SLOVENSKÁ KOMISIA BIOLOGICKEJ OLYMPIÁDY IUVENTA Biologická olympiáda, kategória E, 43. ročník, školský rok 2008/2009 Rastliny a zvieratá našich lesov (40. ročník)
METODICKÝ LIST (2. ČASŤ) – SPIACI LES kategória mladších a starších žiakov Biotop: Podľa jednej z mnohých definícií biocenóza je označenie súboru rôznych druhov organizmov, ktoré sa zákonite vyskytujú spolu a ktorých kombinácia je v rovnováhe s pomermi životného priestoru. Biotop je časť prostredia (miesto) potrebné pre biocenózu. Čiže biotopom veverice (a všetkých ďalších živočíchov obývajúcich to isté prostredie) môže byť lužný, listnatý, zmiešaný alebo ihličnatý les, biotopom pavúka vodného alebo pijavice stojatá alebo mierne tečúca voda, biotopom rybárika strmé riečne brehy, v ktorých hniezdi a ich okolie a pod. Každý živočích potrebuje miesto – územie, na ktorom môže žiť, kde si nájde alebo vybuduje obydlie alebo iba nájde úkryt, na ktorom si hľadá potravu a vychováva mláďatá. Toto územie musí mať dostatočne veľkú rozlohu a vhodné zloženie rastlinstva a živočíšstva, aby poskytlo svojim obyvateľom a ich potomstvu dostatočné množstvo a primerané zloženie potravy. Aby „majiteľ územia dal na vedomie“ ostatným príslušníkom svojho druhu (plch plchom, tchor tchorom, vydra vydrám), že územie je jeho, označuje si ho svojím pachom (močom, trusom alebo špeciálnymi pachovými výlučkami. Čiže tchorovi neprekáža na jeho území vlk, líška alebo vydra. Prekáža mu iný tchor – samec, ktorého zo svojho územia vyženie. Pach je aj upozornením pre samičku, že je tu k dispozícii prípadný „manžel“ (trvalý alebo dočasný, ako „je zvykom“ u ktorého druhu). Hroch obojživelný (Hippopotamus amphibius) má špeciálny spôsob značkovania trusom. Pri vyprázdňovaní čriev pohybmi chvosta rozstrekuje trus po okolí (tzv. „fekálny spray“), takže napr. v zoologickej záhrade si môže označkovať aj neinformovaných návštevníkov. Vtáky si tiež označujú svoje územie. Napríklad samce druhov z radu spevavcov spievajú. Nie samičkám alebo pre potešenie ľudí, ale ostatným samcom svojho druhu, aby im oznámili, že „toto územie je moje tak ďaleko, ako ďaleko ma počuť“. Aj u cicavcov sa vyskytuje označovanie „svojho územia“ spevom – u opíc gibbonov, obyvateľov Zadnej Indie a Sundských ostrovov. Ale u nich na rozdiel od vtákov „spieva celá rodina“. Vždy v určitom dennom čase uprostred svojho územia na niektorom strome. Potrava a spôsob života: Niektoré živočíšne druhy potrebujú výlučne rastlinnú potravu, niektoré iba živočíšnu, mnoho druhov potrebuje zmiešanú (rastlinnú i živočíšnu) potravu. Sú i živočíchy úzko špecializované na jeden rastlinný alebo živočíšny druh ako potravu (z cicavcov napr. mravčiar veľký (Myrmecophaga tridactyla), ktorý sa živí iba mravcami alebo austrálsky „medvedík“ koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus), ktorého potravou je iba lístie eukalyptov a ďalšie druhy živočíchov. Niektoré druhy chrobákov sa živia trusom cicavcov, potravou iných, vodných živočíchov, sú rozkladajúce sa organické látky, tzv. detrit. V tropických a subtropických krajinách, na suchších biotopoch napr. na savanách, sú množstvo a kvalita potravy závislé od množstva vlahy (obdobie dažďov a sucha), inde (v lesoch) je ponuka pomerne vyrovnaná po celý rok, ak nezasahujú „civilizačné“ snahy človeka. V miernom pásme, napr. i u nás sa strieda jarné, letné, jesenné a zimné obdobie. Druhy výlučne alebo skoro výlučne hmyzožravé, ale i druhy s pestrejším „jedálnym lístkom“ by v zime nemali dosť potravy, preto v tomto období „upadajú“ do tzv. zimného spánku. Z toho istého dôvodu niektoré druhy vtákov podnikajú na jeseň „cestu do zahraničia“ smerom prevažne na juh. Tie druhy, ktoré „necestujú“ sa zabezpečujú proti chladu a čiastočne i hladu podkožnou vrstvou tuku (upravenou na hrubšiu až veľmi hrubú) a „doplnením“ letnej srsti alebo letného operenia na zimné. U niektorých druhov cicavcov letná srsť vypadáva a nahradí ju zimná, hustejšia, s tzv. podsadou – pod hrubšími a dlhšími chlpmi vyrastá kratšia hustá, jemná podsada. U niektorých druhov pod letnou srsťou jednoducho dorastie podsada a vypadávanie „sa koná“ až na jar. Jarné vypadávanie srsti, tzv. pĺznutie, prebieha u všetkých druhov cicavcov. Podobne prebieha príprava zimného operenia vtákov. U nich sa vypadávanie peria nazýva pŕchnutie. Aký je pre živočíchy dôležitý „teplejší zimný odev“ možno pozorovať na domácich mačkách. Ak sa niektorej potulnej mačke narodia mláďatá na jeseň a ak nemajú stály dostatočne teplý úkryt, neprežijú zimu. Do príchodu zimy sa im nevytvorí zimná srsť – majú ešte jemnú „detskú“, ktorá je v zime úplne nedostatočná. U niektorých druhov je zimný „odev“ tmavší
ako letný (napr. u diviakov – „čiernej zvere“), u iných je zimné „oblečenie“ biele – farebne splýva so snehom a tým chráni živočícha – jeho nepriateľ ho ťažšie zbadá. Z cicavcov na zimu obelie napr. hranostaj (Mustela erminea) alebo zajac belák (Lepus timidus), z vtákov napr. snehuľa (Lagopus lagopus). Uvedené prispôsobenia sa týkajú teplokrvných živočíchov – vtákov a cicavcov, ktoré si „vyrábajú“ telesné teplo. Plazy, obojživelníky a ryby patria medzi studenokrvné živočíchy. Teplota ich tiel ako i tiel ostatných skupín živočíchov (okrem teplokrvných) závisí od teploty prostredia. Suchozemské studenokrvné druhy a bezstavovce si jednoducho na jeseň nájdu vhodný úkryt, tam vplyvom chladu stuhnú a ich životné prejavy sa spomalia na minimum – neprijímajú potravu, majú úplne spomalené okysličovanie krvi a spaľovanie kyslíka v tele, tep srdca, dýchanie atď. Tento stav sa nazýva zimným spánkom. Na jar, keď sa zohrejú a začnú normálne dýchať a „fungovať“, opustia zimné úkryty. Niektoré druhy cicavcov tiež v zime „spia“, podobne ako studenokrvné druhy. Telesná teplota im klesne a celkom sa spomalia metabolizmus a životné prejavy – tzv. pravý zimný spánok (jež, svišť, netopiere, pĺšik lieskový, syseľ). Iným telesná teplota počas zimného spánku neklesne (medveď, jazvec) občas sa prebudia, pošpacírujú a znovu sa uložia – tzv. nepravý zimný spánok. Medvedica, ktorá si musí na jeseň vytvoriť mimoriadne veľké zásoby tuku, rodí v priebehu zimy mláďatá asi veľkosti potkana. Do jari ich musí živiť mliekom a i sama musí prežiť a to všetko zo zásob tuku. Väčšie mláďatá by neuživila. Aj u „pravých zimných spáčov“, napriek tomu, že metabolizmus a životné prejavy sú celkom spomalené, predsa prebiehajú a odčerpávajú z tukových zásob. Taký svišť, ktorý sa ukladá na „zimný spánok“ vykŕmený, do jari stratí štvrtinu telesnej váhy, zo zimného brloha vychádza na jar vychudnutý, zoslabnutý a pri chôdzi sa tacká. Na jar pribúda zelene a prebúdzajú sa živočíchy, čiže pribúda i potravy pre bylinožravce, mäsožravce i všežravce. Väčšina mláďat prichádza na svet na jar – čaká ich letné obdobie, kedy ešte bude potrava k dispozícii, takže stihnú dorásť a pripraviť sa na ďalšiu zimu. Z vtákov krivonosy nehniezdia všetky len na jar. Niektoré páry hniezdia v zime. Vtedy totiž dozrievajú šišky ihličnatých drevín a ich hlavnou potravou sú semená šišiek. Nazývajú sa krivonosmi preto, že ich zobák má od určitého veku ohnuté a prekrížené špičky. Je to prispôsobenie vyberaniu semienok zo šišiek. Niektoré živočíchy si koncom leta a v jeseni pripravujú na zimné obdobie zásoby potravy. Z vtákov napr. orešnica perlavá (Nucifraga caryocatactes), ktorá žije v Tatrách a do rôznych skrýš v zemi a inde si schováva okrem iného i semená chránenej borovice limby. Zásobární má viac a niekedy na niektoré zabudne a tak vlastne sadí limby – z jej skrýš vyrastajú stromy. I brhlík lesný (Sitta europaea) si robí zásoby, na ktoré mu niekedy chodia iné druhy vtákov. Z cicavcov si robí zásoby napríklad chrček poľný (Cricetus cricetus) alebo veverica stromová (Sciurus vuilgaris). Výlučne hmyzožravé vtáky na jeseň odlietajú. Z takých, ktoré sa živia živočíšnou i rastlinnou potravou (z rastlinnej napr. i semenami), často časť populácie odlieta, časť ostáva a prezimuje. Napríklad z drozdov tie, ktoré žijú v lesoch odlietajú, mestské zväčša prezimujú. Na jar potom nestrácajú čas príletom a zahniezdia včaššie ako tie, ktoré „boli v cudzine“. Väčšina druhov drobných spevavých vtákov hniezdi v priebehu leta dvakrát po sebe. Niektoré druhy len raz (dážďovníky – Apus apus), ale niektoré páry mestských drozdov a iných neodlietajúcich „mestských“ druhov i trikrát, pretože to „stíhajú“. Podľa niektorých informácií, niektoré páry hrdličiek sú schopné zahniezdiť v priebehu leta i päťkrát po