Vladimír Petrík František Švantner – predstaviteľ modernej slovenskej prózy Moderná slovenská literatúra sa zrodila až po roku 1918, teda v čase, keď sa autori už nemuseli venovať záchrane národa a mohli sa slobodne rozhliadať po krajine, ba mohli vyjsť aj za jej hranice a tam hľadať inú inšpiráciu. Prozaik Ján Hrušovský vystihol túto podstatnú zmenu cez peknú metaforu, pri ktorej použil názov Vajanského románu Kotlín. Žili sme v jednom veľkom „kotlíne“, povedal, a nemohli sme z neho von, museli sme sa starať o to, aby národ prežil. Pritom sme vedeli či tušili, že za hranicami „kotlína“ je svet krajší, svieti tam slnce a je tam radostne. Po roku 1918 začalo svietiť slnce aj na Slovensku a tento fakt spôsobil malý zázrak. Slovenská literatúra sa v krátkom čase rozžila do šírky i do výšky a v jednotlivých prípadoch sa povzniesla na európsku úroveň. Ak sa bližšie pozrieme na medzivojnové kultúrne a literárne pomery, môžeme toto obdobie rozčleniť na dve desaťročia, teda na 20. a 30. roky. Kým prvé desaťročie je poznačené hľadaním, spätým najmä so spoločenským vývinom, v druhom sa literatúra začala osamostatňovať a stávala sa svojbytným faktorom, sledujúcim vlastné umelecké ciele. Umožnila to ustálenosť spoločenského a kultúrneho prostredia. Zrýchlený pohyb a diferenciácia nastali v poézii i v próze. Vznikajú generačné zoskupenia, v poézii tzv. katolícka moderna a slovenský nadrealizmus, cez ktorý sa moderna prehupla do avantgardy. V próze sa inštaloval socialistický realizmus, spojený so spoločenským vývinom, ale zároveň hľadajúci si adekvátne výrazové prostriedky, a tzv. lyrizovaná próza. Objavil sa tu ešte ďalší faktor, ktorý tiež signalizoval stabilizáciu pomerov, populárna tvorba, zakladajúca si na zábavnej funkcii. Impulzom bola Nižnánskeho Čachtická pani (1932), neskôr sa k tomuto prúdu pripojil aj spomenutý Ján Hrušovský svojím Jánošíkom a ďalšími dobrodružnými románmi. Zastavme sa pri lyrizovanej próze, pretože z tohto postu možno hovoriť aj o Františkovi Švantnerovi (1912 – 1950), ktorého storočnicu narodenín si
tohto roku pripomíname. Lyrické prvky vnášali do slovenskej prózy viacerí autori – a to už v 20. rokoch. Významným predstaviteľom tejto tendencie bol Tido J. Gašpar. Ale lyrizovaná próza z 30. rokov má iné parametre. Práve pre inakosť týchto parametrov literárna veda spresnila žánrovú terminológiu a premenovala túto tvorbu na naturizmus. Za autorov naturizmu pokladá literárna veda najmä Dobroslava Chrobáka, Margitu Figuli a Františka Švantnera. Ako predchodca sa k týmto autorom občas pripája Ľudo Ondrejov, epigónkou naturizmu bola Hana Zelinová. Iniciátorom pohybu bol Dobroslav Chrobák. Ako pražský vysokoškolák (študoval tam elektrotechniku) sa od začiatku 30. rokov presadil ako literárny kritik, prispievajúci do rozličných časopisov. Bol sčítaný, poznal slovenskú, českú i európsku literatúru, zaujímala ho teória prózy, uvažoval o modernom románe, o jeho štrukturálnych prvkoch, ale aj o slovesnom umení ako takom. Pokiaľ išlo o slovenskú literárnu tvorbu, zdalo sa mu, že opakuje stereotyp 19. storočia a že by mala pokročiť ďalej. Modernú tvár slovenskej prózy napokon našiel cez tvorbu francúzskych regionalistov (Giono, Ramuz a i.) no najviac