TRNAVSKÁ UNIVERZITA TEOLOGICKÁ FAKULTA Študijný odbor: Sociálna práca a katolícka teológia Bakalársky študijný program formácia a vedenie spoločenstiev
PEDAGOGIKA I Komunikácia
Vyučujúci: ThDr. MUDr. Stanislava Prítrská
Akademický rok: 2011/2012
Mária Kičurová
Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, ktorého význam je robiť niečo spoločným, deliť sa, zverovať sa. Vo všeobecnosti komunikáciu chápeme ako rozhovor a slovo komunikovať dorozumievať sa, zhovárať sa, sprostredkovať, spájať. Je to výmena informácií medzi jedincami, pomocou spoločného systému znakov. Tak môžeme povedať, že komunikácia je základom spoločenského styku ľudí.1 Filozofická tradícia definuje človeka ako živú bytosť, majúcu slovo – to je doslovný preklad gréckeho zoon logon echón. Človek je tvor, ktorý komunikuje slovom, aj bez slov (neverbálne).2 Komunikuje v každej situácií: ak hovorí o bežných záležitostiach s priateľom, či obhajuje svoje názory pred šéfom, ak číta noviny, či študuje vedecký text, ak píše pohľadnicu z dovolenky, alebo štylizuje úradný list, a vďaka komunikácií sa stáva v plnom zmysle človekom. Dokladom toho sú príbehy tzv. vlčích detí, ktoré vyrastali medzi zvieratami, avšak prejavy a psychika ostali na zvieracej, alebo polozvieracej úrovni aj vtedy, ak sa neskôr dostali medzi ľudí. Komunikácia je teda neporovnateľný dar, ale aj úloha, etický imperatív a zodpovednosť. V jazykovede sa rečová (jazyková) komunikácia definuje ako ústne alebo písomné sprostredkovanie informácií rečou.3 Komunikácia je zložitý proces, nemožno ho polarizovať ani vyčleniť zo situácie, počas ktorej sa realizuje. Je to proces dynamický, živý, neopakovateľný, permanentný, plný rozličných variácií a nečakaných zvratov. V ňom sa odráža život jednotlivca a spoločnosti. Komunikácia je živá kronika človeka.4 Na svete nie sme sami. Stretávame sa s ľuďmi, komunikujeme s nimi v rôznych situáciách a najmä neustále. Komunikáciu možno chápať predovšetkým ako prostriedok na vyjadrenie a vytváranie svojho vzťahu k ľuďom a ľudským hodnotám.5 Komunikácia nás môže dvíhať k nebesiam alebo zrážať k zemi, zraňovať alebo uzdravovať, zasadzovať semená dobra alebo zvádzať k zlému. Udáva sa päť vecných dôvodov prečo treba komunikovať: 1 Chcem sa viac dozvedieť o sebe, o druhých, o svete okolo nás, 2 chcem sa o niečo (informácie, zážitky) podeliť s druhými, 3 chcem mať účasť na poznatkoch, zážitkoch, plánoch druhých, 4 chcem presvedčiť alebo ovplyvniť druhých, 5 pre potešenie (žart, uvoľnenie, družnosť, radosť ). 1
Porov. ŠVARENINOVÁ,O.: Rečová komunikácia. Bratislava: Slovenské nakladateľstvo, 2004, s. 6. Porov. Kolektív autorov.: Koncepcia a metodika humanizácie výchovného štýlu. Bratislava: Metodické centrum, 1997, s. 14. 3 Porov. ŠVARENINOVÁ,O.: Rečová komunikácia. Bratislava: Slovenské nakladateľstvo, 2004, s. 6. 4 Porov. ŠKVARENINOVÁ, O.: Rečová komunikácia. Bratislava: Slovenské nakladateľstvo, 2004, s. 16. 5 Porov. IVANOVÁ, E, KOPINOVÁ, Ľ: Etická výchova. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2004, s. 8. 2
Najdôležitejší dôvod komunikovať, o ktorom literatúra spravidla nehovorí, je mať s niekým spoločenstvo, budovať vzťah.6 Zložky komunikácie Každá komunikácia má tieto zložky: komunikanti komunikačný kanál komunikačné médium komunikačný kód komunikát komunikačná skutočnosť komunikačné prostredie7 Komunikanti sú tvorcami komunikačného procesu, ktorému vtláčajú charakteristické črty svojimi biologickými faktormi, stavom. V procese komunikácie vzniká medzi partnermi komunikačný vzťah. Zapojením
viacerých
komunikantov do komunikácie vzniká