sebe. Rozmnožovanie: Studenokrvné živočíchy, z teplokrvných vtáky, a z cicavcov vtákopysk a ježura sa rozmnožujú vajíčkami. U niektorých druhov ďalší osud vajíčok závisí od rodičov, u iných od podmienok prostredia. Napríklad jašterice, užovky a iné druhy stavovcov znášajú vajíčka do vhodného úkrytu, väčšina druhov obojživelníkov do vody, motýle a chrobáky na vhodné rastliny, vážky, niektoré druhy chrobákov, bzdôch a iných skupín hmyzu do vody, a tým sa pre nich skončili rodičovské povinnosti. Ďalší osud znesených vajíčok závisí od matky prírody. U niektorých studenokrvných druhov stavovcov vajíčka ostávajú v tele matky a keď ho opúšťajú, liahnu sa z nich mláďatá, napr. u salamandry škvrnitej (Salamandra salamandra), jašterice živorodej (Lacerta vivipara), z veľhadov u anakond, napr. u veľhada kráľovského (Boa constrictor), anakondy tmavej (Eunectes murinus).a ďalších druhov. Takéto druhy sa nazývajú živorodými. Medzi živorodé patria i niektoré druhy rýb, u ktorých na rozdiel od väčšiny dochádza ku vnútornému oplodneniu. Samičky živorodých rýb neznášajú rybie vajíčka (ikry), ale ich telo opúšťajú už malé rybky. (U väčšiny druhov rýb samec neoplodňuje samičku, ale semeno zvané mlieč vypúšťa na ikry, ktoré samička práve nakládla na vhodné miesto v rieke, potoku alebo v stojatej vode). Aj medzi žabami sa vyskytuje živorodý druh. Samička ropuchy živorodej (Pseudophryne vivipara = Nectophrynoides vivipara) nekladie vajíčka, ako iné žaby, ale „produkuje“ „hotové“ malé ropuchy. U ostatných druhov žiab je oplodnenie vajíčok vonkajšie, tak ako u rýb – samička znáša vajíčka a samec jej sedí na chrbte a oplodňuje. Vajíčka ponechajú na matku prírodu s výnimkou niektorých druhov. Samec žaby pipy americkej (Pipa pipa) asistuje samičke pri znášaní vajíčok nielen ich oplodnením, ale ako ich samička znáša, samec jej ich umiestňuje na chrbát. Samička potom ostane niekoľko hodín pokojne sedieť tam, kde znášala vajíčka a za ten čas jej koža na chrbte „napuchne“ tak, že „prikryje“ vajíčka i zvrchu. Každé vajíčko ostane uzavreté v malom kožnom vaku, vyliahne sa z neho žubrienka, ktorá sa živí výlučkom matkinej pokožky až kým sa nepremení na žabku. Tá si otvorí kožné „viečko“ na svojom vaku a vypláva. Samček rosničky Goldiho (Hyla goeldi) a samček vakorosničky horskej (Gastrotheca monticola) umiestni oplodnené vajíčka medzi dva kožné záhyby samičky a tá ich potom nosí na chrbte tak ako pipa americká a tak ako u pipy sa aj
vyvíjajú. Samček žaby druhu nosačka vreckatá (Rhinoderma darwinii) stráži znesené vajíčka až kým sa z nich nezačnú liahnuť žubrienky. Tie pozbiera do úst a nosí ich v ústach, kým nenastane metamorfóza (premena) na malé žabky. Starostlivým „žabím otcom“ je i samček kunky starostlivej (Alytes obstetricans), ktorý vylezie samičke na chrbát, oplodňuje vajíčka a omotáva si ich okolo zadných nôh („procedúra“ prebieha na suchu). Potom sa so „spútanými nohami“ uchýli do úkrytu – dutiny v zemi a zabezpečuje vajíčkam primerané množstvo vlhkosti. Ak nestačí ranná rosa, ponára si na krátku dobu zadnú časť tela do vody. Takto „pracuje“ celý mesiac. Krátko pred liahnutím svojho potomstva sa „presťahuje“ do stojatej vody. Aj medzi rybami sa nájdu „starostliví otcovia a matky“. Samička morského koníka (Hippocampus guttulatus) a samička morskej ihly (Aeoliscus strigatus) znáša vajíčka do rozmnožovacieho vaku samčeka, ktorý sa nachádza pri koreni chvosta. Tam pretrvávajú i malé rybky – koníky, určitý čas po vyliahnutí. Samec rybky pichľavky sinej (Gasterosteus aculeatus) v spleti vodných rastlín vybuduje z častí rastlín a z výlučku obličiek kupolovité hniezdo veľkosti vlašského orecha, niekedy až citrónu. Do hniezda zaženie samičku, ktorá znesie vajíčka. Ak ich je málo, samček nájde i ďalšiu samičku, prípadne ďalšie samičky. Keď je počet vajíčok vyhovujúci, samček ich oplodní a stráži ich kým sa nevyliahnu rybky. Tie ochraňuje ešte asi 10 dní, potom ich vypustí z hniezda. Okrem vtákov „sedia“ na vajíčkach i samice pytónov – obkrútia vajíčka vlastným telom a držia ich v tejto „živej liahni“, v ktorej je teplota asi o 10°C vyššia ako v okolí, kým sa z nich nevyliahnu mladé hady. I niektoré druhy bezstavovcov sa starajú o svoje potomstvo. Chrobák lajniak obyčajný (Geotrupes stercorarius) hrabe v zemi zvislé chodby, z nich odbočujú vodorovné chodby a do nich hromadí trus spracovaný do guličiek a znáša vajíčka. Vyliahnuté larvy sa živia pripraveným trusom. Párik lajniakov starostlivých (Copris lunaris) vyhrabe v zemi dutinu, vystuží jej steny, nanosí do nej kravský trus, ktorý nechá uležať a vykvasiť, potom niekedy v júli z neho samička umiesi 7–8 hruškovitých „koláčov“. Do špičky každého znesie po jednom vajíčku. Rodičia ostávajú v dutine i po vyliahnutí lariev, kým sa tieto nezakuklia a nepremenia na chrobákov. Až potom všetci spoločne opúšťajú svoj úkryt. Chrobáky hrobáriky (Necrophorus) čuchom objavia mŕtvolku nejakého živočícha, niekoľko ich priletí a začnú objavenú korisť podhrabávať a „pochovávať“. Čoskoro ostane len jeden párik (najsilnejších) a tí pokračujú v práci. Keď sa im podarí mŕtvolku dostať pod zem, samička odoženie i samčeka. Potom do komôrok a chodbičiek v tesnej blízkosti mŕtvolky nakladie vajíčka, prehryzie pokožku mŕtvoly a vylučuje látku, ktorá rozkladá telo. Natrávenou potravou sa kŕmi. Keď sa vyliahnu larvy, kŕmi aj tie – dáva im do úst kvapky tekutiny. Staršie larvy sa už kŕmia samé. Ostávajú pod zemou až kým sa nezakuklia. Samička ucholaka obyčajného (Forficula auricularia) opatruje znesené vajíčka, olizuje, čistí ich a po vyliahnutí mláďat sa stará nejaký čas i o ne. Samičky rakov (Astacus) nosia vajíčka na zadočkových nohách, samičky cyklopov (Cyclops) a iných vo vode žijúcich skupín a druhov kôrovcov nosia vajíčka buď vo vakoch po stranách tela alebo tak ako raky. Podobne samičky žižiavky obyčajnej (Porcellio scaber), žižavice vodnej (Asellus aquaticus) nosia vajíčka vo vaku zvanom marsupium. Samičky pavúkov mávajú vajíčka v pavučinových kokonoch a buď ich strážia alebo nosia so sebou. Z našich druhov sliedič (Pardosa lugubris) nosí vyliahnuté mláďatá na chrbte. Podobne samičky škorpiónov (Scorpionidae). U samičiek cicavcov prebieha vývin mláďat určitý čas v ich tele, potom porodia a určitý čas po pôrode živia svoje potomstvo materským mliekom. Mláďatá mlieko cicajú a z toho vznikol názov celej skupiny (triedy) – cicavce. Vtáky sa starajú nielen o znesené vajíčka (až do vyliahnutia mláďat ich zohrievajú), ale aj o vyliahnuté mláďatá. Podľa spôsobu starostlivosti o mláďatá sa vtáky delia na dve skupiny – na kŕmivé a nekŕmivé druhy. Samičky kŕmivých druhov znášajú vajíčka postupne (niektoré druhy každý deň jedno, iné každý druhý deň) a väčšinou hneď na prvom vajíčku začnú sedieť. Tak ako ich matka postupne znášala, tak postupne sa liahnu mláďatá – bez peria, nevidiace, celkom odkázané na starostlivosť rodičov. Rodičia ich musia naďalej zohrievať a okrem toho i kŕmiť (kŕmivé druhy). Musia im prinášať potravu do hniezda alebo iného úkrytu (dutina v strome alebo v skalách). Keď mláďatá začínajú lietať, rodičia ich sprevádzajú a kŕmia ich ďalej, kým ich nenaučia samostatnosti. Mnoho druhov vtákov po vychovaní mláďat znesie tzv. druhú znášku vajíčok a vychováva ďalšie mláďatá ešte toho istého leta. Samičky nekŕmivých druhov vtákov znášajú vajíčka postupne (každý deň jedno), ale sadnú si na ne až po znesení posledného. Mláďatá sa liahnu všetky naraz, operené, vidiace, akonáhle sa po vyliahnutí usušia, chodia za matkou a hľadajú si potravu. Matka ich učí čo je potrava, prípadne im ju spočiatku podáva, chráni, ich, kryje pred dažďom a ak je to potrebné, zohrieva. Kurovité vtáky učia svoje mláďatá spávať na stromoch („hradovať“), aby ich chránili pred šelmami a inými prípadnými nepriateľmi, ktorí sa pohybujú po zemi. Mláďatá vodných vtákov (konkrétne kačíc, husí a labutí) sa po vyliahnutí zamastia od matkinho peria, aby mohli plávať po vode. Citujem zo zážitkov z práce v bratislavskej ZOO: Pižmovej kačici sa vyliahli tri mláďatá oneskorene, keď už ich matka s ostatnými súrodencami bola na vode. Keď vbehli do vody za svojou rodinou, perie im premoklo a začali sa topiť. Vytiahli sme ich z vody a posadili na breh. Keď ich pišťanie prilákalo starú kačicu, nejaký čas boli pod ňou a už mohli bez problémov ísť na vodu. Na vode ich matka učí hľadať si potravu. Keď potom vyjdú na breh, začnú si už podobne ako ona mastiť perie mastným výlučkom nadchvostovej žľazy (glandula uropygi).
