ARS NOTARIA REDAKČNÁ RADA JUDr. Dušan Mikita šéfredaktor JUDr. Miroslav Pavlovič JUDr. Ján Šimov JUDr. Andrej Kašper JUDr. Jozef Opatovský
2/2001
OBSAH NA ÚVOD JUDr. Štefan Kutenič INFORMÁCIE KOMORY Zasadnutie prezidentov notárskych komôr stredoeurópskych krajín Piate rakúsko-slovenské notárske dni
3
5 9
ČLÁNKY EXTERNÍ SPOLUPRACOVNÍCI JUDr. Milan Ľalík Prof. JUDr. Mojmír Mamojka, CSc. Prof. JUDr. Peter Škultéty, DrSc. JUDr. Jozef Štefanko Prof. JUDr. Milan Štefanovič, DrSc. Doc. JUDr. Peter Vojčík, CSc.
Za NK SR za vydanie čísla zodpovedajú: JUDr. Dušan Mikita JUDr. Jana Mikušová JUDr. Miroslav Pavlovič
Dedenie podľa práva platného pred rokom 1951 t JUDr. Pavol Vendel Vylúčenie notárov z dôvodov podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku JUDr. Jozef Farkašovský
13
Daň z dedičstva po novele JUDr. Štefan Kutenič
16
Z PRAXE K problematike vkladu vlastníckeho práva na základe inominátnej zmluvy Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 47/2000 SPOLOČENSKÁ RUBRIKA
10
17 21 25
Na úvod
2/2001
Strana 3
NA ÚVOD
Viackrát sme súčasné obdobie už aj na stránkach Ars notaria charakterizovali ako obdobie početných a významných legislatívnych zmien, ktoré sa v menšej či väčšej miere budú dotýkať notárov a notárskej činnosti. Je to pochopiteľné, pretože notári môžu notársku činnosť vykonávať len na základe a v rámci zákona. V tomto zmysle sme v určitej „nevýhode" oproti osobám, ktoré tiež vyvíjajú vlastnú činnosť, avšak bez zákonného splnomocnenia, bez oprávnenia, zodpovednosti a všetkých ďalších súvisiacich povinností Nechcem však rozvíjať tento problém. Ak nieje momentálne záujem zaviesť v tomto poriadok, azda mnohé vyrieši pokračujúci rozvoj informatiky, najmä zavedenie elektronického podpisu, elektronického obchodu a virtuálnej komunikácie. Vrátim sa však k úvodnej myšlienke o legislatívnych zmenách a jej dopadoch na agendu notárov. Od prijatia novely notárskeho poriadku a toľko diskutovaného § 63 uplynulo už niekoľko mesiacov a máme už prvé poznatky. Pre občanov nič potešujúce. Ani užívanie nehnuteľnosti tromi generáciami za sebou nemusí pracovníka príslušného orgánu vykonávajúceho správu presvedčiť o dobromyseľnosti užívateľa. A tak občanovi zostáva ísť do súdneho sporu, v ktorom hneď na začiatku prehráva 0 : 1 , pretože príslušný orgán mal voči vydaniu osvedčenia výhrady, ktoré zrejme bude mať aj v súdnom spore. Žiaľ, nejde o ojedinelé prípady, a tak sa vynára otázka, kedy sa už konečne na Slovensku vysporiadajú vlastnícke vzťahy aspoň v hraniciach intravilánu? Možno mi niekto poradí, ale ja okrem notárskych osvedčení nevidím iný reálny právny inštitút alebo nástroj, ako dokončiť vysporiadanie vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Zaiste by to mohol potvrdiť aj kataster nehnuteľností, a to veľmi jednoduchou štatistikou počtu novozaložených listov vlastníctva na základe notárskych osvedčení najedenej strane a na základe iných skutočností na strane druhej (samozrejme, nepočítajúc do toho register obnovenej evidencie pozemkov a zápis do registra pozemkových spoločenstiev). Jedna novela však nestačí a už je na ceste druhá, ktorá umožní zmietnuť zo stola osvedčenie bez akéhokoľvek opravného prostriedku. Za tohto stavu nikto nebude môcť notárom zazlievať, že jednoducho stratia záujem venovať svoj čas a energiu na vyhotovenie verejnej listiny bez možnosti čo len predvídať, ako sa s ňou naloží. Je vôbec v súlade s ústavou, aby o uplatňovanom práve adresný orgán vôbec nerozhodol (pretože vrátenie listiny s odkazom na súd nieje rozhodnutie)? Predpokladá sa, že pracovník katastra bude vždy neomylný a správne určí, že verejná listina neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom? Čo ak nebude mať pravdu? Bude účastníkovi zodpovedať za škody spôsobené zbytočným súdnym sporom? Potom však vzniká otázka, komu takýto stav môže vyhovovať? Občanovi? Štátu? Investorovi, zahraničnému alebo domácemu? Trhu s nehnuteľnosťami? Zabezpečeniu práv veriteľa? Ekonomickému využitiu nehnuteľností? To sú otázky, ale odpoveď je zatiaľ len jedna. Vyhovuje tomu, komu neprekáža chaos a neporiadok. V článku istého vedúceho katastrálneho odboru krajského úradu uverejnenom v celoštátnom denníku (Národná obroda z L júna 2001) sa konštatuje, že v ich kraji je pozemkové
Strana 4 _____________________________2/200 1 _______________ INFORMÁCIE KOMORY vlastníctvo usporiadané už na viac ako 50 % katastrálnych území. Zvyšné percento teda tvoria veci nevysporiadané. V závere článku sa uvádza: „Najväčšou brzdou rýchleho usporiadania pozemkového vlastníctva na Slovensku je nedostatok financií". Z toho vyplýva, že ak sa v tomto probléme má pokročiť, žiada si to príliv peňazí do katastra nehnuteľností. Žiaľ, nieje už konkrétnejšie uvedené, ako sa zvýšený príliv peňazí sám osebe má zaslúžiť o pokrok vo vysporiadaní vlastníckych vzťahov. Inštitút osvedčenia vydržania vlastníckeho práva nieje večný a zaiste nejde ani o klasický právny inštitút. V mnohých krajinách možno vôbec nieje využívaný alebo len v minimálnom rozsahu. Špecificky v Slovenskej republike s jej nevysporiadanými vlastníckymi vzťahmi a polovičatou evidenciou vlastníctva je však stále potrebný a akékoľvek obmedzovanie jeho uplatňovania bude len predlžovať čas, kedy bude vlastníctvo k nehnuteľnostiam evidované úplne a komplexne. JUDr. Štefan Kutenič prezident NK SR
INFORMÁCIE KOMORY
2/20 01
INFORMACIE KOMORY Zasadnutie prezidentov notárskych komôr stredoeurópskych krajín V poradí už 4. zasadnutie prezidentov notárskych komôr stredoeurópskych krajín, Českej republiky, Chorvátska, Maďarska, Rakúska, Slovenskej republiky a Slovinska sa konalo v dňoch 18. a 19. júna 2001 v Budapešti. Notárske komory zastupovali Dr. Martin Foukal (ČR), Dr. Ante Ilič (Chorvátsko), Dr. Vera Varkónyi (Maďarsko), Dr. Klaus Woschnak (Rakúsko), Dr. Štefan Kutenič (SR), Dr. Bojan Podgoršek (Slovinsko). Členom slovenskej delegácie bol aj viceprezident Dr. Karol Kovács, tlmočnícke služby poskytol člen prezídia NK SR Dr. Pavol Tóth. Odborný program sa začal prezentáciou „Elektronicky spracovaného menného registra európskych notárov", ktorú vykonal Ing. Reinhold Plach, projekt-manager spoločnosti Siemens AG Ôsterreich. Na ňu nadväzovala prednáška Mag. Štefana Matyka, zástupcu Rakúskej notárskej komory v Bruseli, na tému „Nové výsledky tvorby práva Európskej únie pre notariát". Vzhľadom na obsiahlosť predneseného materiálu by bolo vhodné vrátiť sa k nemu v našom časopise osobitným príspevkom. Na druhý deň rokovanie pokračovalo informáciami zúčastnených prezidentov a diskusiou za okrúhlym stolom k nastoleným témam. Úlohu moderátorky vykonávala Dr. Judit Bókai, čestná prezidentka Maďarskej notárskej komory a členka Stálej rady UINL. Zúčastnení zástupcovia sa vyjadrovali k štyrom základným okruhom problémov, a to k - tvorbe občianskeho práva, - tvorbe obchodného práva, - otázkam právneho konania, - príprave notárov na aplikáciu práva Európskej únie. V priebežných diskusiách reagovali aj na
Strana 5
rôzne ďalšie otázky a problémy. Predseda Chorvátskej notárskej komory Ante Ilič konštatoval, že pokiaľ ide o kompetencie notárov, nenastali v oblasti legislatívy za posledné obdobie nijaké zmeny. Už sedem rokov sa čaká na prijatie nového dedičského práva, dosiaľ však nebol dosiahnutý nijaký významný pokrok. Hoci v návrhu zákona sa kompetencia spisovať a archivovať závety vo veľkej miere prenáša na notárov, vykonanie závetu aj naďalej zostáva činnosťou, ktorá môže byť notárom zverená len na návrh súdu. Notári by podľa nového zákona spisovali dedičské zmluvy a ráta sa aj s tým, že notárska komora bude viesť register závetov. Vďaka vplyvu medzinárodných organizácií je však viditeľný podstatný pokrok vo vzťahu štátu a štátnych inštitúcií voči notárstvu ako k inštitúcii slúžiacej predovšetkým spoločnosti. Čoraz väčší počet súdnych konaní a zdĺhavé riešenie sporov nútia kompetentné orgány, aby v notárstve videli inštitúciu, ktorá môže významnou mierou odľahčiť súdy. Doteraz bolo zorganizovaných niekoľko fór na tému odľahčenia súdov. Na všetkých sa jednomyseľne konštatovalo, že prenesenie mimosporovej činnosti v rámci výkonu súdnej právomoci v občianskych veciach na notárstva môže významne odľahčiť súdy, lebo nesporová agenda vlastne nepatrí medzi bezprostredné úlohy súdov. Bojan Podgoršek uviedol, že pre notárov Slovinska okrem zmien zákonov bol rok 2000 významný aj preto, lebo v tomto roku sa prejavila silná snaha advokátov dosiahnuť zmenou zákona o advokácii kompetencie notárov. Slovinským notárom sa podarilo presvedčiť väčšinu slovinskej spoločnosti a aj väčšinu poslancov parlamentu, že nekontrolované udeľovanie verejných oprávnení by oslabilo právnu istotu štátu. Ustanovenie zákona o tom, že činnosť advokáta nie je zlučiteľná s činnosťou notára, zostalo nezmenené. Dobrý dojem medzi verejnosťou slovinskí notári dosiahli zmenou notárskych taríf. Ustanovenia o poplatkoch za notárske akty
Strana 6
2/2001
