Cádroviny Časopis pre žiakov ZŠ Cádrova a ich fanúšikov
Školský rok 2012/2013 Vyvolávacia cena 0,33 EUR
Šibi ryby mastné ryby, Ušli dievky do koliby. Keď ich zajko uvidel, Od údivu odišiel. Dievky strašne výskali, Od radosti pískali. Keď ich zajko vyšibal, Tak hneď plný košík mal. Autor: Dávid V., 3.A * Konverzný kurz: 1 EUR = 30,1260 Sk
Číslo 1
Obsah Editoriál ................................................................................. Chyba! Záložka nie je definovaná. Výroky mesiaca ......................................................................................................................... 3 V horúcom kresle........................................................................................................................4-6 Európa v škole....................................................................................................................
7-10
Hviezdoslavov Kubín...................................................................................................................10 Okienko Zelenej školy............................................................................................................11-12 Športom ku zdraviu ...............................................................................................................12-13 Beseda s p. Bratom.......................................................................................................................14 Vlastná tvorba.........................................................................................................................15-24 Naši najúspešnejší........................................................................................................................25 Čo nás čaká a neminie.................................................................................................................26
Redakcia Cádroviny Školský časopis žiakov ZŠ Cádrova ročník VI., číslo 1. Odborný dohľad: Mgr. Elena Kaštelyová, Mgr. Zuzana Olejková Výtvarný dohľad: pani učiteľky prvého a druhého stupňa Redaktori: žiaci 1.a 2.stupňa našej školy
2
Veselá Veľká noc, je tu všetkým pre radosť. Mamičky pečú koláče, sú ich plné pekáče. Dievčatá kraslice maľujú, farbami pritom čarujú. Na korbáčoch mašličky, farebné sú stužtičky. Chlapci šibú dievčatá, ani vodou nešetria. Oblečenie mokré majú, domov sa prezliecť utekajú. Už sa končí oblievačka, pre chlapcov to bolo hračka. Z výslužky sa radujú, mince im vo vrecku štrngajú. Autor: Alex N., 3.A
Veľkonočný pondelok Keď prichádza Veľká noc, Hanka piští o pomoc. Prichádzajú chalani, šibú ako barani. Veľkonočný zajačik, servíruje koláčik. Vyšibaná Hanička, priniesla im vajíčka. Autor: Hanka B., 3.A
3
Do našej pravidelnej rubriky sa podarilo prispieť tentoraz našim žiakom. Situácia sa odohrala na hodine matematiky: „Žiaci, koľko stupňov majú uhly v trojuholníku?“ Otázka sa zdá byť jednoduchou, ale našich piatakov riadne potrápila. Na odpoveď sa nikto nehlásil, tak si pani učiteľka vyvolala.
A odpoveď?
No,
posúďte
v trojuholníku majú jeden stupeň.“
4
sami:
„Uhly
Tentokrát na vaše zvedavé otázky odpovedá nová pani riaditeľkaPaedDr. Miroslava Komorníková
? Ktoré predmety v našej škole vyučujete a kde ste študovali? Ahojte! V našej škole vyučujem geografiu. Študovala som na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a neskôr i na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. ? Ktoré predmety patrili v škole medzi Vaše najneobľúbenejšie a prečo? Nemala som veľmi rada hudobnú výchovu, pretože ako hovorí môj manžel – mám „hudobný hluch“! ? Aká je Vaša predstava dobrého učiteľa? Dobrý učiteľ by mal byť prísny, ale zároveň aj prístupný. Musí vedieť kvalitne podať učivo, aby ste Vy žiaci získali čo najviac vedomostí a zručností a hlavne ich musí vedieť vysvetliť tak, aby ste ich vedeli v budúcnosti prakticky využiť. ? Z ktorého mesta pochádzate? Prvých 18 rokov som žila s rodičmi v malebnej dedinke na západnom Slovensku, ktorá sa volá – Lúčnica nad Žitavou. Študovala som v Bratislave a teraz som sa do Bratislavy prisťahovala z Trnavy. ? Máte deti? Áno, mám dve dcérky – Viktóriu a Natáliu. Majú 14 a 12 rokov. ? Aké je Vaše obľúbené jedlo a ktoré jedlo najradšej pripravujete? Mám veľa obľúbených jedál, mám rada sushi a čínske jedlá, ale „nepohrdnem“ ani segedínskym gulášom a bryndzovými haluškami :-). Pre moju rodinu rada pripravujem cestoviny s rôznymi druhmi omáčok. Príprava tohto jedla zaberá pomerne málo času, čo je pre mňa dôležité :-). ? Čo najradšej robíte vo svojom voľnom čase? Najradšej vo voľnom čase športujem. Voľný čas rada trávim so svojou rodinou na dedinke, kde máme i záhradku, o ktorú sa veľmi rada starám. 5
? Máte rada šport? Venovali ste sa niekedy aktívne športu? Ktorý zo športov sa Vám najviac páči? Odmalička som mala veľmi blízky vzťah k športu. Milujem lyžovanie! Aktívne som behávala, robila som rádio – orientačný beh. V súčasnosti sa snažím chodiť behávať, prípadne navštívim hodinu aerobiku. Aktuálne najviac sledujem výkonnostné plávanie, pretože moje dcéry v ňom aktívne pretekajú. ? Aký je Váš nesplnený sen? Nemám nesplnené sny, som veľmi šťastný človek. Mám krásnu a zdravú rodinu, a to je moje najväčšie šťastie. ? Máte doma nejaké zvieratko? Ktoré zvieratko patrí k Vašim favoritom a ktoré, naopak, „nemusíte“? Máme doma psíka, volá sa Gino. Je veľmi krásny a moje dcéry ho úplne zbožňujú. „Nemusím“ mačky v dome. ? Čítate rada? A ktorá kniha bola Vašou najobľúbenejšou v detstve a prečo? Čítam veľmi rada, ale k čítaniu sa dostanem iba počas dovolenky. V detstve som mala rada „Malého princa“. ? Vyhrali ste niekedy nejakú súťaž? Čo ste získali? Bola som Majsterkou Slovenska v rádio – orientačnom behu, to bol asi môj najväčší úspech. Okrem toho som bola úspešná aj v geografických olympiádach :-). ? Aké je Vaša predstava ideálnej dovolenky? Viete už, kde strávite tohtoročné letné prázdniny? Máte obľúbené dovolenkové miesto, destináciu? ? Mám rada aktívne dovolenky, teda také, kde môžem skombinovať pohyb s oddychom. Lyžovačka je pre mňa ideálny relax – cez deň brázdime svahy a večer odpočívame s rodinkou vo wellness. Na leto ešte nemáme vybratú dovolenku. Čo sa týka destinácií – veľmi rada ich striedam, aby som spoznala viac krajín. ? Čo sa Vám v našej škole páči? Okrem našich učiteľov a Vás žiakov sa mi veľmi páči pozemok, na ktorom sa nachádza naša škola. Stále mám pocit, že som v prírode, a to sa mi veľmi páči. Keď si ho postupne spolu skrášlime a budeme sa oň starať, môže byť úplne úžasný. Teším sa na to, aká bude naša škola pekná aj zvonku, keď sa postupne zrekonštruuje. Verím, že sa na to tešíte aj Vy! Ďakujeme za rozhovor. Zhovárali sa: žiačky 5.A