komunikačná sieť, ktorá môže predstaviť usmerňovaný jednosmerný (simplexný) komunikačný vzťah (rozhlasový moderátor sprostredkúva informáciu svojim poslucháčom, ktorí sa nachádzajú na rozličných miestach, a tí nekomunikujú nielen s ním, ale ani medzi sebou), neusmerňovaný dvojsmerný (duplexný) komunikačný vzťah (všetci traja partneri komunikujú medzi sebou navzájom). Komunikácia sa realizuje cez komunikačný kanál od jedného komunikanta k druhému. (farba, sila hlasu, tempo reči, intonácia, reč tela, imidž komunikanta) Prenos informácií sprostredkúva aj komunikačné médium – telefón, televízia, rozhlas, CD alebo DVD nosič, internet.8 Na vzájomný prenos informácií medzi komunikantami slúži spoločný systém znakov, komunikačný kód. Zahŕňa všetko, čo sprostredkúva komunikáciu jednotlivcov, alebo kolektívov. Kódom nie je len jazyk, ale i Morseova abeceda, posunková reč hluchonemých, Brailovo písmo, taktilná reč hluchoslepých, šifry na utajenie informácie.9 Počas komunikácie vzniká výmenou vzájomných informácií medzi partnermi komunikát, ktorý sa tvorí prostredníctvom komunikačného kódu a prenáša sa pomocou komunikačného kanála a komunikačného média. Komunikát spolu vytvárajú všetci komunikanti. Vzniká 6
Porov. IVANOVÁ, E, KOPINOVÁ, Ľ: Etická výchova. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2004, s. 15. 7 Porov. ŠKVARENINOVÁ, O.: Rečová komunikácia. Bratislava: Slovenské nakladateľstvo, 2004, s. 8. 8 Tamtiež. s. 9. 9 Tamtiež. s. 11.
postupným štruktúrovaním textu počas komunikácie, čo je možné vďaka spätnej väzbe, ktorá dáva rečovej komunikácií kvalitu procesu. Niektoré typy komunikácie, napríklad pohľadnice, zvyčajne vyžadujú malú alebo nevyžadujú žiadnu spätnú väzbu. Postupné štruktúrovanie textu v procese komunikácie je úzko späté nielen s efektom spätnej väzby, ale aj s výmenou komunikačných rolí. Výmena komunikačných rolí sa často uskutočňuje ešte pred dokončením výpovede, keď druhý hovoriaci skočí partnerovi do reči alebo sám jeho výpoveď dokončí.10 Komunikačná skutočnosť predstavuje javy, o ktorých sa komunikuje. Nejde len o javy fyzického charakteru, ale aj o pocity, myšlienky, názory, postoje. Na komunikáciu v nemalej miere vplýva aj komunikačné prostredie, v ktorom sa dorozumievanie realizuje. Človek často komunikuje podľa toho, ako sa v prostredí cíti a svoj obraz o prostredí odovzdáva aj partnerovi, čím ovplyvňuje jeho percepciu prostredia. V teórii rečovej komunikácie sa činitele, ktoré rozhovor kompletizujú, obyčajne členia na verbálne a neverbálne.11 Rozdelenie komunikácie Medziľudskú komunikáciu môžeme rozdeliť na: 1. Intrapersonálnu komunikáciu – komunikácia, ktorú vedieme sami so sebou. Sami sa posudzujeme, sami sa o sebe niečo dozvedáme. Napríklad uvažujeme ako sa nám viedlo na pohovore, uvažujeme o svojich možných rozhodnutiach, čo sme mohli povedať inač. 2. Interpersonálnu komunikáciu – komunikácia medzi dvoma jednotlivcami alebo v skupine. Môže prebiehať formou osobného kontaktu, pomocou elektronických médií, alebo formou listu. 3. Rozhovor – komunikácia formou otázok a odpovedí. Prostredníctvom rozhovoru sa dozvedáme niečo o druhých, o tom čo vedia, radíme im, alebo si necháme od nich poradiť. 4.
Komunikácia v malej skupine – komunikácia v skupine približne päť až desať ľudí. Slúži k vzťahovým potrebám, ako sú potreba spoločenského styku, náklonnosti, podpory, pracovným potrebám.
5.
Verejná komunikácia – komunikácia medzi rečníkom a poslucháčom, ktorých môže byť rôzny počet. Prostredníctvom tejto komunikácie nás iní informujú a my zase informujeme ich. Môžeme ich osloviť osobne, alebo pomocou elektronických médií.