boli zjednodušené. Oddelené boli jednoduché a zložité právne úkony, poplatok za vyhotovenie notárskej listiny je zaradený medzi jednoduché právne úkony a je tak výhodnejší než tarifa advokátov za spísanie zmluvy. Parlament Slovinskej republiky prijal zákon o elektronickom obchodovaní a elektronickom podpise. V tomto roku by mal parlament prijať zmeny týchto zákonov: zákon o obligáciách, zákonník vecného práva, dedičský zákon, zákon o predchádzaní praniu peňazí a zákon o notárstve. Návrh zákona o obligáciách obsahuje iba niekoľko zmien. Podstatne má byť však zmenený zákonník vecného práva. Pôvodne bolo ustanovené, že dispozičný právny úkon týkajúci sa prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti je platný len vtedy, ak o tom bola spísaná notárska listina. Rovnako bolo ustanovené o zmluve o zabezpečení pohľadávky zálohom a o zabezpečení peňažnej pohľadávky záložným právom na hnuteľnosť, ktorá zostáva vo vlastníctve dlžníka (nedržbový záloh). Tento pôvodný návrh bol neskôr modifikovaný, ale názor odbornej verejnosti zostal nezmenený, lebo práve takáto zmena zákona by zvýšila právnu istotu. Notár by musel kvôli uzavretiu zmluvy preskúmať stav v pozemkovej knihe. V súčasnosti notár nemôže odmietnuť overenie podpisu ani vtedy, keď je zmluva spísaná neodborne. Notárska komora zdôrazňuje, že navrhované zmeny by právny styk nepredražovali. Zmena zákona o obchodných spoločnostiach ráta predovšetkým s úpravou v oblasti spisovania listín týkajúcich sa vedenia účtovníctva a upravuje aj dosiaľ neupravenú zmenu štatútu: delenie spoločnosti. Prínos notárov bol hodnotený veľmi kladne. Navrhovatelia preto považujú za najdôležitejšie predpísať úradné listiny pre určité druhy právnych úkonov obchodných spoločností. Informáciu o stave legislatívy vo vzťahu k notárom predniesol aj prezident Českej notárskej komory Dr. Martin Foukal. Medzi najdôležitejšie predpisy v občianskom a obchodnom práve, ktoré znamenajú značné
INFORMÁCIE KOMORY
zmeny, patrí zákon č. 30/2000 Sb., ktorým okrem iného došlo ku zmene občianskeho súdneho poriadku a notárskeho poriadku, zákon č. 370/2000 Sb., ktorým sa mení obchodný zákonník a notársky poriadok, zákon č. 120/2001 Sb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok). V septembri minulého roku bol prijatý vládny návrh rozsiahlej novely obchodného zákonníka, ktorého účelom bolo jednak splnenie záväzkov Českej republiky súvisiacich s prípravou na vstup do Európskej únie, jednak odstránenie trvajúcich výkladových nejasností obchodného zákonníka. Novela je až na výnimky účinná od 1. januára 2001. Do tohto zákonníka sa premietli požiadavky európskych direktív v oblasti obchodného práva. Mal by splniť očakávania, že notár bude strážcom zákonnosti v oblasti práva obchodných spoločností. Napriek tomu, že notári sa nijakým spôsobom neusilovali o rozšírenie svojich kompetencií v obchodnom práve, v tomto zákonníku je 65 odkazov na súčinnosť notára v oblasti pôsobnosti obchodného zákonníka, ktorý ukladá notárom zriadenie notárskej zápisnice o právnom úkone, notárskej zápisnice o osvedčení priebehu valných zhromaždení, schôdzí a pod., a nanovo aj notárskej zápisnice o rozhodnutí orgánu právnickej osoby. Tento posledný typ notárskej zápisnice spíše notár, pokiaľ osobitný právny predpis zriadenie takejto notárskej zápisnice vyžaduje, a je povinný osvedčiť existenciu právnych konaní a formalít, na ktoré je právnická osoba, prípadne jej orgán povinný a pri ktorých bol notár prítomný, vrátane jeho vyjadrenia o súlade s právnymi predpismi. Súčasne je notár povinný osvedčiť, či rozhodnutie orgánu právnickej osoby bolo prijaté a uviesť svoje vyjadrenie, či obsah rozhodnutia je, alebo nieje v súlade s právnymi predpismi a zakladateľskými dokumentmi právnickej osoby. Ak notár v priebehu rokovania orgánu právnickej osoby zistí, že nie sú splnené predpoklady na prijatie rozhodnutia vyžadované právnymi predpismi alebo zakladateľ-
INFORMÁCIE KOMORY
2/20 01
skými dokumentmi, poučí o tom predsedajúceho a túto skutočnosť uvedie do notárskej zápisnice. Od 1. januára 200 1 je účinný zákon č. 30/2000 Sb., ktorým sa mení občiansky súdny poriadok a notársky poriadok a ktorý má zjednodušiť a urýchliť civilné konanie vrátane exekúcie. Úprava kladie vyššie nároky na sudcov (i notárov ako súdnych komisárov) pri príprave pojednávania, ktorá by mala byť taká kvalitná, aby súd mohol rozhodnúť spravidla na prvom pojednávaní. Zdôraznený je princíp, že konanie je vecou nielen žalobcu, ale aj žalovaného, ktorému môže súd uložiť, aby sa vyjadril, či nárok uznáva, a pokiaľ nie, aby uviedol skutočnosti na svoju obranu s tým, že pokiaľ sa v určenej lehote nevyjadrí, má sa za to, že žalovaný nárok uznáva. Dôležitá zásada koncentrácie konania sa prejavuje napríklad v povinnosti účastníkov konania uviesť najneskôr na prvom pojednávaní rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, čo súvisí so zásadou úplnej apelácie v odvolacom konaní, kde odvolací súd zásadne nesmie prihliadnuť na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred prvostupňovým súdom. Okrem odvolania, ktoré je jediným riadnym opravným prostriedkom, novela upravuje tri mimoriadne opravné prostriedky, a to dovolanie, obnovu konania a novozavedenú žalobu pre zmätočnosť, ktorá existovala v civilnom konaní do roku 1949. V exekučnom konaní boli zavedené nové inštitúty posilňujúce ochranu veriteľa, ako napríklad vyhlásenie o majetku povinného s trestnoprávnou sankciou, pretože nepravdivé či neúplné vyhlásenie, ako aj odmietnutie povinnosti urobiť vyhlásenie zakladá skutkovú podstatu trestného činu podľa trestného zákona. Posilnením postavenia veriteľa je aj pravidlo, že úkony urobené po doručení predvolania povinného v exekučnom konaní k vyhláseniu majetku sú voči oprávnenému (veriteľovi) zo zákona neúčinné a ten sa môže domáhať uspokojenia svojich nárokov exe-
Strana 7
kúciou vedenou proti nadobúdateľovi takéhoto majetku na tento majetok. V konaní o dedičstve dáva občiansky súdny poriadok notárovi v záujme urýchlenia konania oprávnenie, aby sám v mene súdu vydal rozhodnutie upravujúce vedenie konania, ktoré neposudzuje a nepodpisuje sudca. O prípadnom odvolaní proti takémuto rozhodnutiu rozhoduje priamo odvolací súd. Zákon č. 30/2000 Sb. spresňuje v notárskom poriadku náležitosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Účastníci môžu v takejto notárskej zápisnici dohodnúť vykonateľnosť notárskej zápisnice. Na zasadnutí schôdze snemovne sa má predložiť návrh novely občianskeho zákonníka, ktorá nanovo upravuje záložné právo k hnuteľným veciam. Mala by umožniť najmä malým podnikateľom ľahšie získať úver. Novela predpokladá vznik registra záložných práv, ktorého vedenie má byť zverené Českej notárskej komore. Predpokladaná účinnosť novej úpravy je od 1. januára 2002. Na rozdiel od obdobnej úpravy v Maďarsku sa majú registrovať aj záložné práva vzniknuté rozhodnutím súdov a správnych úradov. Zástupca Rakúskej notárskej komory Dr. Klaus Woschnak informoval o situácii v rakúskom notárstve, najmä z hľadiska postupného zavádzania informačných technológií v činnosti notárov a notárskej komory. Najďalej sa pokročilo v elektronickej archivácii dokumentov. Ako nový projekt sa predstavila pripravovaná elektronická databáza notárov, ktorá by mala byť zriadená centrálne pre všetky členské štáty Európskej únie. V nej by mali byť uložené všetky základné informácie o notároch vrátane adresy sídla, dĺžky praxe, o úradných hodinách, vzdelanostnej a jazykovej spôsobilosti atď. Informáciu o stave legislatívy vo vybraných tematických okruhoch predniesla aj hostiteľská, Maďarská notárska komora prostredníctvom svojej prezidentky Dr. Very Varkónyi. uviedla, že uplynulý rok bol charakterizovaný harmonizáciou notárskych zákonov. Zmeny nastali v zákonnej úprave ve-
Strana 8
2/20 01
denia centrálneho registra záložných práv k hnuteľným veciam. Tento register vedie Maďarská notárska komora v elektronickej podobe a možno doň vstupovať len prostredníctvom notárskych zápisníc. Táto zásada bola posilnená aj poslednou novelou občianskeho zákonníka, kde sa táto kompetencia notárov výslovne uviedla. Informovala tiež o zavedení povinného vzdelávania notárov s určitými prvkami dobrovoľnosti. Povinné je v určení objemu času, ktorý musí každý notár venovať svojmu vzdelávaniu. Dobrovoľnosť je daná v možnosti výberu témy školenia a tiež termínu účasti na jednotlivých školeniach. S takto organizovaným školením sú zatiaľ dobré skúsenosti a o školenia je zo strany notárov záujem. Školenia vedú lektori z radov notárov. Aj zástupca prezidenta Notárskej komory SR informoval o stave legislatívy v Slovenskej republike dotýkajúcej sa notárov. Oboznámil prítomných so stavom prác, pokiaľ ide o zavedenie centrálneho registra záložných práv k hnuteľným veciam, centrálneho registra závetov, o zákon o elektronickom podpise, pripravovanú novelu Obchodného zákonníka, ktorá podľa nášho názoru nespĺňa požiadavky článku 10 smernice EÚ č. 1 o obchodných spoločnostiach, predpokladajúce buď súdny prieskum, alebo úradnú listinu o určitých druhoch právnych úkonov obchodných spoločností, napokon referoval aj o novele Občianskeho súdneho poriadku a o jej dopadoch na činnosť notárov. Na stretnutí sa jednomyseľne prijalo spoločné vyhlásenie, ktorého plné znenie je uvedené v ďalšom texte. Ak by sa malo celé podujatie zhrnúť, možno konštatovať, že malo veľmi dobrú pracovnú úroveň a značne prispelo k zlepšeniu vzájomnej informovanosti notárskych komôr. Ukázalo a potvrdilo, že mnohé problémy sú spoločné pre všetky zúčastnené notárske komory. Umožnilo vytvoriť si obraz o vývoji kompetencií notárov v tej-ktorej krajine. V zásadných smeroch sa tento vývoj nelíši, samozrejme, rozsah a druhy kompetencií nie
