ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora) zo 4. októbra 2007 (*)
„Smernica 87/102/EHS – Spotrebiteľský úver – Právo spotrebiteľa vykonať nápravné opatrenia voči poskytovateľovi úveru v prípade neplnenia alebo plnenia v rozpore so zmluvou o nákupe tovaru alebo služieb financovanom z úveru – Podmienky – Uvedenie financovaného tovaru alebo služby v návrhu úveru – Otvorenie úverovej linky umožňujúcej čerpať poskytnutý úver viackrát – Možnosť, aby vnútroštátny súd bez návrhu poukázal na právo spotrebiteľa vykonať nápravné opatrenia voči poskytovateľovi úveru“
61
V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú,
aby
sa
obhajovali
v takých
sporoch
sami,
existuje
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti spotrebiteľ
na
nekalý
charakter
jemu
predložených
podmienok
nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené podmienky bez návrhu.
Vo veci C-429/05,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Tribunal d’instance de Saintes (Francúzsko) zo 16. novembra 2005 a doručený Súdnemu dvoru 2. decembra 2005, ktorý súvisí s konaním: Max Rampion, Marie-Jeanne Godard, vydatá Rampion, proti Franfinance SA, K par K SAS, SÚDNY DVOR (prvá komora), v zložení: predseda prvej komory P. Jann (spravodajca), sudcovia A. Tizzano, A. Borg Barthet, M. Ilešič a E. Levits, generálny advokát: P. Mengozzi, tajomník: M.-A. Gaudissart, vedúci oddelenia, so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. februára 2007, so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili: –
Franfinance SA, v zastúpení: B. Soltner, advokát,
–
francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a R. Loosli-Surrans, splnomocnení zástupcovia,
–
nemecká vláda, v zastúpení: M. Lumma a A. Dittrich, splnomocnení zástupcovia,
–
španielska vláda, v zastúpení: F. Díez Moreno, splnomocnený zástupca,
–
talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,
–
rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer, splnomocnená zástupkyňa,
–
Komisia
Európskych
spoločenstiev,
v zastúpení:
A. Aresu
a J.-P. Keppenne, splnomocnení zástupcovia, po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 29. marca 2007, vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov
a správnych
opatrení
členských
štátov,
ktoré
sa
týkajú
spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 1987, s. 48; Mim. vyd. 15/001, s. 326), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú. v. ES L 101, s. 17; Mim. vyd. 15/004, s. 36, ďalej len „smernica 87/102“), najmä jej článkov 11 a 14. 2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Rampion a pani Godard, vydatou
Rampion,
(ďalej
len
„manželia
Rampion“)
na
jednej
strane
a spoločnosťami Franfinance SA (ďalej len „Franfinance“) a K par K SAS (ďalej len „K par K“) na druhej strane vo veci kúpnej zmluvy na okná a otvorenia úveru použitého na financovanie tejto kúpy.
Právny rámec Právo Spoločenstva 3
Smernica 87/102 sa týka aproximácie zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na spotrebiteľský úver.
4
Článok 11 tejto smernice stanovuje: „1.
Členské štáty zabezpečia, že existencia úverovej zmluvy žiadnym
spôsobom neovplyvní práva spotrebiteľa proti dodávateľovi tovaru a služieb
obchodovaných v zmysle tejto zmluvy v prípadoch, kde tovar a služby nie sú dodané alebo sú iným spôsobom v nezhode s kontraktom na dodávku. 2.
Kde:
a)
s cieľom nakúpiť tovar alebo získať služby spotrebiteľ vstúpi do úverovej zmluvy s inou osobou, než je ich dodávateľ a
b)
poskytovateľ úveru a dodávateľ tovaru alebo služieb majú vopred existujúcu zmluvu, na základe ktorej je úver uvoľnený zo strany poskytovateľa úveru výlučne spotrebiteľovi tohto dodávateľa pre získanie tovaru a služieb od tohto dodávateľa a
c)
spotrebiteľ s ohľadom na písm. a) získa svoj úver v zhode s touto vopred existujúcou zmluvou a
d)
tovar [alebo] služby pokryté úverovou zmluvou nie sú dodané alebo sú dodané iba čiastočne, či nie sú v zhode s kontraktom na ich dodávku a
e)
spotrebiteľ vykonal nápravné opatrenia voči dodávateľovi, ale nebol zaplatený [avšak nedosiahol uspokojenie svojich práv – neoficiálny preklad], na čo bol oprávnený,
spotrebiteľ má právo vykonať nápravné opatrenia voči poskytovateľovi úveru. Členské štáty stanovia, do akej miery a za akých podmienok sú tieto nápravné opatrenia uplatniteľné. 3.