6
I tento rok sa naši žiaci zapojili do literárnej a výtvarnej súťaže Európa v škole. Tento ročník bol pre nás mimoriadne úspešný. V literárnej súťaži 1.kategórii získali 1. a 2. miesto naši dvaja tretiačikovia - Ivko Novysedlák a Jožko Hempfinger z 3.A triedy. V 2.kategórii v poézii si 1.miesto odniesla Katka Chmelárová zo 7.A triedy. Víťazné práce nás budú reprezentovať v krajskom kole súťaže. Veríme, že i tu budú naši žiaci úspešní. Srdečne všetkým blahoželáme! A tu sú víťazné práce:
Objavil som stroj času ! Kam sa teleportujem ? Už viem ! Doba dinosaurov ! Hm, radšej nie. A čo tak rok 1918 ? To by šlo. Idem teda do doby desiatich rokov. Stlačím gombík štart, do tabuľky napíšem rok 1918, pripútam sa, stlačím tlačidlo enter a vyrážam ! Prechádzam časovými bránami, všetko sa točí, stroj času bliká ... BUM ! Som v dobe, keď kone ťahali vozy. Obzerám sa, s kým sa len skamarátim ? Tam ide chlapec. „Ahoj! Teda, ty máš ale staré oblečenie. A čiapku máš roztrhanú! A nohavice máš celé od blata! Ou, prepáč. Zabudol som, že je rok 1918.“ Skamarátili sme sa rýchlo. Povedal som mu, že som z roku 2013. On sa ma spýtal, ako som k nim teda prišiel. Povedal som, že som sa teleportoval strojom času. Chlapec nemohol uveriť tomu, že niečo také ako je stroj času, existuje. Ja som mu povedal, že som sa tiež prekvapil, keď som ho objavil. Chlapec sa ma spýtal, čo mám vo vrecku. Ukázal som mu telefón a ceruzku. On mi ukázal uhlík a podkovu. Spýtal som sa, v akom štáte som to pristál. Povedal mi, že som pristál na mieste, kde je teraz v našej dobe mesto Žilina. Potom sa ma spýtal, v akom štáte bývam ja. Povedal som mu, že žijem na Slovensku. Opísal som mu celú Bratislavu. Rieku Dunaj, Bratislavský hrad a jeho okolie. On mi opísal krásy jeho mesta. Veľa som sa dozvedel a on tiež. Povedal mi trebárs, že bývajú v drevených chalupách s hlinenou dlážkou. Potom som povedal, že sa musím vrátiť do svojej doby. Ešte pred odchodom som mu povedal, že v roku 1991 sa Slovensko s Českom rozdelí. Povedal mi, že som ako veštec. Potom sme sa rozlúčili. BUM ! A bol som chválabohu v našej dobe, pretože tej najlepšie rozumiem. Autor: Jožko H., 3.A
Bolo horúce leto. V ten očakávaný deň pristálo na letisku M.R.Štefánika v Bratislave lietadlo. Vystúpil z neho môj dlhoročný listový kamarát Yoshizo Kawasaki. Má 9 rokov a pochádza z hlavného mesta Japonska, z Tokia. Stal som pred neľahkou úlohou. Mal som 7 dní na to, aby som mu ukázal naše krásne Slovensko. Tak sme si urobili plán. 7
1. deň: V tento deň som mu ukázal Bratislavu - hlavné mesto Slovenskej republiky. Začali sme návštevou Bratislavského hradu. Veľmi obdivoval krásny pohľad na Dunaj, na most SNP s modernou reštauráciou UFO a na Dóm sv. Martina. Hradbami sme prešli do Starého mesta. Pod Michalskou bránou som mu ukázal, koľko je od nás vzdialené Tokio. Krásnymi uličkami Starého mesta sme prišli na Hviezdoslavovo námestie, kde sme sa naobedovali v tradičnej slovenskej reštaurácii. Dali sme si typické slovenské jedlo bryndzové halušky. Deň sme ukončili plavbou po Dunaji na Devín. 2. deň: Skoro ráno sme nasadli na vlak IC Bratislava – Poprad Tatry. Cestou som mu ukazoval krásy Slovenska. Vysoké Tatry, naše veľhory, sú pýchou Slovenska. Najprv sme sa poprechádzali okolo Štrbského Plesa. Najväčším zážitkom pre nás bol výstup lanovkou na Lomnický štít. Aj sme sa trošku báli, ale ten výhľad stál za to. Dokonca sme zazreli aj kamzíky. Od únavy sme zaspali pri kozube na horskej chate môjho uja Števka. 3. deň: V tento deň som si pripravil pre Yoshiza veľké prekvapenie. Dnes mu ukážem moje rodné mesto – Bardejov. Už 3-krát bol Bardejov vyhlásený za najkrajšie mesto Slovenska. Poprechádzali sme sa po námestí, na ktorom je radnica a Bazilika sv. Egídia. MHD sme sa prepravili do Bardejovských Kúpeľov. Napili sme sa zdravej vody z prameňa a vypočuli sme si koncert na kolonáde. Deň sme ukončili relaxom vo Wellness Spa. Yoshizovi sa tu tak páčilo, že by tu aj ostal bývať. 4. deň: Dnes cestujeme autobusom do Košíc. Je to iba 70 kilometrov od Bardejova. Košice sa stali Európskym hlavným mestom kultúry. Obdivujeme tu Dóm sv. Alžbety, spievajúce fontány a potôčik, ktorý preteká námestím. Oddýchli sme si v cukrárni, kde som ho pozval na trojitú zmrzlinu. 5. deň: Dnes máme na pláne trasu Košice – Banská Bystrica. Cestou sme sa zastavili na Spišskom hrade, ktorý je najväčším hradom v strednej Európe. Po pár kilometroch sme prechádzali Levočou. Yoshizovi som vysvetlil, že tu žil veľmi známy Majster Pavol z Levoče. Cestou sme sa zastavili na salaši. Yoshizovi som poradil pirohy so zemiakmi. Veľmi mu chutili. Po dobrom obede sme vyrazili do Banskej Bystrice. V Banskej Bystrici sme sa poprechádzali krásnym námestím a potom sme navštívili Bystriansku jaskyňu. 6. deň: Je to predposledný deň, čo budem s Yoshizom. Neviem sa rozhodnúť, kam pôjdeme. Je toho tak veľa! Nakoniec štartujeme do Trenčína. Najprv sme si pozreli Trenčiansky hrad a potom sme sa vykúpali v kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice. Vykúpaní a plní zážitkov sme sa vracali späť do Bratislavy. Keď sme sa vrátili domov, pozreli sme si fotky z nášho celotýždňového výletu. Bol to super týždeň! 7. deň: Yoshizo dnes o tretej poobede odlieta domov do Tokia. Ideme ešte spolu do Starého mesta kúpiť suveníry pre jeho rodinu. Bratovi a sestre kúpil tričká so slovenskou vlajkou, mamke kúpil bábiku zo šúpolia a otcovi kúpil vyšívaný obraz s motívom slovenského folklóru. Utekali sme domov na dobrý obed. Potom sme ho odviezli na letisko. Boli sme smutní, že Yoshizo odchádza preč. Už sa veľmi teším na ďalšie leto. Yoshizo ma pozval k nemu do Japonska, do Tokia. Bude to super výlet! Autor: Ivko N.,3.A
8
Kde sa stretli rôzne rasy? V Európe sú ich masy. Usmievaví Číňania, všetky rasy omámia. Reštaurácie, obchodíky, malé stánky a ich triky, pomáhajú uveriť, že im je tu sveta žiť. Černoch brázdi poludníky, nemusí ísť do Afriky. Londýn, Paríž , Amsterdam ver - stretneš ho všade tam. Rozmanitosť v svojom zjave, mení beloch neustále. Hnedé oči v tónoch kávy, či zelené farby trávy, pridať k tomu modré -z neba a blond vlasy -to je treba! Kučery či rovný vlas, nižšia hmotnosť , vyšší vzrast. Pre spestrenie všetkých rás, beloch má tak podôb viac. Ako to už býva zvykom, kamarátstvo nie je trikom a tak všetky rasy spolu, obývajú metropolu. Spolu sme jej dali názov: Európsky ľudský náboj. Autor: Katka Ch., 7.A
