3 Národy prídu k Tvojmu svetlu a králi k jasu, ktorý žiari nad tebou. Izaiáš 60, 3

ročník 2

2007/3 Národy prídu k Tvojmu svetlu a králi k jasu, ktorý žiari nad tebou. Izaiáš 60, 3

Foto: Ján Miškovič “MIŠIAK”

P. O. Hviezdoslav

K Vianociam Kráčame zase k sviatku v ústrety, čo rodiny je sviatkom obzvlášte, jej sviatkom milým, jasným, radostným. Bo vskutku ako plápolavý krb, čo na pocestných kýva zďaleka za noci čiernej z drobných okienok útulných chalúp plamo-prstami a zve ich k sebe, vábi: práve tak, svit svätvečernej hviezdy na čele, zdoláva i on, sviatok Vianoc to, a zhromažďuje členov rodiny, po svete rozptýlených za chlebom v útulok starou rodnou pod strechou, nad ktorý nikde teplejšieho niet, niet láskavejšieho!... A zišli sa za lúčom jeho hviezdy šťastlive. Ó, tých zhliadaní jas, ligot vytešených na tvárach!... – Môj národe! Môj ľud nevoľný! Tiež kráčaš tomu sviatku v ústrety... Sláv s vierou v Boha pevnejšou než zem, než neba tvrď je v svojich základoch; sláv v povedomí pravdy vysokej, čo zrnom klíči v tvojom živote; sláv, zápasiac bár holý o život, pod hnetom tvrdším holohumnice: veď právo naň sa nezastaráva ni pod najdlhšou vládou bezprávia; sláv pri pocite sviežich v sebe síl, ichž miazga každú ranu zaliať vie, že zmladíš sa, jak vŕba u cesty; sláv s úmyslami mravnej nápravy a osvitania denne osvetou: to najširšie sú brány v budúcnosť; sláv ich a spievaj, hlasom nahorklým bár, zalievajúc bár sa slzami, „Čas radosti...“

2

Banskobystrický evanjelik 2007/3 Milí čitatelia, do Vašej láskavej pozornosti sa Vám dostáva ďalšie číslo Banskobystrického evanjelika, ktoré približuje aktivity banskobystrického evanjelického cirkevného zboru v období od konca leta. Dozviete sa o ďalšej histórii nášho zboru, o hosťoch, ktorých privítal zbor ako slávnostných kazateľov, o organizovaných podujatiach

i účasti na ďalších. Autori článkov sa radi delia s Vami o svoje pocity, dojmy a nálady. V časopise nájdete aj spomienky na tých, ktorí nás predišli, miesto si nachádzajú tiež slová básnikov. Kiež Vám aj toto číslo Bansko-bystrického evanjelika prinesie povzbudenie a ovlaženie ducha. Redakcia

Božie Slovo je sviecou našim nohám a svetlom našim chodníkom Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto bolo na počiatku u Boha. Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma Ho nepohltila. Bol človek, ktorého poslal Boh, menoval sa Ján. Tento prišiel na svedectvo: svedčiť o svetle, aby všetci uverili skrze neho. On sám nebol to svetlo, len svedčiť mal o svetle. Bolo však pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal. Do svojho vlastného prišiel a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno. (Ján 1, 1 – 12) Jeseň postupuje k zime, dni sa krátia, noci predlžujú, svetla ubúda. So svetlom ubúda i tepla. A práve to ubúdanie svetla vyvoláva v ľudskej duši nostalgiu, smútok, až depresie. V polárnych krajinách, kde býva polárna noc niekoľko mesiacov, ľudia častejšie než inde trpia depresiami, ktoré vedú neraz až k samovraždám. Už na tejto skutočnosti vidieť, aké je svetlo dôležité. Svetlo je mnohovýznamový pojem. Má svoje fyzické – hmotné, psychické – duševné a kultúrne, ale i

spirituálne – duchovné dimenzie. Pri našich úvahách o svetle sa tieto tri dimenzie neustále prelínajú. V dejinách ľudstva, v oblasti vedy, ale i v oblasti morálky – etiky je svetlo symbolom poznania, pravdy, dobra, nádeje. Podobne v dejinách cirkvi označujeme niektoré osobnosti či udalosti pojmom svetlo. K takým patrí napríklad reformácia, ktorej 490. výročie sme si tento rok pripomenuli. Božie dielo obnovy cirkvi, ktoré po storočiach tmy umožnilo ľudstvu znovu uzrieť svetlo Svätého písma ukryté pod prachom hriechu a nánosmi ľudských ustanovení, svieti nám, duchovným dedičom Martina Luthera až podnes. Svetlo je však aj veľký pojem Biblie, výsostne biblický pojem Svetlo na počiatku Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola beztvárna a pustá, tma bola nad prahlbinou. No Duch Boží vznášal sa nad vodami. Boh riekol: Buď svetlo! A bolo svetlo. Bolo to v prvý deň stvorenia. Dokumentuje to uvedomenie si, aké dôležité bolo a je svetlo. Bez svetla niet života. Bolo to svetlo Božej slávy, Svetlo Ducha, Božieho stvoriteľského zámeru, ktoré tu žiarilo od samého počiatku.

3

Život bol svetlom ľudí hneď, keď boli stvorení. Život ako najväčší, najdôležitejší, najkrajší dar. Najvyššie dobro. Uznanie tejto skutočnosti nám dáva odpoveď na otázku, čo je dobro. To, čo robí dobre mne, čo je dobré pre mňa? Kdeže! Takto si odpovedá len číre sebectvo. Čo je teda dobro? Dobro je to, čo napomáha život, čo ho chráni. A život je to svetlo, ktoré pomáha orientovať sa v etike, je základom morálky, zákonodarstva, práva... Keďže Darcom života je Boh, iba On ho môže dať a teda iba On má právo ho i vziať. On sám je svetlo, ktoré vedie k poznaniu zmyslu života. Veď napokon, keď sa zjavil Mojžišovi, v horiacom kríku – vo svetle – predstavil sa mu svojím vlastným menom: Som, ktorý som = Bytie, Existencia, Život. A život bol svetlom ľudí – hovorí apoštol Ján. Pre Sväté písmo je charakteristické a je to fascinujúce, že to, čo sa reálne deje v prírode či dejinách, má zároveň symbolický duchovný význam. A tak i slnečné svetlo, ktoré procesom fotosyntézy rastlín vyrába kyslík potrebný na dýchanie, bez ktorého by život nebol možný, nám zároveň neprestajne pripomína Stvoriteľa a Darcu života. Svetlo vo svete – v časnosti Svetlo slobody, záchrany, možnosť znovuzrodenia, nádej na nový začiatok priniesol ľudstvu všetkých čias, teda i nám Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. On ako svetlo sveta presvecuje dejiny ľudstva od počiatku sveta až po jeho zánik, ba ešte ďalej, až do večnosti. To, čím je slnečné svetlo pre prírodu a náš telesný život, tým je Pán Ježiš Kristus pre duchovný svet a náš duchovný život. Ním povstalo všetko, čo povstalo. Pretože ako Boh – jedna z osôb Trojice Svätej bol predsa prítomný už pri stvorení sveta, pri vyvolení izraelského národa, pri jeho putovaní po púšti. Vždy, keď sa Boh zjavoval svojmu ľudu tak, aby sa mu dal poznať, aby si mohol uvedomiť Jeho mocnú prítomnosť aj telesnými zmyslami

4

a tým ho zachraňoval, bol tu Mesiáš – Spasiteľ – záchranca. Niekedy ako oblačný či ohnivý stĺp, chrániaci tábor putujúcich Izraelcov vo dne i v noci, inokedy ako skala, z ktorej vytryskla životodarná voda, životne dôležitá vo vyprahnutej púšti, alebo ako manna – chlieb z neba zachraňujúci pred hladom. Bol svetlom nádeje, že vyvolený národ dôjde do zasľúbenej krajiny, kde nájde svoj domov. Najdokonalejšie sa Boh prejavil a dal sa ľudstvu spoznať vtedy, keď v Betleheme zostúpil na zem, prijal ľudské telo, narodil sa z Márie Panny ako Syn človeka Ježiš Nazaretský. Prišiel do sveta, ktorý Mu ako Bohu patrí, narodil sa ako člen vyvoleného národa, do ktorého patril svojím telesným pôvodom a Jeho vlastní Ho neprijali. Aké nekonečne smutné je toto konštatovanie. Jeho národ ako celok nielenže v Neho neuveril, ale vydal Ho dokonca na smrť, nechal Ho popraviť ako zločinca. Koľká tma hriechu, ľudskej zloby, nevedomosti, nevery. Niet divu, že ani svet Ho neprijal. Tma sveta Ho síce neprijala, ale ani nepohltila. Svetlo vždy premáha tmu, preto sa ho tma bojí, lebo pred ním nevyhnutne musí ustúpiť. Tak ako keď vyjde slnko, ustupuje noc. Preto Biblia nazýva Pána Ježiša rannou hviezdou a slnkom spravodlivosti, lebo pred Ním ustupuje noc zla, hriechu, smrti a víťazí život, láska, pravda. Navyše On znamená svetlo nádeje aj na život večný. Pretože Jeho kríž je kľúčom k stratenému raju, k dedičstvu Božieho kráľovstva. Preto On je orientujúcim svetlom, vodcom nového vyvoleného ľudu – cirkvi na ceste do Božieho kráľovstva. Svetlo večnosti Keďže život bol svetlom ľudí, ako napísal evanjelista Ján, svetlo je symbolom života. Pokiaľ horí svieca života, človek žije. Tu na zemi. Keď svieca zhasne, človek umiera. Ak ale veríme v posmrtný život, čo patrí k podstate kresťanskej viery, tušíme, že

existuje aj druhý breh, druhý svet, v ktorom svetlo vládne. V starozmluvných víziách prorokov o nebeskom kráľovstve až po Zjavenie Jánovo, prorockú knihu Novej zmluvy, nájdeme mnoho obrazov vykresľujúcich a popisujúcich Božie kráľovstvo ako nebeskú ríšu svetla, kde všetko žiari: Boží trón, anjeli, nový Jeruzalem i Kristus, ktorý sa takto, odetý do svetla nebeskej slávy, zjavil aj svojim najbližším učeníkom: Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vrchu premenenia. Vyjadrením tejto viery a nádeje na stretnutie v nebeskom kráľovstve je zapaľovanie sviečok na hroboch našich zosnulých, najmä počas sviatku Pamiatky zosnulých. Z výskumov amerického lekára Dr. Moodyho, ktorý vypočul množstvo ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, stáli na hranici medzi časnosťou a večnosťou, vieme, že hovorili o bytosti svetla, ktorá vyžarovala lásku a mala moc previesť ich na druhý breh života alebo poslať späť na tento svet. Veriaci ju identifikovali ako Pána Ježiša. Tu akoby vedecký výskum potvrdzoval vieru. Tých, ktorí cez krst a vieru v Ježiša Krista dostali moc stať sa Božími dietkami, nazýva sám Pán synmi a dcérami svetla. Je to zaväzujúci titul. Pán Ježiš totiž hovorí: Ako deti svetla žite! Pretože: Vy ste svetlo sveta. Čo znamenajú tieto výzvy pre nás? Ak svoju vieru berieme vážne, ak náš vzťah k Pánovi Ježišovi je úprimný, ak sa skutočne chceme nazývať kresťanmi, potom by sme mali slúžiť ako svetlo. Svietiť! Naša viera by nemala byť akademická, teoretická, ale prakticky činná skrze lásku. Láskou k blížnym by sme mali hriať a svietiť svetu okolo seba, žiť príkladným životom podľa Božích zásad. Sme skutočne deti svetla? Ak sa dobre poznáme a nie sme zaslepení pýchou, musíme pripustiť, že sa nám to nie vždy darí. Väčšinou nie sme svetlom, podľa ktorého by

sa neveriaci mohli orientovať. Podstatné je, že to vieme, že nás to mrzí, že chceme, aby sa to zmenilo, a dovolíme Duchu Svätému, aby začal viesť a spravovať náš život. Ani Ján Krstiteľ, ktorého spomína evanjelista Ján, nebol to svetlo, ale mal vydávať svedectvo o svetle. To je aj našou úlohou. Byť svedkami pravého svetla, teda Ježiša Krista, môžeme dokázať len s pomocou Ducha Svätého. Prosme Ho, aby nás osvietil Božím slovom, ktoré nám svieti na cestu, na úzku, hrboľatú alebo strmú cestu do Božieho kráľovstva. Božie Slovo je sviecou našim nohám a svetlom našim chodníkom. Prosme teda Pána Ježiša, aby nás svojím Duchom viedol po tej správnej ceste. Kiež každé malé svetielko, ktoré uzrieme, pripomína nám to veľké večné svetlo. A prosme, aby Duch Svätý vopred otváral srdcia tým, ktorým nesieme naše svedectvo. Aby sme sa stávali svetlom sveta. Aby svet v čo najširšej miere spoznal to pravé svetlo, ktoré svieti cez časnosť až do večnosti – Spasiteľa Pána Ježiša Krista. Daniela Horínková

5

Daniela Horínková Bytosť svetla Sotva sa človek narodí, v ústrety smrti už speje. Keď rieku žitia prebrodí, opustí pozemské deje. No, koľkože to zápasov, víťazných bojov a prehier na ceste túžby za pravdou v úpornom hľadaní prešiel?