Odsek 2 neplatí, ak daná individuálna transakcia je objemovo menšia než
ekvivalent 200 [eur].“
5
Článok 14 smernice 87/102 stanovuje: „1.
Členské štáty zabezpečia, že úverové zmluvy neznižujú, na škodu
spotrebiteľa, ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré vyplývajú alebo sú v zhode s touto smernicou. 2.
Členské štáty taktiež zabezpečia, aby sa ustanovenia, ktoré prijmú na
vykonanie tejto smernice, neobchádzali v dôsledku formulácie dohôd, najmä však formou rozdelenia čiastky úveru do niekoľkých dohôd.“ Vnútroštátne právo 6
Článok L. 311--20 spotrebiteľského kódexu na účely uplatnenia článku 11 smernice 87/102 stanovuje, že „ak predbežný návrh uvádza financovaný tovar alebo poskytnutie služby, povinnosti dlžníka nadobudnú účinnosť až dodaním tovaru alebo poskytnutím služby;…“.
7
V tejto súvislosti článok L. 311-21 uvedeného kódexu upresňuje, že „v prípade sporu o vykonanie hlavnej zmluvy môže súd až do vydania príslušného rozhodnutia výkon úverovej zmluvy pozastaviť. Úverová zmluva sa plným právom zruší alebo vyhlási za neplatnú, ak súd zruší alebo vyhlási za neplatnú zmluvu, na ktorej účely bola uzavretá úverová zmluva…“.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky 8
Dňa 5. septembra 2003 si manželia Rampion po návšteve podomového predajcu objednali u K par K okná za celkovú sumu 6 150 eur. Podľa uzavretej kúpnej zmluvy bola dodacia lehota okien šesť až osem týždňov od odobratia rozmerov meračom.
9
Podľa vnútroštátneho súdu táto kúpna zmluva uvádza, že nákup bude v plnom rozsahu financovaný z úveru poskytnutého Franfinance.
10
V ten istý deň manželia Rampion podpísali u Franfinance otvorenie úveru na maximálnu sumu rovnajúcu sa sume kúpnej ceny. Návrh úveru uvádza
predajcu formou poznámky „compte plate-forme K par K“, financovaný tovar však nešpecifikuje. 11
Pri dodaní objednaných okien, 27. novembra 2003, si manželia Rampion všimli,
že
parapety
aj rámy
boli
napadnuté
parazitmi.
V prácach
sa
nepokračovalo a listom z 5. januára 2004 dotknuté osoby od kúpnej zmluvy odstúpili. 12
Keďže na ich žiadosť o odstúpenie od zmluvy odpoveď nedostali, návrhmi z 29. októbra a 2. novembra 2004 manželia Rampion podali proti K par K, ako aj Franfinance žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy a následné zrušenie úverovej zmluvy
z dôvodu,
že
kúpna
zmluva
presným
spôsobom,
v rozpore
s podmienkou uvedenou v spotrebiteľskom kódexe, neuvádza dodaciu lehotu predmetného tovaru. 13
Subsidiárne, manželia Rampion navrhli zrušenie kúpnej zmluvy z dôvodu nesplnenia zo strany K par K jej povinnosti poradenia, pretože navrhla dodávku a osadenie stolárskych prác napriek tomu, že ich podpory boli vadné.
14
Odporkyne v konaní vo veci samej predovšetkým tvrdia, že medzi dvoma uvedenými zmluvami neexistuje žiadna vzájomná závislosť, pretože v rozpore s podmienkou stanovenou v článku L. 311-20 spotrebiteľského kódexu sa financovaný tovar v návrhu úveru neuvádza. Okrem toho išlo o otvorenie úverovej linky, a nie úveru viazaného na financovanie kúpy.
15
Vnútroštátny súd počas pojednávania sám bez návrhu vzniesol niekoľko skutočností vyplývajúcich z ustanovení spotrebiteľského kódexu týkajúcich sa spotrebiteľského úveru a podomového predaja.
16
Za týchto okolností Tribunal d’instance de Saintes rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky: „1.
Majú sa články 11 a 14… smernice 87/102/EHS… vykladať v tom zmysle, že na ich základe môže súd uplatniť pravidlá o vzájomnej závislosti medzi úverovou zmluvou a zmluvou o dodávke tovaru alebo poskytnutí služby financovanou z tohto úveru, ak úverová zmluva
neuvádza financovaný tovar alebo bola uzavretá formou otvorenia úverovej linky bez uvedenia financovaného tovaru? 2.
