VIESTOV RADISTA DEVÄŤDESIATROČNÝ. Smrečiansky rodák pplk. v. v. Ján Jančo, syn legionára z Ruska, počas SNP radista generála R. Viesta, sa 14. 2. 2010 dožil deväťdesiat rokov. Jeho život – tak ako tisícov jeho
vrstovníkov
–
výrazne
ovplyvnila Druhá svetová vojna. Vojenskú
prezenčnú
službu
nastúpil 1. 10. 1941 do Michaloviec, kde bol zaradený do ťažkej eskadróny jazdeckého priezvedného oddielu. Po skončení výcviku bol v marci 1942 premiestnený k protitankovému oddielu pluku útočnej vozby v Martine a ustanovený za veliteľa družstva v rote protitankových zbraní, kde sa stretol s kamarátmi rovnakého zmýšľania. „Nenávideli sme fašizmus a pripravovali sme sa na to, že ak budeme odoslaní na východný front, pri prvej príležitosti prejdeme na stranu Červenej armády. To, čo sme neskôr videli a zažili v nás prehlbovalo protifašistické presvedčenie a rozhodnutie pri prvej príležitosti prebehnúť.“ Už ako desiatnik bol s rotou, začlenenou do motorizovaného prieskumného oddielu, v máji 1943 premiestnený do Trnavy a na konci júna odoslaný na východný front. Tento doplnok 1. pešej divízie (bývalej Rýchlej divízie) bol do jej zostavy zaradený počas jej pôsobenia na Kryme. A tam, pri Novo-Aleksejevke, sa na konci októbra 1943 zásadne zmenil jeho život. Sám o tom hovorí: „27. októbra prvé družstvo, ktorého som bol veliteľom, bolo vyčlenené od protitankovej roty a odvelené ku guľometnej rote a zasadené do pohotovosti v dedine Kachovka. V podvečer toho istého dňa po dohovore s veliteľom roty npor. J., ktorý má súčasne informoval, že sme v druhom pásme obrany a pred nami sú nemecké jednotky, som zaujal s delom palebné postavenie asi v strede bojovej zostavy roty. Na svitaní druhého dňa asi o 04,30 hod. pribehla za mnou spojka, že vonku sa deje niečo podivné. Vyšiel som von, pozerám ďalekohľadom a vidím, že v skutočnosti pred nami nie sú
1
Nemci, ale ruskí kozáci. Pretože sme čakali na príležitosť aby sme mohli prebehnúť, dal som povel delo vybiť a príslušníkom družstva som dal možnosť rozhodnúť sa, či zostanú so mnou, alebo odídu dozadu. Celé družstvo až na jedného vojaka zostalo so mnou a čakali sme až prídu Rusi. Lenže npor. J. dal guľometnej rote povel k paľbe. Kozáci sa zoradili do útoku a opätovali paľbu, ktorá ranila niekoľko príslušníkov roty a medzi mŕtvymi bol aj npor. J. Toto všetko sa odohralo v priebehu pol hodiny a skoro celá divízia v počte asi 2500 mužov sa dostala do zajatia.“ Desiatnik Jančo bol účastníkom známeho procesu vzniku Pluku slovenských dobrovoľníkov v usmanskom internačnom tábore a vzniku 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR. 7. januára 1944 spolu s ostatnými slovenskými vojakmi bol presunutý do Jefremova, kde začal intenzívny výcvik a organizačná výstavba brigády. Ján Jančo bol zaradený do protitankovej roty kpt. Pazderku a už ako čatár ustanovený za veliteľa 1. čaty. Ďalším dôležitým dátumom v živote pána Janču bol 15. marec 1944 – po náročnom výbere bol vybraný do Roty zvláštnych úloh (ďalej Rota Z.U.), jednotky určenej na plnenie prieskumných, diverzných a spravodajských úloh v tyle nepriateľa. Rota Z.U. bola dislokovaná v Jefremove a výcvik prebiehal v dvoch oddelených skupinách – medzi radistami bol aj čat. Jančo, v skupine veliteľov oddielov, diverzantov a mínerov boli zaradení napr. Vasil Kiš, Michal Sečanský, Jozef Brunovský a ď. Výcvik bol ukončený v priebehu mája 1944 a po záverečnom cvičení brigáda dostala bojovú zástavu a presunula sa bližšie k frontu do Proskurova. O mesiac bola Rota Z.U. premiestnená z Proskurova do Sadagury, kde pokračoval výcvik podľa špecializácii. V polovici augusta 1944 bol čerstvo povýšený rotmajster Jančo odvelený do Moskvy k Československej vojenskej misii s určením – radista