UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH Právnická fakulta
Právna normativita – všeobecné a špecifické znaky právnej normy (Seminárna práca z Teórie práva)
JUDr. Peter Huba Katedra finančného práva a daňového práva
2012
Skôr ako pristúpim k vymedzeniu pojmu právna norma, považujem za potrebné osvetliť pojem norma. Samotný pojem normy nie je vo filozofii a v sociálnych vedách jednoznačne definovaný. Ako jeden z prvých sa ho pokúšal definovať pražský rodák H. Kelsen (1881 – 1973), jeden z najvýznamnejších filozofov práva 20. storočia. Vo svojej hlavnej práci – Všeobecná teorie norem, poukazuje na etymológiu tohto termínu pochádzajúceho z latinčiny a uvádza, že ide predovšetkým o „príkaz, predpis, rozkaz“, ale aj o „zmocnenie, povolenie a derogáciu“. Rozlišuje normy morálky, práva a logiky, hoci v prípade logiky ich existenciu považuje za spornú. Norma je podľa neho výsledok vôľového aktu, ktorý je totožný s normotvorným aktom. Takýto akt je vedomým a zámerným (intencionálnym) ľudským aktom zameraným na iný ľudský akt; stanovuje, že niečo sa má vykonať; týmto aktom niekto predpisuje (prikazuje) konanie, prípadne aj spôsob tohto konania niekomu druhému. Kľúčovým konceptom jeho „všeobecnej teórie noriem“ sa napokon stal koncept „základnej normy“ ako normy, ktorá zdôvodňuje alebo predpokladá sama seba, resp. na dôvod platnosti ktorej sa už nemožno pýtať.1 Možno konštatovať, že norma je elementárnym prvkom každého normatívneho systému (systému regulujúceho ľudské správanie). Norma vo svojom všeobecnom význame je pravidlom stanovujúcim, že niečo má byť. Všetky normy jednotlivých normatívnych systémov majú spoločnú funkciu, ktorou je priamo alebo sprostredkovane regulovať ľudské správanie. Upravujú spôsoby konania v určitých spoločenských situáciách. Rozlišujeme normy s hodnotovým významom (tými sú napríklad normy právne, morálne, náboženské, politické, etc.) a ďalej normy technického charakteru (tými sú napríklad normy technologických postupov, pravidlá slušného správania, športové pravidlá, etc.).2 Každú normu je možné zaradiť do jedného z normatívnych systémov. Všeobecne dochádza k členenie normatívnych systémov na právne a neprávne. Právny normatívny systém tvoria právne normy, ktoré majú, na rozdiel od iných noriem, osobitné spojenie so štátnou mocou. Neprávnymi normatívnymi systémami sú morálka, náboženstvo, politika, etika, normy športu, etc.
1
Spracované z VIŠŇOVSKÝ, E.: K problému noriem a normativity: Základné koncepcie a otázky, Filozofia, roč. 63, 2008, č. 5, s. 389 2 GERLOCH, A.: Teorie práva. 5. upravené vydanie, Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, s. 19
Toto delenie je dôležité z toho hľadiska, že aj keď právny i neprávne systémy regulujú správanie spoločnosti, chýba neprávnym normatívnym systémom priame spojenie so štátnou mocou. To sa prejavuje vo forme, ktorá je štátom stanovená a v štátnom donútení. To ale neznamená, že neprávnym normám chýba akýkoľvek poriadok či forma, ale normy práva sú vždy stanovené alebo uznané štátom. Je nutné dodať, že na jednom štátnom území platí a pôsobí jeden právny systém a naopak nie je výnimkou diverzita neprávnych normatívnych systémov. Pripájam sa k názorom, že pojem právo nie je možné ľahko definovať či popísať, keďže ide o multidimenzionálny a viacvýznamový fenomén, ktorý je nutné skúmať vo viacerých dimenziách, pričom podľa Gerlocha je právo možné skúmať v nasledovných rovinách:3 1. normatívna rovina (právo ako špecifický systém pravidiel regulujúci správanie ľudí, právo ako súbor právnych noriem) 2. sociálna