Banskobystrický samosprávny kraj Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Ve kom Krtíši
„ŠKULTÉTYHO RE
OVANKY“
Zborník ocenených prác XVII. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej umeleckej tvorbe 2008
Škultétyho re
ovanky
Zborník ocenených prác XVII. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej literárnej tvorbe
2008
2
Zborník ocenených prác bol vydaný finan ným príspevkom Banskobystrického samosprávneho kraja a Mesta Ve ký Krtíš
© Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Ve kom Krtíši Banskobystrický samosprávny kraj
ISBN 978-80-85577-19-8
3
Vyhodnotenie XVII. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej literárnej tvorbe „Škultétyho re ovanky“ 26. - 27. september 2008
Odborná porota: Ján Petrík, predseda PhDr. ubica Kepštová, len Mgr. Dušan Gálik, len
Po et sú ažiacich spolu: 153 (z toho poézia 93, próza 60) Po et sú ažných prác spolu:
277 (z toho poézia 195, próza 82)
Po et autorov ocenených prác Škultétyho re ovaniek : 27 z toho: Cena Slnie ka: 7 Cena JUDr. Petra Škultétyho : 1
Slávnostné vyhodnotenie sa uskuto nilo pod záštitou primátora mesta Ve ký Krtíš Ing. Dalibora Surkoša
Po akovanie patrí spoluorganizátorom: Spolo nosti Augusta Horislava Škultétyho vo Ve kom Krtíš, Nadácii Matice slovenskej, Miestnemu odboru Matice slovenskej a BBSK – Hontiansko-ipe skému osvetovému stredisku vo Ve kom Krtíši.
4
Zoznam autorov ocenených prác XVII. ro níka „Škultétyho re ovaniek“
I. veková kategória
POÉZIA Barbara Hinková Zuzana Siváková Michal Antal
ZŠ Nové Zámky, Nábrežná 95 ZŠ Humenné, Dargovských hrdinov 19 ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota
Cena Slnie ka Viktória Plánková ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota
PRÓZA Natália Manicová Nicol Hochholczerová Radka Kuzmová
ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota ZŠ Humenné, Dargovských hrdinov 19
Cena Slnie ka Viktória Pocsaiová ZŠ Š. M. Daxnera, Rimavská Sobota Martin Jen o ZUŠ Stará ubov a Klaudia Michnová ZUŠ Stará ubov a Miroslava Val áková ZUŠ Stará ubov a Veronika Hane áková ZUŠ Stará ubov a
II. veková kategória
POÉZIA Alena Kaplanová Anna Smreková
Spojená škola ZŠ Svidník, Centrálna 464 ZUŠ Stará ubov a
5
PRÓZA Zuzana Bobová Lenka Golodžejová Adam Buchanec Lukáš Rezák
Gymnázium Jozefa Lettricha Martin ZŠ Sabinov, Komenského 13 ZŠ s MŠ Martin, Gorkého 33 ZŠ sv. Augustína Považská Bystrica
Cena Slnie ka Daniela Olijárová
Spojená škola ZŠ Svidník, Centrálna 464
III. kategória
POÉZIA Eva Ba inská Lucia Tomaschová Eva Habinová Jozef Boga evi Zuzana Hrušková
Gymnázium sv. Františka z Assisi Žilina Gymnázium sv. T. Akvinského Košice Gymnázium sv. T. Akvinského Košice SPŠ elektrotechniká Košice Gymnázium J. Jesenského Bánovce n/Bebr.
Cena JUDr. Petra Škultétyho Lenka Be ová Gymnázium A.H.Škultétyho Ve ký Krtíš
PRÓZA Zuzana Slaninková Gymnázium J. Jesenského Bánovce n/Bebr. Zuzana Hrušková Gymnázium J. Jesenského Bánovce n/Bebr. Lucia Tomaschová Gymnázium sv. T. Akvinského Košice Ingrid Risi áková Gymnázium T.Vansovej Stará ubov a
6
Barbara Hinková, 9 rokov ZŠ Nové Zámk, Nábrežná ul. 95
KEBY SOM MALA KÚZELNÚ PALI KU Keby som mala kúzelnú pali ku, premenila by som nejednu veci ku. Premenila by som strapatého vrabca, na krásneho chlapca. Premenila by som jedovaté hady, na svadobné šaty. Premenila by som chutný obed na svadobný oblek. Staré mosty na svadobných hostí. Premenila by som kopu smetí na krásny záhon kvetín. Premenila by som smútok na š astie, nech na vyschnutej pláni tráva porastie. Premenila by som starý veniec, na zlatý zvonec, ktorý zazvoní na š astný koniec.
BABI KINA ŠES DESIATKA Šes desiatka – to je krása, na babi ku usmieva sa. Zvolá na u – prídem skoro, odpo inku ve a bolo. Treba vari , upratova , hostia prídu oslavova . A babi ka š astná je, že hostinu dobre robi vie.
7
MAMI KE
Žijem stále s hrdos ou, že mám skvelú mamu, že srdce sa mi rozbúši, ke sa pozriem na u. Ke idem tmavou dolinou, v tmavých lesoch blúdim, mami ka mi posvieti a ja ju ve mi úbim.
Zuzana Siváková, 10 rokov ZŠ Humenné, Dargovských hrdinov 19
BÁSE PRE VŠETKY DETI
Vo Vysokých Tatrách slnko svieti, zohrievajú sa pri om deti. Slnko praje de om rados , zohrieva ich po as Vianoc. Úsmevom ich stále hreje, od jari až do jesene. Rados de om z nášho slnka dáva nebo, dáva vlnka. Každý de nám slnko svieti, tak zložená je báse pre všetky deti. 8
KNIHA
Kniha je moja priate ka ve ká, poradí mi, ke príde tá chví ka. Sú v nej rady pre každého, múdreho, dobrého aj zlého.
V nej malé i ve ké písmenká, ale aj abeceda neve ká. Kniha je ako pou ka ve ná, do nášho života užito ná.
Je aj moja dobrá kamarátka, uk udní ma ako moja matka. Po ruke je stále, pomôže mi vrele.
SPEVÁK TU NIA IK
Bol raz jeden tu nia ik, ve mi dobrý a bystrý žia ik. Jedného d a sa u ili spieva , no on asi škrieka . Celá trieda si zapchávala uši, tu nia ikovi prišlo zle na duši. Prestal spieva a naraz cha, cha, chu, chu. Zhltol si sná muchu? Tu nia ik vybehol von z triedy a rozplakal sa vtedy. Mal dobrú priate ku ajku, tá za ním vybehla vonku. 9
Povedala zaspievaj mi ešte raz, poviem ti o je chybné a aký máš hlas. No tentokrát za al spieva a nie tak hrozne škrieka . Ke to trieda zapo ula, vybehla von celá ulá. Spýtala sa: Skade máš ten krásny hlas? No predsa som sa to nau il od vás.
Michal Antal, 10 rokov ZŠ Š.M.Daxnera Rimavská Sobota
BOSORKA
Ponad tmavé hory, lesy, osi temné letí, letí. Vyzerá to ako morka. Nie, ve je to bosorka. Ve ká metla, ve ký nos, Vyzerá zo ako svetlonos. o s tou metlou bude robi ? Zameta ? Alebo deti straši ? Nebojte sa deti, ve ste ve ké, bosorka letí len ku priate ke. O polnoci majú zraz, budú do rána repova zas.
10
NEBOJSA
Ke odbila dvanásta hodina, as duchov sa za ína. Ke duchovia prišli do hradu, Týrali Ondra od päty po hlavu. Duchovia Ondra týrali tak, že sa ho ma škripec pokúsili da . Ruky a nohy mu ahali viac a viac, silný však Ondro prevalil duchov ako drak. Pán duchov povedal, aby ho upiekli, Ondro musel vydrža tie muky. Ke odbila jedna hodina, duchovia sa prepadli do podzemia.
KÚZELNÍKOVÁ PALI KA
Kúzelník drží kúzelnú pali ku, chce premeni kravi ku. Kravu premenil na prasa, ale chcel ju premeni na psa. Pali ka je zlomená kus, Z prasa a o chví u bude hus. Kúzelník iba o i otvára, aké ary pali ka nastvára. Ke ju ve er opraví, pali ka ary napraví. Už vyšiel mesiac a hviezdy, pali ka v klobúku hniezdi.
11
STARÝ BODRÍK A VLK
Jeden ba a mal psíka Bodríka, ktorý verne slúžil rok od roka. Bodrík však už starý bol, košiar s ovcami nezvládol. Nového psa ba a chcel, Bodríka na smetisko vyhodi musel. Mladý pes však v noci dobre spal, prišiel vlk a jednu ovci zobral. Ráno ba a zistil pravdu a privolal Bodríka, Nachoval ho, pohladkal a v noci akal na vlka. Prišiel vlk znova ku košiaru, Bodrík sa však postavil proti nemu. S vlkom spolky, ert berie ovce o volky, ovcu mu nedal, potý ku pri strome dub dojednal. Vlk utekal po pomoc do hory, medve a líška boli jeho posily. Bodrík mal dobrých kamarátov z dvora, prasnú svi u a verného kocúra. Ráno išli všetci pod starý dub, dobrí zví azili a zlí sa dali na ústup. Od tých ias bolo na salaši dobre, aj staré psisko je vždy užito né.
12
Cena Slnie ka Viktória Plánková, 10 rokov ZŠ Š.M.Daxnera, Rimavská Sobota
MEDOVNÍKOVÝ DOM EK
Na kraji lesa cesti ka, krá ajú po nej Janko a Ani ka. S košíkom v ruke zbierajú, jahody sladké na lúku. Tma prišla ne akane, cesti ka domov stratená je. Svetielko v dia ke zažiari, deti už v strachu plakali. Chalúpka malá z perníka, vo vnútri baba nosatá. Janí ek hladný, perní ek láme, vyhrýzli dieru až k baba Jage. Vo ve kej peci ohe už puká, Ani ka so strachom na Janka kuká. S fúrikom babu do pece šupli, cesti ku domov po ahky našli.
PLANÉTA ZEM
Poviem vám tajomstvo. Som arovná planéta vo vesmíre. Schovávam sa v mlie nej dráhe tisícich hviezdi iek a iných planét. Mám sviežu modrú farbu. Mojim najvä ším kúzlom je príroda. Žije na mne to ko rôznych živo íchov a rastlín, že to sama neviem spo íta . 13
Jedine né bytosti, ktoré nežijú nikde inde na svete, sú udia. Sú rôzni, dobrí aj zlí. Najradšej mám tých, ktorí sa o m a starajú. Budem pekná len do vtedy, kým tu budú dobrí udia, ktorí milujú prírodu.
ŠÍPOVÁ RUŽENKA
Za dávnych ias za ulo krá ovstvo pla livý hlas. To o akávaná princezná svetlo sveta zazrela a matka krá ovná Ruženkou ju nazvala. Pri krste sudi ka zlú veštbu predniesla na zámku a mladú princeznú prekliala na sto rokov spánku. astnú mlados prežila, no blíži sa de ierny, pichol do prsta, zaspali aj poddaní verní. Za ul to princ z alekej krajiny, na pomoc beží, prerúba sa však musí cez t ne ruží. Vtom zbadá devu spanilú a bozkom zobudí ju. Na veži zvony znejú, svadbu a š astný koniec všetkým oznamujú.
14
Natália Manicová, 10 rokov ZŠ Š.M.Daxnera Rimavská Sobota
AROVNÝ BUDÍK
Bolo raz jedno diev atko, ktoré sa volalo Laurinka. Bola ve mi neposlušná a jej rodi ia si s ou nevedeli nijako poradi . Vždy muselo by všetko tak, ako ona chcela. Ni si nevážila a všetko ni ila. Jedného d a mala narodeniny. Svojim rodi om povedala, že chce bábiku, ktorá vie plaka a smia sa. Ke jej rodi ia odovzdávali dar ek, Laurinka bola sklamaná. Nebola to bábika, ale prekrásny budík, v tvare ma ky s ve kými iernymi o kami a na brušku mala ciferník s íslami. Bola to tá najkrajšia vec, akú kedy Laurinka videla. Ke si však uvedomila, že nedostala svoju vytúženú bábiku, za ala trucova . Všetko okolo seba rozhadzovala. „Si zlá!“ ozvalo sa zrazu nie o. „Ni si nevážiš a správaš sa ve mi zle.“ Až teraz si Laurinka uvedomila, že sa jej prihovára jej nový budík. Dlho sa spolu rozprávali. Laurinka pochopila aké trápenie spôsobuje svojim rodi om a s úbila svojmu novému kamarátovi, že sa už bude správa dobre a za ala si váži veci, ktoré jej rodi ia dávali. Dostala predsa arovný budík, ktorý je bol odvtedy najlepším kamarátom a všade ho so sebou nosila.
MACKO LACKO
V jednej hlbokej hore, aleko od chát, žilo jedno medvie a. Volali ho Macko Lacko. Macko Lacko sa každý de prechádzal po lese. To, o zbadal v ten de , ešte nevidel. Po lese boli rozhádzané plechovky, f aše a papierové obaly. Od ve kého prekvapenia sa radšej oprel o ve ký smrek. Po chvíli sa smrek nahol nad smutným mackom a prehovoril :Ve aj moji bratia, stromy, sú z toho neš astní, o za neporiadok robí v tomto lese neznámy turista. „Aj na a hodil plechovku, až mi odlomil celý lístok aj lupienok.“ Ozval sa kvietok. 15
„Tak preto sú tie deti také neporiadne! Majú zlý príklad.“ Zahundral hnedý medve . Šiel za turistom a poklepal ho po pleci. Hne sa spamätal, že to o urobil je ve mi nesprávne, i pre deti, i pre zvieratká. Sta í, ke sa macko na turistu pozrie a už zbiera všetky odpadky, jedna rados . Macko Lacko nikomu neublížil, ale ani nikomu neodpustil.
DVOJHLÁSKY A ZUBÁR
Tento príbeh mi rozprávala ešte moja stará mama. Boli raz dvoji ky – dvojhlásky Ia a Iu. Všetko robili spolu a nepohli sa od seba ani na krok. Jedného d a Ia rozbolel zub. Boles bola ve ká, preve ká, no strach zo zubára ešte vä šia. Na líci mu navrela hr a ve ká ako vajce. Ia nevedel ani spa ani jes . Ke sa boles nedala vydrža vybral sa Ia a Iu k zubárovi. Zubár - doktor poznal všetky dvojhlásky a tak vítal Ia v ordinácii: Tak po Ia a pekne otvor ústa. Lenže Ia má ústa zavreté, akoby mal miesto nich úse ku. Darmo mu doktor dohovára, darmo sa mu Iu prosí. Ke si už nevedia rady, Iu povie vtip. Ke Iu dopovie vtip, ústa Ia sa otvoria a z hrdla sa mu valí smiech. Doktor neváha, chytí kliešte a šup zub je von! Ia sa len prekvapene díva na svoj zúbok v klieš ach. Odvtedy doktor rozpráva vtipy všetkým dvojhláskam, ktoré sa boja zubára.
MODRÉ KLBKO
Raz ve er, ke som išla spa , zbadala som na zemi klbko modrej vlny. Bolo smutné. Ke som ho chcela zodvihnú , zbadala som, že pla e. „Pre o pla eš, modré klbko?“ Je mi smutno. Vypadlo som z košíka tvojej mami ky a teraz mi chýbajú kamaráti, ktorí so mnou žijú v koší ku. Mojimi kamarátmi ú tam: gombíky, nite, nožnice, špendlík a ihly. Všetci si tam rozumieme a je nám veselo. Tu som sám a preto pla em. Nepla teda. Zodvihnem a a položím spä , medzi tvojich kamarátov. Ja viem ve mi dobre, aké dôležité je ma dobrých priate ov a neby sám. Zodvihla som modré klbko a rýchlo som ho položila do 16
košíka. Ke som zaspávala, po ula som už len tichý smiech, ktorý sa šíril z košíka mojej mami ky. Bola som š astná i ja.
LIEK PRE OTCA
Za siedmimi horami, za siedmimi dolami , za piatimi mostmi, za tromi vrchmi, v jednom ve kom krá ovstve, bývala princezná Terezka. Mala sedem rokov a celé dni sa hrala. Krá a krá ovná z nej mali ve kú rados . Princezná rástla, krá ovskí rodi ia starli. Ubehlo pä , sedem, ubehlo desa rokov. Z Terezky sa stalo krásne mladé diev a. Jedného d a krá ochorel. Zišli sa pri om najlepší lekári i masti kári. Štyridsa doktorov za desa dní, na chorobu liek nenašlo. Plakala krá ovná, plakala princezná, plakalo celé krá ovstvo. Vtedy sa princeznej v noci prisnil sen. V tom sne sa jej zjavili tri víly, ktoré jej prikázali, aby išla do lesa. Za štrnástym stromom je ukrytý liek pre jej chorého oca. Ráno, ke princezná Terezka vstala, utekala do lesa. Rátala hodinu, dve, tri, no štrnásty strom nie a nie vyráta . Terezka ráta nevedela a tak ne udo, že strom nie a nie nájs . Utekala do krá ovstva, zavolala si troch radcov, aby ju nau ili ráta . Nevie sa do ka , kedy už bude všetko vedie , aby mohla ís po liek do lesa. Ke sa už všetko nau ila, uteká do lesa len o jej sily sta ia. Jeden, dva, tri, štyri, za ína princezná po íta stromy. Tu to musí by ! A veru za štrnástym stromom ležal liek v sklenenej f ašti ke. Princezná ho dala vypi krá ovi a ten hne vyzdravel. Bolo že to radosti, ke sa mu vrátili sily. A princezná odvtedy po ítala každý de , aby ráta nikdy nezabudla.
17
Nicol Hochholczerová, 9 rokov ZŠ Š.M.Daxnera Rimavská Sobota
UDNÁ PLANÉTA
OBJAVENIE LET ZRKADLOVÁ TVÁR MIMOZEMŠ ANA GALAKTICKÝ OBED
Objavenie
Bola polnoc. Nevedela som zaspa . Len o som zatvorila o i, za ala sa mi krúti hlava. Vedela som, že je to znamenie. Už som sa neudržala. Schmatla som mobil a vy ukala som Bobine íslo. Boba zdvihla takmer za osem sekúnd. Poradila mi, aby som si dala aj. Nepomohlo mi ani to. Cítila som v sebe nejakú prázdnotu. Nevedela som , i je to od nudy,
i od toho, že som unavená.