Mláďatá cicavcov sa tiež rodia buď celkom závislé na rodičoch alebo relatívne samostatné. O relatívne samostatných druhoch mláďat platí nasledovné. Obyčajne sú to mláďatá tých druhov, ktoré sú potravou šeliem a dravcov. Rodia sa osrstené a vidiace a keď sa po pôrode usušia, môžu sa postaviť na nohy a nasledovať matku, napr. kopytníky, zajace. Ich matka si pred pôrodom nehľadá, ani nebuduje brloh, rodí „v teréne“. Mláďatá, i keď sú pomerne samostatné, spočiatku sa živia len materským mliekom, časom postupne prechádzajú na potravu dospelých. U druhov cicavcov, ktorých mláďatá sú závislé na rodičoch si samice pred pôrodom pripravia brloh vystlatý časťami rastlín, niekedy i vlastnou srsťou a iným mäkkým a teplým materiálom. Mláďatá sa rodia nevidiace, u niektorých druhov i bez srsti a sú odkázané na matkino mlieko ako potravu. Po čase sa mláďatám otvoria oči, prípadne im narastie srsť (ak nemali) a začnú im rásť mliečne zuby. Začnú vychádzať z brloha a od rodičov začnú dostávať potravu dospelých, niektoré druhy napr. vlci, trochu natrávenú (rodičia im ju prinesú v žalúdku a vyvrhnú), neskôr „neupravenú“ a ešte neskôr sa učia zaobstarávať si ju samé. Bylinožravce sa jednoducho postupne začnú spolu s rodičmi pásť. Do skupiny cicavcov s nesamostatnými mláďatami patrí napr. i králik divý. Pokryv tela studenokrvných živočíchov nie je „stabilný“, ale podlieha iným zmenám ako je pĺznutie srsti, alebo pŕchnutie peria. U nich podlieha totiž zmenám priamo pokožka, alebo napr. u raka a iných druhov kôrovcov tzv. pancier, ktorý je náhradou pokožky aj kostry. Živočíchy rastú, ale ich pokožka „nestíha“ – u plazov napr. vrchná vrstva pokožky zrohovatie a vtedy už nemôže rásť. Preto sa z času na čas zbavujú starej pokožky, pod ktorou je už pripravená „nová, o číslo väčšia“. Tento proces sa nazýva zvliekaním, alebo lienením. Medzi živočíchy, ktoré sa zvliekajú patria napr. obojživelníky, hady, jašterice, z bezstavovcov pavúkovce, kôrovce (raky, kraby a iné druhy). U hmyzu sa zvliekajú len štádiá, ktoré rastú, dospelý hmyz nie, ten už nerastie. Napríklad u motýľov sa z vajíčka vyliahne maličká húsenica. Po niekoľkých zvliekaniach môže dorásť do dĺžky aj 5–6 i viac centimetrov. Po poslednom zvliekaní si vytvorí obal, tzv. kuklu, v ktorej sa jej telo premení na telo motýľa. Tento proces sa nazýva dokonalá premena. U druhov hmyzu s nedokonalou premenou sa z vajíčka vyliahne mláďa podobné rodičovi, ale malé a niektoré časti tela, predbežne nie také dôležité mu chýbajú (napr. krídla), alebo sú také malé, že sú nefunkčné. Pri každom zvliekaní chýbajúce, alebo čiastočne chýbajúce časti dorastajú a po poslednom lienení je dospelý živočích už kompletný. Na rozdiel od hmyzu, vyššie spomínané druhy, ktoré sa zvliekajú (obojživelníky atď.) rastú celý život, ibaže za mladi rastú rýchlo a lienia sa často, neskôr sa rast spomalí a zvliekanie sa opakuje po pomerne dlhých časových úsekoch. Okáň hruškový (Saturnia pyri) Biotop: Žije na okrajoch lesov, svahoch s rozptýlenými stromami a v ovocných sadoch. Húsenica sa vyskytuje na ovocných stromoch. Potrava: Potravou dospelého motýľa sú ovocné šťavy a nektár kvetov. Potravou húsenice listy ovocných drevín. Rozmnožovanie a spôsob života: Dospelé motýle sa u nás vyskytujú v apríli, máji a júni. Samička cez deň sedí na vegetácii a vylučuje tzv. feromóny. Je to „voňavka“, ktorú vylučujú motýle a iné skupiny hmyzu a ktorú samček okáňa hruškového vníma tak citlivo, že podľa nej nájde samičku vzdialenú niekoľko kilometrov. V noci je samička pohyblivejšia, okrem predchádzajúcej činnosti (lákanie samčeka) si hľadá i potravu. Samce tiež lietajú v noci. Po oplodnení samička znáša vajíčka tesne vedľa seba na konáriky dreviny, ktorú vybrala pre svoje potomstvo ako živnú rastlinu. Z vajíčok sa liahnu čierne larvy zvané húsenicami, ktoré sa „napchávajú“ a rastú. Ale ich pokožka nerastie spolu s nimi. Po určitom čase „je im tesná“. Vtedy sa načas prestanú kŕmiť pokožka im praskne, zvlečú si ju z tela a pod ňou už majú „pripravené väčšie číslo“ pokožky, ktoré tiež nerastie a vydrží len do ďalšieho zvliekania. Larvy každého druhu motýľa majú geneticky „naprogramované“ koľkokrát sa majú zvliekať a do akej veľkosti majú narásť, kým ukončia obdobie rastu a zakuklia sa. Húsenice okáňa hruškového keď podrastú, zmenia „imidž“. Už nie sú čierne, ale zelenožlté, vypasené, so zväzočkami čiernych chlpov, ktoré vyrastajú z modrých bradavíc. Pri podráždení (napríklad, ak ich niekto vezme do ruky) skrčia prednú časť tela a vydávajú škrípavé zvuky. Keď dorastú, nájdu si vhodné miesta na kmeni stromu, na konároch, alebo vo vidliciach konárov a z vlákien produkovaných premenenými slinnými žľazami si upradú „spací vak“ čiže správne kuklu. Húsenice v nej prezimujú obyčajne dvakrát (ostávajú v kukle cez zimu, jar, leto, jeseň a ešte jednu zimu). Z vajíčok sa liahnu asi v júni a kuklia sa v auguste. Z kukly sa liahne imágo (dospelý živočích – motýľ) v apríli príslušného roka. Motýle majú krídla a telo pokryté rôznofarebnými drobnými šupinkami, usporiadanými tak, aby vytvorili obrazce charakteristické pre príslušný druh. U niektorých druhov tvoria krycie sfarbenie – keď si motýľ sadne na vhodný podklad, napríklad na kmeň stromu, ako keby sa stratil – farebne splýva s podkladom. Tak ho ťažšie nájdu živočíchy, ktoré sa živia hmyzom. Motýle i húsenice majú množstvo nepriateľov medzi hmyzožravými vtákmi, cicavcami včítane netopierov, jaštericami, žabami, pavúkmi, dravým a parazitickým hmyzom. Dravými druhmi hmyzu sú napríklad modlivky a vážky. Lumky, lumčíky a tachíny (podobné muchám) znášajú vajíčka priamo do tela húseníc, alebo na ich telo, alebo na listy rastlín, ktorými sa živia húsenice. Larvičky, ktoré sa vyliahnu na listoch, vnikajú do tela svojej obete. Mnoho húseníc zničia mravce a
chrobáky húseničiare, ktoré lezú za svojou potravou i na stromy. Okrem toho húsenice hynú i na „húseničie choroby“. Jašterica krátkohlavá (Lacerta agilis) CHRÁNENÁ (jašterica obyčajná) Biotop: Obýva suché slnečné lokality – okraje lesov, lúky, vresoviská, krovinaté stráne, brehy potokov, medze na poliach, priekopy popri cestách, železničné násypy, staré kameňolomy a podobne. Najhojnejšie sa vyskytuje v nížinách a na nižších kopcoch, v nadmorskej výške asi do 600 metrov. Od 600 do 1500 metrov sa vyskytuje zriedkavejšie. Potrava: Jašterice sa živia najmä hmyzom, napr. koníkmi, muchami, blanokrídlovcami (to sú osy, sršne, čmele, včely, mravce, pílovky, drevárky, lumky a iné druhy), chrobákmi, okrem toho pavúkmi, húsenicami, stonožkami atď. Väčšie kusy ulovia i inú koriť primeranej veľkosti, napr. mláďatá skokanov (keď opúšťajú vodu nie sú väčšie od čmeliaka), mláďatá jašteríc a i.. Kým prehltnú väčšiu korisť, chvíľu ňou trepú. Rozmnožovanie a spôsob života: Ako iné studenokrvné živočíchy i jašterice prežívajú zimu v úkrytoch v strnulom stave. Na jar sa objavujú v marci. Pária sa v apríli až v júni. Samce často bojujú medzi sebou. Samica, ktorá nie je pripravená na párenie varuje samca tak, že otvára čeľuste a striedavo dupká prednými nohami. V priebehu mája a júna samičky kladú po 5–15 vajíčok. Vopred si vyhrabú asi 6–7 cm hlboké jamky. Približne po ôsmich týždňoch sa liahnu mláďatá (ak je chladné počasie, vývoj mláďat vo vajíčkach trvá dlhšie) s dĺžkou tela 3–4 cm. Jašterica krátkohlavá je aktívna cez deň. Je menej pohyblivá a obratná ako jašterica zelená (Lacerta viridis), alebo jašteria múrová (Lacerta muralis). V nebezpečenstve šikovne prepláva i cez vodu. Nešplhá po zvislých skalách, nanajvýš lezie po šikmých, takmer vodorovných konárikoch. Ukrýva sa najčastejšie v brlohoch drobných hlodavcov, alebo si vyhrabe brloh i sama. Brloh pozostáva z chodby vyhrabanej v hĺbke 6–20 cm, dlhej najviac 60 cm, ktorá je na konci rozšírená – tvorí komôrku. V jednom brlohu obyčajne žije párik. „Domáci“ zriedkakedy odchádzajú od svojho obydlia ďalej ako na 20 metrov. Vychádzajú ráno, keď obschne rosa, pred večerom sa opäť ukrývajú. Ak prší, nevychádzajú vôbec a menej aktívni sú, ak je zamračené, alebo v lete za veľkých horúčav cez poludnie a hneď popoludní (vtedy je najteplejšia časť dňa). Aktivita končí v septembri, alebo začiatkom októbra. Niektoré jedince zaliezajú do skalných puklín a puklín na skalnatých stráňach. Mláďatá často prezimujú pod hromadou lístia, alebo v machu. Jašterice patria medzi živočíšne druhy, ktoré sa v určitých intervaloch zvliekajú z pokožky, podobne ako to bolo opísané u húseníc motýľov. Medzi ďalšie živočíšne druhy s „touto špecialitou“ patria napr. raky, kraby, pavúky a iné skupiny pavúkovcov, obojživelníky atď. Jašterice a iné živočíchy podobnej veľkosti sú súčasťou potravy vreteníc, užoviek, dravých a kurovitých vtákov, volaviek, bocianov, kunovitých šeliem, líšok, dokonca i vlkov, medveďov a diviakov. Veľmi nebezpečnými lovcami jašteríc sú teraristi – chovatelia živočíchov, ktoré kŕmia jaštericami a prípadne i