Správa z prieskumu vzdelávacích a sieťovacích potrieb mimovládnych neziskových organizácií na Slovensku ( k projektu Aktívni občania všade)
1
ÚVOD Občianska spoločnosť na Slovensku sa mení. Podstatne, dramaticky, ale pritom ticho, bez nejakých veľkých komentárov, analýz, znepokojenia. Rozhodli sme sa, že skôr než sa pustíme do akejkoľvek vzdelávacej či sieťovacej intervencie, pokúsime sa ju zmapovať – ujasniť si ako vyzerá táto zmena, ako tento spoločenský pohyb ovplyvní aj naše uvažovanie. Infotainmement, obostierajúci nás zo všetkých strán, sťažuje vnímanie závažnosti, mnohofarebnosti a rýchlosti zmien, ktorým sme vystavení a ktoré spoluvytvárame v spoločnosti. Menia sa aktéri hýbajúci spoločnosťou – generačne i spôsobom vystupovania a uchopovania účinných činiteľov spoločenskej zmeny. Menia sa organizačné podoby inštitúcií realizujúcich úspešné a vplyvné projekty. Mení sa štruktúra možných zdrojov a finančná báza pre realizáciu programov a aktivít. Menia sa sprostredkujúce činitele pre medzi-sektorový dialóg a možné partnerstvá. Ako hovorí Fedor Blaščák (2014) „stále sme v období pubertálnej demokracie, za svojho života nemáme šancu vyrovnať sa dobre zakoreneným inštitucionálnym demokraciám s dlhodobou tradíciou a demokratickou kultúrou, ale máme šancu po sebe zanechať stavebné kamene, turbíny spoločenskej zmeny, ktoré budú pre ďalšie generácie znamenať zásadnú zmenu...“1 Vzdelávať a sieťovať občianske organizácie a iniciatívy dnes vyžaduje iné portfólio kontaktov, prístupov a expertízy než tomu bolo pred dvadsiatimi či desiatimi rokmi. V minulosti, už od začiatku pôsobenia vo vzdelávacích programoch pre občiansku spoločnosť, PDCS vychádzalo z presvedčenia, že na to, aby bolo vzdelávanie účinné a v súlade s hodnotami rozvoja občianskej spoločnosti, treba sa pokúšať o participatívne a experienciálne učenie. Takéto učenie je nástroj , ktorý umožňuje uvedomovanie si súvislostí javu , o ktorom sa učíme, každá aktivita v rámci tohto učenia končí diskusiou, ktorá jej dá zmysel . Teda nie odovzdávanie hotových poznatkov, ale o podnecovanie diskusie, v ktorej prichádzame na nové perspektívy videnia problémov, a tak si osvojujeme nové riešenia. Vychádzame z presvedčenia, že v tréningoch tohto typu nie je potrebné dlho prednášať, skôr sa vžívame do situácie, hráme roly a v rôznym spôsobom inscenovaných, dramatizačných vzdelávacích postupoch sa učíme odhaľovať zdroje konfliktu, aspekty účinného dialógu, podmienky občianskej a medzi-sektorovej spolupráce. Tréningy sú často bezpečným miestom, kde sa dá experimentovať s postojmi, „nanečisto“ (v pokusnej simulovanej situácii) vyjadrovať svoje názory, počúvať ostatných, prípadne si testovať nejaké neodskúšané postupy pri riešení konfliktov.2
V prvých rokoch po roku 1989 sa účastníci výrazne učili vďaka kontaktom so zahraničnými lektormi. Súčasne bolo zo strany účastníkov tréningov a praktického vzdelávania vidieť nepripravenosť a niekedy až devótne postoje hlavne voči zahraničným expertom. (To sa postupne zmenšovalo , tak ako účastníci získavali sebavedomie a širší rozhľad.) Experti však neprinášali hotové návody a väčšine z nich ani nebolo príjemné hovoriť z expertného piedestálu vševedúcich rodičov. Trvalo niekoľko rokov, kým účastníci takýchto kurzov porozumeli, že práve facilitatívne učenie – usmerňovanie otázkami, t.j. povzbudzovanie ľudí k nachádzaniu vlastných odpovedí – je znakom efektívneho vedenia vzdelávacích akcií, a teda expertného vedenia. Na mnohých kurzoch v tom čase účastníci len s ťažkosťami znášali prípadové štúdie a analýzu problémov, ktoré nemali jediné správne riešenie. Takmer neprípustná bola predstava, že konfliktné situácie nemusia končiť len jediným správnym výsledkom, že je možné dospieť pri 1 2
Fedor Blaščák – ústne zdelenie na prednáške „Novodobí spasitelia“ 14.1.2014 Univerzitná knižnica a Rádio Devín , Bratislava Podrobnejšie o tom píšeme v kapitole „Odkiaľ a kam v diskusiách o riešení konfliktov“. In: Bútora a kol. : Odliaľ a kam . 20 rokov samostatnosti . IVO a Kalligram , Bratislava 2013, pp. 469- 476
2
riešení problémov k viacerým prípustným riešeniam a o ich vhodnosti uvažovať na základe ďalších faktorov. Na manipuláciu verejných inštitúcií a médií nebola verejnosť veľmi citlivá, lebo práve obchádzanie jej hlasu a mocenské ťahy silnejšieho partnera boli argumenty, na ktoré bola verejnosť zvyknutá. Takto to na Slovensku chodí, takto sa verejné konflikty riešili odjakživa – tak znela bežná rezignujúca odpoveď. Mečiarizmus, pokúšajúci sa premeniť demokraciu na slovenskú odrodu „demokratúry“, bol pre Slovensko tristnou skúsenosťou, ale vďaka brutalite zneužívania moci mal aj výchovný efekt. Po rokoch postupne otvoril oči a umožnil rukolapne porozumieť, prečo je dôležitá kultúra občianskeho vyrovnávania sa s mocou a aký význam má možnosť vypočuť si aj názorových oponentov. Ak sa skutočne chceme priblížiť k cieľom ako – budovanie kapacity cez profesionalizáciu a inovované podoby sieťovania a partnerstiev, ako aj silná podpora pre neformálne vzdelávanie, akékoľvek neformálne vzdelávanie dospelých na Slovensku musí počítať s nasledujúcimi trendmi a javmi: a) Smerovanie k „blended learning“ – podoby odovzdávania poznania a osvojovanie si nových zručností sa dosahujú v súbežnom využívaní rôznorodých prostriedkov (nie je to len klasické učenie „tvárou v tvár“, ale kombinovanie tradičného učenia s dištančnými a on-line formami, učenie kombinované s koučingom, učenie zamerané rovnako na asymetrické ako aj rovesnícke „peer“ podoby). b) Rovnako dôležitá pozornosť, aká sa venovala registrovaným (tzv. “kamenným” MVO) v pomoci ich smerovania a pozornosť, ktorá sa venovala nástrojom ich fungovania, sa musí venovať aj neregistrovaným iniciatívnym skupinám, združeniam, ktoré vyznávajú inú filozofiu svojho rozvoja, inú meniacu sa misiu, iné podoby dosahovania svojich cieľov. Veľkú energiu tiež treba venovať komunikácii medzi týmito “kamennými” a “pružnými” zoskupeniami. Oboje majú svoje miesto v rozvoji občianskej spoločnosti. c) Musíme sa pripraviť, že i v krátkom čase trvania tohto projektu (hlavne po nasledujúcich prezidentských a parlamentných voľbách) sa môžu zosilniť javy ohrozujúce občiansku spoločnosť: renesancia autoritárskych praktík vo verejnom rozhodovaní, občianska pasivita ako dôsledok malej občianskej gramotnosti, neobčianska spoločnosť („uncivil society“) s využívaním participatívneho organizovania sa na presadzovanie nedemokratických hodnôt alebo polarizácia síl v spoločnosti s rastom netolerancie a prvkov „kultúrnej vojny“. U novej generácie ľudí pracujúcich v MNO občas zaznamenávame aj nepripravenosť a neochotu rozumieť politickým a hodnotovým dôsledkom vlastných aktivít, odtrhnutie zmyslu vlastných občianskych aktivít od ich realizácie. d) V ešte väčšej miere bude treba vo vzdelávaní akceptovať jedinečnosť, unikátnosť, neopakovateľnosť jednotlivých inštitúcií a lídrov. V ešte väčšej miere chceme zohľadňovať individuálne prístupy v ich vzdelávaní a iných typoch podpory. Sme pripravení počas celých sád programov a aktivít viac sa pýtať než odpovedať, vytvárať nové vymedzenia či prístupy a spoločne s účastníkmi javy skôr objavovať než robiť „transfer“. Aj pre tieto výzvy sa na tento projekt tešíme, vieme že pôjde o obojstranný rozvoj.
3
METODOLÓGIA PRIESKUMU Prieskum vzdelávacích potrieb MVO tvoril úvodnú časť projektu Aktívni občania všade, ktorý realizuje PDCS vďaka podpore Programu Aktívne občianstvo a inklúzia pod záštitou Nadácie Ekopolis v partnerstve s Nadáciou pre deti Slovenska a Sociou – nadáciou na podporu sociálnych zmien. Program je súčasťou implementácie Finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru 2009-2014, ktorého donormi sú Nórsko, Island a Lichtenštajnsko. V rámci prieskumu sme v čase od novembra 2013 do januára 2014 zrealizovali tri facilitované skupinové stretnutia a 14 pološtruktúrovaných rozhovorov, za účelom zistiť súčasné vzdelávacie a sieťovacie potreby mimovládnych organizácií a občianskych iniciatív. Keďže celkovým cieľom projektu je podporiť vzdelávanie a sieťovanie v regiónoch mimo Bratislavy, do rozhovorov sme zapojili najmä ľudí z regiónov, alebo zástupcov organizácií, ktorí majú prehľad o tom, s čím sa potýkajú lokálne organizácie na strednom a východnom Slovensku. Snažili sme sa získať názory ľudí pracujúcich v rôznych oblastiach, v organizáciách na rôznom stupni rozvoja, ale aj aktivistov, ktorí nefungujú v konkrétnej organizácii, ale snažia sa robiť rôzne aktivity neformálnym spôsobom, najmä na lokálnej úrovni. Vzhľadom k obmedzenému počtu respondentov a respondentiek nepovažujeme výstupy za reprezentatívne, ale veríme, že budú inšpiráciou nielen pre vzdelávacie aktivity projektu Aktívni občania všade, ale aj pre iné organizácie aktívne v oblasti vzdelávania. Skupinové facilitované stretnutia sa uskutočnili koncom roka 2013 v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave. Keďže projekt je primárne zameraný na regióny mimo Bratislavy, na bratislavské stretnutie sme sa snažili vybrať ľudí zo západného Slovenska alebo z organizácií, ktoré spolupracujú s mimobratislavskými MNO a majú prehľad o ich potrebách. Individuálne rozhovory prebehli so štrnástimi zástupcami a zástupkyňami občianskeho sektora. Snažili sme sa vybrať ľudí, ktorí majú dlhšiu skúsenosť nielen v sektore, ale aj so vzdelávaním a sieťovaním a majú prehľad o lokálnych, ale aj celoslovenských aktivitách. Všetkým ľuďom, ktorí sa na prieskume podieľali – či už ako respondenti a respondentky fókusových skupín alebo individuálnych rozhovorov, prípadne ako spoluorganizátori a spoluorganizátorky – veľmi pekne ďakujeme. Scenár fókusovej skupiny a otázky pre individuálnych respondentov a respondentky môžete nájsť v časti Prílohy, na konci správy. Abecedný zoznam zapojených zástupcov a zástupkýň mimovládnych neziskových organizácií a občianskych iniciatív uvádzame v časti Poďakovanie.
