MetODICKO-PEDAGOGICKÉ CENTRUM
Poradenské zručnosti pre prácu s adolescentmi Zuzana vojtová
Bratislava 2012
Názov: Autor: Recenzenti:
Poradenské zručnosti pre prácu s adolescentmi Mgr. Zuzana Vojtová PhDr. Alena Kopányiová, PhD. PhDr. Eva Smiková, PhD.
Vydavateľ: Odborná redaktorka: Grafická úprava: Vydanie: Rok vydania: Počet strán: ISBN
Metodicko-pedagogické centrum v Bratislave Mgr. Sylvia Laczová Ing. Monika Chovancová 1. 2012 76 978-80-8052-406-7
OBSAH ÚVOD
4
1
5
2
3
4 5
Špecifiká vývinového obdobia adolescencie 1.1 Rozvíjanie odolnosti – posilňovanie sociálno-emocionálnej schopnosti adolescentov 1.2 Ciele nevhodného správania 1.2.1 Základné pravidlá ako porozumieť dospievajúcim Úvod do poradenského procesu 2.1 Pojem poradenstva 2.1.1 Poradenstvo a psychoterapia 2.2 Pojem a ciele pedagogicko-psychologického poradenstva Postup práce s klientom 3.1 Vonkajšie podmienky poradenského procesu 3.2 Fázy poradenského procesu 3.3 Prvé sedenie 3.4 Ďalšie stretnutia 3.5 Proces zmeny 3.5.1 Stanovenie cieľov poradenstva – plánovanie 3.5.2 Poradenská zmluva 3.6 Metódy práce s klientom 3.6.1 Diagnostika v poradenstve 3.6.2 Niektoré poradenské metódy a techniky Facilitácia zmien v sociálnom prostredí adolescenta Motivačné rozhovory 5.1 Cieľové skupiny indikované pre využitie metódy MR 5.2 Opis metódy motivačných rozhovorov 5.2.1 Vznik metódy motivačných rozhovorov 5.2.2 Proces zmeny podľa Prochasku a DiClementeho 5.2.3 Princípy motivačných rozhovorov 5.2.4 Fázy metódy motivačných rozhovorov 5.3 Špecifiká motivačných rozhovorov s adolescentmi
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV
15 17 22 24 24 28 30 33 33 33 34 38 39 39 43 47 47 48 53 57 57 58 58 59 62 65 72 74
ÚVOD
Vývinové obdobie adolescencie je charakterizované konsolidovaním duševného života (proti krízam a labilite puberty), kryštalizáciou postojov a názorov, najmä rozumovým psychickým zrením. Dochádza k rozvinutiu sebavedomia, sebaistoty, samostatnosti a k integrácii osobnosti. Jedinec dosahuje už takmer vrchol rozumových schopností. V období adolescencie sú mladí ľudia konfrontovaní s problémom sebaurčenia a identity. Užívanie alkoholu a drog, samovražedné konanie, problémy v komunikácii s autoritami či problémy v škole, všetky tieto ťažkosti sú vyvolávané biologickými zmenami, ako aj so sociálnymi a medzikultúrnymi rozdielmi. Miera prežívaného stresu je v tomto období vysoká a môže viesť k pocitu úzkosti a depresii. Normálnou vývinovou úlohou adolescentov je vytvoriť si pozitívnu sebaidentitu, preto je ústredným motívom úspešného poradenstva dospievajúcich tomuto procesu napomáhať. Poradenstvo s adolescentmi má však svoje špecifiká a často je považované za náročnejšie v porovnaní s mladšími deťmi či dospelými, keďže úspešný proces poradenstva často znemožňuje nedôvera adolescenta k dospelému a chýbajúca motivácia k zmene. V tejto publikácii prezentujeme základné informácie o tomto vývinovom období, predstavujeme hlavné zložky poradenského procesu a vybrané špecifiká poradenstva u adolescentov. Poslednú časť sme venovali predstaveniu efektívnej a praktickej poradenskej metódy motivačných rozhovorov.
4
1 Špecifiká vývinového obdobia adolescencie
V rámci poradenstva adolescentov je nevyhnutné podrobne poznať špecifiká jednotlivých štádií dospievania, teda aj vývinových úloh, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú a sú ovplyvňované ťažkosťami v správaní a prežívaní dospievajúcich. V základnom, biologickom zmysle môžeme za obdobie dospievania považovať životný úsek ohraničený na jednej strane prvými známkami pohlavného dozrievania a zreteľnou akceleráciou rastu, na druhej strane dovŕšením plnej pohlavnej zrelosti a dokončením telesného rastu (Langmeier, Krejčířová, 1998). Adolescencia je časovo rozsiahle obdobie od 10 ‒ 11 rokov do 20 ‒ 22 rokov. Často sa rozdeľuje na časovo kratšie úseky, ktoré sú kvalitatívne rozdielne. V európskej literatúre sa toto obdobie dospievania rozdeľuje, ako uvádza Vágnerová (2000), na obdobie pubescencie medzi 11. až 15. rokom a adolescencie medzi 15. až 20. rokom života. V americkej literatúre sa termínom adolescencia označuje celé obdobie dospievania (napr. Atkinson, 2003). Keďže adolescenciu začíname chápať takto aj u nás, budeme vychádzať z rozdelenia tohto obdobia na tri fázy podľa Macka (2003). 1. fáza – včasná adolescencia (10 – 13): naštartovanie pohlavného dozrievania, psychické a sociálne zmeny sa dajú považovať za dôsledok pubertálnych zmien, záujem o rovesníkov opačného pohlavia, posilňovaný prejaveným pohlavným pudom; význam školskej úspešnosti, napredovanie v kognitívnom vývine. 2. fáza – stredná adolescencia (14 – 16): premena dieťaťa na biologicky zrelého dospelého, schopného sexuálnej reprodukcie, podľa Eriksona sa jedná o obdobie odlíšenia od svojho okolia, snaha byť jedineční, obdobie hľadania vlastnej identity, boja s pocitmi neistoty a pochybnosťami o sebe, o svojom mieste v spoločnosti (In Langmeier, Krejčířová, 1998), rozhodovanie o profesijnom a vzdelanostnom smerovaní, vyrovnávanie sa s rovesníckym nátlakom, konfrontovanie sa s rodinnými vzťahmi. 5
3. fáza – neskorá adolescencia (17 – 22): ukončenie toho obdobia je individuálne, komplexnejšie zmeny v psychickej a sociálnej oblasti, nadobúdanie nových sociálnych rolí, intimita, osamostatňovanie, práca, vyrovnávanie sa so psychologickým a emocionálnym stresom, integrácia osobnosti. Vývinové úlohy podľa Havighursta (In Macek, 2003): o prijatie vlastného tela, fyzických zmien a pohlavnej roly, o kognitívna flexibilita, abstraktné myslenie, schopnosť aplikovať intelekt. potenciál v každodennej aktivite, o zmena vzťahu k dospelým, nadobúdanie autonómie, emocionálnu závislosť nahrádza vzájomný rešpekt a kooperácia, o uplatnenie emocionálneho a kognitívneho potenciálu vo vrstovníckych vzťahoch, schopnosť a spôsobilosť vytvárať a udržovať vrstovnícke vzťahy oboch pohlaví, o získavanie skúseností z erotického vzťahu, príprava na partnerský a rodinný život, o rozvoj intelektu, emocionality a interpersonálnych zručností – kompetencie na sociálne zodpovedné správanie, o predstava o budúcich prioritách, osobných cieľoch a štýle života, o ujasnenie si hierarchie hodnôt, reflexia, svetonázor. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že hlavné úlohy adolescencie súvisia s biologickým a psychosexuálnym zrením, ako aj so zrením v oblasti tvorby identity, spôsobu myslenia, hodnôt, predstáv o vlastnom živote a samostatnosti. Tieto informácie možno použiť najmä pri snahe o porozumenie problémom a pohľadu adolescenta, ale tiež v kontakte s rodičmi, keď sa najmä úzkostnejší rodičia upokoja, ak dostanú informáciu, že to, čo sa deje s ich dieťaťom, je súčasťou prirodzeného vývinu. Dôležitou úlohou adolescencie je dosiahnuť úroveň zrelej a kultivovanej osobnosti. Adolescent prežíva proces individualizácie, teda uvedomovania a upevňovania si novej osobitnej štruktúry cieľov, postojov, hodnôt a prejavov. Zároveň prechádza procesom socializácie a kultivácie, čím sa myslí jeho včleňovanie 6
sa do užších a širších spoločenských vzťahov. Obdobie adolescencie ohraničujú dva sociálne medzníky:
ukončenie povinnej školskej dochádzky, zavŕšenie prípravného profesijného obdobia, nástup do zamestnania (okrem vysokoškolákov).