9
Hneď ako sme privítali nový školský rok, dostali sme zaujímavú úlohu. Mali sme sa dozvedieť nejaké zvyky a tradície od spolužiakov z iných krajín. Po škole sme išli do našej školskej pekárničky, ktorú teraz prerobili na družinu. Krásne to tam ešte teraz vonia čerstvým perníčkom a brusnicovým čajom pani upratovačky Magdy. Sabína si sadla do tureckého sedu a vyhrnula si šatku. Pochádza z Turecka a len nedávno sa sem s rodičmi prisťahovala. Nataša povedala, nech začneme s domácou úlohou už teraz, lebo z nej bola nadšená ako malé decko. „Začnime tradičným jedlom,“ navrhla. Hneď začala ospevovať boršč. To je vlastne niečo podobné ako naša kapustnica, len tam ide cvikla a paprika, niekto ju má rád aj so smotanou, ja ani nie, ale myslím si, že so smotanou a chlebíkom je lepšia ako bez. Sabína porozprávala o jahňacom kebabe, ktorý má vždy na desiatu, Turci vyrábajú zaujímavý chlieb, ide tam iba múka, soľ a voda. Lajoš miluje tradičné štipľavé maďarské klobásky . Ďalej sme to rozvinuli o tradičné ošatenie a prostredie, kde sa krajina nachádza. Sabína spomenula dlhé nohavicové sukne a prekrásnu pahorkatú planinu s rozsiahlym morom. Neskôr pribehla Yon-Su, aby nám rozšírila poznatky o kimone a príjemnom poobedňajšom posedení pri japonskom bylinkovom čaji. A či ma to celé zarazilo a nevedela som čo povedať, keď my nemáme na Slovensku nič zvláštne a nevídané?! Práve naopak! Krajšiu zem ako je Slovensko nepoznám. Máme zo všetkého po troške: máme vinice, hory, prenádherné lesy, doliny a kotliny, veľa zdravých minerálnych prameňov... Mnoho národov si z našej zeme zobralo veľmi veľa a mnoho Slovákov ani nevie čo má. Som hrdá na náš folklór a na dobrých a srdečných ľudí, ktorých sme síce v minulosti stretávali oveľa častejšie ako dnes, ale stále som pyšná na svoju vlasť. Aj keď bolo rozprávanie mojich spolužiakov veľmi zaujímavé, svoje rodisko a svoju vlasť milujem najviac. Autor: Petra L., 6.A
V utorok 19.marca sa v priestoroch školskej knižnice zišlo 18 nadšencov prednesu poézie a prózy, aby si zmerali svoje recitátorské schopnosti. Pozornému sluchu a oku odbornej poroty neuniklo skutočne nič. Najviac zastúpenou kategóriou bola 1.kategória prózy, ktorú si vybralo až 9 súťažiacich. A kto nás bude v stredu 27.marca reprezentovať v silnej konkurencii okresného kola? Poézia 1.kategória: 1.miesto Simonka Habodászová (4.A) 2.miesto Daniel Rybár- francúzska trieda Próza 1.kategória 1.miesto Katka Miznerová- 4.A 2.miesto Miška Studená- 3.A 3.miesto Adam Piškanin- francúzska trieda a Doraid Sleiman (2.A) Poézia 2.kategória: 1.miesto Katka Chmelárová- 7.A 2.miesto Nina Szomolányiová (7.A) a Damian Drajna (5.A) 10
Próza 2.kategória: 1.miesto Saška Suchánková (5.A) 2.miesto Marek Turlík (7.A) 3. miesto Adam Novysedlák (5.A) Poézia 3.kategória: 1. miesto Simona Mišáková (8.A) Do okresného kola postupujú súťažiaci z 1.miesta. Všetkým víťazom srdečne blahoželáme, ostatným neumiestneným žiakom ďakujeme za odvahu a chuť súťažiť. Tešíme sa na budúci, už jubilejný, 60.ročník súťaže. Autor: p. učiteľka
Energia v našej škole Žiaci 7. ročníka našej školy sa zapojili do súťaže, ktorú organizuje EkoFond (neinvestičný fond zriadený spoločnosťou Slovenský plynárenský priemysel, a.s.), tentoraz na tému "Energia v našej škole". Ich prezentáciu si môžete pozrieť na stránke http://www.platforma.ekofond.sk/pokusy-a-videa/pokusy/136-vplyv-zateplenia-na-teplotu-vdomeku Všetkým odporúčame, je to veľmi zaujímavý pokus! Autor: žiaci 7.A
Jar
Vonku svieti slniečko, pošteklí nás na líčko. Vtáčiky si vyspevujú, teplú jar už oslavujú. Rozkvitajú jarné kvietky, všade cítiť samý peľ. A my, žiaci 1.A triedy, tešíme sa na výlet. Autori: žiaci 1.A triedy
11
Zber papiera Milí rodičia a žiaci, Zapojili sme sa do celoslovenskej súťaže „Výprava nádeje“. Ide o projekt Nadácie KVAPKA NÁDEJE a spoločnosti ZBERNÉ SUROVINY a. s. Hlavnou myšlienkou projektu je spopularizovať u detí environmentálnu problematiku spracovania odpadu a prebudiť v nich filantropické povedomie smerom k rovesníkom, pocit spolupatričnosti a solidarity s chorými kamarátmi, ktorí bojujú so zákernou onkologickou chorobou. Finančné prostriedky získané za zber papiera sú určené na nákup prístrojov pre onkologicky choré deti, pre Detskú nemocnicu na Kramároch. Deti môžu nosiť postupne papier do školy, Zberné suroviny nám pristavia neskôr kontajner. Prosíme Vás však o oddeľovanie kartónov od obyčajného papiera. Najaktívnejšie školy budú odmenené hodnotnými cenami a okrem finančného príjmu z vyzbieraného papiera budú mať aj možnosť prezentácie svojej školy v televíznej súťaži. Súťaž „VÝPRAVA NÁDEJE“ podporilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstvo životného prostredia SR ako aj Združenie miest a obcí Slovenska. Viac na www.vypravanadeje.sk
Januárový kurz korčuľovania V tomto školskom roku sa znovu skupina ,, športuchtivých,, detízapojila do KURZU KORČUĽOVANIA. 20 detí z I. stupňa - 2., 3., 4. ročníka sa zdokonaľovalo vo svojom korčuliarskom umení. Základy už boli, preto nás potešilo, že páni tréneri a pani trénerka nás rozdelili do družstiev mierne a výrazne –pokročilých. Vytvorili sme štyri skupiny, čo bolo fantastické, pretože v každej skupine nás bolo akurát toľko, aby sa nám tréneri mohli individuálne venovať a ani na chvíľu sme sa nezastavili, pretože nás mali krásne na očiach a ulievanie nehrozilo. Len, čo sme ukázali jeden obrat, už sa išlo na niečo nové, boli sme v nezastaviteľnom kruhu. Bolo to únavné, ale tak to má byť. Museli sme sa snažiť, pretože, keby sme nezvládli všetko, čo bolo potrebné, nemohli by sme postupovať ďalej. Teraz už každý, kto absolvoval výcvik, vie nielen základnú korčuliarsku abecedu, ale s korčuľami i s ľadom je kamarát a to povie len ten, kto sa na ľad teší. A MY SA TEŠÍME !!! Ďakujeme nielen ,,super“ trénerom, ŠK Tempo, p. Dr. Hečkovi, ktorý nám podujatie zabezpečil, ale aj ochotným rodičom, ktorí nám neúnavne pomáhali s obliekaním, vyzliekaním, zapínaním a odopínaním všetkého, čo korčuliar musí mať – p. Špačkovej, p. Šeprákovi, p. Bachárovej. Zima bola tohto roku naozajstná, taká ako má byť. Krásne zasnežená, mrazivá ako z obrázkov. A keď k tým obrázkom pridáme aj korčuľovanie, ľad a zimnú, veselú náladu, dostaneme pravé – nefalšované, zážitkové podujatie, ktoré naozaj stálo za to !!! Autor: p. uč. Vlasta