4
VZDELÁVANIE Najväčšia časť otázok, ktoré sme sa ľudí pýtali počas facilitovaných stretnutí i počas individuálnych rozhovorov sa týkala vzdelávania. Okrem iného nás zaujímalo, aké školenia a tréningy respondenti a respondentky absolvovali, čo podľa nich vo vzdelávaní funguje, podľa čoho sa pri výbere školení a tréningov orientujú, nakoľko je dôležitá cena vzdelávania, aké témy sú podľa nich v súčasnosti významné, aké formy vzdelávania sú najúčinnejšie a ako vnímajú využívanie online aktivít vo vzdelávaní. a) Prečo sa potrebujeme v rámci MNO sektora naďalej vzdelávať a inovovať naše vzdelávanie? Vzdelávanie je v neziskovom sektore považované za základ rozvoja a napredovania, ako aj získavania inšpirácie a motivácie pre ďalšiu prácu. V súčasnej dobe sa však ukazujú ďalšie dôležité dôvody pre kontinuálne a inovované vzdelávanie v neziskových organizáciách, ako napríklad generačná obmena lídrov organizácií, častá fluktuácia pracovného osadenstva v projektovo zameraných organizáciách alebo potreba prispôsobiť sa a reagovať na nové trendy a potreby cieľových skupín. Rovnako dôležitá sa ukazuje aj potreba naučiť sa ako spolupracovať napríklad s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami. V dnešnej dobe existujú možnosti zapájať do činnosti organizácií dobrovoľníkov/-čky z radov odborníkov na rôzne oblasti, takže už ani nie je potrebné, aby ľudia v organizáciách ovládali úplne všetko. Je však nutné, aby vedeli pomenovať a komunikovať svoje ciele a jasne a zrozumiteľne sa vyjadrovať, aby si vedeli riadiť celý proces takejto spolupráce a skontrolovať, či dosiahli, čo chceli. Ďalším benefitom vzdelávania, aj keď nepriamym je formovanie rôznych neformálnych či formálnych sietí medzi účastníkmi a účastníčkami vzdelávania. „Všetky prestávky a rozhovory sú úžasným miestom, kde sa človek podozvedá viac ako cez e-mail alebo newsletter.“ Niekoľko respondentov a respondentiek sa zmienilo, že na Slovensku veľmi urgentne potrebujeme vzdelávanie nielen pre neziskový sektor, ale aj o ňom. Viacerí sa zhodli na tom, že v súčasnosti existuje veľmi málo takéhoto vzdelávania, čo má za následok skreslený obraz verejnosti o tom, čo sú to neziskovky a čo vlastne robia. Veľa ľudí si na základe informácií, ktoré o práci tretieho sektora má, dokonca myslí, že ľudia by v ňom mali pracovať zadarmo. Ako uviedla jedna z expertiek: „Vysokoškoláci sa s pojmom mimovládna organizácia stretávajú po prvýkrát v druhom alebo treťom ročníku na vysokej škole. Ľudia v neziskovom sektore si myslia, že o nich verejnosť vie, ale vôbec to tak nie je.“ b) Súčasný stav, skúsenosti, príklady toho, čo funguje alebo nefunguje Počas diskusií sa opakovane vynárala informácia o nedostatku financií v neziskovom sektore. Netýkala sa však len toho, že si organizácie, lídri a líderky niektoré školenia a tréningy nemôžu dovoliť, pretože sú drahé. Na niektoré vzdelávania (napríklad dlhodobejšie, ktoré zároveň väčšina z respondentov a respondentiek považuje za najprospešnejšie) sa jednoducho nemôžu uvoľniť – aj keby na ne mali financie – pretože organizácie majú veľmi obmedzený počet pracovníkov a pracovníčok, a ak potrebujú fungovať každý deň, je to skrátka nerealizovateľné. Otázka kapacít sa opätovne vynorila aj pri zužitkovávaní niektorých vedomostí v praxi – počas jedného facilitovaného stretnutia zaznelo, že je dobré, ak pracovník alebo pracovníčka organizácie absolvuje napríklad školenie o PR, ale ak na rozvíjanie PR popri inej práci nemá čas, je to vlastne zbytočné. 5
Čo vo vzdelávaní funguje a čo nefunguje Pokiaľ ide o prístup lektorov a lektoriek, respondentom a respondentkám sa veľmi osvedčilo, ak sa lektori/-ky počas vzdelávania podelili o svoje vlastné tipy a triky, a tiež im poradili, kde nájdu ďalšie informácie k danej téme. Ďalšou vecou, ktorá sa respondentom a respondentkám osvedčila, je prepojenie teoretických vedomostí s praxou. Niekoľko z nich spomenulo ako najúčinnejšie tréningy tie, do ktorých boli ako hosťujúci lektori/-ky zapojení ľudia priamo z praxe (napríklad novinári, ľudia z firmy zodpovední za prípravu veľkých projektov, ľudia z reklamnej agentúry a pod.) – aj v oblasti samotného vzdelávania, čo respondentov inšpiruje k vnímaniu dôležitosti prepájania rôznych sektorov. Pod praxou v tomto prípade mysleli aj možnosť prakticky si vyskúšať to, čo sa naučili. Jeden z respondentov, ktorý je zároveň lektorom, sa vyjadril takto: „To, čo sa mi dlhodobo osvedčuje je, že súčasťou vzdelávania musí byť praktická časť – niečo zrealizovať či vyskúšať ako súčasť vzdelávania, a potom, po nejakom čase to zreflektovať a vyhodnotiť. Ľudia sú potom motivovanejší a efekt vzdelávania je lepší.“ Pokiaľ ide o formu, účastníkom a účastníčkam diskusií a rozhovorov sa najviac osvedčili dlhodobejšie, hĺbkové tréningy – minimálne niekoľkodňové, ale aj dlhodobejšie s niekoľkými stretnutiami realizovanými s časovými odstupmi. Vo vzdelávaní vidia problém, že často ide o nárazové akcie, ktorým chýba systematickosť. Zároveň však dodali, že komplexnejšiemu a dlhodobejšiemu vzdelávaniu bráni nedostatok financií, a to aj na strane organizátorov/-iek (nemajú možnosť získať grant na realizáciu vzdelávania, ktorý by umožnil napríklad hradiť ubytovanie účastníkov) aj na strane potenciálnych účastníkov a účastníčiek, ktorí nie sú schopní takéto – logicky drahšie vzdelávanie – zaplatiť. Ako veľmi účinnú možnosť vnímajú respondenti a respondentky tréningy „šité na mieru“, ktoré im umožnia naučiť sa presne to, čo potrebujú a venovať sa konkrétnym problémom alebo situáciám vo vlastnej organizácii. Jedným z riešení je forma vzdelávania, ktorá po absolvovaní teoretickej a praktickej časti umožní následne konzultovať a pýtať sa otázky, ktoré vyplynuli priamo z praxe. Tiež zdôraznili, že iba prednášková forma už dnes pre ľudí zaujímavá nie je, skôr uprednostnia zážitkový spôsob vzdelávania. V súčasnosti sa veľa lektorom, lektorkám, a tiež zástupcom a zástupkyniam MNO osvedčila kombinácia školení s e-learningom alebo konzultáciami cez Skype. Je to možnosť ako zosúladiť vzdelávacie potreby s časovými aj finančnými možnosťami organizácií. Počas viacerých diskusií však zaznelo, že online aktivít nesmie byť príliš veľa, pretože najdôležitejší je priamy kontakt medzi účastníkmi a lektorom.
c) Odporúčania: Za akých podmienok by malo vzdelávanie prebiehať Pri výbere školenia alebo tréningu zaváži niekoľko faktorov: téma vzdelávania, lektor alebo lektorka/ tréner alebo trénerka, miesto konania, cena a trvanie. Žiadané témy školenia Veľa respondentov sa v prvom rade zaujíma o tému školenia – tá musí byť zaujímavá, ale aj potrebná pre organizáciu alebo konkrétneho človeka. Ak ide vyslovene o tému, v ktorej sa organizácia potrebuje urgentne vzdelať, je ochotná zaplatiť aj vyššiu cenu aj napriek nedostatku financií. Pri témach, ktoré ľudí alebo organizácie iba zaujímajú, ale nie sú pre nich momentálne nevyhnutne potrebné, zohrávajú úlohu aj ďalšie faktory. Veľmi dôležitý je aj program školenia. Musí byť podrobne vyšpecifikovaný, aby ľudia vedeli, čo majú čakať. Ľahšie sa potom rozhodnú a organizátor/-ka či lektor/-ka tak predíde možným sklamaniam. Účastníkom a účastníčkam to 6
pomôže aj uvedomiť si, čo sa naučili. Ako uviedol jeden respondent: „Veľakrát sa ľudia chcú niečo naučiť a chcú si byť vedomí toho, čo sa naučili.“ Veľká väčšina respondentov a respondentiek sa zhodla na tom, že témy, na ktoré je potrebné sa vo vzdelávaní zamerať sa opakujú. Je to najmä preto, že neustále vznikajú nové organizácie a do starších prichádzajú noví ľudia, ktorí potrebujú absolvovať aj školenia na základné témy ako projektový manažment, efektívne riadenie a komunikácia. Tieto témy sú veľmi aktuálne aj pre malé lokálne organizácie, ktoré niekedy bojujú s písaním projektov a s reportovaním. Finančné riadenie a projektové účtovníctvo sú témy, ktoré potrebujú aj staršie organizácie, pretože na tom zlyhávajú napríklad pri čerpaní štrukturálnych fondov. Účtovnícke služby zamerané na MNO vnímajú organizácie vo všeobecnosti ako nedostatočne pokryté (niektoré organizácie majú vo svojich mestách obrovský problém nájsť účtovníka, ktorý by rozumel projektovému účtovníctvu). Téma vzdelávania, ktorá sa objavila vo všetkých rozhovoroch ako veľmi potrebná a obsadzovala prvé miesta v rebríčkoch bol fundraising. Respondenti a respondentky uvádzali, že v tejto oblasti má medzery aj veľa starších organizácií. Nevedia získavať zdroje z podnikateľského sektora, nevedia používať PR a sociálne siete. Organizácie sa zaujímajú o nové formy fundraisingu a individuálne darcovstvo. Lokálne organizácie zas zaujíma, ako získavať finančné zdroje na vidieku, kde fungujú úplne iné pravidlá ako vo veľkých mestách. Za veľmi inšpiratívne respondenti a respondentky považujú príklady zo zahraničia (často sú zdieľané skôr cez konferencie a podobné akcie ako cez školenia alebo tréningy). Často sa spomínala v súvislosti s podfinancovaním neziskového sektora aj téma manažmentu dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Tým, že organizácie nemajú peniaze, aby ľudí zaplatili, čoraz viac pracujú s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami. Okrem toho rastie kvantita aj kvalita ľudí ochotných pomáhať a treba vedieť, ako tento potenciál využiť. Táto téma je preto určite jedna z dôležitých – sú organizácie, ktoré si prácu s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami vedia výborne nastaviť, ale nie vždy je to tak. Dôležitá otázka je, ako dlhodobo motivovať dobrovoľníkov a dobrovoľníčky, ako ich zaradiť do tímu, aby mali pocit, že sú jeho súčasťou, ale aj uvedomenie si potreby dávať im spätnú väzbu. Ako povedal jeden expert: „Potrebujeme sa naučiť ako pracovať s dobrovoľníkmi – aby sme vedeli nastaviť stáž tak, aby bola obojstranne prínosná. Veľakrát sa stáva, že stáž skĺzava do toho, že niekto príde a robí administratívu a byrokratické veci, ktoré sa nikomu inému nechcú.