10 11
Porov. ŠKVARENINOVÁ, O.: Rečová komunikácia. Bratislava: Slovenské nakladateľstvo, 2004, s. 12. Tamtiež. s. 14.
6.
Počítačom sprostredkovaná komunikácia – interpersonálna komunikácia, prebiehajúca prostredníctvom počítačového spojenia. Napríklad E-mail, chat, webové stránky, blogy.
7.
Masová komunikácia – označuje masovú komunikáciu vychádzajúcu z jedného zdroja, určenú mnohým príjemcom. Realizuje sa prostredníctvom pôsobenia masových médií najmä elektronických: rozhlas, televízia, tlač, počítač.12
Výskumy však ukázali, že vecný obsah sa odovzdáva prevažne slovne (verbálne). City, postoje,
vzťah
medzi
partnermi
komunikácie
vyjadrujeme
prevažne
mimoslovne
(neverbálne). Verbálna komunikácia Slovné odovzdávanie informácií. Človek nemôže nekomunikovať. Pri komunikácií je dôležité vyjadriť tri podstatné veci: - ako sme to mysleli (otázka jasnosti) - odkiaľ to vieme (otázka platnosti) - čo z toho vyplýva (otázka všeobecnosti a záverov) Dôležitou súčasťou pohodlného komunikovania je schopnosť počúvať. Pri počúvaní, ide o to, aby sme zachytili celok odovzdávanej informácie, nielen detaily. Preto je dôležité počúvať nielen ušami, ale aj očami - videním a srdcom – láskou. Človek má dve uši a iba jedny ústa, preto by mal dvakrát toľko počúvať ako hovorí. Zásadami úspešnej komunikácie by mala byť úcta k druhému, úcta k sebe, úcta k pravde, želanie nájsť najprijateľnejšie riešenie.13 Samotná komunikácia by mala byť darom, aby sme prostredníctvom komunikácie budovali hlboký, srdečný vzťah.14 Pri komunikácii človek často čaká, kým druhý skončí, aby mohol hovoriť on. Mnohí vyhľadávajú také vzťahy, v ktorých jeden takmer vždy hovorí a druhý sotva počúva. Prípravou na počúvanie je mlčanie. Vedieť mlčať predpokladá u človeka schopnosť sebaovládania, ktorá nie je ľahká, najmä v našej kultúre. Mlčanie je veľmi užitočný predpoklad, aby sa u človeka vzbudila a rozvíjala empatia.15 Empatia zjednodušuje komunikáciu medzi osobami. Čím väčšia empatia, tým kratšia môže byť komunikácia, t. j. tým menej jednotiek treba na vzájomnú výmenu významov.16
Neverbálna komunikácia 12
Porov. A.DeVito, J.: Zálkady mezilidské komunikace. Praha 7: Grada Publishing, 2008, s. 29. Porov. MIEDZGOVÁ, J.: Základy etiky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1998, s. 62. 14 Porov. ROCHE OLIVAR, R.: Etická výchova. Bratislava: Orbis pictus Istropolitana, 1992, s. 10. 15 Porov. ROCHE OLIVAR, R.: Etická výchova. Bratislava: Orbis pictus Istropolitana, 1992, s. 17. 16 Porov. ROCHE OLIVAR, R.: Etická výchova. Bratislava: Orbis pictus Istropolitana, 1992, s. 97. 13
Komunikácia telom. Pri tejto komunikácií ide o to, aby s naším vnútorným prežívaním rezonovali aj naše ruky, tvár, oči, aby sme vyjadrovali to, čím sme a čo prežívame, naše city, postoje, vzťah medzi partnermi komunikácie. Dôležitý je pri tom nielen neverbálny prejav hovoriaceho, ale aj počúvajúceho. Neverbálne prejavy sú dôležitou spätnou väzbou, ktorá umožňuje odhadnúť citové dispozície, záujem alebo nezáujem, súhlas alebo nesúhlas. Neverbálny prejav je pravdivejší ako verbálny. Klamať neverbálne je ťažšie ako povedať nepravdu.17 Prejavy, komunikačné kanály neverbálnej komunikácie sú: Zrakový kontakt – spolu s orientáciou tváre vo vzťahu k partnerovi vyjadruje najmä záujem alebo nezáujem. Nedostatok zrakového kontaktu, môže spôsobiť neistotu alebo rozpaky. Mimika – je