12
Minihádzaná 5. – 6. ročník 14. 3. 2013 Žiaci našej školy sa zúčastnili turnaja v minihádzanej. Odohrali spolu 4 zápasy proti ZŠ Dudová, ZŠ Žitavská, ZŠ Rajčianska a ZŠ Pri Kríži. Výsledky : ZŠ Cádrova : ZŠ Dudová 5 : 4 ZŠ Cádrova : ZŠ Žitavská 3 : 11 ZŠ Cádrova : ZŠ Rajčianska 5 : 19 ZŠ Cádrova : ZŠ Pri Kríži 5 : 5
Aj keď naši žiaci nepostúpili zo skupiny predviedli pekné a bojovné výkony, za čo im patrí veľká pochvala. Našu školu reprezentovali : Adam Novysedlák ( náš najlepší strelec), Dean Lida, David Gavalec, Peter Adamica, Damian Drajna, Lukáš Bednár, Zuzka Stoláriková, Filip Herman Autor: p. uč. Pišová
13
13.marec 2013 nebol veľkým dňom len pre našich deviatakov, ale i pre žiakov 3.,4., 5. a 6.ročníka, ktorí dostali jedinečnú príležitosť stretnúť sa osobne s pánom spisovateľom Romanom Bratom. Ja osobne som bola veľmi zvedavá o to viac, že som poznala len tie autorove knihy, ktoré napísal spolu s pani spisovateľkou Gabrielou Futovou. Neďaleko našej základnej školy- ZŠ Cádrova- bolo nedávno otvorené rodinné centrum OLIVO, ktoré okrem rôznych zaujímavých aktivít pre najmenšie deti a ich mamičky organizuje i rôzne podujatia pre nás starších. Už vo februári sme prvýkrát boli hosťami tohto úžasného miesta s množstvom zábavných atrakcií. Tentoraz OLIVO centrum privítalo pána spisovateľa. Dvere centra nám otvorila kučeravá usmiata pani a usadila nás do veľkej miestnosti, ktorá bola plná rôznych športových pomôcok, určená na hravé cvičenia detí. Po srdečnom uvítaní nám pán spisovateľ Roman Brat pustil malú ukážku z jeho sfilmovanej knižky „Aj kone sa hrajú“. Podrobne nám opísal svoju tvorbu a aj dôvody svojho písania. Na strednej škole sa venoval mnohým športom, najviac tenisu. Jedného dňa však stretol veľmi šikovné a sčítané dievča, do ktorého sa zaľúbil. Prestal sa venovať športu a vlastne kvôli nej začal oveľa viac čítať. Spolu vyštudovali Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a stali sa manželmi. Z rozprávania pána spisovateľa bolo cítiť radosť z práce, ktorá ho napĺňa a ktorú má rád. Venuje sa próze, hoci keď bol mladší, písal zaľúbené básne pre svoju manželku. Svojim čitateľom sa snaží ukázať a priblížiť dva svety. Jeden svet je počítačový - virtuálny a ten druhýskutočný, každodenný. Mnohí z nás, bohužiaľ, sústreďujú svoj skutočný život do virtuálneho sveta. Pán spisovateľ chce poukázať na to, ako deti odmalička neprestajne žijú počítačovými hrami, sú to časté témy jeho kníh. Často do diela vsadzuje aj spomienky na detstvo a na školské časy. Opisoval nám veľa svojich pocitov a zážitkov pri písaní. Počas besedy som si uvedomila jednu dôležitú vec, a to, že som v tento deň našla a počula rozprávať človeka, ktorý má veľmi podobné ciele, myšlienky a pocity ako ja. Od svojich šiestich rokov píšem príbehy a básničky. Počas celého jeho rozprávania som sa na neho pozerala s rešpektom, záujmom a sústredene ho počúvala. Bolo mi potešením stretnúť niekoho, kto rozumie vám rozumie a vy jemu. Autor: Petra L., 6.A v spolupráci s p. uč.
14
Šibačka Šibačka a polievačka, Bude dobrá naháňačka. Pred korbáčom utekám, Do sprchy sa hneď schovám. Už tu idú, už ma majú, Tu v sprchce ma oblievajú. Juchú, juchú kričím, Korbáč na mne fičí. Autor: Ninka J.. ,3.A
Veľká noc Veľká noc príde, Ježiško mi na pomoc ide. Šibaj, šibaj, mládenec, Dám Ti vajíčko aj štipec. Farebné sú kraslice, Pobozkaj ma na líce. Poliali ma mládenci, Mala som to v kredenci. Boli to farebné kraslice, Ktoré sme maľovali v izbici. Autor: Simonka, T., 3.A
Strach Keď som ešte malý bol, Raz som skoro odpadol. U babičky na dvore, Niečo bolo v pitvore. Keď som lepšie pozeral, Zistil som, že nie som sám. Niečo veľké strakaté, Chytilo ma za gate. Ako som sa preľakol, Od strachu som vykríkol. Zistil som až nakoniec, Že to bol len babkin pes. Autor: David V., 3.A
15
Vajíčko Ten náš malý Janíčko, Vyšibal si vajíčko. Vymaľoval kraslicu, Dal na ňu aj opicu. Mamka sa mu čuduje, Čo to Janko maľuje. Janko na to vajíčko, Nakreslil aj slniečko. Keď to ocko zbadá, Janíčkovi zadá: „Nakresli tam kvetinky A nie Tvoje blbinky.“ Sestra Miška žasne, Aké je to vajko krásne. Autor: Ema B., 3.A
Rok Na jar kvitnú pekné kvety, Píšem o tom dobré vety. V lete to iste viete, V bazéne sa vykúpete. Na jeseň je to isté, Bude padať farebné lístie. V zime je to veru tak, Bude krásny snehuliak. Autor: Miško B., 2.A
Strašidelný príbeh v Bratislave Bratislava je pekné pokojné mesto, až na strašidelné uličky a domy, kde sa potulujú bezdomovci a rôzni strašidelní ľudia. V Karlovke je jedna strašidelná ulička, cez ktorú chodím skoro každý deň. Jedného dňa som tadiaľ išiel večer z tréningu. Keď som prechádzal cez strašidelnú uličku, videl som ako bezdomovci v parku zakladajú oheň. Ako som na nich pozeral, zľakol som sa, že ma zbadajú, a tak som sa rozbehol domov. Na druhý deň som ich zase večer vyzeral, ale neboli tam. Zrazu som zbadal jedného muža, ako ide za mnou. Išiel som rýchlou 16
chôdzou až na zastávku, kde som nastúpil do autobusu. Muž nastúpil za mnou, no našťastie ho chytil revízor. Nasledujúci týždeň- dva som ich nevidel. V správach bolo, že v strašidelnej uličke niekto zabil jedného muža. Odvtedy som sa tam bál chodiť a hlavne som mal strach z bezdomovcov v nej. Vraj ten zabitý muž ich provokoval pohľadom. Z tréningov som začal chodiť s mamou autom. Jedného dňa sme s mamou zrazili opitého bezdomovca v strašidelnej uličke. Všetci ostatní bezdomovci na nás pozerali a nadávali nám. Potom sa tam bála chodiť aj mama a začal ma tam privážať aj odvážať tato. Neskôr som na internete zistil, že tento „kmeň“ karloveských bezdomovcov každý rok dáva obete duchovi Karlovej Vsi ako niektoré Africké kmene. Potom som mal od týchto bezdomovcov celý rok pokoj a začal som na tréningy chodiť sám. Až jedného dňa ma ten muž z autobusu čakal pred školou, no ušiel som mu. Potom som zasa chodil strašidelnou uličkou, hoci nerád. Stále som mal pocit, že ma niekto sleduje, keď som išiel zo školy, pri učení, v spánku, jednoducho stále. Až raz, keď som išiel zo školy som ho uvidel, bol to ten muž z autobusu. Išiel som za ním až pred les. Bola tam búdka, ktorú každý obchádza, vraj v nej straší. Muž ma zavolal a ukázal mi jedny kľúče a povedal mi, že sú od tej búdky. Vraj ich