“ Iná expertka (s dlhoročnými skúsenosťami aj z firemného aj z neziskového sektora) sa k téme manažmentu pridala vyjadrením, že v MNO sektore celkovo chýba vzdelávanie k dobrému manažmentu, a nielen čo sa týka vo vzťahu k dobrovoľníkom. Podľa jej skúsenosti je manažment a riadenie organizácie téma, ktorá by mala byť ponúkaná celoplošne – najmä osobám v riadiacich funkciách MNO. Medzi potrebnými témami respondenti a respondentky často spomínali propagáciu, marketing a PR, hoci zaznel aj zaujímavý názor, že je to akási mantra, ktorá existuje medzi neziskovkami, pričom organizácie si neuvedomujú, načo vzdelávanie v týchto oblastiach potrebujú – či preto, že sa chcú presadiť pred nejakým donorom, alebo aby o nich vedel napríklad starosta či starostka. Organizácie si aj tu musia vedieť pomenovať ciele a podľa toho hľadať prostriedky, a prostredníctvom nich ciele naplniť. Ak to tak nie je, môže sa stať, že sa snažia o partnerstvo s celoslovenským denníkom, ktoré nemá význam, ak pracujú v úzkej oblasti na lokálnej úrovni. Aj vzdelávanie o správnom mapovaní dopadov vnímajú organizácie ako dôležité. Dôvodom je, že veľa z nich robí skvelé veci, ale nemajú vyčíslené výsledky svojej práce, nevedia povedať, čo by sa stalo, keby svoje aktivity nerealizovali. Následne im chýbajú argumenty, ktoré by mohli využiť pri komunikácii s donormi, podporovateľmi, verejnosťou a médiami, ale aj inými partnermi. Ďalšou témou, ktorá sa opakovane vyskytla, bolo budovanie partnerstiev, sieťovanie či tvorba komunít. Dôvodom zaradenia tejto témy je, že veľa organizácií vzniká kvôli nejakej potrebe 7
v komunite (nevznikajú zo spoločenstva ľudí) a potrebujú si okolo seba budovať komunitu spolupracovníkov a spolupracovníčok, podporovateľov a podporovateliek, aktivizovať, motivovať a vychovávať si týchto ľudí. Ako sa respondenti a respondentky vyjadrili, potrebné teda nie je témy meniť, ale skôr inovovať a prispôsobiť obsah a formu vzdelávania dnešným podmienkam. Ďalšie užitočné témy tréningov pre MNO: - ako začleniť advokačné aktivity a lobing do aktivít organizácie, ktorá je primárne servisná - téma etiky – napríklad profesionalita verzus dobré osobné vzťahy s inými MNO (snaha o spoluprácu a o udržanie si dobrých vzťahov aj keď nesúhlasíme s praktikami inej organizácie fungujúcej v rovnakej oblasti a pod.), manažovanie vnútorných vzťahov v organizácii, kde medzi zamestnancami vládnu kamarátske vzťahy - budovanie tímu – naučiť sa ako odhaliť, kto bude dobrý dobrovoľník/-čka alebo zamestnanec/-kyňa - výchova k demokracii – smerovanie k hľadaniu konsenzu, kritickému mysleniu, hľadaniu objektívnych informácií - motivácia, boj s vyhorením a stresom - podnikanie neziskoviek - koučing - tvorba projektov a služieb - optimalizácia zdrojov - práca s webom, práca so sociálnymi sieťami, práca s novými médiami, používanie technológií, nástrojov a aplikácií na prispievanie na FB, na kampane, na rozposielanie newslettrov na veľký počet adries a pod. - spolupráca so samosprávou, s mestom – aby sme mohli so samosprávou spolupracovať, potrebujeme poznať ako funguje (napr. kedy samospráva plánuje rozpočet, kedy pripravuje aké plány, kedy sa dá do týchto vecí vstupovať) - práca so správnou radou - argumentácia - networking - tréningy šité na mieru, kam by si účastníci neprichádzali iba po informácie, ale išli by do procesu, v ktorom by si formovali vlastnú zručnosť a vytvárali by si napr. strategický plán, marketingový plán, report, projekt priamo pre svoju organizáciu a podobne. Reakcie expertov a expertiek zo vzdelávacích inštitúcií na výsledky prieskumu súčasných a nových vzdelávacích potrieb MNO sa zhodujú v jednom bode: Napriek mnohým témam, ktoré by si vedeli v rámci svojho vzdelávania predstaviť ako atraktívne, nie všetky témy sú potrebné pre každého, čo navádza na najdôležitejšiu tému tréningov – ako si správne odhadnúť a určiť svoje vlastné vzdelávacie potreby... Kvalita trénerky/trénera Ďalším veľmi dôležitým faktorom je lektor/ka alebo tréner/ka. Organizácie sa ešte pred samotným prihlásením na školenie informujú o lektoroch a lektorkách, a to nielen z materiálov k školeniu, ale vyhľadávajú si informácie aj na internete. Dôvodom je, že v poslednom čase má veľa organizácií pocit, že už školí takmer hocikto, pričom nie všetky vzdelávania majú dobrú úroveň a nie všetci z trénerov/koučov a konzultantov, ktorí sú na trhu k dispozícii naozaj berú zodpovednosť za svoje pôsobenie. Na školenie sa prihlásia skôr v prípade, že lektora alebo lektorku poznajú a majú s ním či s ňou dobrú skúsenosť alebo majú odporučenie od niekoho iného, prípadne vzdelávanie pripravuje organizácia, ktorej dôverujú. Dobrý lektor/ dobrá lektorka je jednou z podmienok kvalitného školenia. Šikovný človek vie účastníkov vzdelávania motivovať a vtiahnuť aj do nudnej témy, vie zaujať aj ľudí, ktorí sú na školení možno iba z povinnosti. 8
Niekoľkí respondenti uviedli, že je dôležité, aby mali lektori či lektorky s témou, v ktorej vzdelávajú praktickú skúsenosť a prichádzali s príkladmi z praxe, prípadovými štúdiami, vedeli odpovedať na otázky. Zároveň v súčasnosti respondenti a respondentky vnímajú trend smerom k partnerskému prístupu lektora/-ky k účastníkom vzdelávania, kedy lektor/-ka alebo tréner/-ka nevystupuje v pozícii toho, kto má odpovede na všetky otázky, ale vie povedať aj keď niečo nevie, alebo nepozná. Takých lektorov/-ky respondenti považujú za autentickejších a uveriteľnejších. Nie každý účastník/-čka tréningu je však na takýto prístup pripravený/-á. Ešte stále existuje skupina ľudí, ktorá od tréningu očakáva stopercentne fungujúce návody a riešenia. Ako jedna respondentka uviedla: „Mne niekedy vadí, že účastníci – to je možno v našej kultúre – chcú od trénerov riešenia. Ja mám taký prístup, že nemôžem poskytnúť riešenia. A veľmi často sa účastníkom nepáči, keď im poviem, že ich nemám. Dôležité je, aby sme ľudí naučili rozmýšľať, ale nie každý to chce. Chcú riešenia, chcú istotu, že keď niečo spravia, tak určite budú mať výsledok, ktorý chcú, aby mali. A toto žiadny tréner nemôže zaručiť.“ Miesto konania školenia Niektoré organizácie pri výbere tréningu zvažujú aj miesto, kde sa školenie koná, lebo je pre ne problém cestovať (z finančných, ale aj časových dôvodov, ktoré sme už spomínali vyššie). Niektoré organizácie riešia problém s ubytovaním a cestovnými nákladmi tak, že na tréning vyšlú jedného človeka, ktorý získané poznatky odovzdá ostatným kolegom a kolegyniam, alebo si pozvú trénera či trénerku k sebe do organizácie, čo ich vyjde lacnejšie. Iní však uviedli, že je dôležité, aby vzdelávanie nebolo v mieste pracoviska, lebo vtedy sa ľudia nesústredia na tréning, ale vyrušujú ich rôzne pracovné povinnosti. Podľa jednej respondentky ľudia často chcú, aby to bolo blízko ich bydliska, ale v spätných väzbách potom hovoria, že by bolo super, keby to bolo mimo mesta a víkendovka, lebo by z toho mali plnohodnotnejší zážitok. Cena tréningu Od finančnej situácie organizácie záleží, či si školenie platí človek sám, alebo mu ho platí organizácia. Niektoré organizácie si na vzdelávanie svojich ľudí získavajú financie cez projekty, niektoré školenia si platia pracovníci a pracovníčky organizácií sami. Cena je však dôležitým faktorom v oboch prípadoch, pretože v neziskovkách ľudia nemajú také platy, aby si mohli dovoliť platiť drahé školenia. Ako povedala jedna respondentka: „Ja by som veľmi rada išla na školenie o fundraisingu, ale nemám 200 eur na dva dni a nemá ich ani organizácia. Je to akoby stály kolotoč – bolo by fajn, keby sme tam mohli niekoho poslať, aj by nám to pomohlo, ale nemáme na to. Vzdelávanie som si vždy platila sama. Brala som to ako investíciu do samej seba. Ale ak má niekto plat 500 eur, nemôže dať 200 eur za školenie. Neberiem to tak, že je to iba vec organizácie, ale aj jednotlivca.“ Na rozdiel od minulosti, kedy organizátori školení organizovali bezplatné školenia, kde mali účastníci a účastníčky hradené ubytovanie aj stravu, dnes už ľudia chápu, že sa za školenia platí a respondenti a respondentky sú presvedčení, že by to tak aj malo byť. Myslia si totiž, že ak si ľudia za školenie platia, správajú sa oveľa zodpovednejšie, prichádzajú na čas, sú motivovanejší. Poplatok by teda podľa väčšiny nemal ľudí od účasti odradiť. Trocha iné to je pri školeniach pre študentov a študentky, s ktorými organizácie v regiónoch majú takú skúsenosť, že ak dajú účastnícky poplatok, počet účastníkov a účastníčok rapídne klesá. Pri stanovovaní ceny tréningu teda záleží nielen na téme ale aj na tom, kto je cieľová skupina. Pri otázke konkrétnej sumy za deň tréningu ľudia zvažovali najmä súčasnú finančnú situáciu organizácií a limit stanovili na 50 – 60 eur, v niektorých prípadoch 100 eur za deň tréningu. Študenti a študentky angažovaní v sektore sa opäť vyjadrili, že pre nich je aj takáto suma vysoká. Niekoľkí lektori a lektorky zapojení do diskusií uviedli, že ak robia tréningy v regiónoch mimo Bratislavy, cenu zvažujú, lebo majú skúsenosť, že to, čo sú ochotné zaplatiť organizácie v Bratislave, je pre organizácie v regiónoch príliš veľa. Pri riešení ceny za školenia niektorí respondenti a respondentky spomenuli ako zaujímavý nápad štipendiá (pri niektorých medzinárodných projektoch majú organizácie možnosť požiadať konkrétnu inštitúciu o preplatenie nákladov). Aj v takom prípade by však mali 9