Je účel smernice 87/102/EHS… širší než samotná ochrana spotrebiteľov, a siaha teda až po organizovanie trhu, pričom súdu umožňuje bez návrhu uplatniť ustanovenia, ktoré z toho vyplývajú?“
O prejudiciálnych otázkach O prvej otázke O prípustnosti 17
Na prvom mieste Franfinance tvrdí, že keďže prvá predložená otázka sa v skutočnosti týka len uplatnenia ustanovení vnútroštátneho práva týkajúcich sa podmienok, na základe ktorých sa má rozhodnúť o existencii viazaného úveru, Súdny dvor nie je príslušný sa k nej vysloviť. Smernica 87/102 totiž upravuje len minimálnu harmonizáciu, pričom jej článok 11 najmä upresňuje, že členské štáty stanovia, za akých podmienok sú nápravné opatrenia spotrebiteľa voči poskytovateľovi úveru uplatniteľné.
18
V tejto súvislosti treba pripustiť, že smernica 87/102, ako to vyplýva z jej článku 15 a jej dvadsiateho piateho odôvodnenia, podľa ktorých táto smernica členským štátom nebráni, aby zachovali v platnosti alebo prijímali prísnejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľov, stanovuje len minimálnu harmonizáciu vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa spotrebiteľského úveru.
19
Prvá predložená otázka sa v každom prípade vyslovene týka výkladu článku 11 uvedenej smernice, o ktorom je zrejmé, že do francúzskeho práva ho prebrali najmä články L. 311-20 a L. 311-21 spotrebiteľského kódexu, ktoré za určitých podmienok dlžníkovi umožňujú získať pozastavenie, zrušenie alebo vyhlásenie neplatnosti úverovej zmluvy.
20
Pritom otázka, či a v prípade potreby, v akom rozsahu sa právo vykonať nápravné opatrenia stanovené v článku 11 ods. 2 smernice 87/102, ktoré má spotrebiteľ voči poskytovateľovi úveru, môže v rámci vnútroštátneho práva
viazať na iné podmienky, než aké uvádza uvedené ustanovenie, patrí do analýzy podstaty prvej predloženej otázky. Pridanie každej ďalšej podmienky totiž predstavuje riziko, že ustanovenia vnútroštátneho práva sa dostanú pod úroveň harmonizácie, o ktorú sa usiluje táto smernica, a nemožno sa teda domnievať, že patrí len do tohto práva. 21
Na druhom mieste sa Franfinance domnieva, že Súdny dvor je o to menej príslušný na vyslovenie sa o tejto otázke, pretože skutočným zámerom vnútroštátneho súdu nie je uistiť sa, že v prípade vo veci samej majú dlžníci voči poskytovateľovi úveru skutočne právo na nápravné opatrenia v zmysle článku 11 smernice 87/102, ale uznať vzájomnú závislosť medzi predmetnými zmluvami na všetky ostatné účely. Vnútroštátny súd sa v skutočnosti usiluje o uplatnenie riadnych pravidiel francúzskeho práva, ktorých povaha a predmet sú odlišné, pretože také právo na nápravné opatrenia neupravujú, avšak stanovujú, že poskytovateľ úveru je automaticky pozbavený jeho práva na úroky, ak v návrhu úveru nie sú uvedené niektoré údaje týkajúce sa tejto vzájomnej závislosti.
22
Komisia Európskych spoločenstiev v súvislosti s prípustnosťou prejudiciálnych otázok, resp. príslušnosťou Súdneho dvora na ich zodpovedanie, vznáša výhradu, že vnútroštátny súd presne neuvádza, prečo je preň odpoveď na vyriešenie sporu vo veci samej potrebná.
23
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Spoločenstva položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré ten vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť neprináleží preverovať Súdnemu dvoru, platí prezumpcia relevantnosti (pozri rozsudky z 15. mája 2003, Salzmann, C-300/01, Zb. s. I-4899, body 29 a 31, ako aj z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C-94/04 a C-202/04, Zb. s. I-11421, bod 25).
24
Súdny dvor môže odmietnuť návrh podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi
okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (pozri najmä rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C-379/98, Zb. s. I-2099, bod 39; z 15. júna 2006, Acereda Herrera, C-466/04, Zb. s. I-5341, bod 48, a Cipolla a i., už citovaný, bod 25). 25
Treba pritom konštatovať, že nie je zjavné, že požadovaný výklad právnych predpisov Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ani že ide o otázky výkladu týchto predpisov, ktoré sú hypotetickej povahy. Ak prvá predložená otázka veľmi všeobecne spomína uplatnenie „pravidiel o vzájomnej závislosti medzi úverovou zmluvou a zmluvou o dodaní tovaru alebo poskytnutí služby“, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu nevyplýva, že táto otázka sa v skutočnosti týka len uplatnenia iných ustanovení vnútroštátneho práva, než ktoré prebrali článok 11 smernice 87/102 alebo ktoré patria do pôsobnosti tohto článku.