inou živou potravou. Okrem toho zásahy ľudí do prírody sú často príčinou úhynu a ubúdania rôznych druhov živočíchov. Jedným zo spôsobov akým sa chránia jašterice pred nepriateľmi, je ich schopnosť odlomiť si chvost, alebo nohu, ak ich niekto, alebo niečo drží za príslušnú „končatinu“. Kým sa nepriateľ „venuje úlovku“, jašterica obyčajne unikne. Chvost, alebo noha im zas dorastie, i keď už nie je taký funkčný ako pôvodný, poslúži. Sfarbenie jašteríc krátkohlavých a jašteríc zelených je podobné. Samce sú prevažne zelené, samičky jašteríc zelených môžu a nemusia byť tiež sfarbené na chrbte do zelenohneda, alebo sú hnedasté a samičky jašterice krátkohlavej sivohnedé. Mláďatá sú na chrbtovej strane prevažne tmavožlté, alebo sivé u jašteríc krátkohlavých, prevažne hnedožlté, alebo hnedozelené u jašteríc zelených – rozdiely nie sú výrazné, najmä ak sa nepostavia jedince dvoch druhov vedľa seba. Najspoľahlivejším určovacím znakom je porovnanie dĺžky tela a chvosta v pomere ku telu. Jašterica zelená má chvost dvakrát taký dlhý ako zvyšok tela, jašterica krátkohlavá má dĺžku chvosta jeden a polkrát takú ako dĺžku tela, prípadne jeden a trištvrtenásobok dĺžky tela – ale kratší ako dvojnásobok. Okrem toho sú ešte iné rozlišovacie znaky, ale tie používajú odborníci a sú popísané v podrobnejšej odbornej literatúre. Vretenica severná (Vipera berus) (vretenica obyčajná) Biotop: Obýva vlhké, ale slnečné lokality, napr. okolie lesných potôčikov, rašeliniská a ich okolie, lesné rúbaniská, zarastené kamenisté stráne, zárasty černíc, kosodrevinu, alpské lúky apod.. S obľubou sa zdržuje v okolí stavísk a smetísk. Do výšky 600 metrov nad morom je veľmi zriedkavá, hojnejšia je vo vyšších polohách – až do nadmorskej výšky 1800–1900 metrov. Potrava: Vretenica sa živí predovšetkým drobnými hlodavcami, ktoré loví aj v ich úkrytoch, ale i jaštericami, najmä jaštericou živorodou (aj tá žije vo vyšších polohách), okrem toho, obojživelníkmi, dážďovkami, malými vtákmi hniezdiacimi na zemi a hmyzom. Rozmnožovanie a spôsob života: Tieto prenasledované plazy vyliezajú zo zimných úkrytov len čo sa roztopí sneh. Pária sa v apríli až v máji. Samce zvádzajú pôsobivé súboje, pri ktorých sa snažia jeden druhého pritlačiť ku zemi. Ani jeden nebýva zranený, alebo usmrtený. Niekedy býva okolo jednej samice obtočených viac samcov. Samice sú vajcoživorodé: pri prechode vajíčka cez kloaku sa pretrhne obal vajíčka a z tela matky sa dostáva už mláďa dlhé 15–20 cm. (Kloaka je priestor, do ktorého ústia vývody moču, stolice spermií a vajíčok u
obojživelníkov, plazov a vtákov. Ryby a cicavce majú oddelené vývody stolice a tzv. močopohlavný vývod u rýb a samcov cicavcov. Samice cicavcov majú oddelené vývody močových, pohlavných a tráviacich orgánov.) Mladšie samice vreteníc mávajú po 5–6 mláďat, staršie i po 18. Mláďatá „sa rodia“ „kompletne vyvinuté“ i s jedovými zubmi. Zmija sa cez deň obyčajne slní, alebo je ukrytá. Loví až za súmraku, alebo v noci. Ak je chladnejšie, je aktívna i cez deň. Korisť usmrcuje jedom, aj keď je ohrozená, bráni sa uhryznutím. Pohryzenie nebýva pre ľudí vždy také nebezpečné ako sa o tom zvykne rozprávať. Záleží i na tom, akú dobu pred uhryznutím had lovil a nakoľko si stihol obnoviť zásoby jedu, ale dospelý zdravý človek by mal prekonať stretnutie s „dostatočne jedom zásobenou“ zmijou bez séra. Stáva sa, že postihnutého človeka zabíja strach z povestí o hrôzach uhryznutia a jed ho len dorazí. Už z tohoto dôvodu je vhodné po uhryznutí vyhľadať lekársku pomoc. Aktivita vreteníc trvá približne do októbra. Zimné úkryty nachádzajú pod koreňmi stromov, pod pňami, v štrbinách skál, v brlohoch krtov a malých hlodavcov, i v múroch a v stohoch a hromadách slamy. Niekedy zimuje i viac jedincov spolu. Úkryty môžu byť v hĺbke až dvoch metrov. Potom v nich neklesá teplota pod + 1°C, ale obyčajne je vyššia. Zmije sú silne ohrozené likvidovaním a narušovaním lokalít, ktoré obývajú. Hanzák, Felix, Frank a Vostradovský uvádzajú v publikácii „Světem zvířat“ príbeh dvoch bratov, asi dvanásťročných, ktorí si obľúbili vretenice a nosili si ich domov, dokonca za košeľou. Keď ich doma vyťahovali z vreciek, alebo spoza košieľ, matka ich upozorňovala aby dali pozor a neublížili niektorej zmiji. Raz jedného z nich had uhryzol a jeho brat sa tiež dal uhryznúť, „aby vedel aké je to“. Je to extrém, ale podobný ako keď niekto tvrdí, že vretenica na neho zaútočila, chytila si chvost do papule, vytvorila tak koleso, na spôsob kolesa sa kotúľala za napadnutým, keď ho dostihla skákala na neho s úmyslom pohrýzť ho a on len zázrakom unikol. Ďateľ veľký (Dendrocopos major, Picoides major) CHRÁNENÝ Biotop: Ihličnaté, listnaté, zmiešané i lužné lesy. V nadmorskej výške 1000 metrov je zriedkavejší, nevystupuje do výšky väčšej ako 1200 metrov. Potrava: V lete je potrava ďatlov prevažne živočíšna – na kôre, pod kôrou a v dreve stromov vyhľadávajú hmyz, jeho larvy a kukly. Majú dlhý jazyk, ktorý vedia ďaleko „vyplaziť“. Strkajú ho do puklín a dierok v kôre stromu. Jazyk je lepkavý a na jeho konci sú hmatové a chuťové bradavky, ktoré majú tvar drobných protiháčikov na spôsob protiháčikov na rybárskom háčiku (podobné má kliešť na cuciaku). Ďatlova korisť sa prilepí na jazyk, alebo ju vták nabodne a vytiahne. Ak je korisť príliš nedostupná, ďateľ si rozšíri a prispôsobí pukliny v kôre. V chladných obdobiach roka, keď je menej živočíšnej potravy, ďatle sa živia semenami ihličnatých i listnatých stromov, no najmä semenami šišiek. (Najviac semien šišiek skonzumujú krivonosy, veverice a ďatle). Okrem týchto semien konzumuje napr. i žalude, bukvice, lieskovce, orechy, semená hrabu, javora, lipy a ďalších listnatých drevín, ale i hrušky, šípky, čerešne, moruše, bazu červenú a iné bobule a plody. Niekedy vyplieni hniezdo menších vtákov a na jar nabodáva stromy a potom pije vytekajúcu miazgu, ktorú majú niektoré stromy sladkej chuti. Pri výbere semien ďatle dávajú prednosť olejnatým. Keď chcú rozbiť škrupinu lieskovca, nájdu štrbinu primeranej veľkosti v kôre stromu, vtisnú tam orech a keď tam „dobre sedí“, údermi zobáka rozbijú škrupinu. Podobne zachádzajú s opadavými šiškami. Upevnia šišku v kôre stromu, údermi zobáka odstraňujú šupiny a vyberajú krídlaté semienka. Na miestach, na ktorých ďatle takto „pracujú“ sú porozhadzované na zemi „olúpané“ vretená šišiek, prípadne i škrupiny orieškov a na kmeni stromu niekedy možno vidieť i v kôre zastrčené vretená šišiek, alebo ešte „nespracované šišky“. Rozmnožovanie a spôsob života: Ďatle veľké, keďže sa vedia uživiť i v zime, neodlietajú do teplejších krajov za živočíšnou potravou. Pária sa v marci a začiatkom apríla, ale už vo februári počuť hlas, ktorým láka jeden z páru druhého a rýchle búchanie zobákom do suchého konára, čo je tiež spôsobom nadväzovania kontaktu medzi samcom a samicou. Zvuk trochu pripomína zvuk guľometu. Hniezdia v dutinách, ktoré si každý rok vytešú. Málokedy používajú tú istú dutinu i v ďalšom roku, alebo v ďalších rokoch. Na „tesárskych prácach“ sa zúčastňujú obaja „manželia“, ale viac „pracuje“ samec. V zoologickej záhrade v Magdeburgu bol vo voliére ďatla naaranžovaný kus kmeňa stromu – siahajúci odspodu až po strop. Ošetrovatelia zvierat hovorili, že ďateľ, (ktorý bol vo voliére sám) „stále pracuje a pracuje“. Dutina býva v rôznej výške na kmeni stromu – od jedného metra do 13–15 metrov, našli sa i dutiny vo výške 16 metrov. Párik si vyberá niekedy i stromy s veľmi tvrdým drevom (buk, dub). V takom prípade často nájdu pre začiatok práce puklinu na kmeni, alebo miesto, na ktorom vyhnil konár, no zväčša si vyberajú stromy s mäkkým drevom, alebo drevom na niektorom mieste práchnivejúcim, prípadne nahnitým. Ornitológovia našli hniezda ďatlov v jelšiach, brezách sosnách, smrekoch, aj v ovocných stromoch, dokonca i v drevených stĺpoch elektrického vedenia. V trópoch žijú druhy ďatlov, ktoré si robia dutiny v zemi a v Mexiku druh, ktorý si vytesáva dutiny do kaktusov. Stáva sa i to, že ďateľ začne tesať viacero dutín a nakoniec dokončí len jednu, v ktorej potom hniezdi. Vchod do hniezdnej dutiny máva priemer 5 cm, hĺbka dutiny je 20–30 cm a jej priemer 15 cm, steny sú hladké. Na dne bývajú odštiepky dreva a ďatle už nepridávajú ďalšiu výstelku. Samička postupne znáša na dno dutiny 5–6 vajíčok , z ktorých sa po 12–13 dňoch vyliahne mláďa z vajca, ktoré bolo v hniezde prvé, a postupne sa liahnu aj ostatné mláďatá – neoperené, slepé. Na vajíčkach sa cez deň striedajú v sedení obaja rodičia, v noci na nich sedí samec. O vyliahnuté mláďatá sa starajú tiež obaja rodičia. Výchova v hniezde trvá asi tri týždne. Keď mláďatá začnú opúšťať hniezdo, rodičia ich