INFORMÁCIE KOMORY
sú úplne totožné a v určitých smeroch sa odlišujú. Dá sa predpokladať, že s postupom prístupového procesu vstupu do Európskej únie sa budú existujúce rozdiely postupne zmenšovať. Vplyv na to bude mať európska legislatíva, ktorá sa postupne v základných bodoch zjednocuje. Potvrdzujú to aj úvahy o prijatí jednotného európskeho občianskeho kódexu v budúcnosti. Pozitívne možno hodnotiť aj vysokú spoločenskú úroveň stretnutia, nazvaného pracovným názvom Hexagonála. Maďarskí hostitelia boli pozorní a pohostinní. Toto podujatie využili na predstavenie svojho nového sídla Sekretariátu komory umiestneného v priestrannej vile v tichšej štvrti mesta, ktoré splna požiadavky na priestory sekretariátu s kanceláriami, učebňami, umiestnením centrálneho servera, parkovacími plochami a útulnou, okrasnou záhradkou. V sídle sekretariátu Maďarskej notárskej komory sa uskutočnili všetky pracovné rokovania. Nasledujúce stretnutie predstaviteľov notárskych komôr sa uskutoční v roku 2002 v Slovenskej republike, hostiteľom bude Notárska komora Slovenskej republiky. Cyklus stretnutí bude napokon zavŕšený v roku 2003 v Chorvátsku. JUDr. Štefan Kutenič prezident NK SR
Text vyhlásenia Prezidenti notárskych komôr Chorvátska, Slovenska, Slovinska, Češka, Maďarska a Rakúska na svojom stretnutí 18. a 19. mája 2001 v Budapešti vedomí si záverov Európskej rady v Tampere z 15. a 16. októbra 1999 a cieľa vytvoriť európsky priestor slobody, bezpečnosti a práva, - vedomí si iniciatív Európskeho parlamentu na postupné priblíženie európskych kodifikácií občianskeho práva,
INFORMÁCIE KOMORY
2/20 01
- vedomí si iniciatív Európskej únie v oblasti vzájomného uznávania a vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, - vedomí si stále rastúceho významu elektronického obchodovania a očakávateľného výrazného rastu cezhraničných právnych vzťahov, - berúc do úvahy závery CNUE prijaté na jej zhromaždení 13. a 14. októbra 2000 vo Viedni, vyhlasujú, že - zdieľajú názor Rady, že zo slobody sa možno tešiť len v „priestore práva", - zásadne vítajú cieľ približovania jestvujúcich národných legislatív v oblastiach občianskeho, obchodného a procesného práva s cieľom ľahšieho prístupu občana k právu, - občianskoprávne poriadky sú však založené na regionálnych právnych kultúrach, ktoré posilňujú akceptovateľnosť usporia daných právnych vzťahov zo strany občanov, notárstvo už nepopierateľné prispieva k právnej istote a ochrane európskeho spotrebiteľa, - vykonateľná notárska listina spĺňa všetky požiadavky na uznanie a vykonateľnosť v zmysle nariadenia (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000, - notárstvo je schopné zabezpečovať právnu istotu v elektronickom právnom a listinnom styku, - realizácia záverov CNUE, ktoré boli prijaté na jej zasadaní 13. a 14. októbra 2000 vo Viedni, má veľký význam, zhodujú sa v tom, že - harmonizácia občianskeho práva v európskom právnom priestore musí prebiehať opatrne a musí brať ohľad na regionálne právne poriadky, - použitie osvedčených notárskych nástrojov, ako napríklad vykonateľného notárskeho aktu a vykonateľnej notárskej listiny je vhodným prostriedkom podporujúcim vytváranie priestoru slobody, bezpečnosti a práva,
Strana 9
- pri vytváraní Európskej justičnej siete má najväčší význam účasť na elektronickom Európskom registri notárov, Európskom registri závetov a ďalších iniciatívach CNUE, - z hľadiska právnej ochrany a zabezpečenia práva v európskom právnom priestore treba venovať mimoriadnu pozornosť bezpečnému elektronickému právnemu a listinnému styku. Budapešť 19. mája 2001
Piate rakúsko-slovenské notárske dni Notári z Rakúska nadviazali kontakt so slovenským notárstvom čoskoro po novembri roku 1989, najprv na úrovni ministerstva spravodlivosti a po vzniku Notárskej komory SR v januári roku 1991 s jej volenými orgánmi. Po 1. januári 1993 sa začala partnerská spolupráca dvoch notárskych komôr. Rakúska notárska komora vždy pomáhala slovenskému notárstvu pri jeho počiatočných krokoch a jej pomoc bola s vďakou prijímaná. V roku 1996 sa začala tradícia pravidelného stretávania rakúskych a slovenských notárov v rámci rakúsko-slovenských notárskych dní, prvé sa konali vo Viedni v roku 1996, druhé v Modre v roku 1998, tretie v Hainburgu v roku 1999, štvrté v Trenčíne v roku 2000 a piate toho roku v Stockerau, v dňoch 11. a 12. mája. Delegácia slovenských notárov pod vedením prezidenta Notárskej komory SR JUDr. Štefana Kuteniča sa 11. mája dostavila do rakúskeho mestečka Stockerau, kde sa piate rakúsko-slovenské notárske dni konali. Po srdečnom privítaní nasledoval spoločný obed, po ktorom sme sa spoločne prešli týmto mestečkom k radnici, kde sa v zasadacej sále konalo pracovné rokovanie. Slávnostné príhovory predniesli prezident Rakúskej notárskej komory Dr. Georg Weissmann a prezident Notárskej komory SR JUDr. Štefan
Strana 10
ČLÁNKY
2/2001
Kutenič. Odbornú prednášku s názvom „Notár a elektronický obchod", dôsledky smernice o elektronickom obchode na notársku činnosť predniesol Mag. Stephan Matyk, ktorý je stálym pracovníkom Rakúskej notárskej komory pri Európskej komisii v Bruseli. Táto prednáška bola vysokohodnotná a pre slovenských notárov priniesla mnohé nové informácie o tom, ako sa vyvíja európska legislatíva v súvislosti s elektronickým podpisom a elektronickým obchodom. Toto bolo veľmi dôležité aj z toho dôvodu, že aj na Slovensku je v legislatívnom procese zákon o elektronickom podpise, v rámci ktorého budú pre notárov vyplývať nové povinnosti. Viceprezident Rakúskej notárskej komory Dr. Klaus Woschnak podal obsažnú informáciu týkajúcu sa vývoja európskej legislatívy, pokiaľ ide o notárstvo, stav zachovania numerus clausus, ako aj zachovanie výlučnosti štátneho občianstva pre výkon notárskej činnosti. Viceprezident Notárskej komory SR JUDr. Karol Kovács informoval o legislatívnom procese týkajúcom sa notárstva na Slovensku, najmä pokiaľ ide o reformu záložného práva a s tým súvisiace zavedenie centrálneho registra záložných práv, ktorý by mala viesť Notárska komora SR, ako aj o prípravu zákona o elektronickom podpise a obchode. Po odbornom rokovaní rakúski kolegovia usporiadali spoločnú večeru so sprievodnou hudbou. Na druhý deň spoločný pobyt pokračoval poznávacím programom, a to návštevou a prehliadkou kláštora v Melku s odborným výkladom. S rakúskymi kolegami sme sa rozlúčili po spoločnom obede, ktorý sa konal v rázovitej reštaurácii Grand v Ausbergu, za sprievodu hudby „Gutschy-duo" z Južného Štajerská. Celé stretnutie sa nieslo v priateľskom duchu, z odbornej stránky bolo mimoriadne hodnotné. Organizácia šiestych rakúsko-slovenských notárskych dní pripadla slovenskému notárstvu, ktoré sa musí na túto úlohu dobre pripraviť. JUDr. Karol Kovács viceprezident NK SR
CLANKY Pavol Vendel Dedenie podľa práva platného pred rokom 1951 Aj dnes ešte prichádzajú pracovníci štátneho notárstva, ale aj sudcovia pri prejednávaní dedičstva do styku so staršími predpismi, podľa ktorých treba posudzovať dedičské nároky. Vychádzajúc z ustanovenia § 503 teraz platného Občianskeho zákonníka, pri dedení sa má použiť právo platné v čase smrti poručiteľa; čiže tie prípady, keď poručiteľ zomrel pred účinnosťou zákona č. 141/1950 Zb. treba rozhodnúť vždy podľa práva platného pred 1. januárom 1951. Takéto prípady na štátnom notárstve nie sú ojedinelé, pritom je málo dostupnej literatúry pre posúdenie a analýzu, ako v danom prípade pri dedičskom konaní na štátnom notárstve alebo pri konaní o dedičstve na súde pokračovať, aby sa neporušili ustanovenia hmotného práva platného v čase smrti poručiteľa. V tomto krátkom článku chcem poukázať na niektoré typické osobitosti, s ktorými sa pri prejednávaní dedičstva stretávame a ktoré treba zohľadňovať. Už úvodom treba povedať, že dedičské právo platné na Slovensku pred účinnosťou Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. sa zakladalo na Dočasných súdnych pravidlách navrhnutých judexkuriálnou konferenciou z roku 1861, ktoré v podstate zachycovali obyčajové právo a ktoré súdna prax rešpektovala. Toto právo je poznačené dobou, v ktorej vzniklo, najmä spoločenským a hospodárskym poriadkom, avšak so zreteľom na ustanovenie § 503 zákona č. 40/1964 Zb. treba ho na Slovensku uplatňovať aj dnes, ak ide o dedičstvo po poručiteľovi, ktorý zomrel pred 1. januárom 1951. JUDr. Pavol Vendel, bývalý vedúci štátny notár v Michalovciach.