naňho zapôsobil Henry Pourrat a jeho román preložený do češtiny pod názvom Člověk z hor. V novele Kamarát Jašek sa ním inšpiroval a podal – zjednodušene povedané – jeho slovenskú verziu. Kritik Jozef Felix ho za to obvinil z plagiátu. Keď sa však do Chrobákovej novely začítame, zistíme, že je až prekvapujúco slovenská, teda pôvodná. Autor použil v príbehu (ten je naozaj prebratý) jadrnú hovorovú reč dedinskej proveniencie a zavesil ju na niekoľko charakteristických figúr. Tento čin sa ukázal ako neobvykle produktívny, ovplyvnil viacero autorov a postupne prerástol na generačné hnutie. Margita Figuli využila ženský aspekt a biblický pátos, František Švantner rozvinul originálnym spôsobom viaceré motívy, pridal nové a prehĺbil ich motiváciu. Slovenská realistická próza z konca 19. storočia – a opakovalo sa to aj v 20. storočí – sa sústredila na slovenskú dedinu, z nej vychádzala a do nej sa vracala. Dedina a okolitá príroda je aj v naturizme dejiskom všetkých próz. No,
2
sú tu veľké rozdiely. Kým v realizme sa dedina vnímala ako rezervoár národných síl, v prózach davistov a v sociálnom románe 20. storočia fungovala ako javisko sociálnych zrážok, v naturizme je dedina estetickým objektom. Je to dedina patriarchálna, nie reálna, dedina rozprávok a mýtov, úzko spätá s prírodou, ba prelínajúca sa s ňou. Také sú aj postavy. V ich reakciách prevažuje pudovo-biologická zložka. Autori naturizmu vybrali svoje postavy zo spoločenského kontextu a vložili ich do prírodných súradníc. Neudialo sa to hneď, ale postupne. Dianie v prózach sa potom pohybovalo na úrovni vášní, osudovosti, tragických okolností, zločinu z vášne, ale aj na rovine kamarátstva, obetavosti, solidarity. Tieto základné črty naturistickej prózy sa časom prehlbovali, a to aj pod dojmom vojnovej situácie a rozkladu tradičných hodnôt. Menila či vyvíjala sa aj poetika, pribúdalo napätia, neurčitosti, zlomkovitosti, tajomstva a pod. Rezignácia na spoločenský život, uzavretie sa do sveta dediny a hôr a základných životných prejavov osvetlil František Švantner, keď si do zápisníka napísal: „Umelec... tlačený dusnotou zloby uzatvorí sa pred svetom a vykvitne dovnútra.“ Pozrime sa, ako sa to prejavilo v jeho vlastnej tvorbe. Roku 1942 mu vyšla zbierka noviel Malka, roku 1946 – oneskorene – román Nevesta hôľ, pokladaná za vrchol naturizmu a hranicu, za ktorú sa už nedalo ísť, iba vrátiť, posmrtne (zomrel v októbri 1950) vyšiel román Život bez konca (1956), koncipovaný v povojnových rokoch a dokončený roku 1949, a novely Dáma (1966), tiež koncipované a publikované vo vojnových a povojnových rokoch. V oboch posledných knihách Švantner vrátil človeka späť do dejín, teda do spoločnosti, ale ponechal si dosť z pôvodných východísk a ponímania človeka a jeho charakteru. Keď vyšla kniha noviel Malka, nešetrili slovenskí kritici chválou. Jozef Felix sa podivil, lebo taký zrelý debut v slovenskej próze nezažil. Jadro Švantnerovho talentu videl v tom, že „preniká do prírody a ľudského vnútra všetkými zmyslami, že... objavuje ono prajadro života, z ktorého trčí des a hrôza. Keď sa začítate do jeho noviel, cítite sa, ako by vás uchvátili živly tuzemského sveta.“ Slovo „živly“ je vo Felixovom texte skutočne namieste.