vodia po okolí, ešte ich kŕmia a učia ich samostatnosti. Ďatle veľké hniezdia raz ročne, ak im niekto zničí vajíčka, alebo mláďatá, zahniezdia znova. Na rozdiel od väčšiny druhov vtákov, ďatle, krutohlavy, fuzáne, tukany, medozvestky, jagavce a lenivce majú prvý a štvrtý prst na nohách obrátený dozadu a druhý s tretím dopredu. Do týchto skupín patria tzv. šplhavé druhy vtákov – ďatle „chodia“ po kmeni stromu nahor, alebo nadol ako po chodníku. Ostatné skupiny a druhy vtákov (okrem papagájov) majú obrátené tri prsty dopredu a jeden dozadu. Papagáje majú síce také nohy ako šplhavce, ale po stromoch lezú a to po konároch, nie po kmeni, pričom si pomáhajú zobákom. Pri tesaní do dreva sa ďatle opierajú o pevné perá chvosta. Mlynárka dlhochvostá (Aegithalos caudatus) CHRÁNENÁ Biotop: Mlynárky sa rady zdržujú v parkoch, vrbinách okolo tokov, aj vo vysokých krovinách s ojedinelými vysokými stromami, obývajú i lesy – listnaté, zmiešané, menej aj ihličnaté, ale nie súvislé plochy lesov – ich okraje, čistinky, rúbaniská, mladiny. Potrava: Hmyz, najmä hmyz, ktorý žije na stromoch, jeho larvy a kukly, mravce, vošky, okrem hmyzu pavúky. Rozmnožovanie a spôsob života: Na jar mlynárky tvoria páriky. Od sýkoriek sa líšia tým, že si nestavajú hniezdo v dutinách, ale v korunách stromov, alebo v kríkoch. Na také malé vtáky je to mohutná stavba. Dospelá mlynárka váži 8–9 gramov – necelý dekagram. Hniezdo je vajcovité, teda kryté aj zvrchu a vchádza sa malým otvorom na boku. Býva vysoké 20–25 cm, obyčajne do 20, šírka je 10 cm a hrúbka stien je 1,5 cm. V suchom stave váži asi 50 g. Materiálom použitým na stavbu sú machy, lišajníky, pavučiny, chlpy a iné živočíšne vlákna. Vnútornú mäkkú výstelku hniezda tvoria drobné pierka – v už opustenom hniezde ich bolo asi 2000. Vonkajšia strana je maskovaná drobnými kúskami kôry a úlomkami vetvičiek. Aké dôkladné je maskovanie popisuje spisovateľ Jan Vrba: „V druhej polovici mája som bol vo svojej záhrade a zastavil som sa pod boskopskou jabloňou. Asi pol metra nad dosahom ruky bolo pri páde z výšky zachytené vo vidlici konárov veľké zhnité jablko. Malo na povrchu sústredené svetlosivé kruhy monílie. Šiel som po tyč, aby som tú hnilobu zhodil zo stromu. Ako som dvíhal tyč, zavadil som o lístie a na moje prekvapenie z „jablka“ vyletela mlynárka, ktorá už mala v tom maskovanom hniezde mláďatá.“ Párik mlynárok stavia hniezdo spoločne, pričom samček nosí materiál a samička spletá hniezdo. V severnejšie položených krajoch, kde je kratšie leto, mlynárky zahniezdia iba raz do roka. V južnejších krajoch zahniezdia dvakrát po sebe. U nás, napr. na Žitnom ostrove začínajú budovať hniezdo už v polovici marca, severnejšie trochu neskôr. Koncom marca, začiatkom apríla samička postupne znáša 8–10 až 12 vajíčok, pričom váha desiatich vajíčok je asi 9,5 gramu, čiže vyššia ako váha tela samičky. Sedí na nich len ona. Po 12–13 dňoch sedenia sa začnú liahnuť neoperené, slepé vtáčence, ktoré už po niekoľkých dňoch vystrkujú z hniezda hlavičky a búrlivo sa dožadujú potravy. Kŕmia ich obaja rodičia. Po 15–16 dňoch (už v máji) potomstvo začína opúšťať hniezdo. Ich matka začne znova znášať vajíčka tentokrát 6–7 – tzv. druhú znášku a proces sedenia a nasledujúcej výchovy sa opakuje. Mlynárky, ktorým sa nepodarilo založiť si vlastnú rodinu, pomáhajú pri výchove mláďat úspešnejším rodičom. Tak isto mláďatá z prvej znášky pomáhajú svojim rodičom pri výchove svojich mladších súrodencov. Mlynárky dlhochvosté na zimu neodlietajú, ale na jeseň vytvoria kŕdliky, putujú po krajine a hľadajú si potravu. Prichádzajú do sadov a záhrad miest a dedín. Niektoré kŕdliky sú zmiešané so skupinkami sýkoriek, prípadne i s brhlíkmi. Sýkorka bielolíca (Parus major) CHRÁNENÁ (sýkorka obyčajná) Biotop: Zárasty stromov a krov – sady, parky, zárasty okolo tokov, listnaté, zmiešané aj redšie ihličnaté lesy. Vo Vysokých Tatrách vystupujú do výšky 1200 metrov, ale tu, v čisto ihličnatých lesoch sú zriedkavejšie a držia sa hlavne pri ľudských sídlach. Potrava: Hmyz, semená aj ovocie. V zime, ak majú ku nemu prístup, konzumujú i mäso uhynutých živočíchov. V Zoologickej záhrade v Bratislave pracovníci videli sýkorky, ako sa kŕmia mäsom pripraveným pre šelmy – vyzobávali z neho kúsky a hltali ich. Rozmnožovanie a spôsob života: Sýkorky hniezdia v dutinách, ale nemôžu si ich vytesať do kmeňov stromov ako napr. ďatle, preto hľadajú opustené dutiny. Nakoľko týchto je nedostatok, možno nájsť hniezda tohoto druhu v rôznych „náhradných dutinách“, napr. v schránke na listy, v krhle na polievanie záhrady, v odhodenom klobúku, topánke, hrnci, plechovke z kozervy a na ďalších pozoruhodných miestach. Samozrejme najradšej osídlia búdku pre vtáky s vletovým otvorom a rozmermi vhodnými pre sýkorky bielolíce. Spomenuté „dutiny“ používajú niekedy i v zime na prenocovanie. Sýkorky začínajú hniezdiť koncom apríla, začiatkom mája. Ich hniezdo je dôkladne urobené a teplé. Pri pohľade do dutiny by bolo možné vidieť na spodku 7 centimetrov vysokú vrstvu zeleného machu, suchých stebiel tráv a korienkov, na nej tenšiu vrstvu srsti, peria a tzv. stromovej vaty. Do tohoto „materiálu“ samička svojím telom vyhĺbi jamku. Postupne do nej znesie 10–14 vajíčok. Sedí na nich sama, i hniezdo buduje sama. Samec spieva, čím označuje svoje a samičkino územie a keď mu na jeho „pozemok“ vnikne cudzia sýkorka bielolíca, dochádza k bitke, kým votrelec neopustí územie párika. Počas sedenia na vajíčkach kŕmi samičku. Ak
ju niekto prekvapí na hniezde, neopustí ho, ale skáče oproti otvoru dutiny a bráni si potomstvo. Mláďatá sa začnú liahnuť po 13–15 dňoch sedenia na vajíčkach. Sú neoperené a slepé. Po ich vyliahnutí im obaja rodičia nosia potravu, ale viac „pracuje“ samček, pretože samička ešte zohrieva mláďatá – súvisle v noci, chvíľami aj cez deň, ráno ostáva v hniezde dlhšie a večer prestane odlietať skôr ako samček. Prvých niekoľko dní je potravou mláďat jemná kašička z rozmačkaných tiel húseníc a pavúkov, neskôr dostávajú väčšiu a menej spracovanú korisť, ale stále je to hlavne mäkká potrava, najmä húsenice, ktoré tvoria tri štvrtiny potravy mláďat. Ornitológovia pripevnili pri vletovom otvore do dutiny (obydlia sýkoriek bielolícich) prístroj, ktorý zaznamenával koľkokrát prileteli rodičia s potravou do hniezda. Zistili, že počas kŕmenia mláďat v hniezde, priniesli 8000 kusov hmyzu, väčšinou húseníc, t. j. 3/4 kilogramu živej potravy. V priebehu teplých ročných období i dospelé sýkorky dávajú prednosť mäkkej potrave, (okrem húseníc a pavúkov i voškám, motýľom pukliciam a dokonca chlpatým húseniciam, o ktorých sa tvrdilo, že ich vyhľadávajú iba kukučky) tvrdé chrobáky sa na ich „jedálnom lístku“ objavujú hlavne v zime. Mláďatá ostávajú v hniezde 16–18 dní, ale po vyletení ich rodičia ešte kŕmia asi 10 dní. Po odchovaní mláďat ich rodičia opravia hniezdo, alebo si postavia nové, už menej dôkladné a teplé. V druhej znáške býva 4–8 vajíčok, z ktorých sú niektoré neoplodnené, prípadne v nich odumrú zárodky. Druhé mláďatá bývajú slabšie ako prvé, pretože organizmus ich rodičov je dosť vyčerpaný. Nie každý párik sýkoriek zahniezdi aj druhýkrát. Sýkorky bielolíce na zimu neodlietajú, ale na jeseň tvoria kŕdliky, buď homogénne, alebo zmiešané s mlynárkami, brhlíkmi, kôrovníkmi, prípadne i ďatlami a spolu si hľadajú potravu. Krivonos smrekový (Loxia curvirostra) (krivonos obyčajný) Biotop: Ihličnaté lesy, najmä staré, kde je skoro každoročne bohatá úroda semien. Krivonosy neodlietajú v zime na juh, kam letia hmyzožravé vtáky za potravou, ale tiež sa sťahujú za potravou. Tam, kde ich je v jednom roku hojnosť, nemusia byť v ďalšom roku. Ak objavia miesto s bohatšou úrodou šišiek presťahujú sa tam. Ak je slabá úroda šišiek na Sibíri a v súvislejších lesoch severnej Európy, tamojšie krivonosy putujú za potravou a prichádzajú niekedy až do našich krajov. Potrava: Semená smrekov, jedlí, borovíc a smrekovcov. Ak je nedostatok týchto semien, konzumujú i semená listnatých stromov – bukov, hrabov, jelší, javorov atď., alebo i puky stromov, napr. topoľov, v čase veľkej núdze hľadajú na strništiach ovos. Pri vyberaní semien zo šišiek sa krivonosy správajú ako papagáje. Visia na šiškách dolu hlavou, alebo ich odtŕhajú, odnášajú na konár, tam si ich pridŕžajú nohami a rozoberajú. Keď po dlhých šiškách lezú smerom nahor, vyťahujú sa zobákom podobne ako papagáje šplhajúce po konárikoch stromu. S potravou súvisí i skrivenie a prekríženie špičiek zobáka. Rozmnožovanie a spôsob života: Život živočíchov mierneho pásma, teda i našich krajov je prispôsobený striedaniu ročných období, s čím súvisia zmeny teploty a zmeny v množstve a dostupnosti potravy. Cyklus rozmnožovania je prispôsobený týmto podmienkam a mláďatá sa rodia a liahnu v čase, keď je už dostupná potrava, s perspektívou obdobia teplého s bohatou ponukou potravy v čase rastu a prípadne i dospievania. Takýmto obdobím je jar a začiatok leta. Krivonosy sú v tomto výnimkou. Ich cyklus rozmnožovania je tiež prispôsobený množstvu a dostupnosti potravy, ale ich potravy – semien ihličnanov je dostatok práve v zime. Preto nehniezdia ako iné druhy vtákov na jar, ale v hociktorom ročnom