Stúpal i padal. Sveta krás priehrštie deravé užil, až po tme svetlo stretá raz, dych sa mu nádejou úži. A potom ide tunelom, za žiarou na konci kráča. Hmla skláňa sa – tam nad telom, duch letí jak voľné vtáča. Tu Bytosť svetla prečistá, víta ho – Posledný – Prvý. Spoznáva Lásku: – pre Krista má cenu posvätnej krvi.

Z histórie cirkevného zboru Vážna hrozba nad budovou nového chrámu a osudy veže Spokojnosť cirkevného zboru s novým kostolom a novým organom netrvala dlho. Neuplynulo ani desať rokov od vysvätenia chrámu a na jeho klenbe sa objavili také vážne trhliny, že boli oprávnené obavy z jeho zrútenia. Bolo to v najnevhodnejšom čase – krajinu postihla devalvácia meny, z ktorej sa nevedela spamätať. Situáciou chrámu a v chráme sa s plnou vážnosťou zaoberal konvent 29. júla 1817. Najvážnejším a najakútnejším problémom bol chór, na ktorom bol organ. Klenba chrámu sa ukázala byť nedostačujúcou na záťaž organu a stĺpy, ktoré chór podopierali, boli natoľko preťažené, že už boli zdeštruované. Schodisko vedúce na chór bolo chybné už pri odovzdávaní stavby. Východiskom z takejto kritickej situácie bolo vybudovanie pevnejších podporných stĺpov a spevnenie klenby. Keďže na generálnu rekonštrukciu neboli ani peniaze, ani čas, konvent rozhodol urýchlene spevniť podporné stĺpy železom až po podlahu a železnú kostru pospínať železnými obručami. Stavebné

6

železo sa malo zaobstarať z Koháryho železiarní v Pohorelej, ostatný stavebný materiál z mestských skladov. Takéto riešenie sa považovalo len za provizórium, pretože cirkevný zbor mal záujem aj o výstavbu kostolnej veže. Konvent sa uzniesol požiadať stavebných odborníkov o komplexnú expertízu objektu kostola s tým, že sa potom rozhodne, či sa stabilita chóru, na ktorom bol organ, bude dať zabezpečiť prístavbou veže alebo inak. Vo veci výstavby veže bol konvent veľmi optimisticky naladený. Predpokladal, že sa ešte tej jesene vykopú základy, preto rozbehol aj zaobstarávanie stavebného materiálu, aby výstavba veže mohla v r. 1818 plynule pokračovať. Stav nového kostola (praskliny na klenbe a v múroch) motivoval pochybnosti, či bol kostol postavený podľa plánov. Niektorí z prítomných sa dokonca pamätali, že stavbyvedúci s tichým súhlasom menil projekt základov. V mene istoty konvent odporučil, aby sa v súvislosti s objednanou expertízou presondovala aj skutočná kvalita základov.

Na konvente 8. augusta 1817 cirkevný dozorca predložil plán výstavby veže, ktorý vypracoval staviteľský majster komory Gašparec. Navrhoval pristaviť vežu k západnej stene kostola. Na troch miestach sa už boli urobili sondy k základom kostola. Na konvente bol prítomný aj miestny murársky majster Müller a dezignovaný stavebný dozor, stoličný inžinier Juraj Michalko. Projekt, ako aj stav kostola sa posudzoval na mieste. Projektant podporoval svoj návrh estetickými argumentmi. Prítomný inžinier, murársky majster a potom aj ďalší vznášali pochybnosti nielen o účelnosti, ale najmä o možnosti navrhovanej prístavby veže. Výsledkom diskusií bolo, že konvent poveril Müllera, aby aj on vyprojektoval vežu aj s rozpočtom a až potom sa rozhodne. Obhliadka základov kostola priniesla nepríjemné poznanie. Kostol má základy v rozpore s plánmi; odchýlky sú nielen veľké, ale aj nebezpečné pre stabilitu stavby. Cirkev, ak nechce riskovať väčšie náklady a životy veriacich, musí bez zaváhania pristúpiť k oprave chrámu a s ňou v kontexte aj k výstavbe kostolnej veže. Vedením opráv a výstavbou veže konvent poveril J. Michalka. Kurátorovi cirkevného zboru D. Červovi pripadla úloha zabezpečiť finančné a materiálové zdroje, a to z cirkevných príjmov, z dobrovoľných zbierok, od mesta a cirkevnej vrchnosti. Zbierka na výstavbu veže a opravu chrámu sa vyhlasovala z kazateľnice s tým, že jednotliví vyberači budú navštevovať postupne všetky evanjelické domácnosti. Rozdelenie mesta na rajóny pre jednotlivých vyberačov umožňuje identifikovať sídliskovú štruktúru mesta začiatkom 19. storočia. Vyberačom boli rozdelené tieto časti mesta: Hlavné námestie, Lazovná ul., Farský dvor (Pfarhof), Strieborné ulice, Dolná ul., predmestie pri Dolnej bráne, Nová Hronská ul., predmestie pri Hronskej bráne, Horná ul., predmestie pri Hornej bráne, domy okolo Kúpeľnej brány, predmestie pri

Kúpeľnej bráne a Radvaň. Slúžny Jozef Benický sa zaviazal, že úradne vyzve aj veriacich z okolitých obcí, aby sa pridali k dobročinnosti pre matkocirkev. Cirkev od mesta žiadala vápno a tehly buď zdarma, alebo za výrobnú cenu. Robí tak preto, že zo svojich príjmov sotva stíha platiť farárom a pedagógom. Ak niekedy budú v podobnej núdzi aj katolícki spoluobčania, evanjelici im pomôžu. Investičný zámer sa zdôvodňoval tým, že ide o spevnenie chrámu, takže veža bude plniť funkciu piliera. Keďže sa zbierková akcia na výstavbu veže už bola rozbehla a investičné odhodlanie bolo neochvejné, konvent (8. augusta 1817) sa už zaoberal aj slávnosťou posvätenia základného kameňa a delením ofery z tejto príležitosti. Zámer s výstavbou veže sa však náležite nenapĺňal finančnými zdrojmi. Konvent 7. júla 1818 po informáciách D. Červu o nedostatku peňazí reagoval už osvedčenou taktikou: dôrazným vymáhaním dlhov, ale aj upísaných sľúbených peňazí; uvažovalo sa aj so založením špeciálnej základiny. Na konvente 2. júla 1814 sa konštatovalo, že všetky príjmy cirkvi pohlcujú opravy chrámu a na výstavbu veže nezostáva nič. Naposledy sa o výstavbe veže rokovalo 8. októbra 1819. V rámci stavebnej aktivity sa z milodarov zozbieralo 2 092 ft, z cirkevnej kasy vynaložilo ďalších 685 ft; všetky tieto peniaze (2 777 ft) sa vynaložili na opravu interiéru (z rozhodnutia konventu 2. júla 1822 sa poopravovali trhliny na klenbe a pri tejto príležitosti sa vybielil aj interiér kostola). Z knihy: J. Alberty – P. Martuliak: Banská Bystrica v znamení kalicha Poznámka k textu Úvahy o výstave chrámovej veže sa potom objavovali častejšie a vynárajú sa doposiaľ. Zbierky na výstavbu sporadicky pokračovali aj neskôr, pričom najintenzívnejšie v 30. a najmä v 40. rokoch 20. storočia. Veža, žiaľ, nestojí dodnes. (P. Martuliak)

7

Dospelá evanjelická mládež v Banskej Bystrici v medzivojnovom období Dospelá mládež ako členovia Združenia evanjelickej mládeže sa spolu s rodičmi stretávala na biblických hodinách, ktoré bývali riadne – raz týždenne a mimoriadne – príležitostné, slávnostné. Spočiatku bývali v nedeľu, neskôr v stredu (1939) a napokon v utorok (1940) popoludní. Neuskutočňovali sa však pravidelne. Mládež vyučujúci počas biblických hodín vzdelávali výkladom biblických textov, prednáškami, rozhovormi, recitáciami, spevmi, modlitbami, uskutočňovali návštevy domácností, urovnávali spory a zavše poskytovali aj hmotnú podporu. Program stretnutí mal náboženský, mravno-vzdelávací, telovýchovný a spoločenský charakter. Začínal sa spoločným spevom a modlitbou, pokračoval spoločným čítaním biblického textu (postupne sa čítala jedna kniha Starej alebo Novej zmluvy) a jeho výkladom, prípadne rozhovorom o danom texte. Reagovalo sa na spolkové záležitosti či spoločenské udalosti a mládež si vymieňala svoje názory. Potom nasledovala kratšia prednáška na rôzne mravno-náboženské, výchovné, poučné či jubilejné témy. Z náboženskej oblasti sa hovorilo napr. poučenie o tom, ako študovať Bibliu a čo svojim čitateľom ponúka. V jednej z výchovných prednášok bola zdôraznená dôležitosť postavenia lásky v živote. V poučných prednáškach sa mládeži približovali niektoré dôležité poznatky o sústave ľudského tela, vysvetľoval sa spôsob prevencie. Na jednom stretnutí si priblížila aj osobnosť Karola Kuzmányho, podľa ktorého sa Združenie aj pomenovalo. Jeho členovia sa zaviazali kráčať v duchu Dr. Karola Kuzmányho: „Nože, uctime muža tak šľachetného, ako bol Kuzmány, tým, že si sľúbime navzájom v srdci našom prechovávať toho istého ducha, v ktorom kráčal náš vodca

8

Dr. Karol Kuzmány, a to bol duch nášho Pána Ježiša Krista. Budiž medzi námi večná a vďačná Jemu pamäť!“ V neskoršom období sa na stretnutiach vykladalo aj také učivo, ktoré sa nestihlo prebrať v škole, napr. reformácia, Jan Hus, Jan Amos Komenský a pod. Na záver si určili prítomní text na najbližšie stretnutie a hodina sa zakončila modlitbou a spoločným spevom. Nasledoval voľný rozhovor o práci Združenia, o náboženskomravných veciach alebo o inom, čo súviselo s duchovným životom. Potom bývali spoločenské hry, ktoré trvali do večerných hodín. K výchove dospelej mládeže sa pridali aj miestni duchovní, ktorí pre nich v chráme odbavovali špeciálne služby Božie: ako „služby Božie za mládež“ (v septembri v roku 1926 kázeň vychádzala zo Žalmu 127 na tému „Vychovávajme svoje deti tak, aby sa z nich stali zdarní dedičovia našich najcennejších pokladov“); „Dni mládeže“ (v máji alebo júni v roku 1926 kázeň vychádzala z textu Evanjelia podľa Jána 5, 10 – 19); „Nedeľa zlatého pravidla“ (v decembri); „Večierok o zdraví“ (Masarykov, v marci); „Deň matiek“ (Štefánikov, v máji 1927 bol spojený s Dňom mládeže) či „Pamiatka reformácie“. Po rozpade ČSR a vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1939 sa stretnutia dospelej mládeže, ako aj celého Združenia evanjelickej mládeže, utlmili. Po druhej svetovej vojne sa síce obnovili, ale v dôsledku politických zmien po februári v roku 1948 aktivita mládeže, ako aj činnosť Združenia začali opätovne upadať. (Spracované podľa záznamov J. Mikleša st., zborového presbytera, súdobého aktivistu)