účastníci a účastníčky vedieť, koľko školenie reálne stojí. Dobrý model je aj finančný vklad účastníka či účastníčky pri vstupe do tréningu, ktorý sa mu alebo jej vráti, ak splní určité podmienky (napríklad absolvovanie všetkých častí tréningov, vypracovanie domácich úloh a pod.). Trvanie vzdelávania, jeho dĺžku, časové umiestnenie, ako aj intenzívnosť je potrebné podľa výsledkov prieskumu rozlišovať v závislosti od cieľovej skupiny, hlavne jej motivácie, ako aj od vzdelávacích cieľov. Napriek tomu, že organizácie za najefektívnejšie vzdelávanie považujú dlhodobejšie tréningy, názory na ideálnu dĺžku vzdelávacej aktivity sa rôznia. Niektorým organizáciám vyhovuje skôr kontinuálne niekoľkodňové vzdelávanie, iné si takýto tréning kvôli pracovnému vyťaženiu dovoliť nemôžu. Optimálna dĺžka vzdelávania však podľa respondentov a respondentiek závisí najmä od témy a úrovne jej očakávaného zvládnutia účastníkmi. Ak ide o informačnú úroveň, stačí pokojne aj jeden deň, ak sa chcú ľudia niečo naozaj naučiť, treba téme venovať viac dní. Ako uviedlo niekoľko respondentov a respondentiek, dnes sa celkom dobre predávajú jednodňové poldňové školenia, avšak je to často dôsledok nedostatku finančných zdrojov, a nie skôr nezáujmu o dlhšie vzdelávanie. Poldňové vzdelávania sú dôležité pre zdieľanie informácií, dlhodobejšie majú oveľa väčší prínos i väčší dosah. Ako uviedol jeden expert: „Instantné tréningy sú fajn a sú veľmi prínosné, ale je to len taká ochutnávka – chýba mi následnosť. Nemyslím si, že nejaký marketingový guru vie dať za 6 hodín to, čo by som sa dozvedel na nejakom dlhodobejšom a strategickejšom tréningu, ktorý by mohol byť pokojne aj kombináciou dištančnej a prezenčnej formy. Najdôležitejšie na tomto type vzdelávania považujem supervíziu – tútorstvo alebo mentorstvo. Nielenže sa niečo dozviem, vyskúšam a dostanem okamžitú spätnú väzbu, ale môžem robiť na niečom dlhšiu dobu, pracovať a dostávať na to spätnú väzbu – to je to, čo tu chýba. Za najcennejšiu na tom považujem možnosť konzultovať s niekým, kto sa v tom vyzná.“ Dlhodobé vzdelávanie sa v prieskume ukázalo byť prospešné aj pre spontánne vytváranie rôznych sietí. Kedysi sa po dlhodobých tréningoch robievali stretnutia absolventov a absolventiek a ľudia sa ich dožadujú aj dnes, avšak organizáciám bránia finančné prekážky. Niektorým organizáciám sa ako veľmi prínosné javia aj dlhodobé stáže napr. v zahraničí, ktoré sú síce drahšie a úzko zamerané, ale veľmi účinné a inšpiratívne. Pri účinnom vzdelávaní je vždy potrebné zvážiť časové umiestnenie tréningov v rámci kalendárneho roka či týždňa. Vo všeobecnosti je podľa výsledkov prieskumu potrebné sa pri plánovaní školení pre ľudí z MNO vyhnúť obdobiam uzávierok grantov a v prípade vzdelávania študentov a študentiek je dobré prispôsobiť vzdelávanie ich školskému roku. Dlhodobejšie vzdelávanie sa cez víkend je podľa väčšiny opýtaných hlavne vhodné najmä pre študujúcich, a tiež pre veľmi motivovaných účastníkov a účastníčky, ktorí sú ochotní vzdelávať sa vo svojom voľnom čase. Pri tréningoch pre MNO pracovníkov treba vždy počítať s ich víkendovými povinnosťami v organizácii, a tiež potrebou oddýchnuť si cez víkend, pretože pretlak pracovných alebo osobných záväzkov sa môže na viacdňovom rezidenčnom tréningu odraziť napr. v probléme sústrediť sa. Školenia, ktoré sa konajú počas pracovného týždňa sú akýmsi testom prístupu organizácií k rozvoju svojich zamestnancov. Tie, ktoré sú ochotné posielať svojich zamestnancov na školenia aj počas pracovného týždňa dávajú najavo, že ich nezaujímajú len nové informácie, ale záleží im aj na tom, aby sa človek zo školenia vrátil opäť vnútorne motivovaný, s nadšením a entuziazmom pre ďalšiu prácu. Jediným rizikom školení cez pracovnú dobu je fakt, že niekedy prídu aj ľudia, ktorí majú viac ako o tréning záujem o uvoľnenie z práce. Celkovo však respondenti a respondentky ako najúčinnejšie vnímajú dlhodobé, systematické vzdelávanie v protiklade k jednorazovému a krátkodobému. Preferujú školenia, ktoré sú realisticky nastavené finančne aj časovo vzhľadom na cieľovú skupinu a vzdelávacie ciele, a tiež také, ktoré ponúkajú niečo praktické, čo si v priebehu 10
vzdelávania môžu účastníci aj vyskúšajú pod dohľadom a za spätnej väzby lektorov. Ako pozitívnu súčasť vzdelávania vnímajú aj domáce úlohy, pretože tie ich nútia použiť informáciu, ktorú získali v praxi, čo považujú za veľmi dôležité. Ako uviedol jeden respondent: „Život totiž niekedy vyzerá inak ako tréningová situácia a ľudia sú radi, keď sa majú na koho obrátiť s otázkami z praxe. Je to ako taká koncovka – niekto, kto im pomôže urobiť prvé kroky v praxi.“
11
KONZULTOVANIE V rámci nášho prieskumu potrieb neziskových organizácií na Slovensku sme sa zamerali aj na oblasť konzultovania. Zaujímalo nás, aké skúsenosti s konzultovaním majú reprezentanti neziskových oragnizácií, či a čo by potrebovali konzultovať ohľadom svojej práce a za akých podmienok by konzultácie považovali za prínosné a dostupné. a) Prečo vlastne potrebujeme konzultačné služby? Na základe reakcií respondentiek a respondentov na túto otázku vyvstala vo viacerých prípadoch potreba bližšie si definovať pojem „konzultačné služby“. Zdá sa, že napriek súčasnému boomu koučingu a konzultovania (najmä v súkromnom sektore) nemáme jasnú a spoločnú predstavu o tom, čo vlastne tieto pojmy označujú. Napriek tomu vedeli respondenti a respondentky intuitívne alebo na základe svojich skúseností pomenovať oblasti, v ktorých sú a môžu byť konzultácie alebo „poskytovanie poradenstva“ v rámci MNO sektora užitočné. Konzultácie ako pomôcka pri určovaní vzdelávacích potrieb Pri vytyčovaní žiaducich vzdelávacích tém sa opakovane objavili obavy, že mnoho neziskových organizácií si vlastne nevie svoje skutočné vzdelávacie potreby diagnostikovať a vytýčiť. „Otázka je aj to, či organizácie vedia, aké vzdelávanie potrebujú. Mladí lídri často vedia, v čom potrebujú školiť, ale sú aj organizácie a jednotlivci, ktorí to nevedia naformulovať.“ Za najefektívnejšie vzdelávanie mnohí označili také, ktoré je individuálne nastavené podľa potrieb organizácie, pretože naplnenie cieľov vzdelávania priamo súvisí s očakávaniami, ktoré sa u organizácií značne rôznia a navyše sú často nastavené nesprávne. „Niektoré organizácie fungujú veľmi dobre na komunikačnej úrovni, ale nemajú jasno v tom, čo chcú dosiahnuť – sú „rýchlo-obrátkové“. Niektorým zase veľmi záleží na poslaní, nevedia sa otvoriť a tiež nenapĺňajú svoju misiu efektívne. Tých extrémov a vybočení je hrozne veľa, a sú rôzne.“ Nie je nutné, aby v organizácií ľudia vedeli robiť všetko. Dôležité však je, aby ľudia v organizácií vedeli, čo potrebujú, a tým pádom aj vedeli, ako formulovať a delegovať niektoré svoje úlohy externým odborníkom. V Nadácii Pontis robili prieskum medzi neziskovými organizáciami, zameraný na ich potreby. Ako najurgentnejšie oblasti vyšli fundraising, využívanie sociálnych sietí a pod., avšak ukázalo sa, že neziskovky si v mnohých prípadoch nesprávne definujú svoje potreby a adresujú prostredníctvom vzdelávania následky namiesto príčin ich problémov. „Uviedli, že potrebujú zlepšiť svoj fundraising, a pritom vôbec neriešili príčiny, ktorými bola napríklad zlá webová stránka alebo zle naformulovaná misia.“ Vzdelávanie v podobe tréningov sa vo viacerých kolektívnych aj individuálnych rozhovoroch ukázalo ako následný krok po odborných konzultáciách, akoby nadstavba pre organizácie, ktoré už vedia, v čom sa chcú a naozaj potrebujú zlepšiť. Konzultácie ako pomôcka pri prekonávaní súčasných výziev v MNO sektore Druhá úvaha, z ktorej vyplynula urgentná potreba rozvoja konzultačných služieb v neziskovom sektore, sa týkala súčasných zmien a nových výziev pre neziskový sektor.