období. Mnoho párov hniezdi práve v zime. Hniezdo stavia samička i na vajíčkach sedí iba ona. Samček ju sprevádza pri hľadaní a nosení stavebného materiálu a už v tomto období ju kŕmi, aj v období sedenia na hniezde. Pre hniezdo si vyberajú dobre ukryté miesto, obyčajne značne vysoko na smrekoch, alebo jedliach, pri kmeni, alebo na konároch. Býva postavené tak, že ho zvrchu prikrývajú konáre. Je pevné, steny a dno má hrubé až 3 cm. Stavebným materiálom sú tenké konáriky, steblá starej trávy, mach a korienky, na výstelku srsť a perie. Vajíčka bývajú 3–4, niekedy, zriedka 5. Samička na nich sedí 14–16 dní. Začína sedieť hneď na prvom vajci (keby najprv znášala každý deň jedno vajíčko a potom na ne zasadla, vajíčka by mohli zamrznúť). Obaja rodičia kŕmia mláďatá, ale prvé štyri dni na nich ešte samička sedí a zohrieva ich. Po dvoch týždňoch kŕmenia a výchovy potomstvo krivonosov opúšťa hniezdo. V tom čase majú ešte taký zobák ako ostatné vtáky. Skrivenie prebehne v treťom týždni, dosť rýchlo. Podľa legendy sa zobák krivonosovi skrivil a skrížil vtedy, keď sa pokúšal vyťahovať klince, ktorými bol Kristus pribitý na kríži. Medveď hnedý (Ursus arctos) CHRÁNENÝ Biotop: Prirodzené ihličnaté a zmiešané lesy hornatých oblastí, kde sú tiché, ťažko prístupné, alebo neprehľadné miesta, s bralami, vývratmi starých stromov a pod.. Medveďom vyhovuje prítomnosť vody a blízkosť rúbanísk s hojnosťou lesných plodov. Potrava: Medveď sa živí zmiešanou stravou, ktorej charakter sa mení s prostredím a ročným obdobím. Rastlinnú zložku jeho potravy tvoria napr. miazga stromov, hľuzy, pupene, lesné plody, ako žalude, bukvice, jahody, maliny, čučoriedky, poľnohospodárske plodiny a ovocie, napríklad kukurica, slivky a iné. Živočíšnu zložku tvorí hodne hmyzu, najmä čmeliaky, včely, osy a mravce, ale i slimáky, červy, drobné cicavce, vtáky a ich vajíčka, alebo mláďatá, plazy, obojživelníky. Ku jeho potrave patrí i med lesných včiel, okrem toho na jar vyhľadáva zdochliny v lavínach, ktoré spadli v zime a na iných miestach, kde by mohli byť. V niektorých prípadoch sa
medveď môže stať výlučne mäsožravým – špecializuje sa na diviaky, vysokú zver, ovce a iné hospodárske zvieratá, ktoré zabíja a odvlieka z košiarov. Rozmnožovanie a spôsob života: Nakoľko v zime by medveď nemal dosť potravy, na jeseň sa vykŕmi, nahromadí si zásobu podkožného tuku a zimu trávi tzv. nepravým zimným spánkom. Nepravý preto, lebo telesná teplota zvieraťa neklesá, jeho dych, tep srdca a iné životné prejavy sa nespomaľujú, je to iba spánok, z ktorého sa môže hocikedy prebudiť, čo sa i niekedy v zime stáva. Ak sa na jar nepredĺži, ani neskráti zima, medveď opúšťa zimný úkryt koncom marca – vychudnutý, s vyčerpanými zásobami tuku. Konzumujú mnoho zelenej potravy, aby dostali tráviace ústrojenstvo „do prevádzky“. Obdobie párenia (ruja) trvá od mája do júla. Gravidita (tehotenstvo) samíc trvá 6,5–9 mesiacov, skutočný vývoj zárodku 8–10 týždňov. Mláďatá sa rodia v zime – v decembri – januári, v čase zimného spánku medvedice. Bývajú dve, výnimočne 3–4, alebo dokonca 5. Hneď po narodení sú veľké asi ako krysa, nevidia a oči sa im otvárajú po 4–5 týždňoch. Matka ich chráni pred chladom a pridržiava si ich jednou labou v kožušine, pretože medvieďatá nie sú žiadni otužilci. Rodia sa preto také maličké, lebo matka ich musí do jari živiť mliekom a i sama musí prežiť zo zásob tuku, ktoré si nahromadila na jeseň. Keby sa rodili veľké ako teľce, nemohla by pre ne vytvoriť dosť mlieka. Mláďatá cicajú 4 mesiace. Okolo krku majú pás bledšej srsti, ktorý vpredu tvorí V (asi ako výstrih na pulóvri). Ročné medvieďatá bývajú meter dlhé. S matkou ostávajú dva – tri roky, takže sa stáva, že medvedica má pri sebe staršie i mladšie mláďatá. Pohlavne dospievajú po treťom, alebo až po štvrtom roku. Rozdiely medzi samicou a samcom sú nezreteľné. Obyčajne samice mávajú v pomere ku telu menšiu a viac plochú hlavu. Medvede si hľadajú zimné úkryty pod vývratmi, v jamách zakrytých konármi, v jaskyniach a na iných vhodných miestach. Ukladajú sa koncom jesene Samice si starostlivejšie vyberajú zimné úkryty, aby boli dostatočne chránené v čase starostlivosti o potomstvo. Medveď, keďže sa obyčajne pohybuje pomaly, vyzerá ako nemotorný živočích, ale v prípade potreby má bleskové a pružné pohyby – ako keby bol z gumy. Na krátku vzdialenosť vydrží bežať takou rýchlosťou ako priemerný kôň. Okrem toho šplhá po stromoch, ale najmä v detstve, kým má ešte dosť ostré pazúre a dobre pláva. Medvede hnedé sú aktívne vo dne i v noci – tam, kde nie sú vyrušované. Na miestach, kde nemajú pokoj, vychádzajú z úkrytu v noci. Keďže nemajú dobrú mimiku, na tvári im nevidieť akú majú náladu. V lesoch málokedy dôjde ku stretnutiu s medveďom, obyčajne sa ľuďom včas vyhne, pokiaľ nie je zvyknutý kontrolovať turistom obsah plecniaka (také medvede sa príliš nevyskytujú). Ak ľudia neumožnia medveďom zbierať odpadky a pokiaľ im nevyzbierajú všetky lesné plody, môžu s nimi nažívať v pokoji. Často i poľovníci „vychovajú“ z medveďov mäsožravé tvory, keď sa ich snažia prilákať na miesto, kde ich chcú zastreliť a podhadzujú im zabité kone, alebo kravy – tzv. újeď. Najmenšie medvede žijú v južnej Európe. Dosahujú váhu najviac 200 kg. Na ostrove Kodiak žije medveď kodjak (Ursus arctos middendorfi), ktorého telo je dlhšie ako tri metre a váži až 1500 kg. Severoamerické medvede v čase keď lososy plávajú hore tokmi, veľmi šikovne lovia tieto ryby – labou ich vyhadzujú na breh a tam sa už o ne „postarajú“. Medvedica môže mať mláďatá asi desaťkrát v priebehu života, teda asi 20–30 mláďat, ale napriek jej starostlivosti je úmrtnosť mláďat dosť vysoká. Otázka: Čo treba urobiť, keď sa v lese stretnete s medveďom? Odpoveď: Nič. Medveď všetko urobí za Vás.
Druh okáň hruškový Saturnia pyri
Biotop okraje lesov, porasty s rozptýlenými stromami, ovocné sady
Potrava Húsenice – listy listnatých druhov stromov a krov ovocných, lesných živočíšna – loví korisť – rôznych druhov, ale primeranej veľkosti
jašterica krátkohlavá Lacerta agilis
suché slnečné lokality
vretenica severná Vipera berus
vlhké, ale slnečné lokality do nadmorskej výšky 1800–1900 m
živočíšna – primenej veľkosti, korisť usmrcuje jedom.
ďateľ veľký Picoides major
ihličnaté, zmiešané, listnaté i lužné lesy
v lete prevažne živočíšna, v zime prevažne rastlinná
Rozmnožovanie a spôsob života Samička priláka samčeka. Po oplodnení znáša vajíčka na konáriky drevín. V júni vyliahnuté húsenice kŕmia sa, rastú, zvliekajú sa. Zmenia výzor. V auguste sa kuklia. Zväčša po dvoch zimách sa v apríli liahnu motýle. Po opustení zimných úkrytov v marci – párenie – apríl – jún. Samičky vyhrabú jamky – znášajú vajíčka. Po pri meranej dobe sa liahnu mláďatá. Koniec aktivity september, zač. októbra. Mláďatá – úkryty v lístí, machu. Po včasnom opustení zimných úkrytov párenie – apríl – máj. Samice sú vajcoživorodé. Podľa veku majú 5– 6 až 18 mláďat. Väčšinou nočná aktivita. Október – hľadanie zimných úkrytov. Môžu zimovať v skupinách. Párenie – marec, začiatok apríla. Hniezdia v dutinách vytesaných do stromov. Po 12–13-dňovom striedavom sedení páru – neoperené, slepé mláďatá. Kŕmenie – asi 3 týždne v hniezde, potom mimo hniezda. Neodlietajú.
mlynárka dlhochvostá Aegithalos caudatus
listnaté, zmiešané, menej ihličnaté lesy, nie súvislé – okraje, čistiny, sady
živočíšna – hmyz, jeho vývinové štádiá, pavúky, iná drobná korisť
sýkorka bielolíca Parus major
listnaté, zmiešané i redšie ihličnaté lesy, sady, parky
v lete prevažne živočíšna, v zime prevažne rastlinná
krivonos smrekový Loxia curvirostra
ihličnaté lesy, najmä staré, s bohatou úrodou semien
rastlinná, v čase nedostatku semien šišiek i semená listnatých stromov a iné
medveď hnedý Ursus arctos
prirodzené ihličnaté a zmiešané lesy hornatých krajov
rastlinná i živočíšna, med, zdochliny
Na jar páriky budujú dôkladné, maskované, zvrchu kryté vajcovité hniezdo z machov, lišajníkov, pavučín chlpov – vchod zboku. Samička sedí 12–13 dní. Mláďatá sú neoperené, slepé. Po 15–16 dňoch opúšťajú hniezdo. Pomáhajú vychovávať súrodencov. Neodlietajú. Koncom apríla, začiatkom mája samička v dutine buduje dôkladné hniezdo. Sedí na 10–14 vajíčkach, samček ju kŕmi. Neoperené, slepé mláďatá obaja kŕmia 16–18 dní, po ich vyletení ešte začas. Potom majú ďalšie menej životaschopné mláďatá. Neodlietajú. Niektoré páry hniezdia v zime. Samička buduje dôkladné teplé hniezdo vysoko na strome, potom sedí na 3–4(5) vajíčkach. Samček ju celý čas kŕmi, aj 3–4 dni po vyliahnutí mláďat. Potom kŕmia obaja ešte 10 dní. Po opustení hniezda sa mláďatám skrivia a skrížia špičky zobákov. Neodlietajú. Na jeseň medveď nadobudne vrstvu tuku, z ktorej žije celú zimu. V marci sa budí. Ruja – od mája do júla. 2 (výnimočne 3–4(5)) mláďatá sa rodia v zime. Sú veľké asi ako krysa. Oči sa im otvárajú po 4–5 týždňoch, cicajú 4 mesiace. S matkou ostávajú 2–3 roky, dospievajú po 3.–4. roku.