Spomenula som si na Alicine metódy. vždy ,ke
nevedela zaspa , dívala sa do
okna na hviezdy. Skúsila som to aj ja. Hlava sa mi naozaj prestala krúti . No, ím menej ma bolela, tým vä šmi som bola roz úlená. Jedna planéta nebola ako ostatné hviezdy. Žiarila takou zvláštnou zelenkastou farbou.
Let
Kone ne som zaspala. Ke som sa zobudila nebola som vo svojej izbe, ale v bielej hale. Spala som na obrovskom belasom gau , ved a Alica 18
a Boba. Boli sme oble ené v dlhých bielych nohaviciach a tri ku na ramienka. Na operadle boli položené tri kusy bielych okuliarov. Na studenej podlahe boli položené tri páry bielych botasiek. Ke som si ich obúvala robila som taký hluk, že som zobudila Alicu a Bobu. –Asi tu budeme biele panie- zachichotala sa Alica.- M a trápi vä šmi to ,ako sa odtia to dostaneme.– Kuknite sa baby !- vykríkla Boba a prstom ukázala na rebrík, ktorý viedol k zelenej diere. – Boba ty si génius !- povedali sme s Alicou jednohlasne . Ke sme vyšli z haly zbadali sme silne zelený dym. Dym zmizol a naše ústa zostali otvorené. boli sme na planéte, ktorú som zbadala v era o polnoci. Mala úplne slabomodrú farbu, slabo zelené sopky. Každá sopka bola zrejme obrovská hala okolo ktorej sa šíri silne zelený dym. Z obrovského kopca som sa zošmykla ako prvá. Po mne išla Alica a Boba. Zem sa ve mi šmýkala presne ako na klzisku.
Zrkadlová tvár mimozemš ana
Na slabomodrej zemi sa odrážal môj tie . Zrazu som uvidela aj iné tiene. Urobila som krok dozadu. Tiene urobili tiež krok, ale dopredu. Vyzeralo to tak ,že nás prenasledujú. Zmeravela som. Jeden z mimozemš anov urobil krok dopredu. Bol to iste ich vodca , pretože mal nie o trblietavé na hlave. Ke sa táto bytos priblížila ku mne videla som, že je to diev a. Na hlave mala ligotavú korunu s troma diamantmi. Bola vysoká asi ako ja .Mala dlho izné blond vlasy, slabomodrý pláš , nohavice a tielko. Telo zelenej farby, dve nohy, 19
ale namiesto chodidiel mala nie o
o sa podobalo chápadlám chobotnice.
ahka si odkašlala a za ala hovori :- Vitaj na planéte modrookých ctená cudzinka. Ako sa voláš? Moje meno je Katka a toto sú moje kamarátky Boba a Alica.
Bu
u nás vítaná, Katka zo Zeme!- povedala . –Ja som krá ovná
Jasmína , môj brat Cedrik a najlepšia kamarátka Karolína . – No a toto je môj kamoš zo Zeme – ozval sa Cedrik-Prišiel sem pred rokom , volá sa Alexander.- Ukázal prstom na hnedovlasého chlapca stojaceho v dave mimozemš anov. Bol fakt taký ako chalan zo Zeme. Alexander pristúpil bližšie ku mne a poklonil sa. – Smiem ti ukáza
našu
planétu? Áno , pravdaže.- Nastúpili sme do lode. Lo sa pomaly dvíhala. Neboli sme príliš vysoko. Len o som sa posadila do modrého kresla Alexander za al hovori :- Teraz ti ukážem naše haly. Ako už iste vieš tieto zelené sopky sú vlastne haly. No , áno ur ite! –odpovedala som. –A nakoniec ti ukážem našu galaktickú vysielaciu anténu.
ože? A na o vám slúži? Vysvetlím ti to. Okolo
našej planéty krúži zvláštny dym. Pre udské o i je z dia ky nebezpe ný , ale hlave pomáha. Ak sa niekto pozrie zo Zeme na našu planétu táto anténa dá signál. A kam
vám tento zvláštny signál odosiela? To je ahká odpove .
Signály nám anténa odosiela do našej kontrolnej veže. Nechcem by zvedavá, ale o sa stane, ke nám privedie
dostanete signál? Pošleme na Zem galaktickú lo
, ktorá
loveka na návštevu. Preboha! Galaktická lo , zelený dym,
návšteva planéty modrookých. Som z toho celkom zmätená! Po ukážem ti naše motorky! - povedal Alexander a ahal ma za ruku. Zaviedol ma do obrovskej garáže so stovkami galaktických bicyklov, áut a motoriek. Nasadol na jednu z motoriek a naštartoval.- Po , nasadni ! volal na m a. Nastúpila som a o chví u sme boli von z garáže. Alexander robil saltá, oto ky, zrých oval, spoma oval. Bolo to ve mi zvláštne. Na Zemi sa mi zvy ajne krútila hlava a teraz ni . Moje nádherné pocity prerušil Alexander, ke
povedal :- Už by sme sa mali vráti .
O chví u bude obed.- - Dobre , tak sa vrá me.20
Galaktický obed
Ke ma Alexander priviedol do reštaurácie ohromil ma jedálny lístok. Spýtala som sa váhavo: - o mám jes ? Daj si napríklad modrý hamburger a si dám zelené údené hranolky s ervenými olivami.Bolo to celkom fajné. Musím sa vám prizna to pitie bolo najlepšie. Malo udnú fialovú farbu a boli v om samé ozdôbky. Zrazu sa môj tanier s hamburgerom a Alexandrov s hranolkami vzniesli do vzduchu a elegantne vyplávali z miestnosti. Aj to bolo zaujímavé, ako sa malý príklep na strope otvoril a vypustil naše taniere. Príklep sa hne
nezatvoril. Chví u to trvalo a potom sa
cez príklep presunul dezert. Ešte elegantnejšie ako hamburger a hranolky pristál erveno-modrý kolá priamo pri mne. Servítka zo stola sa mi zošmykla na kolená a vidli ka ma za ala nepríjemne picha do ruky. Alexander sa zasmial. Chytila som vidli ku a pošepky som jej povedala : -Presta –ma –picha !- Nabrala som si z kolá a na vidli ku a ochutnala som ho. Celkom mi chutil. Dala som si ešte dve porcie , ale tretiu som už nevládala. Cedrik , Jazmína a Caroline síce sedeli na druhej strane stola , aj tak som po ula ako sa o nie om za ali rozpráva . Ak som tomu rozumela, museli vraj objedna nové kolesá na galaktický bicykel, ktorý patril Carolininmu malému bratovi Marianovi. Nechápala som pre o to rozoberajú práve teraz, ale bolo mi to jedno. Vidli ku som položila na stôl, aby som si utrela ústa , ale tá ma za ala picha . Teraz sa pre zmenu za ali smia Boba a Alica. –Alexander rob s tým, prosím, nie o! – vyprskla som na . – Ach , no pravdaže !- povedal a prikázal vidli ke :- Presta !- Aj na om bolo vidie , že sa chce zasmia . Alexander pozrel na strop a povedal: -Och ,už je tak neskoro !- Chcel odsunú stoli ku ,no ke zbadal , že som ešte nezjedla ani pol kolá a, lebo som sa hrala s vidli kou, prisunul ju spä . Aby to nevyzeralo , že sa neviem správa , položila 21
som vidli ku na stôl a spýtala som sa : - Ako, si vedel , že je už ve a hodín?- Asi nedával pozor, a tak som sa spýtala trochu hlasnejšie :- Alexander , ako si vedel , že je už ve a hodín? Ach vieš , ak si tu zvykneš, vidíš, že na všetkých stenách je nie o, o sa ti zíde. Ke chceš vedie ko ko je hodín, všade sa ti zjavia hodiny. Na strope sú najvä šie , dobre tam vidno ísla a každá ru
ka svieti inou farbou, - odpovedal
Alexander a odpil si zo svojho pohára. Vypil celý nápoj, ktorý mal v pohári a vyzeral , že je ešte smädný. Zapískal a na stole sa zjavilo šes
pohárov
a sklenená nádoba zvláštneho tvaru, plná žiarivo žltej tekutiny. Zapískal druhý raz a nápoj sa sám vylial do šiestich pohárov . Ke boli plné, pekne pomaly sa prisunuli jeden k Alexandrovi, jeden mne a alšie za ostatnými. Chví u som váhala, no ke som videla, že ostatní k udne pijú, napila som sa aj ja. Celkom mi to zachutilo ,a tak som sa napila aj druhý raz. Zrazu mnou prešiel zvláštny pocit. Videla som pred sebou dve scény naraz :
samú seba ako sedím na
galaktickým stolom a tiež seba , ale v mojej izbe. Pár krát som zažmurkala , no dosiahla som len pár násobné zhoršenie. Už som tie scény nevidela naraz, ale striedavo. Prestala som vníma ostatných, zavrela som o i a potom sa nie o stalo: Dve scény, dva rozli né príbehy akoby do seba za ali zapada . Pocítila som ako sa mi celé telo trasie. Pohár som pevne držala akoby som si myslela , že to pomôže. Dve scény sa kone ne zmiešali. Moje vlastné spomienky , ktorých bolo teraz už viac, za ali rozpráva . Na okamih som po ula hlas, ktorý sem vôbec nepatril : Bol to Alexandrov hlas. Teraz som pochopila, o sa so mnou deje : Ja som sa vracala domov. Ozvalo sa silné TRESK! a ocitla som sa doma v mojej posteli. Sedela som a s ažka dýchala. Vyzeralo to , akoby som sa prebudila z no nej mory. Vtom som si spomenula na tú planétu. Myslela som, že je to len sen, ale nebola to pravda. V ruke som mala pohár. Ke som pochopila, že je to skuto nos , ve mi som sa chcela vráti . No ni . Položila som pohár na no ný stolík a rozmýš ala som nad nie ím dôležitým. Rozmýš ala som i sú už 22
ko ky doma. Ur ite. Dívajúc sa na pohár som zaspala. Dobrú noc, planéta.
23
udná
Radka Kuzmová, 10 rokov ZŠ Humenné, Dargovských hrdinov 19
VRETENICA SSSISSA
Na umbieri v Nízkych Tatrách žila vretenica Sssissa. Bola ve mi známa. Všetky zvieratká ju poznali. Vedela výborne lovi . Pohybovala sa tak rýchlo, že by ste ju na turistickom chodníku ani nezbadali. Sssissa mala všetko o chcela. Slávu, peniaze, priate ov, parádny byt... No jedna vec jej chýbala. To o chcela ma najviac, to ma nemohla. Ve mi túžila ma rodinu. Bola jediná na umbieri, ktorá bola smutná. A aj ke k nej zvieratká chceli ís na návštevu, tak nemohli. Nie preto, že by ich Sssissa nepustila, ale preto, lebo Sssissa bývala na úplnom vrchole umbiera. Nikto nevedel ako sa trápi preto, že nemá rodinu. Jedného d a sa však plazila po tráve a neposlušný turista, ktorý zišiel z chodníka , stúpil na u. Sssissa tam zostala bezvládne leža . Mala však ve ké astie! Onedlho sa okolo plazil lekár Sssamo. Ke ju uvidel, tak ju hne vyšetril a povedal: ,, Je to len zlomený chvost! To sa ahko vylie i.“ Spolu sa pomaly doplazili do nemocnice. Ležala tam celý mesiac. Starali sa o u vzorne. Dávali jej jes , pi a dostala aj sadru na zlomený chvost. O mesiac ju pustili domov. Vretenica Sssissa sa zbalila a šla sa po akova Sssamovi za pomoc a opateru. Neskôr sa za ali stretáva dos asto. Bola to láska. Po dvoch rokoch sa Sssisse splnil sen. Narodili sa jej dve deti. Sssilvia a Borisss. A takto žili do konca života, ako ve ká a š astná rodina.
24
Cena Slnie ka Viktória Pocsaiová, 10 rokov ZŠ Š.M.Daxnera Rimavská Sobota
ROZHÁDANÁ ABECEDA
Boli raz písmenká a tie bývali v š abikári. Š abikár patril prvákovi Pe kovi. Jedného d a vyvolala pani u ite ka práve Pe ka, aby pre ítal písmenká. No ten sa s nimi nie ve mi kamarátil. Aj ke sa ich snažil pre íta , nevedel ich nájs . Boli rozlezené po celej strane. Preto bolo po iba a-a-á, c-c, í-í-í. Pani u ite ke sa to nepá ilo, aj deti sa mu vysmievali. Pe ko bol smutný. Ke prišiel domov, hne otvoril š abikár a o nevidí? Písmenká behajú hore – dole po strane a ešte aj kri ia, ktoré je najdôležitejšie! Hrdé ve ké A ich po úvalo, malé písané o sa škriepilo s malým písaným i a do toho im stále hovorilo Z aj tu né B. Pe ko len krútil hlavou a akal, kedy ich to hašterenie prestane bavi . Doniesol si k tomu orieškovú okoládu. A ako si tak ujedá, omrvinky padajú na knižku. Písmenká sa hne zbehli, o to padá na ich hlavy a zistili, že je to nie o ve mi sladké a výborné. Zrazu boli všetky písmenká na svojom mieste. Pe ko prišiel na to, ako dosta rozhádané písmenká na svoje miesto.
KAMILKA A ÍSLA
Kde - bolo, tam - bolo, bola raz princezná Kamilka. Jedného d a jej dala pani u ite ka na domácu úlohu nau sa násobilku. Kamilka s íslami nebola kamarátka a namiesto u enia si vymýš ala. „Radšej sa budem hra s bábikami, beha na krá ovskom dvore a zabáva sa s kamarátkami“. Na druhý de pani ite ka skúšala. Kamilka sa za ala bá , že nebude vedie odpoveda . Tak sa aj stalo. Pani u ite ka ju vyvolala a Kamilka spustila: 1 x 2 = 8, 2 x 6 = 21, 3 x 3 = 1O. Deti sa jej smiali. ísla sa hnevali. Pä ka rozhodla: Ideme sa s ahova ! Tak sa násobilka pobalila a vybrala do susedného krá ovstva k princeznej Monike. Monika je výborná žia ka, priatelí sa nielen s íslami, ale aj s písmenkami a notami. „Tam sa nám bude sveta ži !“ Kamilka sa pustila do 25
pla u. „Ako sa teraz budem bez ísiel u , ve aj ja chcem by šikovná žia ka, ako Monika“. íslice ju po uli a jednotka sa za Kamilku prihovorila: „Mali by sme sa vráti a pomôc našej princezni ke s násobilkou“. A tak sa aj stalo. Kamilka a odvtedy u í a násobilku ovláda odpredu i odzadu. Neveríte? Prí te sa presved .
RADKA A PLYŠOVÝ PSÍK
Bolo jedno diev atko, ktoré sa volalo Radka. Mala 6 rokov a bra eka Jurka. Juro mal vyhradenú poli ku na svoje hra ky. Radka tiež. V noci sa Jurove autí ka pres ahovali na Radkinu poli ku k ob úbenému psíkovi ufkovi. Vr anie motorov prerušilo jeho sní ky. Psík sa za udovane opýtal, omu í za ich návštevu. Autí ka urazene odpovedali, že sa nestratili, ale prišli na návštevu porozpráva sa. ufko sa opýtal: „Ni som neurobil, pre o sa na m a hneváte?“ Autí ka sa mu vyžalovali, že celé dni stoja na poli ke a nikto sa s nimi nehrá. Ur ite ufko pozná dajaké kúzlo, že sa s ním jeho Radka stále hrá. Psík porozmýš al a dal im radu, aby sa správali prirodzene a stále mali dobrú náladu. Iný recept im da nevie. Prišlo ráno, Radka len o vstala pozdravila svojho plyšového psíka. ufko aj ke v noci nespal, bol milý a usmieval sa na svoju kamarátku. Žmurkol na autí ka a uložil sa na poli ke.
CICA MICA
Šijacie potreby sú v domácnosti ve mi dôležité. Ve vždy treba nie o pozašíva , vymeni zips na vetrovke alebo nohaviciach, i priši odtrhnutý gombík. Tieto práce má u nás na starosti mami ka. A ja jej pri tom pomáham. Rada sa prehrabávam v pestrofarebných nitkách , vyberám zaujímavé gombíky, i iné ozdoby, z ktorých si vyrábam náramky pre seba a pre bábiky. Šijacie potreby má mama uložené v skrinke na žehlenie s pekným menom Nitka. asto mi rozpráva, ako sa v detstve hrávala, podobne ako ja, s koší kom plným drobností . Navliekala korálky, skúšala náprstníky, šila pre bábiky. Raz neodložila koší ek so šitím na poli ku a odišla von. To využila ma ka Mica, 26
ktorá sa ve mi rada hrávala s klbkami farebných nití. Aké prekvapenie akalo na moju mamu, ke sa vrátila. Košík bol prevrátený, Mica bola omotaná do ervenej nitky, gombíky, ihly, boli rozsypané po celej kuchyni. Trvalo celý ve er, kým všetky nitky znovu namotala a do košíka poukladala všetky drobnosti. Odvtedy si na košík so šitím dávala ve ký pozor. Ja síce nemám ma ku, ale poriadok vo veciach si musím udržiava . o ak nejaká cica príde, ke nebudem práve doma.
RUŽOVÝ BUDÍK
V meste, v starej uli ke, bolo jedno hodinárstvo. Hodiny a hodinky v om tikali, ale aj netikali, ak ich zabudli natiahnu . Na najvyššej polici stál zabudnutý zaprášený ružový budík. Nik si ho nevšímal, nikomu sa nepá il. Vyšiel z módy. Len starý hodinár vedel aký je vzácny. Ružový budík ukazoval vždy presný as. Nevadili mu ani zmeny zimného a letného asu. Tie arovné kolieska vo vnútri vždy vedeli, ako sa majú krúti . Raz prišiel za hodinárom jeho nezbedný vnuk. Prirútil sa z ulice s futbalovou loptou a už aj starkému ukazoval, o nového sa na tréningu nau il. Lopta hop na policu a strhla so sebou starý budík. Ten pristál na zemi a vyleteli z neho kolieska, strunky, ru ky aj noži ky. Vnú ik sa z akol. Starý hodinár pozbieral o z budíka zostalo do krabice a odložil na stôl. Pretože bol budík arovný, v noci sa všetky sú iastky poskladali na miesto. Ráno, ke starý hodinár chcel opravi rozbitý budík, vítal ho veselým tik – tak, tik – tak, c-r-r-r-n!