rovina (právo ako systém spoločenských vzťahov determinujúci obsah týchto pravidiel) 3. axiologická rovina (skúma sa hodnotové hľadisko sprostredkované v normatívnej regulácii) 4. mocenská rovina (právo ako prostriedok realizácie štátnej politiky) 5. informačná rovina (právo ako nositeľ informácií pre adresátov noriem) Na základe uvedeného nie je možné právo zužovať len na jeho regulatívnu povahu, ale nemožno túto povahu ani podceňovať, keďže vyjadruje charakter práva ako osobitného spoločenského fenoménu a zároveň sprostredkúva väzbu práva na iné spoločenské normatívne systémy.4 Vzťah medzi právom a ostatnými normatívnymi systémami je veľmi zložitý, keďže každá spoločnosť vyznáva iný komplex hodnôt, čo súvisí aj s odlišným historickým vývojom. Často dochádza k situáciám, že niekedy neprávne normy sa stanú právnymi. Je to vtedy, keď tieto normy sú štátom uznané a získajú štátom stanovenú formu. Možno preto tvrdiť, že právo je otvorený normatívny systém a teda, že do seba zahŕňa aj normy iných normatívnych systémov, ak tak uzná za vhodné (napr. nepokradneš je morálna norma, ale zároveň je aj obsahom trestnoprávnej normy). 3 4
GERLOCH, A.: Teorie práva. 5. upravené vydanie, Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, s. 19 Tamtiež
Na druhej strane je možné konštatovať, že medzi právnymi a neprávnymi normatívnymi systémami je aj množstvo rozdielov. Tieto rozdiely možno vidieť napríklad v rozdielnom spôsobe vzniku a zániku jednotlivých noriem (formálne znaky) či v rozdielnych materiálnych znakoch (napr. vynútiteľnosť či záväznosť). Na druhej strane spoločným znakom všetkých normatívnych systémov je ich regulačná schopnosť. T. Machalová definuje pojem právo prostredníctvom normativity (logického systému právnych viet) a fakticity. Normativita práva nevyjadruje to, aké sú vzťahy spoločného spolužitia ľudí, ale to, aké majú byť. Charakteristickým znakom právnej normativity je záväznosť a vynútiteľnosť. Z povahy normativity práva ďalej vyplýva, že svojim adresátom nielen ukladá, ako sa majú správať, ale zároveň je tiež informuje o tom, aké správanie sa od nich požaduje. Jazykové vyjadrenie toho, čo má byť, má povahu normatívnu (právne vety). Právo necharakterizuje len normativita, ale aj jeho fakticita, ktorá vyjadruje, že právo je skutočne pôsobiacim regulátorom správania ľudí.5 V tejto práci sa budem bližšie venovať normatívnemu hľadisku práva. Podľa Gerlocha podstata normatívnosti spočíva v tom, že každá norma má preskriptívny charakter, to znamená, že stanovuje niečo, čo má byť.6 Spoločným a základným znakom nielen právnych noriem, ale aj morálnych či náboženských noriem, je ich regulatívnosť. Normy vo všeobecnosti upravujú správanie ľudí a zároveň stanovujú, ktoré správanie je žiaduce a aké už nie. Podľa Gerlocha svojou regulatívnosťou sa normy odlišujú od výrokov a hodnotiacich viet, keďže na rozdiel od nich normatívna veta bezprostredne nehodnotí skutočnosti, ale určuje, akým spôsobom je potrebné sa správať.7 Na základe vyššie uvedeného možno vyvodiť, že základným znakom právnej normativity je skutočnosť, že reguluje určité ľudské správanie. Právni teoretici nazývajú spôsoby regulácie správania modalitami normatívnosti. Členenie podľa Gerlocha je nasledovné:8 1. objektívne modality normatívnosti (z hľadiska normotvorcu) a) príkaz b) zákaz 5