26
Za týchto okolností nie je prezumpcia relevantnosti, ktorá platí pre prvú predloženú otázku, vyvrátená.
27
Keďže v rámci systému spolupráce zavedeného článkom 234 ES Súdnemu dvoru prislúcha poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú začal prejednávať, z tohto pohľadu mu prislúcha prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené (pozri najmä rozsudky z 28. novembra 2000, Roquette Frères, C-88/99, Zb. s. I-10465, bod 18; z 20. mája 2003, Ravil, C-469/00, Zb. s. I-5053, bod 27, a zo 4. mája 2006, Haug, C-286/05, Zb. s. I-4121, bod 17).
28
Preto treba prvú predloženú otázku chápať tak, že jej účelom je zistiť, či sa majú články 11 a 14 smernice 87/102 vykladať v tom zmysle, že je s nimi v rozpore, aby právo vykonať nápravné opatrenia stanovené v článku 11 ods. 2 smernice 87/102, ktoré má spotrebiteľ voči poskytovateľovi úveru, bolo viazané na podmienku, aby predbežný návrh úveru uvádzal financovaný tovar alebo službu.
29
Z vyššie uvedeného hľadiska treba prvú predloženú otázku považovať za prípustnú.
O veci samej 30
Všetky vlády, ktoré Súdnemu dvoru predložili svoje pripomienky, ako aj Komisia sa domnievajú, že právo vykonať nápravné opatrenia, ktoré má spotrebiteľ podľa článku 11 ods. 2 smernice 87/102, nemožno viazať na výslovné uvedenie v úverovej zmluve financovaného tovaru. V tejto súvislosti sa opierajú tak o znenie tohto ustanovenia, ako aj o účel tejto smernice, t. j. ochranu spotrebiteľa.
31
Franfinance však tvrdí, že zmluva, ktorú uzavrela s manželmi Rampion, je autentickým otvorením úverovej linky, z ktorej možno úver čerpať viacerými spôsobmi. Na rozdiel od viazaného úveru, ktorý slúži na financovanie len jednej operácie, otvorenie úverovej linky nepodlieha pravidlu vzájomnej závislosti podľa článku 11 smernice 87/102, keďže poskytovateľ úveru na seba nemôže vziať hospodárske riziká za všetky operácie. Prípadné zneužitie alebo podvod by sa posudzovali od prípadu k prípadu. –
32
O materiálnej pôsobnosti smernice 87/102, najmä jej článku 11 ods. 2
Predovšetkým treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 smernice 87/102 sa táto smernica uplatní na úverové zmluvy, pričom odsek 2 písm. c) prvý pododsek toho istého článku tieto zmluvy definuje ako dohody, ktorými „veriteľ poskytuje alebo prisľubuje poskytnúť spotrebiteľovi úver vo forme odloženej platby, pôžičky či inej podobnej finančnej výpomoci“. Túto širokú definíciu pojmu „úverová zmluva“ potvrdzuje, ako to na pojednávaní uviedla Komisia, desiate odôvodnenie smernice 87/102, podľa ktorého „lepšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím určitých požiadaviek, ktoré sa majú uplatňovať na všetky formy úveru“.
33
Ako však vyplýva z článku 1 ods. 2 písm. c) druhého pododseku, článku 2 smernice 87/102, ako aj z jej jedenásteho až štrnásteho odôvodnenia, určité úverové zmluvy alebo typy transakcie by sa z hľadiska ich charakteru mali z pôsobnosti tejto smernice čiastočne alebo úplne vylúčiť. Otvorenie úverovej linky sa medzi prípadmi vymenovanými v týchto ustanoveniach neuvádza.
34
Ani otvorenie úverovej linky, ktorej jediným účelom je poskytnúť spotrebiteľovi úver, ktorý ten môže čerpať viackrát, nie je ani len čiastočne vylúčené z pôsobnosti smernice 87/102 podľa jej článku 2 ods. 1 písm. e).
35
Treba totiž pripomenúť, že podľa znenia tohto ustanovenia sa smernica 87/102 neuplatní na „úver formou záloh na bežný účet poskytnutý úverovou alebo finančnou inštitúciou, [pričom toto vylúčenie sa neuplatní – neoficiálny preklad]… na úverové karetné účty“. Podľa tohto článku 2 ods. 1 písm. e) však ustanovenia článku 6 smernice 87/102 pre tento typ úveru platia.