ROZPRÁVKA Z LESA
Boli dve sestry. Hanka a Marka. Ve mi rady chodili ku starej mame, ktorá bývala aleko za dedinou, na kraji lesa. Chodili na huby, zbierali lesné plody, alebo sa len tak prechádzali. V jedno letné ráno sa vychystali na huby. Krá ajú si po chodníku, vtá iky im spievajú. Ešte sa poriadne nerozkukali, ke sa pred nimi objavili lesní škriatkovia: „Ahojte sestri ky, kdeže – kde ste sa vybrali?“ Hanka hovorí: „Ále, ideme na hríby, no akosi nerastú, nevidím ani jedného.“ 27
Škriatok odpovedá: „Hríby rastú, ale nie hocikde. Po te za mnou do arovného lesa, tam ich nazbierate.“ A tak aj bolo. Pobehli za škriatkami a za ve kou skalou sa ocitli v hlbokom lese. Prišli na istinku, kde v hustom machu rástli huby od výmyslu sveta. Dubáky, kozáky, kuriatka, plávky, rýdziky. Za chví u mali plné košíky. Sestri ky sa bojazlivo obzerali, ale ke videli, že škriatkovia sa nahá ajú so zaja ikmi, srnky sa rozprávajú s veveri kou, kuku ka so sojkou, uk udnili sa. Škriatkovia ich odprevadili až na okraj lesa. „Hanka, o myslíš, nebol ten les akýsi udný? Taký ho veru nepoznáme?“ vraví Marka. Ke starkej všetko vyrozprávali, len sa usmiala. „Viete diev atá, každý les je zázra ný, len my udia nie vždy mu rozumieme. Zvieratká sa medzi sebou rozprávali a chví u ste im rozumeli aj vy.“
Cena Slnie ka
PREMENY VODY – žiaci I. ro níka ZUŠ Stará ubov a
Martin Jen o, 9 rokov ZUŠ Stará ubov a
Rád po úvam hudbu. Vtedy sa ponorím do svojich snov. Raz som si vysníval tento rozprávkový príbeh.
FANTÁZIA V HLBINÁCH.
Ležal som na piesku, ležal a ležal... Zrazu prišla ve ká morská vlna a zobrala ma na výlet. Padal som do hlbín. Okolo krúžili pestrofarebné ligotavé rybi ky.
28
Ani neviem ako a ocitol som sa na chrbte delfína. Plávali sme spolu a pozorovali vraky starogréckych a rímskych lodí a nádherné korálové útesy. Vraky boli ve mi zaujímavé. Nádherné poklady... Rozprávkové staré pantenóny, veže a paláce... Zdrapy vlajok na križiackych lodiach. Kanóny, zhodené z lodí... Bublinky, ktoré sa to ili okolo m a vytvárali špirálu, stípce a rôzne iné tvary. Hral som sa s neposlušnými riasami, ktoré sa vlnili a unikali mi z rúk. Na dne ležali prekrásne kamienky a dokonca aj nádherné mušli ky, ktoré som chcel ma . Zrazu sa môj delfín splašil, nabral vä šiu rýchlos a zhodil ma do vlny. Tá ma vyniesla na breh ako stroskotanca. Bolo to moje dobrodružstvo s po úvaním hudby. Mal som však taký perfektný pocit, akoby som to bol skuto ne zažil.
Klaudia Michnová, 9 rokov ZUŠ Stará ubov a
VODOPÁD
Voda je vec, ktorú lovek najviac potrebuje. Raz som sa prechádzala v lese so staršou sestrou. Práve bolo po daždi. Zo stromov padali kvapky vody. Vtá iky nádherne štebotali. Neskôr som však za ula nejaký šuchot. Nevedela som, o to je. Išla som sa teda pozrie bližšie. Odkryla som mokrý list krovia a tam to bolo. Videla som to najkrajšie na svete. Vodopád – krá všetkých mo arísk a vôd! Padal zo starých skál a vtekal do modrého jazierka. Neskôr som si uvedomila, aká je príroda nádherná. Za ali mi tiec od radosti kvapky vody z o í. Pomaly za alo prša a celý les sa premenil na ve ký vodopád.
29
Miroslava Val áková, 9 rokov ZUŠ Stará ubov a ÚVAHA O VODE
Myslím si, že bez vody by sme nedokázali ži . Voda je ve ký zázrak. Ve mi nám skráš uje okolie. Nachádza sa všade tam, kde sme. Je aj v mori. Môžeme sa v nej kúpa . Voda je aj v nás. Ke pla eme, padajú nám z o í slzy. Je to tiež voda. Voda je najlepšia vec na svete. Ke sa tak pozerám na nebo, pripomína mi vodu. Jej vlny, farbu a pohyb. Pripomína mi to žblnkot potô ika. Ke idem ráno do školy vidím rosu. Voda padá na zem v podobe kvapiek a snehu. V zime voda zamrzne. Je z nej ad. Kvapky padajú na zem a rozídu sa. Vsiaknu do zeme a pomôžu rastlinkám, aby mohli klí a rás . V zime zas snehové vlo ky vytvoria mäkkú perinu pre našu zem. Nám de om pre rados , Aby sme sa mohli sánkova . Zamrznutá voda zase vytvorí ad, po ktorom sa môžeme kor ova . Vodu pijeme preto, lebo je zdravá a ve mi potrebná pre náš život.
Veronika Hane áková, 9 rokov ZUŠ Stará ubov a
SLZY
Slzy sú deti vody Porozprávam vám dve krásne príhody, ktoré ma rozplakali. Prvá Bola teplá nede a. Vybrali sme sa na túru, na kopec. Tam som zbadala zaujímavú skalu. Vyšla som na u a... prekvapenie. Videla som celú Starú uboch u ako na dlani. udia sa tu zdali ako trpaslíkovia alebo mravce. Stromy boli ako zelené guli ky a autí ka svietili ako krídla lietajúcich svetlušiek. Bolo to ako v rozprávke. Po líci sa mi skotú ali slzy. 30
Druhá V jedno zimné popoludnie som sa hrala vonku práve vtedy, ke snežilo. Zrazu mi spadla do oka vlo ka a rozplakalo ma to. Jedna mi spadla na ruku. Bola snehová, mala tvar hviezdy a bielu ipkovanú farbu. Napadlo mi, že naše o i sú ako dva oblá iky z ktorých kvapká s zny dáž . Aj vlo ka sa rozplakala. Na dlani mi zostala len voda.
Alena Kaplanová, 13 rokov Spojená škola ZŠ Svidník
AS as sú malé zrnká, ktoré sa sypú do rúk osudu. Nikto z nás netuší, kedy padne to posledné. *** Modré plátno premieta tisíce bielych obrázkov Sú krehké ako páperie a mäkké ako zamat Spoza nich neraz vykukne zlatisté slnko a posiela svetu teplý pozdrav Ke však plátno zakryje ierna šatka obrázky sa stratia v ligote rozsýpaných hviezd SMÚTOK Stekajú dve kvapky rosy z duše i zo srdca Vnútri zavládol smútok 31
a ostala len prázdnota Dlhé noci sú asom kvílenia a ruka osudu je jedinou oporou V hlave ni len bezcenné myšlienky zaliate žia om a utopenej myšlienky. Škoda že nezvládam klávesnicu duše.
Anna Smreková, 13 rokov ZUŠ Stará ubov a
JESE O AMI DETÍ
Lísto ky už padajú, jab ka sa oberajú. Vidím jese ! Už sa vezie! Vietor a dáž v kufri nesie. Lísto ky z javora padajú do dvora. Vietor fúka v štyri strany, pootvára všetky brány. Už sme si na seba dali rukavi ky, iapky, šály. Listov je tu ako smetí, tak do práce, všetky deti!
32
XXX
Našla som na zemi vtá a. Spadlo? Nie. ......................................... Nekone né more, o v hlbinách skrýva prázdnotu. Jej zloba siaha až do kútov s dc. Do kútov s dc udí, o nepoznajú úctu. ......................................... Dorá vtá a. Žiaden kumšt. Ale kdesi hlu ne volá svedomie.
KÚZELNÉ MIESTO
Ó, jak len jar ek tíško zvu í a do zelena svieti mach. Tak lahodne v ielka bzu í, od úžasu poviem – ach! Tu vodopád – aká krása, jak vo avý jarný vánok. Tu slnko v studni ligoce sa Ten poh ad spríjemní spánok. Nad ním hory zelené, v nich hustý lesov háj. Stromy sú do lístia, ihli ia zahalené, prekrásny to raj! Tam cíti chu stromov, ni nebráni ich životu. Tam je môj sladký domov, kde nik nepozná samotu. Ah , vtá ky štebocú, to c ou mi po je. Telí ka sa im ligocú v jazierku si istia perie. 33
Ráno, ke ešte rosa vládne nad zemou, už osi – kdesi kto zhá a. To zvieratká sa hrnú za vodou, skoro, ešte za svitania. Ten kút najkrajší je na svete. Len ja i vy to viete. Také mieste ko už nikde inde nenájdete.
Zuzana Bobová, 12 rokov Gymnázium J.Lettricha Martin
MOJA PRVÁ ŠKOLA
Od mala som bola iná. Aj pani Laznibatová povedala, že som iná a mala by som chodi do špeciálnej školy - a tak mi rodi ia našli naozaj špeciálnu školu. Možno nie až takú špeciálnu, ako myslela pani Laznibatová, ale pre m a to bola tá najšpeciálnejšia a najlepšia škola na svete. Do školy som sa síce tešila, no zárove som sa bála, ako prežijem celé, celu ké dopoludnie bez maminy! Hne ako som otvorila vchodové dvere svojej novej školy vo Val i, privítali ma samé vône – vô a temperových farieb a lepidla z výkresov a násteniek, ktorých tu bolo na každej stene aspo sto a do toho sa miešala vô a praženej cibule zo školskej kuchyne. Škola sa mi hne zapá ila, lebo bola farebná, deti sa hrali na chodbách a všetci sa smiali. Pá ila sa mi aj naša trieda, kde boli steny poma ované obrázkami z rozprávky „Deduško Ve erní ek“ a lavice neboli v radoch, ale v kruhu, aby každý na každého videl. Škola mi pripomínala ve ký nafúknutý rodinný dom, v ktorom boli u itelia a žiaci a vychovávate ky a kuchárky a upratova ka ... – jednoducho jedna ve ká, velikánska rodina. Slávnostné otvorenie školského roka bolo v kultúrnom dome vo Val i. Všade bola pestrá výzdoba a hrala tam hudba. Všetky pani u ite ky boli pekne oble ené a usmiate. Aj všetky deti boli usmiate. Aj ja som bola usmiata, len to nebolo vidno, lebo som sa strašne hanbila a celý as som pozerala na podlahu. 34
Pani riadite ka a zárove aj moja budúca pani triedna u ite ka dala všetkým prvákom peknú knižku. Ja som jej dala kyti ku kvetov, no o chví u som zistila, že tu sú zvyky iné – prvá ikovia nedávajú, ale dostávajú kvietky od svojich starších spolužiakov. Partia sa v našej triede stretla naozaj podarená. Ja som sa v prvej triede ila z tretiackych u ebníc a moja spolužia ka Vierka už druhý rok z prváckych. Srdie ko však mala dobré a ruky šikovné – celý rok mi pomáhala zaväzova šnúrky na topánkach. alšou osôbkou v našej triede bol náš Bohuško (mal ažký život a bol naozaj viac náš ako rodi ov). Dodnes si pamätám, ako sa stal hviezdou školského karnevalu – bol Šípková Ruženka! asto sme sa s ním hrali tak, že sme ho vyhadzovali do výšky ako nejakého oslávenca – on mal rados , že je oslávenec, my sme mali rados , že on má rados a pritom to bolo ve mi jednoduché, pretože nevážil viac ako plná školská taška. Ivanka – tá bola ako víla z rozprávky – jemnu ká ako vánok. Skoro sme sa báli aj nie o nahlas pri nej poveda , aby nespadla. A Kubko? To bol žolík! Celú prvú triedu bol do m a „zamivovaný“, stále ma „dvzav“ za „vuku“, „ochvanovav“ ma a „povziciavav“ mi „ficky“. Stále po mne všetko opakoval - ke sa mne pá ila zelená farba, aj jemu - ke sa mne chcelo beha , aj jemu - ke sa mne nechcelo ís von, nechcelo sa ani jemu – celý ja, len ja som nechodila na logopédiu. Pani u ite ka to nemala s nami ahké – boli sme ako detská výstavka – každý z inej stavebnice a pritom všetci takí rovnakí – neposední, zábudliví, ... deti. Pani u ite ka nás nau ila nielen to, o nás pod a múdrych knižiek nau mala, ale aj to že: „ ... poriadok sa nerobí, ale udržiava ...“, „ ... vždy, ke sa potkneš, pozri sa pre o ...“, „ ... viac než všetko bohatstvo sveta je dobré slovo a milá veta...“, ... a k tomu ešte desa tisíc alších vecí. A ako to dokázala ? Jednoducho! Ona to s nami vedela. Ja som, napríklad, mala (ke že som ítala od troch rokov) zaužívaný „svoj štýl“ ítania – „pomaly alej zájdeš !“. ítala som naozaj pomaly a ani za ni na svete som tento svoj „antištýl“ nechcela zmeni . Pani u ite ka však usporiadala sú až v ítaní – vyhráva družstvo, ktoré íta najrýchlejšie - ... a to moje, nech som bola v ktoromko vek, vždy prehralo! Netrvalo dlho a ja sama som prišla za pani ite kou nech mi „dá súkromné hodiny navyše“. enie bolo pre nás vždy aspo spolovice hrou. Nepoznali sme zvonenie ani sedenie v laviciach. Napríklad cez prvouku sme chodili na školský dvor a tvar a chu každého ovocia sme spoznávali priamo pod ovocným stromom, kvety sme spoznávali na lúke za školou, tam drevo bolo drevo, skala bola skala a na železné zábradlie sa v zime naozaj lepil jazyk – žiadna „suchá teória“ ale „tvrdá prax“! 35
Ako všetky deti aj my sme sa tešili na prestávky, lebo cez zimu sme sa mohli na dvore gu ova a cez teplejšie dni sme sa nahá ali po dvore alebo len tak posedávali na lavi kách a „prestávku zajedali“ chlebí kami, ktoré nám pani kuchárky pripravili. Ja som, dokonca, raz vyliezla na „najvyšší“ konár na strome vysoký neuverite ných ... jeden a pol metra! Ešte dlho po tom som bola na seba pyšná, ako som cez prestávku zví azila nad sebou samou. Prestávky na školskom dvore s nami asto trávila aj naša pani upratova ka, teta Joja (mohla nám by stará mama). Bola pracovitá a športovo všestranne nadaná - futbal s nami hrávala v papu iach a v hre „Krá u, krá u, daj vojá ka!“ bola vždy najžiadanejšia – prerazi „hradby“ sa jej nikdy nepodarilo (aj ona to s de mi vedela), nuž sa cez prestávku, na rozdiel od nás, poriadne „vybehala“. Raz som dostala možnos zú astni sa na trojboji, aj ke som kriketovou lopti kou hádzala tak aleko, že by sná aj sama sko ila alej. Beha a skáka som vedela ove a lepšie, a tak som nakoniec vybojovala štvrté miesto a na svoju „zemiakovú“ medailu som dodnes hrdá - ve to bola moja prvá „medaila“ ! K mojej prvej triede sa viažu aj moje „literárne za iatky“. Prvý príbeh ktorý som napísala, bol o lízanke, ktorá stratila chu . Lízanke nakoniec pomohli maliny, ktoré jej dali svoju chu a vô u. Raz ma pani u ite ka zaviedla ku štvrtákom, ke mali matematiku. Práve sa u ili rysova kružnice, ale ja som nemala kružidlo. Zrazu mi všetci za ali ponúka to svoje so slovami: „Tu máš moje...“, „Tu máš moje...“, „Tu máš moje...“, „Tu máš...“, „Tu...“ - nakoniec som kružidiel mala viac než ktoréko vek papiernictvo! ... a aby som nikoho neurazila, každú kružnicu som rysovala iným kružidlom.
Prešlo 6 rokov...
o sa odvtedy zmenilo? Sná len to, že ja teraz chodím do inej školy a moju prvácku u ite ku – riadite ku „skúša“, moju lavicu derie, na mojej podložke desiatuje, pri mojom stole obeduje a po mojom školskom dvore „lieta“, ove a rýchlejšie než ja, moja sestri ka Ma ka. ... a ja som rada, lebo dennodenne oprašuje moje spomienky. Myslím, že ani naša Martinka sa v škole nenudí! ... a má sa veru na o teši - na výlety, na Mikulášsku besiedku, na Viano né a Ve kono né trhy, na De matiek, „Šarkaniádu“ i na De Zeme. Naschvál nevymenujem všetko, lebo by ste závideli (a mali by ste o!). Raz, presne na prvého apríla, sa všetci prváci dohodli, že sa pani u ite ke ukryjú (do kuchyne), aby si myslela, že vôbec nie sú v škole. Pani u ite ka však „odhalila“ tento aprílový žartík (už ste videli, aby naraz devä prvá ikov dokázalo oko vek urobi potichu a nenápadne?), ale nepokazila ho – tak 36
úpenlivo a neúspešne ich h adala, až to našim prvá ikom prišlo úto a sami sa prezradili, aby jej urobili rados . Naša Martinka si dokonca zabudla doma celú školskú tašku (celkom si viem predstavi , že naša Martinka raz zabudne ís do školy) a do školy prišla s prázdnymi rukami! Ani to nebol pre pani u ite ku problém - všetky potrebné veci jej prefotila a de pokra oval ako každý iný. Takže ja teraz, v aka svojej sestri ke, znovu chodím do prvej triedy a znovu zažívam všetky tie arovné príbehy jednej arovnej školy a verím, že raz, tak ako teraz vám, budem o tejto škole rozpráva svojim de om a svojim vnú atám, aby sa školy nebáli a budem im pria , aby aj oni mali arovnú školu.
Lenka Golodžejová,13 rokov ZŠ Sabinov, Komenského 13
O SI PAMÄTÁ NÁŠ KUCHYNSKÝ STÔL...