Peter Račko

Stratili domov i majetok, vieru si však zachovali V júli 2007 uplynulo 230 rokov, čo predkovia dnešných Furdíkovcov zo stredoslovenského regiónu opustili svoj rodný kraj, bydlisko, priateľov a celý svoj majetok, pretože nemohli zniesť náboženský útlak v mestečku Púchove. Od pondelka 21. júla do soboty 26. júla 1777 putovali cez hory otec Ondrej, matka Anna, staršie deti Katarína a Anna, 6-ročný Ján a dvojročný Ondrejko. Šťastlivo prišli do mesta Zvolena, kde si odpočinuli a v nedeľu sa vybrali do chrámu v Hronseku vzdať vďaku za vydarený útek. Usadili sa potom v Radvani, kam za nimi prišli priamo z rodnej obce Malá Udiča i ďalší Furdíkovci. Tu takmer 100 rokov vykonávali remeslo otcov – tkáčstvo a súkenníctvo, kým sa rozišli do blízkej Banskej Bystrice a Zvolena. Boli horlivými členmi evanjelickej cirkvi radvanskej, neskôr i banskobystrickej a zvolenskej a niektorí aj jej funkcionármi, kostolníkmi, presbytermi a kurátormi. V správe remeselníckeho mestečka Radvaň vykonávali aj funkciu richtára, vicerichtára, hajtmana a sirotského otca. Vnuk Ondreja Furdika Ján (nar. 1811) bol aj cirkevným učiteľom v Horných Pršanoch a v Zolnej. V júni 1861 sa zúčastnil s Andrejom BraxatorisomSládkovičom, vtedajším radvanským farárom, memorandového zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine, spolu s 13-ročným synom Jurkom, ktorý počas zhromaždenia strážil kone s povozom, na ktorom sa z Radvane doviezli (Ján Furdik bol inak aj bratrancom otca Andreja Sládkoviča, krupinského učiteľa a správcu chóru Andreja Braxatorisa). Svedectvo o osudoch Furdíkovcov v pohnutých časoch prenasledovania

nekatolíkov sa zachovalo v radvanskej kronike a podrobne aj s opisom cesty v básni Karola Braxatorisa, najstaršieho brata Andreja Sládkoviča (básnika a farára v Hontianskych Tesároch), ktorý ju zložil na žiadosť priameho účastníka tohto úteku, Jána Furdika, nar. v Púchove r. 1771. Báseň bola vydaná rodinou Furdíkovcov a Literárno-hudobným múzeom v Banskej Bystrici v r. 1999 pri príležitosti 222 rokov od úteku z Púchova. Druhé rodinné stretnutie bolo po 225 rokoch. Každé rodinné stretnutie sa začína mimoriadnymi službami Božími v artikulárnom chráme v Hronseku, na ktorých sa spieva aj pieseň z Tranovského Cithary Sanctorum Ježiš jest má věže pevná, síla, ba i hrad, ktorú spievali utečenci z Púchova v nedeľu 27. júla 1777 a pokračuje potom spoločným obedom, spoznávaním sa s členmi rodiny, rozhovormi, spomínaním na predkov a pod. Pri tohoročnom stretnutí bola do života uvedená kniha Po stopách predkov rodu Furdik (zostavila Eva Furdíková). Zemou z rodiska Furdíkovcov Malej Udiče ju posypala Kristína Holčíková, ktorá zastúpila svojho chorého manžela Juraja Holčíka. Zem z rodnej obce priniesli potomkovia Furdíkovcov, ktorí tento rok už tretíkrát putovali cez hory približne po trase, ktorou utekali ich predkovia. O zážitkoch a pocitoch z týchto putovaní hovorili na rodinnom stretnutí a prispeli aj do vydanej publikácie. Upevnenie viery, rodinných vzťahov a prehĺbenie úcty k predkom bolo výsledkom stretnutia 85 účastníkov rodiny zo Slovenska, Čiech, Maďarska a Nemecka. Eva Furdíková

9

Danica Balážovičová Ráno Brieždi sa, kohút kikiríka, pomaly prebúdza sa deň. Odchádza chmúra temnej noci, stráca sa jarmo černoty. Žeravé slnko osvetlí ospalé kúty modrej planéty, dá svetlo očiam, teplo zemi a novú nádej pre celý svet.

Letná búrka Tohoročné leto bolo horúce a boli aj prudké búrky. V jeden horúci deň sme mali u nás vnúčika Danielka, jedného z dvojičiek. Hral sa, bol s nami na prechádzke. Bol krásny deň, svietilo slniečko, a keď sa náhle prihnala búrka, ponáhľali sme sa domov. Len čo sme otvorili dvere, začalo silno pršať, blýskalo sa a stupňoval sa silný vietor, možno aj 80 – 100 km za hodinu. Obloha sa úplne zatmela a do okien udieral silný dážď. Vietor začal odlamovať konáre zo starých topoľov. S manželkou sme sa dívali z okna a s úžasom konštatovali, že takáto hrozná búrka už dávno nebola. Náš štvorročný Danielko stál pri nás. Keď sa búrka stupňovala, zbadal aj on na nás strach a hrôzu. Povedal, zodvihni ma, starký, na ruky, nech sa i ja pozriem cez okno. Keď som ho zobral na ruky k oknu, udivene a so strachom v očkách pozeral na dvor. Po malej chvíli povedal: Pán Ježiš má takú moc, že zastaví každú búrku... S manželkou sme onemeli a pozreli sa na vnúčika Danielka, akú múdrosť povedal. Mali sme obaja slzy v očiach. Ďakujeme za to, ako Duch Svätý oslovil nášho vnuka. A oslovil aj nás vierou v Božiu všemohúcnosť a silu. Ján Balkovic

Spomíname na tých, ktorí nás predišli Štefan Žáry (*12. 12. 1918 Poniky – † 15. 8. 2007 Bratislava) Významný slovenský básnik, prozaik, esejista a prekladateľ, reprezentant nadrealistickej poézie, sa narodil v učiteľskej rodine v Ponikách. Začiatky jeho literárnej tvorby sa spájajú so štúdiom na banskobystrickom gymnáziu. Už vtedy

10

uverejňoval prvé básne v časopisoch Nový rod a Mladá kultúra. Z tohto obdobia je známa kompozícia Tango Hawai, keď Žáryho text zhudobnil Peter Karvaš. Básnicky debutoval v r. 1938 zbierkou Srdcia na mozaike. Do svojich veršov pretavoval vnútorný pocit

vzťahu k svetu, k žene, k reálnej skutočnosti doby, v ktorej žil. Bol znamenitým pozorovateľom prostredia a ľudí v ňom a svojím príznačným láskavým humorom to ponúkal iným. Zápas s mravnosťou súčasnej spoločnosti, každodenné situácie človeka, jeho víťazstvá i večné utrpenie zachytil vo svojich prozaických útvaroch. Štefan Žáry je tiež známy ako autor kníh pre deti a mládež a prekladateľ z talianskej, francúzskej a španielskej literatúry. Vydal vyše päťdesiatky kníh. Poniky s ich povesťami a kultúrnymi osobnosťami ožili v Žáryho knihe Nedávny dávny svet. Atmosféru banskobystrického gymnázia i mesta v 30. rokoch 20. storočia dokumentoval v zbierke noviel Ktorýsi deň z konca leta. V roku 1955 vyšla báseň Návšteva, ktorú Štefan Žáry venoval jubileu oslobodenia a 700. výročiu založenia Banskej Bystrice. Sprítomňuje v nej život v meste, opisuje priľahlé priestory, uličky, dominanty, oživuje spomienky na bystrické „postavičky“. Každoročne prispieval svojimi veršami do bibliofílie vydávanej k Radvanskému veršobraniu – stretnutiu básnikov – evanjelikov. Štefan Žáry bol jedným z nositeľov Ceny primátora mesta Banská Bystrica. Do Banskej Bystrice sa rád vracal, lebo ho tu vždy čakala mama a jeho sestry.

S jednou z nich – sestrou Vierou Sikulovou sa stretávame aj v našom chráme Božom. Pri poslednej rozlúčke s Dr. h. c. Štefanom Žárym v bratislavskom krematóriu podľa obradov ev. a. v. cirkvi sa rozlúčili s ním aj spoluobčania Banskej Bystrice. Slavomíra Očenášová-Štrbová Štefan Žáry Modlitba dušonemého Bože, ďakujem Ti za chvíľu, ktorú práve žijem – aspoň toľko ako za nádejnú večnosť, v ktorú iba dúfam. Bože, obdivujem Tvoju veľkosť rovnako v stvorenstve po lodyhe stekajúcej kvapky, ako v hmlovine rodiacich a rúcajúcich sa svetov. Bože, pripúšťam, že moja viera v Teba je úmerná pochybovaniu a skepse. No v štrbine duše chovám iskru, z ktorej Tvoja milosť dokáže vznietiť plameň.

Rozlúčili sme sa s horlivou modlitebníčkou Niektorí ľudia sa do našich sŕdc hlboko a natrvalo zapíšu svojou horlivosťou, vierou, láskou, silou ducha, kresťanskými postojmi a zásadami. Takto natrvalo sa zapísala do mnohých sŕdc aj naša sestra Helena Nagyová, ktorá bola členkou cirkevného zboru Banská Bystrica a členka obnoveného modlitebného

spoločenstva hneď po revolúcii, ktorému na začiatku svojou troškou prispeli a pomohli brat farár Michal Hreško a brat farár Jozef Grexa. Neskôr sa stala koordinátorkou banskobystrického modlitebného spoločenstva. Otvorila dvere svojej domácnosti a za mnohé roky (obdivuhodne z vozíčka) zhromažďovala

11

okolo svojho stola bratov a sestry k Božiemu slovu, piesňam a modlitbám. Pán dal Helene Nagyovej vnímavé srdce biblickej Lýdie, ktoré dokorán otvorila Jeho slovu a v tichu svojej komôrky načúvala, čo jej chce povedať. Pod vplyvom Ducha Svätého sa snažila vo svojom živote Pánovo slovo nielen počúvať, ale aj plniť a zvestovala ho rôznymi formami: svojimi ústami a tiež písaným slovom, ktoré jej Pán položil na srdce. Z jej pera vyšli tri zbierky vyznaní a mnoho listov, ktorými potešovala, povzbudzovala, vlievala nádej a napomínala Pánovým slovom mnohých ľudí, ktorých poznala osobne, ale i neznámych vo väzení, lebo chcela odovzdávať to, čo sama zažila – milosť, odpustenie, záchranu i lásku Kristovu. V duchovných veciach viery bola nadmieru bdelá, tvorivá a zanietená. Poctivo si pripravovala pobožnosti a výklady, čítala Božie slovo, lebo chcela odovzdať to, čo sama prijala. Keď som sa s ňou aj osobne niekoľkokrát stretla, pri otázke, ako sa má, sa nikdy nesťažovala, ale vždy vyrovnane odpovedala: Pánova pravica ma podopiera, s Pánom mi je vždy dobre, On ma zázračne chráni, posiela

mi anjelskú pomoc, za to Ho chválim a velebím. Do centra pozornosti nekládla svoju osobu, ale Toho, ktorý jej dal život, svoju milosť i svojho Ducha. Sestra Helena Nagyová modlitbami dvíhala jednotlivcov, modlitebné spoločenstvo, cirkevné zbory a predstaviteľov cirkvi. Ďakujeme Pánovi za jej život, ktorý bol posiaty modlitbami. Aj keby sa nás zmocnil smútok, že odišla vzácna žena, predsa sa radujeme, že sa stretla so svojím Pánom, po ktorom celý život túžila a šla Mu oproti. Duchom modlitieb bola užitočná tomuto svetu. S touto ženou modlitby sme sa rozlúčili 18. augusta 2007 v jej rodnej obci v Čankove. Slávka Koštialová

JUDr. Jaromír Bázlik (*26. 8. 1909, Pukanec – † 1. 1. 1997, Banská Bystrica) Jaromír Bázlik pochádzal z kultúrneho rodinného prostredia evanjelickej farárskej inteligencie a na jeho osobnosť vplývali aj ďalšie skutočnosti: Ešte ako študent v Banskej Bystrici býval na priváte u spisovateľky Terézie Vansovej na Fortničke a k jej susedovi, skladateľovi Viliamovi Figušovi – Bystrému chodil na hodiny klavíra. Pamätal si aj rodinu ev. a v. seniora Jána Slávika, ktorá bývala oproti. Túto kultúrnu spoločnosť navštevovala nielen Elena Maróthy Šoltésová,