36
Pritom pojem „bežný účet“ v zmysle uvedeného článku 2 ods. 1 písm. e), ktorý sa má, keďže ide o výnimku, vykladať striktne, predpokladá, ako to vyplýva zo slov „úver [poskytnutý] formou záloh na bežný účet“, že účel tohto účtu sa neobmedzuje na poskytnutie zákazníkovi úveru. Taký účet je naopak viac alebo menej všeobecnou platformou, ktorá zákazníkovi umožňuje uskutočňovať finančné operácie a pre ktorú je charakteristické, že sumy prevádzané na tento účet, či už samotným zákazníkom, alebo treťou osobou, nemajú nevyhnutne za účel obnovenie úveru poskytnutého na tento účet. Inými slovami, zostatok dlhovaný zákazníkom povolený podľa druhu úveru je len jedným z možných stavov tohto účtu, ktorý môže predstavovať zostatok v prospech zákazníka.
37
Ďalej ani štruktúra, ani účel smernice 87/102, ktorý sa týka najmä ochrany spotrebiteľov, nesvedčia v prospech vylúčenia z pôsobnosti tejto smernice zmlúv o úveroch poskytnutých formou otvorenia úverovej linky, ktorej jediným účelom je poskytnúť spotrebiteľovi úver, ktorý ten môže čerpať viackrát.
38
Pokiaľ ide presnejšie o pôsobnosť článku 11 ods. 2 smernice 87/102, zo znenia tohto ustanovenia, na rozdiel od tvrdenia Franfinance, nevyplýva, že sa uplatní len na úverovú zmluvu, z ktorej sa má financovať len jedna kúpna zmluva alebo zmluva o poskytnutí služieb.
39
Ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, v znení uvedeného ustanovenia nič nesvedčí o tom, že to v prípade otvorenia úverových liniek neplatí. Najmä použitie slova „zmluva“ v jednotnom čísle na účely článku 11 ods. 2 písm. d) smernice 87/102, ktoré sa medzi podmienkami požadovanými
na uplatnenie práva vykonať nápravné opatrenia týka okolnosti, že „tovar a služby pokryté úverovou zmluvou nie sú dodané alebo sú dodané iba čiastočne, alebo nie sú v zhode s kontraktom na ich dodávku“, neodôvodňuje zúžené čítanie tohto ustanovenia, ako to robí Franfinance. 40
Okrem toho článok 11 ods. 3 tej istej smernice výslovne stanovuje výnimku z uplatnenia odseku 2 tohto článku. V každom prípade to nie je otvorenie úverových liniek, ktoré by z neho boli všeobecne vylúčené.
41
Pokiaľ ide o tvrdenie Franfinance, že článok 11 smernice 87/102 nemožno uplatniť na otvorenie úverovej linky, keďže poskytovateľ úveru na seba nemôže vziať hospodárske riziká za všetky operácie, treba konštatovať, že také riziká sú významne menšie vzhľadom na skutočnosť, že odsek 2 tohto článku spotrebiteľovi priznáva právo vykonať voči poskytovateľovi úveru nápravné opatrenia, len ak v súlade s podmienkou stanovenou v uvedenom odseku 2 písm. b): „poskytovateľ úveru a dodávateľ tovaru alebo služieb majú vopred existujúcu zmluvu, na základe ktorej je úver uvoľnený zo strany poskytovateľa úveru výlučne spotrebiteľovi tohto dodávateľa pre získanie tovaru a služieb od tohto dodávateľa“, a ak spotrebiteľ, v súlade s podmienkou stanovenou v tom istom odseku 2 písm. c) získal „svoj úver v zhode s touto vopred existujúcou zmluvou“.