dôležité všímať si najmä okolie úst.18 Proxemika - Vzdialenosť od partnera a orientácia v priestore, vyjadruje vzťah, blízkosť alebo odstup. Gestikulácia – vyjadruje nielen emocionálny stav, ale aj významovo doplňuje informácie vyjadrované slovne (pohyby rúk ). Paralingvistika – sprievodné znaky reči: tón hlasu, rýchlosť reči, melódia hlasu, zrozumiteľnosť Bezprostredný dotyk – položená ruka na ramene, podanie ruky, objatie, bozk. Záleží na vzťahu ľudí a spôsobe dotyku, či ho adresát bude pociťovať ako akt priateľstva alebo obťažovanie.19 Každý kto prichádza do styku s ľuďmi, komunikuje s nimi, aj keď iba čiastočne, nevyhnutne prežíva situácie, ktoré sa ťažko riešia. Napríklad v styku so zamestnancami zistíme, že kritický prehľad pracovných noriem vzbudzuje u pracovníkov odpor a môže viesť k zhoršeniu ako k očakavanému zlepšeniu. Keď sa stretávame s interpersonálnymi problémami, máme tendenciu reagovať emocionálne s extrémnymi formami správania. Tieto extrémy sú známe ako pasivita (vzdávanie sa, vyhýbanie sa problémom) alebo agresivita (vnucovanie vlastných názorov). Našťastie existuje efektívnejšia forma správania, ktorú možno použiť. Je to asertivita. Byť asertívny znamená zastávať si svoje vlastné práva bez toho, aby sme “ubíjali“ druhého človeka. Uznávame, že druhá osoba má tiež právo na vlastný názor.20 17
Porov. IVANOVÁ, E, KOPINOVÁ, Ľ: Etická výchova. Bratislava: Metodicko-pedagogické centrum, 2004, s.
9. 18
Porov. LENCZ, L.: Etická výchova pre cirkevné školy. Bratislava: Metodické centrum, 1997, s. 9. Porov. Kolektív autorov.: Koncepcia a metodika humanizácie výchovného štýlu. Bratislava: Metodické centrum, 1997, s. 18. 20 Porov. Human Progress Center www.jenevien.sk/hpc 19
Môžeme povedať že základom úspechu je dobrá komunikácia. Teda to, keď vieme viesť rozhovor všade tam kde sme, doma, na pracovisku, v škole, v spoločenstve. Keď komunikujeme, navzájom sa o niečo delíme. V každom z nás je túžba deliť sa s radosťami i problémami, túžba povedať to čo nás trápi ale aj to čo nás teší. Chceme viesť úprimnú a otvorenú komunikáciu. Nájdime si pre iných čas, učme sa odvahe hovoriť o problémoch, nezneužívajme vzájomnú otvorenosť. Navzájom sa obohacujme, nie zraňujme, aby sme si vzájomne pomáhali rásť a neklesali na duchu.
Použitá literatúra: A. De Vito, J.: Základy mezilidské komunikace. Praha: Grada Publishing, 2008. s. 512. ISBN 978-80-247-2018-0 IVANOVÁ, E., KOPINOVÁ, Ľ. Etická výchova v 1. ročníku základnej školy – Metodická príručka pre učiteľov. Bratislava: Metodicko – pedagogické centrum, 2004. s. 68. ISBN 808052-206-5 LENCZ, L.: Etická výchova pre cirkevné školy 1. časť. Bratislava: Metodické centrum, 1997. s. 54. ISBN 80-8052-010-0 LENCZ, L.: Etická výchova pre cirkevné školy 2. časť. Bratislava: Metodické centrum, 1997. s. 80. ISBN 80-88796-54-7 LENCZ, L., IVANOVÁ, E., KOPINOVÁ, Ľ., KRIŽOVÁ, O., PODMANICKÝ, I.: Koncepcia a metodika humanizácie výchovného štýlu. Bratislava: Metodické centrum, 1997.s. 88. ISBN 80-88-796-67-9 MIEDZGOVÁ, J.: Základy etiky. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1998. s. 107. ISBN 80-08-02745-2 ROCHE OLIVAR, R.: Etická výchova. Bratislava: Orbis Pictus Istropolitana, 1992. s. 209. ISBN 80-7158-001-5 ŠKVARENINOVÁ,
O.:
Rečová
komunikácia.
nakladateľstvo, 2004. s. 278. ISBN 80-08-00290-9 http: // www.jenewein.sk/hpc
Bratislava:
Slovenské
pedagogické