12

sestra Slávikovej manželky Izabely, ale aj ďalší významní ľudia tej doby. Po absolvovaní právnických štúdií na Karlovej univerzite v Prahe dostal blahoprajný list aj od V. Figuša – Bystrého. Ako právnik pôsobil J. Bázlik na Okresnom a Krajskom súde v Banskej Bystrici v rôznych funkciách. Bol však aj znalcom histórie a kultúrnych tradícií mesta Banská Bystrica. Stál pri zrode Kruhu priateľov hudby v Banskej Bystrici, spieval v učiteľskom spevokole Hron,

bol odborným spolupracovníkom Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici a Matice slovenskej v Martine, hlavne v otázkach literárnej a hudobnej kultúry mesta za Rakúsko-uhorskej monarchie a z čias Československej republiky. Bol aj prekladateľom archívnych dokumentov z maďarského, nemeckého, poľského a latinského jazyka. Mirko Bázlik – ako sme ho všetci volali, bol nenápadný, skromne pôsobiaci človek drobnej postavy, človek výnimočných encyklopedických vedomostí i jazykových znalostí. Ako dôchodca ich využíval aj ako turistický sprievodca pre maďarských a nemeckých návštevníkov Slovenska, kde zároveň zúročil svoju lásku k prírode a zemepisné vedomosti. Zaujímal sa hlavne o hudbu a hudobnú históriu Banskej Bystrice. Pravidelne navštevoval archívy, študoval dokumenty, získaval kontakty na ľudí, profesorov, divadelníkov, hudobníkov, ktorých si pamätal z čias svojej mladosti ako organizátorov kultúrneho života mesta a skvelých účinkujúcich. Získané poznatky odovzdával ďalej aj na prednáškach pre žiakov, študentov, širokú verejnosť i seniorov, na konferenciách i prostredníctvom množstva článkov a príspevkov v rozhlase. Treba oceniť jeho dvojdielne výpisy z dobovej tlače o hudobných a kultúrnych podujatiach v Banskej Bystrici od polovice 19. storočia do roku 1938, ktoré sa stali vyhľadávaným zdrojom informácií. Hodnotný

je jeho preklad podstatných častí denníka Viliama Figuša-Bystrého z maďarského jazyka do slovenčiny do roku 1918 (potom už skladateľ denník písal v slovenskom jazyku). Mirko Bázlik sa aktívne realizoval aj ako hudobník a organizátor podujatí, besied a koncertov. Životnou partnerkou Mirka Bázlika bola Blanka, rodená Andrašovanová, sestra skladateľa Tibora Andrašovana. Dlhé roky bola učiteľkou hry na klavíri a koncertnou klaviristkou. Literárne a hudobné múzeum zachováva pamiatku týchto vzácnych ľudí aj prostredníctvom rukopisov niekoľkých spoločných piesní, ktoré manželia spoločne vytvorili. Spolu vychovali dvoch synov – starší Miroslav Michal je pedagógom anglického jazyka na Univerzite Komenského v Bratislave a mladší Igor je známym hudobným skladateľom. Obaja si na rodičov s láskou a úctou spomínajú a oceňujú, že v oboch rozvinuli zdedený talent a schopnosti. Aktivity a zásluhy JUDr. Jaromíra Bázlika sú mnohostranné a inšpirujúce. Treba však zdôrazniť, že bol zároveň skromným a veľmi priateľským človekom, ktorý nikdy neodoprel pomoc, radu či spoluprácu. Našu trvalú spomienku si právom zaslúži. Marianna Bárdiová JUDr. Jaromír Bázlik je pochovaný na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Pri 10. výročí jeho smrti zorganizoval banskobystrický cirkevný zbor spomienkovú slávnosť s koncertom v našom chráme.

Dištriktuálne a seniorálne stretnutie evanjelikov pod Dobronivským hradom Motto: Hrad prepevný vo viere, viera a hrad prepevný V peknom, slnkom zaliatom prírodnom prostredí nad dedinkou Podzámčok, pod

zrúcaninami Dobronivského hradu sa i banskobystrickí cirkevníci pripojili k bratom a sestrám na stretnutí evanjelikov 25. VIII 2007.

13

Po srdečnom privítaní sa konali spomienkové služby Božie, ktorých slávnostným kazateľom bol biskup ZD Mgr. Milan Krivda. Ústrednou témou tohto stretnutia bolo pripomenúť si 480. výročie upálenia ľubietovských martýrov – učiteľa Gregoriho a ev. farára Filipa Nikolaiho. Prednáška pripravená doc. ThDr. Andrejom Hajdukom a pútavo prednesená Petrom Jánom Sotákom viedla k hlbokému zamysleniu pri spomienke na našich vodcov vo viere. Poobedňajší program s vystúpením desiatky spevokolov z celého dištriktu v rôznorodosti ich zložení a v pestrosti interpretácie dodal tomuto stretnutiu výnimočný charakter. Program obohatilo i vystúpenie nášho zborového spevokolu. Stretnutie evanjelikov viedlo i k neformálnym stretnutiam so známymi, organizačne bolo bezchybne zabezpečené a pohostinnosť bola až nad očakávanie. Mohutnosť spoločných záverečných vystúpení viacerých zborových spevokolov a sila spevu našej evanjelickej hymny Hrad prepevný je Pán Boh náš v tomto spoločenstve evokovala vo mne osobne i nedávny zážitok z organového festivalu Kremnický hradný organ 2007, kde v podaní J. V. Michalka odzneli chorálové témy Hrad prepevný a Nuž Bohu děkujme. Aj tento

koncert vo mne uistil hlboký duchovný odkaz – vo viere byť pevný a Bohu ďakovať. V závere podujatia boli prítomní pozvaní i na pripravované stretnutia, ktoré budú v roku 2008 – na tradičné stretnutie pod hradom Branč i na medzinárodné stretnutie na pomedzí republík v Bratislave. Verím, že takéto stretnutia evanjelikov, symbolizujúce našu identitu i po mnohých utrpeniach v protireformačnom boji, budú výzvou i pre nás – cirkevníkov banskobystrického zboru, veď sú zdrojom duchovného naplnenia, upevnenia viery a povzbudenia do ďalších dní. Pavol Sokol

Aj my sme chodili do letných táborov Leto sa už dávno minulo. Aj prázdniny. O zážitkoch našich detí a mládeže z letných prázdninových cirkevných táborov sme sa už dozvedeli z príspevkov v našom časopise v minulom čísle. Pre nás, ktorí sme mali v týchto táboroch naše vnúčatá, to bol čas porovnávania a spomienok. Na roky predvojnové, vojnové aj povojnové do „Víťazného februára“. V týchto

14

obdobiach mala naša cirkev tri celoslovenské letné prázdninové tábory na Počúvadle pod Sitnom, v Liptovskom Hrádku a v Brezovej pod Bradlom. V Liptovskom Hrádku v rokoch 1944 a v Brezovej pod Bradlom v roku 1946 som zažil veľa nezabudnuteľných krásnych chvíľ a dobrodružstiev. V Liptovskom Hrádku bol náš tábor situovaný v zariadení na okraji lesa na ľavej

strane cesty vedúcej do Kráľovskej Lehoty. Naša cirkev ho získala od kresťanského spoločenstva YMCA. Dnes je to známy Janoškov dom. V Brezovej pod Bradlom tábor bol a dosiaľ je v doline Matejková. V Liptovskom Hrádku bol hlavným vedúcim „generálom“ Ľudo Zelienka, učiteľ z Budče, cirkevný a osvetový pracovník, známy ako ľudový rozprávač – ujo z Detvy. Spolu s ním sa starali o program a náboženskú náplň nášho pobytu aj dvaja „kapitáni“ a jeden duchovný. Boli nimi poslucháči teológie – nedávno zosnulý básnik Milan Kraus, Miloš Blaho – neskorší senior a Ján Jágerský. Prichádzal medzi nás z neďalekej Porúbky senior Ľudovít Šenšel, veľká osobnosť našej cirkvi, jeho zať a kaplán – tiež významný Jozef Juráš, tajomník Zväzu evanjelickej mládeže SEM a redaktor Evanjelického posla spod Tatier. Atraktívny „indiánsky“ program zostavovali naši vedúci podľa skautských zásad. Na jednotlivých izbách bývali Apači, Siuxovia, Dakoti a Mohykáni. Mali svoje pokriky pri ranných a večerných nástupoch pod vlajkou pri ohnisku obklopenom totemami. Učili sme sa stopovať, odlievať stopy, poznávať prírodu, hrať rôzne dobrodružné hry v teréne, viesť šiškové vojny pri dobývaní hradu. Aj pobyt v doline Matejková v Brezovej pod Bradlom v lete 1946 mal svoje čaro. Tiež bol bohatý na neopakovateľné zážitky. Tam boli s nami z teológov bratia Andrej Kvas

a Jozef Dudáš. Pár dní pobudol s nami aj pán prof. Dr. Novotný z Prahy. Navštívil nás aj miestny farár a konsenior Ján Lichner a košarišský brat farár Pavel Proksa. Punc tomuto pobytu dala aj návšteva podbradlianskeho kraja, najmä Brezovej, Košarísk a Bradla. Aj v Matejkovej sme mali bohatý táborový program, výlety do okolitých lesov, kúpanie na brezovskom kúpalisku. Špecialitou boli nočné výlety, pri ktorých sme za jasných teplých augustových nocí vyvalení na poľane v tráve mohli rozjímať, debatovať, spomínať, ale najmä v nemom úžase sledovať padajúce hviezdy, ktorých bolo neúrekom. Prostredie týchto táborov a všetko, čo s tým súviselo, zanechalo v nás účastníkoch nezmazateľné stopy tak v duchovnej, fyzickej, ako aj spoločenskej oblasti. Všetky tieto tri zložky boli v táborovom živote harmonicky zladené a proporcionálne zastúpené veľmi prijateľnou a nenásilnou formou. To podmienilo výsledný efekt: formovanie duchovne bohatého, nábožensky a národne uvedomelého, fyzicky zdatného a spoločensky vyspelého človeka. Škoda, že ani po osemnástich rokoch od „Víťazného novembra“ nedokázala cirkev obnoviť tradíciu týchto letných táborov, kde sa v dvojtýždenných turnusoch počas prázdnin vystriedalo veľa mladých evanjelikov z celého Slovenska. Ivan Chorvát

Hojné dary Pánove Od útleho detstva som si obľúbila čaro a krásy jesennej prírody. Človek sa nevie vynadívať na stromy, obťažkané lákajúcim ovocím. Oberačka, to je najfrekventovanejšie slovo jesene. Úprimne a s veľkou láskou i úctou ho vysloví človek, ktorý vidí za plodmi zeme žehnajúcu ruku nebeského Otca. A tak

15

s pevcom vyslovujeme: Vďaka Ti, Bože, nebeský Otče, za krásu sveta, za každý plod, za plné klasy, za poľné kvieťa, za dary zeme lesov a vôd. V tomto čase častejšie zalietajú moja myseľ a srdce do mojej rodnej dedinky učupenej medzi horami. Zber lákavého sladkého a rôzneho ovocia zanechal v mojom srdci vďačnosť voči tým, ktorí nás túto krásu naučili milovať, opatrovali ju pre svojich potomkov a hlavne, aby sme sa za toto dobrodenie úprimne vedeli poďakovať nášmu láskavému Bohu. Veď je tejto vďake určená aj jedna krásna jesenná nedeľa – poďakovanie za úrody zeme. Moji rodičia ma od detstva vodievali do chrámu. Zdali sa mi vtedy akýsi veselší, ich oči žiarili vďakou voči Pánu Bohu. Vždy si s láskou spomínam na moju starkú. Sadla si za stôl, prikrytý bielučkým ľanovým obrusom. Na ňom bochník, mäkučký ako páperie a vedľa neho košík s prekrásnym chutným ovocím. Keď sme si všetci sadli, zaspievala: Pane, všetko Tvé jest... Môj ocko sa v tomto krásnom popoludní išiel poprechádzať po svojom obľúbenom, vlastnými rukami založenom a príkladne opatrovanom sade. Rada som chodievala s ním. Bola som pri ňom, keď vysádzal prvé

stromčeky a nechýbala som ani pri zbere prvých plodov. Ešte aj dnes vidím tú žiaru v jeho dobráckych očiach. Pohladkával červené jabĺčka, sladké hrušky, slivky. S láskou hľadel k nebesiam a ďakoval Darcovi za požehnanie úrody. Odvtedy štyri desiatky rokov opatrujem s láskou jeho milý sad, chodím sa každoročne poprechádzať po ňom, dotknúť sa rukami každého kmeňa, pohladkať červené jabĺčka, zeleno-žlté hrušky, či sladučké slivky, veď sú najlepšie zo všetkých. Usmievajú sa na mňa, prihovárajú sa mi a ja aj po rokoch cítim prítomnosť môjho pracovitého ocka. Vždy som pevne presvedčená, že sa na mňa zhora pozerá a že je šťastný, keď ma vidí opatrovať ten kúsok jeho rodnej hrude. To isté sa snažím odovzdať aj mojim vnukom. Chcem v nich zapáliť svetielko lásky k tomuto miestu, starať sa, aby tento ohník lásky nikdy nevyhasol. Prosím Boha, aby aj im vlial do ich mladých sŕdc toľko lásky, koľko vo mne vypestovali moji rodičia. V tomto jesennom období aj my slovami pevca: Vďačné srdcia skladáme pred Jeho svätú tvár. Veď: Základy položil našej krásnej zemi a celú ju ozdobil kvetmi nádhernými. Mária Gáfriková

Anna Gálisová Otázky Ak nám realita zostala už len ako show, musíme si ju žiť podľa scenára? Ako pseudoukážku pseudoľudskosti vo svete pseudohodnôt? Sex v priamom prenose a rozleptané srdcia voskových figurín, lacné úsmevy a ešte lacnejšie reči,

16

strieborné kufríky a každému čo-to z reklamného koláča... Kto by tomuto bol uveril? Voyeuristi všetkých krajín, spojte sa! Mass media = vox populi? Boh je láska či láska je boh? The game is over. Je jediné Svetlo, ktoré nás dokáže vyviesť z temnoty. Vox Dei.

