საქართველო Sakartvelo Gruzínsko 13.7. – 7.8.2007 fotky a text: Peter Vojtek ©2007
[email protected] http://petervojtek.eu
tohto výletu sme sa záčastnili dvaja, ešte rozospatá Janka napravo a ja vľavo
miestne vlaky cez Maďarsko a Srbsko do Belehradu
vlak Balkan Express Belehrad-Istanbul
približná trasa našej cesty do Gruzínska
autobus vlak Istanbul-Erzurum
maps.google.com
cez hranicu z Maďarska do Srbska miestni pašujú cigarety, oblečenie, uteráky a podobný luxusný a nedostatkový tovar, ktorý pred pohraničníkmi schovávajú do rôznych dutín vo vlaku za asistencie sprievodcu
ako sa vlak cez Srbsko blíži ku Bulharsku, prechádzame nádherným údolím
v Sofii stretáme príjemnú slovenskú dvojicu ktorá ide tiež do Istanbulu a chce sa túlať po Turecku, ďalej už cestujeme spolu
aby nám nočná cesta rýchlejšie ubehla, pijeme miešaný nápoj Balkan Express s nasledovným zložením: - bulharská vodka - pomarančový džús - zvyšok multivitanového džúsu - šumivá tableta multivitamínu - voda
v Belehrade nám pri pokladni tvrdili, že vlak Balkan Express ide priamo do Istanbulu a že si lístky do spacieho vozňa kupovať nemusíme – v podstate mali pravdu, avšak v Sofii sme museli prestupovať a na tureckej hranici nás vyhnali zo sedadlového vozňa a museli sme si dokúpiť miestenky do ležadlového
v Istanbule strávime jednu noc na tejto terase (Sydney hostel) pod hviezdami, za osobu a noc je to 10 tureckých lír (asi 6 USD)
historická štvrť v ktorej sme je ešte v Európe, tam na druhej strane je už Ázia, zajtra odtiaľ pôjdeme vlakom zo stanice Haydarpaša na východ cez celé Turecko
o poschodie nižšie je bar, turecké pivo Efes za 3 líry, čaj za jednu líru, k tomu príjemné prostredie a backpackeri z celého sveta
Janka číta sprievodcu Lonely Planet, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan, knižku nám ochotne zapožičal Tarzan
cesta z Istanbulu do Erzurumu trvá vlakom približne 36 hodín a je vzrušujúca asi ako priamy prenos zo zasadania parlamentu. vagón je novučký, čistý a dokonca sa v ňom dodržuje zákaz fajčenia – to v minulosti v Turecku nebývalo
občasný výhľad z okna ukazuje, že Turci sú hrdí na svoju krajinu
z Erzurumu sme šli autobusom do Hopy, kde sme o tretej ráno narazili na “hotel”, po chvíli zjednávania sme sa dostali na cenu 10 tureckých lír za osobu
izba nemá okná, ale plechové okenice
už sme v noci takmer zaspali, keď sa zjavila akási slečna patriaca ku inventáru hotela a Janke dala na noc jednu z množstva svojich plyšových hračiek
špecialitou hotelovej izby sú dvere, ktoré sa zvnútra nedajú zamknúť, preto som ich zvnútra zabezpečil pomocou stoličky, mydla a šampónu
Turecko-gruzínsky hraničný prechod Sarap-Sarpi je miesto stretu kultúr, na jednej strane turecká mešita a zahalené ženy, na druhej strane odhalené Gruzínky
tieto chaotické šípky značia naše približné presuny po krajine
hraničný prechod Sarap je tu
na čistej a peknej pláži raňajkujeme turecký chlieb a čerstvú zeleninu, pri jedení chleba si treba dávať pozor na nálepku, ktorá je na ňom
v Batumi nás hneď po vystúpení z maršrutky (tak sa v celom bývalom Sovietskom zväze nazýva hromadné taxi) odchytáva Gruzínka Mzia, nech bývame u nej – zjednáme na 5 lari (asi 3 USD) za osobu a noc ubytovanie je veľmi lacné, má však svoje “muchy”: postele sú pružinové sovietske, človek v nich má pocit, že spí v rybárskej sieti a pri každom pohybe sa rozvlnia ako pri vlnobití
mimochodom, tu sú naše batohy, 2x Treksport Tibet Extrem s objemom 40 litrov, nesieme v nich spacáky, kari/alumatky a trochu oblečenia (sme teda bez stanu)
ak by Matt Groening bol Gruzínec, Simpsonovci kľudne mohli vyzerať aj takto: naľavo je pani bytu, Mzia, potom jej napuchnutá dcéra a v kúte sedí Mziin manžel, zväčša sú celý deň doma a pozerajú televíziu