12
Jedna z najdôležitejších zmien sa týka ubúdania finančných zdrojov zo zahraničia, čo niektoré organizácie vnímajú ako krízu a dôvod narastajúcej neefektívnosti ich fungovania. „Dnes mám pocit, že nie sme kompatibilní s tým, čo sa deje. Akoby si myslíme, že toto všetko sme sa už naučili, ale ten svet sa zasa niekde pohol. Nie je to generačné, ale je to o tom, že máme toľko tej roboty, že sa zmenili aj pomery kapacít v nadácii. Keď boli peniaze, bolo nás viac a bol čas venovať sa aj takýmto veciam. Ale teraz, tým, že sme všetci preťažení, lebo sme si nezadefinovali, že keď je nás menej, robíme menej, ale snažíme sa to pokryť, nie je čas na vzdelávanie, až keď začne horieť a zistíme, že niečo potrebujeme a nevieme to a vtedy zvažujeme, či si niekoho najať, či sa to naučiť, alebo či nájsť nejakého dobrovoľníka, ktorý nám to urobí.“ Iní vnímajú podfinancovanie sektora a nedostatočnosť zdrojov skôr ako výzvu, ktorá volá po predefinovaní činnosti, cieľov a fundraisingového plánu neziskoviek. „Nie je to úplne negatívny trend, pretože tlačí organizácie do diverzifikácie zdrojov. Niektoré organizácie si príliš zvykli na pomoc zvonka, peniaze v grantových schémach, namiesto toho, aby si na svoju činnosť zarábali samy.“ Napriek rôznemu vnímaniu zo strán neziskoviek je súčasné finančné podvýživenie neziskového sektora očividne sprevádzané značnou mierou neistoty a tápania, ktorá podľa respondentov a respondentiek dáva priestor na konzultácie najmä v oblastiach ako riadenie zmeny, strategické plánovanie či diverzifikácia zdrojov. Ďalšou výzvou, na ktorú musia neziskovky podľa prieskumu v súčasnosti reagovať je neustála potreba prispôsobovať témy a formy svojej práce novým trendom a potrebám spoločnosti, ktoré by mali vo svojej činnosti reflektovať. „Niektoré organizácie zabudli na to, prečo sa zakladali. Ja som sa ešte na univerzite učila, že keď firma alebo organizácia má svoju misiu a keď je tá splnená, tak prestáva existovať, alebo sa pretransformuje. A toto ja nevidím. Niektoré organizácie, keď sa pozriem na to, prečo boli založené a odvtedy preto fungujú, ale tie dôvody dnes už nemusia existovať. Oni sa nepretransformovali. Ale je to pocitovo, nemám to podložené žiadnym výskumom.“ Aj iní respondenti sa vyjadrili v zmysle, že okolo seba často pozorujú strach a nechuť k zmene, a to aj na pozadí generačnej obmeny lídrov a zamestnancov neziskových organizácií. „Veľa organizácií, ktoré majú veľké know-how a skúsenosti, nie sú najprogresívnejšie, čo súvisí aj s generačnou výmenou. Hlavne metodologicky sa neposúvajú a neinovujú programy, ktoré im fungovali. Nemožno robiť to isté a takým istým spôsobom, ako sa robilo v 90-tych rokoch.“ Konzultácie ako pomôcka v nastavovaní vnútorných organizačných procesov Okrem správneho nastavenia vzdelávacích potrieb MNO a reakcií na zmeny by mohli profesionálne konzultácie pomôcť organizáciám aj s ďalšími otázkami ohľadom ich vnútorného a vonkajšieho fungovania. Podľa respondentov a respondentiek prieskumu môže takto sprostredkovaný náhľad na nejaký problém alebo nevyriešenú otázku v organizácii pomôcť pozrieť sa na situáciu s odstupom a v konštruktívnom kontexte. „Je úplne iné ak príde konzultant do prostredia organizácie a má možnosť spoznať jej reálne fungovanie. Veľakrát organizácie nie sú schopné samoreflexie – pomenovať sami problémy, ktoré majú.“ „Potvrdilo sa mi, že pre organizáciu bolo v prípade našej pomoci – ak sme pre nich niečo také robili – práve toto to najprínosnejšie.“ „Princíp toho, čo som priniesol na Iuventu potvrdzuje, že externé konzultácie môžu byť nápomocné – ja prinášam externý pohľad z prostredia, skúsenosti zvonka, ktoré uplatňujem v práci tam. Preformulovali sme misiu, strategické plánovanie... nastavili inak nové programy. Som tam skoro na full-time, ale pracujem veľa aj v inom prostredí, aby som vedel obohatiť to, čo sa deje v Iuvente a naopak.“
13
Špecifický pohľad na túto otázku ponúkol reprezentant mládežníckych organizácií, ktorý v prípade ich organizácie potrebu konzultantov spochybnil. Nie ani tak preto, že by konzultantské služby neboli nápomocné, ale preto, že zapojenie profesionálneho konzultanta pri riešení vnútorných organizačných problémov môže jej vnútorným členom odobrať možnosť naučiť sa riešiť takéto výzvy samostatne a svojím spôsobom: „Keby sme nikoho takého (ako konzultanta) nemali, vymýšľame si spolu. Keby sme niekoho mali, ušetril by nám kopec času a priestoru, ale prišli by sme o celý proces učenia sa. A potom otázka je, že čo je podstatnejšie – či sa to naučiť na tom alebo potrebujeme len výstup. Pre mňa sú mládežnícke organizácie ako Plusko hlavne o tom, že sa mládež naučí veľa vecí na vlastnej koži ešte predtým, než ide reálne pracovať. Profesionalizácia teda akoby na druhej strane uberala priestor sa veci naučiť z vlastnej skúsenosti.“ Ďalší protiargument uviedol v súvislosti s rozsahom expertízy členov alebo priaznivcov ich organizácie, ktorá je podľa neho tak široká, že si v podstate nevie predstaviť tému, s ktorou by im musel pomôcť externý konzultant. „Ale nehovorím nie, len by ma musel ten človek presvedčiť, že mi môže byť niečím prínosný.“ V prieskume došlo napriek rôznym polemikám k väčšinovej zhode, že podpora konzultačných služieb je kľúčová nielen pre efektívne vzdelávanie a budovanie kapacít neziskových organizácií na Slovensku, ale aj pre ich celkové efektívne fungovanie vo vnútri aj navonok. Netreba zabúdať však na to, že najdôležitejším faktorom úspešnej zmeny a riešenia problémov nie je konzultácia ako taká, ale motivácia a „zrelosť“ samotných organizácií. „Dôležité je najprv seba motivovať, potom iných. Vyvolať chuť po zmene.“ „Ak sú neziskovky otvorené a majú vôľu meniť veci a robiť ich inak, vtedy im môže externý človek pomôcť, ak tú skúsenosť nemajú.“ „To, ako rýchlo sa podarí zmena k lepšiemu závisí priamo úmerne od toho, ako veľmi budú organizácie chcieť. Motivácia je najdôležitejší faktor.“
a) Súčasný stav, skúsenosti, príklady toho, čo funguje alebo nefunguje V tejto časti rozhovoru sme sa účastníkov a účastníčok našich fokusových skupín a individuálnych rozhovorov pýtali na skúsenosti ich organizácií s konzultáciami, resp. na príležitosti, v ktorých konzultácie vyhľadávajú. Aj keď väčšina organizácií najskôr uviedla nedostatok skúseností s konzultovaním, neskôr spomenula, že v prípade potreby „poradiť s niečím“ zapájajú do diskusie hlavne členov svojej správnej rady, ktorí majú skúsenosti zo svojich vlastných firiem, resp. sa obracajú na iné neziskové organizácie na báze bartrovej výmeny či priateľskej výpomoci. Takúto formu konzultácií respondentky a respondenti vnímajú ako účinnú, ale neudržateľnú, pretože – ak nie sú platené prostredníctvom nejakého projektu – sú veľmi často nad rámec pracovného času a povinností oslovených ľudí. Okrem časovej vyťaženosti komplikuje tento systém vzájomnej výpomoci aj fakt, že vplyvom ubúdania finančných prostriedkov pre neziskový sektor začína medzi niektorými organizáciami rásť pocit konkurencie, ktorý priateľské výpomoci priamo ohrozuje. Platené konzultácie si nemôžeme dovoliť V prípade chápania „konzultácií“ ako špecifickej profesionálnej služby odvedenej odbornou externou inštitúciou alebo osobou, viaceré organizácie uviedli nedostatočné financie ako primárny dôvod prečo nevyhľadávajú konzultácie. Zopár prítomných organizácií sa vyjadrilo, že využívajú konzultácie iba vďaka finančnej podpore z projektov, a to iba v ojedinelých prípadoch, 14
akými sú napríklad príprava SWOT analýzy, PR alebo IT inovácie, nové trendy vo finančníctve, alebo strategické plánovanie, tvorba akčných plánov a riadenie zmien v organizácii. Niektoré organizácie občasne využívajú služby komerčných firiem, ktoré dostanú za zvýhodnenú cenu výmenou za prísľub odporúčania ich služieb iným organizáciám. Ťažko dôverujeme pri citlivých alebo špecifických otázkach externistom Aj keď v prieskume zaznelo, že ochota firiem spolupracovať s MNO sa časom zvyšuje, väčšina sa zhodla na tom, že voči konzultantom z biznis prostredia ešte stále prechovávajú nedôveru kvôli ich prehnaným finančným nárokom či neschopnosti dôkladne porozumieť kontextu, v ktorom neziskové organizácie potrebujú poradiť. „My vždy veľmi zvažujeme, či zavolať niekoho zvonka, alebo si to urobiť sami. Zabrzdili nás jednak finančné podmienky, jednak obavy z toho, ako sa nám podarí tomu človeku dôkladne vysvetliť kontext, v rámci ktorého vedieme dané diskusie... Báli sme sa, že sa vzájomne s tým profesionálom/profesionálkou minieme, a teda sa minieme aj cieľu.“ Niektorí respondenti a respondentky spomenuli, že viackrát sa im už stalo, že sa obrátili na človeka z komunity alebo odborníka, ktorý sa im neosvedčil, čo ich odradilo od budúcich pokusov zapojiť sa do konzultácií. Dôvera organizácie voči osobám poskytujúcim konzultácie sa teda tiež ukázala ako významný faktor, ktorý ovplyvňuje ochotu organizácií sa konzultantskému procesu otvoriť a investovať doň nielen svoje finančné prostriedky, ale aj svoj čas a energiu. Nevieme, kde hľadať kvalitné konzultácie Ďalším spomenutým dôvodom obmedzeného využívania konzultačných služieb zo strany neziskových organizácií je absencia databázy alebo fyzického miesta, kde by človek kvalitných konzultantov našiel. Oslovené organizácie sa cítia málo informované o takýchto službách a stojí ich veľa úsilia nájsť kvalitnú pomoc, keď ju potrebujú. Aj napriek tomu, že niektoré organizácie ponúkajú možnosti konzultovať pre neziskové organizácie zadarmo (spomenutý bol program Hlavy pomáhajú Nadácie Pontis, kde ľudia z biznisu poskytujú poradenstvo v rôznych oblastiach pre neziskovky zdarma, IUVENTA, ako aj konzultácie zo strany verejnej správy a ministerstiev), dozvedeli sme sa, že iba málo organizácií o týchto možnostiach vie a naplno ich využíva.
b) Odporúčania: Za akých podmienok by mali MVO o konzultačné služby záujem Ochota organizácií aktívnejšie využívať konzultačné služby závisí od viacerých faktorov, a to primárne od: finančných podmienok, profesionality konzultantov a užitočnosti ponúkanej pomoci. Finančné podmienky Finančné podmienky sa ukázali byť dôležitým faktorom už pri prieskume doterajších skúseností organizácií s konzultačnými službami. Keďže si mnoho organizácií nemôže dovoliť za konzultácie platiť (či už vôbec alebo len symbolicky), niektorí respondenti uviedli, že by aspoň v úvodnej fáze – naberania odvahy a dôvery v tento trend – privítali nejakú finančnú podporu. „Prijal by som podporu vo forme príspevku pre organizácie, aby si mohli dovoliť pomoc externého profesionála, alebo vytrénovanie v tom, ako to správne robiť. Či už jedna forma podpory alebo druhá, alebo kombinácia oboch, myslím si, že to organizáciám veľmi prospeje, lebo si vyčistia stôl a pomenujú, čo chcú.“ Otázka naďalej ostáva, či a ako si budú organizácie ochotné platiť 15
za konzultačné služby po vypršaní podpory, resp. bez projektovo vyčlenených peňazí, a ako sa konzultanti takýmto spôsobom dokážu samostatne uživiť.