raz budem potrebovať a odišiel. Dva mesiace som tieto kľúče mal vo vrecku a zatiaľ som ich nepotreboval. Jeden deň som išiel strašidelnou uličkou a zrazu ma chytili traja domorodci, ktorí mi zakryli oči a niesli ma asi tri hodiny až som zaspal. Odniesli ma až do ich tajnej skrýše, kde je kopec Karloveských bezdomovcov. Išli ma asi predať duchovi Karlovej Vsi. Keď mi odlepili oči, boli sme na cintoríne a niesli ma až k veľkej vatre. Každý hovorí, že v noci na cintoríne straší a je tam veľký starý dom. Jeden bezdomovec mi povedal, že zato, že sme s mamou zrazili jedného z nich, musím byť tri mesiace v strašidelnom dome. Zavreli ma do toho domu a všetci bezdomovci išli preč až na dvoch, tí ma mali strážiť. Keď som vošiel do domu videl som schodisko a na stene obraz majiteľa domu. Mal jedno oko zakryté a tvár bledú. Bol to veľký dom. Majiteľ tohto domu vraj nemal pravú ruku. O tomto dome sa hovorí veľa historiek. Ani som celý dom nepreskúmal a išiel som si ľahnúť na druhé poschodie. Celú noc som nespal, pretože ma niečo obchytkávalo. Ráno som vstal a išiel som obzrieť dom, každú izbu až na tú na povale, tá bola zamknutá. Keď som skončil s prieskumom, začal som rozmýšľať o tom obchytkávaní. Opakovalo sa to každú noc. Až jedného dňa ma to začalo škrtiť. Potom som si zobral baterku zasvietil som ju a zistil som že je to ruka, ktorá asi patrila majiteľovi. Keď som ju uvidel ušla. Sledoval som ju až na horné poschodie, kde sa prešmykla za dvere, ktoré boli stále zamknuté. Chcel som ich vylomiť, ale márne, potom mi napadlo, že mám ešte stále kľúče vo vrecku, tak som to s nimi vyskúšal a zrazu som dvere otvoril. Zrazu na mňa táto ruka vyskočila a začala ma znovu škrtiť. Zbadal som vrece v kúte, rýchlo som ju odtrhol a strčil do vreca. To vrece som potom zakopal do zeme. Odvtedy som mal pokoj. Keď som tam mal byť posledný deň, prišiel v noci majiteľov duch, ktorý mi poďakoval, že som mu ruku vrátil a konečne má pokoj. Bezdomovci ma pustili domov, tešili sa, že duch, ktorému dlhé roky dávali obete je zmierený. Keď ma potom bezdomovci stretávali v uličke vždy mi zakývali. Autor: Tomáš H., 6.A
Čo priplávalo po Dunaji... Raz ráno som sa s kamarátkou išla pozrieť za tatom – na Dunaj, kde tatko chytal ryby. Tato sa s nami išiel previesť na našom člne. Keďže bolo teplo všetci sme si skočili hlavičku do vody. Lenže čln nám medzitým odplával na druhý koniec rieky, tak sme sa za ním vrhli. Keď sme boli asi v polovici rieky, zasekla som sa do nejakých rias. Trošku mi trvalo kým som sa odtiaľ vysekala, ale nakoniec nevyplávala iba moja noha, ale aj fľaša ktorá bola celá od slizkého blata. Kamarátka sa ma hneď opýtala, že čo to mám – ale ja som jej neodpovedala. Večer, keď sa stmievalo a všetci spali, pozrela som si tú fľašu. Nebudete mi veriť, ale bola v nej mapa! Hneď 17
ráno som išla hľadať to, k čomu ma tá mapa zavedie. Bola som už na brehu ale mapa pokračovala. Tak som bežala domov a od suseda som si požičala potápačskú výstroj. Keď som sa vrátila na ten breh, obliekla som si potápačské oblečenie, naposledy som si pozrela mapku a išla som do vody. Keď som bola v strede a na dne Dunaja, našla som niečo zvláštne. Najprv som si myslela že sú to riasy, ale bola to nejaká páčka. Samozrejme ako zvedavé dievča som ju zatiahla a z dna najznámejšej slovenskej rieky sa vynoril trezor. Ledva som ho vytiahla na hladinu, no kombináciu čísel som aj tak neuhádla. Vzala som trezor do fúrika a išla som domov. Celý deň v špinavej a studenej vode a nakoniec z toho aj tak nič! Bol večer, tak som si hneď ľahla do postele a tvrdo zaspala. Na druhý deň ku mne prišiel synovec. Nechala som ho vo svojej izbe nech sa hrá, ale keď som prišla videla som ho s MOJÍM trezorom. Neviem ako sa mu to podarilo, ale ON – dvojročný chlapec, odomkol ten trezor. Chvíľu sme sa na seba pozerali a po chvíľke ticha som sa do trezora odvážila pozrieť. Bol tam kľúčik, ale je neuveriteľné, že do meter veľkého trezora dali iba kľúč. No nič. Keď synovec aj so sestrou odišli, vrátila som sa ku kľúču. Pozorovala som ho polhodinu v kuse, až kým som nedošla na to, že kľúč bude asi od starých skriniek pri brehu rieky Hron. Zistila som to tak, že aj my jednu skrinku vlastníme a máme podobný kľúčik. Lenže, od ktorej skrinky to je, veď ich je tam najmenej sto?! Hneď na druhý deň ráno som sa tam vybrala. Ako prvú som vyskúšala skrinku s číslom „ päťdesiattri“ a namojveru bola to ona! Pomaly a neisto som otvárala tú skrinku. Vedela som že je stará, pretože to dosvedčovalo vŕzganie a opadávanie hrdze. Keď som skrinku otvorila bol tam list. V tom liste sa písalo toto: „ Milý James, naposledy ťa varujem, ak pôjdeš na tú loď, niečo sa stane, cítim to vo svojich kostiach. Prosím vráť sa..... Tvoja matka“ Najprv som nevedela, o akú loď ide, ale potom som si všimla dátum. Tá pani to posielala 14.4.1912. To bol deň predtým ako stroskotal Titanik.... Najprv mi bolo čudné to, že by mal Titanik zastávku u nás – veď more u nás nie je, ale potom som si pozrela list podrobnejšie. Pôvodne bol poslaný do hotela Plaza. Takže tu asi náš James bol ubytovaný. Mal počúvnuť svoju matku, možno by tak skoro nezomrel..... Autor:Veronika B., 6.A
Úvaha – Láska Každý z nás potrebuje k životu lásku. Láska, toto slovo poznáme snáď všetci. Ale čo v skutočnosti znamená? Mohli by sme bez nej žiť? Nemyslím si, že láska má len jednu definíciu. Ja nepovažujem za lásku len vzťah k osobe, ktorá sa mi páči a ktorú by som chcela milovať. Pre mňa láska znamená omnoho viac, láska k prírode, láska k zvieratám, láska k starým ľuďom, k rodine... Ja sa na skutočnú lásku pozerám svojimi očami. Nie je ľahké nájsť skutočnú a pravú lásku. Pravá láska znamená mať niekoho, komu dôverujem, koho milujem, koho si pre jeho charakter vážim, kto pre mňa v živote niečo znamená a hlavne, kto miluje aj mňa. Spoznám určite niekoľko ľudí a sŕdc, ale kým takéhoto človeka naozaj nájdem, zažijem určite niekoľko sklamaní, niekoľko šťastných a možno aj smutných chvíľ. Možno sa niekomu budem javiť ako koník túlavý hľadajúci srdce, ktoré bude patriť len mne. Jednoducho bez lásky sa nedá žiť. Autor: Mirka F., 7.A
18