tu je po televízore druhé najdôležitejšie zariadenie v byte, ovládač na televízor, zabalený v igelite, položený na igelitovom obruse (Gruzínci balia do igelitu všetko)
kúpeľňa je sparťanská (ale treba uznať že čistá) a naposledy bola renovovaná zrejme ešte za Brežneva – niet sa čomu čudovať, všetky rodinné investície idú zrejme do televízie
flaše s vodou (plastové), v Gruzínsku je totiž taký problém, že v niektorých častiach krajiny pol dňa pravidelne netečie voda, inokedy zas nie je prúd
betónová dlážka
schodisko v paneláku tiež pamätá lepšie časy, na druhej strane je tu prekvapivo bezpečne, domáci kľúče od bytu nechávajú pod rohožou na chodbe
subtropické Batumi je jedno z najkrajších a najpríjemnejších miest v Gruzínsku s plážami, promenádou pri mori, parkami s palmami, bambusmi a banánovníkmi a v horách nad mestom sa pestuje čaj
zvláštne však pôsobia okato ozbrojené premotorizované člny jazdiace popri pobreží (motor má výkon vyše 200 HP), v ktorých sa vozia uniformovaní muži
ulice viac vzdialené od promenády sú už predsa len viac gruzínske, s množstvom áut, rozbitými domami a cestami
poznávacie značky áut sú v latinke, v krajine je tiež dosť nápisov v azbuke, ale väčšina informácií je stále len v gruzínskom písme
typická maršrutka do ktorej sa zmestí okolo 15 cestujúcich, na prednom skle má v gruzínčine napísané, kam má namierené, odchádza zvyčajne až keď je plná a cena za 50km jazdy je asi 2 lari (1,5 USD)
v Batumi sa tiež nachádza menšie múzeum zasvätené Josifovi Vissarionovičovi Džugašvillimu, známejšiemu pod prezývkou Stalin
takto sa v Gruzínsku predáva tabak
ďalšie mesto pri pobreží je Poti, ktoré vyzerá o niekoľko tried horšie ako Batumi, pobrežie je zanesené odpadom, more špinavé a mnoho domov je na spadnutie
typické Gruzínske jedlo chačapuri, ide o pečivo plnené syrom
Kutaisi je prvé vnútrozemnské mesto na našej trase s príjemnými uličkami a starobylými domami
na ulici sa len tak povaľujú kopytá z akéhosi tvora
aj takto romanticky môže byť dláždená bežná cesta v meste, v Gruzínsku je sú cesty zväčša biedne a nezrekonštruované
v meste Gori sa hneď po príchode ubytovávame u jednej plesnivej miestnej babičky, noc v takejto plesnivej izbe stojí 5 lari, v cene je aj hlučná nočná hádka susedov
do Gori chodia turisti najmä preto, že sa tu narodil Josif Stalin
tradičná dekorácia postsoviestskych krajín – kosák a kladivo sú súčasťou toľkých stavieb, že je takmer nemožné ich odstrániť (druhá vec je, či sa o to vôbec niekto snaží) pred samotným múzeom (či skôr svätiňou) generalissima Stalina sa nachádza jeho zakonzervovaný rodný dom
dreváky s tvárami Stalina a Lenina a odraz mojich nôh v skle vitríny
tak vás tu máme bratři z krve Kainovy poslové moci která bodá do zad dýku, tak vás tu máme bratři, vnuci Stalinovi, však ne tak jako včera, dnes už bez šeříků, však díky za železné holubičky míru a díky za polibky s chutí hořkých mandlí ... Karel Kryl – Tak vás tu máme (Bratři)
ďalšou atrakciou v Gori je pevnosť na kopci v strede mesta
opustená Janka a opustený kríž na opustenom vrchole pevnosti
hlboko v podzemí Tbilisi je temné a depresívne metro, orientácia je značená takmer výhradne v gruzínčine
v Tbilisi spíme v mierne predraženom home-stay za 20 lari v nádhernom, ale zašlom dome so zvlástnymi pravidlami používania
na hlavné mesto krajiny je príjemný pohľad z kopca, avšak v uliciach je mnoho hluku z áut a je biedne prispôsobené chodcom
nad mestom bdie 20 metrov vysoká socha Kartlis Deda (Matička Gruzia) a je to sochársky skvost
nechtiac foťák zachytil aj zábavný okamih, keď si jeden zrejme zahraničný turista pri znýmych gruzínskych kúpeľoch fotil svojho plyšového macíka (nerobil niečo podobné aj Mr. Bean?)
