhlasu s aplikovateľnosťou článku 5 ods. 1 v tejto veci. Prvá časť rozsudku („právny stav“) je založená na myšlienke, že článok 5 ods. 1 je aplikovateľný de plano na disciplinárne opatrenia a tresty predstavujúce pozbavenie slobody, ktoré sú uložené v kontexte vojenského disciplinárneho práva. Z toho vyplýva, i) že disciplinárne tresty predstavujúce pozbavenie slobody by boli v súlade s Dohovorom, iba ak by boli uložené súdom v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a), a ii) že v zmysle písmena c) možno predbežne zatýkať alebo pozbavovať slobody len na účel predvedenia zatknutej osoby pred príslušný súdny orgán, a nie pred nadriadeného, hoci má tento právomoc uložiť disciplinárny trest. Kým na základe skutočností tohto prípadu prvý z uvedených dôsledkov neviedol k rozhodnutiu o porušení Dohovoru, druhý z nich priviedol Súd k záveru, že pokiaľ ide o predbežné zatknutie pána Engela, bol porušený článok 5 ods. 1. Na svoju veľkú ľútosť sa nemôžem stotožniť s týmto názorom. Myslím si, že napriek zjavne vyčerpávajúcemu zneniu článku 5 ods. 1 nemajú byť opatrenia a tresty disciplinárneho práva zahrnuté pod toto ustanovenie. Tu uvádzam svoje dôvody: 1) Je potrebné vziať do úvahy povahu vojenskej služby a úlohu disciplinárneho práva pri zavádzaní a zachovávaní vojenskej disciplíny, ktorá je sine qua non riadneho fungovania takejto špecifickej inštitúcie, armády. Nestačí prijať, ako to urobil Súd, reštriktívne ponímanie pozbavenia slobody. Je potrebné mať na pamäti celý systém disciplinárneho práva. Vojenská disciplína si vyžaduje zvlášť rýchle a efektívne opatrenia a tresty prispôsobené každej situácii, ktoré preto musí mať právomoc ukladať nadriadený. 2) Samotný Dohovor v svojom článku 4 ods. 3 písm. b) uznáva osobitný charakter vojenskej služby. Toto ustanovenie odzrkadľuje základnú voľbu zmluvných štátov a vo všeobecnosti potvrdzuje zlučiteľnosť vojenskej služby s Do-


137

hovorom. Zásahy do základných práv a ich obmedzenia, ktoré môže spôsobiť – napr. právo na slobodu pohybu zaručené článkom 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru – teda nie sú v rozpore s Dohovorom, aj keď v ňom o nich nie je výslovná zmienka. Disciplinárny systém vlastný armáde predstavuje jeden z takýchto zásahov. Článok 5 ods. 1 sa netýka vojenského disciplinárneho práva a jeho vyčerpávajúca povaha sa týka len situácií v civilnom živote. Sudca Verdross má pravdu, keď v svojom osobitnom názore zdôrazňuje, že disciplinárne tresty v rámci vojenskej služby sú sui generis. 3) Skutočnosť, že disciplinárne právo nespadá pod článok 5 ods. 1, je jediným vysvetlením znenia tohto ustanovenia a jeho úplnej nemožnosti použiť ho na situácie, ktoré sa týkajú vojenského disciplinárneho práva. Tieto činitele, ako aj miesto článku 5 v Dohovore a jeho logické prepojenie s článkom 6 sú náznakom, že navrhovatelia Dohovoru mali naozaj na mysli situácie týkajúce sa trestného konania. 4) Uvedené potvrdzuje spôsob, akým štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, riešili túto otázku vo vnútroštátnom práve. Aj dnes je vo vojenskom disciplinárnom práve zvyčajne nadriadený orgánom, ktorý má právo prijať opatrenia alebo uložiť tresty, či už predstavujúce pozbavenie slobody, alebo nie. Niektoré štáty, samozrejme, umožňujú súdne preskúmanie, ale to nie vždy má odkladný účinok. Navyše článok 5 ods. 1 písm. a) v svojich požiadavkách nerozlišuje medzi rôznymi orgánmi. Vlády zrejme neuvažovali o možnosti, že na vojenské disciplinárne právo – na rozdiel od vojenského trestného konania – môže mať vplyv Dohovor. Za týchto okolností sa javí ako ťažké podporovať interpretáciu, ktorá by si nevšímala takú rozšírenú koncepciu, konkrétne, aby som použila jazyk Súdu v inom kontexte, „spoločného menovateľa príslušných legislatív viacerých zmluvných štátov“ (odsek 82 rozsudku). Na základe uvedeného som dospela k záveru, že predbežné zatknutie pána Engela, keďže k nemu došlo v rámci disciplinárneho konania, nespadalo pod článok 5 ods. 1 písm. a) a v dôsledku toho nebolo porušením tohto ustanovenia z dôvodu, že pán Engel bol zatknutý a pozbavený slobody s cieľom predvedenia pred nadriadeného a nie pred súdny orgán. 2. Skutočnosť, že článok 5 ods. 1 nie je aplikovateľný na disciplinárne právo, neznamená, že disciplinárne opatrenia a tresty vôbec nepodliehajú dohľadu. V skutočnosti, ako je to uvedené v rozsudku, článok 6 poskytuje orgánom Dohovoru možnosť korigovať nadmerné rozšírenie rozsahu disciplinárneho práva. Ďalej je potrebné povedať, že opatrenia a tresty v disciplinárnom práve, ktoré v sebe zahŕňajú pozbavenie slobody, sa nevymykajú požiadavke zákonnosti, ktorá je základom celého článku 5. Predbežné zatknutie pána Engela možno istotne posudzovať z tohto uhla. Hoci pripúšťam, že pôvodne bol na ňom biľag nezákonnosti v tom zmysle, že trvalo viac ako dvadsaťštyri hodín, nemôžem súhlasiť s tým bodom vo výrokovej časti rozsudku, ktorý zachytáva porušenie Dohovoru v tomto ohľade. Štát, ktorý napráva krivdu spôsobenú v rozpore s medzinárodným právom, týmto konaním urobí zadosť svojej medzinárodnej zodpovednosti. Aby bola takáto možnosť poskytnutá – to je presne význam pravidla o vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy (pozri Guggenheim, Traité de droit international public, zv. II., str. 23). V tomto prípade štát úplne napravil krivdu pána Engela, keď orgán prejednávajúci odvolanie rozhodol, že dva dni prísneho väzenia, na ktoré bol odsúdený, sa považujú za vykonané počas je-