Ďalším sociálnym medzníkom je dosiahnutie plnoletosti, ktorá adolescenta robí spôsobilým na právne úkony a plne zodpovedným za svoje správanie. Adolescencia je prechodové obdobie od detstva, cez pubertu k dospelosti. V súvislosti s prechodom tohto obdobia Erikson hovorí o psychosociálnom moratóriu (In Vágnerová, 2000). Dospelosť sa totiž adolescentom javí príliš náročná či málo príťažlivá, preto majú tendenciu ju odložiť. Bránia sa všetkému, čo vyžaduje zodpovednosť a plnenie si povinností. Sú schopní byť samostatní a zodpovední, ale odmietajú to. Moratórium znamená potrebu niečo zastaviť, zabrzdiť, čo inak môžeme označiť za prejav nezrelosti. Adolescenti si dočasne vytvárajú svoju vlastnú kultúru, ktorá sa obyčajne prejavuje ako demonštrovaná potreba voľnosti a experimentovania, ako nechuť definitívne riešiť vlastnú situáciu. Žijú s predstavou večnej mladosti a sily, so subjektívnym pocitom privilegovanosti a imunity voči rizikám a dôraz kladú na aktuálne prežívanie. Hoci odmietajú hodnoty a štýl života rodičovskej generácie rovnako ako pubescenti, na rozdiel od nich neprotestujú, ale ich ignorujú. Budúcnosť pre adolescenta znamená slobodu a možnosť voľby. Zameriava sa primárne na súčasnosť, čo je dôvodom častých konfliktov s dospelými, rodičmi a učiteľmi, pre ktorých je význam budúcnosti viac dôležitý. Základné charakteristiky obdobia adolescencie určujú vývinové ukazovatele uvedené v nasledujúcej tabuľke od Rusnákovej (2007).
7
Vývinové ukazovatele adolescencie ukazovateľ
Idealizmus
Vstup do života, do zamestnania, vzťahy mimo rodiny
Hľadanie cesty k finančnej alebo citovej nezávislosti
Má trvalejšie vzťahy s opačným pohlavím
Cíti sa dospelý ako rovnocenný člen rodiny
dôsledky pre adolescenta Snaží sa byť činorodý/á v spoločenskej alebo politickej oblasti. Idealizmus hľadá v náboženských sektách a kultoch. Má tendenciu pracovať ako dobrovoľník/čka v rôznych charitatívnych a dobročinných organizáciách.
vplyv na sociálne okolie Rodičia sa trápia, keď ich dieťa konvertuje na iné náboženstvo, keď sa celkovo odvracia od rodinných tradícií. Učitelia majú obavu, že adolescent je fanatický a ovplyvní svojím presvedčením ostatných v triede, je ochotný prerušiť alebo aj zanechať štúdium. Je nútený/á učiť sa zvládať Rodičovská túžba ochraňovať deti vedie často stres. Namiesto dovolenky s rodinou zvykne dávať ku konfliktom. Rodičia prednosť priateľom. majú možnosť stráviť dovolenku podľa svojich predstáv. Učitelia môžu mať skúsenosť s pasivitou, neistotou a nestálosťou adolescenta pri výbere jeho budúceho povolania. Neistota a strach Rodičia podporujú z budúcnosti pôsobia na finančne adolescenta, náladu, sebaistotu a sebaúctu. ktorý už je citovo nezávislý. Vzájomné vzťahy sa zvyknú narušiť. Adolescent si často privyrába počas štúdia a tak výška jeho príjmov sa môže odrážať na zhoršenom prospechu a zníženej motivácii ku štúdiu. Máva vážnu známosť a trávi Rodičia majú obavy s ňou viac času. z príliš vážnych známostí. Majú strach, aby neutrpel školský prospech. Má dojem, že svet chápe Rodičia zisťujú, že sa k nim lepšie ako jeho autority ‒ dieťa správa zhovievavo rodičia a učitelia. a táto zmena úloh sa im nepáči. Adolescent môže dávať učiteľom pocítiť, že má patent na rozum.
8
Adolescent je takmer pripravený na úlohu nezávislého samostatného dospelého – dosahuje sociálnu zrelosť
Možno bude chcieť odísť, alebo odíde z domu a začne žiť samostatne.
Po odchode detí si musia rodičia upraviť svoje vzájomné vzťahy.
Telesné zmeny a telo ako súčasť identity v adolescencii Vstup do fázy adolescencie je z biologickej stránky ohraničený pohlavným dozretím. Somatický vývin je ukončený, telo rastie ďalej, aj keď pomalšie a jeho tvar dostáva dospelú podobu. V adolescencii mohutnie svalstvo a výrazne sa zvyšuje svalová sila u chlapcov. Chlapci dosahujú veľkú fyzickú výkonnosť najmä v športe, zároveň je to obdobie ich najväčšej sexuálnej apetencie. Dievčatá majú ladnejšie pohyby a rovnako sú práve v tomto období schopné dosahovať vrcholné športové výkony. Reprodukčné orgány oboch pohlaví sú v plnej činnosti. Dôležitou súčasťou identity adolescenta je jeho telesný vzhľad. Adolescent sa svojím telom až narcisticky zaoberá, čo súvisí i so sociokultúrnym trendom, ktorý vysoko oceňuje mladosť a krásu. Vlastné telo adolescent posudzuje podľa aktuálneho štandardu atraktivity a zároveň sa porovnáva i s vrstovníkmi. Telesný vzhľad sa môže stať dominantnou súčasťou identity adolescenta. Pokiaľ zodpovedá aktuálnemu ideálu krásy, posilňuje sebavedomie dospievajúceho a pomáha mu dosahovať prestíž, najmä vo vzťahu k opačnému pohlaviu. Naopak, znevýhodnení a neistotou ohrození v oblasti telesnej identity sú dospievajúci s funkčným alebo estetickým handicapom. Problémy v oblasti telesnej identity môže zapríčiniť oneskorené sexuálne dozrievanie. Navonok pôsobia ako deti, pritom nimi nie sú, ani sa s touto rolou nestotožňujú. Takýto adolescent získava podradenú rolu a prestíž si musí kompenzovať výborným výkonom v inej oblasti. Pre adolescenta je zovňajšok a jeho atraktivita prostriedkom na dosiahnutie sociálnej akceptácie, sociálnej pozície a prestíže. Adolescent sa potrebuje páčiť sebe aj iným, aby sa tak mohol ubezpečiť o svojej hodnote. Ešte dôležitejší je výzor pre dievčatá. Vo väčšine prípadov je ich sebahodnota podriadená telesnému ideálu krásy, ktorý diktujú médiá. Vonkajší zjav možno ľahšie a rýchlejšie ovplyvňovať ako napr. psychické vlastnosti, alebo samotné správanie dospievajúceho. 9
Výška postavy je v období adolescencie porovnateľná s výškou dospelého človeka, čím sa zároveň mení na fyzickej úrovni vzťah s autoritou. V tejto oblasti už adolescent nepôsobí ako podriadený, lebo jeho výška symbolizuje rovnocennosť a podporuje jeho sebavedomie. Adolescencia je obdobie plnej fyzickej výkonnosti. Fyzická sila je kompetenciou, ktorá potvrdzuje sebestačnosť a potlačuje neistotu. Poznávacie procesy v adolescencii Novou tendenciou v kognitívnom vývine adolescentov je systematizácia poznatkov. Pracujú stále samostatnejšie, nachádzajú nové a hlbšie súvislosti a vzťahy, až si postupne vytvoria široké pojmové základy odboru. Začínajú samostatne tvoriť, plánovať, utrieďujú si osobné životné hodnoty, prehodnocujú si svetový názor a pod. V adolescencii je zameranie pozornosti podstatne vyhranenejšie, zvlášť v oblasti špecializácie sa výraznejšie zameriava na funkčnú významnosť javu a vzťahu k realite. Dovŕšením rozvoja myšlienkových operácií tiež mizne kognitívny egocentrizmus – ilúzia, že som stredom sveta. Koncentrácia pozornosti je v adolescencii stabilnejšia a presnejšia, než v puberte a spája sa s uplatnením abstrakcie, širších