ČLÁNKY
2/2001
Pri porovnávaní dedičského práva platného do roku 1951 s teraz platným Občianskym zákonníkom, resp. s Občianskym zákonníkom z roku 1950, je rozdielny už sám výpočet osôb dediacich zo zákona. Je známe, že v spomínanom staršom práve má prioritné postavenie dedenie zo závetu pred dedením zo zákona, pričom však, ak niet závetu, nastupujú dedičia zo zákona. Kto vlastne podľa uvedeného práva je dedičom zo zákona a v akom poradí? Vychádzajúc z článku 9 Dočasných pravidiel judexkuriálnej konferencie z roku 1861, ak niet závetu, prichádzajú do úvahy dedičia v tomto poradí: V prvom rade dedia zákonité deti poručiteľa, a ak by niektoré z nich nežilo a zanechá potomkov, títo potom dedia podiel, ktorý by na takého dediča pripadol, čiže v prvom pokolení dedí každý r ovnakým p omer om a v ostatných pokoleniach sa dedí to, čo na takéhoto dediča pripadá (napr. zomrie syn poručiteľa, na ktorého pripadá 1/4 a má 4 deti, potom tieto dedia každý po 1/16 z celku). Táto skupina dedičov sa podobá prvej skupine teraz platného zákona s výnimkou, že manželka poručiteľa v tejto skupine nededí. Osobitne treba pri tejto skupine zdôrazniť, že sa tu zvýrazňuje dedičský príbuzenský zväzok a pri dedení zo zákona všeobecne dedia spravidla iba osoby, ktoré spája zväzok „zákonného pokrvenstva". Treba uviesť, že podľa vtedajšieho dedičského práva pri dedení treba rozlišovať manželské dieťa a dieťa narodené mimo manželstva. Toto dieťa je vo vzájomnom príbuzenskom zväzku len so svojou matkou a jej príbuznými, nie však s otcom a jeho príbuznými. Je tu teda zásadný rozdiel voči dedeniu v prvej skupine podľa § 473 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., podľa ktorého dedia manžel a deti rovnakým dielom, pričom za dedičov zo zákona sa rovnakým dielom považujú deti pochádzajúce z manželstva i mimo manželstva, pokiaľ bolo otcovstvo uznané alebo určené súdom. Pri prejednávaní dedičstva podľa práva
Strana 11
platného pred rokom 1951 bolo treba skúmať otázku manželského pôvodu detí, pričom za manželské bolo možné pokladať iba také dieťa, ktoré sa narodilo po uzavretí zákonného alebo domnelého manželstva. Ďalšou zvláštnosťou pri prejednávaní dedičstva podľa práva platného pred rokom 1951 oproti terajším predpisom o dedení je to, že potomkovia poručiteľa, ktorí dedia zo zákona, musia dať do deľby celú majetkovú hodnotu, ktorú za života poručiteľa dostali, či už ako veno, výbavu alebo príspevok na zriadenie vlastnej domácnosti. Do delty nemusia dať iba to, čo im za života poručiteľ poskytol výslovne ako dar. Deľbu tu možno akosi prirovnať k započítaniu podľa teraz platného zákona o dedení v zmysle § 484 Občianskeho zákonníka s tým rozdielom, že pri započítaní sa nezohľadňuje iba tá hodnota, ktorú poručiteľ poskytol pred svojou smrťou dedičovi ako obvyklý dar, pričom za obvyklý dar zákon považuje príležitostné dary napríklad k meninám, narodeninám, ktoré svojou výškou nijako podstatnejšie neskracujú majetok poručiteľa, kým pri deľbe sa nezohľadní akákoľvek hodnota, pokiaľ bola poskytnutá výslovne ako dar. Ak niet potomkov po poručiteľovi, čiže dedičov označených v tomto článku ako prvá skupina, na rozdiel od terajšej zákonnej úpravy nastupuje pomerne zložité dedenie ďalšieho okruhu dedičov. Tu už treba v dedičstve rozlišovať a) majetok, ktorý bol poručiteľom zdedený, čiže vetvový majetok; b) majetok nadobudnutý. Už sám pojem „zdedený majetok" prezrádza, že ide o hodnoty, ktoré poručiteľ nadobudol zdedením alebo aj darom po svojich predkoch, či už z otcovej alebo z matkinej strany. Rozlišovanie zdedeného majetku, či bol nadobudnutý z matkinej alebo otcovej strany, má zásadný význam pre to, aby sme mohli posúdiť, z ktorej vetvy majetok pochádza; ak niet potomkov, t. j. dedičov z prvej skupiny, pripadá tento zdedený, resp. vetvový majetok naspäť dedičom z tej vetvy, z kto-
Strana 12
2/2001
rej ho poručiteľ nadobudol. Tak napríklad, ak zomrel poručiteľ a majetok, ktorý po ňom zostal, mal od svojho otca, potom tento majetok - ak, pravda, poručiteľ nemal deti, resp. potomkov - pripadne naspäť otcovi a ak by ten už nežil, jeho potomkom. Podobne je to vtedy, ak majetok pochádza z matkinej vetvy, potom pripadne matke, resp. jej potomkom v zmysle tých istých zásad. Ak by dedičia z vetvy vymreli a nezostali by ani potomkovia, takýto majetok stráca vetvový charakter a nakladá sa s ním ako s nadobudnutým majetkom. Pod zdedeným, resp. vetvovým majetkom teda rozumieme hodnoty, ktoré poručiteľ nadobudol darom, dedením od svojich predkov. Aby sme mohli v konaní o dedičstve podľa starého práva náležité posúdiť, kto má byť dedičom v ďalšej skupine, treba vhodným spôsobom zistiť v pozemkovej knihe, kde je uvedený aj titul nadobudnutia, ako aj pôvodní vlastníci, prípadne aj inými dôkaznými prostriedkami, z ktorej vetvy majetok pochádza. V zmysle § 10 Dočasných súdnych pravidiel judexkuriálnej konferencie v prípade, keď po poručiteľovi nezostali potomkovia, prichádzajú do úvahy zo zákona otec a matka poručiteľa, a to len na hodnotu toho majetku, ktorú poručiteľ nadobudol z ich vetvy. Zásadou je, že majetok pochádzajúci z otcovej vetvy prechádza na otca a majetok pochádzajúci z matkinej vetvy, prejde naspäť na matku. Ak by nežili ani tí, potom prichádzajú do úvahy ako dedičia starí rodičia, resp. prarodičia a ich potomkovia v zmysle tých istých vetvových zásad, o ktorých sme sa už zmienili. Ako sme už spomenuli, za určitých okolností majetok poručiteľa stráca vetvový charakter a nakladá sa s ním ako s nadobudnutým majetkom. Čo treba považovať za majetok nadobudnutý a ako s takýmto majetkom v dedičskom konaní nakladať? Veľmi stručne možno uviesť, že za nadobudnutý majetok treba považovať tú hodno-
ČLÁNKY
tu z dedičstva, ktorá zostáva po dedení z vetvového majetku. Nadobudnutý majetok nemožno spájať s koakvizíciou (t. j. majetkom, ktorý poručiteľ nadobudol spoločne s pozostalým manželom). O tom, čo je koakvizícia, sa zmienime v ďalšom texte. Už z predošlých ustanovení vidieť, že manželka poručiteľa nebola dedičkou v takom r ozsa hu, ako ho p ozná usta noveni e § 473 zákona č. 40/1964 Zb., kde sa považuje za rovnakého dediča ako deti. Túto skutočnosť treba pri prejednávaní dedičstva podľa cit. zákonného článku brať do úvahy, preto sa chcem stručne zmieniť o tom, kedy dochádza k manželskému dedeniu a v akom rozsahu. Podľa § 14 Dočasných pravidiel judexkuriálnej konferencie manželské dedenie nastupuje v týchto prípadoch: a) k nadobudnutému majetku, a to len vtedy, ak niet priamych potomkov; b) k zdedenému vetvovému majetku, ak niet priamych potomkov ani dedičov z vetvy vzostupnej ani pobočnej. V praxi to znamená, že v prípade, ak po poručiteľovi nezostali potomkovia na majetok, ktorý bol nadobudnutý, ako dedič prichádza do úvahy pozostalý manžel. Preto pri prejednávaní takéhoto dedičstva treba náležité preskúmať okruh dedičov a postupovať v zmysle uvedených zásad. Nadobudnutý majetok nemožno čo do právneho významu z hľadiska dedenia pozostalým manželom porovnať s majetkom nadobudnutým počas trvania manželstva podľa teraz platných zásad v dedičskom konaní. Kým dnes je pozostalý manžel zvýhodnený pri prejednávaní dedičstva tým, že titulom zániku bezpodielového spoluvlastníctva mu obvykle pripadá polovica spolu nadobu dnut ého majet ku a z druhej polovice dedí rovnaký podiel ako deti, nadobudnutý majetok podľa práva platného pred rokom 1951 pozostalý manžel dedí len vtedy, ak niet priamych potomkov. Okrem manželského dedenia sa však stretávame s inštitútom vdovského práva. Čo je vlastne vdovské právo?
ČLÁNKY
2/2001
Keďže manželka poručiteľa bola značne obmedzená pri dedení, vtedajší zákon ju zabezpečoval vdovským právom. Toto právo prislúchalo výslovne len vdove a v praxi znamenalo, že vdova - pokiaľ nosila meno poručiteľa, čiže sa nevydala po druhý raz - mohla mať v držbe celý poručiteľov majetok, užívať ho, brať z neho úžitok a prírastky, pričom vlastníkom takéhoto majetku boli dedičia v zmysle zásad, ktoré sme si už rozviedli. Toto vdovské právo však mohlo byť obmedzené tým, že poručiteľ v závete mohol upraviť vdovské právo manželky do takej miery, že jej zostalo len ubytovanie v dome a výživa, alebo tým, že potomkovia poručiteľa, t. j. dedičia v prvej skupine mohli osobitnou žalobou na súde žiadať obmedzenie vdovského práva manželky, avšak len v takom rozsahu, aby jej v každom prípade zostalo minimálne ubytovanie a slušná výživa. Obmedzenie mohli žiadať len potomkovia poručiteľa, vetvoví dedičia už takéto právo nemali. Pri prejednávaní dedičstva po osobách zomretých pred 1. januárom 1951 sa stretávame aj s pojmom koakvizícia, ktorý dnes Občiansky zákonník nepozná. Čo to bola koakvizícia a a ký význa m ma l t ent o inš t it ú t v dedičstve? Pod pojmom koakvizícia treba v zmysle zákonného článku XIV. z roku 1894 chápať majetok, ktorý poručiteľ nadobudol spoločne s pozostalým manželom počas trvania manželstva, resp. tú hodnotu, o ktorú bol zväčšený majetok v čase trvania manželstva. Koakvizíciu možno do určitej mier y pr ir ovnať k bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov s tým, že z majetku patriaceho do koakvizície, patrí pozostalému manželovi vždy polovica, kým z bezpodielového spoluvlastníctva v zmysle § 150 zákona č. 40/1964 Zb. pri vysporiadaní sa prihliada aj na to, ako sa ktorý z manželov staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržiavanie spoločných vecí, čo môže ovplyvniť aj výšku podielu na majetku nadobudnutom počas trvania manželstva. Koakvizíciu nemožno však prirovnať k na-
Strana 13
dobudnutému majetku, pretože koakvizícia bola možná aj v prípade, keď nezostal nadobudnutý majetok. Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi nadobudnutým majetkom a koakvizíciou použijeme príklad z diela Fajnora a Zátureckého: „Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi". Poručiteľ zdedil od otca 10 000 Kčs, kým sa oženil utratil z tejto sumy 8 000 Kčs, čiže do manželstva vniesol z vetvového majetku iba 2 000 Kčs. Keď zomrel, zostal po ňom majetok v hodnote 10 000 Kčs, čiže 8 000 Kčs nadobudol počas trvania manželstva. Koakvizícia teda činí 8 000 Kčs, z čoho 4 000 Kčs patri pozostalej manželke a 6 000 Kčs zostáva ako vetvový majetok. Už sme spomenuli, že za nadobudnutý majetok treba považovať to, čo zostane po odpočítaní vetvového majetku. Tu však vetvový majetok poručiteľa, ktorý dedil, bol 10 000 Kčs a nám zostáva iba 6 000 Kčs, čiže do výšky 10 000 Kčs chýba ešte 4 000 Kčs, a preto aj keď v danom prípade je koakvizičný majetok, nie je tu však majetok nadobudnutý.
Jozef Farkašovský Vylúčenie notárov z dôvodov podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku Notár pôsobí v konaní o dedičstve podľa ustanovení § 175a až 175zca Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte „OSP") na základe poverenia podľa § 38 ods. 1 OSP. Úkony notára ako súdneho komisára sa považujú za úkony súdu. Uplatnenie zásady rovnosti účastníkov vyžaduje pôsobenie notára, ktorý v konkrétnej dedičskej veci nieje priamo ani nepriamo zainteresovaný na výsledku konania a nie je v osobnom vzťahu k účastníkom alebo ich JUDr. Jozef Farkašovský, notár so sídlom v Rožňave.