3
Švantner nie je pokojný epik, ktorý má odstup od zobrazovaného, on rozbúril všetky živly v prírode i v ľudskom vnútri. „Je to básnik,“ hovorí Alexander Matuška, „lebo sa nezmocňuje života obkresľovaním, ale ponorom. Má zmysel pre tajomstvo, pre mihotavé svetlá a tiene“... „je to vyvolávač reality, nie jej zapisovateľ.“ Román Nevesta hôľ, vrcholné dielo naturizmu, vyšiel oneskorene a v inej kultúrno-spoločenskej situácii, teda po „víťaznom“ februári, preto vzbudil aj negatívne reakcie. Bol to čas návratov k realizmu, ba už aj k socialistickému realizmu. Autor sa týmto hlasom bránil, tvrdil, že aj Nevesta hôľ je založená na realizme, ale márne. Ak kritika pasovala kedysi Švantnera za básnika, dvojnásobne to platí pri Neveste hôľ. Ján Števček vidí problém takto: „Švantner ide v Neveste hôľ ešte ďalej. Sujet tu stráca dejový a objektívny charakter, mení sa v podstate len na prostriedok vyjadrenia autorovho subjektívneho postoja k svetu. Je prirodzené, že sa tak stáva ešte fantastickejším, ešte rozprávkovejším.“ Jedným zo základných sujetových princípov je tu stieranie hraníc medzi svetom ľudí a prírody. Zuna, hrdinka románu je ľudskou bytosťou i prírodným fenoménom. Hora je svetom ľudí i prírodných živlov a tieto dva svety splývajú. Toto splývanie je rezultátom autorovho panteizmu, objímajúceho celý živý svet. A zároveň výrazom básnického prieniku do tohto sveta. Milan Šútovec, ktorý dôkladne analyzoval Nevestu hôľ, posunul problematiku splývania do existenciálnej a etickej polohy. Podľa neho je román správou o hlbokej kríze človeka. Výrazom tejto krízy je „mýtický iracionalizmus“, „ontologickým výrazom je stieranie hraníc medzi životom a smrťou, bytím a nebytím...“ Na konečné vyznenie Nevesty hôľ vplývala nepochybne doba, tragický čas svetovej kataklizmy, keď sa hranica medzi živým a mŕtvym zneistila, tak ako sa zneistili všetky skutočné hodnoty. No fakt, že román vyšiel roku 1946, skreslil jeho posolstvo a vyznenie. V jednom povojnovom rozhovore Švantner priznal, že touto cestou sa ďalej nedalo veľmi ísť. Na druhej strane odmietal názor, že to, čo po vojne napísal, je len rezultátom nových skutočností a že medzi tým a predošlou fázou
4
diela je predel. Naopak, zdôrazňoval, že aj to nové, čo uverejnil, nadväzuje organicky na to predošlé. Rozdiely sú však jasné. Pomenoval ich Ján Števček. „... v Neveste hôľ vyjadruje autor subjektívny a svojskou individuálnou skúsenosťou podložený pomer k prírode v jej vide rozprávkovom a fantastickom, Život bez konca (ale platí to aj o ďalších prózach) je objektívnejší a epickejší.“ Odlišnosti poníma v dilemách: mimočasovosť – historickosť, subjektívna – objektívna platnosť, lyrizačná tendencia – epika. V povojnových novelách, v ktorých zobrazil človeka už v sociálnych väzbách, položil dôraz na mravný rozmer človeka. Taká je novela Sedliak, čerpajúca námet zo SNP, ale aj ďalšie prózy. Pokiaľ ide o román Život bez konca, tam autor posunul dej dozadu, až na koniec 19. storočia a postupne ho posúval dopredu. Niektorí bádatelia (J. Števček) ho preto označili za historický román, iní (V. Marčok) to odmietli, rovnako ako nálepku spoločenský román a označili ho za román vitalistický. Ak prijmeme túto charakteristiku, tak môžeme povedať, že v tomto zmysle Švantner naozaj pokračuje tam, kde začal, len onú vitalitu dôraznejšie vtlačil do spoločenskej či sociálnej sféry. Príroda ako čosi raz a navždy dané, sa tu pomenúva životom, ktorý plynie bez začiatku a bez konca a v ňom sa odvíjajú individuálne osudy ľudí, teda nás samých. Švantnerom nielen vrcholí tvorba naturizmu, ale on sám patrí nesporne k vrcholným zjavom slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia. Vráťme sa však k naturizmu ako takému. Päťdesiate roky mu nepriali, stále sa pokladal za úpadok. Dával sa do protikladu s dielami medzivojnového socialistického realizmu. Až neskôr sa začal chápať ako rovnocenná vlna socialisticky ladenej prózy. Roku 1962 vyšla Števčekova monografia o Švantnerovi Baladická próza Františka Švantnera, ktorá uvádzala aspoň čiastočne veci na pravú mieru. Roku 1977 vyšla monografia Oskára Čepana Kontúry naturizmu, kde ho všestranne analyzoval, charakterizoval, zaradil do kontextu ostatnej prózy a náležite ocenil. Napríklad takto: „Naturizmus pripomenul človeku jeho biologicko-mýtickú, t. j. prírodnú podstatu a obrátil jeho pozornosť na situácie, ktoré ústia do negácie nivelizovania základných
5
vzťahov medzi ľuďmi. Archaicky štylizované novátorstvo naturizmu má preto nesporný spoločensko-progresívny a humanistický ráz.“ Toto obranné gesto bolo vtedy ešte nevyhnutné, dnes nás naturizmus fascinuje skôr svojimi špecifickými estetickými kvalitami.
6