138


ho predbežného zatknutia. Za týchto okolností už nie je vhodné, aby sa vo výrokovej časti rozsudku uvádzalo porušenie Dohovoru. Takýto prístup by nebol v rozpore s judikatúrou Súdu. Vždy, keď Súd rozhodol, že započítanie väzby do výšky trestu mu nezabraňuje brať do úvahy nezákonnosť väzby, išlo o dlhotrvajúcu väzbu, kde odpočítanie nepredstavovalo úplnú nápravu. Okrem toho sa táto otázka predkladala Súdu v súvislosti s poskytnutím spravodlivého zadosťučinenia (pozri napr. rozsudok v prípade Neumeister zo 7. mája 1974, séria A, č. 17, str. 18 – 19).

OSOBITNÝ NÁZOR SUDCU EVRIGENISA

1. Na moju veľkú ľútosť som nemohol súhlasiť s väčšinou Súdu v bodoch č. 3, 14, 15 a 16 výrokovej časti rozsudku. Uvádzam dôvody, pre ktoré som nemohol súhlasiť: a) Väčšina Súdu zastávala názor, že uväznenie pánov Donu a Schula v disciplinárnom oddelení na základe rozhodnutia Najvyššieho vojenského súdu Holandska bolo v súlade s požiadavkami článku 5 ods. 1 písm. a) Do-hovoru. Ich odsúdenie na trest, ktorý v sebe zahŕňal pozbavenie slobody, vykonal podľa väčšiny mojich kolegov „súd“ v zmysle, ktorý mu patrí podľa článku 5 ods. 1 písm. a). Vojenský súd bol, použijúc terminológiu z judikatúry nášho Súdu, súdom z organizačnej stránky. Na druhej strane sa však zdá ťažké považovať konanie ustanovené zákonom a dodržané v predmetných prípadoch za konanie, ktoré je v súlade s požiadavkami na súdny orgán, ktorý korešponduje s pojmom súd v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a). Dva aspekty tohto konania podľa môjho názoru nespĺňajú spomínané požiadavky, konkrétne sloboda pôsobenia právnika obvineného na jednej strane a získavanie dôkazov na druhej strane. Pokiaľ ide o prvý aspekt, skutočnosti, ktoré zaznamenal Súd (odseky 32, 48 a 91 rozsudku), odhaľujú dôležité obmedzenie slobody pôsobenia právnika obhajoby na vojenskom súde pri prejednávaní disciplinárnych prípadov, akými sú prípady sťažovateľov. Právnik sa prakticky nemôže zúčastniť konania okrem prejednávania právnych problémov, a to navyše len vtedy, ak ide o špecifické právne problémy, ktoré môžu byť uvedené v odvolaní jeho klienta, ako napr. otázky, ktoré by vznikli pri aplikácii Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ďalej existujú vážne dôvody nazdávať sa, že právnik nemôže prezentovať prípad počas pojednávania (pozri odkaz na správu výkonného tajomníka Najvyššieho vojenského súdu Holandska z 23. decembra 1970, rozhodnutie o prijateľnosti, správa Komisie, str. 99)2. Berúc do úvahy tieto obmedzenia, je ťažké zlúčiť predmetné konanie s pojmom súd v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a). Nezabudnime, že ide o súd, ktorý ukladá tresty predstavujúce pozbavenie slobody [pozri rozsudok De Wilde, Ooms a Versyp z 18. júna 1971, séria A, č. 12, str. 41 – 42, ods. 78 – 79 a písmeno b) v tomto osobitnom názore]. To isté platí aj na druhý spomínaný procesný aspekt, konkrétne na konanie ustanovené zákonom a v praxi dodržané, ktoré sa týka získavania dôkazov vojenským súdom, keď zasadá ako disciplinárny tribunál. Na základe skutočností zaznamenaných Súdom a majúc na pamäti ustanovenia holandského práva aplikovateľné v tomto