Strana 14
ČLÁNKY
2/2001
zástupcom. Ustanovenie § 17 ods. 2 OSP upravuje vylúčenie notára z úkonov súdneho komisára. Na vylúčenie notára primerane platia ustanovenia § 14 až 16 OSP o vylúčení sudcov. V zmysle § 14 ods. 1 OSP z úkonov súdneho komisára je notár vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa § 15 ods. 1 OSP je notár povinný, len čo sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámiť to neodkladne súdu, ktorý ho vo veci poveril. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Na dôvody svojho vylúčenia musí notár prihliadať v každom štádiu konania z úradnej povinnosti. Vylúčenie notára nastáva ex lége, nie až výrokom súdu. V § 15 ods. 2 OSP je ustanovené právo účastníka vyjadriť sa o skutočnostiach, pre ktoré je notár vylúčený, a zároveň povinnosť účastníka tieto skutočnosti neodkladne oznámiť súdu. Na opakované oznámenie tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol. Proti rozhodnutiu o vylúčení (nevylúčení) notára nieje prípustný opravný prostriedok (§ 17 ods. 2 OSP). V praxi notárov sa vyskytujú problémy pri interpretácii ustanovenia § 14 ods. 1 OSP. Dôvody vylúčenia totiž nie sú uvedené taxatívne, ale sú ustanovené všeobecne a rámcovo. V súvislosti s výkladom citovaných ustanovení je vhodné stručné historické porovnanie s procesnými predpismi platnými pred 1. januárom 1994. Občiansky sporový poriadok (zák. či. 1/1911 platný na Slovensku do 31. decembra 1950) v piatej hlave nazvanej „Vylúčenie súdnych osôb" uvádza konkrétne vylučovacie príčiny založené na vzťahu k veci, účastníkom a zástupcom. Pomer k účastníkom a zástupcom je v § 59 ods. 2 a 3 charakterizovaný taxatívnym pomenovaním príbuzenských vzťahov voči sudcovi: manželka, bývalá manželka, snúbenica, pokrvný v priamej vetve alebo švagor (švagriná), pokrvný v pobočnej vetve, v to počítajúc aj bratancov a
sesternice, súrodenec jeho manželky alebo manžel (manželka) jeho súrodenca; osoba, s ktorou je v pomere osvojiteľa (adoptanta) alebo pestúna, respektíve osvojenca či chovanca, alebo poručníka, alebo opatrovníka. Ustanovenie § 59 ods. 1 charakterizuje pomer k veci, „v ktorej je stranou alebo spolu so stranou je oprávnený alebo zaviazaný, alebo je povinný náhradou, ktorá závisí od výsledku sporu". Občiansky súdny poriadok č. 142/1950 Zb. účinný od 1. januára 1951 do 31. marca 1964 charakterizuje „dôvody vylúčenia súdnych osôb" obdobným spôsobom ako súčasne platná procesná úprava. Dôvodová správa uvádza, že sa upúšťa od výpočtu dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený, a argumentuje, že „pružná formulácia zahŕňa všetky prípady, kde sudcov pomer k veci alebo k účastníkom vzbudzuje pochybnosť o jeho nezaujatosti". „Abstraktné právne normy, ktoré v historickom vývoji vystriedali kazuistické právne normy, majú nesporne výhodu predovšetkým v tom, že zahŕňajú väčší počet jednotlivých prípadov. Ich uskutočňovanie a aplikácia je však náročnejšia."2 Najzákladnejšie znaky pomeru k veci, k účastníkom a zástupcom účastníkov možno charakterizovať nasledovne. Pomer k veci vyplýva z priameho právneho záujmu na prejednávanej veci. Môže to byť skutočnosť, že notár je účastníkom konania, ale tiež existencia potenciálnych dôvodov zainteresovanosti notára na výsledku konania, ktorým by mohol byť dotknutý na svojich právach alebo povinnostiach. Tak ako pomer k veci, ani pomer k účastníkom zákon nijako nekonkretizuje. Môže to teda byť akýkoľvek pomer v kladnom i zápornom zmysle objektívne vzbudzujúci pochybnosti o nezaujatosti. V kladnom zmysle ide predovšetkým o pomer založený príbuzen1
MIČURA - MOYS: Občiansky sporový poriadok. Právnická jednota v Bratislave 1942 (text prevzatý bez úpravy pravopisu). 2 ĽALÍK, M.: Poznatky o nutnej delegácii na krajskom súde. Socialistické súdnictvo č. 11/1986.
ČLÁNKY
2/2001
ským alebo obdobným vzťahom blízkych osôb. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobu je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Dôvody vylúčenia pre pomer k účastníkom uvedené v 14 ods. 1 OSP neodkazujú na ustanovenie hmotného práva o blízkych osobách. V § 116 Občianskeho zákonníka charakterizovaný vzťah blízkych osôb však určite je dôvodom vylúčenia notára. Pokiaľ ide o konkrétny príbuzenský vzťah, toto ustanovenie výslovne uvádza len príbuzných v priamom rade, manžela a súrodenca. Dôvodom na vylúčenie je však rozhodne aj vzdialenejší príbuzenský vzťah. Stupeň príbuzenstva na účely vylúčenia podľa môjho názoru je vhodne pomenovaný v už citovanom § 59 ods. 2 a 3 zákonného či. 1/1911. Za kladný pomer k účastníkom možno v konkrétnom prípade považovať aj vzťah priateľský alebo spoločenský. V zápornom zmysle môže ísť o pomer k účastníkovi, ktorý je založený na nepriateľskom vzťahu. Okrem už uvedených vzťahov prichádza do úvahy aj vzťah ekonomickej, majetkovej povahy, predovšetkým vzťah ekonomickej závislosti. Z tých istých dôvodov ako pre pomer k účastníkom je notár vylúčený aj pre pomer k zástupcom účastníka. Dôvody sa vzťahujú rovnako na zákonného zástupcu (§ 22 ods. 3 OSP), zástupcu na základe plnomocenstva (§ 24 a nasl. OSP) alebo zástupcu na základe rozhodnutia (§ 29 a nasl. OSP). „Všetky dôvody na vylúčenie treba hodnotiť v súvislosti s konkrétnymi okolnosťami tak, aby sa predišlo možným pochybnostiam o nezaujatosti. Dôvody na vylúčenie však nemôžu byť len všeobecné, vylúčenie musí byť o
podložené konkrétnymi skutočnosťami." Pre rozhodnutie súdu o vylúčení alebo nevylúčení notára je podstatné vyjadrenie, ktoré obsahuje konkrétne sformulované skutočZbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 3/1980.
Strana 15
nosti o pomere notára k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, z ktorých súd môže vyvodiť záver o naplnení dôvodov podľa § 14 ods. 1 OSP. Vyjadrenia „cítim sa zaujatý", „som zaujatý" nevystihujú podstatu. Zákon nevyžaduje, aby notár vyjadroval svoj pocit zaujatosti alebo nezaujatosti. Pre vylúčenie sú podstatné skutočnosti spochybňujúce nezaujatosť notára, a nie pocit vyjadrujúci vnútorný postoj k veci, či účastníkom. Ak notár námietku zaujatosti považuje za neodôvodnenú, obsahom jeho vyjadrenia má byť konštatovanie, že nemá vzťah k účastníkom, k ich zástupcom, ani záujem na výsledku konania, nie sú mu známe žiadne skutočnosti spochybňujúce jeho nezaujatosť. Ak chce oznámiť skutočnosti rozhodujúce pre jeho vylúčenie, konkrétne uvedie, že k účastníkovi alebo jeho zástupcovi má rodinný, priateľský alebo iný vzťah, ktorý môže spochybňovať jeho nezaujatosť. V praxi sa často vyskytujú osobitné dôvody notárov na ich vylúčenie. Účastník konania o dedičstve vyjadrí kritiku proti procesnému postupu notára, obviní ho z neobjektívneho postupu alebo výslovne zo zaujatosti, prípadne sa voči notárovi vyjadrí urážlivým spôsobom. Notár vo svojom vyjadrení odmietne kritické výhrady ako neopodstatnené, zároveň však uvedie, že účastník ho urazil, resp. cíti sa jeho vyjadrením dotknutý a nie je schopný vo veci konať nezaujato. Tento postup nieje v súlade s dôvodmi § 14 ods. 1 OSP, stáva sa však, že súdy ho akceptujú. Zaujímavým sa pre tieto prípady javí historické porovnanie ustanovenia už spomínanej procesnej normy. Občiansky sporový poriadok (zák. či. 1/1991) v § 61 uvádza procesný postup pri vylúčení na základe námietky strany. „Na námietku ktorejkoľvek strany treba vylúčiť sudcu, ktorý je pochybný vo veci. Pochybným je sudca, keď sú tu príčiny, ktoré vzbudzujú odôvodnenú pochybnosť o jeho nezaujatosti vo veci. Urážka na cti alebo ohováranie, spáchané proti sudcovi vo vzťahu k jeho úradnej povinnosti,
Strana 16
2/2001
alebo trestné alebo disciplinárne oznámenie podané proti nemu po začatí sporu samy osebe nie sú dôvodom pochybnosti."1 Notár pri výkone svojej činnosti postupuje nestranne a nezávisle. V pridelenej dedičskej veci ako súdny komisár koná v súlade s poverením súdu. V prípade podmienok 175zca OSP má vydať osvedčenie o dedičstve alebo podľa 175zd pripraviť potrebné podklady na vydanie uznesenia súdu a návrh na uznesenie súdu. Notár nesmie pripustiť, aby netaktné, či urážlivé vyjadrenie účastníkov viedlo k jeho vylúčeniu, ak nie sú dané konkrétne dôvody podľa § 14 ods. 1 OSP. Je nevhodné, ak sa týmto spôsobom notár zbavuje nepríjemnej veci. Taktiež je nevhodné, ak účastník týmto postupom bez zákonných dôvodov dosiahne zmenu v poverení notára v rozpore s rozvrhom práce. Vylúčenie notárov obdobne ako vylúčenie sudcov je dôležitým právnym inštitútom na zabezpečenie spravodlivého procesného postupu a dôsledné uplatnenie zásady rovnosti účastníkov. Pre zákonný procesný postup v konaní o dedičstve je dôležité, aby notár predpísaným zákonným spôsobom oznámil a formuloval dôvody na svoje vylúčenie z úkonov súdneho komisára. Rovnako je dôležité, aby notár nekonštatoval svoju zaujatosť bez existencie zákonných procesných dôvodov.
Štefan Kutenič Daň z dedičstva po novele Zákonom č. 151/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov bola schválená novela zákona o dani z dedičstva, darovania, prevodu a prechodu nehnuteľností. Novela sa vecne dotýka dani z dedičstva, keď z okruhu daňovníkov vylučuje dieťa poručiteľa, jeho potomkov, manžela poručiteľa, rodičov poručiteľa a ostatných príJUDr. Štefan Kutenič, prezident NK SR.