42
Účel sledovaný článkom 11 ods. 2 smernice 87/102 možno dosiahnuť, len ak sa toto ustanovenie uplatní tiež na úver umožňujúci viacnásobné čerpanie. Uvedené
ustanovenie
totiž
treba
čítať
v zmysle
dvadsiateho
prvého
odôvodnenia smernice 87/102, podľa ktorého najmä „spotrebiteľ, ktorý kontrahoval tovar alebo služby, aby ich mohol získať na úver, by mal mať, prinajmenšom za doleuvedených okolností, svoje práva voči poskytovateľovi úveru, ktoré by boli nad rámec bežných kontraktačných práv voči nemu a dodávateľom tovaru a služieb“. 43
Okrem toho skutočnosť, že jeden z viacerých nákupov financovaných z toho istého úveru môže podľa článku 11 ods. 2 smernice 87/102 spotrebiteľovi umožniť obrátiť sa na poskytovateľa úveru, nevyhnutne neznamená, že toto nápravné opatrenie ovplyvní úver ako celok. Ako totiž uviedol generálny
advokát v bodoch 65 a nasl. svojich návrhov, toto ustanovenie smernice 87/102 umožňuje odlišným spôsobom upraviť ochranu ponúkanú spotrebiteľovi na účely zohľadnenia špecifických vlastnosti otvorenia úverovej linky v porovnaní s úverom poskytnutým na účely jediného nákupu. 44
Preto sa treba domnievať, že článok 11 ods. 2 smernice 87/102 sa uplatní tak na úver poskytnutý na účely financovania jedinej operácie, ako aj na otvorenie úverovej linky, ktorá spotrebiteľovi umožňuje čerpať poskytnutý úver viackrát. –
45
O práve na nápravné opatrenia podľa článku 11 ods. 2 smernice 87/102
Pokiaľ ide o otázku, či je s článkom 11 ods. 2 smernice 87/102 v rozpore, aby v ňom stanovené právo vykonať nápravné opatrenia bolo viazané na podmienku, aby predbežný návrh úveru uvádzal financovaný tovar alebo služby, treba konštatovať, že taká podmienka sa medzi piatimi kumulatívnymi podmienkami uvedenými v prvom pododseku tohto ustanovenia nenachádza.
46
Je zrejmé, že druhý pododsek uvedeného ustanovenia stanovuje, že „členské štáty stanovia, do akej miery a za akých podmienok sú tieto nápravné opatrenia uplatniteľné“. Ako však podotkla nemecká vláda a uviedol generálny advokát v bode 71 svojich návrhov, toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že členským štátom umožňuje viazať právo vykonať nápravné opatrenia, ktoré má spotrebiteľ, na ďalšie podmienky, než ktoré vyčerpávajúcim spôsobom uvádza článok 11 ods. 2 prvý pododsek smernice 87/102.
47
Na jednej strane druhý pododsek článku 11 ods. 2 smernice 87/102, ako to vyplýva z jeho znenia, totiž predpokladá existenciu práva vykonať nápravné opatrenia uvedeného v prvom pododseku tohto ustanovenia. Na druhej strane je v rozpore s účelom sledovaným touto smernicou, ktorý spočíva najmä v zabezpečení dodržiavania pravidla minimálnej ochrany spotrebiteľov v oblasti spotrebiteľského úveru vo všetkých členských štátoch, umožniť, aby bolo právo vykonať nápravné opatrenia, ktoré má spotrebiteľ voči poskytovateľovi úveru podľa článku 11 ods. 2 prvého pododseku uvedenej smernice, viazané na formálnu podmienku, ako tomu bolo v prípade vo veci samej.
48
Tento výklad potvrdzuje článok 14 ods. 1 smernice 87/102, podľa ktorého „členské štáty zabezpečia, že úverové zmluvy neznižujú, na škodu spotrebiteľa, ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré vyplývajú alebo sú v zhode s touto smernicou“, a ten istý článok 14 ods. 2, podľa ktorého „členské štáty taktiež zabezpečia, aby sa ustanovenia, ktoré prijmú na vykonanie tejto smernice, neobchádzali v dôsledku formulácie dohôd, najmä však formou rozdelenia čiastky úveru do niekoľkých dohôd“.
49
Uvedený článok 14 teda všeobecným spôsobom zdôrazňuje význam, ktorý zákonodarca Spoločenstva priznal ochranným ustanoveniam smernice 87/102 a ich prísnemu uplatňovaniu. Okrem toho, ako to tvrdia francúzska, nemecká, španielska a talianska vláda, ako aj Komisia, odsek 2 toho istého článku najmä bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava umožňovala poskytovateľovi úveru vyhnúť sa tým, že jednoducho opomenie uviesť financovaný tovar alebo služby, tomu, aby bol konfrontovaný nápravnými opatreniami, ktoré vykoná spotrebiteľ na základe článku 11 ods. 2 smernice 87/102.
50
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú predloženú otázku odpovedať tak, že články 11 a 14 smernice 87/102 sa majú vykladať v tom zmysle, že je s nimi v rozpore, ak je právo vykonať nápravné opatrenia podľa článku 11 ods. 2 tejto smernice, ktoré má spotrebiteľ voči poskytovateľovi úveru, viazané na podmienku, aby predbežný návrh úveru uvádzal financovaný tovar alebo poskytnutie služieb. O druhej otázke O prípustnosti
51
Franfinance tvrdí, že druhá predložená otázka, ktorá nie je pre rozhodnutie sporu vo veci samej užitočná, je neprípustná. Pre vnútroštátny súd totiž nie je potrebné bez návrhu vzniesť otázku o vzájomnej závislosti existujúcej medzi hlavnou zmluvou a úverovou zmluvou, pretože túto otázku priamo položili manželia Rampion, keďže na vnútroštátny súd podali návrh na vyslovenie neplatnosti
kúpnej
o financovaní.