Radvanské veršobranie Po deviatykrát sa zišli milovníci umeleckého slova na radvanskej fare na celoslovenskom podujatí RADVANSKÉ VERŠOBRANIE. Toto podujatie si osvojili, ale preukazovanú lásku a žičlivosť niekoľko rokov prenášajú na všetkých hostí. Podujatia rok čo rok zúčastňuje viacej ľudí. Dokumentovali to aj prítomní na dopoludňajšom programe, keď radvanská zborová sieň priam pukala vo švíkoch, lebo prišli hostia z rôznych kútov Slovenska, študenti evanjelických gymnázií z Liptovského Mikuláša i Banskej Bystrice a tradične absolventi bratislavského lýcea so svojimi pedagógmi, aby si spoločne pripomenuli 25. výročie úmrtia Jána Smreka. Vypočuli si hodnotnú prednášku PhDr. Vladimíra Petríka, CSc., rozprávanie Ivana Čieteka-Smreka o svojom otcovi, sugestívny umelecký prednes Smrekovej poézie Juraja Sarvaša. Malonákladovú bibliofíliu Svetlo ilustrovala v tomto roku Janka Krivošová, ktorá priblížila prítomným okolnosti, ktoré ju viedli k vytvoreniu originálnej grafiky. Prítomných obohatil tiež osobný i umelecký profil prof. Ing. arch. J. Krivošovej, PhD., v dokumentárnom filme Evanjelického mediálneho programu. Profesori Evanjelického gymnázia Banskej Bystrici spolu s prítomnými tradične položili k soche Andreja Sládkoviča veniec za spevu piesne Hojže, Bože a program pokračoval v evanjelickom chráme Božom, kde sa uskutočnila slávnostná prezentácia bibliofílie Svetlo umeleckou interpretáciou textov tridsiatich piatich autorov, ktorú ponúkli Ján Haruštiak, Janka Sokolová, Anička Mižičová a Michal Nikodem. Program precíteným spevom obohatil miešaný spevokol z Radvane s Vierou Voskárovou a Elenou Chlápkovou a spevácky kvartet z Bratislavy. Potešením ostatného ročníka Radvanského veršobrania bolo spoluorganizovanie podujatia aj banskobystrickým

cirkevným zborom a vstup poetiek z Banskej Bystrice – Vlasty Čupkovej, Danice Balážovičovej, Anny Gálisovej, Silvie Mojžišovej a Denisy Voskárovej do knižky Svetlo. Po prvýkrát sa Radvanské veršobranie organizovalo ako dvojdňové, keď sa v nedeľu uskutočnili slávnostné služby Božie venované tomuto podujatiu. Kazateľkou slova Božieho bola Mgr. Daniela Horínková z Bratislavy a výber básní z novej bibliofílie predniesol Juraj Sarvaš. Božena Tesárová

Silvia Mojžišová Pútnici Blízko i ďaleko viedli ťa stopy. Tie, ktoré človiečik chcel by, no neuchopí. Chveje sa na poli tieň, svetlo zháša; povedz, či nebolí slnko a krása. Ak čosi odhalíš, prines mi prosím z voňavých stebiel kríž a kvapku rosy.

17

Pamiatka reformácie v Banskej Bystrici V evanjelickom a. v. kostole v Banskej Bystrici sa na sviatok Pamiatky reformácie konali slávnostné služby Božie a po nich reformačný organový koncert, na ktorom vystúpili Tomáš Škraban a Slavomíra Očenášová. Slávnostné služby Božie odbavoval a kázňou slova Božieho na nich poslúžil domáci ev. farár Daniel Koštial. Vyzdvihol význam Lutherovho protestu proti bludom v cirkvi pred 490 rokmi a zdôraznil jeho myšlienky o potrebe návratu ku skutočnému prameňu, prameňu viery – k slovu Božiemu, ako ho máme zaznamenané v Písme svätom. Na záver služieb Božích brat farár pozval prítomných na reformačný koncert a vysvetlil, prečo pri vstupe do chrámu Božieho nájdu programy tohto koncertu v drevenej truhlici, stočené do podoby zvitku, postriekané kvapkami atramentu. Ide o symbolické pripomenutie epizódy zo života Martina Luthera, ktorý raz v ťažkej chvíli hodil kalamár s atramentom cez miestnosť volajúc, aby od neho odstúpil diabol. Je to teda symbol boja s diablom, s pokušením, ktoré na nás stále striehne.

18

V úvode reformačného koncertu brat farár pripomenul ďalší príbeh zo života nášho reformátora. Raz, keď Luther prežíval ťažké chvíle depresie, sklamania a pochybností, jeho manželka sa obliekla do čierneho. Na jeho otázku, kto zomrel, odvetila: Boh. A vtedy si Luther uvedomil, že naozaj začal žiť tak, akoby Boh zomrel, akoby Boh neexistoval. A s novou silou sa pustil do práce na Božej vinici. Výber z diel Johanna Sebastiana Bacha a ďalších skladateľov vynikajúco zahral mladý organista Tomáš Škraban, študent anglického jazyka a hudobnej výchovy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, rodák z Dačovho Lomu, ktorý je aj jedným z banskobystrických kantorov. Jeho hru umeleckým prednesom básní na tému reformácie citlivo doplnila Slavomíra Očenášová. Na záver brat farár Daniel Koštial pozval prítomných na pravidelné návštevy chrámu Božieho i na evanjelickú faru, ktorá je pre nich vždy otvorená. Napokon zaznela hymna evanjelickej a. v. cirkvi Hrad prepevný je Pán Boh náš. Edita Sabolíková

Vzácny deň Zas jeden deň z nášho žitia zhasol, tmy sa stelú... takto s vďakou končíme dni, keď večer – noc prichádza. A rýchlo, rýchlo beží deň za dňom, utečie týždeň, mesiac, rok, roky, desaťročia. Tak preletí aj dlhých dvadsať – päťdesiat rokov. Roky ubiehajú. Vďační sme, že po tých mnohých rokoch prišiel deň, ktorý sme už ani nečakali. Deň stretnutia s ľuďmi blízkymi, o ktorých sme nepredpokladali, že ich ešte stretneme na posvätnej pôde nášho evanjelického chrámu banskobystrického. Po dlhých rokoch – deň stretnutia s bratom farárom Milanom Hargašom. Ale čo sa za tie roky udialo? Čo kto prežil? Všetko sa to vtlačilo do jednej chvíle, ktorá bola teraz dôležitá. Prišli, aby povedali: Za tie roky striedali sa starosti aj radosti, hlavne to boli roky zodpovednej práce na vinici Pánovej, roky pocitu istoty pomoci Božej a iste tie roky boli popretkávané aj spomienkami na obdobie prežité tu v Banskej Bystrici na ev. fare a medzi svojimi cirkevníkmi, kde tiež nechali kus práce a svojho srdca. Tu v Banskej Bystrici im Pán Boh požehnal najmladšieho z troch synov – Rastislava. Tu vychovávali a dali základy pre duchovný život svojim trom synom – z nich v súčasnosti sú, vďaka milosti Božej, dvaja, Mirko a Rastík, ev. farári. Takto, skoro zázrakom prišli na pozvanie do nášho chrámu, zavítali a boli srdečne a s láskou prijatí, bývalý náš pán farár Milan Hargaš s Julkou, svojou drahou pani manželkou a synom Milankom. Prepáčte, že si dovoľujem oslovovať, menovať všetkých familiárne. Robím tak s dobrým pocitom, lebo moji drahí rodičia (otecko v tom čase bystrický kantor), si boli s farárovcami veľmi blízki duchovne, duševne aj domovom. Deti, keď odchádzali z Bystrice, boli chlapci. Milanko – chlapček kučeravých

vláskov, teraz je už pán Ing. Hargaš, s vlasmi striebristými. Tam je najlepšie vidieť, prešli roky! No srdečnosť, vľúdnosť sa len umocnila, dozrela. Rodičia – farárovci obaja – môžu ďakovať Pánu Bohu a my s nimi spolu, že im síl akoby nebolo ubudlo. Bolo to vidieť a cítiť aj na mohutne znejúcom hlase pri speve, aj na slove hovorenom v obsažnej kázni, kde ústrednou myšlienkou bolo SVETLO. Svetlo, ktoré svietilo nám všetkým po celé roky temna. Svietilo nám Svetlo, aby sme nepoblúdili v temravých myšlienkach, nevybrali sa ponúkanými nesprávnymi cestami. Svetlo, ktoré nás všetkých spolu priviedlo na miesto k nohám Pánovým, kde sme sa stretli. Tí, ktorí veľa pamätáme, aj tí, ktorí prišli počuť pravdy minulosti.

Bolo to dojímavo radostné. Preto hlas sa zachvel pri speve, oko sa zarosilo. Nám sa naskytol pohľad vidieť stáť pred oltárnym obrazom troch bratov farárov. V strede staršieho – akoby otca, po obidvoch stranách dvoch mladších, ktorí sú pripravení s pokorou a novými silami pomáhať niesť zodpovednosť pri používaní „kľúčov od kráľovstva“. Traja

19

bratia farári v rúchu Dr. Martina Luthera. Obraz vždy dojímavý, zážitok nie bežný, aj keď v predstavách možno neraz vysnívaný. Traja bratia farári v oltári spolu. Tak si to iste praje aj Pán, ktorý rovnako žehnal každému bratovi, vystrojil na cestu životom, posilnil slovom – ... choďte a učte všetky národy...

A minul zas jeden deň z nášho žitia. Jeden z nemnohých vzácnych, za ktorý na jeho sklonku môžeme dokončiť pieseň vďaky: Bože, čuj, čo duše cítia . A prijmi vďaku vrelú. Marta Lehotská

Raz v roku hviezdy na zem spadnú. Pokiaľ mi pamäť siaha, pamätám deň každoročne sa opakujúci v jesennom období. Deň Pamiatky zosnulých. Nie náhodou je tento deň určený na pozdné jesenné obdobie, keď odchádzajúci život v prírode akoby symbolizoval odchod života vôbec. Je to obdobie či deň, keď spomíname na tých, ktorí tu s nami žili, ktorých sme však nestratili. Nie, nepomýlila som sa. Naozaj len tí, ktorých sme nestratili, ktorí ostali tu s nami, len tí majú na hrobe venček, kytičku, stačí jeden kvet položený na hrob s úctou a vďakou. Stačí v tento deň jedna sviečočka – hviezda padnutá z neba. Táto svedčí o prítomnosti našich drahých zosnulých s nami. Zostali tu s nami, v našich srdciach. Zostali v nás ponaučenia, odovzdané skúsenosti, pocit dotykov drahých rúk na nás, na veci okolo nás. Zostali tu v myšlienkach vovyšívaných, vhačkovaných, vpletených do vzácnych vecičiek, ktoré berieme s láskou do rúk. Možno zostali v riadkoch napísaných drahým, nenapodobiteľným písmom. Hlavne – ostali živí v srdciach živých. Cez nás sa dostávajú aj do povedomia našich známych. V spomínaní približujeme našich drahých aj novým priateľom, aby bola spoznaná rodina úplná. Takto ich, nepoznaných, bližšie spoznávajú, takto naši drahí zosnulí žijú.

20

Čože je telesná podoba človeka? V živote, v spoločnosti možno telesný zjav doplní dojem, názor, hodnotenie, zaradenie do určitých priečinkov spoločenských vrstiev. Vyššie – nižšie. Vnútorná hodnota človeka, tá zostáva nenarušená telesnými znakmi. Ona ostáva v našich srdciach veľká. Je teda možné prijať s láskou napríklad s rodičmi aj ich dieťatko, ktoré si prinášajú len vo svojich srdciach. Ale v nich žije a prišlo aj medzi nás. Preto vítame návštevy vo svojich domovoch spolu s tými, ktorí ostali v nás žiť a svojim duchom tu obohacujú, pretepľujú ovzdušie našej rodiny. Obohacujú náš každodenný život. A v ten deň, keď na zem hviezdy spadnú, ostávajú len niektoré hroby bez kvietka, bez svetielka. To sú hroby tých, ktorých už nikto zo živých neživí svojou láskou. Odišli zo života živých do Života večného. Ostali Tam. Teraz už odišli naveky navštíviť svojich si u Boha služby tej pozemskej za dielom modliť sa do nebies kostola. (Z angl. Poézie) Marta Lehotská

Prosba Pane daj, aby som prinášala lásku, kde je nenávisť, odpustenie, kde je urážka. Jednotu, kde je nesvornosť, vieru, kde je pochybnosť, pravdu, kde je blud. Nádej, kde je zúfalstvo, radosť, kde je smútok, svetlo, kde je tma. Pomôž, aby som netúžila po úteche, ale aby som ja tešila.