Čo priplávalo po Dunaji Život v našom meste plynul každý deň v rovnakom tempe. Každé ráno sme vstávali, ja do školy a moji rodičia do práce. V meste ako každý deň vládol pracovný ruch a cesty boli preplnené autami. Len Dunaj tiekol pokojne a zmätok, ktorý vládol v celom meste sa ho netýkal. Ľudia prechádzali okolo a ponad Dunaj a nikto si nič zvláštne nevšimol. Dokonca ani lode, ktoré sa plavili nezaznamenali žiadnu nezvyčajnú udalosť. Poobede po návrate zo školy som si napísal úlohy a preto, že bol slnečný deň sme sa rozhodli ísť na prechádzku pri Dunaji. Ako sme sa prechádzali okolo rieky, zrazu sa voda začala veľmi vlniť a ja som uvidel niečo veľmi čudné. Myslel som si, že sa mi to len zdá, že som oslepený slnkom. Pretrel som si oči, ale situácia sa znovu zopakovala. Rodičom som nič nehovoril, ale ostal som stáť ako prikovaný. Rodičia si sadli na lavičku pri Dunaji a ja som sa išiel pozrieť bližšie k brehu. Zrazu sa z vody vynorilo dačo podivné. Bola to ryba, ktorá mala dve ruky, a dokonca na mňa prehovorila a podávala mi ruku na privítanie. Najskôr som sa zľakol, aby ma nevtiahla do rozbúrenej vody. Ryba sa mi predstavila, že sa volá Gertrúda a priplávala až z Benátok. Usmiala sa na mňa a druhou rukou mi podávala niečo, čo mi pripomínalo moju čiapku, ktorú som stratil na dovolenke v Benátkach. Neveril som vlastným očiam. „Ako si ma našla ?“ opýtal som sa jej. „Ja som ryba, ktorá zbiera veci, čo stratili deti a mám veľmi dobré vyvinutý čuch, a preto viem, z ktorej krajiny pochádza.“ Rybe som sa poďakoval a pýtal som sa jej, akú odmenu si žiada za prinesenú čiapku. Ryba mi povedala, že odmenou pre ňu bude, ak nebudem odhadzovať odpadky do vody a upozorním aj svojich kamarátov. Ryba sa so mnou rozlúčila a ja som jej sľúbil, že jej žiadosť budem dodržiavať. Vtom sa voda opäť rozbúrila a ryba zmizla pod hladinou ešte mi stihla zakývať. Ostal som stáť na brehu a sledoval som vodu, či rybu ešte raz neuvidím. Po chvíli mi ostala zima, a tak som sa pobral za rodičmi. Mama neveriacky krútila hlavou, ale bola prekvapená, kde som zobral čiapku, ktorú som stratil. Od tej doby vždy, keď sa prechádzam okolo Dunaja, pozerám, či rybu neuvidím. Ja a moji blízki vždy zdvihnú odpadky okolo vody. Keby sa všetci ľudia správali zodpovedne k životnému prostrediu, žilo by sa nám oveľa lepšie. Autor: Matej Š., 5.A
Čo priplávalo po Dunaji V piatok som sa vybral zo školy do mesta. Stojím na brehu Dunaja a zrazu niečo prináša voda. Je to veľké, malé, neviem, ale nepáči sa mi to. Myslím si, že to vidím iba ja. Zrazu na mňa pozrie žltočierne oko. Zľakol som sa a bežal preč. Utekal som ako o život. Celý som sa spotil. Neviem, či od strachu alebo z toho, že som bežal. Potom som zrazu zastal. Bol som zvedavý, čo to bolo. Bál som sa, ale vrátil som sa späť. Napokon som nabral odvahu a pozrel som sa cez múr, čo to bolo. Bolo to veľké a podobalo sa to na veľrybu, ale tá to nebola. Mohla to byť loď, ale ani tá to nebola. Malo to dlhý roh a bál som sa toho. Muselo to byť silné, lebo keď išla okolo loď, tak do tej veci narazila a loď sa potopila. Zrazu na hladinu vyplávali ľudia a kričali o pomoc!!! Ale utopili sa a zmizli pod hladinou. Bolo také ticho, že som počul lietať muchy. A už som zbadal, čo to bolo. Bol to Narval. Keď bol na svetle, bol strašne pekný a už som sa ho nebál. Na druhý deň som išiel pozrieť, či tam ešte je. A bol tam. Tak som mu z tašky vybral tri ryby, ktoré som mu priniesol. Zjedol ich tak rýchlo, že som ani nežmurkol okom. Potom som išiel na mólo, aby som ho pohladil. Bol celý slizký a mokrý. Bol ale veľmi milý. Vedľa mňa sa zrazu objavil ujo so 19
psíkom. Pes sa tak zľakol Narvala, že keď utekal, pošmykol sa na móle a spadol rovno do Dunaja. Narval sa zrazu otočil a psa nabral na roh. Myslel som si, že ho chce zjesť, ale on ho vytiahol na breh. Ujo bol veľmi šťastný, že ho Narval zachránil. Aj pes bol rád a Narvala celého olízal. Tak som sa na s Narvalom skamarátil a chodieval som ho často kŕmiť. A všetci ostatní z mesta si ho tiež veľmi obľúbili a chodili sa na neho pozerať ako na krásne a vzácne zviera. Tak sa skončil príbeh o mojom kamarátovi Narvalovi. Autor: David G., 5.A
Bratislava moje mesto- Tajná skrýša Volám sa Damian a som piatak. Mám brata Andreja. Je odo mňa mladší o 3 a pol roka. Radi spolu podnikáme dobrodružstvá. Dokonca aj sny máme dobrodružné. Veľmi túžime s bratom zažiť nejaké dobrodružstvo. Nenápadne sme zisťovali od rodičov a príbuzných, či aj oni mali niekedy tajnú skrýšu. Starej mamy brat povedal, že keď bol malý chlapec, mal tajnú skrýšu so svojimi kamarátmi pri jazere. V tej skrýši bolo všetko potrebné a dôležité. Každý niečo cenné z domu priniesol: neplatné peniaze, prázdne plechovice od kompótu, dedkov slamený klobúk, prešliapanú rohožku a zopár dobrodružných kníh. A tak mu pri tom spomínaní žiarili oči, že sme celkom zabudli koľko je hodín. V ten večer sme s bratom nevedeli zaspať. Stále sme mysleli na to, aké to bude mať vlastnú tajnú skrýšu. S bratom sme sa rozhodli, že si takú tajnú skrýšu urobíme aj my. Najprv sme si urobili zoznam dôležitých vecí. Rozmýšľali sme, kde v Bratislave by sme si mohli urobiť tajnú skrýšu. Potom nám stará mama navrhla že by sme ju mohli mať na Kolibe, odkiaľ by sme mali dobrý výhľad. Napadlo nám aj jedno miesto na Železnej studničke. Chodí tam ale veľa ľudí, takže by sme boli skoro odhalení. Ako má vyzerať správna skrýša? Mala by byť nenápadná, drevená, nevystopovateľná, s oknom a dobre zabezpečená. Našli sme jednu opustenú záhradu a cítili sme, že to je ono. A hneď sme sa pustili do práce. Doniesli sme si do skrýše veľa vecí, ktoré sme si už dlhšie pripravovali a okrem nás ich nikto doma nepotreboval: starý mobil, dve baterky, špagát, príbor, nožík, staré ležadlo, hojdaciu sieť, auto atlas ČSSR, starý zošit, ktorý bude denník, zopár kníh od Marka Twaina, udicu, kus záclony, zápalky a sviečky. Rozbehli sme sa po okolí hľadať materiál na postavenie skrýše. Rozdelil som úlohy. Andrej hľadal drevo a ja všetko ostatné. Onedlho sme mali dostatok potrebného materiálu. Našli sme dosky, kartón, polystyrén, igelit, čečinu a šišky. Z týchto vecí sme si postavili úkryt tak ľahko ako stavebnicu. Steny boli z dosiek, strecha bola z polystyrénu a čečiny, okno bolo z igelitu, dvere - to bol kartón. Skrýšu sme postavili medzi dvoma hustými kríkmi, takže ju nebolo ani vidieť. Naša super tajná skrýša je hotová! Po chvíli na mňa Andrej zakričal, že niečo našiel. Utekal som za ním. Našiel starý lodný kufor. Taký, aký máme na chalupe po našej pra-pra tete, ktorá bola v Amerike. Horko – ťažko sme ho dovliekli. Nedočkavo sme naňho hľadeli, skoro sme ani nedýchali. Komu asi patril? A kde sa tu vzal? Boli sme veľmi zvedaví, čo v ňom asi bude. Nejaká mapa pokladu? Tajné dokumenty? Zrazu mi bolo ľúto, že tu nie sú chalani z našej triedy. To ale budú vyvaľovať oči, keď im to budem rozprávať! Kým som sníval o kufri, Andrej už prezeral, čo je v ňom... “Pozri, pozri!