MACHALOVÁ, T. In HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008, s. 56 - 57 VEČEŘA, M., GERLOCH, A., SCHLOSSER, A., BERAN, K., RUDENKO, S.: Teória práva. 2. Rozšírené a doplnené vydanie, Bratislava: Poradca podnikateľa, 2008, s. 31 7 GERLOCH, A.: Teorie práva. 5. upravené vydanie, Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, s. 27 8 Spracované podľa: VEČEŘA, M., GERLOCH, A., SCHLOSSER, A., BERAN, K., RUDENKO, S.: Teória práva. 2. Rozšírené a doplnené vydanie, Bratislava: Poradca podnikateľa, 2008, s. 33 6
c) dovolenie 2. subjektívne modality normatívnosti (z hľadiska prijímateľov noriem) a) oprávnenie b) povinnosť Pri tvorbe právnych predpisov sa používajú všetky tri objektívne modality. Trestné právo zakotvuje povinnosti prevažne v podobe zákazov. Finančné a daňové právo je charakteristické prevahou prikazovacích právnych noriem. Pre odvetvia súkromného práva sú typické dispozitívne právne normy. Použitie určitej modality je dané najmä úlohou a poslaním určitého právneho odvetvia v spoločnosti. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na zásadu zákonného dovolenia, ktorá má vyjadrenie v čl. 2 ods. 3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len Ústava SR). Podľa jeho znenia každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Z toho vyplýva, že môže ísť o správanie, ktoré nie je výslovne dovolené zákonom, ale nesmie ísť o správanie obchádzajúce alebo porušujúce zákon. Pre štátne orgány platí zásada enumeratívnosti vyjadrená v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa nej môžu štátne orgány konať iba na základe Ústavy SR, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Právna norma Právna norma je jednou z mnohých druhov noriem. Jednotlivé právne normy tvoria právny normatívny systém - právo. Vysvetlenie pojmu právna norma, respektíve pokusy o definíciu právnej normy je ústredným problémom, ktorým sa zaoberá vo svojich prácach veľa právnych teoretikov. V tejto časti práce uvediem názory vybraných právnych teoretikov ktoré sa týkajú problematiky pojmu právna norma a jej znakov. Podľa Viktora Knappa nie je nutné vytvoriť definíciu právnej normy s poukazom na to, že je potrebné a z pedagogického hľadiska prínosnejšie, vysvetliť pojem právna norma z hľadiska regulačného pôsobenia právnej normy v spoločnosti. Podľa neho je možné pozerať na regulačné pôsobenie právnej normy z hľadiska kvantitatívneho a z hľadiska kvalitatívneho. Z hľadiska kvantitatívneho je nutné sa zaoberať vzťahom právnej normy ako jedného z výstavbových prvkov systému. Právna norma je potom chápaná ako najmenšia, ešte
zmysluplná, časť právneho poriadku. Právna norma je síce sama ďalej štruktúrovaná (skladá sa z jednotlivých štrukturálnych častí), ale sama je zároveň elementárnou súčasťou právneho poriadku. Vnútornú štruktúru právnej normy tvorí hypotéza, dispozícia a sankcia alebo jednotlivé modality správania (vo forme príkazu, zákazu alebo dovolenia). Tieto štrukturálne časti právne normy však nie sú jednotky právneho poriadku. Právny poriadok tak možno obrazne prirovnať k domu, ktorý je postavený z tehál, kde každá tehla predstavuje právnu normu. Z hľadiska kvalitatívneho je dôležité zistiť, čím sa právna norma líši od iných noriem neprávnych normatívnych systémov. Právna norma sa od ostatných noriem líši charakteristickými znakmi, ktorých súhrn tvorí jej špecifickú stránku. Týmito špecifickými znakmi sú materiálne a formálne znaky. Podľa Knappa "právnu normu možno chápať ako jazykový výraz príkazu, zákazu a dovolenia. Z toho vyplýva, že právna norma je nehmotná, je to myšlienkový (ideálny) útvar, ktorý však v systéme písaného práva, ako je náš, musí byť nevyhnutne vyjadrený písomne, a to formálne, uverejnením v Zbierke zákonov."9 Právna norma je charakteristická svojimi znakmi, ktoré ju odlišujú od