U Golodžejovcov v kuchyni sídlim už slušných sedemnás rokov. Nazbieral som ve a skúseností, zažil ve a prekvapení... Mám rád spomienky, pri ktorých mi vždy chodí mráz po chrbte. Odchoval som štyri deti, z ktorých sa stále teším. Omrvinky, ktoré sadali z ich detských ústo iek , som rád prijal. A neskôr, ke za ali chodi ... Obrus na mne zvlhol od s z, ktoré padali nad premenou jednotiek z matematiky i nad písaním tvrdých i mäkkých i. V mojom náru í som podržal množstvo narodeninových tort. Svojim priate om som tíško blahoželal s ostatnými. Ako rástli, pomaly ma za ali obchádza . Hlavným prostriedkom spojenia bolo jedlo, ktoré som im vždy ponúkol s otvorenou náru ou. Stále, aj ke sú ve ké, som ich úto iskom. Ke sa im nechce ís u alebo pracova , sklonia nado mnou hlavu, pos ažujú sa... V našom dome sa premelie to ko udí, že z toho chytám migrénu. Uniesol som už tisíce káv i obedov! Vypo ul som si to ko príbehov, že by som mohol pracova pre SIS-ku. 37
Na mojej hlave sa vystriedali i hory klobúkov. Rôzne farby, materiály, klobúky ...Na rôzne príležitosti. Pre svoju rodinu som symbolom vzájomnej súdržnosti, ale aj rodinného pokoja. Máme sa navzájom radi. Hoci mi to nik nepovedal, vycítil som to. Veríte mi? Moje uši boli nemými svedkami súrodeneckých hádok i manželských výmen názorov. Som preš astný, že som nezažil nijakú bitku alebo úzkos . Že sa u nás, v akabohu, nevyskytli žiadne smrte né choroby ani prevratné tragédie... Myslím si o sebe, že som bohatý. Spomienky, ktoré sú mojím jediným bohatstvom, mi už nikto neukradne. Dúfam, že do môjho denníka budú pribúda ešte, dlho, predlho...
DEDOVE SPOMIENKY NA SPARTAKIÁDU
Môj dedko - vlastne náš dedko, lebo patrí všetkým, nielen mne, vraj vtedy, ke sa to stalo, navštevoval siedmy ro ník základnej školy. Siedmy, nie ôsmy / aby ste si nemysleli!/, pretože sa vraví, že íslo sedem prináša om astie. Sedem je dní v týždni, sedem trpaslíkov v rozprávkach, sedem je komnát v zámku na stra ej nôžke... o íslo sedem znamenalo pre ho ako dedkasiedmaka? V istom jarnom ase dedo Jaro spolu s ostatným kamarátmi nacvi ovali celoštátnu spartakiádu. Dedo Jaro nacvi oval spartakiádu pod názvom Jaro. To je Jar po esky, kto by nerozumel. Ale rozumiete, však? Jaro nacvi oval Jaro. „Krok doprava- krok do ava, vzpaži - upaži , oto a potom podsko !“ znelo v malej osvetlenej telocvi ni d om i nocou. Dedo bol ve mi unavený, ve mal aj pre o. Túžil po chutnu kom obede z mamkiných rúk... Mamka, m amam! V tom období trénoval aj cyklistiku. Veril si. Dúfal, že sa z neho stane vrcholový športovec. Ke sa vracal z tréningu, cestou prechádzalo zvláštne auto. Náhle vyšlo na kamennú obrubu chodníka a kame ne akane odsko il a naštartoval si to vpred smerom k dedkovmu prednému kolesu bicykla. Pritom sa ani vopred neohlásil. Nevychovanec! Dedo náhle padá, padá na zem a za ína plaka od bolesti. „Pomáhajte mi, jaj, jaj, bolí!“ Tento jarný de priniesol dedkovi zvláštny jarný pozdrav, a to dar ek, na ktorý sa nezabúda- zlomenú ruku. 38
Ruka dlhú dobu bolela. Stonala, plakala, v noci aj nariekala. Kosti ky na zápästí spolu nedržali, akoby si nechceli ako dobrí susedia poda ruky a ži spolu bez zvád, neporozumenia. Hádali sa. Pri nácviku letnej spartakiády sa už však dedko nemohol zapoji do cvi iacej skupiny. Svoj vo ný as si v telocvi ni vyp al skákaním z balkóna na švédsku deb u. A to hlavne vtedy, ke tam telocvikár nebol. o ert nechcel, náhle sa však na obhliadke školy objavil pán riadite školy. „ Óóó, zvolal. Zbadal ho v telocvi ni ako prvého, ve o by nie, ke videl ako letí, letí... Pozval si ho do na kober ek riadite ne, pretože chcel s ním hovori medzi štyrmi o ami. Ako sa hovorí: Zo i- vo i. K dedkovmu strednému uchu doletela prirýchla otázka: „ Po ul som, Jaro, že spartakiádu s názvom Jaro nacvi ova nemôžeš, ale tu v škole z balkóna skáka môžeš?“ Zavládlo ticho ako v hrobe. Nezadržate ne sa priblížila aj druhá strelná otázka: „ Videl si už rybi ky? Rôzne, pestrofarebné....“ Náš dedko Jaro v tento de videl rybi ky. Mali rôznu farbu- od sýto ervenej, až po tmavofialovú. Neboli to však naozajstné rybi ky v akváriu pána riadite a. Akvárium nemal. Tentokrát to boli rybi ky v podobe nezabudnute nej bitky. Od pána riadite a. Ve si mohol tým skokom aj ublíži . Dedko pánovi riadite ovi dávno odpustil. Po rokoch pochopil, pre o tá bitka. Zostala mu aspo veselá, humorná spomienka na mladé asy.
39
JANKO HRAŠKO NA VODNÝCH LYŽIACH
Ur ite všetci, moji milí, poznáte Janka Hraška. Je malilinký ani pal ek. Náš Janko sa dnes zrána ve mi nudí. V hlave mu prelietava myšlienka rýchlos ou orkánu z Ameriky -„ o tak vyda sa na skusy? Na výlet. Na- ako dnes jeho susedka v paneláku hovorí moderným jazykom- na all exlusive dovolenku. Predsa len nezostane v o iach iných ako chudobný Slovák. To sú iba povery! Na poriadnu dovolenku predsa len má! Nuda prekvitala. Každý de myslel, dumal viac a viac, že svoje drahé Slovensko aspo na chví ku opustí. Spozná aj nie o iné, vydá sa na alekú cestu, ale domov- Slovensko - si predsa len bude nosi v srdci. V pondelok ráno sa zastavil v cestovnej kancelárii na rohu ulice, kde si kúpil letenku. Svojej vysnívanej dovolenky sa už nemohol do ka . Mal letie až o mesiac, no nervozita sa stup ovala. Už dnes bol zbalený. Nastal ten vysnívaný de . De , po ktorom tak túžil. De , ktorý si vysníval. De , ktorý už prišiel. Hurá! Kone ne sa to zomlelo!!! Svojej drahej starkej poslal z lietadla sms správu, aký nádherný je poh ad na pokojné Stredozemné more, ktoré spája Európu a Afriku. U il sa o om na zemepise v Hráškovskej škole, ale nikdy nedúfal, že ho uvidí na vlastné o i. Už letí! Nepadlo mu to však dobre. Predstavte si, náš odvážny Janík sa predsa len bojí výšok, ke je taký malý. Výška je vysoká a náš Hraško ani hrášok. Na vysnívané miesto svojej atraktívnej ospievanej dovolenky dorazil astne a hne sa sa ubytoval v šes hviezdi kovom hoteli so všetkými službami. Personál hotela mu od prvej chvíle vychádzal v ústrety. Splnil mu, o mu na iach videl. Ako arovným prútikom mu pri aroval chutné delikatesy, na tanieri sa oproti sebe stretli morské raky, langusty a ruský kaviár. V ašách ochutnával adové francúzske vína a anglické brandy. To bolo! Po d och oddychu a sladkého le ošenia, ktoré si vychutnal, sa vybalil a vyrazil k modrastému moru. Najprv si schuti zaplával vo vlnách pokojnej zátoky, neskôr sa rozprával so slnie kom. Slnko miloval. Po d och pevného kamarátstva Janka Hraška s kamarátom Slnie kom sa z nášho Slová ika Janka Hraška stal Janko Hraško ernoško. Chcel využi každú príležitos , skúsi všetko, o ešte neskúsil. Však je na dovolenke. „Ke som už tu, skúsim aj tetovanie, moji priatelia!“ o si zaumienil, to aj urobil. Ako správny Slovák. Slovo a predsavzatie Slováka sú silné. Treba ich predsa dodrža . ernoch na pláži mu na jeho ramene vy aroval tetovanie. Ako spomienku na Afriku. Bol to africký námet. Opálený ani dozrievajúca slne nica na slovenskom poli sa rozhodol, že si svoju hlavu prevetrá. Sedel na deke a premýš al ako... H adel na otvorené more, vlny, zore... Neregistroval, o sa pred ním deje. Ale pred jeho o ami sa osi mihlo. 40
Nie o ve mi rýchlo. Pozeral sa, kde sa len ocitol...Nechápavo. o sa len stalo? Neveriacky pred sebou ich zo il. Vodné lyže! To je úžasný nápad! Prevetrám sa ako nikdy predtým! Pricestoval aj vandrovník priate Vietor zo slovenských Tatier, ktorý sa poihrával s vlnkami na otvorenom mori...Bola to jazda ako nikdy v živote! Jazdil s vetrom vo vlasoch. Bola to krajšia jazda ako jazda na bláznivej motorke s kamarátmi. Janko sa osviežil vodou a prevetral vetrom... Ale nezabudol na to, že jeho domov je tu- na Slovensku.. Arab ina sa mu síce pá ila, tajomné Arabky tiež, ale aj tak vyhlásil: “ Slovák som a Slovák budem, ale po arabsky sa u nebudem!“ Mal rád humor. Každý jeho de bol š astný, milý. To preto, že sa rád smial. U il aj Slovákov, aby sa smiali. Preto sa na seba na Slovensku usmievame.
SLOVÁ ISKO JANKO HRAŠKO NA FUTBALOVOM ZÁPASE
Janko Hraško sa ocitol na mestskom futbalovom zápase. Chudák! V prvom momente nevedel, o sa vôkol neho deje... Ve pricestoval z krajiny Rozprávkovo. Všetko opodia pozoroval. Ke pochopil pravidlá slovenského futbalu, vybehol na ihrisko. Myslel si, že ho každý vidí... Poznamenal: „Ve udkovia 21 storo ia predsa nie sú slepí, ale ke že bol taký malilinký ako hrášok, nik ho nevidel. Ani tí, ktorí nosili kontaktné šošovky. Ha-ha!!! Zistil to až vtedy, ke sa musel zakaždým uhý , ke na ho mierili nohami – nožiskami. Pred zápasom vyliezol spod svojej skrýše navrch. Myslel si, že je to zábava beha po ploche ihriska a len-tak kopa do lopty. Už-už sa vymotával spod nôh superfutbalistu Németha i vydýchol si. Silou mocou si to chcel vyskúša ,..... ako je to vpáli svoj prvý gól do bránky, ako beža po tráve ostošes ... , ako, ako.....Hup...hup! ahké, nie? Ale chudá isko šancu nedostal. Sadol si teda na lavi ku, za al premýš ... O om? Rozmýš al o tom, pre o je každý okolo neho vysoký... Pre o sa medzi zýmito mi nenájde nik taký, ako som ja? Cítil sa opustene, hoci okolo neho hrá ov povzbudzovalo množstvo fanúšikov. „To je preto, lebo ma nikto nevidí, ach,“ povzdychol si ustarostene. Nemal sa ani s kým porozpráva , prehodi pár sloví ok. Na futbalový zápas došla aj jedna teta. Volala sa Janka. Predstavte si! A Hrašková. Janka Hrašková. To je ale zhoda mien. Ani nevedela, pre o jej otec bol Hraško s ve kým H a pre o jej dali meno Janka. Zazrela na stoli ke smietko. 41
Bola už staršia, zrak jej slabol, okuliare si už na svoj noštek dobre nenasadila. Zostala prekvapená... Ne akala, že uvidí takého malého chlap eka ako hrášok. Vzala ho do náru ia a sadla si. Janko netušil, o sa s ním deje, až kým sa mu neprihovorila: „Chlap ek, pre o si taký smutný, ke tu všetci výskajú, povzbudzujú a tešia sa?“ Janí ek odvetil: “Chcel som hra futbal, ale nik ma nevidí.“ „ o už? Nebu smutný.... Zoberiem a k sebe domov.“ Ako povedal, tak aj urobila. Jankovi bolo doma dobre, cítil sa ako v raji, ale po ase túžil ís na futbal. Bolo to silnejšie, ako si myslel. Tušil, že ho teta, teraz už mamulienka, nepustí, ale na koniec privolila. Bol š astný ako blška. Vyrazil... Prišiel na futbalové ihrisko. Všade naokolo nuda. Futbalistom sa nedarilo. Nemali svoj de . Smola sa im lepila na päty. Rozhodol sa, že pôjde za primátorom mesta a presved í ho, aby ho nominoval do mestského družstva. Ten prisved il. oby nie? Každému treba da šancu, ak chce háji farby mesta. Prišiel ten de . Janí ko futbal ešte nehral. Teta sa úpenlivo modlila. Zápas dopadol na jednotku. Všetci sa tešili... Janko však túžil vráti sa do Rozprávkovej krajiny. Túžba za domovom bola silnejšia, aj ke sa radoval z ocenenia estný ob an mesta. Po akoval sa, rozlú il sa so všetkými. Hlavne s novou mamulienkou. Zmizol. Vrátil sa tam, odkia prišiel. Neveríte deti? Ale vracia sa nám tu na Slovensko stále. Aby potešil vždy detské duši ky. Vždy novými a novými príbehmi zo svojho života. A o teta? V tú noc sa jej prisnil sen. Janko sa stal jej anjelom strážnym. Nezabudol na u. Vždy je jej nablízku...
42
Adam Buchanec, 12 rokov ZŠ s MŠ Martin, Gorkého 33
VÝLET
Juro žil v Bratislave. Poviete si: „Super, hlavné mesto, môže by rád.“ Ale on miloval hory. Chápte ho, okolo Blavy je kraj rovný ako stôl. Bol ve mi rád, ke sa v škole za alo šepka : „Ideme na koncoro ný výlet na Martinské hole!“ Hne ako prišiel domov, dookola opakoval: „Ideme na kopce!“ Mama bola ve mi rada, rozumela synovi, ve bola z Martina, poznala Turiec. Kúpila mu aj nové horské topánky. Ani nespal, celú noc si predstavoval, aké to tam bude. Cesta bola príjemná a Jurko so spolužiakmi obzeral krásnu prírodu navôkol. Zložili veci do izby a hne s najlepším kamarátom von. Vyliezli aspo na strom pri chate. Na druhý de š apali všetci na Min ol. Pod krokmi jemne šuš ala ostrica a výletníci obdivovali mäkkú dla obra hôr, ktorý opatroval dedinky a meste ká Turca. Okolo obeda zišli do mesta Martin. Vo ný program prišiel vhod. Jurko obdivoval divadlo i budovu Milénia, ktorá sa mu najviac pá ila. Poobede mali žiaci sú aže. Jurko vyhral. Hlavnou cenou bol hokejový dres hrá a martinského klubu, ktorý si sám vyberie. Jurko sa rozhodol pre dres hrá a Berana. Obdivoval ho už dlho. Zápas za ína: „Do toho!“ „Strie aj!“ „Tor!“ „Šajbu!“ Gól!“ Martinská hala vrela, obecenstvo skandovalo. Úplne ho tá atmosféra pohltila. Po zápase sa z hôr valili mraky, ve to k nim patrí. Jeho myšlienky boli plné slnka. A o doma“ Otec oznámil: „Pres ahujeme sa do Martina, dostal som tam výbornú prácu.“ Nebolo lepšej správy. „Hurá! Nemajú tam hokejovú školu?“ Mali. A on bol najlepší. No nikdy nezabudol na svoj výlet do hôr, ktorý mu zmenil život.
43
Lukáš Rezák, 12 rokov ZŠ sv. Augustína Považská Bystrica
LIEK PROTI CHOROBE
Ako malý som túžil ma rybky. Jedného d a som sa ich do kal. Mal som práve narodeniny, ke prišiel z práce môj tatino a spoza chrbta vytiahol igelitové vrecko s rybkou a z tašky mi podal okrúhle akvárium. Bol som celý š astný. akujem, akujem, tatino!“ so slovami v nosti som sa hodil tatinovi okolo krku. Hne som sa pustil do roboty. Do akvária som dal vodu, piesok na dno, rastliny a jeden vä ší kame . A kone ne som tam pustil rybku, ktorej som dal meno Nemo. Dobre som sa o Nema staral, ale jedného d a sa mi stala takáto príhoda: Ráno som vstal a chystal som sa do školy. Po dobrých ra ajkách a umytí zubov som sa išiel prezliec , ale ke som prišiel do mojej izby, nie o sa mi nevidelo v akvárku. Nemo bol na dne a díval sa kto vie kam. Pomyslel som si, že je asi hladný. Skúsil som ho nak mi , ale nepomáhalo to, nechcel jes . Rýchlo som bežal za tatinom so slovami: „Tati! Tati, Nemo je chorý!“ „Kúpime nové krmivo, možno to zaberie,“ povedal otec. Vybrali sme krmivo s rybou na obale takou istou ako Nemo. Ale Nemo nechcel a nechcel jes . Každým d om bol slabší a slabší a stále ležal na dne a díval sa neviem kam. Zdalo sa mi, že umiera. Povedal som si, že ho skúsim nak mi znova tým novým krmivom s tou rybkou. No ke som sa priblížil s krmivom, Nemo priplával a bol chví u š astný. Neviem pre o bol š astný, ke nejedol to, o som mu tam nasypal, iba sa díval na to krmivo. Celý ve er som rozmýš al, pre o bol š astný. Ráno som to skúsil ešte raz, nasypal som mu tam krmivo, ale on si ho nevšímal, znova sa díval na krmivo. Ke som si pozorne pozrel obal krmiva, už mi to bolo jasné. „Tati, tati, už viem, pre o je Nemo chorý. Chýba mu kamarátka!“ povedal som. Tatino so mnou súhlasil. Rýchlo sme išli do chovproduktu kúpi rybu podobnú Nemovi. Kúpili sme naozaj peknú rybku, takú istú ako Nemo. Dal som jej meno A a. Ke som pustil A u do akvária, Nemo bol celý š astný. Znova za al jes , ve musí ma ve a sily, aby zapôsobil na A u. O rok neskôr mali malé rybky. Od tej chvíle, ako stretol A u, už nikdy nebol smutný, naopak, bol celý š astný a plný energie.