generála Rudolfa Viesta, ktorý mal po príchode z Londýna prevziať funkciu veliteľa povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku. Pplk. Ján Jančo na tieto dni spomína takto: „V Moskve som bol predstavený (budúcemu) pobočníkovi gen. Viesta npor. Michalovi Petro, s ktorým som bol nakoniec aj ubytovaný v jednej izbe Ústredného domu Červenej armády. V Moskve ma zastihla i správa o vypuknutí Slovenského národného povstania. Bolo to pre nás všetkých to najkrajšie, najradostnejšie a veľmi nás to motivovalo, pretože sme boli presvedčení, že nás v čo najkratšom čase pošlú domov na pomoc povstaniu. 29. augusta sme boli spolu s npor. Petro pozvaní na Čs. vojenskú misiu v Moskve, kde nás generál Heliodor Píka predstavil generálovi R. Viestovi ako jeho pobočníka a radistu. Gen. Viest nás potom v asi hodinovom rozhovore informoval o tom, ako si predstavuje našu prácu
2
na Slovensku – aj on bol presvedčený, že do týždňa budeme doma. Žiaľ naše nádeje sa nesplnili a z Moskvy sme odleteli až v druhej polovici septembra [19.9.1944, pozn. autora].“ Zlé poveternostné podmienky prinútili pilotov pristáť v Krosne, kde gen. Viest so svojim štábom musel čakať vyše dvoch týždňov kým daždivé a hmlisté počasie skončilo. Konečne 6. októbra 1944, v deň, kedy jednotky 1. čs. armádneho zboru v ZSSR prekročili na Dukle bývalú čs.-poľskú hranicu, okolo 22,00 hod. z letiska v Krosne odštartovala „dakota“ s gen. Viestom, npor. Petrom, rtm. Jančom, ochrankou a niekoľkými príslušníkmi generálovho sprievodu. Jedine generál mal padák, spomína si jubilant. „Krátko po vzlietnutí sme sa dostali do paľby protilietadlového delostrelectva. Piloti museli manévrovať zmenou výšky i smeru, takže nám bolo všakovak, len nie dobre. Nakoniec sme šťastlivo pristáli na letisku Tri Duby pri Zvolene. Všetci, vrátane gen. Viesta, sme bozkávali našu slovenskú zem od šťastia, že sme konečne zasa doma.“ Z letiska skupina odišla na osobných autách do Banskej Bystrice. Ján Jančo bol s rádiostanicou umiestnený na najvyššom poschodí v budove Veliteľstva pozemného vojska. Jeho úlohou bolo udržiavať rádiové spojenie s náčelníkom Čs. vojenskej misie v ZSSR plk. gšt. H. Píkom. Ako pomocník mu bol pridelený Ing. Alexander Lipšic z Bratislavy. „Nadviazal som spojenie s Moskvou a udržiaval ho trikrát denne. Správy mi nosil npor. Petro, ktorý ich aj sám šifroval. Len niektoré správy som šifroval ja. Správy sa odosielali morzeovkou. Poslednú správu som odoslal 27.10.1944 o 06,30 hod. Oznamoval som, že rušíme spojenie a presúvame sa na Staré hory.“ Na Donovaly sa presunuli v štábnej kolóne. Úzka strmá cesta bola preplnená utekajúcimi ľuďmi a ustupujúcim vojskom, po celý čas na ne útočili nemecké lietadlá, bombardovali a ostreľovali z guľometov. Do 14,00 hod. sa štábna kolóna dostala len po Motyčky. Pretože ďalej vyše dediny už nebola zavedená elektrina, a jeho americká rádiostanica bola napájaná zo siete, Ján Jančo s Ing. Lipšicom tu zostali a stanicu, ktorú tvorili vysielač a prijímač umiestnené vo veľkej drevenej debne, umiestnili v poslednom dome blízko hory. „Ing. Lipšica som nechal pri rádiostanici a odišiel som na Donovaly za gen. Viestom pre ďalšie pokyny. Dostal som rozkaz rádiostanicu pripraviť na spojenie, ďalšie pokyny a správy budem dostávať spojkou. To bolo posledný krát, čo som gen. Viesta [a jeho pobočníka npor. M. Petro, pozn. autora] videl živého.“ Po návrate na Motyčky J. Jančo uviedol rádiostanicu do prevádzky, avšak už nasledujúce ráno Motyčky začali obsadzovať nemecké jednotky. Zvyšky povstaleckej armády i samotné veliteľstvo ustupovali do hôr. Gen. Viest vydal svoj posledný rozkaz "...jednotky čsl. armády prejdú v noci na 29. októbra 1944 podľa situácie na partizánsky spôsob boja proti Ne3