“- ukazoval Andrej na zatuchnuté časopisy o autách. Ja som ale zbadal niečo zaujímavejšie! Vzácnu knihu o ochrane spevavého vtáctva z minulého storočia. Boli tam nakreslené vtáčie búdky, a aj informácie ako sa vtáčie búdky vyrábajú. Keďže sme nemali čo robiť, a mali sme staviteľskú náladu, rozhodli sme sa, že si jednu vtáčiu búdku vyrobíme - pre sýkorky. Museli sme si pripraviť dosky, všelijaké náradie ako pílku, kladivo, klince, meter, ceruzku a vrták s vŕtačkou. Podľa údajov v časopise sme si odmerali dosky a začali ich rezať. Keď sme to skončili, tak sme zistili, že jedna doska je kratšia o dva centimetre, a tak sme museli odrezať novú. Na dosku, ktorá tvorila prednú stranu búdky, som vyvŕtal otvor 20
pre sýkorku. Potom mi brat pridržiaval dosky a ja som ich spájal klincami. Ako som tak búchal kladivom po klinci, trafil som si prst, ktorý mi potom zmodral. Keď sme búdku zbúchali, vzali sme dedovi farbu, ktorú mal pripravenú na natieranie bránky a búdku sme zvonku natreli hnedou farbou. Všetko mohlo dobre dopadnúť, keby si dedo nespomenul, že chce natierať bránku. V garáži našiel už len prázdnu plechovicu a stvrdnuté štetce. To bolo vyšetrovanie! Keby existovalo detské väzenie, už by sme tam aj boli. A potom si spomenul na uja Fera, ktorý pracuje v polepšovni. Ale my mu aj tak neveríme! Potom, keď farba vyschla, dedo nám pomohol a zavesil nám búdku na strom blízko našej skrýše. Keď videl naše spoločné dielko, pochválil nás a konečne nám aj odpustil. Spolu sme sledovali, či do búdky nepriletí nejaký vtáčik. Ale nepriletel. Napriek tomu, že sme sa skoro celý deň od búdky ani nepohli. Naša stará mama nám povedala, že sme mali búdku vyvesiť ešte v zime, aby si na ňu vtáčiky zvykli a ak sa im zapáči, aby si ju vybrali za svoje hniezdo. Ešte nám povedala, že pravdepodobne až na budúci rok bude vtáčia búdka obsadená sýkorkami. Upozornila nás, aby sme búdku otočili na juhovýchodnú stranu, aby na ňu nefúkalo. Predstavovali sme si, že ak bude v búdke nejaký vtáčí obyvateľ, bude nám ohlasovať prichádzajúcu návštevu. Niekde som to čítal. Asi v brožúrke „Sto rád pre stroskotanca“. Naša tajná skrýša je už postavená, každý deň sa tam hráme a podnikáme nové dobrodružstvá presne tak, ako sme po tom túžili. Autor: Damian D., 5.A
Dunajská – Lochneská príšera
Jedno letné popoludnie sme sa vybrali s rodičmi na výlet k Dunaju. Prešli sme sa po nábreží, dali sme si na lodi občerstvenie a pomaly sme sa vracali domov. Ja som išiel na bicykli, tak som bol vpredu pár metrov pred rodičmi. Zrazu som zbadal v strede rieky niečo podivné. Začul som prudký šplechot. Zazrel som, ako sa z rieky zdvihol veľký chvost a vzápätí sa znovu ponoril. Zavolal som rýchlo rodičov, ale už sme nič viac nevideli. Oni mi nechceli veriť, čo sa udialo, iba otec povedal, že to mohla byť nejaká väčšia ryba. Postupom času sme na to aj zabudli. Za pár dní mi rodičia oznámili, že sa ideme člnkovať na Dunaj. Vtedy som si na to spomenul a trochu som sa preľakol. Povedal som ,že nikam nejdem a rodičia sa veľmi čudovali. Ale nakoniec ma prehovorili, aby som išiel. Celý deň sme sa člnkovali a k večeru , keď sme sa blížili k brehu sa to stalo. Pod člnom sme zacítili niečo veľké. Nadvihlo nás to a hodilo na stranu. Mali sme šťastie , že sme sa neprevrátili. A potom sme „ to“ uvideli. Obrovská príšera, vyzerala ako jašter alebo veľký had s krídlami. Začali sme kričať a v tom ten dlhý chvost špliechal okolo nás, robil vlny a ponáral sa do vody a z vody. Čln sa začal kymácať a ja som sa neudržal v člne a padol som do vody. Mama jačala a otec skočil za mnou. Ešteže sme mali vesty. Horko-ťažko sme sa dostali znovu na čln. Príšera sa zrazu niekam stratila. Celí vystrašení sme sedeli v člne, potom sme v diaľke videli jej obrysy, ako niekam pláva. Neverili sme vlastným očiam a ušiam. Roztrasení sme doplávali a zavolali sme mestskú políciu, vyrozprávali policajtom, čo sa stalo, ale myslím, že nám ani za mak neverili. Doma sme boli ako zarazení, nikto nič nehovoril. Nevedel som ani zaspať. Bál som sa , že sa mi o tom bude snívať. Stále som rozmýšľal čo to bolo, nejaká veľká ryba ? Alebo snáď Lochneská príšera zablúdila do našich vôd? Nakoniec som zaspal... 21
Za pár dní v správach dávali informáciu že „Sumec obrovský“ sa zatúlal do Dunaja , meral dva metre , vylovili ho nejakí rybári. Pozerali sme sa s rodičmi na seba a nahlas uvažovali: Bol to on, nebol to on ? Žeby nás ten veľký strach a pozeranie strašidelných príbehov obral o rozum a miesto sumca videli príšeru?!... Dodnes sme vlastne túto záhadu nerozlúštili, ale ako zážitok nám ostane navždy v pamäti po celý život.... Autor: Peťo A., 5.A
Čo priplávalo po Dunaji... Jedného dňa sa v Bratislave na Dunaji objavila tajuplná čierna loď. Nikto netušil, odkiaľ priplávala, ani čo je zač. Bola práve polnoc, keď z lode vyšli záhadní ľudia. Namierili si to priamo k múzeu. Nasledujúce ráno správca múzea zistil, že z múzea niekto ukradol najväčší diamant sveta. Nikto netušil ako sa to mohlo stať. Diamant bol veľmi dobre chránený a len traja ľudia poznali kód od trezora. Prvým, kto kód poznal, bol spomínaný správca múzea Kamil Bazovský. Druhou osobou bol riaditeľ múzea Anton Nižný a posledným bol majiteľ diamantu Števo Tichý. Riaditeľ múzea okamžite informoval políciu, ktorá si na pomoc zavolala neomylného detektíva Adama. Adam objavil pri trezore stopu. Stopou bol odkaz, na ktorom bola šifra a tá znela 1DE43VÍ20N13. Rozlúštiť túto šifru nebol pre Adama žiaden problém. Zistil, že v tajnej šifre sa skrýva dátum a miesto. Dátum bol 14. marec 2013 a miesto Devín. Záhadou bolo preňho to, ako súvisí tajná šifra s krádežou. Postupne preveril všetky tri podozrivé osoby, ktoré poznali tajný kód od trezora. Zistil, že Štefan Tichý vlastní hrad na Devíne. Anton sa v čase krádeže vracal z dovolenky. Kamil tvrdil, že trezor a dvere riadne uzamkol pred svojím odchodom. Adam mal podozrenie, že Štefan Tichý spolupracoval so zlodejmi. Prvým dôkazom bola šifra a druhým fakt, že poznal kód od trezora. Nasledujúci deň bolo 14. marca 2013. Adam sa rozhodol tajne navštíviť hrad Devín. Prezliekol sa a dal si na hlavu parochňu. Keď dorazil k hradu Devín schoval sa do kríkov a čakal. O hodinu zbadal, že prichádzajú záhadní ľudia, ktorých práve v osudnú noc videli vystupovať z tajuplnej čiernej lode. Bol medzi nimi aj Štefan Tichý. Ďalší štyria muži vynášali z lode stratený diamant. V tej chvíli detektív Adam vyskočil z kríkov a prichytil zlodejov priamo pri čine. Zlodejov odovzdal do rúk polície a tá ich poslala rovno do väzenia. Diamant vrátili späť do múzea a detektíva Adama odmenil sám riaditeľ múzea. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že Štefan Tichý chcel ukradnúť diamant preto, aby mu múzeum zaplatilo za stratu diamantu. Adam úspešne vyriešil ďalšiu záhadu ukradnutého diamantu. Autor: Adam N., 5.A