poznatkov a životných skúseností. Najviac prevažuje logická pamäť, hoci mechanická pamäť nestráca svoj význam ani napriek krátkodobému efektu. V tejto oblasti jestvujú určité rozdiely medzi pohlaviami. Chlapci väčšinou prejavujú nechuť k mechanickému učeniu, výrazne lepšie si zapamätajú to, čo ich zaujíma. Počas vývinu sa nemení základná fáza postupu riešenia problémov, ale podieľajú sa na nich stále vyššie myšlienkové operácie. Kvalita je daná nielen rozsahom a usporiadaním osvojených poznatkov a osobných skúseností, ale najmä metodickosťou a aktuálnym úsilím pri zbere a spracovaní údajov. Adolescenti už myslia spoľahlivo na úrovni formálnych operácií, v rovine abstraktnej a pri skúmaní určitého javu sledujú podiel všetkých jeho faktorov. Sú teda schopní vytvárať si hypotézy a postupnými krokmi ich overovať, v myslení sú flexibilní a schopní používať nové spôsoby riešenia. Ide o schopnosť využívať divergentné myslenie. Adolescenti preferujú jednoznačné, zásadné a rýchle riešenia situácií, ktoré vedú k istote. Kompromis chápu ako menej kvalitné riešenie a nie príliš žiaduce. Úsudok v tomto veku môže byť ľahko ovplyvnený 10
emocionálne. Adolescent sa dokáže nadchnúť a jeho nadšenie dokáže zaťažiť i jeho úvahy. Vlastná negatívna skúsenosť, ktorú adolescent získa, môže mať pre neho význam na korigovanie vlastného správania. S úrovňou myslenia súvisí inteligencia ako súbor rozumových schopností, ktoré umožňujú samostatne a kvalitne riešiť rôzne zložité problémy. Vrchol rozvoja inteligenčných schopností je vo veku 18 rokov. Úroveň inteligencie potom zostáva dlhý čas na rovnakej hladine, potom prirodzeným a postupným procesom starnutia pomaly klesá. Emocionalita a vzťahy v adolescencii Adolescencia ako vrcholové štádium emancipácie vedie k prekonaniu citového zmätku, k snahe o porozumenie sebe samému, vlastným preferenciám a snahám. Vonkajšie kultúrne vzory a normy prijímajú adolescenti už nielen s väčším pochopením, v porovnaní s pubertou, ale aj kritickejšie. Opierajú sa pri tom o stále viac ovládanú emocionalitu, dostatok skúseností na hodnotenie, ucelenejší obraz seba a sveta, ale aj o dozrievajúce osobnostné systémy cieľa, ideálu a hodnôt. Špecifické zvláštnosti identity niektorých adolescentov: Preferujú intenzívne zážitky (rýchla jazda, hlučná hudba, potápanie do hĺbok a pod.) s cieľom dosiahnuť určité maximum. Usilujú sa o absolútne riešenie. Citovo a morálne akceptujú len absolútne platné, čo je hodnotné a isté – prehnané aktivity s určitou ideou. Všetko chcú dosiahnuť hneď a neodkladne. Odklad pre nich znamená záťaž (rýchle známosti, neuvážený sobáš, gambleri, zlodeji áut a pod. (Vágnerová, 2000) Adolescent – láska a sexualita Na utváranie identity adolescenta významne vplývajú partnerské vzťahy, ktoré bývajú neraz komplikované. Prechod do dospelosti je definovaný schopnosťou dosiahnuť vzťahovú intimitu. To vyžaduje určitú mieru prispôsobenia, a tá vyžaduje zrelú a stabilizovanú identitu, inak bude adolescent cítiť úzkosť a ohrozenie. Intímne partnerstvo predstavuje získanie nových zážitkov a skúseností, ale kvôli nim sa musí aj niečoho vzdať. Preto nie je trvalejší vzťah v adolescencii bežný, najmä u chlapcov. 11
Obdobie adolescencie je najčastejšie obdobím prvého pohlavného styku. Túžbu milovať a s niekým chodiť podporujú filmy, príklady starších spolužiakov a knihy. Prvé zbližovanie väčšinou iniciujú dievčatá. Smeruje skôr ku spoločným činnostiam, spojeným so snahou o vzájomné upútanie pozornosti, ktoré vedie neskôr k prvej zamilovanosti. Heterosexuálny vzťah je v tomto období len druhotným dôsledkom sociálneho štandardu vrstovníkov – dôkazom kompetencie, alebo len overovaním atraktivity u druhého pohlavia. Postupne sa stáva záujem o chodenie v pároch obojstranným, zamilovanosť sa spája s pocitom vysokého hodnotenia partnera a s potrebou vzájomného kontaktu. Stáva sa skutočnou potrebou, ktorá má viacero úrovní – psychickú, sociálnu a telesnú. Lásku môžeme chápať ako prejav potreby poznania, najmä sebapoznania na inej úrovni. Adolescentné lásky majú charakter experimentovania, preto zvyknú mať krátku trvácnosť. U študentov sa občas vyskytuje tzv. školská láska (priateľstvo s erotickými prvkami). Predstavuje akúsi náhradnú formu, prechodné obdobie v očakávaní skutočného citu. Niekedy máva charakter promiskuity, lebo súvisí s odkladaním zodpovednosti. Adolescenti často striedajú partnerov svojich milostných hier, experimentujú a chcú si užiť čo najviac. To je dôvod, prečo adolescenciu označujeme za polygamné štádium sexuálneho vývinu. V prijateľnej miere sa dnes tieto prejavy tolerujú, pretože chýba jasná kultúrna norma, o ktorú by sa dalo oprieť. Zrelší adolescenti majú sklon k hlbším, zodpovednejším vzťahom, v ktorých dominuje láska nad sexualitou. Berú svoj vzťah zodpovedne, vážne a uvažujú do budúcnosti nad manželstvom. Adolescent a vrstovníci Vzťahy s vrstovníkmi majú pre adolescenta veľký význam. Umožňujú mu dokončiť jednu z najdôležitejších úloh v tomto období – emancipáciu od rodiny a postupné osamostatnenie sa. V týchto vzťahoch sa im darí uspokojiť niektoré dôležité psychické potreby.
Potreba stimulácie – spoločná účasť na rôznych aktivitách a zdieľanie zážitkov pri hudbe, tanci na diskotékach. Je to pre adolescentov dobrý spôsob relaxácie, uvoľnenia napätia, úzkosti a telesnej energie.
12
Vrstovníci uspokojujú potrebu orientácie a zmysluplného učenia – spoločne experimentujú pri riešení určitých situácií. Adolescenti sa porovnávajú, čo ich vedie k lepšiemu sebapoznaniu a zároveň spolu zdieľajú pocity a zážitky. Takúto skúsenosť adolescent nemôže získať v rodine, vo vzťahu s rodičmi alebo starými rodičmi. Vrstovníci postupne nahrádzajú rodinu v oblasti uspokojovania potreby citovej istoty a bezpečia – postupne sa odpútavajú od rodiny, čím strácajú citové zázemie, ktoré im poskytovala. Adolescent hľadá oporu u vrstovníkov, ktorí sú v podobnej životnej situácii. Pocit istoty v adolescencii uspokojujú vrstovnícke vzťahy. Na konci tohto obdobia sa mení vzťah k vrstovníkom. Akonáhle sa adolescent stáva vyspelejším, začína sa odpútavať od závislosti na vrstovníckej skupine. Vie byť objektívnejší aj k vrstovníkom, dokáže vyjadriť svoj názor a nesúhlas nielen voči rodičom, ale aj voči vrstovníkom. Emočnú istotu mu obyčajne poskytuje stabilný kamarát. V prípade adolescentných kamarátov ide o podporu istoty na základe pocitu vzájomného pochopenia a akceptácie. Zo spoločných záujmov a hodnôt vyplývajú podobné problémy a tiež spoločné riešenia. Adolescent si vyberá priateľov podľa určitej zhody, lebo ešte nie je dostatočne zrelý na to, aby akceptoval a toleroval odlišné postoje a hodnoty.