mcom...". Pretože v horách bola rádiostanica na elektrický prúd nefunkčná, zničil ju spolu so všetkými písomnosťami. Tým sa skončila jeho úloha radistu veliteľa povstaleckej armády. „Spolu s Ing. Lipšicom v uniformách, vyzbrojení samopalmi, pištoľami a granátmi, vybrali sme sa do hôr hľadať gen. Viesta. Neskôr sa k nám pripojili traja povstaleckí vojaci, ale rýchlo nás opustili. Rozhodli sme sa prejsť do Slovenskej Ľupče, kde býval priateľ môjho otca mlynár Žabka. Po rôznych útrapách sme sa dostali do blízkosti Podkoníc, kde sme asi týždeň žili v provizórnom ukryte a márne sa pokúšali zistiť, kde je gen. Viest, alebo nejaká organizovaná jednotka. Potom s pomocou Matúša Barlu z Podkoníc, ktorý nám zohnal civilný odev, osobné doklady a cestovné povolenie do Kokavy nad Rimavicou, kde mal Ing. Lipšic príbuzných, som sa spojil s mlynárom Žabkom v Slovenskej Ľupči. S jeho pomocou sme sa dostali do Banskej Bystrice na vlak a s jedným prestupovaním do Kokavy nad Rimavicou a pešo cez Utekáč sme došli na Klenovské Lazy do domu Rapčanovcov. Tam sa Ing. Lipšic stretol s rodinou a tam aj zostal. Ja som sa konečne spojil s partizánmi pplk. Viliama Lichnera z 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR. Ten ma predstavil mjr. A. Sadilenkovi, ktorý mňa ustanovil za veliteľa rozviedky s tým, že keď brigáda dostane novú väčšiu rádiostanicu, budem opäť radistom.“ Partizánska brigáda (od decembra zväzok po spojení s Čs. partizánskou brigádou pplk. V. Lichnera) Chruščov však ďalšiu rádiostanicu nedostala a z rtn. Janča sa stal rozviedčika a diverzant. Partizáni, na ktorých presne na Silvestra 1944 Nemci poslali protipartizánske komando, sa presunuli do Smrečín pri Čiernom Balogu, kde vykonali niekoľko deštrukcií na železničnej trati a zvádzali boje s nemeckými jednotkami, ktoré už ustupovali pred útočiacimi jednotkami Červenej armády. „Denne som so šiestimi či siedmimi chlapcami na prieskumné hliadky. Narazili sme pritom aj na Nemcov – pri Utekáči sme im zničil nákladné auto a pobili 15 vojakov. Pod mojím velením sme vyhodili dôležitý most pri Hriňovej a zlikvidovali šesťčlennú skupinu Nemcov a zajali jedného ich poručíka.“ Za úspešnú bojovú činnosť bol povýšený na podporučíka a bol mu udelený prvý Čs. vojnový kríž 1939. V partizánskom oddiele bojoval až do jeho spojenia s Červenou armádou 12. februára 1945. Brigáda bola rozformovaná v Tisovci, slovenských a českých príslušníkov odoslali k náhradnému pluku 1. čs. armádneho zboru (ďalej len 1.ČSAZ) v Poprade, ppor. Jančo sa vrátil k Rote Z.U. a mal sa hlásiť na veliteľstve zboru v Liptovskom Petre. Po krátkej dovolenke na zotavenie prednosta spravodajského oddelenia zboru mjr. František Sedláček zaradil ppor. Jána Janču do skupiny hĺbkového prieskumu pod velením por. Františka Slavíčka, v ktorej plnil funkciu radistu. Skupina došla na Magurku po troch dňoch 4
náročného pochodu v hlbokom snehu 21. marca 1945 a spojila sa so skupinou hĺbkového prieskumu kpt. A. Kováča, ktorú Veliteľstvo 1. čs. armádneho zboru vyslalo aby nadviazala styk so 4. partizánskou brigádou pplk. gšt. Antona Cipricha v Kľačianskej doline a na Magurke. Tu boli obe skupiny reorganizované - radisti kpt. A. Kováča zostali spolu s npor. Slavíčkom pri 4. partizánskej brigáde, ktorá sa pripravovala na ďalšiu bojovú činnosť v prospech 1.ČSAZ. Velenie druhej časti prieskumnej skupiny, v ktorej bol tiež ppor. Ján Jančo, prevzal kpt. Alexander Kováč. Tá 22. marca 1945 začala osemdňový presun z Magurky do Turca cez Revúce, Žabokreky, Košťany na Martinské hole a cestou sa spájala s rôznymi partizánskymi jednotkami. K štábu 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika došla 8. apríla 1945. V Turci potom plnila úlohy prieskumu na smere Martin – Vrútky do 10. apríla 1945, kedy sa príslušníci skupiny hlásili na 2. oddelení štábu 1.