v centre sú nádherné staré domy, azda ich stihnú zrekonštruovať skôr než beznádejne schátrajú
ďalší deň nás vezie preplnená maršrutka do Kazbegi, dedinky uprostred hôr kúsok od ruskej hranice
českí turisti Gruzínsko07
z
expedície
na gruzínskych cestách sa pasie mnoho kráv, a to doslova, zvieratká najradšej postávajú na asfalte a bezhranične milujú mosty
Kazbegi je nádherné miesto, obklopené vysokými horami, kúsok od dediny je minerálny prameň a v zime dedinu pochovajú tri až štyri metre snehu a je úplne nedostupná
hľadáme ubytovanie, avšak hostel je už plný, preto sa pýtame miestnych, či niekto nemá voľnú izbu
napokon sme úspešní a prichýli nás pani v svojom letnom sídle, noc za 10 lari, bývajú tu aj ďalší turisti, Austrálčania a Nemci
ďalší deň ideme na výlet na ľadovec pod horou Kazbeg (5047 m.n.m.), cestou míňame úžasne umiestnený kostol Tsminda Sameba
na výlet sa pridávajú aj zábavní austrálčania Joe a Mellinda (v klobúkoch) a tiež Irakli, synovec pani u ktorej sme ubytovaní
Gruzínsko je pobožná krajina, napríklad v maršrutke sa miestni trikrát prežehnajú vždy keď uvidia kostol alebo sväté miesto
blížiac sa ku ľadovcu, skáčeme zo skaly na skalu a prekonávame bystrý potok napájaný ľadovcom
takto vyzerá ľadovec
vzácny okamih keď sa mraky rozostúpili a hora Kazbeg sa odhalila, sme asi vo výške 3000 m.n.m., ďalej sa v teniskách už príliš ísť nedá
otáčame sa a vraciame sa naspäť na základňu, kde už pre nás domáca varí skvelú večeru
ďalší deň ráno je krátke, ale nádherné predstavenie, keď spoza hôr vylieza slnko
z vysokých hôr sa presúvame do kraja Kacheti, kde sa rodí mnoho gruzínskeho vína – v meste Telavi spíme u tunajších, na fotke je pani domu, ktorá vie trochu po nemecky
noc za 10 lari v honosnej izbe v honosnom dome, ktorý však pamatá aj lepšie časy
so sprchovaním sa je to poslabšie, voda tu zvykne pravidelne pod dňa netiecť
v Telavi sa všetci mladí ľudia stretávajú večer na jednom námestí
novšie autobusy po gruzínskych cestách zatiaľ nejazdia, motor je ešte benzínový, ale prerobený na plyn
takéto tetušky sú na každej autobusovej a maršrutkovej stanici, predávajú moroženoe, chačapuri, pirohy, alebo varenú kukuricu
v dedinke Cinandali sa rodí rovnomenné slávne víno, tiež je tu nádherné sídlo, ktoré ukazuje, že gruzínska šľachta si v 19tom storočí nežila zle
spolu so skupinou Poliakov sa zúčastňujeme vínnej degustácie
Poliaci majú dosť zvrhlú predstavu o tom, ako taká degustácia prebieha a skôr ju pretvorili na raňajky so šprotmi z konzervy, ktoré zalievajú vínom
menšie odskočenie si od degustácie na gruzínsky záchod
toaletný papier sa však hádže do zvláštneho koša
pre úplnosť, používa sa tu toaletný papier typický pre postsovietske krajiny
na obed v tomto kraji začína byť desivo teplo, ale zdá sa že miestni pracujú celý deň, bez siesty
Coca-Cola v gruzínčine
rýnok v Telavi, ďalšie uplatnenie igelitu v Gruzínsku
v obchode objavujeme ruské sušienky, ktoré vyrába pekáreň Boľševik
ďalší deň v meste Kvareli obzeráme sieť polkilometrových tunelov vyhĺbených pod kopcom, v chodbách sú cisterny s vínom a stabilná teplota 14 stupňov
chodieb je ak si dobre pamätám šesť, v každej je 150 až 200 cisterien na víno, do jednej cisterny sa zmestí 10 000 litrov vína, ktoré sa transportuje pomocou trubiek pod stropom
pred stáčaním do fliaš sa víno filtruje v tomto zariadení
typická gruzínska letného tepla
rieka
počas