44
Cena Slnie ka Daniela Olijárová, 11 rokov Spojená škola ZŠ Svidník, Centrálna 464
AKO SOM SA ZMENŠILA
Vybrala som sa do lesa. Zbierala som huby, ernice, až sa za alo stmieva . Nevedela som, ko ko je hodín. Ve mi som sa bála. Zrazu som zistila, že sa zmenšujem. Okolo m a bolo všetko obrovské. Uvedomila som si to až vtedy, ke okolo a prešli mravce mojej ve kosti. Pomyslela som si : kde budem spa , o budem robi ….. O chví u som zbadala slima í dom ek. Zaklopala som na dvere, ale nikto mi neotváral. Vošla som dnu. Nebol tam nikto. Za ala som upratova . Odrazu vošiel slimák. Najprv sa nahneval, ale potom vypo ul, o sa mi stalo. Po akoval sa za pekne uprataný dom ek. Nakoniec sme prišli na to, že nám obidvom bude v dom eku tesno. Kamarát slimák mi poradil, aby som sa poponáh ala, kým sa kvety úplne nezatvoria. Tam by som mohla prespa . Súhlasila som. Krá ala som ku kvetu. Neby motý a, už by som narazila do pavu iny. Motý ma vyniesol na krásny kvet. Spalo sa mi sladko, vôbec som sa nebála. Ráno som sa zobudila, zostúpila z kvetu na zem. A vtedy sa to stalo. Za ala som sa zvä šova . A prišla som na to, o sa stalo. Zistila som, že to bol len strach, ktorý ma zmenšil. Chytila som košík plný húb a erníc a utekala domov.
45
Eva Ba inská, 17 rokov Gymnázium sv. Františka z Assisi Žilina
NA HOJDA KE
rovnodennos visí na konári doty nica snežienkový pe vychladnuté ráno obhojdáva mesiac bez krídel a prizerá sa ako tmavne aj a vstrebáva sa duša z cudzích rúk a stromy šplhajú sa jeden po druhom a on sa díva akoby ma nikdy nevidel
NOSY
Mám na nose tvoj nos a svoj na tvojom pod nimi dva samostatné úsmevy (a pod nimi zem celú ako nota) Rozhovory medzi štyrmi dierkami sú polovice flauty duety pre za iato níkov Za ruky sa budeme hra legato (nízka nota na vysoký tón) flauta padajúca nosom na betón
46
ZÁTIŠIE S FIALKAMI
Sedím v okne s fialkou vonku sa mesto do seba nezmestí a tvoje rameno je stále príliš vysoko Pre o kvetiná e padajú na zem ako jablká v detských kolenách a tvoje dotyky rovno z neba A pre o nestojíš tak ako pri mne pri každej fialke
Lucia Tomaschová, 17 rokov Gymnázium sv.T.Akvinského Košice
NA SKLÁ Strach Búrka Tiché mrholenie To mi vadí Ke mrholí Obloha zastretá sivými búrkovými mrakmi Temný poh ad z okna Tiché mrholenie Ale... Dáž Na sklá Dopadajú ažké kvapky Jemne 47
Úžasne pomaly sa spúš ajú Po hladkom chladnom povrchu Po tvojej tvári Stekajú až kamsi hlboko Je ich oraz viac Padajú rýchlejšie Chodník postupne tmavne Všetko okolo Je isté A udia Neznášajú Dáž Lebo ich núti isti si Dušu Vlastnú
HVIEZDY
Ležala som v piesku A cítila vietor Ako sa s ním pohráva Bol celkom pokojný adel kamsi aleko A obloha Bola plná bielych hviezd A ja som Nechcela Cíti tú Nemú boles Lebo všetko okolo Bolo také tiché A on to vedel
48
Postupne sa strácali Už neboli jasné Krá ali sme Bok po boku A vietor Kolísal jeho slová Pred nami Bola Zelená krajina A rýchla rieka
Eva Habinová, 19 rokov Gymnázium sv.T.Akvinského Košice
ZO SPOMIENOK
Srdcu, o už nebije, len vtáctvo prespevuje nemé árie. Príliš nenávidelo, milovalo, žilo. Na dvoje roz al ho život. A ke v láske neobstálo, bodalo, trýznilo, zra ovalo. A ke sa zo s z osúšalo, bl alo, a predsa umieralo. Len v om našiel by si najvrúcnejšie city. Len v tom srdci, kde je tvoj obraz vrytý, zostal by si navždy skrytý pred svetom, o ublížil ti. Celkom by sa ti to odovzdalo, no vravel si, že nemá nárok. Dalo by sa ti bez podmienok, no už nezachrániš ho zo spomienok...
49
TICHO
Má upokoji dušu. Mrazivé. Nekone né. Prosím, bu tu so mnou, Ot e. Neopus ma, ke sa vzpieram Tvojmu objatiu. Dcéra v zatratení, ierna duša. Viem, udia odsúdia ma, no Ty ma budeš stále úbi . Más ranu pre každú moju slzu a slzu pre každú moju ranu, aby sa moja boles stala Tvojou. Každá zlos , t , rozplynie sa v Srdci, ktoré otvorilo to moje. Vstúp, Pane, do chrámu ticha, s z zmenených na rados . Vstúp, aby sa žiadne srdce necítilo v tichu skrehnuté a samo. Ticho v srdciach – Tvoj svätostánok.
TIE
Na oltár súmraku skladám svoj žia . Nie dušu. Nie srdce. Len tichý vzlyk a tvoju tvár. Odovzdám všetko, o mám. Prázdnotu svojich dní porú am odvekým no ným hlbinám. Do tvojich rúk. K tvojim nohám sa sklá am. Môj priate , môj kat. Na o narieka ? Tie ohra už zapo ala. Šeptám, šeptám svoje pokánie. 50
Už nejestvuje nevypovedané. Zostalo len nevypo uté. Tie stratený v no nej tme. Tie v záhyboch tvojho pláš a. Zdanie? Sen? Iba tie ...
Jozef Boga evi , 18 rokov SPŠ elektrotechnická Košice, Komenského 44
STOPÁRKY DO ROZPRÁVKY
Stopárky do rozprávky Stopnú a po ceste Ak si zaplatíš Spraví to na mieste Stopárky do rozprávky Bez pásu cudnosti Venujú každému Kúsok tej nežnosti Stopárky do rozprávky Trvalé pocestné S nápisom na tri ku Kto ešte chce Na rohoch ulíc stoja ažky kúpnej lásky Zárobková innos Bez výplatnej pásky 51
Pre všetkých, jediných Smilstvo a vábenie V práci sú nadané S úsmevom žiadané
NA O ?
Na o vyjadrova svetu nádej ke o to nestojí ke odpradávna tasí v zbroj a umiera v boji Na o písa slová ako kdesi v dávne V adoch je sila a iba tá vládne Všetky svetské snahy protesty podpísané krvou výkriky utopené v pla i a snahy vlád, ktorá bude prvou Da z pridaného š astia hodnota udského života za trocha krvavého bohatstva vymenia loveka Takže na o nie o vyjadrova ke je všetko jasné že lovek chce vraždi pre slávu, zisk a peniaze...?
52
HOVOR DRAHÁ VÍLA Hovor mi o láske Hovor, o sa v tebe skrýva Hovor mi o tej kráske Hovor, prosím, moja milá Hovor, ty moja kráska Hovor slová šeptom Hovor, aká je tvoja láska Hovor teraz a nie potom Hovor s láskou na perách Hovor, že som tvoj jediný Hovor o nás dvoch Hovor o láske bez viny
Zuzana Hrušková, 16 rokov Gymnázium J.Jesenského Bánovce nad Bebravou
LOVEK Tancova na poli a strha zo seba všetko zbyto né. A vnútornosti vyvráti do jarku. Tancova na poli a strha zo seba mokré šaty. A vulgárne sa milova . Tancova na poli a strha zo seba zvyšky rozumu. A bezhlavo sa vrhnú do delíria. Som nekone ná. 53
XXX Do seba uzavretá pritom túžiaca po dotyku hriešneho druhu zaostávam za svojimi myšlienkami a želám si len kúsok bielej okolády bez orieškov.
XXX Ohryzok z jablka stojaci na doske sa stáva potravou pre môj poh ad plný sarkazmu a pohrdnutí pri om v jadre veci je aj tak len pásikový kocúr.
XXX Sneh nestihne dopadnú v našej blízkosti na asfalt lebo tvoj dych ho zmení na slzy závisti Boha nad nami. 54
ODKAZ NA STOLE ÍSLO TRI
A ne akám už na ni ... A ne akám už na návrat... A všetko máme za sebou... A život vlastný kone ne za neme ži ... A aleko od seba... aleko od nás... A pôjdem sama a budem robi krivku... A na papieri zanechám stopu... Stopu... Stopu odo m a... A stopa bude krvavá a piškótová... A ni mi nebude chýba ... Ve dotyk si nájdem inde... Ostanem len ja a stopa... A už prestanem písa , lebo všetku krv miniem na stopu... Na stopu, ktorú aj tak po ase zmyješ zo svojho papiera... A akujem...za ten papier.
Cena JUDr. Škultétyho Lenka Be ová, Gymnázium A.H.Škultétyho Ve ký Krtíš MÔJ STROM Ja našla som miesto, za naším domom, v lese ne aleko cesty kde nemám žiadne resty. Tam kde líšky dávajú dobrú noc, kde farebné zore uzatvára de a mesiac neskôr zapadá, tam objavuje sa tie môjho života. 55
Kedysi som sa tam skrývala a moje sny dostávali krídla. Niekde medzi nebom a zemou mimo reálneho sveta. Tam ožívali moje rozprávky mostom predstáv prešla som do krajiny Therabitia-len moje miesto. Bez ustavi ného trápenia. Ke zavriem o i stále sa tam ocitám, ešte aj dnes v mojom svete nerozhodnosti utekám. Keby som prešla celý svet, aj to najtmavšie zákutie! Nenájdem už nikdy to vzácne a jedine né miesto na snívanie. Je len jediné a nenahradite né! Tam vždy príde ke hlavu nevyriešite né otázky trápia a okamžite sa všetky starosti stratia. Tam ma aká môj strom môj zelený svet... ...neviem ako nazva miesto, ktoré sa približuje nebu. Opustený ostrov? Tam kde som len- Ja. Po tom túži každý lovek! Kde aj všedné zdá sa nádherným, nech sa deje oko vek.
56
Práve tu do kôry stromu vyryla som iniciály, odkaz alším generáciám. Na breh potoka poukladala som vetvy. Sná spraví si z nich niekto alší, rebrík ku hviezdam. Možno ma v tejto chvíli premáha sentiment. No po kajte len chví u. Len moment. Iste ke zavriete o i nájdete spomienku, Ktorá aj teraz stojí za zmienku. Každý má miesto kde sa cíti slobodný. Kde je všetko ahšie bez osudových potknutí. Ja som to miesto našla už dávno. Tam za domom pri potoku, a nebolo to tohto roku. Ke vietor fúka prach do o í a za ne búrka hrozivá, môj strom ma objíme zeleným pokojom a dodá mi silu pred alším súbojom.
NETUŠÍM
Netuším, pre o sa mi roztl ie srdce, ke a vidím. Netuším, pre o práve s tebou vo ná sa cítim. Netuším, pre o sa neviem ovláda , ke a niekde stretnem, netuším, ako to zvládnem, ke znova na kolená padnem.
57
Vysvetlí mi niekto, pre o úbim loveka, ktorý mi najviac ublížil? Pre o mám rada niekoho, kto ma nekone ne ranil?
Všetci si myslia, že vedia aký je, no svoju tvár svetu neukazuje. Tvrdí, že mu môžem veri ale ako môžem jeho minulosti eli ?
Verím, že to nemal ahké a snažím sa ho pochopi , ale je príliž ažké znova mu uveri .
Chcela by som mu znova h adie do o í, ale vidie v nich, že som jediná a že tá láska tak rýchlo neskon í.
No to je len zbožná túžba kajúcnika. astie mi stále pomedzi prsty uniká.
Ale aj tak dúfam že to tak bude... Aj ke ma všetci odsúdia, aj ke budú hovori : „Ide naivka o sa nevzdá pokušenia!“ nedokážu ma z miery vyhodi .
Ak budem ma tvoju lásku, a oni mi položia otázku: „Stojí ti to za to?“ Ja s úsmevom poviem: „Láska je pre m a viac ako poh danie i zlato!“
58
PAPIER
Chcem písa . To bol môj sen. No nie je ahké nájs v sebe talent.
Ja ho nemám. Píšem ako dýcham je to spolo ný jav.
Pokúšam sa da na papier vety, ktoré ústa nedokážu poveda . Neviem sa do ka , kedy sa hárku papiera budem zo svojich myšlienok spoveda .
On vždy po úva a nikdy ni nevy íta. Nebude na m a zazera , nepou uje, aj ke moje hriechy spo íta. Je mojou bút avou v bou, na om vylievam si srdce. Je mojím najvernejším priate om a spriaznenou dušou. Prekvapuje ma jeho istota tá nevinná beloba. Nehnevá sa ke ho za iernim pesimizmom. Nesmúti. A ke nechcem hovori , nikdy ma nenúti. Pohltí moje slzy, strach aj hnev. No nezostáva to v om. Stále je biely ako sneh. 59
Trvalo mi dlho Kým som si uvedomila jeho aro. Bolo už takmer neskoro. No on na m a akal. Viem, je smiešne písa o nie om tak nepodstatnom ako je kus papiera. No mne je to jedno. Cítim sa vo nejšia, ke ho v ruke zvieram. Sná on jediný ma nikdy nesklame a to je pre m a podstatné.
UBUJEM
Na o aka na to dobré Ke sa to skrýva hlboko v tme? as má prive kú cenu, aby sme ho premrhali na neveru.
Neveru v naše schopnosti, silu, strach a pocit úzkosti. Zlo vyhráva nad dobrom 3:2 pokúšaš sa o nemožné? Na o. Škoda.
Nevládzem drža o i otvorené, a h adie na nespravodlivos života. No je správne zatvára o i, ke pomoc by bola na mieste? Vydrž! Už je na ceste.
akám na u už neskuto ný as. 60
Na o máme skúša pláva proti prúdu? Ve necha sa unáša je miliónkrát ahšie. Nikto nepôjde mi oproti, nikto nezavadzia mi v ceste, to mi vyhovovalo zprvoti.
No teraz by som dala oko vek za prekážku, za malé trápenie, aby mi pripomenulo, že naozaj žijem. Že nie som stroj o raz natiahli a od vtedy fungujem.
Nie! Chcem cíti boles , strach, chcem vidie rados v tvárach udí o milujem!
Zahla som mnohokrát na nesprávnu cestu, a krása beží za mnou, ale ja sa neobzerám.
Nau ili ma h adie vpred. Vraj budúcnos je brána úspechu, ale ja v budúcnosti nevidím útechu. Je to len tma, ktorej sa desím a musím nájs svetlo, kým sa na lanách svojich inov neobesím.
„Nestrachuj sa.“: opakovali mi. „Ve o má prís príde!“ vraj mi to raz do hlavy dôjde. Ale o srdce? Je to naozaj len sval o krv pumpuje do žíl? i našiel už jeho iný význam ktosi kto žil?
Musím nájs k k môjmu srdcu, sná pustí krv aj do hlavy až potom naozaj uverím. 61
Uverím, že nejde všetko pod a toku rieky života, ale ja si rieku smerujem. O to sa budem do konca života snaži . ubujem!!!
Zuzana Slaninková, 16 rokov Gymnázium J.Jesenského Bánovce nad Bebravou
HUMULUS & LUPULUS*
1. „Zabi ho! Ty debil! Zabi ho!! Na o akáš?!“ Typický ve er strávený s bra ekom pred telkou. Zoženie nejaký prihlúply film a vzrušene vrieska, objímajúc obrovskú misu plnú vo avých pukancov. Sedím ved a neho s notebookom na stolíku, otupene vdychujem smrad jeho gigantických nôh (moje nie sú o ni menšie, ve sme jednovaje né dvoji ky) a chatujem s rajcovnými babenkami. Starí pokojne odfukujú v spálni a nástenné hodiny po pradedovi odbíjajú polnoc. Všetko je na úplnom poriado ku – Lena Pucherová odpísala, že sa chce stretnú a v chladni ke odpo ívajú ešte dve ašky piva. „Steš aj ty? ...Humulus?!“ o je, o steš?“ i steš aj ty...“ „Jaj, no jasné! ...a o i stem?“ „Šak pivo, i steš...“ To je hovado, toto! „Jáj, no jasné, nahraj!“ zahniezdil sa a vopchal si do huby za hrs pukancov, pri om sa zo dva-tri skotú ali na gau . Nevšímal si ich. Postavil som sa, zodvihol obal od okolády a hodil ho v kuchyni do koša. Vykutral som z chladni ky dve f ašky a zamieril spä do obýva ky. Krá al som *
Hmulus Lupulus – chme oby ajný, lat.