Pomôž mi, aby som netúžila po láske, ale aby som ja milovala. Veď kto dáva, dostane, kto odpúšťa, tomu je odpustené a vstane k životu. Anna Fabriciusová

Večerná modlitba Pane môj nebeský, ďakujem Ti, že si mi dal prežiť dnešný deň a prosím Ťa aj o tichú pokojnú noc, ktorá mi utíši všetky žiale a bolesti. Teba, Duchu Svätý, prosím, požehnaj moje myšlienky, ktoré vysielam môjmu lekárovi tela aj duše, aby mi odpustil skrze Otca nebeského všetky moje previnenia, ktoré ľutujem, a prosím ho o milosť, aby ma mohol

prijať do svojho náručia, keď príde môj čas. Zatiaľ nech prebýva u mňa Tvoj pokoj, trpezlivosť, láska a Božie požehnanie. Vďaka, sláva nášmu Bohu Stvoriteľovi, Ježišovi Vykupiteľovi a Duchu nášmu Posvätiteľovi. Amen. Anna Fabriciusová

Pripomienka T. G. Masaryka Počas druhého po-bytu v Petrohrade v roku 1917 napísal Tomáš Garrique Masaryk svoje spomienky na Slovensko na požiadanie redaktora tamojších Slovenských hlasov Vladimíra Hurbana. Skrátenú celostránkovú verziu Masarykovho článku v pôvodnom znení uverejnili s poznámkou, že článok je azda najvýraznejším autobiografickým dokumentom, hovoriacim o vzťahu Masaryka k Slovákom. Nemám poznačený presne

bibliografický údaj z roku 2000, ale pre hodnotový význam sa rád podelím s jeho obsahom. Z článku vyberám myšlienky Tomáša Garrique Masaryka: ... či rodinným, či rodovým pôvodom som Slovák. Prvé detské roky som prežil medzi Slovákmi, lebo môj otec pochádzal rodom z Kopčian. Môj strýc, u ktorého som žil dva roky, bol Slovák. Myslím, že som po krvi čistý Slovák. Až do svojho štrnásteho roku nebol som národnostne nijako povedomým. Vplyv slovenčiny sa v rodine udržoval. Otec môj nikdy nevyslovoval ř a niektoré bežné slovenské výrazy sme stále užívali. Niet skoro žiadneho rozdielu v týchto krajoch medzi slovenskou a moravskou slovenčinou. V kroji

21

som nechodieval, ale kopčianska babička, keď nás navštívila, prinášala mi ako darček široké gate. Prvý záblesk národného cítenia zažil som v Čejkoviciach. Asi v tejto dobe som si uvedomil svoj slovenský pôvod. Cítil som, že som pôvodom Slovák. Vo Viedni na univerzite, keď som bol starostom (predsedom) Akademického spolku, na schôdzach zhlukli sme sa my Slováci dovedna a spievali sme slovenské pesničky. Môj kolega zo Bzenca vždy zavolal: Slováci! a už sa spievalo po slovensky. Od druhej polovice 80. až do konca 90. rokov chodil som na Slovensko na prázdniny. Na Bystričku pri Turčianskom Sv. Martine. Vyhľadal som si toto miesto preto, aby som pracoval pre československé zblíženie a zjednotenie. Kládol som veľkú váhu na to, nech si Slováci píšu, ako chcú. Hlavná vec je v tom, že v skutočnosti sme jedno, lebo Slovák rozumie Čechovi a Čech Slovákovi. Slovenčina jestvuje, a preto nám nemusí a nesmie prekážať. Ja som prežil ten

československý program. Tá hrsť spomienok to ukazuje: ukazuje, že mne slovenčina bola podstatným prvkom môjho duchovného intímneho vývoja. Nazdávam sa, že tento výňatok z Masarykovho článku o jeho slovenskom pôvode, o jeho vzťahu ku Slovensku a o vplyve Slovákov a slovenčiny na jeho osobnostný duchovný vývoj, mohol by byť v nadväznosti na článok historika Milana Zemku podnetom pre súčasnú generáciu Slovákov na vytvorenie svojho vzťahu k tejto osobnosti bez sporu jednej z najväčších v histórii slovenského národa. V protiklade k Masarykovi sú mnohé súčasné pochybné idoly, celebrity alebo reprezentanti politickej, kultúrnej, hospodárskej, športovej a ostatnej verejnej sféry len chatrným bezduchým produktom našej doby. Mali by sme byť hrdí, že taký významný človek európskeho a svetového významu sa hlásil uvedomene a hrdo k svojmu slovenskému pôvodu. Ivan Chorvát st.

Rolničky Dňa 14. 10. 2007 navštívili náš cirkevný zbor milí hostia, detský spevokol ROLNIČKY z cirkevného zboru v Sučanoch so svojím zborovým farárom Mgr. Jánom Oslíkom. Rolničky nás potešili zaspievaním pekných piesní, ktorými popretkávali celé služby Božie. Slovo Božie zvestoval brat farár Oslík. V kázni nám ponúkol dva spôsoby života: život s Kristom a život bez Krista a nabádal nás k zamysleniu nad sebou v tomto uponáhľanom svete. Našim hosťom srdečne ďakujeme a prosíme nášho Pána, aby požehnával Rolničkám pri ďalšej práci, ale aby sa priznal aj k nášmu detskému spevokolíku, ktorý svoju činnosť len rozbieha. Vás, bratia a sestry,

22

prosíme, aby ste svoje deti a vnúčatá nenechávali doma, ale aby ste ich na nácvik spevokolu privádzali každý piatok o 16:00 hod. na našu faru, kde pod vedením brata kantora Tomáša Škrabana mávajú svoje nácviky. Elena Zemanová

Návšteva Banskej Bystrice Detský spevokol Rolničky vznikol v máji 2005. Na začiatku nás bolo asi 5 detí, teraz je nás približne 25 členov. Zo začiatku sme chodili vystupovať iba do blízkeho okolia. Neskôr nás stále pribúdalo, vedeli sme lepšie spievať, tak pán farár povedal, že môžeme ísť spevom potešiť aj iné srdiečka. Na spevokole sa stretávame každú sobotu od 9,30 do 11,30 hod. Učíme sa tam rôzne piesne, väčšina z nich hovorí o našom dobrom Pánovi. Teraz vo vianočnom období spievame aj koledy a nacvičujeme vianočný program. Naše najdlhšie vystúpenie bolo u vás, v Banskej Bystrici. To, že pôjdeme k vám vystupovať, sme sa dozvedeli od pána farára. Prišiel na spevokol a povedal, že nacvičíme aj nové piesne. Všetci sme sa do Banskej Bystrice veľmi tešili a spievali sme ešte usilovnejšie. Konečne nadišiel čas a mohli sme ísť. Stretli sme sa v nedeľu ráno 14. októbra pred kostolom v Sučanoch, rozdelili sme sa do áut a mohli sme sa vybrať na cestu.

Boli sme netrpezliví, cesta sa nám zdala nekonečná, ale dočkali sme sa. Vystúpili sme pred kostolom, nachystali sme sa, obliekli sme si naše zeleno-oranžové kostýmy s rolničkami a Služby Božie sa začali. Zaspievali sme všetky piesne, ktoré najčastejšie spievame a máme ich najradšej. Po skončení služieb Božích nás všetci pochválili a dostali sme obed. Obed bol výborný a všetkým nám veľmi chutil. Náš výlet sa blížil ku koncu. Hoci sme sa dobre cítili, museli sme sa rozlúčiť a vybrať na cestu. Všetci sme dobre došli domov. V Banskej Bystrici sa nám veľmi páčilo. Odchádzali sme spokojní a sme šťastní, že sa vám náš spev páčil a dokázali sme vám ním urobiť radosť. Boli by sme radi, keby sme ešte mohli prísť k vám spievať aj nabudúce. Katarína Maťašová, členka spevokolu Rolničky

23

Nemecké evanjelické gymnázium u nás Evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici privítalo v termíne od 26. 10. 2007 do 2. 11. 2007 hostí z partnerskej školy z Nemecka. Našu školu navštívili učitelia, žiaci a rodičia zo Stuttgartu zo spolkovej republiky Bádensko – Württenbersko. Vzájomná spolupráca obidvoch škôl je potvrdená zmluvou, ktorá zahŕňa návštevy žiakov a pedagógov na vyučovacom procese. Už dvakrát sa žiaci z nemecko – slovenskej bilingválnej sekcie nášho evanjelického gymnázia zúčastnili výmenného pobytu v Nemecku, mali možnosť porovnať vyučovanie, školské i mimoškolské aktivity. Obidva jazykové pobyty boli pre našich žiakov veľkým prínosom a nezabudnuteľným zážitkom. Práve teraz sme mali možnosť opätovať ochotu a starostlivosť nemeckým priateľom. Ich prejavený záujem navštíviť Banskú Bystricu bol pre nás poctou a zároveň výzvou. Naše kroky smerovali po vzájomnej dohode do Viedne, odkiaľ sme spoločne putovali cez Bratislavu na stredné Slovensko. Program, ktorý sme pripravili, im umožnil bližšie spoznať dianie v škole, súčasný život v meste i jeho minulosť. Žiaci, rodičia a niektorí pedagógovia

24

boli ubytovaní v rodinách, ostatní hostia v hoteli. Predpoludnia boli venované vyučovaniu, na ktorom sa aktívne zúčastnili aj naši hostia. Boli to hodiny cudzích jazykov, náboženstva, ale aj prírodovedných predmetov. Popoludnia trávili hostia prehliadkami mesta a jeho okolia. Zvlášť zaujímavá bola návšteva dreveného artikulárneho evanjelického kostola v Hronseku, prehliadka „zlatej Kremnice“, prechádzka na Šachtičku, Donovaly. Program sme slávnostne zakončili spoločnými slávnostnými službami Božími pri príležitosti reformácie. Služby Božie sa niesli v spoločnom duchu, piesne, čítanie epištoly, vystúpenie spevokolu a príhovor boli v obidvoch jazykoch. Kázeň slova Božieho mal brat farár Daniel Koštial. Na záver odznela evanjelická hymna Hrad prepevný najprv v jazyku slovenskom a následne v nemeckom. Nadišiel čas rozlúčky, nezaobišiel sa bez vzájomných sĺz a smútku. Nadviazali sa nové kontakty a priateľstvá, spoznali sme nové zvyky a kultúru. Karin Straková

Moja voľba Na Evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici som sa rozhodol prestúpiť preto, že milujem Boha a chcem sa o Ňom dozvedieť čo najviac. Cítim sa tu príjemne a v žiadnom prípade by som odtiaľto neodišiel. Nevadí mi ani, že na obedy a na telesnú výchovu chodíme do inej školy. Cez obed sa môžeme so spolužiakmi porozprávať a tí, ktorí na obedy nechodia, navštevujú rôzne krúžky, na ktorých všeličo vyrábajú. Dievčatá napríklad

vyrobili krásny adventný veniec pre našu triedu. Páčia sa mi nielen bohoslužby pre našu školu, ale chodievam do kostola s mamou aj v nedeľu, lebo počujem zaujímavé kázne, pekný spev a organovú hru. Som rád, že môžem byť študentom Evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici, kde je dobrý kolektív žiakov i profesorov. Je to výborná škola. Dávid Oboňa, študent sekundy EG

Rozhovor s Ing. arch. Dušanom Čupkom Pôsobenie Kuzmányho kruhu Uplynuli už dva roky od obnovenia činnosti Kuzmányho kruhu v Banskej Bystrici. Ako si, pán architekt, spomínate na okamih jeho vzniku? 23. septembra 2005 sme sa s manželkou zúčastnili celoslovenského podujatia Duchovné obnovy pre dnešok v Martine. Obdivovali sme okrem iného aj martinské spoločenstvo evanjelikov, ktoré tam prezentovalo nedávno uskutočnené krásne podujatia. Bolo z nich cítiť atmosféru družnosti, nadšenia, vzájomnej úcty a hrdosti k príslušnosti evanjelickej cirkvi. Také čosi nám v Banskej Bystrici chýbalo. Pri debate zauvažoval prof. Belo Riečan, prečo by na podobnom princípe nemohol fungovať Kuzmányho kruh aj u nás. Keďže vždy všetko závisí iba od ľudí, ktorí dokážu svoje predstavy aj reálne naplniť, prijal som jeho výzvu. Prof. Riečan sa tak stal programovým tvorcom podujatí a ja som si zobral na starosť zabezpečenie priestorov pre podujatia.