z Telavi plánujeme ísť do Bordžomi s jednodňovou zastávkou v meste Tskhinvali, centre separatistického Južného Osetska. dopadlo to však takto: maršrutka z Tbilisi do Tskhinvali sa dostala na hranicu sporného regiónu. zjavila sa barikáda s vrecami s pieskom, maršrutka zastala a všetci sme vystúpili a prešli peši ku rozbitej benzínovej pumpe, kde bolo viacero mužov vo vojenskom oblečení so samopalmi v rukách. miestnych pustili bez problémov za hranicu a nás dvoch cudzincov si nechali. kým náčelník niekam telefonoval, dali sme sa do reči s vojakmi, väčšina z nich mala nášivku v azbuke – skratku "MS", čo nám ktosi vysvetlil ako "milicijske sily" (gruzínski vojaci to rozhodne neboli). vojaci boli veľmi milí, dostali sme plnú igelitku ovocia a žuvačky. fotografovať sa tam pochopiteľne nesmelo. veliteľ sa nás pýtal, kam máme v Osetsku namierené, s kým sa chceme stretnúť, kde budeme ubytovaní, či sme žurnalisti a či máme foťáky a kamery. potom kamsi telefonoval a napokon nám oznámil, že je mu ľúto, ale do Južného Osetska nás nepustia. otočili sme sa teda a šli sme do Bordžomi. mimochodom, deň po našom návrate domov sa zjavila takáto správa (denník SME):
v Bordžomi sa ubytovávame v sanatóriu Firuza, ktoré kedysi muselo byť okázalé a honosné miesto
vnútri je schodisko z liatinových kusov pokryté červeným kobercom
strop je azda aj päť metrov vysoký
služby sú chvíľami až komické – napríklad keď sa chceme ísť osprchovať, musíme ísť za určenou dežurnajou, ktorá nám sprchu odomkne a dokonca nastaví správnu teplotu vody
celý rezort Bordžomi charakterizuje pojem “zašlá sláva”, táto krásna železničná stanica sa napríklad takmer vôbec nepoužíva, namiesto nej je nová stanica ďaleho od centra na Stalinovej ulici
najväčšiu slávu Bordžomi priniesla minerálna voda, ktorá tu vyviera, v okolí prameňa je pekný park s množstvom turistov, najmä gruzínskych a ruských
tu si možno nabrať vody Bordžomi, ktorá má slanokyslú príchuť a je to asi najlepšia minerálka, akú som kedy pil
etiketa z flašky
gruzínski policajti jazdia aj na autách značky Škoda
ďalší deň plánujeme ísť do národného parku a aby sme mohli vstúpiť, musíme vyplniť nejaké papiere a dostaneme vstupenku
žiaľ, vstupenka je nám zbytočná, lebo vstup do parku sa nám nepodarí nájsť, preto sme aspoň vyšli jedným údolím
piknik v lese, aj takto vyzerá gruzínsky chlieb a gruzínska paradajka
tretí deň to už v našej izbe v sanatóriu Firuza začína vyzerať povážlivo, autor ležiaci na posteli s pivom v ruke
dnes ideme z Bordžomi na výlet do dediny Bakuriani a vystúpime na tento kopec
výhľad z vrchola, ktorého nadmorskú výšku netušíme je pekný – môže byť príjemné urobiť tu hrebeňový prechod
samotný vrchol však ohavia takéto vysielače
nadol ideme lanovkou za 2 lari za osobu, ako sa pri jednom stĺpe ukáže, je to československá Tatrapoma
ešte sa chvíľu motáme v dedine Bakuriani, nečakane nás pobavia džínsy značky Versace prevesené cez plot
o čosi neskôr čakáme na vlakovej stanici, do Bordžomi nás odvezie úzkorozchodný vláčik
s decentným meškaním sa vlak zjaví, vozne sú novučké, ale lokomotíva vyzerá nehorázne, akoby bola prerobená z ponorky a začínam byť veľmi zvedavý, kde takýto skvost vyrobili
na lokomotíve je tabuľka, ktorá nepotrebuje ďalší komentár :)
elektrifikovaná trať vedie spočiatku dosť hustým lesom, dlhá je 37 kilometrov a vlak ju prejde za 2,5 hodiny. vozne majú veľmi mäkký podvozok a kymácajú sa zo strany na strany až mám obavy či tu v horách nedostanem morskú chorobu
o deň neskôr mierime do Vardzie, kde má byť mesto vytesané do skaly
občas sa objaví takýto strom, ide o akési pohanské tradície
Vardzia, dnes pamiatka, ale kedysi živé mesto
prístup je občas náročný aj pre zdravého človeka
uprostred Vardzie je kostol o ktorý sa stará niekoľko mníchov
francúzska a gruzínsky diskutujú angličtionou na strope
turistka mních lámanou o freskách
hneď oproti Vardzii je “hotel”, kde nás zlákajú miestni a spanie je za 15 lari
toto je náčelník hotela
najskôr sa zdá, že tu budeme jediní ubytovaní, ale podvečer sa zjaví zaujímavé duo, Polka a Tibeťan, ktorí sa spolu dorozumievajú po nemecky
večer nás náčelník najprv nakŕmi a potom vytiahne päťlitrový demižón vína a začne sa gruzínska pitka. my ideme spať keď sa demižón minie, ale náčelník sa ráno chvastal, že s gruzínskym kamarátom ešte potom potiahli jeden a pol demižóna. bravó!