62
predsie ou, ke sa vtom ozval buchot na vchodové dvere. Zastal som ako obarený. Striasol som sa a vletel Humulovi do náru ia aj s oroseným pivkom, ktoré, taktiež ustráchane, zažblnkalo. No a o? Tak som posero, no... o si debil?“ Nedbal som – túlil som sa k nemu alej. o si teplý? Vypadni...“ a za al do m a strka . Tu sa ozvalo klopanie ove a hlasnejšie a Humulus mi objatie opätoval, aspo dvakrát tak silno. o to bolo?!“ zapiš al ako malé prasa. „Neviem, cho sa pozrie ,“ poradil som mu. „Si debil, ty debil?“ zvážnel a pozrel sa na m a práve tak ako to robí oco. Fuj. Za udoval som sa: „Nie, pre o?“ „Ty si ale hovado! Sa ma steš zbavi ? Vlastného milovaného brata sa steš zbavi ??“ „Nenadávaj furt, ty hajzel!“ Niekedy mi vážne prekáža, ako po mne brechá. Spoza dverí sa ozvalo m aukanie a nepríjemný škrabot. „To je ma ka?“ vypleštil som o i. „Tak asi, no...“ zareagoval, akoby bolo absolútne logické, že nás okolo dvanástej v noci prišla navštívi ma ka. „A o tu robí ma ka, logišmen?“ „Tak ja neviem, Lupo, no... Tak asi... asi prišla na pivo, no...“ odpovedal presved ene. „Ty si ale vážne kretén!“ pozrel som sa na neho práve tak nechápavo ako na graf goniometrickej funkcie. Niekedy pochybujem, že to je môj vlastný brat, hoci mi to celá jeho osoba zavše pripomenie tupým poh adom jeho te acích o í na ele. „O uj, chlap e, mám nápad,“ za al som, „vezmem nejakú zbra a budem ti kry chrbát. Ty otvoríš dvere a pozrieš sa, o to je... Neboj – ja ti budem stále kry chrbát...“ „To by šlo!“ zablysla sa mu na tvári nádej. „Okey, ideme!“ s odhodlaním som odkia si vyhrabal seká ik na mäso a skrýval som sa bratovi za chrbtom. Podišli sme k dverám. Humulus si odkaš al a veru nebezpe ným tónom sa spýtal: „Kto tam je?“ Spoza dverí k nám preniklo unudené „ja“. „Aha,“ významne pokýval hlavou. (To ja taký kretén!) Nuž o, vzal som to do vlastných rúk: „Ale meno, do erta! Meno!!“ „Dcéra sestry vašej matky – Styx,“ zahuh alo. „Ježíš!“ udrel som sa seká ikom po ele. „Ježíš!“ zopakoval Humo, akoby som ho predtým nespomenul ja. Otvorili sme dvere a pred nami sa zjavili obrysy tmavej štíhlej postavy stojacej pokojne, ba unudene v tme. Obrovský cestovný kufor stál pri nej trpezlivo a majestátne ako ohavné strážne psisko. „Ave, bratranci!“ A už vznešene terigala megakufrík dovnútra. 63
2.
„A to o tu chceš, prepánajána?“ nevychádzal som z úžasu ani zo sklamania. „V prvom rade by som sa chcela poumýva ...“ zah adela sa na nás svojimi modrými oká mi. „Poumýva ?“ nechápavo zajachtal Humo. Podopierali sme sa ako ožrani, takí sme boli vyvalení! Zjavila sa tu ani no ná mora. Celá vo fialovom, ešte aj s tým odporným kufriskom! Tá baba nás vytla í z izby, viem to! Vytiahla neforemný balí ek: „Toto vám posiela mama, máte sa podeli ...“ „S tebou?“ ozval sa môj maškrtný bra ek. „Ale kde, s vašimi...“ „Jáj, s fotrovcami?“ pochopil Humo. „A toto máte odo m a...“ vytiahla nejaký asopis. Zvedavo sme sa na vrhli. „Šak sú tam samé kozy!“ vyvalil som zo seba. „No, sú...“ spokojne prikývla. „To si kde zohnala?“ spýtali sme sa naraz, utierajúc si z brady gebriny. „To som... to som našla vo vlaku,“ pochválila sa. Hne sme vedeli, že v skuto nosti to uchmatla niekomu vo vlaku. „Teda, sesterni ka, dikes!“ pokýval som uznanlivo hlavou. Humulus k nej vrhol previnilý poh ad: „Ale my pre teba ni nemáme...“ „To je v pohode,“ potmehútsky sa uškrnula, „vynahradíte mi to inak...“ Hrozná situácia! Vždy sa jej podarí využi nás! Prinesie nám nejakú hlúpos a my jej to potom musíme vynahradi nejakým drahocenným skutkom. Napríklad minule otrávila susedovho psa, lebo po nás vždy brechal. Boli sme jej ní, ale... Museli sme ho kdesi zakopa a susedovi na zúfalú otázku: „Nevideli ste môjho Benyho, chlapci? Niekam sa mi zatúlal...“ odpoveda : „Nie, nevideli,“ bez pohnutia jediného mimického svalu! „Ale teraz vážne – pre o si tu...?“ „A pre o si nám nepovedala, že prídeš? Takto v noci, navyše?“ doplnil ma Humulus. „Možno o tom ešte neviete, chlapci, ale...“ „Ale??“ z akli sme sa jej tónu. Nechutne tajomný, a pritom sa za ním akiste skrýva nejaká bezpredmetná hlúpos . „Ale tento víkend pôjdeme spolu na ah!“ rozžiarila sa ako kvetina. Hm, veru – bola to hlúpos , aj ke , musím uzna , predmetná... „No bomba,“ zareagoval som sucho. „No, to teda je bomba! Nejdem zajtra do školy, po kám vás tu, domka a poobede – áno, už poobede – to rozto íme!“ 64
„Po kaj... Ako až rozto íme? Kam chceš ís ?“ zajachtal Humo. „Zájdeme do meste ka, do istého podniku a...“ „Po kaj... Do akého podniku...?“ zacítil som nebezpe enstvo. Ona? V pajzli? Chystá nie o divné – ona iste neplánuje diskotéku. „Retro-metro...“ „Ježíš, Mária...“ zalamentoval som. Potrebujem pivo!!! Humo sa zmohol len na zúfalý poh ad a ovisnutie sánky. „Ve tam nás nevpustia! Vyženú nás ako potkany! A ak nás aj nevyženú, zašliapnu nás!“ lamentoval som alej. o chceš ty – prekliata temná duša – v diskofilnom pajzli?“ zmohol sa brat. Vidite ne jej tým zalichotil: „Áno, máš pravdu – ja sa ta nehodím... Ani vy, milovaní moji druhovia, no potrebujem vašu pomoc, potrebujem sa ta dosta , potrebujem vybavi istý obchod,“ šepkala. Vždy, ke jej ktosi pripomenie jej temnú vznešenos , za ne trepa – hovori v hádankách i starodávne. Ale toto ma dostalo. Aký obchod, dokelu? Azda nedroguje, alebo... Spýtal som sa jej na to. „Nie, o drogy nejde, ide o... domáce zvieratko. Nebojte sa – naši s tým súhlasia, hoci neradi, no predsa, akurát nevedia, odkia ho chcem zohna ...“ vravela tak oby ajne, akoby opisovala stav po asia. No teda! Tušil som, že to bude pecka – aj keby chcela ís kúpi zrovna len zmrzlinu do cukrárne, bol by z toho thriller, nie ešte takto! „A o za zvieratko to máš na mysli?“ spýtal sa Humulus, napo udovanie, celkom múdro. „Hadíka,“ odvetila s nadšením ako ženská adoptujúca si decko. „Hadíka...“ pozastavili sme sa s Humom. „A pre o takýmto spôsobom? Pre o nie normálne v nejakom obchode?“ nedalo mi. „Mám na to viac dôvodov: po prvé – je to najbližšie, po druhé – lacnejšie než v obchode, po tretie – ak nebudem spokojná, môžem ho prís reklamova ,“ z jej re í vyplývalo, že to plánovala už skuto ne dlho. Nevychádzal som z úžasu! A bol som naraz taký unavený... Vtom mi napadla ešte jedna otázo ka: „Kedy presne? Zajtra? V sobotu...?“ „Hne zajtra ve er. Aby sme sa už cez víkend s ním mohli hra ,“ vyhlásila rozhodne a nadšene zárove . Vtom som si spomenul, že v piatok ve er som sa mal stretnú s Lenou Pucherovou. Doriti! „Ale ja mám piatok ve er rande...“ za al som previnilo... „Rande? Ty s niekým chodíš?“ oto ila sa na Humula: „On s niekým chodí?“ akoby jej moja odpove nebola bývala sta ila. 65
„Mám sa stretnú s Lenou Pucherovou...“ „Tak to odložíš,“ odsekla panova ne. „Lenže ona sa na m a vykašle...“ „Tak pôjde s nami,“ prehlásila chladne. Keby jej rodi ia neboli teta a ujo, povedal by som, že je dcérou diablovou! „Tak ja to odložím...“ poddal som sa. „Ty a Lena? A ni si mi nepovedal?“ zaplietol sa do toho Humo. „Nemal som kedy, to len teraz...“ „Ty si ni nepovedal o tomto svojmu bratovi? Svojmu dvoj
u?“ nepo úval
ma. Urazil sa, i zosmutnel a odmrvil sa do izby so slovami: „Idem spa , av, Styx...“ „Ani sa nepoumýva?“ bolo zjavne jediné, o v tejto situácii trápilo sesternicu.
Kým vládla v kúpe ni, napísal som Lene, že mi do toho osi vošlo, pre ítal som si odpove : „No jasné, ty naivný idiot, dobre ti tak, aj tak by som s tebou nikam nešla!“ a do krvi urazený, sklamaný a unavený, povyhadzoval som rozsypané pukance, ako-tak upratal zvyšky hostiny, povypínal som komp, telku, a prosto všetko, o ešte svietilo, vyzliekol som sa a š ahol do postele. Humulus už chrnel a v kúpe ni sa ešte len vtedy spustila sprcha...
66
3. Precítil som sa, ke sa osi teplé a neskuto ne vo avé vsúvalo pod môj paplón, berúc mi ho spomedzi rúk. Bola to Styx. „Nemôžeš spa v obýva ke?“ zamrmlal som v polospánku, hoci, musím prizna , hebké diev enské telo vo fialovej no nej košie ke mi ani trochu neprekážalo... Ale nemyslite si, že som úchylný! Pánbo’ chrá , ve je to moja sesternica! „Nie, narobili ste tam svin ík,“ protestovala a mentolovo mi tak vdýchla do tváre. Umýva si zuby azda po každom jedle, nie ešte pred spaním! Nechal som to už tak a poddával som sa alšej etape spánku, zatia , o ma Styx, naoko prítulne, odtlá ala na okraj postele... Ke nás ráno mama prišla budi do školy, skoro ju porazilo. No sesterni ka sa nestratí – previnilo sa za ala ospravedl ova , že prišla tak neskoro, že o sebe nedala vedie a tak. Priam sa o mamu za ala otiera ako také ma a. Samozrejme, že bolo všetko naraz v poriadku, nech sa len vyspí a urobí si u nás pohodlie! Pre o nie je, do erta, taká milá aj na vlastných synkov? S Humulom ešte stále nebola re . „Humo, nahraj hrianku!“ pozrel som sa na brata so syrom v ruke. „Nahraj si ju sám,“ odvrkol. „Humulus, prosím a, nepodal by si mi hrianku?“ skúsil som znova. Ni . „Humulus, ponížene a žobre tvoj vlastný brat, nepodal by si mu hrianku?“ „Sežer to!“ hodil po mne tú najpripe enejšiu. akujem,“ zamrmlal som. Dal som sa ju natiera syrom a hovoril som: „To s tou Lenou... Jednak sa na m a, samozrejme, vysrala...“ „Lupulus! Ako to rozprávaš?!“ ozvala sa odkia si mama. Nedbal som. „...a jednak som ti to ani nemal kedy poveda – pozeral si film a potom prišla Styx...“ „Fakticky sa na teba vysrala?“ hlesol. „Chlapci, no tak!“ bojovala mama za istotu nášho jazyka. „Áno, presne tak. Robila si zo m a dobrý de celý as, ni viac, ni menej...“ „Jasné, bra ek, odpustené...“ a odhrýzol si taký kusisko, až sa mu to skoro do papule nevmestilo. Iste – ve pre o by sa mal teši so svojím bratom, ke je dobre, alebo s ním smúti , ke je zle? Ke sme vychádzali von, okolo úst mal ešte vždy stopy po ra ajkách a z tenisiek sa mu pohojdávali zastrihnuté šnúrky.
67
V škole bolo o ni om. Celý as som premýš al nad Lenou, alebo nad tým, o nás aká ve er. Len ob as ma prerušil Humov pozorovací talent: „Kukaj, Lupo – Sýkorovej tr í skoro celá ri !“ alebo „Tuším sa mi robí na brade nový drbák!“ Vysvetlí mi niekedy niekto, pre o mám svojho brata tak rád? Pre o sa na neho musím podoba ? Respektíve – pre o sa on podobá na m a??
Z úvah ma vytrhlo mäkké pristátie papiera na lavicu. Bola to v erajšia písomka z matiky. „Lupo, o máš?“ spýtal sa otrávený bra ek. „Hádaj...“ zahuh al som. „Hm, za pä ... No, presne to ko aj ja...“ a za al si kresli .
4. Vo vrecku nohavíc mi za al zúrivo vibrova mobil. Tušil som, že to je Styx. Kto iný? ...ale na o volá? Asiže to teraz nemôžem zdvihnú ! Stará Záclonka (tak voláme matikárku, lebo je to stará, vyschnutá ženská – ohromne nepríjemná a nosí vkuse nie o, o vyzerá ako záclonka, vyt a jej to ponad blúzku a snaží sa tým zakry vysušené kozy, o by trochu boli vidie cez výstrih, alebo o...) by ma vyš ahala tým stuchnutým dreveným pravítkom. Naš astie, telefón sa upokojil. Dopadol na m a nervózny Humulov poh ad: „Do ti volá?“ „Isto Styx...“ ani som nedopovedal, už sa chvelo vrecko jeho nohavíc. „Do erta! o sa stalo?“ spýtal sa ma splašene, akoby som ja všetko vedel. „Netuším, no obávam sa, že by sme to mali zdvihnú ,“ zašepkal som. „Si sa zbláznil? Záclonka nás dorazí...“ „Nehuhnite tam, chlapci!“ zaškriekala takým tým nepríjemným babkovským hlasom. Stíchli sme, len Humulov telefón vibroval alej... o to po ujem? o to je?“ škriekala alej nervózne a blížila sa aj so záclonkou v dekolte priamo k nám! Nahla sa k Humulovi a ja som si všimol, ako jeho o i znechutene spo inuli na starej iaro ke za záclonkou. Oblial nás stuchnutý zápach. To k nám Záclonka zblízka prehovorila: „Nemali by ste ma náhodou telefóny po as vyu ovanie vypnuté, chlapci?“ Vtom sa upokojil i Humulov mobil, no bra ekova nervozita by sa dala krája . „Áno, pani u ite ka, mali by by . No máme doma návštevu a mama nám kázala, aby sme si ich dnes nechali pozapínané, že ak by sa osi stalo...“ zajakával som sa ako malé decko!
68
„Pozrimeže, akí sú nám chlapci naraz poslušní! Na slovo maminu poslúchajú! No bež, Lupulus, bež skontrolova situáciu v rodine,“ a starecky sa zachichotala. Fuj! Pozrel som sa na Humula. Nebadane prikývol. akujem, pani u ite ka,“ a už ma nebolo. Stratil som sa za dverami triedy a odbehol som na chalanské hajzle. o chceš?“ vystrašene som jej zavolal naspä . „Vedel si, že je vaša mama tehotná?“ Oprel som sa o umývadlo. o je s našou mamou?“ koktal som. „Je tehotná!“ šepkala do telefónu Styx akoby nebola sama doma. „Ježiš, Mária!“ chytil som sa za hlavu. „Seth a všetci jeho diabli! Budete ma doma uslintaného zasrana, Lupulus!“ šepkala ešte tichšie, no vzrušenejšie. „Ako si na to prišla??“ Bolo mi zle. „Zavolala mi mamina, aby som pred vami nespomínala, že je vaša mama tehotná, bo vy to vraj ešte neviete a bojí sa, ako by ste zareagovali. Ale pre m a mnoho znamenáte, preto som sa rozhodla, že vám to poviem o najskôr, aby ste boli pripravení. Každopádne – aj tak to akože ešte neviete, dobre?“ „Styx, momentálne ani neviem ako sa volám! Ve tá žena má už skoro 40!“ a za al som to kohútikom doprava-do ava... „Kto? Vaša mama?“ spýtala sa. „Hej, ona...“ pustil som prúd studenej vody. Ošpliechala ma a usko il som. Vypol som ju a vykaš al som sa na kohútik. Zamieril som ku stene. „Aha... No, to tuším už skoro má...“ dala mi za pravdu. „To ako mi chceš poveda , že... naši sexujú aj ke majú doma deti?“ „Tými de mi myslíš vás dvoch?“ chcela sa uisti . „Áno, presne nás dvoch!“ prízvukoval som. „No, zdá sa, že áno...“ „Dobre, nechajme to tak, potom sa o tom ešte porozprávame...“ „Lupulus?“ spýtala sa nežne. „Áno?“ „Netráp sa ale nad tým... Povedz to Humulovi a... asom beztak zabudnete...“ asom jej akurát tak narastie brušisko a nás bude v izbe ešte viac!“ Zložil som. Oprel som sa o stenu a zahryzol si do spodnej pery. Naraz sa mi zacnelo za Humulom. Tak možno toto je dôvod, pre o mám svojho smrad avého bra eka tak rád! Vždy ma pochopí. No, aspo vä šinou... Vytackal som sa zo záchodov smerom k triede a opatrne som stisol k ku. Dbal som, aby na mne nebolo ni pozna . Vošiel som do triedy akoby ni . Sadol som si na miesto. 69
„No o, nevyhoreli ste, Lupulus?“ zaškre ala odporná Záclonka a zachichotala sa. Najradšej by som ju zarezal kriedou, keby to šlo... Nedokázal som sa na Humula pozrie , len som takmer ne ujne zašepkal: „Mama je vraj tehotná...“ o?“ zvrtol sa ku mne akoby som mu bol za al dýku do pleca. „Mama aká decko!“ zopakoval som podráždene. Lapal po dychu. Boli sme úplne mimo, takže ke ho vyvolala na biológii, dostal za pä . Zase. Mne sa na dejepise vodilo o osi lepšie – štyri mínus. Zo školy sme sa šinuli ani otranžení. Akoby sme nemali kam ís ... Samého ma prekvapilo, ako som sa potešil, ke som uvidel Styx idúcu oproti. Prišla nás po ka . „Nestihla som ti dopoveda ,“ pachtila, „že sa nebudete tla to kí v jednej izbe...“ „Ako to?“ vydralo sa zo m a. „No, celkom logicky – pres ahujete sa a...“ „A?“ civeli sme na u pripravení zhltnú každé jedno slovo. „A náhodou – o pár domov ved a nás!“ Nevychádzali sme z úžasu. Býva ne aleko tejto potvorky! Ke teraz máme nedostato nú, o budeme ma potom...? „Vy sa netešíte?“ neušlo jej naše zasko enie. „Nie, to sa teda netešíme!“ vybafol Humo až som ho nespoznával. „Pre o?“ o ividne zosmutnela. „Pretože sme zasko ení, no ke sa spamätáme – za neme sa teši ,“ pokúsil som sa napravi , o bra ek pokazil. Podarilo sa, úsmev sa jej arovne navrátil. „Super!“ zaštebotala. Potom sme už krá ali ml ky. Mala pravdu. Postupne ma všetka ažoba opúš ala. Kým sme došli domov, emócie vyprchli. Ve ve nosti? Treba sa nad to povznies ...