Iste si môžeme pripomenúť prvé stretnutie... Prvýkrát sa stretol Kuzmányho kruh 26. októbra 2005 v Klube architektov na Námestí SNP pri premietaní filmu Dobro ako princíp svetla a pravdy o profesorovi Igorovi Rumanskom, akademickom maliarovi. Spomínam si na veľký záujem, na sugestívny film, aj dlhú besedu o umelcovi a tvorbe filmu. A, pravdaže, aj na jeho grafický list Cesta, ktorý vytvoril na báseň Milana Rúfusa. Ako pokračovala práca v Kuzmányho kruhu ďalej? Odvtedy sa stretli priaznivci na ďalších devätnástich podujatiach. Z tohtoročných uvediem aspoň prednášku prof. ThDr. Igora Kišša na tému Žena ako Boží dar, predstavenie života a diela Viliama Figuša Bystrého v podaní PhDr. Marianny Bárdiovej a prednášku prof. Ing. arch. Janky Krivošovej Evanjelické kostoly na Slovensku. Vieme, že podujatia sa stretávajú s veľmi dobrou odozvou... Veľa záleží od témy, návštevnosť záleží aj od aktuálneho počasia. Ostatné podujatia boli

25

navštevované hojne a niekedy mám obavu, že nám priestory Klubu architektov nebudú už stačiť. Mimoriadne očakávaná a s veľkým ohlasom bola prijatá prednáška pani profesorky Krivošovej. Rád pripomínam, že je autorkou oltára v novom evanjelickom kostole v Sliači, autorkou veľkého obrazu v Malom chráme na Panenskej ulici v Bratislave, ale aj v Soli, v Leštinách, v Blatnici a ďalších. Je úžasné spoznať nových ľudí, ktorí sú ochotní podeliť sa s nami o svoje duchovné bohatstvo. Ako pristupujete k výberu tém, osobností... Výber prednášateľov a tém je v réžii prof. Riečana. Jeho široký rozhľad v kultúre, osobné kontakty a znalosť vzťahov sú základom pre pozvania významných osobností. Pozoruhodný môže byť aj fakt, že činnosť Kuzmányho kruhu zabezpečujeme my dvaja ako organizátori bez finančnej dotácie. Ale veľkým zadosťučinením je pre nás slovo vďaky prítomných. Čo pre Vás osobne znamená organizovanie podujatí? Na samom začiatku sme boli spolu s manželkou vďační za poznanie a priateľstvo prof. Bela Riečana, DrSc. O jeho výnimočnosti na poli vedy nikto nepochybuje, je uznávanou kapacitou nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Svedčia o tom mnohé ocenenia, ktoré dostal. Je váženou osobnosťou aj na poli cirkevnom, o čom sme mali možnosť presvedčiť sa osobne na niekoľkých ročníkoch celoslovenských podujatí Duchovné hodnoty pre dnešok a ďalších. Obdivujeme jeho bohaté životné skúsenosti, hlboké vedomosti a priateľstvo, ktoré plným priehrštím rozdáva. Obdivuhodný je jeho zápal pre vec a ideály, o ktorých je presvedčený. Prednášky, ktoré odzneli v Kuzmányho kruhu, boli úžasne obohacujúce, podnetné a poučné. A najmä priniesli nové vzťahy, nové kontakty budované na spoločnej platforme – dávať i dávať sa

26

druhým. Lebo prežiť hoci iba malú chvíľu s niekým výnimočným, skutočne stojí za to. Spresnime teda čas schôdzok Kuzmányho kruhu. Podujatia Kuzmányho kruhu sa konajú pravidelne posledný pondelok v mesiaci – s výnimkou prázdnin a decembra – o 17. 00 hod. v Klube architektov na Námestí SNP č. 7, na 2. poschodí. Kruh je otvorený záujemcom o kultúru, rozšírenie obzoru nepoznaných tém, spoznávania osobností a duchovné obrodenie.

Dušanovi Čupkovi za rozhovor poďakovala S. Očenášová-Štrbová

Senior klub SIMEON už aj v našom zbore Ďakujeme nášmu vnútromisijnému výboru za návrh, aby sa aj v našom banskobystrickom cirkevnom zbore začali stretávať skôr narodení či viacpamätajúci si. Prvé takéto stretnutie sa uskutočnilo 19. novembra 2007 v popoludňajších hodinách v zborovej sieni. Slovom občerstvil prítomných brat MUDr. Karol Mika. Bohu vďaka, že sa toto prvé stretnutie zdarne uskutočnilo a zúčastnilo sa ho 24 cirkevníkov, zväčša sestier. Po krátkej modlitbe a speve sa ujal slova MUDr. Mika, ktorého prednáška či rozprávanie bolo veľmi zaujímavé. Hovoril hlavne o medziľudských vzťahoch, ktorými sa situácia v našom štáte, ale i cirkvi zhoršuje. Keďže

sme veriaci kresťania, máme si navzájom pomáhať a k tomu nás vedie aj Božie slovo: Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili. Brat Mika je nielen znamenitý lekár tela, ale aj lekár ducha. Tešíme sa na ďalšie stretnutie v seniorklube SIMEON a s láskou na jeho podujatia pozývame aj ďalších. V takomto spoločenstve sa môžete osviežiť slovom nášho Pána, tiež šálkou čaju či kávy, počuť pútavú prednášku, obohatiť sa priateľskými rozhovormi a vymeniť si svoje životné skúsenosti, prosto, cítiť sa príjemne. Ján Balkovic

Skrytá kvapka blenu Čas štedrovečerný sa už neodkladne blíži, chladnička je už pripravená vydať v pravý čas svoj obsah na použitie, možno aj nejaké vínko či pivo v komore čaká na zaliatie mastnej kapustičky, ale... Čo budú mať na zaliatie deti? Zvolenský medokýš – spásonosná myšlienka! Od myšlienky nebolo ďaleko k činu. Vybrali sme sa teda ku zvolenskej železničnej stanici ako obyčajne, chodíme traja: dedo, stará mama a vnuk. Tri tašky, v nich prázdne fľaše od kokakoly, a radosť, že sa sviatky už blížia. Čo nám mohlo pokaziť náladu? Plní optimizmu prišli sme šťastne k prameňu nevyčerpateľnej studničky, odhodlaní čakať v dlhom rade. Vodička je to výborná, chutná, vraj aj zdravá a celkom určite zadarmo, čo tiež nie je dnes zanedbateľná devíza. Na naše prekvapenie boli sme v rade asi tretí pri jednom kohútiku, lebo aj pri druhom sa

vytváral rad, kde ľudia netrpezlivo čakali. My sme začali plniť našou osvedčenou metódou – jeden fľaše podáva, druhý plní a tretí odoberá a ukladá. Tak nepríde nazmar ani kvapka a ide to rýchlo. Za nami, samozrejme, ľudí pribúdalo. Medzi naberaním som sa dobromyseľne, aby reč nestála, prihovorila pánovi, ktorý stál za mnou, a pozdávalo sa mi, že je netrpezlivý. Tak to som urobiť nemala! Pán vycítil, že to, čo zamýšľal, sa bude dať zrealizovať. Hneď si začal pripravovať fľašu a hovorí mi: – Viete čo, budeme sa striedať. Ja dve fľaše a vy dve fľaše. Veď mám len zo štyri. No keď štyri, dobre, pomyslela som si. Ani som sa nespamätala a pán už plnil druhú fľašu. Potom my a potom on a potom – prišla pani, že ona má len tri fľaše... A teraz sa to začalo. Náš pán sa rozohnil hnevom spravodlivým:

27

– Ale, pani, veď vy ste prišli za mnou! – No a čo, veď vy máte fliaš, ako keby ste tú vodu išli predávať, a ja cestujem! – Nehovorte, pani. Ja keď cestujem, tak nejdem po vodu, a keď idem po vodu, tak necestujem! Decibely sa zvyšovali. – Prosím Vás, človeče, veď sa už celý trasiete, ako voľačo na voľačom! – Dajte pokoj, pani, keď ste chceli, mali ste prísť doobeda, keď tu nikto nebol, lebo ženy varili! – Viete čo? Nebudem sa tu s vami hádať, lebo mi ani tá voda za to nestojí! A mňa, ktorá som bola vlastne už znova tretia v rade, za oboma „sympatizujúcimi“, ťahal ten pán za rukáv, len aby si, nedajbože, nenabrala medzičasom ešte tej vzácnej vodičky jeho rivalka.

Keď si konečne nabral pán poslednú, dvanástu kokakolovú fľašu, ukončil debatu v predvianočnom „láskyplnom“ duchu poznámkou: – Ach, škoda, že nemám tých fliaš ešte zo štyridsať. Potom odišla pani so svojimi štyrmi naplnenými fľaštičkami a nakoniec sme si dokončili naberanie aj my. Myslím si však, že keď si napĺňal fľašky onen spomínaný pán, tá vodička – huncútka mu do každej fľaše tajne kvapla jednu kvapôčku blenu. A tá naša vodička bola čistučká a iste bude mať po štedrovečernom hodovaní svojou sviežosťou a výbornou chuťou veľký úspech. Marta Lehotská

Vianočná esej Otcovo posolstvo prišlo Keď umiera otec, odovzdá ešte svojim deťom tajomstvo svojho kumštu, posolstvo alebo múdrosť, ktorá ich má sprevádzať. Vždy sa domnievala, že je to tak. Ale život nie je iba o rozprávkach a v reálnom svete sa mnohé veci nedotiahnu vždy do konca. Úplne presne sa jej vo vnútri formuloval pocit, že toto stretnutie s otcom je posledné. Ešte pusa, pohladenie prstom po líci, ako jej to robieval, keď bola malá, objatie. Mocné. Dlhé. Nekonečné... Čím viac zaháňala onen pocit, tým nástojčivejšie si uvedomovala zázračnosť okamihu, ktorý chcela zastaviť, vrátiť, zopakovať. – Príď mi zase! – zašepla zlomeným hlasom. – Zbohom, – povedal. A ešte pápá, až kým sa nestratil z obzoru. Vždy to tak bolo.

28

– Nebuď smutná, mama, o pár dní príde Ježiško! – všimol si slzu jej malý syn. Ale kým boli Vianoce, prišla tá správa, ktorá pomätie zmysly, zasekne hrdlo, ktorá nepustí slzu, vytvorí prázdno, zastaví chod sveta, ktorá... Ako si mi mohol odísť bez toho, aby si ma nevyprevadil na cestu nejakým vážnym slovom? Vždy, keď mi bolo v živote najhoršie, držal si ma v tichosti za ruku, až kým sa prívaly bolesti nezmiernili. Ako budem žiť, keď už neprídeš? Čoho sa budem držať? Čo si budem opakovať? S čím mám pokorne súhlasiť? Nechápala, že aj takto môže odísť otec. Naraz. Bez slova. Bez radosti z darčekov. Na Vianoce. Smútok za otcom sa zväčšoval a stupňoval a niekedy až fyzicky bolel. Premkýnali ju predstavy o priestore neba, anjeloch... O tom, či nemá ocko priveľmi

zvädnuté krídla, akú má tvár, keď ho nič nebolí, či je tam zhovorčivejší, či aj tam rastú huby a či sa stretol, s kým sa chcel. Ale Pán Boh pokračoval vo svojej načatej realizácii a doprial jej niekoľko výnimočných momentov. V objemnej obálke dostala darom knihu najkrajších sôch anjelov s priliehavými veršami. Koľko len mali podôb... Anjelici s tučnými zadočkami a spanilé panny, prihrbené starenky, mladé ženy s deťmi, anjel vzpínajúci sa zo všetkých síl, anjel odovzdaný i podopretý paličkou, ubolený, utýraný, ale aj s miernym či vyrovnaným pohľadom. Hľadala podobu svojho otca. Nachádzala i nenachádzala... Stále sa obávala, či mu tam nie je chladno a či má čo čítať... Ocitla sa na výstave. Pod klenbami výstavnej siene zostala s obrázkami sama. Čo jej to maliar namaľoval? Ako tomu má rozumieť? Rôznym spôsobom sa striedali veľké plochy fádnych farieb teplých tónov. Nechala myšlienky plynúť. Nekládla otázky. Nechala obrázky na seba pôsobiť. A ony prehovorili úplne jasnou rečou: toto je nebo. Decentné, tiché, slobodné, priestranné a teplé, kde anjeli dýchajú pokoj a vydychujú dobro. V tej chvíli sa jej srdce naplnilo uspokojením, že otcovi je dobre. Vtedy, v čase neustáleho strádania a obáv, vstúpil jej otec do sna, v ktorom bolo všetko skutočné. Lúka posiata margarétami a klinčekmi, krajina preteplená slnkom, ľudia fascinovaní scenériou končiarov – usmiati a spokojní. On bol tiež skutočný. Nič nekomentoval, prežíval stretnutie mlčky. A potom sa rozhovorili o trávach a kvetoch a chladnej zemi a snehu na končiaroch a uprostred taľafatiek sa jej vo sne spýtal: – Ozaj, a máš odo mňa prstienok? Táto otázka jej doslova vyrazila dych. – Prečo sa ma to pýtaš, ocko? Ty, ktorého nikdy nezaujímali veci a predmetné dary. – Iba tak, či máš odo mňa prstienok. Na pamiatku.