ostatných noriem jednotlivých normatívnych systémov. Podľa Knappa rozlišujeme formálne a materiálne znaky právnej normy. Formálne znaky právnej normy sú oblasťou, ktorou sa zaoberá veda ústavného práva. Jedná sa predovšetkým o otázky pôvodu právnej normy a ďalších zákonom stanovených predpokladov, ako je náležitá forma, v ktorej je právna norma publikovaná. Za materiálne znaky považuje regulatívnosť, právnu záväznosť, všeobecnosť a vynútiteľnosť štátnou mocou.10 Aleš Gerloch vymedzil pojem právna norma nasledovne: "Právne normy sú všeobecne záväzné pravidlá ľudského správania, stanovené alebo uznané štátom (resp. medzinárodným spoločenstvom štátov), ktorých porušenie štát (resp. štátmi vytvorené medzinárodné inštitúcie) sankcionujú.“ Z uvedenej definície právnej normy je možné určiť charakteristické znaky právnej normy, ktorými sú záväznosť, formálna určitosť, všeobecnosť a vynútiteľnosť. Na základe štúdia a rozboru prác vybraných právnych teoretikov zastávam názor, že všeobecným znakom právnej normy, ktorý je spoločným aj pre normy iných normatívnych systémov, je regulatívnosť. Medzi špecifické znaky právnej normy, ktoré ich odlišujú od iných druhov noriem, patrí záväznosť, štátom stanovená alebo uznaná forma, všeobecnosť a 9 10
KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 1995, s. 147 KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 1995, s. 148
vynútiteľnosť štátnou mocou. Zároveň musia byť všetky tieto znaky naplnené kumulatívne, aby danú normu bolo možné pokladať za normu právnu. Všeobecné znaky právnej normy Regulatívnosť Regulatívnosť
právnej
normy
vyplýva
už
z
jej
samotného
charakteru
ako
spoločenskej regulatívy. Právna norma nie je len "nejaká" veta stanovujúca určitú modalitu správania (čo má byť) s akýmkoľvek obsahom. Právne normy sú vydávané právotvorným subjektom za účelom dosiahnutia určitého cieľa, ktorým je regulácia jednotlivých vzťahov v spoločnosti. Je potrebné upozorniť, že predmet, ktorého sa právna norma týka a vyslovuje o ňom, že niečo má byť, musí byť regulovateľný. Podľa Kanppa, ak by nebol naplnený tento znak právne normy, znamenalo by to, že by išlo len o akúsi zdanlivú právnu normu, teda takú, ktorá by síce obsahovala potrebné formálne znaky, ale ako právna norma by nemohla pôsobiť napr. právna norma prikazujúca manželom mať tri deti. Špecifické znaky právnej normy Záväznosť Záväznosť právnej normy vyplýva z toho, že je prejavom štátnej vôle, ktorá smeruje k uskutočneniu spoločenského záujmu, t.j. k založeniu právnych následkov.11 Právna norma je záväzným pravidlom správania, pretože stanovuje oprávnenia a povinnosti. Oprávnenie sa vymedzuje ako možnosť určitého správania zaručeného právnou normou a povinnosť ako nutnosť určitého správania pod hrozbou sankcie.12 Objavujú sa názory, ktoré s poukazom na odporúčaný charakter právnej normy tento materiálny znak popierajú, avšak týmto názorom možno dať len veľmi ťažko za pravdu. Záväznosť vyplýva už zo samotnej spoločenskej podstaty právnej normy. Ak by boli akceptované aj právne normy nezáväzné (t.j. také, ktoré iba odporúčajú či radia), eliminoval by sa tak rozdiel medzi právnymi normami a normami neprávnych normatívnych systémov iba na úroveň formálnych znakov a právne normy by tak stratili svoju spoločenskú podstatu.13 Pri tejto koncepcii právnej normy by totiž bola právnou normou akákoľvek norma, ktorá by bola vydaná legislatívnym orgánom a ktorá by bola 11