70
o? o je to oproti
5. Otvorili sme dvere izby, vhodili tašky dnu nedbajúc, kam dopadnú a sadli sme si do kuchyne. Zjedli sme, o sme našli. Sesterni ka za ala plánova : „Musíme sa na ve er pripravi . Musíme vyzera staršie, nebezpe nejšie, no nie ve mi nebezpe ne, musíme vyzera presne tak, aby nás tam s rados ou pustili ako všetkých ostatných diskofilov,“ a medzi palcom a ukazovákom stískala svoj fialový pramienok vlasov. „Popravde, neviem si nás predstavi ... ako vstupujeme do toho pajzlu...“ zapochyboval som. „Ve tam chodia len fe áci, spodina, všelijakí úchylovia! Keby naši vedeli, kam sa chystáme, nasadili by nám radšej kazajku a zamkli nás v izbe!“ znechutene mrmlal Humo a typicky pri tom kr il nos a oh al vrchnú peru. „To je pravda, ale – nebojte sa! Mám to naplánované. Vlastne, sta í, ke všetko necháte na m a. Vy tam so mnou len pôjdete...“ na rtla evidentne spokojná sama so sebou. Pokra ovala: „Ja budem, samozrejme, fialová a vy budete ierni. Všetko, ale úplne všetko budem rieši sama. Vy budete moje st py. Pôjdete všade za mnou, po stranách ako moje tiene. Rozumiete?“ „Nie,“ vážne odvetil Humulus. Ja som viac-menej aj rozumel, no bol som predsa len rád, ke všetko polopate zopakovala. Vždy mám taký neur itý pocit, ke sa mám riadi pod a plánu... „Takže znovu,“ vravela pokojne a vzala nás oboch za ruky a viedla do izby. Ukázala na postele. „Tamtie ierne veci na tvojej posteli, Humulus, sú tvoje – tie si oble ieš ty. Tamtie ierne veci na tvojej posteli, Lupulus, sú tvoje – tie si oble ieš ty. Tamto fialové na stoli ke, to je moje – to si oble iem ja. Pôjdete so mnou, no budete úplne ticho. Akoby ste ani nevedeli hovori . Všetko, o si pomyslíte, si necháte pre seba. Všetko, o bude vhodné a potrebné, poviem ja. Vy budete krá za mnou, po stranách ako tiene. Nemé a hrozivé. Pokia bude nie o treba, na rovinu vám to poviem a vy to urobíte. Pripomínam vám, že to nebude rozkaz – nebudete ma teda poslúcha , bude to len žiados vyjadrená formou rozkazu, ktorú vy, pre zachránenie nášho zdravia, splníte. Teda – vy sa nemusíte ni oho bá . Budete osi ako moja ochranka. Zahráte sa na vymakaných, nebezpe ných chalaniskov, jasné už?“ „Aha... aha!“ rozjarila sa bra ekova tvár. „Jasné,“ prikývol som. „Tak po me na to, pripravme sa,“ pobrala sa ku stoli ke a vzala si všetky fialové veci ky. Bol som zvedavý, o za handry si máme obliec my dvaja.
71
6 . Asi o siedmej sme sa vykotú ali von. Cítil som sa ako gigolo. „Cítim sa ako gigolo!“ zak al zúfalý Humulus. Pobavilo ma to. „Ale no tak!“ posmelila nás Styx. Vyzerala úžasne. Neskuto ne úžasne! Možno trochu lacno a príliš rajcovne (pravda, my dvaja sme nevyzerali o ni vážnejšie...) no neskonalo krásne! Mala fialové obtiahnuté nohavice, v ktorých jej rozkošný zado ek nadobúdal ešte dokonalejší tvar než obvykle. To, o mala navrchu, nebolo ani tielko, ani podprsenka a už vôbec nie tri ko, no vyzeralo to skvelo! Ona v tom vyzerala skvelo... Nahé, vypracované bruško sa vyzývavo usmievalo na celý svet a boky sa ladne pohybovali každým krokom zo strany na stranu... A vlasy! Bože, ako sexi vyzerala v tom ú ese! Ale nie, ja, samozrejme, nie som úchylný a ona je moja sesternica... Krá ali sme mestom a boli sme, bez pochýb, dokonalo zamaskovaní (alebo všetku pozornos zaujala Styx) pretože nás nespoznala ani tlupa spolužiakov mieriacich do kr mi ky Na rohu (m)ulice. Zamierili sme do zatuchnutej uli ky. Do tej, kam ani na bajku nechodíme, do tej, kde mizne všetko špinavé. Tento raz sme v nej zmizli aj my. Stokrát by som si to rozmyslel, keby niet Styx. Vlastne – keby niet jej, tak nám ani nenapadne sem ís , no teraz... Krá ala tak vznešene! Akoby sa vznášala, akoby sa tohto plesnivejúceho miesta jej krehké nôžky ani len nedotýkali. Pôsobila skuto ne ako naša pani, ako niekto, koho máme veru stoj o stoj chráni ... A s rados ou... Oproti sa vynoril v zgajúci vozík neforemne naložený šrotom. Tla il ho dokrivený chlapík, nepríjemný a umastený... Iste bol na mol, pretože sa k nám odvážil oto a utrúsi zopár slov: o tu robíte... vy hovná... vy smrady... cho te sa schova ! Vypadnite mi z o í... vy nuly... lebo vás rozrežem a vytiahnem vám revá z brušísk... a pretiahnem tú vašu š apku... vy špiny!!“ Tuhla mi krv v žilách a chcelo sa mi zvraca . Humulus ma nebadane chytil za ruku. Už-už som chcel nie o poveda , nikto predsa nebude uráža našu sesternicu, ke sa vtom ozvala tak chladne a necitlivo ako ešte nikdy (aspo ja som ju ešte nikdy nepo ul takto rozpráva , bolo to nechutné, ale dobré...). „Rozmysli si, o hovoríš, ty úbohý erv! Ani by si sa nestihol dotknú svojho zhrdzaveného noža – adové ostrie mojej dýky pravidelne zmá ané krvou nevinných detí, ktorá ma iní nedotknute nou, zarylo by sa ti do smrad avého krku a pokropilo všetok šrot, o tak nešikovne terigáš pred sebou, tvojou vlastnou zatuchnutou krvou!“
72
Žebrák sa dal intenzívne tla kári ku alej, akoby predtým nebol býval ni povedal. Len sa pár krokov za nami obzrel, odp ul si a zamrmlal osi ako „dcéra Satanova“. „Tý yó!! Už som aj mušle videl sexova , ale toto ešte nie!“ zahabkal nadšený Humo. „To vážne?“ vypleštila na neho o i. „Né, to on len tak hovorieva,“ zasmial som sa. O chví u sme došli. Z ošarpanej steny na nás umeli ešte ošarpanejšie dvere, nad ktorými sa skvel nasprejovaný nápis Retro-metro. Kdesi z podzemia k nám doliehalo dunenie. Nebol som si dvakrát istý, i chcem tými dverami prejs ... „Hlavu hore, chlapci! Ste nedotknute ní!“ S Humulom sme párkrát naprázdno preglgli a posledný raz sme sa všetci traja objali. Styx si ahostajne prehodila prekrásny prame fialových vlasov za plece a niesla sa smerom k tej diere... Postála a po kala, kým jej jeden z nás otvorí. Nehodno zašpini hebké fialové rukavi ky... Pred nami sa vynorila úzka chodbi ka matne osvetlená erveným svetlom. „Pajzel, pajzel!“ omie al som si v mysli stále dookola. Postupovali sme pomaly, vznešene a ve avýznamne. Každu kým krokom sa v našich ušiach znásobovalo nepríjemné v zganie elektra a pach síry... Mal som pocit, akoby sa pred nami otváralo peklo. Naraz sa chodbi ka rozšírila, preniklo k nám pich avé svetlo, nepríjemne blikalo a bláznilo sa v našich o iach v „rytme“ hudby. Na rohu stála nejaká ženská s matným pohárom v ruke. Vycivene zízala na Styx, prebodávala ju poh adom. Po chvíli zasipela: „Si chladná a ne istá! Tvoje telo nie je vhodné nosi die a!“ „To tvoj kalný poh ad špiní moje telo,“ zašepkala sesternica, ani o by odriekala kliatbu. Vtom sa k žene priblížili dvaja obrovskí muži a schytili ju pod pazuchy. „Je as odís , madam...“ povedal jeden posmešne. Madam sa márne pokúšala vytrhnú z ich tlstých pap a zadych ane za nami kri ala: „Ani ty nie si hodná nosi die a! Neplodná, nech si neplodná tak ako ja! Neplodná!!“ Jej krik sa zmenil na priškrtený pla a viac som už nemal možnos si všimnú .
73
Zmoc ovali sa ma nepríjemné pocity hrani iace so strachom i zúfalstvom. Túžil som vypadnú . Niekam aleko... domkov do postie ky... alebo aspo von, do erta! Bolo vidie , že Humulus poci uje osi podobné, azda i to isté. Len ona bola chladná, odmeraná, akoby ani nebola z tohto sveta, akoby sa naozaj kúpavala v krvi nevinných detí, ako spomenula kriplovi, a tá ju skuto ne inila nedotknute nou... Jednoducho – vyžarovala z nej obrovská sila a... odvaha.
Schovaný za vlastné myšlienky, nevnímajúc okolie, prepletal som sa s Humom tesne za jej chrbtom ani strážny anjel, ktorého o ividne nepotrebovala... Podišli sme k chlapíkovi, ktorý mal viac piercingov ako vlasov a ruky také potetované, že nebolo možné dokáza niekdajšiu existenciu istej pokožky. „Ave!“ pozdravila mrazivo. „Salve, Styx,“ zdvihol k nej svoj ctený zrak a popásal sa na jej arovnom vzh ade. Sviniar skazený! „Veni,“ prehlásila. Netušil som veru, o to znamená. „Dos s latin inou, drahá, si vítaná!“ pousmial sa a natr il k nej papr u, aby sa mohol dotknú jej stehna a privinú ju k sebe. Mal som sto chutí nie o podniknú . Humulus sa na m a spýtavo pozrel. Jediné, na o som sa zmohol, bol prihlúply poh ad, to vsjo. „A kde je môj hadík?“ spýtala sa sladko. Tak nechutne ma aco sladko! „Hm,“ zasa sa pousmial, pri om ju svojou odpornou potetovanou papr ou hladil po !nahom! chrbte, „tvoj hadík je vzadu, odpo íva...“ „A môžem si ho hne zobra ?“ zam aukala mu do nechutného predierovaného kovového ušiska ako decko túžiace po Barbie svojej nahluchlej babi ke do uška. „No môžeš,“ vravel úlisne a omamne, „po , ma iatko, hne ti ho ukážem...“ Hladil ju! Vkuse ju hladil, raz po chrbte, raz po boku... Postavil sa a jemne ju tisol k sebe. K sebe!! Zamierili dozadu a my sme šli, pod a plánu ako jej tiene, hne za ou. Oto il sa k nám a opä k nej: „Kto to je? Musia ís s nami?“ Že kto to je! Ty hajzel!! „Áno, musia – želám si to...“ pípala. „Ke si to želáš...“ sklamane odvetil. Došli sme dozadu, kde bol veruže pokoj, dunenie a vrzgot hudby prichádzali oslabené.
74
V tmavej miestnosti som rozoznal obrysy obrovského akvária a v om osi slizké... „Jejo!“ ožila a podišla bližšie. „Tu máš tisícku, ako sme sa dohodli...“ podávala mu skr enú bankovku. „Nechcem tvoju tisícku...“ povedal tak úlisne! „Oh, tak... o potom...?“ zneistela. „Aby tvoje tiene odišli a...“ približoval sa k nej. „Sviniar! Oby ajný nadržaný sviniar to je!“ revali moje útroby. Humulus sa na a pozrel ani obarený. Sme v riti, preblyslo mi hlavou. V totálnej riti!
7. Nestihol som sa spamäta , už Styx omotaná slizkou príšerou uhá ala popri nás pre a dych ala: „Davajte, rýchlo!“ Bežali sme za ou ako totálni idioti, ako najvä ší poserovia! Ba sme sa radšej ani neobzerali, o je s potetovaným sviniarom, len sme za ou šprintovali. Ako kurence. Ah! Predierali sme sa davom, ktorý nás srde ne púš al hne , ako uvidel obrovského hada a už sme boli vonku. Kone ne vonku! Lapal som po erstvom vzduchu, akoby som sa bol práve vynoril. Bra ek takisto. Styx bola vy erpaná z to kého bremena, a tak sme jej pomohli... Hnusilo sa nám to tak, že to ani neviem opísa , no pomohli sme jej... Ke sme už boli v teple domova, naša tehotná matka s rozradosteným oteckom odfukovali v spálni a my sme sa kone ne ako-tak upokojili, hodiny po pradedovi odbili polnoc. Takmer už v spánku sme zo seba pozhadzovali tie odporné handry a m tvo sme padli na postele. Ke sa ráno mama zobudila, skoro ju porazilo...
75
POKÚSI
SA O Z
Sedela som v kostole. Zah bená do seba, nevnímajúc k azove slová. Triasli sa mi nohy akoby od zimy a ja som proti tomu nebola schopná ni urobi . V o iach ma štípali slzy, o mi mazali linku, no ruky som mala pri ažké na to, aby som ich dokázala utrie . Myšlienkami som sa odplazila spä . Sedela som s Petrou pri kuchynskom stole a pobádala som ju, aby rýchlejšie jedla obed. Chceli sme kresli . Vždy sme spolu kreslievali. To bola jediná zá uba mojej sesterni ky, odvtedy, o ju zrazilo auto... Energicky ukázala prstom na obsah taniera a podráždene skríkla: „Ale vieš, že kôprovú omá ku nenávidím!“ Nakoniec to zjedla. Napokon, vždy všetko zjedla a tanier zanechala prázdny, takmer istý. Mala zakódované, že nech je jedlo akoko vek hnusné, ten, kto ho navaril, to urobil s láskou. A také nie o predsa nemožno odhodi ... Priniesla som papiere a pastelky. Ihne sa na ne vrhla a za ala kresli , pri om sa jej na tvári udomácnil pokojný úsmev. iary, o zostávali na papieri, boli neisté a roztrasené. Dookola si popod nos opakovala frázu z reklamy: „Trápi a kaše ? Liek sa našiel!“ Ukázala mi obrázok f ašti ky sirupu proti kaš u a ja som ju pohladila po chrbte. „Ve mi pekné, Pe ka!“ Sklonila som hlavu a dovolila ofine, aby mi prekryla celé avé oko. Zavrela som i a potichu som zaf ukala. Pomohla som jej zaviaza šnúrky na starých, zodratých, no o to ob úbenejších teniskách a vybrali sme sa von. Bolo leto a slnko pieklo. Spýtala som sa jej, i nechce nanuk. Prestrašene odpovedala: „Daj pokoj s nanukom! Vieš predsa, že odkedy mi zadrelo drievko z.. z... z... z nanuku, sa bojím. Fuj, nechcem nanuk! Nanuky sú zlé. Zlé!“ Ospravedlnila som sa jej za ponuku a zamierili sme na naše ob úbené miesto pri ne alekom potoku. Chodievali sme ta vždy, ke sme išli von samy... Pe a nemala kamarátov, všetkých som jej nahradzovala ja... Len na tom mieste sa dokázala uvo ni a povedala mi všetko, o jej ležalo na srdci. Bola som jej denníkom. Prehovorila som jednu zo svojich rúk, aby vytiahla z tašky vreckovku a pomohla mi utrie nos. Zbož ovala Róberta, nášho suseda. Milovala ho tak, ako to sedemnás ro né diev a s duši kou asi pä ro ného dokáže. 76
Mal ju v paži. Jediné, o som pre u mohla urobi , bolo asi to ko, že som ho poprosila, aby sa jej nesmial. Bol to totiž ve mi jednoduchý a namyslený macho. Nezaslúžil si, aby ho niekto obdivoval a miloval tak úprimne ako Petra. Naš astie, neuvedomovala si a nedokázala pochopi , o k nej cíti on... az dore nil a ja som zdvihla hlavu. Tu istú ruku som požiadala, aby mi z oka odhrnula vlasy. Nahovárala si, že je geniálna. asto mi opakovala: „Máš x ponožiek a y pan úch. Vypo ítaj mi neznámu z...,“ pri om bola presved ená o tom, že sa mi to s mojím IQ nikdy nepodarí vyrieši ... Ako by aj mohlo? udia za ali tvori rad na prijímanie. Ja som nemala síl. A bolo mi jedno, o si o mne babka pomyslí... Ke dostala prvú zákernejšiu horú ku, krstná cítila, že je zle. Ja som tomu uverila až v nemocnici, ke som ju videla celú spotenú leža na posteli. Takmer nezrozumite ne opakovala: „Vysoká kvalita, nízka cena. Vysoká kvalita, nízka cena...“ Milovala reklamy. Televízor si vždy zapla len kvôli nim. Akonáhle sa za al nejaký program, prepla na iný kanál – na alšiu reklamu. Odvtedy sme spolu na našom mieste neboli. A už ta ani nepôjdeme. Kostol sa pomaly za al vyprázd ova . Podarilo sa mi dosta von medzi poslednými. Uvidela som Roba. Hoci som po tom túžila, bola som ve mi slabá na to, aby som sa patri ne rozzúrila. To, že prišiel na Petin pohreb, bolo ako výsmech. Poh ad som zaryla hlboko do jeho tupých o í. Podišiel ku mne: „Úprimnú sústras , susedka.“ Nechala som jeho pravú ruku naprázdno ovisnú . Pokra oval: „A máš pokoj, už sa nemusíš núti chodi s ou von, môžeš sa prida k nám...“ Zovrelo mi hrdlo a z oka sa mi vydrala pich avá slza. Nenávidela som ho. „Ona a milovala, ty bastard!“ zasipela som. „Ona m a možno áno...“ Nedokázala som už ni poveda . Bol hrozný, bezcitný a blbý.
77
Doposia nie som schopná pochopi , ako môže by ktosi taký ne udský. Skuto ne netuším, pre o je dnes takýchto udí tak ve a. Odpove sa možno skrýva pod neznámou z...