Adolescent v rodine Proces odpútavania sa od rodinných väzieb a zmena v rodinnej konštelácii sa začala už v puberte a v adolescencii sa zvyčajne končí. Primeraným výsledkom by mala byť akceptácia osamostatnenia adolescenta a pritom zachovanie pozitívneho vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Adolescent má potrebu experimentovať, aby našiel nové spôsoby správania a nové postoje. Tento postoj môžeme nazvať adolescentnou neofíliou. Odmieta automaticky prijímať mnohé zaužívané spôsoby. Rodičia predstavujú pre adolescenta model určitého spôsobu života a dospelosti, ktorý dospievajúci hodnotí a kritizuje. Adolescent je kritikom hodnôt, názorov, správania sa a celkového štýlu života rodičov, lebo má ideál, s ktorým ich porovnáva. Táto kritika je odlišná od kritiky v puberte, v adolescencii má význam ako spôsob hľadania najvhodnejšej alternatívy toho, ako žiť. Veľmi užitočné je, ak rodičia nepoučujú a nedávajú rady a návody na život, ale snažia sa diskutovať o daných témach a poskytujú prípadne 13
odporučenia pre dospievajúceho. Rodič, ktorý si dokáže priznať chybu, je pre dospievajúceho dobrým vzorom. Adolescenti hľadajú dospelých, ktorí by im imponovali, predstavovali pre nich prirodzenú autoritu a najmä, brali ich vážne. Autorita, ktorá ich akceptuje, pomáha korigovať ich názory a prejavy, do akej miery sú ešte prijateľné. Ak sa dospievajúcim v adolescencii nepodarí primerane sa emancipovať, môže to viesť v extrémnych prípadoch napr. k odchodu z domu, alebo k detinskému správaniu sa z dôvodu nedostatočných sociálnych zručností. Adolescent v škole V adolescencii sa dotvára vzťah k výkonu. V tomto období sa formuje vzťah adolescenta k výkonu najmä prostredníctvom plnenia školských povinností ide prevažne o školu, ale v budúcnosti sa bude táto výkonnosť prejavovať v nejakej pracovnej činnosti, v profesijnej role. Komplex skúseností a osobnostných vlastností vytvára predpoklad preferencie aktívnej alebo pasívnej stratégie, zameranie na úspech a na riziko alebo opačne, na istotu, ktorá neriskuje. Úspešnosť v role študenta, alebo učňa má iný význam, než mala pre žiaka základnej školy. Predpokladaná hodnota školy ako prostriedku na dosiahnutie lepšej profesijnej roly a väčšej sociálnej prestíže veľmi nefunguje. Vyšší sociálny status a najmä dobré ekonomické postavenie nezávisí v takej miere od kvality vzdelania. Tým, že adolescent úspešne absolvuje školu, mu bezprostredne neprinesie príliš veľký zisk. V praxi nie je prospech zaujímavý, preto môže adolescent strácať motiváciu na štúdium. Nehovoriac o nízkej motivácii, pretože študent si popri škole dokáže zarobiť dostatok financií a môže pociťovať finančnú nezávislosť od rodičov. Adolescent bude svoje kompetencie využívať predovšetkým na to, aby sa vyhol problémom, aby si udržal určitý štandard, ktorý sa stabilizuje na začiatku dochádzky do novej školy. Tento štandard je výsledkom určitých faktorov: výkonu, ktorý je z hľadiska osobnej identity prijateľný a nenarušuje jeho sebahodnotenie, je ho možné dosiahnuť s čo najmenším úsilím, nevedie ku konfliktom so spolužiakmi ani s dospelými. Adolescenti sa napriek uvedeným faktorom dokážu nadchnúť pre nejakú činnosť, ktorá má pre nich väčší subjektívny význam ako škola. Často ide o šport, umeleckú aktivitu, technickú oblasť a pod. 14
Adolescent a nástup do zamestnania Väčšina adolescentov dosiahne na konci tohto obdobia sociálny medzník – nástup do zamestnania, čo znamená ukončenie obdobia prípravy na profesiu a reálne prijatie profesijnej roly. Rodičia chápu túto zmenu ako definitívne dosiahnutie dospelosti. Rola začiatočníka má nízky sociálny status, navyše realita nemusí zodpovedať predstavám o práci. Nové zamestnanie môže byť zdrojom sklamania a problémov. Starší spolupracovníci adolescentovi obyčajne prisudzujú podriadené postavenie. Pokiaľ nemá v kolektíve vrstovníkov, ktorí by mu poskytli podporu a solidaritu, jeho adaptácia na pracovné prostredie a skupinu spoluzamestnancov je zložitá. Nástup do zamestnania preverí sebaistotu adolescenta, lebo jeho schopnosti a znalosti sú slabšie v porovnaní so staršími kolegami. S nespokojnosťou môže súvisieť určitá nekomfortnosť týkajúca sa časového obmedzenia, dĺžky pracovnej doby, ranného vstávania. Adolescenti to prežívajú ako obmedzenie slobody a záťaž. Predstava, že týmto spôsobom budú tráviť zvyšok života ich vedie k hľadaniu iných možných riešení, napr. voľba zaujímavejšej profesie alebo návrat ku štúdiu. 1.1 Rozvíjanie odolnosti ‒ posilňovanie sociálno-emocionálnej schopnosti adolescentov Reziliencia (odolnosť) je koncept, ktorý označuje schopnosť jedinca vyvíjať sa normálnym spôsobom napriek prítomnosti výrazných nepriaznivých, rizikových či negatívnych okolností. Rezilienciu môžeme chápať ako výchovný cieľ a faktor rozvoja osobnosti, aby dieťa bolo schopné prekonávať prekážky a nepoddávať sa tlaku nepriaznivých životných okolností. Reziliencia je podmienená vývinovým obdobím, kultúrne (čo je zdravé a škodlivé), ale má aj kultúrne nepodmienené aspekty (či jedinec má – vzťahy, pravidlá; či je – milovaný, schopný lásky, optimistický; či vie – komunikovať, riešiť problémy, kontrolovať svoje pocity, nájsť si dôverné vzťahy atď.). Z faktorov reziliencie, ktoré identifikovali Matějček a Dytrych (1998, In Šolcová, 2009) sme vybrali tie, ktoré sa môžu uplatňovať v období adolescencie: - uplatnenie intelektových schopností v škole, 15
- - - -
uplatnenie individuálnych schopností v skupine rovesníkov, uplatnenie telesnej zdatnosti, sily, voľba vhodného zamestnania a úspešné uplatnenie v ňom, vyspievajúca sexualita a erotické prežívanie v období adolescencie.
Komplexný prehľad faktorov reziliencie na štyroch úrovniach vypracovali Fleming a Ledogar (In Šolcová, 2008). Identifikovali nasledovné oblasti: a) na individuálnej úrovni • konštitučná reziliencia (pozitívny temperament, zdatný neurobiologický systém), • sociabilita (citlivosť k ostatným, prosociálne postoje, pripútanie sa), • inteligencia (školský výkon, plánovanie a rozhodovanie), • komunikačné schopnosti (rozvinutá reč, čitateľské schopnosti), • osobnostné charakteristiky (tolerancia k negatívnym emóciám, sebauplatnenie, sebadôvera, pozitívne sebapoňatie, vnútorné miesto kontroly (angl. internal locus of control), zmysel pre humor, nádeje, stratégie zvládania stresu, trvalý hodnotový systém, vyvážený pohľad na skúsenosti, tvárnosť a pružnosť, mravná sila, presvedčenie, húževnatosť, odhodlanie), b) na úrovni rodiny • podporujúca rodina (rodičovská vrelosť, povzbudenie, pomoc, súdržnosť a starostlivosť v rodine, blízky vzťah s opatrujúcou osobou, viera v dieťa, neobviňovanie, vzájomná manželská opora, talent alebo koníček, ktorý je oceňovaný ostatnými), • socioekonomický status (materiálne prostriedky), c) na úrovni komunity • školské skúsenosti (podporujúci kamaráti/vrstovníci, pozitívny vplyv učiteľa, úspech v škole alebo inde); podporujúca komunita (viera v jedinca, netrestanie), • kulturálne zdroje (tradičné aktivity, tradičná spiritualita, tradičný jazyk, tradičná medicína). Pozitívom je, že mnohé z týchto faktorov môžeme ovplyvňovať a cielene ich rozvíjať. Ideálny je prípad, keď existuje dobrá spolupráca aj s rodinou a školou, čo nám umožní pracovať súčasne na podpore z rôznych oblastí. 16