Pozri bližšie: BRÖSTL, A. - DOBROVIČOVÁ, G. - KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2004, s. 69 12 GERLOCH, A.: Teorie práva. 5. upravené vydanie, Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, s. 34 13 Pozri viac: KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 1995, s. 148
náležite publikovaná. Možno teda konštatovať, že ak by niektorá norma stanovila určité pravidlo správania za súčasného splnenia formálnych znakov, ale nestanovila by dané pravidlo správania ako právne záväzné, nebola by normou právnou. Štátom stanovená alebo uznaná forma Tu možno konštatovať, že právnou normou je len taká norma, ktorá je obsiahnutá v štátom stanovenej alebo uznanej forme. Štát zvyčajne v ústavných zákonoch stanovuje legislatívne procedúry prijímania právnych noriem i ich formu. Vymedzuje sa tak právny poriadok štátu ako súhrn prameňov práva konkrétneho štátu. Prameňmi práva sú zákony, normatívne právne zmluvy, etc. Všeobecnosť Všeobecnosť právnej normy je špecifický znak, ktorý úzko súvisí so záväznosťou. Aby sa jednalo o právnu normu je potrebné, aby jej záväznosť bola všeobecná. Všeobecnosť právnej normy spočíva jednak v univerzálnosti predmetu právnej úpravy a tiež v univerzálnosti subjektov právnej normy.14 Všeobecnosťou predmetu právnej úpravy sa má na mysli to, že právna norma generálne vymedzuje svoju skutkovú podstatu. Predmet právnej normy sa nemôže týkať len konkrétneho prípadu, ale musí sa vzťahovať k neurčitému počtu prípadov. Keby tomu tak nebolo, ustanovenie danej právnej úpravy by nebolo právnou normou, ale jednalo by sa len o individuálny právny predpis, ktorým by bolo napríklad správne rozhodnutie. V prípade všeobecnosti, čo sa týka subjektu právnej normy, je možné vypozorovať dva aspekty. Jedným aspektom je absolútna pôsobnosť (právna norma vzťahujúce sa na všetky subjekty) a tým druhým je relatívna pôsobnosť (právna norma vzťahujúce sa na určitú skupinu subjektov). Pre posúdenie všeobecnosti právnej normy nie je teda rozhodujúci počet subjektov s poukazom na to, že nie každá právna norma je adresovaná všetkým subjektom. Počet subjektov právne normy nemusí byť neobmedzený. Právna norma nemôže byť adresovaná menovite určitému subjektu, ale musí byť adresovaná určenej množine subjektov vymedzenej určitými všeobecnými znakmi. Pre posúdenie všeobecnosti právnej normy teda nezáleží na počte jej subjektov, ale záleží na spôsobe ich určenia.15 Jednotlivé právne normy majú rôzne počty adresátov. Množina subjektov môže byť jednak veľmi početná (napr. ,,Kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na desať až
14
Pozri viac: KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 1995, s. 149 Pozri bližšie: BRÖSTL, A. - DOBROVIČOVÁ, G. - KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2004, s. 70 15
pätnásť rokov'') alebo môže mať aj malý počet adresátov ako je to napr. pri vojakoch. V krajnom prípade môže byť adresátom len jeden subjekt (napr. Národná rada SR, generálny prokurátor). Pripájam sa k názoru, podľa ktorého je všeobecnosť právnej normy (čo do počtu jej subjektov) daná vtedy, keď norma pôsobí absolútne (univerzálne) a zároveň je vo svojom relatívnom pôsobení adresovaná všetkým subjektom tvoriacim prvky určitej skupiny bez toho, aby bola právne či sociálne diskriminačná.16 Vynútiteľnosť štátnou mocou Tento znak právnej normy je úzko spätý s právnou záväznosťou. Nedá sa však domnievať, že právna norma je právne záväzná preto, že je vykonateľná štátnym donútením. Ako bolo uvedené vyššie, záväznosť právnej normy vyplýva z jej spoločenskej podstaty. Vynútiteľnosť štátnou mocou nastupuje v prípade nesplnenia právnej povinnosti subjektom, ktorému bola táto povinnosť právnou normou