Darmo sa zlostila, že kladie otázku neadekvátnu ich vzťahu, darmo mu vysvetľovala, že prsteň nepotrebuje, že dostala už od neho predsa to hodnotnejšie, najväčšie: príklad, ako byť v živote slušným, ako vedieť byť ticho, ako si stáť v slove. On si tak ako vždy trval na svojom: – Prstienok navždy. Ockovi nebolo treba opakovať a tak jej bolo veľmi trápne, že opäť musela vyslovovať to isté: – Mám predsa väčšie poklady: tvoje poznámky z prečítaných kníh, výpisky výnimočných myšlienok, tvoje knižky a staré platne, vtáčence, čo hniezdia v našej hore... Hádam by si ich neprekryl vecou z ligotavého kovu? Bol smutný. Dlho mlčal. Toto ale nebolo jeho ticho. V tomto mlčaní bolo nepochopenie, neporozumenie. Hľadel do diaľky, akoby prosil múdrosť zhora o pomoc. Postavil sa z pníka, na ktorom sedel a z ktorého chrbtom ruky pohládzal rozkvitnutú trávu, aby kým zo sna odíde, povedal potichu, krehko, ale naliehavo: – Tak si daj urobiť zlatú ružu... Odo mňa. Navždy. Zo zrniečok zlatého prášku. Nikdy na porozumenie nepotrebovali veľa slov. Stačil obraz, metafora, myšlienka z knižky, ktorú spolu čítali. Keď vyslovil tento symbol, vedela, čo spredmetňuje. V škole počúvali príbeh Zlatý prach od Konstantina Paustovského. O obsahu príbehu, najmä o dojatí, ktoré sugestívnym podaním pani profesorka celej triede spôsobila, hovorila doma otcovi. Nič nepovedal. Vstal a priniesol v bielom pláne zaviazanú knihu K. P. V príbehu išlo o celoživotné zbieranie zlatého prášku zametača ulíc a zlatníckych dielní, aby raz mohol dať vytepať zlatú ružu pre svoju milú. Otec sa nikdy neopakoval, ale kým vyslovil slová zlatá ruža, trikrát spomenul prstienok. Chcel ju niekam doviesť, nasmerovať.

29

Nenadarmo volil postupnosť. Prišiel jej niečo dať. Otca naraz fyzicky nebolo, sen sa pominul. Zostal jeho tichý hlas: – Zlatý prášok je v pokore. V tichosti. V dobrom slove. V láske, ktorú dáme, v dobre, ktorým nasýtime druhých. Neprestaň zbierať zlatý prášok. Mysli na ružu. A na nebeského Otca, ktorý ťa bude držať za ruku. Umieral postojačky, ako umierajú chlapi. A že nestihol odkázať, vrátil sa v sne. V sne dopovedal, možno odovzdal spisovateľove

slová symbolicky zhmotňujúce zlatú ružu. Lebo „každá minúta, každé náhodou utrúsené slovo alebo pohľad, každá hlboká či žartovná myšlienka, každé mimovoľné hnutie ľudského srdca, ako aj letiace páperie topoľa či odraz hviezdy v kaluži – to všetko sú zrnká zlatého prášku...“ Pocítila som tento sen ako vianočné posolstvo. Lebo vianočné posolstvo je o dávaní darov najväčších... Slavomíra Očenášová-Štrbová

Voľby zborových farárov 18. novembra 2007 pod vedením predsedníctva Zvolenského seniorátu – Mgr. Petra Jána Sotáka a PaedDr. Slavomíra Hanusku sa konali v banskobystrickom cirkevnom zbore voľby zborových farárov. Zborové presbyterstvo kandidovalo brata farára Mgr. Daniela Koštiala a sestru farárku Mgr. Slávku Koštialovú. Cirkevný zbor si na volebnom konvente zvolil oboch menovaných za zborových farárov. Voľba nadobudne

Adventná besiedka V sobotu 15. decembra zorganizoval náš cirkevný zbor a vnútromisijný výbor detskú adventnú besiedku. Pred druhou hodinou popoludní sa do zborového domu začali schádzať menšie i trochu väčšie deti so svojimi rodičmi. Deti na besiedke čakal zaujímavý program, kde uplatnili svoje šikovné ruky, zvonivé hlásky, hravosť, tvorivosť a zvedavosť. Určite si pochutili aj na vynikajúcich koláčikoch, ktoré napiekli viaceré sestry z nášho zboru. Na začiatku sa všetci po úvode sestry farárky Slávky Koštialovej

30

právoplatnosť po uplynutí 30-dňovej apelačnej doby. Novozvoleným farárom želáme, aby im Pán Boh každé ráno prebúdzal ucho k Jeho slovu, neutíchajúci entuziazmus pri povzbudzovaní chorých, potešovaní smútiacich, napomínaní zblúdilých, vytrvalosť v horlení za Božie veci, trpezlivosť pri prekonávaní prekážok a ochotných spolupracovníkov. Redakcia

Potom sa už deti pod vedením sestier učiteliek Janky Turekovej a Janky Majerovej venovali vlastnoručnému zhotovovaniu vianočných ozdôb. V permanencii boli nožnice, lepidlá, papiere aj iné vhodné materiály, ktoré sa pod ich šikovnými prstami veľmi rýchlo menili na vkusné ozdoby. Tie potom na záver zavesili na stromček, ktorý bude počas nastávajúcich vianočných sviatkov zdobiť náš chrám.

spoločne s bratom farárom Danielom Koštialom pomodlili, radostne oslávili blížiaci sa príchod Pána Ježiša piesňami pod vedením sestry Ľubky Šebeňovej a brata Tomáša Škrabana a potom čakal na deti i dospelých program skrývajúci v sebe poučenie. Rodičia sa od brata Vladimíra Terema dozvedeli, ako viesť svoje deti, hlavne predškolákov tak, aby im vštepili do srdiečok lásku k Pánu Ježišovi. Deti si zase prostredníctvom scénky v podaní našich mladých Lívii Jošthovej a Michala Kovara mali možnosť uvedomiť dar Pána Ježiša pre náš život. Zasúťažili a predviedli svoje schopnosti. Sladkosťami a čajom zas núkali sestra Elena Zemanová, Mária Likavčanová a Libuša Riečanová.

Všetkým, ktorí sa pričinili o vydarené popoludnie, patrí veľká vďaka. Najmä za to, že prítomné deti aj ich rodičia mali možnosť – v zamyslení i príjemnej činnosti – spoločne precítiť radosť z očakávaného príchodu nášho Pána. Ivan Chorvát ml.

Nevšedný štvrtkový večer V obyčajný štvrtkový večer adventu 13. 12. 2007 nás na chvíľu zastavil pokoj a konečne vystriedal stres aj únavu cez veľkolepý spev súrodencov Babjakovcov. Svojím utešeným vystúpením Terézia Kružliaková, Ján Babjak, Martin Babjak a Daniel Buranovský pohli duše v tých najcitlivejších záchvevoch a rozradostili srdcia, ktoré sa zrkadlili na tvárach 550 zúčastnených.

31

Jeden sa realizoval v tom, že dával, druhý v tom, že prijímal. A všetci sa realizovali v dávaní prijatom. Prišli, aby pozdvihli unavené pohľady, zvesené hlavy a nezodpovedané otázky opäť k nebu. A upriamili ich k Bohu, ktorý sa nám daroval, aby sme sa aj my darovali iným - práve tým nevšedným mnohorakým spôsobom. A o tom je umenie života. Podoprieť človeka záujmom v jeho tiesni a hĺbke bolesti. V štvrtkový večer adventu sa na charitatívnom koncerte

32

v evanjelickom chráme spojili dohromady dary súrodencov Babjakovcov a láska, ktorá má záujem o blížneho v chorobe, bolesti, strachu... a spoločne s Lions clubom Gala Hronsek pod vedením Ing. Daniela Janša sa pretavili do zrozumiteľnej podoby, ktorá veríme, zažne malé svetielko radosti ustráchaným a volajúcim deťom po uzdravení na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Slávka Koštialová

Denisa Voskárová Deň a noc Ráno ma budia jemné lúče; to slnko života hlási sa k svetu do súmraku. S ponorením sa do tmy nesúhlasia hviezdy, svetlušky, pouličné lampy, sviečky a majáky. Sú tu aj pre mňa... Možno práve preto čierno-biely pesimizmus noci stráca silu tieňov vo svetle poznania.

Milodar na Banskobystrický evanjelik 3/2007 † s. Helena Nagyová: 200,s. Anna Fabriciusová: 150,s. Cabanová: 100,Dom opatrovateľskej služby Krivánska: 360,s. Blanka Petianová: 500,s. Blanka Miklasová: 500,s. Lamperová: 1000,s. Anna Tóthová: 500,filiálka Kynceľová: 1000,filiálka Podlavice: 1000,Milodary pri prevzatí časopisu: filiálka Nemce: 800,filiálka Sásová: 1085,Z plastovej pokladničky 29. 10. 2007: 2.308,Z plastovej pokladničky 10. 12. 2007: 788,Tlač druhého čísla Banskobystrického evanjelika: 15.077,-Sk

33

Vlasta Čupková Svetlo v nás Svetlo je zázrak, víťazstvo nad tmou znamená. Lúč slnka, ktorý hreje, úžasná myšlienka ako semienko nádeje. Voda, ktorá osvieži, hviezda jasná, ktorá ti cestu osvieti. Pieseň, ktorá poteší, nádherná láska, ktorá všetko rozsvieti. Báseň, ktorá posilní, inokedy skyva chleba, ktorá nasýti. Aj dieťa – ligotavá iskrička, i múdrosť starca, čo rokmi prekvitá. Teplá dlaň, ktorá pohladí, mamina náruč, ktorá privinie a ochráni. Najväčší zázrak – svetielko v nás, čo zapálil náš Pán. Vďaka Ti, Pane, za tie dary svetla, ktoré nás vedú životom. Veď pomáhajú hľadať pravdu o tom, čo teraz je a čo bude potom.

Redakcia Banskobystrického evanjelika úprimne želá všetkým čitateľom požehnané, milostiplné vianočné sviatky, svetlo porozumenia a lásku v dušiach, pohodu v rodinách a v novom roku 2008 pevné zdravie a vôľu nasledovať Hospodinove kroky.

34

K Svetlu sveta Budím sa a zaspávam s Tebou. Si mojím svetlom, celým svetom, prebdievaš so mnou mojou nocou. Si rukoväťou Malého voza, plného padajúcich hviezd. Sny sa mi plnia podľa Tvojej vôle. Si mojím kolesom, krížom, volaním, si mojím svetlom v tuneli. Nocou sa rozmieňaš na halieriky tisícich tušení, aby si bol s ranným svitom novou šancou mojich túžení. Premieňaš sa na zlaté C a D vo tme, aby si bol CD vo dne. Dávaš, hreješ. Prehrievaš dušu, prenikáš do srdca. Nie nedočkavo a vášnivo. Máš čas. Pomaly presvecuješ, neprestajne prebleskuješ, nežne mihoceš. Aby som Ťa našla, keď sa potácam v temnotách. Aby som nezostala bez slov, predieraš sa ku mne hustým ránom s náručou dokorán. Viem, že ma miluješ a ešte si ma nevezmeš. Si pre mňa darom, lampou v tme. Si diamantovou iskrou, čo vo mne vznieti oheň. Ty držíš knôtik svetla môjho lampáša, Ty si zápalkou sviece života. Do plameňa sviečky vmaľúvaš vľúdne drahé mená. Tunelom do sna vraciaš milované tváre. A až keď tu nie sú, odkryješ, čo dali, kým boli, a čo znamenali. A je to presné: vezmeš – dáš. Si večný. Si hore, si dolu. Si vidno a tma a dobro. Prichádzaš ráno, sila, zázrak. Šťastní tí, čo sa Ťa v prosbách dočkajú. Tvoj trblet vlieva nádej chorým a smutným. Ľudská sinusoida premeny chce byť stálosťou Tvojho lúča. Vypĺňaš obrovský priestor pod nebeskou klenbou, aby si spájal ľudí sveta. Odjakživa odhaľujú, odkrývajú a snažia sa porozumieť Tvojmu vesmíru. Ešte im to potrvá... Hríb žiare ľudských chýb prihrieva oheň bolesti. V Los Alamos prestala rásť tráva. Aj to sa stáva. To svetlo ohňa bolesti – to aby sme už neresti nekládli tesne vedľa seba... Si lampášikom poznania, si kahančekom na hrobe. Si správnou šancou v starobe. Si mäkký opar, opar zmyslový. Si slnkom lásky, si spaľujúci, trýznivý. Si prísvit, jas, svetlosť, žiarenie. Trblieceš sa, iskríš, dávaš znamenie. Som tieňom Tvojich nadýchnutí, predmetom Božských rozhodnutí. Nájdenou ovečkou Spasiteľa, osudom večného iluminátora. Svieť, Svetlo sveta. A navždy zostaň slnkom, Bože náš. Slavomíra Očenášová-Štrbová

35

TITUL DO KNIŽNICE

BANSKOBYSTRICKÝ EVANJELIK Časopis Cirkevného zboru ECAV Banská Bystrica. Redakcia a administrácia: Ev. a. v. farský úrad Banská Bystrica, Lazovná 42. Redakčný kruh: Slavomíra Očenášová-Štrbová, Elena Zemanová, Pavol Martuliak, Daniel Koštial, Slávka Koštialová , Marta Lehotská, Andrea Valentová, Matej Žilák, Igor Kovačovič. Jazyková úprava: Ivan Očenáš. Grafická úprava: Matej Žilák. Tlač: ESPRINT, s. r. o. Banská Bystrica