ČLÁNKY
buzných v priamom rade. Presadilo sa tak určité radikálne riešenie (založené na úvahe o „nemorálnosti" vyberania dane z dedičstva) oproti pripravovanému riešeniu podstatného zvýšenia tzv. nezdaniteľného minima u spomenutého okruhu osôb, ktoré tiež chcelo preferovať daný okruh osôb blízkych poručiteľovi, ale nesiahalo až k úplnému vylúčeniu dane u týchto osôb. Pomerne rozsiahle diskusie, ktoré novela vyvolala, naznačujú, že názory na túto úpravu sú rôzne, až protichodné. Zhoda azda panuje len v názore, že nebolo racionálne ponechávať právnu úpravu dane z dedičstva v doterajšej podobe. Určite pozitívne prijíma novelu skupina občanov spadajúcich do okruhu osôb vyňatých z tejto daňovej povinnosti, avšak štátna pokladnica zaznamená úbytok príjmu z tejto dane. Notárskej komore neprináleží hodnotiť tento krok zákonodarcu. Už aj preto, že správa a vyberanie dane z dedičstva bezprostredne nesúvisí s činnosťou notárov pôsobiacich vo funkcii súdnych komisárov prejednávajúcich na základe poverenia súdu dedičské veci. V tomto smere sa ani po prijatí novely nič nemení, a preto netreba mať obavy, že by novela priniesla neporiadok do oblasti prechodu majetku na základe úmrtia vlastníka. Chcem poukázať na to, že dedičské konanie je a naďalej zostane konaním ex offo, teda začína sa z úradnej povinnosti, a pokiaľ sa zistí majetok poručiteľa, tento je prejednaný ako dedičstvo. Vyberanie dane z dedičstva nebolo teda príčinou, ale len dôsledkom prejednania dedičstva, pričom daňová povinnosť vznikala dňom právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve. Zánik daňovej povinnosti pre najbližší okruh poručiteľových príbuzných môže skôr prispieť k priznaniu majetku poručiteľa v celom rozsahu, a tým aj k jeho spravodlivejšiemu a transparentnejšiemu rozdeleniu medzi pozostalých dedičov. Vyňatie určeného okruhu osôb z daňovej povinnosti však okrem finančných dopadov bude mať aj ďalšie dôsledky. Ak hodnotíme prísne len stránku financ-
Z PRAXE
Strana 17
2/20 01
nú, tam je na prvý pohľad situácia jasná, niekto získa, niekto stratí, aj keď nepochybne aj zavedením rozsiahlejšieho nezdaniteľného minima by výnos z tohto druhu dane pre štát tiež citeľne poklesol. Takéto čierno-biele videnie však nieje celkom namieste. Ani z pozície štátu sa nedá hovoriť len o strate. Predovšetkým správa dane z dedičstva si vyžadovala pomerne veľkú administratívnu náročnosť a s tým spojené náklady. Mnohokrát komplikované dedičské dohody museli byť pracovníkom daňového úradu analyzované, s určením podielu na dani jednotlivých dedičov a zisťovaním ceny nehnuteľností podľa cenového predpisu platného v čase smrti poručiteľa. Určite boli aj početné prípady, keď sa vynaložená námaha, čas a náklady štátu aj daňovníka v konečnom dôsledku dostali do nepomeru s odvedenou daňou. Po novele tieto činnosti ubudnú a pracovníkom daňových úradov zostane viac priestoru na vyrubovanie a vymáhanie iných druhov daní. V tom by som videl pozitívnu stránku z hľadiska štátu. Okrem toho stav nevybavených dedičských vecí z roka na rok klesá, kým ešte v roku 1995 ich bolo 180 000, v súčasnosti ich evidujeme už len okolo 48 000, čo je už pod hranicou ročného nápadu. A súvisiace dopady na občanov? Z hľadiska ďalšieho vývoja očakávame, že občania sa vo väčšej miere vyvarujú unáhleným prevodom svojho majetku, najmä nehnuteľností, ešte za svojho života, veľakrát motivovaných len nepodloženou snahou o získanie úspor na poplatkoch a daniach súvisiacich s prevodom. Po novele sa dá predpokladať skôr opačná tendencia, že k prechodu vlastníctva medzi blízkymi príbuznými bude vo väčšej miere dochádzať až v prípade úmrtia, v rámci dedičského konania. Faktorom, ktorý bude v tomto smere ovplyvňovať konanie občanov, bude, samozrejme, aj ďalší osud daní z prevodu a prechodu nehnuteľností a dane z darovania. Záverom ešte poznámka k dopadu novely na postup súdnych komisárov pri určení
všeobecnej ceny dedičstva. V súvislosti s prijatím uvedenej novely sa objavili otázky, či sa v dedičskom konaní má naďalej vyžadovať ocenenie od znalca na určenie ceny nehnuteľností. Zrejme prax nieje v tomto smere zatiaľ jednotná. Chcem pripomenúť uznesenie Prezídia NK SR č. 90 zo zasadnutia konaného 21. mája 2001, ktoré sa touto problematikou zaoberalo. Pokiaľ účastníci predložia také zhodné tvrdenia o všeobecnej cene nehnuteľností a pre súdneho komisára je toto tvrdenie akceptovateľné, potom niet žiadneho dôvodu na to, aby sa od účastníkov požadovalo ocenenie znalca. Ak to tak nie je a medzi účastníkmi sa nedosiahne zhoda vo veci určenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti alebo účastníci nebudú schopní túto cenu určiť, resp. sa nestotožnia s cenou, ktorú navrhne súdny komisár na základe zistených údajov o nehnuteľnosti, bude treba zadovážiť ocenenie od znalca. Aj v takomto prípade však bude treba od znalca vyžadovať určenie všeobecnej (trhovej) ceny nehnuteľnosti, pretože cena zistená podľa cenového predpisu sa len výnimočne rovná všeobecnej cene. V každom prípade sa súdny komisár bude musieť viac zaoberať stavom prejednávaných nehnuteľností, predovšetkým stavieb, a tvrdenia účastníkov nepreberať automaticky, ale overovať ich na základe objektívne zistených hlavných znakov stavieb, ktoré majú rozhodujúci vplyv na hodnotu stavby.
Z PRAXE K problematike vkladu vlastníckeho práva na základe inominátnej zmluvy Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom 23 S 130/2000 zo dňa 26. februára 2001 zrušil rozhodnutie odporcu (Okresný úrad, katastrálny odbor v Ž.) č. k.
2/20 01
Strana 18
V 1400/2000 zo dňa 16. októbra 2000 a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Z odôvodnenia: Napadnutým rozhodnutím odporca zamietol podľa § 31 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam návrh na povolenie vkladu zmluvy o bezodplatnom prevode č. V 1400/2000 do katastra nehnuteľností. Podľa odôvodnenia navrhovateľka Ing. A. Z. a V. Z. ako právoplatne rozvedení manželia 21. augusta 2000 uzavreli zmluvu o bezodplatnom prevode jednoizbového bytu, výlučnou vlastníckou ktorého bola navrhovateľka, na V. Z. Išlo o byt v katastrálnom území Ž. zapísaný na liste vlastníctva č. 2307 - byt č. 51 na piatom podlaží obytného domu číslo súpisné 522, postaveného na pozemku parcela č. KN 700/28 a spoločných častí a spoločných zariadení obytného domu v podiele 3591/234940-IN, ako aj podielu 3591/234940-IN na pozemku parcelné č. KN 700/28 - zastavaná plocha o výmere 379 m . Odporca v rámci katastrálneho konania zistil, že zmluva o bezodplatnom prevode predmetného bytu nie je spôsobilá na vklad. Z obsahu predloženej zmluvy odporca vyvodil názor, že obaja účastníci sú vlastníkmi určitých konkrétnych nehnuteľností, ktoré majú v bezpodielovom spoluvlastníctve, a zmluvou o bezodplatnom prevode chcú docieliť vzájomné vysporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve. O tom svedčí aj znenie článku IV ods. 3 zmluvy. Preto v danom prípade odporca zastáva názor, že účastníci mali ku konaniu o povolení vkladu vlastníckeho práva predložiť dohodu o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, v ktorej by riešili vysporiadanie spoločne nadobudnutého majetku počas trvania manželstva, a to v zmysle zásad v 150 Občianskeho zákonníka. Ak potom účastníci predloženej zmluvy mali v úmysle túto označiť ako zmluvu vypracovanú podľa § 51 Občianskeho zákonníka, odporca s tým nemôže súhlasiť, keďže zmluva podľa § 51 Občianskeho zákonníka
Z PRAXE
nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákonníka. Preto odporca musí tento právny úkon považovať za neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a preto návrh na vklad zamietol. Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku poukazovala na to, že jej manželstvo s V. Z. bolo na Okresnom súde v Ž. právoplatne rozvedené ku dňu 22. júla 1998 a že po rozvode bolo rozsudkom Okresného súdu v Ž. č. k. 9C 2170/98, ktorý nadobudol právoplatnosť 18. decembra 1998, určené, že jej pr ip adá člen sk ý pod iel v iažu ci sa k družstevnému bytu v Ž. Hviezdoslavova ul. 2 4 /5 6 . V. Z . b o l a u r č en á p o v in n o s ť s a z družstevného bytu vysťahovať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu. Spolužitie navrhovateľky v jednom byte s V. Z. bolo pre ňu a maloleté deti utrpením, ale napriek tomu, že navrhovateľka zabezpečila pre V. Z. niekoľko dlhodobých nájmov, tento nebol ochotný sa z družstevného bytu vysťahovať. Preto navrhovateľka kúpila za svoje vlastné prostriedky do svojho výlučného vlastníctva byt č. 7 v obytnom dome číslo súpisné 390 na parcele č. KN 557 zapísaný v katastri nehnuteľností v Ž. pre katastrálne územie Ž. na liste vlastníctva č. 1344. Kúpna zmluva bola spísaná 17. januára 2000 a vklad vlastníckeho práva bol povolený 4. februára 2000. V. Z. sa však odmietol do tohto bytu nasťahovať s odôvodnením, že mu tento byt nevyhovuje. Preto navrhovateľka zámennou zmluvou za byt č. 7 nadobudla do vlastníctva iný byt č. 51 v obytnom dome číslo súpisné 522 na parcele č. KN 700/28 zapísaný v katastri nehnuteľností v Ž. pre katastrálne územie Ž. na liste vlastníctva č. 2307. Navrhovateľka najprv uzavrela s V. Z. nájomnú zmluvu a dala mu tento byt k dispozícii ako nájomníkovi. Napriek tomu, že V. Z. nájomnú zmluvu podpísal, odmietol sa do tohto bytu nasťahovať. Kládol si podmienku, aby navrhovateľka vlastníctvo k bytu previedla na neho bez nároku na peňažnú odplatu. Navrhovateľka požiadala o vysťahovanie V. Z. v rámci exekučného konania, ktoré
Z PRAXE
2/2001
bolo vedené na Okresnom súde v Ž. pod č. E 87/2000, avšak ani to situáciu nevyriešilo. Navrhovateľka potom súhlasila aj s návrhom V. Z. na prevod vlastníctva k bytu č. 51 na jeho osobu. V. Z. najprv chcel, aby navrhovateľka byt previedla na neho kúpnou zmluvou, čo zasa navrhovateľka odmietla urobiť, pretože o kúpu nešlo. Preto navrhovateľka navrhla, aby bola spísaná darovacia zmluva, pretože v skutočnosti išlo o dar. S prevodom bytu na základe darovacej zmluvy však V. Z. nesúhlasil z dôvodu, že Občiansky zákonník hovorí vo svojom ustanovení, že darca sa môže domáhať vrátenia daru v prípade, ak sa obdarovaný nesprával v zhode s dobrými mravmi. Sama navrhovateľka uznala, že by takáto alternatíva mohla existovať, potom ani kúpna a ani darovacia zmluva by nezodpovedala skutočnému stavu a vôli oboch účastníkov, preto sa navrhovateľka rozhodla uzavrieť s V. Z. zmluvu o bezodplatnom prevode. Z tohto úkonu je zrejmé, že predmetný byt č. 51 nadobudne V. Z. do svojho výlučného vlastníctva a navrhovateľke nemusí dať ani korunu. V skutočnosti takýto prevod je pravdivý a zodpovedá vôli účastníkov. Byt č. 51, ktorý je predmetom zmluvy o bezodplatnom prevode, ktorý navrhovateľka nadobudla zo svojho výlučného vlastníctva po rozvode, nemohol byť preto predmetom dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva m anželov. Tvrdenie odporcu o tom, že obaja účastníci sú vlastníkmi určitých konkrétnych nehnuteľností, ktoré majú mať v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a že predmetnou zmluvou o bezodplatnom prevode chcú dosiahnuť vysporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, nie je podložené žiadnymi dôkazmi. Ustanovenie článku IV predmetnej zmluvy o vyhlásení, že obaja považujeme našu dohodu o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode za uzavretú a nemáme z titulu tohto vysporiadania voči sebe žiadne ďalšie finančné ani iné nároky, je iba vedľajším ustanovením tejto zmluvy a týmto spoločným vyhlásením