Konkrétne spôsoby dodávania odvahy a posilňovania sociálno-emocionálnej schopnosti adolescentov: • Ponúknite adolescentovi príležitosť zvládnuť nejakú úlohu, alebo vyriešiť problém úplne bez pomoci dospelých. • Požiadajte adolescenta, aby vám poradil pri vašom vlastnom probléme. • Opýtajte sa adolescenta na jeho názor na nejakú spoločenskú alebo politickú tému. • Vyhýbajte sa poznámkam o tom, že vy v jeho veku ste všetko zvládli dokonale. • Chyby a zlyhania prijímajte vecne. Zdôrazňujte silné stránky. • Využívajte stretnutí v komunite ako základný prístup riešenia problémov. • Venujte sa priateľom svojho dieťaťa, pozývajte ich domov. • Súhlaste a pomôžte adolescentovi získať vodičský preukaz, len čo na to bude mať dostatočný vek. • Zaujímajte sa o aktivity dospievajúceho bez toho, aby ste ho v nich brzdili. • Zabávajte sa spolu. Plánujte si pravidelné výlety. • Zapojte adolescenta do sociálnych vzťahov s dospelými, ako je to len možné. 1.2 Ciele nevhodného správania Kvôli optimalizácii vo vývine dieťaťa, by jednou z úloh poradcov malo byť odhalenie chýb vo výchove. Poradca by ich nemal komentovať cez negatívne nastavenie, cesta nie je zaostrenie pozornosti na to, čo nefunguje. Dospelým sa ťažko počúva, keď ich poradca upozorňuje na slabé miesta vo výchove, napriek tomu, že od neho očakávajú pomoc. Poradcovia by nemali takto reagovať, pretože podobne reagujú zákonní zástupcovia na svoje deti (ku všetkému má komentár namiesto má vlastný názor na mnohé veci). Ak chce poradenský pracovník motivovať zákonného zástupcu na spoluprácu, má mu poradiť, ako má ku svojmu dieťaťu pristupovať. Porozumieť konaniu dieťaťa vyžaduje vnímať ho v celom kontexte. To znamená, vžiť sa do situácie dieťa a zároveň, pozorovať jeho reakcie. Deti/adolescenti sa často snažia zaujať dospelých akýmkoľvek spôsobom, pretože tí buď 17
na nich reagujú nevhodne, alebo nereagujú. Na to, aby dospelí správne reagovali, musia poznať dôvod správania sa dieťaťa. Autori Dreikurs a Grey (1997) upozorňujú, že „...keď si dospelý neuvedomuje, naletí neuvedomovanej schéme dieťaťa a tak posilní jeho chybný cieľ“. Keď pristupujeme k efektívnej výchove, mali by sme si uvedomiť, že každé správanie má svoj spoločenský účel. Ľudia sú spoločenské tvory schopné rozhodovania, ich hlavným životným cieľom je niekam patriť. Každý sa trvalo usiluje o to, aby si udržal svoju významnú pozíciu. V rámci tohto snaženia si vyberá presvedčenia, pocity a typy správania, o ktorých je presvedčený, že mu túto pozíciu získajú. Deti, ktoré neposlúchajú sú tie, ktorým chýba istota. Neveria, že sa dokážu uplatniť bežným spôsobom správania, preto sa o to snažia negatívnym správaním. Deti a dospievajúci sa usilujú získať si uznanie a želajú si, aby sa s nimi rátalo. Za každý zlým správaním alebo nedostatkom môžeme nájsť bezprostredný cieľ dieťaťa. Chybné správanie je výsledkom chybného predpokladu o spôsobe, akým si môže nájsť svoje miesto v spoločnosti a získať postavenie. Aby mohol učiteľ alebo rodič správne korigovať takéto správanie, musí vedieť, čo ním dieťa sleduje a ako to zapadá do jeho logiky, jeho životného štýlu. V rámci problémového správania detí, aj v oblasti poradenstva a psychoterapie dospievajúcich rozdelil významný psychiater Rudolf Dreikurs (In Walton, 2002) nevhodné správanie detí a dospievajúcich do štyroch skupín podľa cieľov alebo účelov nevhodného správania jedinca (prevažne na podvedomej úrovni): pozornosť, moc, odplata a vyhýbanie sa zlyhaniu. 1. POZORNOSŤ Získanie pozornosti patrí medzi najčastejší, ale aj najľahšie zvládnuteľný cieľ nevhodného správania detí/dospievajúcich. Takýto jedinec neustále zamestnáva rodiča/učiteľa samým sebou, ide o prejavy klaunovstva, hlučnosť, nervozitu, bizarné obliekanie, predvádzanie sa pred spolužiakmi, vykrikovanie alebo hyperaktivitu. Jeho túžbou je, aby mu dospelý venoval pozornosť, lebo vtedy sa cíti dobre, má dôkaz o tom, že niekam patrí. Po upozornení zvyčajne na krátky 18
čas s nevhodným správaním prestane. Rodič/učiteľ sa cíti pri takomto žiakovi podráždený, frustrovaný, občas pobavený. Riešenie: rodič/učiteľ môže takéto správanie ak je to možné ignorovať len u malých detí. Dospelý by mal predovšetkým venovať pozornosť dieťaťu vtedy, keď si ju dieťa nevyžaduje a minimalizovať pozornosť na rušivé prejavy správania sa dieťaťa. Môže urobiť niečo neočakávané (napr. zmeniť hlas, zapnúť svetlá, použiť humor bez sarkazmu), vyrušiť dieťa (napr. položiť priamu otázku, zmeniť činnosť). Môže využiť aj pomoc celej triedy, ak predtým o týchto cieľoch v triede rozprával, najmä u dospievajúcich. Neodporúča sa individuálny rozhovor, lebo to je to, o čo žiakovi ide. Adolescenti sa až tak nezaoberajú získavaním pozornosti dospelých ako malé deti, častejšie to vidíme v súvislosti s predvádzaním sa pred rovesníkmi. Títo mladí ľudia potrebujú objaviť iný, užitočnejší spôsob ako získať uznanie, aby sa mali odvahu vzdať sa svojho sebeckého záujmu upútavať na seba pozornosť. V tomto prípade je dobré izolovať dospievajúceho od kolektívu, ku ktorému sa môže opäť pripojiť, keď bude pripravený spolupracovať. Odporúčanie: tieto deti možno získať na spoluprácu, páči sa im, keď získajú uznanie, urobia niečo spoločensky prospešné. Treba ich povzbudiť, aby sa prejavili, verejne vystúpili, účinkovali v divadle, v speváckom zbore, športovali, jednoducho, aby ich bolo vidieť. 2. MOC Často sa stáva, že namiesto upútania pozornosti žiaka, aby sa prestal nevhodne správať, vyvolá rodič alebo učiteľ svojím konaním situáciu, ktorá sa zmení na boj o moc. V prípade, že žiak nezíska pocit spolupatričnosti ani upozorňovaním na seba nevhodným správaním, pristupuje k úsilí dosiahnuť ho dominantným správaním. Dieťa má pocit, že s ním počítajú a cíti sa dobre len vtedy, keď je uznávané, výnimočné a je dôležitejšie ako dospelý. Moc charakterizuje agresivita, nepriateľstvo, vzdorovitosť, odpor, bitky, apatia, neposlúchanie, výbuchy hnevu, panovačnosť alebo klamanie. Dospelý sa často cíti frustrovaný, nazlostený alebo porazený. Riešenie: rodič alebo učiteľ by sa predovšetkým nemal nechať zatiahnuť do tohto boja o moc. Učiteľ, ktorý si myslí, že ak sa neovládne stratí status alebo rešpekt, sa v tomto predpoklade mýli. Nič nie je také úbohé ako porazená autorita, ktorá si nechce priznať porážku. Moc adolescentov povedať „nie“ je 19