ČSAZ. Po krátkom odpočinku vo Vrútkach npor. Slavíček s novou skupinou hĺbkového prieskumu odišiel 14.4.1945 do priestoru Žilina s cieľom prejsť na Moravu. Ppor. Jančo bol zaradený do tejto skupiny, ktorá mala plniť spravodajské úlohy v priestore Vsetína, opäť ako radista. Avšak ako spomína, už na druhý deň „...keď sme si mysleli, že sme prekročili frontovú líniu, sme v kopcoch Kysuckej vrchoviny narazili na druhé pásmo nemeckej obrany. Domnievajúc sa, že toto pásmo nie obsadené, sme preliezli cez drôtené prekážky a naraz sme stáli pred nemeckým strážnym, rovnako prekvapeným ako my.“ S využitím paľby, tmy a možno aj náhody sa všetkým okrem dvoch podarilo uniknúť z priameho dotyku. „Poslal som správu štábu frontu, že sme narazili na druhé pásmo obrany, ktoré sa nám nepodarilo skryte prekročiť a žiadal som o ďalšie rozkazy. Tie prišli obratom – akcia sa ruší, okamžite sa vráťte na základňu.“ Rota Z.U. bola v tom čase rozmiestnená v Predmieri pri Veľkej Bytči. Po návrate skupiny hĺbkového prieskumu bol ppor. Jančo rovnako ako ostatní jej príslušníci vyznamenaní Čs. vojnovým krížom 1939. Koniec Druhej svetovej vojny v Európe oslavoval ppor. Jančo na Morave v Boskoviciach spolu s ostatnými príslušníkmi Roty Z.U., s ktorými sa tiež zúčastnil slávnostnej prehliadky 17. mája 1945 na Staromestskom námestí v Prahe. Po skončení vojny Ján Jančo spolu s ostatnými príslušníkmi Roty Z.U. bol dva mesiace „vyťažovaný“ spravodajským oddelením na ministerstve národnej obrany. Po skončení tohto pridelenia bol povýšený do hodnosti poručíka a v auguste 1945 odvelený do Stráže pod Ralskem ako veliteľ čaty v inštrukčnom prápore, ktorý predstavoval zárodok budúceho výsadkového vojska. V novembri si podal žiadosť o prijatie do aplikačnej školy v Miloviciach, avšak nebolo mu vyhovené. Preto požiadal o uvoľnenie zo zväzku armády a 1.3.1946 bol preložený do zálohy. V Stráži pod Ralskem sa oženil a s manželkou pracovali na hospodárstve až do 5
septembra 1949. Vtedy požiadal o opätovné prijatie do armády. Bol prijatý v hodnosti nadporučíka a v roku 1950 z funkcie správcu vojenského majetku v Květušíne preradený do Výsadkového učilišťa v Stráži pod Ralskem ako veliteľ padákovej stanice na Borečku pri Mimoni. Keď bola v roku 1952 sformovaná 22. výsadková brigáda s veliteľstvom v Prešove a útvarmi v Prešove, Košiciach a Sabinove, prešiel na východ Slovenska aj on. V auguste 1952 bol premiestnený do Košíc, kde bol vytvorený Ústredný výsadkový sklad, ktorého bol od augusta 1958 náčelníkom. Túto funkciu vykonával až do svojho odchodu do zálohy 1. marca 1976. Do dôchodku odchádzal v hodnosti podplukovník. Počas svojho pôsobenia na východnom Slovensku vykonal 25 zoskokov. Dnes, aj v deväťdesiatke stále ešte mohutný chlap s mocnými rukami a širokým srdcom, žije v rodných Smrečanoch a je aktívnym členom základnej organizácie SZPB v obci. Za svoju bojovú činnosť i za prácu vo zväze bol vyznamenaný pätnástimi československými a sovietskymi radmi a medailami. Spomeňme len dva Čs. vojnové kríže 1939, Rad červenej hviezdy, Rad SNP II. triedy, Medaila Čs. armáda v zahraničí so štítkom ZSSR, Medaila za chrabrosť, Medaila za odvahu. Za prácu v SZPB bol vyznamenaný medailou M.R. Štefánika I. stupňa. Pri príležitosti jeho životného jubilea, ku ktorému mu srdečne blahoželáme, ho predsedníctvo oblastného výboru SZPB v Liptovskom Mikuláši navrhlo na udelenie medaily Za vernosť. Oblastný výbor SZPB v Liptovskom Mikuláši, základná organizácia v Smrečanoch, občania Smrečian a spolubojovníci želajú tomuto skromnému a čestnému človekovi veľa zdravia, síl a „mnoga ljeta“ do ďalšieho života.
6