Chránené: jašterica krátkohlavá, ďateľ veľký, mlynárka dlhochvostá, sýkorka bielolíca, medveď hnedý.
dodatok pre kategóriu starších žiakov: Škľabka veľká (Anodonta cygnea) Biotop: Stojaté vody – jazerá, rybníky, staré riečne ramená, okrem toho rieky a potoky s pomaly tečúcou vodou. Potrava: Detrit, t. j. rozkladajúce sa časti tiel rastlín a živočíchov, ktoré sa dostali na dno vody a sú premiešané s veľmi jemným pieskom, čím vzniká bahno. Okrem detritu sa s vodou dostávajú do tráviaceho traktu škľabky drobučké živočíchy, tzv. mikroorganizmy, ktoré žijú vo vode. Nestráviteľné častice škľabky zlepujú a vyvrhujú, čím prispievajú ku čisteniu vody. Keď sa škľabka na dne vody „postaví“ tak, že lastúra je vo zvislej polohe (neleží, ale „stojí“), telo živočícha je vo vrchnej časti lastúry, v spodnej časti je „jedna jediná“ noha. V tejto polohe bývajú lastúry pootvorené a noha trčí do bahna, takže škľabka môže „kráčať“ – pomocou nohy sa pohybovať po dne. Pri tom víri jemné bahno. Medzi nohou a lastúrami je voľný priestor, do ktorého škľabka nasáva vodu i s jemným bahnom, detritom a mikroorganizmami. Vnútorná časť lastúr je pokrytá tzv. plášťom, na ktorom sú drobné výrastky podobné ostňom na žaludi duba cerového. Nazývajú sa riasinkami. Riasinky sa pohybujú a usmerňujú ako policajti na križovatke – to, čo môže byť potravou škľabky pláva smerom ku hltanu (škľabka nemá ústa –„začína“ hltanom) a cez hltan do žalúdka. Čistá voda prúdi do dýchacích orgánov – žiaber, v ktorých si škľabka odoberá z vody kyslík. Na žiabrach sú tiež riasinky – „policajti“, ktorí sa starajú o čistotu vody určenej na dýchanie a o usmernenie potravy pri ceste do žalúdka. Rozmnožovanie a spôsob života: Škľabky sú oddeleného pohlavia (gonochoristi), ale v uzavretých vodných nádržiach sa môžu z nich stať obojpohlavné živočíchy (hermafroditi) – každý obojpohlavný jedinec je i samcom i samičkou, tak ako je to u mnohých semenných rastlín – majú i samčie i samičie pohlavné orgány (obojpohlavné sú napríklad aj slimáky, ktoré sú systematicky príbuzné so škľabkami). Koncom leta sa u samičiek tvoria vajíčka. Tie sa dostávajú do kanálikov v žiabrach, ktorými vteká voda. Tam ostávajú. V tom čase sa u samcov tvoria spermatozoidy a samce sa sťahujú do tesnej blízkosti samíc. Tu vypúšťajú do vody spermatozoidy a samice ich vdychujú s prúdom vody, ktorú nasávajú do žiaber. Tam spermie oplodnia vajíčka a z oplodnených vajíčok sa liahnu larvičky zvané glochídie. Glochídie ostávajú do jari v žiabrach matky. Na jar ich samička vypúšťa do vody. Glochídium má telo chránené dvoma lastúrami, ktoré sú spojené svalovými vláknami. Každá miska (polovička) lastúry je zakončená dlhým ohnutým zubom ktorý má na bokoch početné ostré ostne. Okrem toho má larvička škľabky dlhé prichytávacie vlákno, zvané byssovým vláknom. Glochídiá sú trojuholníkového tvaru, zaoblené, žltavohnedého sfarbenia. Tie, ktoré už matka vypláchla zo svojho tela, sa trochu pohybujú otváraním a zatváraním lastúr a snažia sa prichytiť na povrchu tela, alebo žiaber rýb, ktoré sa nachádzajú pri dne vody. Pomáhajú si byssovým vláknom a zubmi. Pokožka ryby tam, kde
sa prichytilo glochídium je podráždená podobne ako list dreviny, na ktorom sa vytvorí hrčka (napr. dubienka). Podráždené tkanivo rastie a vytvára záhyby, ktoré obalia glochídium, takže ostane uzavreté v cyste (niečo podobné nádoru). Vo vnútri tela ryby sa larvička škľabky živí telesnými tekutinami svojho hostiteľa. Postupne sa skracuje byssové vlákno, mizne, ostne na zuboch odpadávajú, po čase odpadnú i zuby. Cysta praskne a z rany vypadne do vody mladá škľabka, vysunie nohu spomedzi lastúr, „pristane“ na dne a začne „prevádzkovať“ bežný život škľabiek. Keď dospeje, tiež produkuje larvy, ktoré cudzopasia na rybách. V lete sa škľabky pohybujú v noci pri brehoch vody, na noc sa presúvajú do hlbšej vody. V zime naopak – vo dne sú pri brehoch, v noci v hlbších vodách. Lopatka dúhová (Rhodeus sericeus) Biotop: Lopatky žijú v stojatých, alebo mierne tečúcich vodách – v dolných tokoch riek, v zátokách s mäkkým dnom, v starých ramenách a jazierkach. Potrava: Vodné živočíchy primeranej veľkosti. Nakoľko lopatky dorastajú do priemernej veľkosti 5–6 cm, najviac 8 cm, ich potravou môžu byť mláďatá rýb, žubrienky, larvy vodného hmyzu a tých druhov suchozemského hmyzu, ktorých potomstvo trávi larválne obdobie života vo vode (napr. komárov), drobné vodné slimáky, pijavice a iné vo vode žijúce červy atď. Všeobecne sa spomína planktón ako podstatná časť potravy mnohých druhov rýb, najmä malých a mláďat po vyliahnutí. Názvom planktón sú označené živočíchy, ktoré sa vznášajú vo vode a sú také malé, že napriek tomu, že sa vedia samostatne pohybovať, voda ich unáša. Rozmnožovanie a spôsob života: Podobne ako je rozmnožovanie škľabky viazané na prítomnosť rýb vo vode, rozmnožovanie lopatiek je viazané na prítomnosť škľabiek. Samičke lopatky v období dozrievania ikier (rybích vajíčok) narastá kladielko dlhé až 5 cm. Toto zastrčí do otvoru, ktorým škľabka vypúšťa použitú vodu tak hlboko, že dosiahne až do žiaber a nakladie najviac 5 dozretých vajíčok, ale obyčajne 2–3. Súčasne pripláva samček, vypustí do vody spermie, ktoré škľabka vsaje s prúdom vody potrebným na dýchanie a tak sa obaja postarajú o oplodnenie vajíčok (samček i škľabka). Po vyliahnutí sa drobné rybky zdržiavajú krátky čas v žiabrach škľabky (10–14 dní) a živia sa obsahom tzv. žĺtkového vrecka, ktoré majú na brušnej časti tela hneď za hlavou keď sa liahnu a v ktorom je primerane veľká zásoba potravy. Keď sú schopné samostatne plávať, opúšťajú škľabku. Lopatky sa dožívajú dvoch – troch rokov, medzi odchytenými rybkami bolo i malé percento päťročných. Množia sa dvakrát do roka – prvýkrát v marci – apríli, druhýkrát v auguste. Väčšina augustových mláďat do nasledujúcej jari zahynie. Mimo obdobia neresu (párenia a kladenia ikier) sú lopatky striebristej farby so zelenosivým chrbtom a pozdĺžnym modrozeleným pásom na bokoch, vpredu úzkym, vzadu širokým. V čase rozmnožovania sa samce vyfarbia nápadne červenofialovo a na rypáčiku aj nad očami majú neresovú vyrážku – ostré a veľmi tvrdé rohovinové výrastky porcelánovobielej farby. Bocian biely (Ciconia ciconia) CHRÁNENÝ Biotop: Bocian biely žije väčšinou v otvorenej krajine s vlhkými lúkami so skupinami stromov a s mokraďami. Vyhýba sa lesom a v otvorenej krajine sa vyhýba zárastom trstiny, pretože mu neumožňujú rozhľad po okolí. Potrava: Predovšetkým hmyz, okrem toho húsenice, červy, slimáky žaby, myši, plazy, niekedy i ryby a mláďatá iných druhov vtákov. Rozmnožovanie a spôsob života: U nás žijúce bociany sa v strede marca vracajú na staré hniezda zo zimovísk v južnej Afrike. Sú verné svojmu hniezdu. Každý rok sa naň vracajú, opravujú ho a nadstavujú. Tak niekedy postupne vznikajú až jeden a pol metra vysoké hniezda, niektoré privysoké sa nakoniec rozpadnú. Samce bocianov niekedy medzi sebou bojujú. Súboje môžu končiť krvavo, niektoré až smrťou jedného z bojujúcich. Mnohé vtáky hniezdia prvý raz ako päťročné a niektoré z nich až do 20. roka života. Najčastejšie hniezdia na vežiach, strechách domov, alebo na umelých, špeciálne na tento účel pripravených podložkách, napr. na dedinách dávajú na strechu koleso z voza ako podklad pre hniezdo bociana. Vzácnejšie niektoré páry hniezdia na stromoch, stáva sa, že niekoľko párov vytvorí malú hniezdnu kolóniu. Hniezdenie začína koncom apríla, obaja rodičia striedavo sedia na vajíčkach 33–34 dní, o mláďatá sa starajú asi dva mesiace. Strážia ich a z okolia im prinášajú potravu v hrvole, vyvrhujú im ju do hniezda. Mláďatá si ju odtiaľ berú. Dožadujú sa jej zavýjavými hlasmi. Bociany biele sa pripravujú na odlet do Afriky už koncom júla. Zhromažďujú sa na lúkach, krúžia vyššie a vyššie, ale ku večeru sa vracajú na nocovisko. Odlietajú až koncom augusta. Ich trasa vedie cez Bospor a meria asi 13 000 kilometrov. Mnohé mladé vtáky trávia svoje prvé leto na zimovisku. Dospelé bociany biele majú rozpätie krídel meter – ako orol skalný a vážia 3–4 kg. Mláďatá majú čierne zobáky, neskôr len tmavý hrot, dospelé vtáky majú zobáky červené. Počas odpočinku za poludňajších horúčav, alebo v noci stoja na jednej nohe, hlavu si vtiahnu medzi lopatky a zobák ukryjú do peria na hrudi. Pred štartom na rovine urobí vták vždy niekoľko rozbehových krokov. Štartuje proti vetru, vie využiť stúpanie teplého vzduchu – krúži a nechá sa vynášať až do oblakov. Počas letu má krk natiahnutý dopredu. Krúži vo vzduchu i pred zosadnutím. Pri prenasledovaní koristi vie i utekať. Vo vzácnych prípadoch i pláva a dokáže vzlietnuť z vody. Dospelé bociany sa ozývajú len klepotaním zobákov – podľa toho „čo chcú povedať“ má zvuk rôznu hlasitosť a výšku. Na dedinách je bocian poslom jari a šťastia a prináša požehnanie. Preto hlásnici na jar z veže