určená. Jednotlivé právne normy stanovujú svojim adresátom právne povinnosti z čoho však nevyplýva, že táto povinnosť bude adresátom dobrovoľne splnená, ani to, že ho k tomu donúti nejaká moc alebo ho postihne sankcia za nesplnenie stanovenej povinnosti. Vynútiteľnosť právnych povinností je až na výnimky (napr. svojpomoc) monopolom štátu a možnosť vynútiť splnenie povinnosti je znakom, ktorý odlišuje právne normy od iných spoločenských noriem.17 Štátne donútenia možno chápať v užšom alebo širšom význame. V najužšom význame štátne donútenie znamená fyzické donútenie (napr. exekúcia), ktoré je prostriedkom na vymoženie splnenia stanovenej povinnosti. V širšom význame sa štátnym donútením rozumie ako donútenie priame, tak i donútenie nepriame. Štátne donútenie je potrebné chápať ako štátnu starostlivosť o dodržiavanie právnych noriem.18 Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že by mohli nastať isté problémy, čo sa týka problematiky štátneho donútenia pri právnych normách dovoľujúcich (teda takých, ktoré ponechávajú na vôli subjektu, či sa určitým spôsobom zachová a spôsobí tak právnou normou predpokladané následky). Riešenie daného problému možno vyjadriť tak, že všade tam, kde právna norma stanovuje určité dovolenie subjektu "X" je zároveň zákaz určitého správania subjektu "Y", ktoré by porušovalo dovolené správanie subjektu "X". Dovoľujúca právna norma je implicitne normou zakazujúcou.19 Znamená to teda, že štátna moc nenúti nikoho, aby sa správal tak, ako je mu dovolené, ale potenciálne núti ktorýkoľvek 16
KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C.H.Beck, 1995, s. 151 VEČEŘA, M., GERLOCH, A., SCHLOSSER, A., BERAN, K., RUDENKO, S.: Teória práva. 2. rozšírené a doplnené vydanie, Bratislava: Poradca podnikateľa, 2008, s. 24 18 KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 152 19 KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 153 17
subjekt, ktorý ho vo výkone dovoleného správania ruší, aby od toho upustil. Ako príklad pre osvetlenie problematiky tzv. dovoľujúcich právnych noriem a vymožiteľnosťou možno uviesť vlastnícke právo. Vlastnícke právo v subjektívnom zmysle možno charakterizovať ako právom zakotvenú možnosť vlastníka v medziach stanovených právnym poriadkom držať a užívať veci a nakladať s nimi podľa svojej úvahy a vo svojom záujme. Toto subjektívne právo obsahuje právne zabezpečenú možnosť vlastníka domáhať sa od každého zdržanie sa užívania veci vlastníka proti jeho vôli a zároveň zdržanie sa správania rušiaceho vlastníka vo výkone jeho práva. Zakázaným konaním je teda to, ktoré implicitne odporuje dovolenému správaniu; v prípade vlastníckeho práva je dovoleným konaním vec užívať, zakazuje sa teda vec užívať všetkým ostatným (až na určité výnimky ako je súhlas vlastníka alebo výnimiek na základe zákona).
Použitá literatúra 1. BRÖSTL, A. - DOBROVIČOVÁ, G. - KANÁRIK, I.: Teória práva. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2004, s. 169, ISBN 80-7097-559-8 2. GERLOCH, A.: Teorie práva. 5. upravené vydanie, Plzeň: Aleš Čeněk, 2009 3. HARVÁNEK, J. a kol.: Teorie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008, s. 496, ISBN 978-8073801-04-5 4. KNAPP, V. Teorie práva. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 247, ISBN 80-7179028-1 5. VEČEŘA, M., GERLOCH, A., SCHLOSSER, A., BERAN, K., RUDENKO, S.: Teória práva. 2. rozšírené a doplnené vydanie, Bratislava: Poradca podnikateľa, 2008, s. 344, ISBN 978-80-89363-21-6 6. VIŠŇOVSKÝ, E.: K problému noriem a normativity: Základné koncepcie a otázky, Filozofia, roč. 63, 2008, č. 5