Zuzana Hrušková, 16 rokov Gymnázium J.Jesenského Bánovce nad Bebravou
ODKAZ NA STOLE ÍSLO ŠTYRI
Strácam múzu, ktorú v som v tebe objavila. Strácam pocit neistoty, ktorým si ma k mil. Strácam nepriate a, ktorý ma obdivoval. Všetka nádej na tvoje obrodenie je tam, tam za tými balkónovými dverami na ôsmom poschodí. Si pre m a postavi ka z ôsmeho poschodia, kvôli ktorej som sa formovala. Tým, že som mala teba, som bola vyrovnaná s tým, že nepotrebujem iného. Iného pokusného králika. Ty si bol dokonalý. Málo vážiš, máš problémy, si žiarlivý, nie si škaredý. Skvelo sa na tebe aplikovali rôzne teórie o reakciách loveka. Slúžil si mi ako výstraha, že takto dopadnú nechcem. Teraz si na ôsmom pochodí za balkónovými dverami v trojizbovom byte. Dúfam, že ešte sám. Dúfam, že moja fotka je stále opretá o knihu na polici. Dúfam, že my.... o my?! Pár? Áno. Pár ukážkový. Vz ah dokonalý. Pera rozrazená, stehno nahryznuté. Jedna báse , jedna sloha...sme jeden verš...zo zbierky „Carpe diem!“ . Užívaj d a! Užívame...Po svojom. No chcela som to inak. Chcela som to krajšie....chcela som to tak, ako je tá skladba, o ktorej ty ni nevieš. Ako to, o som sa ti nikdy neodvážila poveda . Po , tu si ahni a tu ležme. Tu sa pozerajme na oblohu a smejme sa na plné pery. Na plné pery. Tak, ako ke sa hádam sama so sebou. Ke stojím oproti zrkadlu a strúham na seba grimasy. Tu ležme, tu sa po me úbi . Tu na tráve pri ceste. To som ti nikdy nevedela poveda . Nikdy si to nepochopil, ke som ti natr ila chrbát aby si mi prešiel dla ou po ch pkoch na om. Vždy si sa tomu iba smial. Ty si nebol pre m a a ja som nechcela strati svoje ja. Nechcela som prís o ten pocit dotyku. Dotyk bol, dotyk nie je.....ale bude. Bude a možno sa nau íš sa ma dotýka . Tak, ako je tá skladba. Tak, že sa ma dotkneš len myšlienkou, len teplom tvojej dlane, tvojho jazyka, tvojich nôh. Že mi mihalnicou prejdeš po líci a mne sa zježia ch pky na 78
bruchu. Že sa na tom budeme smia a tvoje výdychy na mojom krku budú mrazivé... . Tak, ako to nevieš. Tak, ako to viem ja, ako si ty z toho nervózny. Ke ti fúkam do nosných dierok a smejem sa ti do o í. A v tom smiechu je nádej, že raz sa aj ty nau íš smia sa do o í. A zbavíš sa ostychu a fúkneš mi do nosných dierok. Budeš ma drža a ja sa budem bráni a ja sa budem smia . Budem sa smia tebe. A do o í... a ty ma stiahneš za vlasy. ... ... ..... .. .. .a skrútim sa do tvojho lona ako ma ka a budem prias . A mrau a ty ma budeš škrabka za ušami. Suseda mi bude závidie a sused na m a nadáva . Tak budem sku ....teda tak by som sku ala, keby niekto neodignoroval moje zježené ch pky na chrbte.
Lucia Tomaschová, 17 rokov Gymnázium sv.T.Akvinského Košice
Žena s prame om striebristých vlasov sa ustato naklá a cez tvrdý drevený rám. Závoj odde uje dva svety splynuté v clone daž a. Tmavé o i sú vzdialené a tvár hladená vetrom letí v sviežom, umytom vzduchu. Žena zmenená v ase a priestore dopadne do bazéna ulíc vo svojich šestnástich. Po chodníku opatrne krá a diev a. Malé rievi ky plynule blúdia medzi mlákami nasledované nejedným mužským poh adom. Nohy sa náhlia a myse meria vzdialenosti medzi myšlienkami ako more mení pieskové vlny.
Pocit, že nie o nie je v poriadku, v nej mocnel už celý týžde . Sadla si pomaly na gau , pooto ila hlavu do strany a neprítomne sa zah adela na nevýrazný vzor na stene. Všetko bolo akési udné. Podvedome si odhrnula rukou vlasy z ela, prerušila prúd myšlienok prudkým pohybom hlavy a svoj poh ad preniesla z blednúcich tapiet priamo do jeho o í. Hlbokých iernych o í. 79
Nevyviedlo ho to z rovnováhy, práve naopak. Prehovoril bez rozpakov, s pokojom: „Bolo by len otázkou asu, kedy si to všimneš.“ „A to je všetko?“ „Všetko.“
Po ulici krá a diev a. Je roztržité, nevšíma si výklady, udí, domy ani fontány. Ani kvety, ani deti, ani akúsi dr listov, ktorú vytvorili nespo etné páry podpätkov. H adí priamo pred seba, a predsa, ak by ste sa jej spýtali, o vidí...
„Stalo sa nie o?“ „Nie. Všetko je v poriadku.“ „Naozaj?“ „Naozaj.“
Vstúpila do svojej izby a automaticky za sebou zavrela dvere. Bolo to zvláštne. Urobila to bez rozmýš ania, no napriek tomu, ak bola vo svojej izbe, zvä ša ich nechala pootvorené. Vždy sa pri zatvorených dverách cítila sk ene.
Listy sa vrátili spä na stromy. Tou istou ulicou krá a to isté diev a. Vietor unáša detské hry do strán, a napriek asu, o uplynul, ešte stále celkom nevníma ich tvár.
80
Ingrid Rusi áková, 17 rokov Gymnázium T.Vansovej Stará ubov a
NO PROBLEM ?
Tesne nad f akatou dlažbou na chodbe sa vznášala jemná vrstva levandu ovej vône. Zase tá prekliata levandu a. Suseda zo štvrtého má aspo fialkovú posadnutos , ale o je na tom? Aj tak sa cítim ako na cintoríne. Zopár svie ok na medziposchodia a môžeme robi seansu. Sú to bosorky. Prisahám! Levandu ová suseda je posadnutá bylinkami. Suší ich na tony. Dvere pod ich záplavou pomaly ani nevidie . ažko by ste h adali zvon ek, nieto ešte malú plôšku dreva i kovu na zaklopanie. Ona vraj vždy vytuší, že niekto prichádza. Myslí si, že nikto nevie, že je celý de nalepená na malom kukátku, o ktorom tuší, že ho dokonale zakrýva kus akejsi sušenej zlovestne vyzerajúcej obrej byliny. Vô a (vô a?) sa niesla až na prízemie. Ke som otvorila dvere, divo sa vyvalila von. Zopár párikov sa oto ilo a nezmyselne si po ukalo po ele. Nevedeli, že ten ružový oblak nejde so mnou. Pch! Levandu a. Fialková suseda zase vysedávala na okne, samozrejme spo ahlivo ukrytá za vzorovanou záclonou (ktorú pravdepodobne aj vyrobila). Zase špehuje! Všetci to o nej vedia, že ve er namiesto telky pozerá z okna a aká, koho nabonzuje. Ale m a nedostane! Ja sa totiž maskujem. Vždy ju zaujme sused z piateho.... Och a tie poh ady..... Nejako mi z toho nie je dobre. Preostrila na m a (teraz som kanál íslo 1). Ha! Teraz jej ukážem. Roztiahla som úsmev na pol tváre a škodoradostne jej zakývala. No a o! Kone ne sa schovala, až odtia to vidie , ako sa ervená. Vonku je ešte stále chladno. Mohlo by sa kone ne otepli , už mi tie mrazy lezú na nervy. Ale dnes je príjemnejšie ako minule. Vtedy ma skoro odfúklo. Ešte že tam bol ten strom a ešte ten pán. Ten milý ujo mal totiž psíka, ktorý mi chytil utekajúce papiere, V snahe zachráni posledné stránky som si utopila obe nové topánky v mláke. Ke sa darí... (a toto sa vážne podarilo!)... Ale aj tak to bol úžasný de strávený kopírovaním vlhkých stránok. Po slávnostnom ukon ení xeroxovania som papier hrdo spojila zelenou spinkou (áno, zelenou, šéf si potrpí na farebnos ) a niesla som ich ako posvätné do jeho kancelárie. Cestou som sa trikrát potkla, o som však dokázala zakry tak elegantne, že papiere ostali pokope. Tesne po tom, ako som ich ví azoslávne (ale stále opatrne) položila na stôl mi oznámil, že referen né hodnoty sa zmenili a že to treba prepo íta nanovo. Úsmev íslo 4 zmizol. Nahradila ho grimasa íslo 2, teda zdesenie. Plne som sa ovládala, aby som neza ala vrieska ako zmyslov 81
zbavená, namiesto toho sa vrátila falošná verzia spomínaného úsmevu íslo 4, elegantne som sa oto ila na opätku s poznámkou, že do 2 hodín to bude hotové. Hne po odchode som za ala vyslobodzova zelenú spinku. Ts! No ja sa tu trápim s farebnos ou a...... o mám za to? Peniaze..... Platia mi dobre, nemám sa na o s ažova . Ve práve to, že nemám! Dnes ma prvý krát vyto ili. Asi to ve er oslávim. Problémy pracovného rázu ma nevyh adávajú. Vážne. Toto treba naozaj oslávi . Party z toho už nebude, to až ke mi bude hrozi vyhadzov. Áno, je to udné, oslavova problémy ale ako sa vraví: „Z každého rožka troška.“ A práve táto troška mi chýbala ku „š astiu“. Mám nejakú zvláštnu schopnos všetky problémy v mihu oka urovna . No jeden by sa potešil.......ve to že jeden možno, ale s mojou rozdvojenou osobnos ou... nehynúci optimizmus prameniaci z túžby po probléme. O 2 hodiny boli hodnoty prepo ítané, papiere zopnuté oranžovou spinkou, nemôžeme by predsa monotónni, i neoriginálni, a na ceste k šéfovi. Ten po akoval a s úbil príplatok. Zasa alší nepodarený pokus o problém. Budem sa asi musie zmieri s úžasnou prácou, kde mi nadriadení neni ia život, kde kopírka dokáže prefoti premo ené papiere a kde sa nikdy neminú farebné spinky. Aj tak si budem stále hundra svoje a tvári sa ako priemerný zamestnanec, ktorý aká, kedy mu odbije v práci závere ná a pôjde domov. Lenže oni neobchádzajú každý de dvere ovešané bylinkami, nevdychujú levandu ovú vô u na štvrtom poschodí sa miešajúcu s fialkami a neznervóz ujú špehujúcu susedu. Tie bosorky mi sná pomáhajú. Dúfam, že sa „kúzlo“ oskoro zruší, lebo ke to bude takto pokra ova na alej, o chví u zo m a bude nejaká slávna podnikate ka s nehynúcim optimizmom. A až taký dokonalý život predsa nechcem. V aka Bohu za to, že ob as vonku fúka, že mi pes požuje papiere, že viem kúpa svoje topánky. V aka za to, že si viem ob as spôsobi problémy vo svojom úžasnom živote. A vlastne, dnes je vonku naozaj krásne. Možno bude niekde námraza a ja sa šmyknem, papiere mi odfúkne kdesi aleko a.... a a možno budú aj tak zbyto né. .
82
Preh ad základných, stredných škôl a základných umeleckých škôl, ktoré sa zapojili prácami svojich talentovaných žiakov do XVII. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej literárnej tvorbe „Škultétyho re ovanky“ ________________________________________________
ZŠ Námestovo, Komenského 33 ZŠ Nové Zámky, Ul. Nábrežná 95 ZŠ Malacky, Ul. Štúrova ZŠ s MŠ Koškovce 134 ZŠ A. Kme a Levice, Ul. M.R.Štefánika 34 ZŠ Š. M. Daxnera Rimavská Sobota ZŠ Snina, Ul. Komenského 2666/16 ZŠ Jaklovce, Školská 297 ZŠ Stará ubov a, Za vodou 14 ZŠ Humenné, Dargovský hrdinov 19 ZŠ Dolné Plachtince ZŠ Ve ký Krtíš, Ul. Komenského 4 ZŠ sa MŠ Modrý Kame ZŠ s MŠ Poniky, Družstevná 201 ZŠ Vrbové, Ul. Komenského 2 ZŠ Sabinov, Komenského 13 ZŠ Levice, Saratovská 43 ZŠ Levice, Pri Podlužianke 6 ZŠ sv. Augustína Považská Bystrica ZŠ F. E .Scherrera Pieš any ZŠ s MŠ Martin, Gorkého 33 ZŠ s MŠ Martin, Hurbanova 27 Spojená ZŠ Svidník, Centrálna 464 ZUŠ Ve ký Krtíš ZUŠ Modrý Kame ZUŠ Stará ubov a Spojená škola Bratislava 2, Novohradská 3 Pedagogická a sociálna akadémia Lu enec Stredná priemyselná škola elektrotechnická Košice Združená stredná škola obchodu a služieb Banská Štiavnica, Ul. Špitálska 83
Hotelová akadémia Otta Brucknera Kežmarok Gymnázium J. Kollára Žiar nad Hronom Gymnázium Krompachy, Lorencova 46 Gymnázium sv. Františka z Assisi Žilina, J.M. Hurbana 44 Gymnázium J .Hollého Trnava, Na hlinách 30 Gymnázium A. H. Škultétyho vo Ve kom Krtíši Gymnázium J. Jesenského Bánovce nad Bebravou Gymnázium sv. T. Akvinského Košice, Zbrojni ná 3 Gymnázium J. Lettricha Martin Gymnázium pre sluchovo postihnutých Kremnica Gymnázium T. Vansovej Stará ubov a
84
August Horislav Škultéty (7.8.1819 Ve ký Krtíš – 21.5.1892 Kraskovo)
August Horislav Škultéty bol evanjelický k az, národný budite , spisovate , pedagóg, folklorista. Ako štúrovec sa zaradil k najvýznamnejším predstavite om slovenského emancipa ného hnutia 19. storo ia, ktorí horlili za kultúrne a hospodárske povznesenie slovenského národa. Medzi najvzácnejšie obdobia jeho plodnej innosti patrilo organizovanie slovenského stredného školstva. V roku 1862 bol v Revúcej pri zrode Prvého slovenského gymnázia. Stal sa prvým správcom (túto funkciu vykonával viackrát) a po as celej jeho existencie až do násilného zrušenia gymnázia v roku 1874, pôsobil v om ako profesor. Vyu oval predovšetkým náboženstvo, slovenský jazyk a dejepis. Zaslúžil sa o duchovný a hmotný rozvoj gymnázia. Spolu s profesormi, najmä so S. Ormisom a PhDr. I. B. Zochom vytvorili z Revúcej významné centrum slovenského národného života. Podporoval ochotnícke divadlo a považoval ho za ú inný prostriedok na udržanie kolobehu národného života. Napísal 14 u ebníc, ktoré ostali v rukopise. Pre dejiny školstva a pedagogiky je významná jeho publikácia Pamäti Slovenského ev.a.v.gymnázia a s ním spojeného U ite ského semeniska vo Ve kej Revúcej z roku 1889. Organizátorskou, vzdelávacou, výchovnou a publika nou innos ou v školstve sa zaradil medzi popredné osobnosti slovenskej pedagogiky.
85
Obsah
Vyhodnotenie XVII. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej literárnej tvorbe „Škultétyho re ovanky“ 4 Zoznam autorov ocenených prác
5
Hinková, Barbara: Keby som mala kúzelnú pali ku Babi kina šes desiatka Mami ke Siváková, Zuzana: Báse pre všetky deti Kniha Spevák tu nia ik Antal, Michal: Bosorka Neboj sa Kúzelníková pali ka Starý Bodrík a vlk Plánková, Viktória: Medovníkový dom ek Planéta a zem Šípová Ruženka Manicová, Natália: arovný budík Macko Lacko Dvojhlásky a zubár Modré klbko Liek pre otca Hochholcerová, Nicol: udná planéta Kuzmová, Radka: Vretenica SSSISSA Pocsaiová, Viktória: Rozhádaná abeceda Kamilka a ísla Radka a plyšový psík Cica Mica Ružový budík Rozprávka z lesa Jen o, Martin: Fantázia v hlbinách Michnová, Klaudia: Vodopád Val áková, Miroslava: Úvaha o vode Hane áková, Veronika: Slzy Kaplanová, Alena: as *** Smútok Smreková, Anna: Jese o ami detí XXX Kúzelné mesto
7 7 8 8 9
86
9 10 11 11 12 13 13 14 15 15 16 16 17 18 24 25 25 26 26 27 27 28 29 30 30 31 31 31 32 33 33
Bobová, Zuzana: Moja prvá škola 34 Golodžejová, Lenka: o si pamätá náš kuchynský stôl 37 Dedove spomienky na spartakiádu 38 Janko Hraško na vodných lyžiach 40 Slová isko Janko Hraško na futbalovom zápase 41 Buchanec, Adam: Výlet 43 Rezák, Lukáš: Liek proti chorobe 44 Olijárová, Daniela: Ako som sa zmenšila 45 Ba inská, Eva: Na hojda ke 46 Nosy 46 Zátišie s fialkami 47 Tomaschová, Lucia: Sklá 47 Hviezdy 48 Habinová, Eva: Zo spomienok 49 Ticho 50 Tie 50 Boga evi , Jozef: Stopárky do rozprávky 51 Na o ? 52 Hovor drahá víla 53 Hrušková, Zuzana: lovek 53 xxx 54 Odkaz na stole íslo tri 55 Be ová, Lenka: Môj strom 55 Netuším 57 Papier 59 S ubujem 60 Slaninková, Zuzana: Humulus & Lupiulus 62 Pokúsi sa o z 76 Hrušková, Zuzana: Odkaz na stole íslo štyri 78 Tomaschová, Lucia: bez názvu 79 Rusi áková, Ingrid: No problem ? 81 Preh ad škôl ... 83 August Horislav Škultéty 85 Obsah 86
87
Škultétyho re
ovanky
Zborník ocenených prác XVII. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej literárnej tvorbe
Zostavila: Danka Šagiová Zodpovedná: Bc. Jana Strašková Vydal: Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Ve kom Krtíši Banskobystrický samosprávny kraj Po et strán : 88 Náklad : 130 ex. Text neprešiel jazykovou úpravou Vydanie prvé Rok vydania 2008 Tla : SHARP 2316 ISBN 978-80-85577-19-8 88