ohlasovali prvého bociana, ktorý priletel. V niektorých rodinách rodičia tvrdili deťom, že ich priniesol bocian. Neskôr, keď usúdili, že vek detí je už primeraný neskresleným poznatkom, vysvetlili im skutočný spôsob získania potomstva. Veverica stromová (Sciurus vulgaris) (veverica obyčajná) Biotop: Ihličnaté, zmiešané i listnaté lesy, parky, cintoríny a veľké záhrady. Na biotopoch obývaných ľuďmi strácajú plachosť a dávajú sa kŕmiť. Potrava: Na jedálnom lístku veveríc sú semená, ovocie, bobule, huby, miazga stromov, kôra mladých výhonkov a kmeňov, vegetačné i kvetné pupene, ihličie, drobné živočíchy, napr. hmyz, v čase núdze i vajíčka a mláďatá drobných spevavých vtákov. Zo semien sú na prvom mieste olejnaté semená liesky, semená šišiek ihličnatých stromov, bukvice, žalude, ale v čase nedostatku vymenovaných i semená listnatých stromov. Na zimu si robia zásoby potravy, ktoré si schovávajú do dutín stromov, alebo zahrabávajú pod stromy. Rozmnožovanie a spôsob života: Veverice stromové sú aktívne cez deň. Žijú v malých skupinách (zvlášť samice a zvlášť samce, okrem času párenia a u samíc i času výchovy mláďat. Väčšiu časť života trávia na stromoch. Ľahučko po nich šplhajú, smerom nahor i dolu hlavou a ľahko preskakujú i zo stromu na strom, pričom udržujú rovnováhu dlhým chvostom. Neupadajú do zimného spánku, ale za nepriaznivého počasia ostávajú v hniezdach. Hniezda si robia v dutinách stromov, alebo ich budujú vo vidliciach konárov z vetvičiek a lístia. Takto vybudované hniezda mávajú dva „vchody“ – pre prípad „návštevy“ kuny v hniezde, keď „návšteva“ vchádza jedným otvorom, veverica odchádza druhým. Vchody bývajú na spodnej strane hniezd, ktoré sú zvrchu kryté („zastrešené“). Stáva sa i to, že veverica obsadí búdku pre vtáky. Niektoré veverice začnú stavať viacero hniezd ale dokončia a dôkladne vybudujú len jedno. Ostatné môžu poslúžiť ako úkryt keď je veverica v ich blízkosti a je ohrozená, alebo ako náhradné bývanie v prípade nežiadúcej návštevy v hlavnom hniezde. Takéto „vedľajšie príbytky“ často bývajú prispôsobenými bývalými hniezdami strák, sojok, alebo dravých vtákov. Niekedy sa pritrafí nález veveričieho hniezda, v ktorom nikto nežije – majiteľ zahynul, alebo z nejakého dôvodu opustil svoj príbytok. V hlavnom hniezde samica vychováva mláďatá, ktoré prichádzajú na svet bez srsti a slepé. Bývajú štyri, niekedy päť, v čase bohatej úrody semien ihličnatých stromov i viac. Staršie samičky tiež mávajú viac mláďat ako mladšie. Po štyroch týždňoch sa mláďatám otvárajú oči, po ôsmich – desiatich týždňoch sú schopné samostatného života. Na Slovensku žijú veverice vo väčšine lesov od nížin až po 1700 metrov nadmorskej výšky. Rozmnožujú sa dvakrát do roka (v chladnejších oblastiach severnejšie položených krajov iba raz). Prvýkrát rodia v priebehu marca – apríla, až do začiatku mája, druhýkrát v júni – júli, prípadne začiatkom augusta. Najnebezpečnejšími nepriateľmi veveríc spomedzi vtákov a cicavcov sú jastraby a kuny. Jastrab prekvapí vevericu keď sa táto nachádza na vonkajšom okraji koruny stromu, kuny sú zas rovnako vrtké ako ich korisť. Ľahšia veverica sa dostane ďalej po konári stromu, ale kuna ďalej doskočí. Najviac veveríc však pozabíjajú ľudia. Jednak tí, ktorí „regulujú“ početnosť týchto hlodavcov v okolí ľudských sídel – superstrelci ukazujúci, alebo ešte len trénujúci svoje strelecké umenie, aj tí, ktorí „chránia prírodu“ v časoch väčšej úrody semien ihličnatých stromov, prípadne chovajú doma mäsožravého živočícha, ktorého lacnou potravou môžu byť veverice, spevavé vtáky a iné v prírode „dostupné“ živočíchy. Druh
Biotop
Potrava
škľabka veľká Anodonta cygnea
stojaté vody, potoky a rieky s pomaly tečúcou vodou.
Detrit a mikroorganizmy žijúce vo vode
lopatka dúhová Rhodeus sericeus
stojaté, alebo mierne tečúce vody
živočíšna – vodné živočíchy primeranej veľkosti
bocian biely Ciconia ciconia
otvorená krajina s vlhkými lúkami, mokraďami, skupinami stromov, vyhýba sa lesom
živočíšna
Rozmnožovanie a spôsob života Koncom leta samce oplodnia vajíčka, ktoré sú v žiabrach samíc. Liahnu sa larvy (glochídiá), ostávajú do jari v žiabrach. Po opustení tela matky sa prichytávajú tiel „okolo-plávajúcich“ rýb byssovým vláknom a zubmi na lastúrach. Podráždená pokožka ryby obalí glochídium a uzavrie v tzv. cyste, kde sa larva živí telesnými tekutinami hostiteľa. Po čase byssové vlákno zmizne, zuby na lastúrach odpadnú, cysta praskne, mladá škľabka vypadne. Samička lopatky dlhým kladielkom znáša ikry priamo do žiaber škľabky, samček ich oplodňuje. Po vyliahnutí ostávajú malé rybky 10–14 dní v škľabke, živia sa obsahom žĺtkového vrecka. Keď sú schopné samostatne plávať, opúšťajú škľabku. Prvý neres – marec – apríl, druhý – august. Bociany zimujú v južnej Afrike. Po prílete hniezdia od konca apríla. Rodičia striedavo sedia na vajíčkach 33–34 dní, o mláďatá sa starajú asi 2 mesiace. Potravu prinášajú a vyvrhujú do hniezda. Odlietajú koncom augusta. CHRÁNENÝ
veverica stromová Sciurus vulgaris
ihličnaté, zmiešané i listnaté lesy, parky, cintoríny, veľké záhrady
živočíšna aj rastlinná, ktorú si ukladá na zimu do zásoby
Veverice budujú na stromoch zastrešené hniezda s dvoma otvormi v spodnej časti, alebo obsadia dutinu. 4–5 mláďat sa rodí prvýkrát v marci – apríli – do mája, druhýkrát v júni – júli – do augusta. Sú bez srsti, slepé. Po 4 týždňoch otvárajú oči, po 8–10 sú samostatné. V zime nespia.
Použitá literatúra: • • • • • • • • • • • • • • •
Bartoš E., 1966: Zoologie prvoku a bezestrunných, Státní pedagogické nakladatelství, Praha Ferianc O., 1965: Stavovce SlovenskaIII. – Vtáky II. SAV, Bratislava Feriancová-Masárová Z., Hanák V., 1965: Stavovce Slovenska IV. – Cicavce. SAV, Bratislava Hanzák J., Hudec K., 1974: Světem zvířat II. – Ptáci 1. a 2., Albatros, Praha Hanzák J., Veselovský Z., 1960: Světem zvířat I. – Savci, Státní nakladatelství dětské knihy, Praha Hanzák J., Vostradovský J., Felix J., Frank S., 1976: Světem zvířat IV. – Pláštěnci, bezlebeční, ryby, obojživelníci a plazi, Albatros, Praha Hofmannová H., Marktanner Th., 1996: Denné a nočné motýle – vreckový atlas, Slovart s.r.o., Bratislava Komárek J., 1948: Česká zvířena, Melantrich, Praha Kolektív autorov, 2000: Naša príroda – živočíchy a rastliny strednej Európy, Reader´s Digest, Výber, Bratislava Kolektív autorov, 1978: Svet živočíšnej ríše – obrazová encyklopédia, Osveta, Martin Korbel J., Krejča J., (eds.), 1981: Z našej prírody – živočíchy. Príroda, Bratislava, v novom vydaní Krejča J., Korbel J., (eds.), 1993: Veľká kniha živočíchov, hmyz, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky, cicavce. Príroda, Bratislava Oliva O., Hrabě S., Lác J., 1968: Stavovce Slovenska I. – ryby, obojživelníky, plazy. SAV, Bratislava Reichholf J., Wendler F., 1996: Cicavce. Edícia Sprievodca prírodou, Ikar, Bratislava Sauer F., 1996: Vodné vtáky. Edícia Sprievodca prírodou, Ikar, Bratislava Stichmann-Marny U., Kretzschmar E., 1997: Nový sprievodca prírodou. Slovo s. r. o., Bratislava
Autor: prom. biol. Eva Repková Recenzent: RNDr. Vladimír Knezl, PhD. Vydal: IUVENTA, Bratislava 2008