absolútna; ak si to dospelí dostatočne uvedomia, podstatne sa zredukuje ich vzájomný boj s dospievajúcimi a nahradí sa väčšou spoluprácou. Nie je zábavné ukazovať svoju moc, ak sa o ňu nesúťaží. Aj tu je podstatná konfrontácia dieťaťa s jeho cieľmi, hlavne v skupinovej diskusii. Učiteľ môže prerušiť vyučovanie, kým dieťa neurobí, čo by malo a trieda môže použiť potrebný vplyv oveľa účinnejší než učiteľ. Ak sa učiteľ rozhodne bojovať, nevyhnutne prehrá, bez ohľadu na akékoľvek dočasné víťazstvo, ktoré získa. Odporúčanie: žiaci bojujúci o moc sú často neformálnymi vodcami triedy, preto by ich mal učiteľ od začiatku identifikovať a získať si ich na svoju stranu tak, že dostanú zodpovednosť. Radi sú v silnej pozícii, ktorá je pre spoločnosť prospešná, majú dobre rozvinuté schopnosti nezávislého myslenia, bývajú vytrvalí a rozhodní. Povzbudí ich, ak sa stanú pomocníkmi učiteľa alebo trénera, rozhodcami bitiek medzi žiakmi, dávajú pozor na chodbách a vedú triedne schôdzky. 3. ODPLATA/POMSTA Jedinec, ktorého správanie je motivované pomstou, prejavuje mieru výtržníctva, ktoré hraničí s patológiou. Obyčajne k nemu dochádza po niekoľkonásobnom sklamaní, keď sa dieťa rozhodne, že získanie pozornosti ani moci mu nedokáže vyvážiť jeho absolútny nedostatok pocitu spolupatričnosti. Takéto dieťa doma často veľmi zraňujú a správajú sa k nemu hrubo. Preto aj ono chce, aby sa ľudia okolo neho cítili zle. Správanie väčšiny delikventných detí je výrazom tohto cieľa. Zväčša si myslia, že jediný spôsob, akým môžu dosiahnuť uznanie, je vzbudzovať nepriateľstvo. To vedie k trestaniu, ktoré vyvoláva ešte viacej nepriateľstva u delikventa. Odplata je charakterizovaná zraňovaním, násilím, brutalitou, krádežami s deštruktívnym správaním. Nielen učiteľov, ale aj žiakov jeho správanie zraňuje. Riešenie: presvedčiť takéto deti, že ich máte radi, že ich akceptujete a neustúpite pred ich správaním je extrémne ťažké, pretože sú vo svojich nápadoch také vynaliezavé, že jedinec si nemôže pomôcť a cíti sa ich správaním zranený. Takýto žiak často nemáva priateľa a učiteľ mu môže pomôcť, ak prizve na pomoc jedného či dvoch spolužiakov a vysvetlí im, že žiak, ktorého cieľom je odplata, nie je šťastný. Oni sa ho pokúsia zapojiť do činností a vzťahov so svojimi rovesníkmi. Na to, aby sme takéhoto žiaka presvedčili, že môže byť obľúbený a má šancu získať svoje postavenie užitočnými prostriedkami, je 20
potrebný dlhý čas, pomoc odborníkov, aj triedneho kolektívu. Aby mohli rodičia takému dieťaťu pomôcť, nesmú mu takéto správanie odplácať. Napriek tomu, že je to veľmi ťažké, musia sa snažiť o zlepšenie vzájomného vzťahu tak, že ostávajú pokojní a prejavia dobrú vôľu. Odporúčanie: tieto deti/dospievajúci sú veľmi citliví a dokážu sa identifikovať so slabšími či hendikepovanými. Preto je možné ich zapojiť do starostlivosti o postihnutých žiakov v triede či na škole, môžu byť tútormi znevýhodnených žiakov, povzbudzuje ich práca pri naprávaní nespravodlivosti. 4. PREDVÁDZANIE NESCHOPNOSTI/VYHÝBANIE SA ZLYHANIU Predstieranie neschopnosti, demonštrovanie nedostatočnosti sa považujú za najextrémnejšie formy odradenia dieťaťa. Dieťa/dospievajúci sa vzdalo každej snahy v danej oblasti. Chce len, aby ho nechali samého, pretože vtedy by jeho nedostatok nemusel byť tak bolestne zreteľný. Neadekvátnosť dieťaťa môže byť charakterizovaná tendenciou ľahko sa vzdávať alebo vyhýbať sa aktivitám vo všeobecnosti. Vedomie, že zlyhá, vedie dospievajúceho často k záškoláctvu a pri prvej príležitosti k odchodu zo školy. Jeho typickou odpoveďou na riešenie problémov v správaní je byť ticho a nerobiť nič navyše. Učiteľ sa často cíti bezmocný alebo sa vzdáva. Riešenie: učitelia nie vždy majú príležitosť takýchto dospievajúcich ovplyvňovať, keďže školu často vynechávajú, sú ticho a učitelia ich môžu prehliadať. Ovplyvniť presvedčenie žiakov, že nikdy neuspejú, nie je ľahké. Možné to je, ak reagujeme povzbudzujúco na ich malé úspechy a minimalizujeme kritizovanie chýb. Vyžaduje si to veľa povzbudzovania zo strany učiteľov i rodičov. Tieto deti musia získať odvahu byť nedokonalými a robiť chyby. Odporúčanie: tieto deti by rady boli výnimočné, keby im bolo možné zaručiť úspech. Preto pracujte s nimi individuálne a na začiatku ich vyzvite, aby triede ukázali iba to, čo vedia. Môžu sa stať tútorom mladších žiakov, ktorí sa oveľa horšie učia, podporte ich, aby sa zapojili do akýchkoľvek aktivít, ktoré nie sú postavené na súťaživom základe.
21
1.2.1
Základné pravidlá ako porozumieť dospievajúcim (Walton, 2002)
1. Základnou vývinovou úlohou dospievania je oddeliť sa od detstva, od postavenia závislosti a ustanoviť autonómny status dospelého. 2. Dospievajúci sú nadmieru citliví na to, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s menejcennými. Autokratické, na sile založené vzťahy sú odsúdené na neúspech prostredníctvom otvorenej, či skrytej rebélie a odplaty. Požiadavky, poznámky, kázanie dospelých, hlasný alebo kritický tón hlasu slúžia len na podnecovanie ďalšej rebélie voči pokusom dospelých kontrolovať ich. 3. To, voči čomu rodič alebo učiteľ namieta, sa môže ihneď stať oveľa viac žiaducim pre túžbu dospievajúcich po autonómii. 4. Dospievajúci sú skutočne len nováčikmi – „dospelými v tréningu“. Potrebujú a žiadajú príležitosti na stretávanie sa so skúsenejšími dospelými a príležitosti fungovať vo svete dospelých tak, aby sa mohli naučiť viac o svete dospelých. Dospievajúci hľadajú dospelých inštruktorov a rolové modely, ale my im poskytujeme stále menej a menej príležitostí. 5. Dospievajúci chcú byť zodpovední za svoj vlastný život a chcú sa učiť prostredníctvom skúsenosti – poskytnime im možnosti na výber. 6. Zraniteľnosť voči tlaku rovesníkov súvisí v obrátenom pomere s množstvom kvalitných vzťahov s dospelými/dospievajúcimi vo voľnom čase. 7. Apatia je nástrojom dospievajúcich, ktorí ju využívajú na pasívne odolávanie sile dospelých alebo na zabezpečenie sa pred možným zranením, odmietnutím, neúspechom. 8. Hnev dospelých poskytuje dospievajúcim možnosť vyskúšať si ich nové psychologické svaly a zase raz ukázať dospelým, že sa nedajú ovládať a kontrolovať. Túto lekciu budú opakovať, pokiaľ sa to dospelí nenaučia alebo to nevzdajú.
22
9. Nemôžeme kontrolovať dospievajúcich alebo ich prinútiť, aby sa správali určitým spôsobom, ale môžeme: o hľadať spôsoby, ako ovplyvniť ich výber správania sa prostredníctvom vzorovej a priateľskej rady, o stanoviť odôvodnené hranice, o zmeniť naše vlastné správanie skôr ako správanie dospievajúceho, aby sme prerušili cyklus boja o moc, o zmeniť náš dôraz z posudzovania a kriticizmu na úprimný záujem a povzbudzovanie, o zamerať sa na potvrdenie a rozvoj ich sociálnych kompetencií a poskytnúť im podporujúce prostredie pre ich zdravý rast na plne funkčných zodpovedných dospelých.