Očakávania od konzultantov a konzultantiek Kvalita konzultačných služieb a samotnej konzultujúcej osoby sú ďalším dôležitým kritériom pri ochote organizácií využívať takýto spôsob pomoci. Konzultanti či konzultantky by podľa prieskumu mali mať takéto osobnostné a profesionálne kvality: Mal by to byť človek, ktorý... je aktívny v neziskovom sektore a má aj nejaké osobnostné predpoklady je z praxe a nie je len teoreticky podkutý si vie vyhľadať aktuálne zdroje a nástroje, ktoré ponúkne v rámci konzultácie by mal zvládať facilitovanie, trénovanie, ako aj mať základné konzultantské zručnosti a vedomosti (ako štruktúrovať konzultáciu, postup a pravidlá, ako urobiť dobrý dojem a pod.) je asertívny, aby si prácu nenosil domov a nepôsobil ako vykupiteľ by vedel spolupracovať s ostatnými kolegami a delegovať či odporučiť na niektoré témy iných konzultantov (špecialistov na danú tému) prinášal organizáciám či inštitúciám inšpiráciu zo zahraničia (napr. v oblasti technológií, ale aj v iných oblastiach) bude pripravený na vyhrotené reakcie a problematické okamihy a na to, ako na ne reagovať by mal vedieť poradiť v oblastiach ako napr. ekonomická/podnikateľská činnosť (za účelom diverzifikácie zdrojov), v právnych záležitostiach, v strategickom plánovaní, fundraisingu, syndróme vyhorenia, správnom nastavení ľudí – aby ich práca v neziskovke stále bavila, koučingu, manažérskych zručnostiach (ako rozložiť sily a zodpovednosť medzi všetkých pracovníkov, ako monitorovať a motivovať zamestnancov), presadzovaní sa a zviditeľňovaní organizácie, v práci s webom, sociálnymi sieťami a novými médiami, v sieťovaní - v budovaní partnerstiev so samosprávou, s mestom, v budovaní miestnych alebo lokálnych komunít, v manažmente diverzity (pomôcť starým lídrom v pomoci mladým ľuďom). V nadväznosti na tieto kritériá sa niektorí účastníci a účastníčky prieskumu vyjadrili dosť skepticky ohľadom možnosti nájsť, resp. vytrénovať takýchto konzultantov v priebehu krátkeho času: „Dvadsať konzultantov, z ktorých každý vie všetko je na nič. Päť či šesť z nich by malo byť zameraných na všeobecné témy a poskytovať konzultácie pre začiatočníkov, ale ostatní by sa mali špecializovať – nie je možné, aby ľudia boli dobrí vo všetkom od fundraisingu cez marketing až po strategické plánovanie.“ Vo všeobecnosti teda možno z nášho pohľadu identifikovať dve želateľné úrovne pomoci očakávanej od konzultantov: 1) Prvý typ pomoci, ktorý sa ukazuje ako momentálna potreba neziskových organizácií sú konzultácie zamerané na dlhodobejšie, strategické a systémové veci. Takýto druh konzultácií si vyžaduje viacnásobnú a dlhodobejšiu prítomnosť konzultanta, ktorý by v prvom rade spoznal organizáciu a pomohol jej sa samovyhodnotiť prostredníctvom sebareflexie. V neziskových subjektoch na to buď nemajú know-how, nevidia v tom zmysel alebo si na to nevedia nájsť čas. Na základe takéhoto poznania by im konzultant vedel navrhnúť účinnejšie možnosti rozvíjania sa v blízkej budúcnosti. „Naozaj je to rôznorodé – každá neziskovka má iné problémy a keby im ten človek citlivo pomohol si to uvedomiť, mohlo by to byť užitočné.“ Alebo by takíto konzultanti „mohli fungovať ako supervízori – monitorovali, pozorovali by situáciu v organizácií, na základe čoho by špecifikovali základný problém a potreby organizácie –
16
následne by pracovníka organizácie vyslali do inej organizácie, ktorej sa v danej oblasti darí a ktorá úspešne funguje.“ 2) Druhý typ konzultácií, ktoré neziskovky v súčasnosti potrebujú sú skôr krátkodobejšie, jednorazové, zamerané na nejakú odbornú tému. „Bol by som rád – z egoistického hľadiska, keby časť z konzultantov poskytovala pomoc v procesných veciach, a časť z nich by mohla byť expertmi na tematické oblasti, ako napríklad problematika inklúzie, migrácie, ľudských práv... Viem, že tu takí experti sú, a že s nimi človek môže rátať, ak ich vie zafinancovať z projektových peňazí, avšak v prípade konzultácií alebo pripomienkovania nejakého dokumentu je to čisto na báze priateľských služieb nad rámec ich povinností a pracovného času.“ V tomto prípade by konzultant mal byť expert so skúsenosťami v nejakej oblasti zo sveta neziskových organizácií, ktorý by organizáciám mohol pomôcť s odbornými otázkami, hoci aj jednorazovo a dištančne – napríklad cez Skype. „Bol by to niekto, koho sa môžem opýtať úplne praktické otázky – nemusí to byť osobne, stačí cez telefón alebo Skype.“ „Tiež by mi veľmi pomohlo, keby boli konzultanti na telefóne – vždy dostupní a ochotní investovať do toho čas. Neviem si to veľmi predstaviť, keďže by si to vyžadovalo asi polovičný pracovný úväzok...“ Veľký význam dôvery a schopnosti priznať si nedokonalosť Ako posledná, ale nemenej dôležitá podmienka záujmu organizácie o využitie konzultačných služieb bola spomenutá dôvera. Niektorí ľudia sa vyjadrili, že v slovenskom neziskovom sektore je pre veľa organizácií ťažké zdôveriť sa niekomu zvonka s tým, že majú nejaký problém. Na to, aby si organizácia niekoho dovnútra pustila, musí mať k nemu dôveru a musí byť ochotná „otvoriť karty“ – čo v súčasnosti nie je každý ochotný urobiť. „Niekedy to závisí aj od veku ľudí v organizácií – mladí ľudia sú možno inak nastavení, možno majú menší problém s konzultantom. Staršie organizácie sa možno boja povedať, že niečo nefunguje.“ Ako dôležitý sa preto ukazuje aj spôsob prezentovania konzultantskej činnosti organizáciám – aby pochopili, že konzultácia nie je negatívna, ale podanou pomocnou rukou.
17
SIEŤOVANIE / VÝMENA SKÚSENOSTÍ Počas skupinových a individuálnych rozhovorov sme sa snažili zistiť, kde má stretávanie, spoločné workshopy a výmena skúseností najväčší význam, čo môžu organizácie vzájomným prepájaním získať a aké formy by sieťovanie malo mať, aby malo význam a bolo prínosom pre MNO. A. Prečo je sieťovanie pre MNO dôležité? Respondenti a respondentky chápali sieťovanie jednak ako neformálnu spoluprácu v rôznych otázkach, ale aj ako formu spolupráce vo formálnych sieťach a platformách, ktoré môžu mať vlastnú právnu subjektivitu, poskytujú služby svojim členským organizáciám a zároveň plnia advokačnú funkciu. Potreba neformálneho aj formálneho sieťovania Na základe neformálneho sieťovania v niektorých prípadoch vznikajú formálne siete. Platformy nevznikajú zo dňa na deň, ale na základe neformálnych stretnutí organizácií pracujúcich v rovnakej oblasti. Ak tieto organizácie vidia priestor a potrebu spojiť sa aj formálne, zakladajú formálne združenia, zoskupenia a platformy zastupujúce ich záujmy. Výhodou formálneho sieťovania je, že keď sa organizácie spoja a vystupujú ako platforma, je väčšia pravdepodobnosť, že druhá strana (najmä zástupcovia štátu) ich bude brať vážnejšie. Majú potom možnosť ovplyvňovať tvorbu verejných politík. Aj toto sieťovanie vidia respondenti ako potrebné, pretože chápu potrebu advokačných a lobingových aktivít, ale zároveň zdôrazňujú, že takéto aktivity sú veľmi náročné na čas a energiu. Tých je – v súvislosti s nedostatkom financií typickým pre sektor najmä v posledných rokoch – nedostatok. Ako jeden zástupca neziskového sektora poznamenal: „Každý networking stojí čas, námahu a energiu. Vtedy si dvakrát rozmyslíš, či sa ti chce.“ Oba typy sieťovania pre nich znamenajú prínos pre spoluprácu, spoznávanie nových ľudí a nových pohľadov. Zároveň sú aj priestorom pre sebareflexiu, pretože ľuďom umožňujú stretávať sa a diskutovať s inými ľuďmi a zistiť, kde sa ako organizácie nachádzajú (ako ďaleko pred nimi sú iní, či sa v niečom odlišujú a pod.). Sieťovanie tiež prináša nové inšpirácie, funguje aj ako prevencia vyhorenia. Ľuďom môže pomôcť v rôznych oblastiach – od fundraisingu až po čiastkové problémy. Sieťovanie má význam všade tam, kde je potrebná synergia nápadov, pohľadov. Ako uviedla jedna respondentka: „Sieťovanie má v dnešnej dobe význam všade. Lebo je toľko informácií na svete a toľko dát a tak rýchlo sa všetko mení, že jedna organizácia nemôže mať prehľad o všetkom a nemôže a ani nemusí vlastniť všetko, čo potrebuje.“ Iná respondentka dodala: „Networking je dôležitý vždy, inak by sme sa nikam nepohli.“
B. Súčasný stav, skúsenosti, príklady toho, čo funguje alebo nefunguje Sieťovanie prebieha na rôznych úrovniach a v rôznych témach, medzi organizáciami pôsobiacimi v rovnakej oblasti, ale aj medzi tými, ktorých pôsobiská sú odlišné. V súčasnosti prebieha najmä v rámci neziskového sektora, ale existujú aj príklady dobrého 18
medzisektorového sieťovania, ktoré všetci respondenti vnímajú ako veľmi potrebné a vítané. V niektorých prípadoch dokonca nahrádza úlohu konzultantov či konzultantiek, lebo organizácie v jednotlivých regiónoch o sebe vedia, poznajú skúsenosti a aktivity ostatných, a ak majú dobré a otvorené vzťahy, vedia si vzájomne poradiť. V bezpečnej a dôvernej atmosfére sa dokonca vedia podeliť aj o vlastné neúspechy, čím môžu ostatným ušetriť čas, alebo získať spätnú väzbu na to, čo mohli v konkrétnej situácii urobiť inak. Zjavne teda zaváži aj na vzťahoch medzi ľuďmi, ktorí sieťujú. Jeden z expertov v individuálnom rozhovore povedal: „Ja osobne spolupracujem so zopár jednotlivcami a organizáciami. Nie preto, že by bolo málo takých vo fachu, ale preto, že mi sadli ľudsky.“ V rozhovoroch veľakrát zaznelo, že ich najčastejšie sú siete akoby vedľajšími produktmi rôznych aktivít (vzdelávacích kurzov, konferencií, či toho, že organizácie pôsobia v jednej oblasti) a vznikajú spontánne, vždy okolo nejakej témy, ktorá je prvoradá. Siete sú len jeden z pridružených efektívnych nástrojov. Nevytvárajú si ich za účelom objavovania nových tém, ktoré sa spoločne budú riešiť. Respondenti a respondentky tiež uviedli, že potreba sieťovania a aj jeho využívanie v poslednej dobe naberá na intenzite. Mení sa aj cieľ sieťovania. Zatiaľ čo z minulosti si pamätáme najmä spoluprácu a spoločné reagovanie MNO na nepriaznivé situácie či okolnosti (napr. snaha o zmenu nadačného zákona, snaha o zrušenie 2% a pod.), dnes sa zdá, akoby trendom bolo skôr spájanie síl pre dosiahnutie pozitívnych zmien. Jedna z expertiek uviedla: „Neviem, či je to špecifikum u nás, ale ja mám ten pocit, že sa vrátila potreba stretávania sa – my sme sa vždy stretávali proti niečomu, pri rôznych ohrozeniach na národnej úrovni a posledné dva-tri roky sa stretávame za niečo. Asi to súvisí so zdrojmi, so spoločnými záujmami, že je menej zdrojov, že sa opakujú témy, tak sa to pomaličky vracia.“ Príklady dobrého sieťovania: Podľa respondentov a respondentiek platforma funguje dobre, len keď vidia jej zmysel ľudia, ktorí sú v nej združení alebo organizácie, a zároveň má rešpekt partnerov z iných sektorov. Tiež je dôležité, aby bola sieť alebo platforma otvorená pre organizácie a mohol do nej vstúpiť hocikto, kto má záujem. Niekedy sa úspech siete alebo platformy dá merať zmenami, ktoré sa jej podarilo dosiahnuť (napr. zmeny v legislatíve), či počtom členov, ktorí sú ochotní platiť za členstvo. Pri sieťach, ktoré sa len vzájomne inšpirujú to nie je až také viditeľné, ale aj také siete majú určite zmysel. Niektoré príklady dobrého sieťovania (ide len o niektoré príklady, ktoré uviedli respondenti individuálnych rozhovorov a sú viazané na ich vlastnú skúsenosť): - Bezbariérová komisia v Leviciach – iniciátorom je Slovenský Červený kríž; funguje ako poradný orgán mesta; ide o platformu pre stretávanie neziskoviek, ale aj priestor, kde môže mesto s neziskovkami konzultovať projekty alebo témy. - Linka sociálnej pomoci – sieťovanie pod Slovenským Červeným krížom za účelom pomoci (deti, chorí a starí ľudia) – zástupcovia a zástupkyne SČK komunikujú so starostami, lekármi/-kami a organizáciami, ktoré poskytujú pomoc. - Návrat v Banskej Bystrici je dobrý príklad medzisektorového sieťovania – v záujme klienta/-ky vedia zmobilizovať všetkých relevantných ľudí (kurátor/-ka, samospráva, rôzne neziskovky, špecializovaná správa, odborníci/-čky, rodičia, deti). - Okrúhly stôl Maďarov – ide o neformálnu platformu, do ktorej sa môžu prihlásiť maďarské organizácie. Spolu riešia aktuálne problémy, vystupujú za občanov maďarskej národnosti, fungujú apoliticky, riešia používanie jazykov národnostných menšín alebo napríklad otázku rozdeľovania grantov z Úradu vlády na podporu menšín. - Okrúhly stôl na tému chudoby detí, ktorý organizoval Slovenský výbor pre UNICEF – stretli sa tam rôzni odborníci/-čky, neziskovky, výskumníci a pod. Takéto podujatia poskytnú veľa podnetov a informácií, dajú účastníkom komplexný pohľad na vec. - OZ KRAS – verejno-súkromné partnerstvo obcí, združení a podnikateľov, ktoré vzniklo v roku 2006 a pôvodne združovalo 35 obcí (dnes ich je 19) s cieľom vyzdvihnúť kraj a pritiahnuť do regiónu nové zdroje. Fungujú dobre preto, že je to iniciatíva zdola – sami 19
-
podnikatelia/-ľky chceli pracovať, tlačili na mikroregión, aby začal fungovať a sieťovať sa. Ďalším dôvodom je aj to, že pri vzniku nemali žiadne peniaze. Motiváciou vstupu teda neboli peniaze, ale podnikatelia a obce sami zložili peniaze dokopy a na podmienkach spolupráce a na stratégii fungovania sa dohodli skôr ako akékoľvek financie získali. Dnes vďaka programu LEADER podporujú rôzne združenia a neformálne skupiny zanietencov. Rada mimovládnych organizácií v Banskej Bystrici – ide o spoluprácu neziskoviek so samosprávou. Sieť dobrovoľníckych centier.