Bratislavský lupič (fantazijná poviedka) Raz v noci v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí vykradli banku. Urobili škodu až 50 000 eur . Tak som si povedala, že začnem pátrať po zlodejovi. „Mami, mami, môžem ísť pátrať po zlodejovi?“ „Po akom?“ „Ty si o tom nepočula? Vykradol banku pri Národnom divadle! To je jedno, začnem po ňom pátrať.“ Išla som po kamarátov a 22
začali sme spolu. Postavili sme si základňu a tam sme si robili plány . „Ideme,“ povedala som. „Určite bude v tom starom dome pri lodenici, tam kde sme sa hrávali.“ Áno, museli sme to miesto opustiť, lebo tam začali chodiť feťáci. Nikto tu nie je! Našli sme iba kopu odpadkov, starý polámaný nábytok a steny plné grafitov. Podlaha nám pod nohami strašidelne praskala, po kútoch behali myši a po chodbe prebehol obrovský potkan. Žiadneho lupiča sme nenašli. „Už je neskoro, mali by sme ísť domov!“ „Tak teda poďme, uvidíme sa v škole.“ Išla som spať s divným pocitom, akoby ma niekto sledoval . Radšej si zasvietim svetlo. Keď som zaspala, snívalo sa mi o tom lupičovi. Ráno ma mama zobudila a povedala mi, že u susedov v noci horelo a boli tu hasiči. Divné, že som to nepočula, ja sa zobudím na všetko. Idem sa obliecť a umyť . „Vonku prší, obleč si nohavice a gumáky.“ „Dobre! Tak ahoj.“ Po ceste do školy som stretla susedu, ktorej horelo v dome a povedala mi, že niekto v noci prišiel a zapálil jej to tam . „A pani suseda, ako vyzeral?“ „No, mal takú zarastenú tvár a hnedé vlasy, viac som nevidela.“ „Dobre ďakujem.“ Bežala som do triedy, ani som sa neprezula . „Počúvajte, asi ho mám, má hnedé vlasy a bradu, taký tmavý. Videli sme ho včera večer u nás pri obchode v kríkoch!“ „Aha, to je ten väzeň Fabián. Po škole to pôjdeme nahlásiť na políciu.“ „Jasné! Dajte na to, vyriešili sme to!“ Na polícii nám povedali, že sme hrdinovia a poďakovali nám za tip na zlodeja. Šťastní sme išli domov. Dúfam, že ešte niečo také zažijeme!
Autor: Romanka P., 5.A
Tajná skrýša Bolo raz jedno dievčatko Stejsy. Bývalo v Bratislave. Raz išlo do parku a uvidelo svoju kamarátku z bývalej školy. Volala sa Lucka. Obidve sa rozutekali a objímali sa. Keď skončili, išli na zmrzlinu. Stejsy a Lucka sa dohodli, že na druhý deň pôjdu do pizzerie. Vtom prišla Luckina mama. Lucka musela ísť domov. Na druhý deň Stejsy a Lucka išli do pizzerie Pirko. Keď vyšli z pizzerie, zbadali krík. Stejsy si pomyslela, že by z neho mohla byť dobrá skrýša. Stejsy vošla do kríka a zrazu spadla do diery. V diere boli: diamanty, perly a zlaté tehly. Stejsy a Lucka sa dohodli, že šperky a zlaté tehly budú používať len v stave núdze. Ale samozrejme si každá zobrala po jednej zlatej tehle. Keď vychádzali z diery, odkaz, na ktorom bolo napísané: Táto skrýš bola vytvorená v 18.storočí.Kto nájde túto skrýš, bude sa musieť postarať o Jarryho .Stejsy sa čudovala, o akého Jarryho sa majú starať. Zrazu Lucka uvidela červené dvere. V tých červených dverách bol červeno-modrý drak. Sľúbili mu, že každý deň mu budú dávať jesť. Keď prišli domov ,rodičia sa čudovali, odkiaľ majú zlaté tehly. Stejsy a Lucka im povedali , kde to našli. Rodičia sa tam išli pozrieť a hneď aj doniesli Jarrymu jedlo. Piškóty, stejk a sardninky. Veľmi mu to chutilo. A tak každý deň chodili kŕmiť Jarryho. A tajná skrýša bola zachovaná. Tento príbeh sa odohral v Bratislave Nové Mesto. Autor: Barborka G., 5.A
Nemám rád čítanie, lebo... 23
Nemám rád čítanie lebo ma nebaví, asi to nepatrí do mojej zábavy... Čítanie je pre mňa zdĺhavé, radšej si zahrám futbal na tráve... Lepšie je si pozrieť film v telke ako mesiac čítať o Snehulienke... Keby som stále čítal knihy, nemal by som čas na počítačové hry... Rodina aj škola mi to stále vyčíta, a radí mi aspoň trochu čítať... Tak sa snažím čítať tri strany denne, ale stále mi to akosi nejde... Viem, že je to moja chyba, neskôr mi to bude chýbať... Keďže chcem byť vzdelaný pán, tak sa na to čítanie teda dám !!! Autor: Peťo A., 5.A
Mám rád čítanie, lebo.... Mám rád čítanie, čítať knihy je krásne, je tam veľa právd a smútku zároveň. V malých riadkoch čítam všetko, čo mi kniha napovie, napätie, smiech aj strach. Najradšej čítam v noci, noc má svoje čaro, všade ticho, pokoj a pohoda som tu sám so svojou knihou. Autor: Lukáš B., 5.A
24
Marek Tomko, 8.A víťaz školského kola olympiády v anglickom jazyku, ktorý sa zúčastnil 17. januára okresného kola a spomedzi reprezentantov 13 - tich škôl nášho okresu získal 1. miesto. 11. februára 2013 nás reprezentoval v krajskom kole a získal krásne 5.miesto Dominik Husár, 9.A získal 2. miesto v okresnom kole olympiády z matematiky Dávid Gavalec, 5.A
pán starosta Kusý ocenil Davidove úspechy nielen na Majstrovstvách sveta v Taliansku, ale aj domácich šampionátoch. Dávid je držiteľ 6 titulov Majstra sveta, je Vicemajster Európy a Majster SR
Martin Tvarožek, 4.A
25
umiestnil sa na 3. mieste v okresnom kole Pytagoriády
27.4.2013 Deň Zeme- tradičná jarná brigáda spojená s úpravou areálu našej školičky, preto prosíme rodičov a žiakov, aby si v túto sobotu neplánovali žiadny program a pomohli nám s jarnými prácami
V mesiaci máj máme v pláne opustiť postupne naše mesto a vydať sa do hôr načerpať energiu v škole v prírode v Zázrivej. Palce držíme najmä pani učiteľkám!
9.5.2013 Vám predstavíme našu literárnu čajovňu, v rámci ktorej si budete mať možnosť nielen objednať a vypiť si skvelý čajík, ale najmä si vybrať z ponukového lístka básne a príbehy pre naše maminy. Podotýkame, že každé dielko bude originálne a nie stiahnuté z internetu.
V júni nás všetkých čaká slávnostná akadémia, presný termín sa dozviete z našej webovej stránky školy. Poniektorí už pilne začali s nácvikom svojho vystúpenia.
Želáme Vám všetkým krásnu jar a tešíme sa na stretnutie!
26