zmluvy
a „následné“
zrušenie
vedľajšej
zmluvy
52
Francúzska vláda na pojednávaní uviedla, že manželia Rampion podali na vnútroštátny súd návrh na vyhlásenie neplatnosti kúpnej zmluvy a následné zrušenie úverovej zmluvy uvádzajúc rôzne dôvody, bez zdôrazňovania existencie vzájomnej závislosti medzi oboma predmetnými zmluvami. Ak sa však vnútroštátny súd na tento aspekt spýtal, neurobil tak určite bez návrhu, pretože K par K, ako aj Franfinance vo svojich vyjadreniach uviedli, že pri neuvedení v návrhu úveru predávaného tovaru úverová zmluva nie je zmluvou o viazanom úvere.
53
Komisia na pojednávaní podotkla, že nie je isté, či v konaní vo veci samej bol vnútroštátny súd vyzvaný, aby sám bez návrhu vzniesol otázky o tejto vzájomnej závislosti. Práve tým, že manželia Rampion v súvislosti s vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy navrhli zrušenie úverovej zmluvy, sa oni sami opreli o vzájomnú závislosť existujúcu medzi týmito dvoma zmluvami. Ďalej vzhľadom na tvrdenia uvedené vo vyjadreniach K par K a Franfinance v rámci konania vo veci samej by bolo vhodné položiť si otázku, či vnútroštátny súd už nerozhodoval o argumentácii založenej na uvedenej vzájomnej závislosti.
54
Treba pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 24 tohto rozsudku Súdny dvor môže odmietnuť návrh podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.
55
Pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súvislosti s druhou predloženou otázkou vnútroštátny súd výslovne uvádza, že manželia Rampion na články L. 311-20 a L. 311-21 spotrebiteľského kódexu neodkazovali. Za týchto okolností nie je zjavné, že táto otázka, ktorá sa týka možnosti, aby súd bez návrhu uplatnil uvedené ustanovenia vnútroštátneho práva, nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej ani že ide o otázku hypotetickej povahy.
56
Druhú predloženú otázku teda treba považovať za prípustnú.
O veci samej 57
Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 87/102 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva jej článok 11 ods. 2, a to najmä z dôvodu, že jej účel je širší než samotná ochrana spotrebiteľov a siaha až po organizovanie trhu.
58
Otázka súvisiaca s účelom smernice 87/102 bola predložená v špecifickom kontexte judikatúry Cour de cassation (Francúzsko), ktorá, ako to vyplýva z návrhu
na
začatie
prejudiciálneho
konania
a osobitne
z pripomienok
francúzskej vlády, rozlišuje medzi pravidlami verejného poriadku súvisiacich s riadením, ktoré sú prijímané vo verejnom záujme a na ktoré môže súd odkázať bez návrhu, a pravidlami verejného poriadku súvisiacimi s ochranou, ktoré sú prijímané v záujme určitej kategórie osôb a na ktoré môžu odkázať len osoby patriace do tejto kategórie. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľského úveru patrí medzi druhé uvedené pravidlá. 59
Súdny dvor však už pritom niekoľkokrát skonštatoval, že, ako to vyplýva z odôvodnení smernice 87/102, táto smernica bola prijatá s dvojitým účelom – na
jednej
strane
zabezpečiť
vytvorenie
spoločného
trhu
v oblasti
spotrebiteľského úveru (tretie až piate odôvodnenie) a na druhej strane ochrana spotrebiteľov vstupujúcich do týchto úverov (šieste, siedme a deviate odôvodnenie) (rozsudky z 23. marca 2000, Berliner Kindl Brauerei, C-208/98, Zb. s. I-1741, bod 20, a zo 4. marca 2004, Cofinoga, C-264/02, Zb. s. I-2157, bod 25). 60
Nakoniec vnútroštátny súd sa pýta, či judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa možnosti, aby vnútroštátny súd bez návrhu uplatnil ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla
1993
o nekalých
podmienkach
v spotrebiteľských
zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), vyplývajúcu najmä z rozsudkov z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941), a z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875), možno preniesť na smernicu 87/102.