Prekážky v sieťovaní Faktor, ktorý v súčasnosti trochu narúša, resp. mení charakter sieťovania je sťažené financovanie MVO sektora. Neziskovky sa vedia podeliť o skúsenosti, ale zároveň vstúpili do súťaživého prostredia a sú si konkurentmi. Niekoľkokrát zaznelo, že informácie si niektoré organizácie strážia a nechcú sa o ne podeliť. Ako uviedol jeden z respondentov: „Na Slovensku radšej nespolupracujeme, aby sme o niečo neprišli.“ Ďalšia expertka dodala: „S ostražitosťou sa stretávame najmä tam, kde sa informácie a skúsenosti týkajú financií a prežitia. Zrejme vždy budú témy, v ktorých budú ľudia opatrnejší.“ Know-how si podľa nej často strážia organizácie, ktoré robia pre iný sektor, pretože ide o potenciálny zdroj financovania. Iní respondenti sa však za svoje organizácie vyjadrili tak, že podľa nich by malo byť delenie sa o know-how prirodzenou súčasťou prácou v MNO sektore. Jedna z respondentiek uviedla: „Ja som si nikdy naše know-how nedržala pre seba. Podľa mňa aj tým by sa tretí sektor mal odlišovať od ziskového, že organizáciám ide o spoločnú vec.“ V tejto súvislosti opakovane zaznelo, že napriek tomu, že organizácie sú zvyknuté skôr si konkurovať, mali by sa naučiť kooperovať (vo význame vedieť poskytnúť pomoc a tiež vedieť poskytovanú pomoc prijať), pretože si môžu navzájom pomôcť v rôznych oblastiach. Jeden zo zapojených respondentov skonštatoval, že v poslednej dobe je veľká chuť organizácií sieťovať a siete formalizovať. Je to preto, že dobre znie, ak je organizácia v nejakej sieti, ale vyplýva to aj z potreby posunúť sa do oblasti advokácie. Budovanie sietí je však veľmi ťažký proces, a ak sa sieťovanie nerobí dobre, môže mať úplne opačný efekt. „Musíme si byť vedomí toho, že na sieťovanie nemá nikto čas – s tým treba počítať,“ dodal. C. Odporúčania: Za akých podmienok by malo sieťovanie prebiehať Sieťovanie (formálne i neformálne) niekedy funguje a inokedy nie. Respondentov a respondentiek sme sa preto pýtali aj na to, čo je potrebné, aby sieťovanie naozaj fungovalo. Odpovede možno zhrnúť do niekoľkých bodov: Sieťovanie by nemalo byť vytvárané nasilu Sieťovanie sa podľa údajov z prieskumu vždy týka nejakej témy a väčšinou vzniká spontánne popri iných aktivitách. Respondenti a respondentky uviedli mnoho príkladov podujatí, kedy je sieťovanie veľmi dôležitým aspektom podujatia (niekedy možno dôležitejším ako jeho téma), pričom vzniká ako jeho vedľajší produkt. Často tak býva pri rôznych medzinárodných stretnutiach a konferenciách, alebo podujatiach, kde sa môžu stretnúť so zaujímavými ľuďmi, ktorých nemajú možnosť stretnúť inde (napr. sympóziá strešných organizácií na európskej úrovni, či medzinárodné alebo medzisektorové stretnutia na Slovensku). Formy teda môže sieťovanie nadobúdať rôzne: od mailovej komunikácie, cez osobné stretnutia, semináre, workshopy a konferencie, trhy neziskoviek, až po diskusiu a debatu na rôzne širšie aj špecializované témy. Na základe prieskumu sa pre úspešnosť sieťovania viac podstatný ako forma sieťovania zdá byť účel sieťovania a to, akí ľudia sa zídu. Ako sa vyjadril jeden z expertov: „Forma sieťovania mi je v zásade jedno. Keď viem s kým sa potrebujem stretnúť a kvôli čomu sa potrebujem stretnúť, tá forma sa už nájde. Musí tam byť niečo, kvôli čomu viem, že sa chcem stretnúť.“ 20
Organizácie musia vedieť, prečo chcú sieťovať Aby bolo sieťovanie užitočné a prínosné, zapojené MNO musia byť vnútorne presvedčené, že sieťovanie chcú a potrebujú (sieťovanie sa mnohokrát robí kvôli projektom, lebo to dobre vyzerá, alebo sa to musí, ale nie úplne dobre to funguje – často preto, že organizácie ho nemajú úplne zvnútornené). Ochota sieťovať vždy závisí od toho, čo organizácia robí a čo potrebuje (zapojí sa tam, kde je to pre ňu relevantné), a na čo má čas a kapacity. Podľa väčšiny opýtaných by vôľa sieťovať sa mala vždy vyplývať z témy, ktorá buď spojí organizácie rovnakého zamerania, alebo svojou aktuálnosťou a prepojenosťou inšpiruje k sieťovaniu aj organizácie rôzneho zamerania. Hlavne pri formálnom sieťovaní organizácie musia vedieť, prečo do siete vstupujú, a čo presne očakávajú, pretože platformy by mali slúžiť členským organizáciám a nie naopak. Mali by jasne komunikovať o prínosoch, ktoré organizáciám členstvo v nich prinesie. Podmienkou dobrého sieťovania pre väčšinu oslovených organizácií je, aby sa v sieti mali možnosť stretávať s ľuďmi, od ktorých sa majú čo naučiť a v čom sa inšpirovať. Veľmi prospešné sa zdá byť, ak sa stretávajú mladé organizácie s tými zabehnutými – zabehnuté organizácie môžu získať novú inšpiráciu, mladé sa majú možnosť poradiť v niektorých otázkach. Organizácie musia byť otvorené sieťovaniu Ľudia zapojení do siete musia byť otvorení a uvedomiť si, že ak sa o niečo podelia, nič nestratia, ale skôr môžu veľa získať – ako povedala jedna z respondentiek „Uzatvoriť sa a báť sa dať niečo von – už aj najväčší velikáni v biznis svete zistili, že to nefunguje. Platí, že ak sa ľudia spoja, tak 2 + 2 nie sú 4, ale viac.“ Podobne sa vyjadrila aj jedna z expertiek: „Vždy má význam, aby sa stretávali ľudia, ktorí sa venujú podobným témam, čelia podobným výzvam a problémom, ale musia to byť ľudia, ktorí sú ochotní si to povedať – musia byť otvorení, nesmie im vadiť, že sa niečo vynesie, a to môže byť veľmi ťažké.“ Treba však rátať s faktom, že úroveň sieťovania závisí aj od pocitu konkurencie, ktorú medzi sebou organizácie cítia (napr. pre oblasť fundraisingu by mohlo byť sieťovanie veľmi prínosné, ale práve v tejto oblasti ľudia cítia najväčšiu konkurenciu a boja sa ohrozenia, ak sa o niektoré informácie podelia). Aké sieťovanie má najväčší zmysel Pri rozhovoroch opakovane zaznela potreba sieťovania na niekoľkých úrovniach: - na miestnej úrovni - naprieč sektormi - zamerané na prácu s konkrétnou cieľovou skupinou (významné napr. v sociálnej práci) Zástupcovia a zástupkyne MNO vidia veľký význam v sieťovaní na lokálnej a regionálnej úrovni. V niektorých mestách funguje sieťovanie na úrovni mesta veľmi dobre, inde prepájanie úplne chýba. Niektorí respondenti a respondentky vidia v tejto oblasti veľký priestor pre komunitné nadácie, prípadne iné subjekty (podmienkou je, aby išlo o rešpektované autority), ktoré by boli nápomocné aktivitám v regiónoch. Takéto sieťovanie by malo veľký význam aj pre nových, aktívnych ľudí. Ako jeden z respondentov uviedol: „Premýšľam, či sieťovanie nie je presne o ľuďoch, ktorí nie sú v nejakých inštitúciách, ktorí nemajú zázemie a know-how, ale potrebujú podporiť.“ V pracovných skupinách vo všetkých častiach Slovenska zaznelo, že je dôležité, aby sa neziskovky prepájali s ostatným svetom. Často totiž fungujú uzavreto a neziskový sektor je atomizovaný na organizácie, ktoré robia v jednotlivých oblastiach. Podmienkou sieťovania naprieč sektormi je, aby o MNO vedeli aj ostatné sektory, inak to nie je dosť dobre možné. Takéto sieťovanie má pritom obrovský význam. Ako uviedol jeden z expertov: „Sieťovacie aktivity treba otvoriť aj mimo sektor, aby sa nestretávali iba ľudia z neziskoviek. Treba nájsť 21
spôsob ako do sieťovania vtiahnuť aj iných ľudí. Neziskovky pracujú v rôznych témach a tie majú presah – medzisektorový dialóg je veľmi dôležitý, bez neho to často ani nejde.“ Potrebu sieťovania zameraného na konkrétnu cieľovú skupinu spomenuli najmä organizácie pracujúce v sociálnej oblasti. Vidia potrebu stretnutí k špecifickým témam, kde by sa stretávali odborníci, organizácie a inštitúcie, ktoré majú možnosť pomôcť konkrétnemu klientovi – napr. právnik, kurátor, psychológ, sociálny pracovník. Sieťovanie by tak mohlo byť zdrojom rýchlejších a komplexnejších riešení problémov ľudí, ktorým sa snažia pomáhať. Tipy na sieťovacie aktivity: - Diskusie, témy rozoberané v menších skupinách – ľudia na nich majú možnosť zistiť o sebe viac, získajú prehľad o tom, čo majú spoločné, čo nie. Podmienkou ale je, aby organizátori dali účastníkom možnosť predstaviť sa. - Akýsi trh na zdieľanie skúseností a zručností (aj v zmysle technických aplikácií alebo riešení), „v duchu kolektívneho učenia sa, nie chválenia sa...“ - Podujatia, ktoré umožnia prepájanie tém, sektorov, vzájomné inšpirovanie a motivovanie. - Zdieľanie adresárov spolupracujúcich organizácií. - Online sieťovanie – fórum na nejakú tému, ktorú by si skupina sama zvolila, portál na hľadanie partnerstiev v rôznych oblastiach; webináre a zapojenie nových technológií sú tiež možnosťou. Zároveň však účastníci zdôraznili, že osobný kontakt je najdôležitejší. - Inšpiratívne medzinárodné stretnutia – raz do roka, vždy na inú tému, na medzinárodnej úrovni, aby sa organizácie motivovali a inšpirovali navzájom. Stretnutia by zároveň slúžili aj na budovanie partnerstiev, lebo dnes prichádza veľa žiadostí o spoluprácu z rôznych krajín a organizácie na Slovensku týmto ponukám už príliš nedôverujú, radšej spolupracujú s niekým, koho poznajú. - Podujatia, ktoré by poskytli priestor na prepájanie generácií – „obe generácie ako keby si žili vo svojich paralelných svetoch, veľmi netušia o tom, čo tí druhí robia, a obidve tým niečo strácajú a niečo by získali, keby sa prepojili.“ - Podujatia, kde by dochádzalo k medzisektorovému sieťovaniu – dobré je využiť už existujúce udalosti (ako napríklad festival Pohoda), kde sú reálne prítomní ľudia z organizácií a prezentujú svoju reálnu prácu a môžu sa tam s nimi stretnúť tí, ktorí o neziskovom sektore nič nevedia. - Stretnutie na tému, čo v sieťovaní, ale aj v iných oblastiach nefunguje – ako uviedol jeden z expertov: „Takmer všetci sa na Slovensku tvária, že nemáme neúspešné projekty. Sme zvyknutí, že pri záverečnom vyhodnotení musí všetko klapnúť a sedieť podľa predstáv. Veľakrát však ciele nie sú dosiahnuté, alebo sú dosiahnuté s ľahkou cieľovou skupinou, čo vlastne svedčí o veľmi malom dopade a udržateľnosti.“ - Dobrý model regionálneho sieťovania by sa podľa jedného respondenta mohol podobať lunchseminárom, ktoré robí PDCS. Pomohlo by, keby bola v každom krajskom meste nejaká komunitná organizácia, ktorá by raz za mesiac robila stretnutia na nejakú tému a ľudia, ktorých tie témy zaujímajú by sa popritom aj spoznali a sieťovali, čo by mohlo podporiť ich spoluprácu do budúcnosti. Podľa jedného z expertov dnes sieťovanie nie je už o zdieľaní best practices, ale ľudí skôr zaujíma triezvejší pohľad na veci, vlastné skúsenosti ľudí, ktorí sa venujú nejakej téme. Networking dobre funguje „nezamýšľane“, spontánne, keď organizácie vytvoria priestor na stretávanie sa a niečo z toho vznikne (napr. sponzor videl na podujatí film o neziskovke a začal s ňou spolupracovať).