okrem pitia sme ešte vo Vardzii stihli navštíviť vedľajšiu dedinu Tmogvi, kde sme chceli čosi kúpiť v obchode
cesta medzi Vardziou a Tmogvi vedie nádherným údolím
chvíľu som sa zamýšľal nad tým, či je táto lanovka aj pre ľudí a či to mám skúsiť...
...ale vedľa postavený pomník ma odradil
cestou stretáme dvojicu Poliakov na bicykloch
tiež sa tu zjavili Česi, ktorí sa túlali po horách – na navigáciu používali mapu oblasti z roku 1942
aha, skoro som zabudol – v krajine sa mohutne hrajú nardy (t.j. backgammon)
po týchto zážitkoch Vardziu opúšťame a ideme do Batumi, pokúsime sa dostať na loď na Ukrajinu
v Batumi čakáme tri dni, za ten čas stíham kúpiť v starinárske tento sovietsky budík značky Raketa (názov hneď asociuje ten vtip s najrýchlejšími hodinkami..)
mimochodom, slávny gruzínsky “koňak” sme síce neochutnali, ale investovali sme do flašky gruzínskej vodky, ktorá bola tak odporná, že sme ju používali na dezinfekciu
ešte k kvrdému chlastu – je ťažké ochutnať ho len malé množstvo, lebo sa tu zvyčajne v reštaurácii nedá objednať poldecák, len celá fľaša a hostia ju celú pri stole vypijú
obchod Baťa v Batumi
nočné Batumi je prekrásne nasvietené, toto sú napríklad bambusy
fontána sa spúšta podľa hudby a pobehujú cez ňu ľudia
v Gruzínsku sú v časovom posune o dve hodiny pred nami, v ostatných veciach majú Európu v čom dobiehať
dnes je ten deň D, keď máme dostať lístky na loď a možno aj vyplávať. v agentúre ktorá to má celé organizovať sme boli už šesťkrát a dávali nám rôzne nejasné indície a vôbec služby boli typické pre socialistické zriadenie, takže nečudo, že napokon nás na siedmykrát poslali niekam úplne inam a tam nám povedali, že lístky nie sú, resp. že loď ani neberie cestujúcich, lebo je nákladná. a tak sme šli domov cez Turecko, Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko
namiesto záveru je tu úryvok z knižky už zosnulého Miloša Krna s názvom Ak je na zemi raj (Gruzínske kapitoly), vykresľujúci gruzínsko-arménske vzťahy: Pri susedných stoloch v moskovskej reštaurácii sedeli Armén a Gruzínec. Podľa kaukazských zvykov Armén objednal pre Gruzínca fľašku koňaku značky Ararat. Gruzínec si koňakom umyl ruky a poslal svojmu susedovi fľašku gruzínskeho koňaku Gremi. Armén si koňakom umyl topánky. Potom platili za obedy. Arménovi padla drobná minca kopejka pod stôl a začal ju hľadať. Ochotný Gruzínec vytasil z peňaženky desaťrubľovku, zapálil ju a posvietil ako fakličkou Arménovi pod stôl. Potom obaja odchádzali. V šatni dal Armén šatniarovi rubeľ a povedal: "Vydať netreba!" Gruzínec vybral z peňaženky desať rubľov a povedal: "Kožuch netreba."