61
V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v takých sporoch sami, existuje
nezanedbateľné
nebezpečenstvo,
že
najmä
z dôvodu
svojej
nevedomosti spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené podmienky bez návrhu. 62
Odkazujúc na tento bod už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores Súdny dvor v bode 33 už citovaného rozsudku Cofidis potvrdil, že možnosť priznaná súdu bez návrhu preskúmať nekalý charakter podmienok bola posúdená ako nevyhnutná na to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená
účinná
ochrana,
najmä
s ohľadom
na
nezanedbateľné
nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (pozri tiež rozsudok z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 28). 63
Ako to tvrdia španielska a talianska vláda, ako aj Komisia a ako to uviedol generálny advokát v bodoch 102 a nasl. svojich návrhov, tieto úvahy tiež platia v prípade ochrany spotrebiteľov upravenej článkom 11 ods. 2 smernice 87/102.
64
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tým, že článok 11 ods. 2 sleduje dvojitý účel uvedený v bode 59 tohto rozsudku, usiluje o pridelenie spotrebiteľovi, za definovaných podmienok, práv voči poskytovateľovi úveru, ktoré idú nad rámec jeho bežných kontraktačných práv (pozri bod 42 tohto rozsudku).
65
Tento účel nemožno dosiahnuť účinným spôsobom, ak by mal spotrebiteľ povinnosť sám uplatniť právo na výkon nápravných opatrení, ktoré má voči
poskytovateľovi úveru podľa ustanovení vnútroštátneho práva preberajúcich článok 11 ods. 2 smernice 87/102, a to najmä z dôvodu nezanedbateľného nebezpečenstva, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením. Ako to uviedol generálny advokát v bode 107 svojich návrhov, skutočnosť, že konanie vo veci samej bolo začaté na návrh manželov Rampion a že ich zastupuje advokát, neodôvodňuje iný záver, pretože problém sa musí rozhodnúť bez ohľadu na konkrétne okolnosti tejto veci. 66
Franfinance v každom prípade tvrdí, že druhá predložená otázka v skutočnosti smeruje k tomu, aby sa umožnilo bez návrhu rozhodnúť o sankcii upravenej vo francúzskom právom pre prípad neuvedenia niektorých údajov, ktoré sa podľa tohto práva musia v predbežnom návrhu viazaného úveru uviesť, t. j. o pozbavení poskytovateľa úveru jeho práva na úroky. Pritom ide o skutočnú „súkromnoprávnu sankciu“, o ktorej nemožno nikdy rozhodnúť bez návrhu, aby nedošlo k porušeniu dispozičnej zásady a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.
67
V tom istom zmysle francúzska vláda na pojednávaní podotkla, pričom odkázala na rozsudok zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen (C-430/93 a C-431/93, Zb. s. I-4705), že ak spotrebiteľ v návrhu neuvedie, aby súd poskytovateľov úveru pozbavil úrokov, ktoré mu spotrebiteľ dlhuje, tento súd nemôže bez návrhu poukázať na neuvedenie v predbežnom návrhu úveru financovaného tovaru alebo služby bez toho, aby rozhodol nad rámec návrhu formulovaného uvedeným spotrebiteľom.
68
V tejto súvislosti treba konštatovať, ako to vyplýva z bodov 55 a 57 tohto rozsudku, že druhá predložená otázka sa týka len článku 11 ods. 2 smernice 87/102 a ustanovení zabezpečujúcich jeho prebratie do vnútroštátneho práva, ktorými sú v tomto prípade podľa vnútroštátneho súdu články L. 311-20 a L. 311-21 spotrebiteľského kódexu. Vo svojom rozhodnutí vnútroštátny súd nedáva nijak dôraz na prípadnú sankciu spočívajúcu v pozbavení poskytovateľa úveru jeho práva na úroky. Ani pred Súdnym dvorom neuviedol, že uvedené ustanovenia spotrebiteľského kódexu túto sankciu upravujú. Ďalej tvrdenia uvedené v predchádzajúcich bodoch nie sú v rámci tejto analýzy, ktorá sa
nezaoberá otázkou, či vnútroštátny súd má možnosť bez návrhu rozhodnúť o sankcii, akú spomína Franfinance, relevantné. 69
Preto treba na druhú predloženú otázku odpovedať tak, že smernica 87/102 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva jej článok 11 ods. 2.
O trovách 70
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: 1.
Články 11 a 14 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998, sa majú vykladať v tom zmysle, že je s nimi v rozpore, ak je právo vykonať nápravné opatrenia podľa článku 11
ods. 2
tejto
smernice,
ktoré
má
spotrebiteľ
voči
poskytovateľovi úveru, viazané na podmienku, aby predbežný návrh úveru uvádzal financovaný tovar alebo poskytnutie služieb. 2.
Smernica 87/102, zmenená a doplnená smernicou 98/7, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva jej článok 11 ods. 2.
Podpisy
* Jazyk konania: francúzština.