139

prípade (pozri odseky 31 a 91 rozsudku), sa účasť a výsluch svedkov obhajoby zjavne nemôže uskutočniť za podmienok, ktoré by zabezpečili také záruky pre obhajobu, ktoré súdne konanie musí poskytovať, ak sa zaoberá uložením trestu predstavujúceho pozbavenie slobody a ak má byť spravodlivé. Z týchto dôvodov som musel dospieť k záveru, že v prípade pánov Donu a Schula bol porušený článok 5 ods. 1. Po tom, čo som uviedol, si myslím, že keď raz Súd rozhodol, že obvinenie proti uvedeným sťažovateľom bolo „trestné“ (článok 6, ods. 80 a nasl., zvlášť ods. 85 in fine rozsudku), nemal preskúmavať, či predmetný vojenský súd spadal pod pojem súd v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a). Hoci je výraz „súd“ v princípe autonómny pojem v každom z uvedených ustanovení, nič to predsa len nemení na skutočnosti, že súd uvedený v článku 5 ods. 1 písm. a) musí spĺňať požiadavky článku 6, ak – ako v tomto prípade – trest predstavujúci pozbavenie slobody, ktorý ukladá, sa považuje za dôsledok trestného obvinenia, a preto spadá pod článok 6. V určitých vhodných prípadoch je možné, aby súd uvedený v článku 5 ods. 1 písm. a) nespĺňal všetky podmienky pre trestný súd uvedené v článku 6. Opak je tak logicky, ako aj právne problematický. Ak bol trest predstavujúci pozbavenie slobody uložený súdom, ktorý musel splniť požiadavky článku 6, nie je potrebné sa ďalej pýtať, či tento súd spadal pod pojem súd v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a). b) Rovnaké dôvody ma viedli k presvedčeniu, že nemôžem súhlasiť s názorom väčšiny Súdu v bodoch č. 14, 15 a 16 výrokovej časti rozsudku. Preto len odkazujem na poznámky uvedené v odseku 1 písm. a). Myslím si, že preskúmanie prípadov uväznenia v disciplinárnom oddelení si žiada vo svetle pojmu „trestné obvinenie“ v článku 6 pozorovania všeobecnejšieho charakteru. Využijem slobodu uviesť ich, pretože by som chcel ukázať, že na ich základe je môj nesúhlas s väčšinou zrozumiteľnejší. Pri ukladaní trestu uväznenia v disciplinárnom oddelení (prípad pánov Donu a Schula) alebo pri preskúmavaní uloženia takého trestu nie súdnym orgánom (prípad pána de Wita) konal vojenský súd na základe holandského práva ako disciplinárny tribunál. Ak by sa vojenský súd nezaoberal správaním, ktoré by mohlo byť sankcionované trestom predstavujúcim pozbavenie slobody, jeho konanie by sa nepovažovalo za konanie v rozpore s Dohovorom. Náš Súd však dospel k záveru, navyše správnemu, že uvedené prípady nielenže v sebe zahŕňali tresty predstavujúce pozbavenie slobody, ale že tiež spadali pod pojem „trestné obvinenie“ v zmysle článku 6 Dohovoru. Preto musel preskúmať, či vojenský súd poskytoval záruky, ktoré toto ustanovenie požaduje pri trestnom súde. Väčšina dospela k záveru, že takéto záruky v tomto prípade existovali až na požiadavku článku 6 ods. 1, aby bolo pojednávanie verejné. Takýto obraz trestného súdu, ako bol predložený väčšinou, sa mi javí ako obraz, ktorý môže byť len ťažko v súlade s minimálnymi požiadavkami článku 6 ods. 1 na ideálny trestný súd. Takisto môžem len ťažko súhlasiť s tým, že na trestnom súde, bez ohľadu na jeho stupeň alebo právomoc, môže byť bez toho, aby sa porušili ustanovenia článku 6, právnik obhajoby, ktorý podlieha vážnym obmedzeniam slobody pôsobenia, ktoré sa tradične umožňuje v trestnom konaní demokratických krajín v Európe, a že tiež môžu existovať pravidlá na predkladanie dôkazov, ktoré sú nevýhodné pre obvineného. Samozrejme, že nemožno prisudzovať tieto nedostatky vojenskému súdu, ktorý, na to je potrebné pamätať, postupoval v predmetných prípadoch na základe holandského práva ako disciplinárny tribunál, a preto nemusel za normálnych okolností skúmať, či koná v súlade s Dohovorom. Je to náš rozsudok, ktorý stanovením hranice, za ktorou sa disciplinárne stáva trestným, retrospektívne