23
2 Úvod do poradenského procesu
V nasledujúcej časti sa budeme venovať teoretickému pozadiu a opisu základných krokov poradenského procesu vo všeobecnosti s dôrazom na vybrané špecifiká poradenstva u adolescentov. 2.1 Pojem poradenstva Poradenstvo od svojho vzniku po súčasnosť bolo definované rôznymi spôsobmi. Nelson, R. uvádza, že termín poradenstvo sa používa vo viacerých významoch a možno ho chápať ako: • špeciálny druh pomáhajúceho vzťahu – Nelson, R., Dryden, W., Woolfe, R. tvrdia, že prakticky všetci poradcovia sa zhodujú v tom, že dobrý pomáhajúci vzťah je nevyhnutný na efektívnu prácu s klientmi. Na klienta orientovaní poradcovia ho považujú za nevyhnutný, ale i postačujúci pre konštruktívne zmeny u klientov (Rogers), • ako súbor intervencií – mnohí poradcovia nepovažujú pomáhajúci vzťah za postačujúci, ani za dostatočne rýchly, aby u klienta došlo ku konštruktívnym zmenám. Preto okrem pomáhajúceho vzťahu vyžadujú súbor intervencií. Intervencia v širšom slova zmysle je zákrok. V užšom slova zmysle je to cielený, vopred premyslený zásah, spravidla zameraný na zmiernenie ťaživej osobnej situácie sledovanej osoby. V inom slova zmysle je to akýkoľvek postup alebo technika smerujúca k prerušeniu, zamedzeniu alebo úprave prebiehajúceho procesu. Poradcov repertoár intervencií odráža jeho teoretickú orientáciu (psychoanalytický poradca používa psychoanalytické intervencie, atď.). Spolu s konkrétnymi intervenciami je tiež dôležitá osobnosť poradcu a kombinácia poradcu a klienta, • ako psychologický proces – chápe poradenstvo ako skrátenú verziu výrazu psychologické poradenstvo. Či sa chápe ako pomáhajúci vzťah charakterizovaný svojimi základnými podmienkami, alebo ako súbor intervencií odvodený z rôznych teoretických prístupov, poradenstvo je psychologický proces. 24
Niekedy sa poradenstvo definuje prostredníctvom cieľov, ktoré chceme pri práci s klientom dosiahnuť – napríklad pomôcť im (Matějček, 1991): • prekonať emocionálnu depriváciu z minulosti, • zvládať súčasné problémy, • vyrovnávať sa so zmenami, • robiť rozhodnutia, • zvládať krízy, • rozvíjať špecifické zručnosti. V rezorte školstva rozlišujeme nasledovné formy poradenstva: Pedagogické, resp. špeciálnopedagogické poradenstvo – je súčasťou komplexnej pedagogickej a špeciálnopedagogickej činnosti, poskytovanej centrami poradenstva a prevencie. Ďalšími odbornými činnosťami sú najmä psychologická, diagnostická, rehabilitačná, preventívna, metodická, výchovno-vzdelávacia činnosť a súbor špeciálnopedagogických intervencií deťom so zdravotným postihnutím vrátane detí s vývinovými poruchami s cieľom dosiahnuť optimálny rozvoj ich osobnosti a sociálnu integráciu. Psychologické poradenstvo – je psychologickou činnosťou zameranou na skúmanie, výklad, ovplyvňovanie a prognostické hodnotenie správania detí alebo ich skupín psychologickými metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi súčasným poznatkom psychologických vied a stavu praxe a vykonáva sa najmä v školských, výchovných, preventívnych a poradenských zariadeniach. V podmienkach školských, výchovných, preventívnych a poradenských zariadení je synergicky prepojené na ďalšie psychologické činnosti, najmä na psychoterapiu a na používanie psychodiagnostických metód a testov. Výchovné poradenstvo – poskytuje sa deťom, zákonným zástupcom a zamestnancom škôl v školách a v školských zariadeniach prostredníctvom činnosti výchovného poradcu a jeho úlohou je vykonávanie poradenstva pri riešení osobnostných, vzdelávacích, profesionálnych a sociálnych potrieb detí a kariérového poradenstva. Výchovný poradca v prípade potreby sprostredkuje deťom a ich zákonným zástupcom pedagogické, psychologické, sociálne, 25
psychoterapeutické, reedukačné a iné služby (podľa svojej kvalifikácie a kompetencií), ktoré koordinuje v spolupráci s triednymi učiteľmi. Úzko spolupracuje so školským psychológom, školským špeciálnym pedagógom a odbornými zamestnancami poradenských zariadení. Kariérové poradenstvo je na Slovensku súčasťou výchovného poradenstva. Systém výchovného poradenstva sa dominantne sústreďuje na kariérovú výchovu, na pomoc žiakom počas školskej dochádzky. Poradenstvo ako jedna z možností psychologickej pomoci Ludewig (1994) rozlišuje situácie podľa cieľa hľadania a poskytovania pomoci a identifikuje štyri rôzne spôsoby pomoci: • vzdelávanie (návody a poučenia), • poradenstvo, • sprevádzanie, • terapiu. Cieľ hľadania pomoci rozšírenie
vzdelávanie
zbližovanie
poradenstvo
ciele poskytnutia pomoci
sprevádzanie
tvorba rozdielov
terapia
zúženie Obr. 1 Základné druhy odbornej pomoci (Ludewig, 1994) 26
Cieľom klientovho hľadania pomoci (smer vertikálny) môže byť želanie po rozšírení (klient chce mať niečoho viac), ktoré smeruje napr. k rozšíreniu jeho schopností a možností, ktoré by mu umožnili lepšie znášať jeho problém. Iným cieľom klientovho hľadania môže byť želanie po zúžení (klient chce niečoho menej), ktoré smeruje k úľave od jeho trápenia. Vodorovná os v obrázku predstavuje ciele poskytnutia pomoci a podmieňuje spôsob, ktorým poradca realizuje svoju činnosť. Ak poradca uplatňuje vo vzťahu s klientom jednoznačne sám seba (svoju štruktúru), napr. svoje poznatky, porozumenie a vedomosti (s odkazom na to, ako klientovmu trápeniu rozumie, ponúka mu priamo svoje skúsenosti a znalosti na riešenie problémov), potom je cieľom pomoci zbližovanie s konvergentnou charakteristikou riešenia. Naopak, v situácii, v ktorej poradca podnecuje vlastné procesy klienta, ide o vytváranie rozdielov a tvorbu diferentných riešení. Pri pomoci formou vzdelávania ide zvyčajne o klientovu žiadosť Pomôžte mi rozšíriť moje možnosti! Väčšinou mu teda chýbajú zručnosti a znalosti, ktoré by mu pomohli riešiť jeho problém. Pre poradenstvo je typická požiadavka Pomôžte mi využiť svoje možnosti! Ide skôr o vnútorné zablokovanie systému. Uplatňovanie formy sprevádzania je typické pri požiadaní klienta Pomôžte mi znášať moju situáciu! a často krát ide o situáciu, ktorá sa zmeniť nedá. Naopak, ak sa klientov problém dá zmeniť a on sa obracia na poradcu Pomôžte mi ukončiť moje trápenie! je potrebné voliť terapiu. V Ludwigovom systematickom modeli je poradenstvo chápané ako proces pomoci, kde sa dôraz kladie na prácu klienta s jeho vlastným problémom a poradca v ňom vystupuje v úlohe podporovateľa rozvoja vlastných možností klienta. Paralelu možno vidieť aj v práci pedagogicko-psychologického poradenstva (pri tradične sa opakujúcich kauzách porúch učenia), pri ktorých sú učitelia i rodičia informovaní, poučení o symptómoch a dôsledkoch poruchy, možnostiach nápravy a školských úľavách a sú im poskytnuté pokyny, ako s ťažkosťami dieťaťa pracovať, resp. ich kompenzovať. 27
Hranice medzi jednotlivými spôsobmi pomoci sú veľakrát v praxi veľmi nejasné a zamestnanec školského zariadenia flexibilne volí spôsob pomoci vzhľadom na druh problému klienta, svoje vlastné schopnosti, možnosti, vôľu a personálne obsadenie pracoviska. 2.1.1
Poradenstvo a psychoterapia
Ak dôjde k snahe rozlíšiť poradenstvo a psychoterapiu, výsledok nebýva jednoznačný. Pokusy odlíšiť ich obsahujú tieto tvrdenia: • Psychoterapia sa zameriava na dosiahnutie osobnostnej zmeny, poradenstvo na pomoc ľuďom lepšie používať existujúce zdroje zvládania. Na vymedzenie kompetencií sa najčastejšie používa kritérium predmetu pôsobenia a časového trvania. Poradenstvu sa pripisuje predmet: konflikt, problém, náročná situácia. • Rozlišuje sa informatívne poradenstvo, krátkodobé poradenstvo v trvaní troch mesiacov a dlhodobé poradenstvo v trvaní minimálne jedného roka. • Terapii sa pripisuje predmet: porucha, duševná choroba a časové trvanie viac ako jeden rok. Rasmussen (2011) uvažuje o rozdieloch medzi poradenstvom a psychoterapiou na základe kritického zváženia cieľov, s ktorými prichádza klient alebo, ktoré považuje poradca/terapeut za rozhodujúce. Je rozumné zamerať sa na ciele stanovené klientom alebo je potrebné, aby klient zvážil, akým smerom sa v živote uberá? Na základe toho, ako si poradca na tieto otázky odpovie, sa bude proces terapie líšiť. V prvom prípade, ak sú ciele klienta rozumné, bude procesom poradenstvo; terapeutické usporiadanie, kedy poradca učí a radí z pozície experta na danú riešenú tému (učenie rodičovských zručností, manželských zručností atď.) Niekedy je práve toto najvhodnejšie a je všetkým, čo je potrebné. Pravdaže poradenstvo si vyžaduje, aby klient či klienti mali záujem sa niečo naučiť a boli ochotní to aj implementovať. Avšak veľmi často sú prítomné svojrázne/jedinečné – idiosynkratické faktory, ktoré ovplyvňujú schopnosti daného človeka prijímať poradenstvo.