Strana 19
účastníci chceli len deklarovať, že už nebudú mať voči sebe žiadne nároky, pričom išlo najmä o ochranu navrhovateľky a istotu, že V. Z. ju už v budúcnosti nebude nijakým spôsobom vydierať. Čo sa týka vysporiadania zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o tom bola uzavretá osobitná dohoda z 2. marca 2000. Jej predmetom bol celý majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý spočíval iba v hnuteľných veciach, pretože počas trvania manželstva žiadne nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva účastníci nenadobudli. Z uvedených dôvodov navrhovateľka žiada napadnuté rozhodnutie odporcu zrušiť a uložiť odporcovi povinnosť vykonať vklad vlastníckeho práva k predmetnému bytu č. 51 podľa zmluvy o bezodplatnom prevode č. V 1400/2000. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľky žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a poukazoval na to, že zo znenia opravného prostriedku navrhovateľky sa potvrdzuje stanovisko odporcu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Krajský súd podľa § 2501 ods. 1 OSP s použitím § 2501 ods. 2 OSP na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a podľa § 250q ods. 2 OSP rozhodnu tie o dpor cu zru šil a vec vr átil odporcovi na ďalšie konanie, keď došiel k záveru, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie odporcu, je v rozpore s obsahom spisu. Na pojednávaní navrhovateľka trvala na svojom opravnom prostriedku a uviedla, že bývalý manžel V. Z. je už odsťahovaný v byte č. 51 a že aj ona stiahla exekúciu na vysťahovanie odporcu na Okresnom súde v Žiari nad Hronom. Trovy konania si neuplatnila. Zástupkyňa odporcu vysvetlila, ako došlo k nesprávnemu poučeniu o odvolaní v napadnutom rozhodnutí, že sa tak stalo z technických príčin a že odporca v napadnutom rozhodnutí sa nazdával, vychádzajúc z článku IV zmluvy o bezodplatnom prevode, že ide
Strana 20
2/2001
o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, že však v čase rozhodnutia nevedel, že účastníci nemali žiadny nehnuteľný majetok, ktorý by patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. To vyplynulo až z podaného opravného prostriedku navrhovateľky a z predložených listinných dokladov. Podľa názoru odporcu účastníci mali uzavrieť buď kúpnu, alebo darovaciu zmluvu, a nie zmluvu o bezodplatnom prevode, preto žiada napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. V. Z. ako bývalý manžel navrhovateľky potvrdil, že už býva v byte č. 51 a že navrhovateľka zobrala späť návrh na exekučné vysťahovanie V. Z., a priznal, že predmetná zmluva o bezodplatnom prevode bola uzavretá preto, lebo nechcel uzavrieť darovaciu zmluvu, keďže sa obával, že túto by navrhovateľka mohla zneužiť voči jeho osobe. Z podobného dôvodu nechcel uzavrieť ani nájomnú zmluvu. Dohodu o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, podľa ktorej pripadol členský podiel v družstevnom byte navrhovateľke, uzavrel pod určitým nátlakom, ktorý bol na neho vyvíjaný zo strany advokátky navrhovateľky JUDr. P. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Na toto ustanovenie správneho poriadku sa aj odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia odvoláva, avšak podľa neho nepostupoval. Odporca podľa znenia článku IV ods. 3 predmetnej zmluvy o bezodplatnom prevode vyvodil názor, že obaja účastníci sú vlastníkmi určitých konkrétnych nehnuteľností, ktoré majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a že zmluvou o bezodplatnom prevode chcú docieliť vzájomné vysporiadanie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve. Je evidentné, že odporca si vysvetlil znenie citovaného článku zmluvy o bezodplatnom prevode nesprávne a že predloženými listinami, ako aj vypočutím účastníkov zmluvy o bezodplatnom prevode, bolo bez po-
Z PRAXE
chybností preukázané, že predmetný byt č. 51 nadobudla navrhovateľka do svojho vlastníctva po rozvode za svoje vlastné finančné prostriedky a že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov účastníkov bolo už predtým vysporiadané osobitnou dohodou z 2. marca 2000, v rámci ktorej pripadla navrhovateľke aj zostatková hodnota členského podielu trojizbového družstevného bytu v Ž. na Hviezdoslavovej ul. č. 24/56. Odporca teda v napadnutom rozhodnutí vychádzal nie zo spoľahlivého zisteného stavu veci, ale zo svojho nesprávneho názoru o stave veci, a preto už z tohto dôvodu právne závery napadnutého rozhodnutia, že účastníci mali predložiť na katastrálne konanie dohodu o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie sú v súlade so zákonom, a preto krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude odporca vychádzať z toh o, že účastn íci uzavr eli, pok iaľ id e o predmetný byt č. 51, zmluvu o bezodplatnom prevode, nazdávajúc sa, že ide o zmluvu inominátnu podľa § 51 Občianskeho zákonníka, a to preto, lebo takouto zmluvou chceli vylúčiť prípadnú aplikáciu § 630 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný k nemu alebo k členom jeho rodiny správa tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Pokiaľ ide o vlastnú zmluvu o bezodplatnom prevode, krajský súd poukazuje na to, že podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsahom darovacej zmluvy je bezodplatný prevod vlastníctva veci a že vlastne vo svojom názve bola inominátna zmluva pomenovaná tak, že obsah darovacej zmluvy dostal názov inominátnej zmluvy. Bude preto na odporcovi, aby posúdil, či teda vôbec ide o inominátnu zmluvu alebo o darovaciu zmluvu s vylúčením použitia § 630 Občianskeho zákonníka, podľa toho posúdiť platnosť tejto zmluvy v zmysle § 51 Občianskeho zákonníka alebo § 39 Občianskeho zákonní-
2/2001
Z PRAXE
ka. Napokon navrhovateľka za súhlasu V. Z. by mohla v ďalšom konaní zobrať návrh na vklad späť, na základe čoho by došlo k zastaveniu katastrálneho konania a účastníci zmluvy o bezodplatnom prevode by mohli potom uzavrieť riadnu kúpnu alebo darovaciu zmluvu. Podľa § 2501 OSP v ďalšom konaní bude odporca viazaný právnym názorom Krajského súdu. JUDr. Štefan Kutenič prezident NK SR
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 47/2000 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2000 v senáte zloženom z predsedu L. D., E. B. a J. B. (sudcu spravodajcu) vo veci podnetu Š. H. bytom Ž. - zastúpenej advokátom JUDr. V. H., Advokátska kancelária, B., na začatie konania o porušení základného práva podľa či. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu v Ž. vedenom pod sp. zn. D 675/96 takto rozhodol: Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. D 675/96 p o r u š i l základné právo Š. H. podľa či. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie: I. Podnetom na začatie konania pre porušenie ústavných práv zo 14. marca 2000 doplneným podaním z 25. apríla 2000 sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") obrátila prostredníctvom svojho právneho zástupcu Š. H. (ďalej len „podnecovateľka") a požiadala ho, aby pod-
Strana 21
net po predbežnom prerokovaní prijal a po jeho prijatí vydal nález: „Slovenská republika zastúpená Okresným súdom v Ž. porušila svojím postupom v konaní D 675/96 pred Okresným súdom v Ž. základné právo pani Š. H. priznané v či. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov". Podstatou podnetu sú namietané zbytočné prieťahy v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde v Ž. (ďalej len „okresný súd") pod sp. zn. D 675/96, ktoré začalo po úmrtí poručiteľky Š. H. (matky podnecovateľky) 13. februára 1996 z úradnej povinnosti 11. marca 1996. Počas doterajšieho konania nebolo vo veci ani raz vytýčené pojednávanie, hoci oň podnecovateľka, ako aj jej sestra M. T. viackrát žiadali aj listami poverenú súdnu komisárku (notárku). Príčinou sú predovšetkým neefektívna činnosť notárky, ako aj činnosť súdu. Podľa § 38 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") sa úkony notára pri prejednávaní dedičstva považujú za úkony súdu, ktorý preberá za notára zodpovednosť voči účastníkom konania, ak k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dôjde jeho nekonaním (II. ÚS 22/96). Notárka žiadala opakovane o predloženie znaleckého posudku nebohej matky jej deti (J. H. - podnecovateľku a M. T.), čo však dosiaľ nebolo realizované. J. H., ktorý v byte býva, posudok odmietol predložiť a dcéry do bytu nemajú prístup. Z uznesenia Krajského súdu v Ž. (ďalej len „krajský súd"), sp. zn. 9 Co 38/98, z 30. apríla 1998, ktorým rozhodoval o sťažnosti J. H. proti uzneseniu o pokute uloženej mu okresným súdom, však vyplývalo, že v dedičskom konaní postupuje súd ex offo, to znamená pri pasivite účastníkov sám nariadi znalecké dokazovanie. Pokiaľ ide o rýchlosť konania súdu, podnet poukazuje najmä na zákonné povinnosti súdu podľa § 6, 100, 101 a § 114 ods. 1 OSP. Tento však sám spôsobil prieťahy napríklad pri rozhodovaní o žiadostiach notárky o vylú-
Strana 22
2/2001