140


vyžaduje na základe Dohovoru, že disciplinárny tribunál mal poskytnúť záruky trestného súdu. Teraz sa obávam, že názor väčšiny, pokiaľ ide o jej obmedzenie týchto záruk, môže mať za následok, že interpretácia článku 6, a zvlášť pojmu trestný súd, pôjde cestou, ktorá, ak to tak môžem povedať, by nebola bez rizika. Tiež by som rád v tejto súvislosti zdôraznil, že klasifikácia určitej otázky ako trestnej na základe Dohovoru, či už je to v súlade s koncepciami v príslušnom vnútroštátnom práve, alebo nie, musí tiež uviesť do hry záruky článku 7 Dohovoru. c) Keďže som dospel k záveru, že bol porušený článok 5 ods. 1 z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. a) tohto názoru, musím z toho logicky vyvodiť, že v prípade pánov Donu a Schula bol porušený článok 5 ods. 4 (bod č. 7 výrokovej časti rozsudku). Ak Najvyšší vojenský súd Holandska, ktorý podľa rozsudku vykonáva kumulatívne funkcie tak súdu uvedeného v článku 5 ods. 1 písm. a), ako aj súdu uvedeného v článku 5 ods. 4, nespĺňal požiadavky pojmu súd v odseku 1, podobne by v zásade nespĺňal požiadavky pojmu súd v odseku 4. V tomto bode som však súhlasil s väčšinou, keď som zobral do úvahy skutočnosť, že podľa holandského práva existuje civilný súd so všeobecnou právomocou, na ktorom sa môže napadnúť zákonnosť každého pozbavenia slobody súhrnným návrhom (§ 289 Občianskeho súdneho poriadku a § 2 a 53 zákona o súdoch). 2. V bode č. 6 výrokovej časti rozsudku som hlasoval za neporušenie článku 14 v spojení s článkom 5 ods. 1 v prípadoch uvedených v tomto bode. Z tých istých dôvodov (odsek 72 a nasl. rozsudku), ak by taká otázka vznikla, by som hlasoval rovnako, pokiaľ ide o sťažnosti, pri ktorých Súd dospel k záveru, že nešlo o pozbavenie slobody. Súd však zastával názor, že mohol nerozhodovať o týchto prípadoch z dôvodov uvedených v odseku 71 rozsudku. Nemôžem súhlasiť s týmto názorom. Podľa judikatúry Súdu (Belgický jazykovedný prípad, rozsudok z 23. júla 1968, séria A, č. 6, str. 33 – 34, ods. 9; rozsudok Celoštátne odbory belgickej polície z 27. októbra 1975, séria A, č. 19, str. 19, ods. 44) „opatrenie, ktoré je v súlade s požiadavkami článku upravujúceho určité právo alebo slobodu, môže byť v rozpore s článkom 14 pre jeho diskriminačnú povahu“. Článok 14 ukladá štátom povinnosť zabezpečiť „bez diskriminácie“ užívanie práv a slobôd priznaných Dohovorom. Dohovor teda zakazuje akúkoľvek diskrimináciu v súvislosti s užívaním práva, ktoré zaručuje, či už má diskriminácia pozitívnu formu opatrení rozširujúcich užívanie práva ním zaručeného, alebo negatívnu formu obmedzení takého práva, či už legitímnych, alebo nie. Neviem si predstaviť, ako niekto môže a fortiori robiť na základe článku 14 rozdiel medzi opatreniami predstavujúcimi nezákonné obmedzenie predmetného práva a opatreniami tolerovanými Dohovorom, ako to interpretoval Súd. Diskriminačné zaobchádzanie prostredníctvom opatrení patriacich do ktorejkoľvek z uvedených kategórií môže viesť k diskriminácii pri užívaní práv, ktoré musia podliehať dohľadu na základe článku 14 Dohovoru. Súd mal preto preskúmať otázku súladu s článkom 14 aj pri tých trestoch, pri ktorých predtým dospel k záveru, že nepredstavujú pozbavenie slobody.

ENGEL a iní proti HOLANDSKU

Recommend Documents