22
POĎAKOVANIE Na príprave správy sa okrem tímu v zložení Dušan Ondrušek, Táňa Cárová a Jana Vlašičová, významným spôsobom podieľal aj partner projektu – Karpatská nadácia. Poďakovanie patrí najmä Márii Biľovej a Laure Dittel, ktoré venovali svoj čas a energiu príprave, organizácii a facilitovaniu fokusovej skupiny v Košiciach, ale aj realizácii a prípravy záznamov zo štyroch individuálnych rozhovorov s respondentmi z východného Slovenska. Zároveň ďakujeme stážistkám PDCS Hanke Podobovej, Adele Tihlárikovej a Viere Valentovej za pomoc s realizáciou individuálnych rozhovorov, podporu pri príprave a organizovaní fokusovej skupiny v Bratislave a Kaji Mikovej za jej facilitovanie. Veľká vďaka patrí účastníkom fokusových skupín (v abecednom poradí): - Pavol Boka, DOMKA Košice - Monika Brošková, Nadácia Pontis - Zuzana Čačová, UNICEF - Ondrej Gallo, RMS - Dominika Göghová, Odyseus - Juliana Hajduková, Prešovské dobrovoľnícke centrum - Marek Hattas, Hidepark Nitra - Dana Hullová, CVNO - Miroslava Hunčíková, Svetielko pomoci - Katarína Chovancová, STORM - Jana Jarinová, Komunitná nadácia Bardejov - Katka Kajarošová, Priatelia trstenskej prírody - Martina Kožárová, Tykva, n.o. - Rastislav Kráľ, Karpatská nadácia - Marek Lavčák, START UP CENTRUM Košice - Jana Malovičová, OSF - Roman Martinovič, Stopka - Jana Matejzelová, Centrum dobrovoľníctva, Iuventa - Peter Meszároš, Nadácia Pro Vida - Jozef Rabatin, Rada mládeže Košického kraja/OZ Lienka - Dana Retová, P-Mat, TEDxBratislava - Mirka Rusnáková, LEAF - Rastislav Sabatula, ZOM Prešov - Roman Sorger, Haliganda - Eva Ščepková, Nadácia Ekopolis, Envirofuture - Martin Ševeček, ID Space Team - Marek Šimon, aktivista - Inštitút pre medzikultúrny dialóg, Amnesty International - Vojtech Tóth, Carpe Diem - Peter Vrábel, AZU ...respondentom individuálnych rozhovorov (v abecednom poradí): - Alžbeta Brozmanová Gregorová, Centrum dobrovoľníctva, vedúca Katedry sociálnej práce na UMB - Peter Dráľ, Nadácia Milana Šimečku - Juraj Hipš, Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica, spoluzakladateľ Komunitnej-environmentálnej Základnej školy v Zaježovej a Sokratovho inštitútu pre nadaných vysokoškolských študentov - Beáta Hirt, Komunitná nadácia Zdravé mesto - Danka Hullová, CVNO 23
-
Jozef Jarina, Komunitná nadácia Bardejov Ivan Ježík, Voices, n.o. Andrea Lelovics, lektorka, trénerka, v minulosti pracovala pre Fórum inštitút Alžbeta Mračková, Platforma dobrovoľníckych centier a organizácií, Bratislavské dobrovoľnícke centrum Silvia Pápaiová, OZ Alma Tomáš Pešek, Iuventa, MO Plusko Oľga Szalmová Martin Šmilňák, Náš Bardejov Zuzana Záborská, Karpatský rozvojový inštitút
...a v neposlednom rade za pripomienkovanie správy: - Jane Kviečinskej, IUVENTA - Saši Drakovej, UNICEF Zároveň ďakujeme Nadácii Ekopolis a Karpatskej nadácii za zabezpečenie priestorov nevyhnutných pre realizáciu fokusových skupín v Banskej Bystrici a Košiciach. Všetkým ďakujeme za čas a energiu, ktorú prieskumu venovali a podnetné a inšpiratívne myšlienky, o ktoré sa s nami podelili.
24
PRÍLOHY Čas 25 ´
Scenár fókusovej skupiny Téma Úvod, predstavenie facilitátora a účastníkov, info o projekte , ciele stretnutia, program, pravidlá (info o nahrávaní, neuvádzaní mien), info o výstupe
40 ´
DOTERAJŠIA SKÚSENOSŤ SO VZDELÁVANÍM Aká je vaša skúsenosť so vzdelávaním a výmenou informácií v práci v treťom sektore - čo ste absolvovali osobne, čo poznáte? - čo vám pomohlo/ obohatilo vás, prečo? - čo vám nepomohlo, prečo? - prečo sa ľudia zúčastňujú /nezúčastňujú takýchto akcií, čo ovplyvňuje ich účasť (výška poplatku, časové podmienky, miesto, kvalita akcie...) - ak organizáciu vediete, posielate svojich zamestnancov na vzdelávanie? Na aké? Prečo? Čím sa pri výbere riadite? Hradí im vzdelávanie organizácia alebo si ho hradia sami? 40´ KONZULTAČNÁ SKÚSENOSŤ - Má vaša organizácia skúsenosť s konzultáciou? (akou? napr. poradenstvo pri písaní grant. návrhov, evaluácia, finančné poradenstvo, organizačné zmeny, PR, audit, predaj služieb, mediácia, ap.) Ako ste si vytipovali konzultanta? Podľa čoho ste sa pri jeho výbere rozhodovali? - Na aké činnosti by sa vám zišiel konzultant? (čo ovplyvňuje využitie krátkodobých alebo dlhodobých konzultačných služieb – finančné či časové podmienky, miesto, kvalita služby...) - Čo by mal vedieť/ aký by mal byť konzultant, ktorého by ste akceptovali? 20´ ÚČASŤ NA DLHODOBOM KURZE KONZULTANTOV Koho by ste poslali na takýto kurz, poznáte konkrétneho človeka, zaujímalo by to vás, za akých podmienok? Viete si predstaviť účasť na dlhodobej sérii - za predpokladu šiestich trojdňových kurzov s rozostupmi cca 6 týždňov? Skôr pracovné dnivíkendy-kombinácia ? 20´ ÚCASŤ NA NOVÝCH TÉMACH KURZOV Aké nové témy kurzov by sa zišli? Aké by zaujímali špeciálne vás? Aké nové publikácie, web stránky, konferencie by sa zišli? Aký typ live prenosov je pre vás zaujímavý? 30 ´ SIEŤOVANIE/ VÝMENA SKÚSENOSTÍ Aké dôležité témy na konferencie/ workshopy, zamerané na výmenu skúsenosti a formulovanie spoločných výziev, koncepcií a programov, vidíte (Bar-Camp, Okr. stôl, World Café, zoči-voči a online konferencie ...)? Aké témy a formy stretávania sú dobre pokryté a nepotrebujú ďalšiu podporu? Aké sú pre vás neužitočné? Aké témy a formy by sa zišli? 20´ Čo chcete dodať, o čom dôležitom sme ešte nehovorili ? 5 min Poďakovanie a záver
25
Okruhy otázok pre individuálne rozhovory s expertmi
Aká je tvoja (vaša) skúsenosť práce v neziskovom sektore ? (Kde, ako dlho, prečo? ) Aké zmeny vo fungovaní MNO pozoruješ/te za posledné roky (k akým zmenám dochádza, ktoré sú zmenami k lepšiemu, ktoré k horšiemu a prečo)? Aký segment MNO (aké organizácie a oblasti činností) funguje dobre a darí sa im byť úspešnými, aký je naopak neefektívnym a nerozvinutým. Prečo? Čo by mali MNO a občianske iniciatívy urobiť v krátkodobom horizonte , aby situáciu (vlastnú situáciu a situáciu v spoločnosti) menili k lepšiemu? Čo by mali postupne meniť v dlhodobom horizonte? Čo z týchto potrebných zmien je dané prevažne okolnosťami, ktoré sami nemôžu zmeniť? Ktoré pozitívne zmeny naopak môžu ovplyvniť vlastným úsilím? Aký typ vzdelávania , osvojovania si nových spôsobilostí a postupov je dôležitý a pritom sa mu venuje malá pozornosť? Kde má stretávanie, spoločné workshopy či výmena skúseností najväčší význam? Čo môžu organizácie zlepšiť sieťovaním (výmenou skúsenosti) a organizovanými formami pravidelného stretávania v oblasti: - fundraisingu , získavania zdrojov - verejného dialógu, formulovania , hodnotenia a konštruktívnej kritiky verejných politík - kultúrnej a medzikultúrnej výmeny a obohacovania - profesionalizácie služieb, organizačného fungovania a rastu - obhajoby občianskych záujmov - rozvoja diverzity , tolerancie a ochrany menšín všetkého typu - rozvoja kvality života, hodnotového a spirituálneho rastu - medzigeneračného dialógu - spoločných záujmov, ktoré sa vyskytujú naprieč veľmi rôznorodými organizáciami tretieho sektora Uveď(te) prosím príklad dobre organizovaného sieťovania MNO a občianskych iniciatív a príklad nefungovania takéhoto postupu. Prečo ide o vystihujúce príklady? Čo by si (ste) ešte rád dodali ?
26