čenie z prejednávania veci z 31. júla 1996 a z novembra 1999. Nevyužil ani oprávnenie vyplývajúce mu z § 175zb OSP, to znamená sledovať činnosť notára {či nespôsobuje zbytočné prieťahy v súdnom konaní) a prípadne mu vec odňať a poveriť úkonmi v konaní o dedičstve iného notára. Na sťažnosť podnecovateľky na prieťahy v konaní z 18. novembra 1999 (správne má byť z 15. novembra 1999), ktorú adresovala okresnému súdu, jej tento neodpovedal. Podnetom sa dáva ústavnému súdu do p o zo r n o sti a j j eh o p r ed o š lá ju d i k atú r a k či. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") týkajúca sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a tiež pretrvávajúca právna neistota podnecovateľky týkajúca sa ochrany jej vlastníctva podľa či. 20 ods. 1 ústavy z dôvodu neprimerane dlhého konania na okresnom súde. Ústavný súd podnet prijal na ďalšie konanie uznesením, sp. zn. III. ÚS 47/2000, z 13. júla 2000 po jeho predbežnom prerokovaní podľa 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde"). V rámci prípravy konania vo veci samej zaslal podnet okresnému súdu a požiadal ho o jeho vyjadrenie (§ 29 ods. 5 zákona o ústavnom súde). Okresný súd vo vyjadrení príslušnej podpredsedníčky zo 4. augusta 2000 považuje podnet v merite veci za opodstatnený. Súd mal podľa nej všetkých dedičov predovšetkým rovnocenne vyzývať na predkladanie podkladov a vyvíjanie súčinnosti, v prípade nesplnenia z ich strany ich sankcionovať, uložiť im povinnosť zložiť preddavky na znalecké dokazovanie (podľa majetkových pomerov) a nariadiť znalecké dokazovanie. Aj keď vzťahy medzi dedičmi nie sú korektné, čo má tiež vplyv na konanie, súd ich mal prelomiť autoritou a vynútením práva. Podnet však považuje na druhej strane za neopodstatnený preto, lebo podnecovateľka
Z PRAXE
sa v súvislosti so svojou sťažnosťou na prieťahy v konaní okresného súdu z 15. novembra 1999 neobrátila na predsedu krajského súdu ešte pred podaním podnetu na ústavný súd. Pre náležité posúdenie podnetu si ústavný súd vyžiadal aj spis okresného súdu, sp. zn. D 675/96 (Dnot 124/96). Pretože obaja účastníci konania (podnecovateľka a okresný súd) súhlasili s upustením od ústneho verejného pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a keďže od takéhoto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, ústavný súd v merite veci konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí. II. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní podnetu zisťoval, či podnecovateľka využila pri ochrane svojho základného, práva podľa či. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu dostupné právne prostriedky nápravy. Táto prostredníctvom svojho právneho zástupcu adresovala na okresný súd podanie z 15. novembra 1999 označené ako: „Vec: Sťažnosť na prieťahy v konaní k sp. zn. D 675/96, Dnot 124/96 súdny komisár JUDr. A. Š., na ktorom je prijímacia pečiatka súdu s vyznačeným dňom 22. novembra 1999. V sťažnosti sa vytýka, že nedošlo k zisteniu majetku poručiteľa, nebol vykonaný súpis hnuteľných vecí, nedošlo k zisteniu aktív a pasív dedičstva a ani k zisteniu jeho ceny. Hoci súdny komisár tvrdí, že jeden z dedičov nechce predložiť znalecký posudok na byt, súd je povinný konať, aj keď jeden z účastníkov svojou pasivitou blokuje zákonné nároky ďalších účastníkov (teda uznesením pribrať znalca). Súdna komisárka však súdu návrh a ani podklady na vydanie takéhoto uznesenia nepodala a ani ho nepožiadala, aby zaviazal účastníkov na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie. Podnecovateľka potom okresnému súdu na záver navrhuje, aby
Z PRAXE
2/20 01
bez zbytočného odkladu vykonal všetky potrebné úkony, najmä ustanovil súdneho znalca na posúdenie ceny dedičstva, zabezpečil veci patriace do dedičstva (vykonal súpis hnuteľných vecí, zapečatil byt a zablokoval nakladanie s piatimi konkrétne označenými vkladnými knižkami, na ktorých treba zistiť aj pohyb) a nariadil na prejednanie dedičstva pojednávanie. Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní podľa 17 ods. 1 a § 20 až 23 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov (zákon o štátnej správe súdov) je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený nerešpektovaním práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak, aby sa nemarilo uplatnenie práva, ktoré priznáva či. 48 ods. 2 ústavy. Využitie možnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona (vrátane práva žiadať predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu) sa na začatie konania o podnete namietajúcom porušenie či. 48 ods. 2 ústavy nevyžaduje. Požiadavkou vyčerpania všetkých p r o str ied k o v p r izn an ý ch p o d ľa zák o n a o štátnej správe súdov by ústavný súd sám prispieval k porušovaniu ústavou priznaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 121/95, II. ÚS 122/95 a II. ÚS 123/95). Nemožno preto považovať za dôvodnú námietku okresného súdu o neopodstatnenosti podnetu, keďže podnecovateľka sa neobrátila na predsedu krajského súdu pred podaním podnetu na ústavný súd (ktorý ho obdŕžal 23. marca 2000). Sťažnosť podnecovateľky na prieťahy v konaní z 15. novembra 1999 napokon nebola vybavená predsedom okresného súdu v lehote 2 mesiacov (ale až 4. augusta 2000), pričom táto ani nebola upovedomená o predĺžení označenej lehoty (§ 25 ods. 1 a 2 zákona o štátnej správe súdov).
Strana 23 III.
Podľa či. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V občianskom súdnom konaní je povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 6 OSP v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd aj bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. V dedičskom konaní sú notári so sídlom v obvode okresného súdu rovnomerne poverovaní úkonmi podľa rozvrhu (§ 175za OSP). Súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Súd potom poverí úkonmi v konaní o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce (§ 175zb ods. 1 OSP). Skutočnosť, že v konaní, ktoré na okresnom súde trvá v podstate štyri roky (a to bez vydania meritórneho súdneho rozhodnutia), dochádza k zbytočným prieťahom, potvrdzujú už tak stanovisko podnecovateľky, ako aj vyjadrenie okresného súdu. O b s ah s p i s o v é h o m at e r iá l u v o v e c i D 675/96 (Dnot 124/96) tento záver taktiež podporuje. Osobitne treba upozorniť, že príslušná predsedníčka senátu okresného súdu 11. marca 1996 spolu s uznesením o začatí dedičského konania poverila podľa § 38 OSP notárku, aby vo veci vykonala ako súdny komisár v konaní o dedičstve podľa § 175a a nasl. OSP jednotlivé úkony s prihliadnutím na či. II ods. 2 zákona č. 263/1992 Zb. v lehote 60 dní. Keď notárka 31. júla 1996 požiadala okresný súd z dôvodu nesúčinnosti jedného z dedičov, aby vo veci konal súd, a nie ona,
Strana 24
2/20 01
súd až 1. apríla 1997 (bez činnosti v medziobdobí) vrátil spis notárke s tým, aby vo veci ďalej konala. Obdobne o žiadosti notárky o vylúčenie z úkonov povereného súdneho komisára z 26. novembra 1999, ktorá mu bola predložená 3. decembra 1999, rozhodol až po sťažnosti právneho zástupcu podnecovateľky z 19. júna 2000. Hoci jeden z dedičov po uložení mu poriadkovej pokuty uznesením okresného súdu z 29. októbra 1997 podal proti nemu sťažnosť 25. novembra 1997 (na súd došla 27. novembra 1997), spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti až 27. januára 1998. Napriek tomu, že krajský súd v uznesení z 30. apríla 1998 uviedol, že účastníkov dedičského konania nemožno nútiť k procesno- dôkaznej aktivite (ani ukladaním poriadkových pokút) a pri ich pasivite súd vykoná dokazovanie sám (v tomto prípade nariadi znalecké dokazovanie a účastníkom uloží povinnosť poskytnúť patričnú spolusúčinnosť), ani okresný súd a ani notárka v týchto intenciách nepostupovali. Naznačené skutočnosti názorne svedčia o nesústredenosti okresného súdu (príslušnej predsedníčky senátu) na túto vec a o formálnosti 60-dňovej lehoty, ktorú určil notárke na vykonanie úkonov pri jej poverení funkciou súdneho komisára (notárke trvalo napr. od 14. júla 1998 do 16. apríla 1999 úradné overenie skutočnosti, že dom, ohľadne ktorého pôvodne žiadala o predloženie znaleckého posudku, už bol asanovaný). Nesústredená činnosť okresného súdu a tiež notárky boli hlavnou príčinou doterajšej neprimeranej dĺžky konania. Ani zložitosť veci a ani prístup podnecovateľky k nej neboli príčinami, ktoré by sa výraznejšie na dĺžke konania podieľali. Podnecovateľka naopak viackrát žiadala o urýchlenie konania tak notárku, ako aj súd (26. januára 1998, 2. novembra 1998, 15. novembra 1999 a 19. júna 2000), čo bolo nepochybne ovplyvnené najmä charakterom veci zdôrazneným aj v podnete ústavnému súdu (nadobudnutie
Z PRAXE
majetkových hodnôt ako predmetu dedičstva po vlastnej matke). Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samým prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa či. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty, pokiaľ ide o jej práva (pozri napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 2 2/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55 /97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97 a I. ÚS 10/98). Zodpovednosť štátu sa môže spojiť s nesprávnym postupom, ako aj s nečinnosťou, pričom štát znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom postavení. Aj takto zapríčinené nedostatky sa pripisujú sudcovi, ktorý je zodpovedný za prípravu veci a rýchle vedenie konania (II. ÚS 22/96). Podľa § 38 ods. 1 OSP súd môže poveriť notára, aby ako súdny komisár prejednal dedičstvo a v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvedené v § 175zca, vydal osvedčenie o dedičstve. Poverenie môže súd dodatočne meniť. Poverenie a zmena poverenia sú voči súdnemu komisárovi účinné, len čo mu ich súd oznámil. Úkony notára podľa odseku 1 sa považujú za úkony súdu (§ 38 ods. 3 OSP). Dedičská vec, v ktorej je podnecovateľka účastníčkou, trvá neprimerane dlho, lebo v nej došlo k zbytočným prieťahom, či už zo strany notárky alebo súdu. Za tieto prieťahy zodpovedá súd, keďže z jeho povinností vyplýva nielen nerobiť sám zbytočné prieťahy v konaní, ale aj zabezpečiť, aby k nim nedochádzalo zo strany osôb, ktorých úkony sa považujú za úkony súdu (vrátane notárky
ako poverenej súdnej komisárky na prejednanie dedičstva). S poukazom na uvedené skutočnosti, najmä povahu a charakter súdnej veci, postup súdu a notárky ako poverenej súdnej komisárky a tiež správanie podnecovateľky v tomto konaní, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod sp. zn. D 675/96 základné právo podnecovateľky podľa či. 48 ods. 2 ústavy. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
SPOLOČENSKÁ RUBRIKA
V druhom štvrťroku 2001 sa životných jubileí dožili títo členovia Notárskej komory SR: JUDr. Miriam Bukovčáková, 40 rokov Mgr. Alexander Csala, 40 rokov JUDr. Miroslav Pavlovič, 40 rokov JUDr. Pavel Jombík, 45 rokov JUDr. Eva Pršebice, 45 rokov JUDr. Mária Šimková, 45 rokov JUDr. Katarína Pohronská, 50 rokov JUDr. Marián Mikl, 50 rokov JUDr. Andrej Kubaščík, 55 rokov JUDr. Július Marič, 70 rokov Všetkým srdečne blahoželáme, prajeme im veľa zdravia, úspechov v práci i v osobnom živote. Prezídium NK SR