28
Psychoterapia je často potrebná na to, aby pripravila človeka radu prijať. V psychoterapii terapeut pôsobí viac ako detektív a v tejto úlohe pomáha klientovi preskúmať a odhaliť osobné predsudky a úsudky, pre ktoré človek nedôveruje poradenstvu a je k nemu skôr skeptický. Ide o proces, ktorý ide viac do hĺbky a často si vyžaduje detailnejšie úsilie pri odhaľovaní týchto klientových skreslení, tak aby im rozumel. Akonáhle sa podarí tieto predsudky odhaliť a klient im porozumie, mení sa terapeut – detektív späť na terapeuta – učiteľa. Efektívnosť psychoterapie závisí nielen od taktu terapeuta, jeho dômyselnosti a ovládania teórie a techniky, ale aj od jeho schopnosti zastávať raz rolu poskytovateľa poradenstva a raz rolu psychoterapeuta. Poradca je predovšetkým učiteľ, zatiaľ čo terapeut je v podstate detektívom (Corsini & Wedding). Problémy pri poradenstve poukazujúce na potrebu psychoterapie: 1. Bránenie sa procesu poradenstva (odpor), klient vysvetľuje prečo to, čo mu je navrhnuté nebude fungovať, neplní úlohy, predstiera dodržiavanie postupu liečby atď. Toto zvyčajne pramení z jeho potreby mať pravdu, strachu, že sa mýli, že nie je schopný získavať súhlas od druhých, ktorý potrebuje na svoje vlastné ocenenie/dobrý pocit atď. 2. Prítomnosť silných emócií, ktoré prekážajú úlohám poradenstva. 3. Problémy týkajúce sa self (napr. narcizmus, problémy so sebaúctou, viktimizácia/mučeníctvo, nedostatok dôvery), ktoré prekážajú poradenstvu (často pozorované známky problémov osi II v rámci diagnostiky), ide obvykle o formu obrany, keďže chránia svoje krehké self. Rasmussen (2011) používa termín silne kompenzovaný na opísanie osoby, ktorá je veľmi odolná voči akejkoľvek sebareflexii alebo kritike, napr. kompulzívna osobnosť je silne kompenzovaná, kým hraničná osobnosť je voľne kompenzovaná. 4. Symptómy post – traumy alebo iné symptómy osi I, ktoré ovplyvňujú schopnosť človeka reflektovať alebo prijímať nové myšlienky alebo konanie.
29
2.2 Pojem a ciele pedagogicko-psychologického poradenstva Pedagogicko-psychologické poradenstvo nemôžeme zúžiť len na poskytovanie rád. Matula (2009) uvádza, že činnosť pedagogického a psychologického poradenstva vo vzťahu ku klientom (deťom, žiakom, študentom, ich rodičom, učiteľom a iným odborným pracovníkom) sa uskutočňuje v štyroch (spravidla nadväzných) oblastiach (pozri tabuľku): 1. diagnostickej, 2. poradenskej, 3. terapeutickej, 4. preventívnej a rehabilitačnej. Cieľom poradenstva je dosiahnuť poradenskými metódami a postupmi primeranú úpravu stavu, ktorý bol príčinou vstupu klienta do poradenskej starostlivosti. Ide najmä o podporu úpravy úrovne psychickej a sociálnej regulácie správania klienta, úrovne jeho prospechu a výchovnej zvládnuteľnosti. • Pod psychologickým poradenstvom sa v zmysle zákona NR SR č. 199/1994 Z. z. rozumie optimalizácia vnútorného prežívania a ovplyvňovanie správania dieťaťa (mládeže) a skupiny detí (mládeže) v podmienkach škôl a školských zariadení metódami a postupmi psychologického poradenstva, zodpovedajúcimi súčasným poznatkom psychologických vied a stavu praxe. Zahŕňa i poradenstvo pre rodičov, učiteľov a iných odborných zamestnancov. • Pod pedagogickým poradenstvom sa rozumie ovplyvňovanie úrovne prospechu a výchovnej zvládnuteľnosti dieťaťa (mládeže) a skupiny detí (mládeže) v podmienkach škôl a školských zariadení metódami a postupmi pedagogického poradenstva, zodpovedajúcimi súčasným poznatkom pedagogických vied a stavu praxe. • Pod sociálnym poradenstvom sa rozumie ovplyvňovanie sociálnych vzťahov klienta a skupiny klientov v podmienkach škôl a školských zariadení metódami a postupmi sociálneho poradenstva, zodpovedajúcimi súčasným poznatkom sociálnych (sociologických) vied a stavu praxe (Matula, 2009). 30
Základné fázy a oblasti výchovného a psychologického poradenstva diagnostická fáza
poradenská fáza
terapeutická fáza
preventívna a rehabilitačná fáza
psychologická diagnostika
psychologické poradenstvo
psychoterapia
psychologická prevencia a sociálnopsychologický tréning
pedagogická diagnostika
pedagogické poradenstvo
liečebno– pedagogické metódy
pedagogická prevencia, reedukácia a psychagogika
socioterapia
Sociálna prevencia a tréning sociálnej komunikácie
reorientácia, rekvalifikácia
komplexná príprava pre trh práce; doplnenie profesionálnych informácií
sociálna diagnostika
komplexná diagnostika kompetencií jednotlivca
sociálne poradenstvo
kariérové poradenstvo (interdisciplinárne)
Gabura a Pružinská (1995) vnímajú psychologické poradenstvo ako proces pomoci, v ktorom má poradca snahu podporiť rast, rozvoj, zrelosť a lepšie uplatnenie sa klienta tak, aby sa efektívnejšie orientoval vo svete a vyrovnával 31
sa so životom. Táto definícia výrazne koriguje rozšírený názor, že poradenstvo je len poskytovanie receptov a návodov a disponuje univerzálnymi prostriedkami na rýchle riešenie všetkých problémov, čo veľakrát klienti školských zariadení aj očakávajú. Ich predpoklad je, že nebudú musieť do riešenia svojho problému investovať čas, prácu a námahu. Podobná situácia je aj v pedagogicko-psychologickom poradenstve, kde ide predovšetkým o podporu rozvoja schopností dieťaťa (adolescenta, dospelého) a poskytnutie opory, ponúknutie alternatív, vhodných materiálov, ale tiež užitočných rád. Pedagogicko-psychologické poradenstvo môže byť chápané aj v zmysle prevencie a taktiež reedukácie, nápravy (Ludewig, 1994). յյ Poradenstvo, ako preventívny proces, vytvára podmienky na osobný rast klientov – psychologicky a sociálne. յյ Poradenstvo, ako nápravný proces, odstraňuje zábrany osobného rozvoja klientov a pomáha im riešiť ich problémy.
32
3 Postup práce s klientom
3.1 Vonkajšie podmienky poradenského procesu Optimálne je, ak je poradňa umiestnená v priestoroch, kde nie je rušená činnosťou iných inštitúcií a zaručuje anonymitu klienta. Dvere do odborných pracovísk by mali byť zvukotesné, rovnako by mala byť zabezpečená zvukotesnosť celej miestnosti (zákon 363/2006 o ochrane osobných údajov). Konzultačné miestnosti odborných zamestnancov sú samostatné. Nepreplnené nábytkom a rôznymi nepodstatnými doplnkami, s krikľavými farbami stien a nábytku. Osvedčené sú variabilné druhy sedenia: –– sedací kút s kreslami alebo pohodlnými stoličkami, kde možno s klientom nadviazať kontakt s pocitmi dôvery, atmosféry pomoci, možnosti ponuky aj intímnych informácii, –– pracovný kút pre dieťa s pracovným stolíkom zodpovedajúcim vzrastu dieťaťa (kreslenie, písanie, riešenie testov), hračky na nadviazanie kontaktu, s prístrojmi, resp. nástrojmi (logopedické zrkadlo, biofeedback, a pod.). Poznámka: Poradca riešiaci problematiku porúch správania, by mal mať vybavené pracovisko signalizačným zariadením, potrebným len v prípadoch agresívnych klientov, ak by hrozila možnosť napadnutia zo strany klienta. 3.2 Fázy poradenského procesu Drapela a kol. (1998) identifikuje v poradenskom procese štyri fázy: 1. Zoznámenie sa, vytvorenie kladného vzťahu s klientom. 2. Diagnóza klientovho problému. 3. Voľba cieľa a alternatívy riešenia problému. 4. Rozhodnutie klienta a zhodnotenie výsledkov. 33
Systémový prístup (Ludewig, 2004) napríklad rozširuje proces pomoci klientovi o čas pred stretnutím sa s klientom. Ponúka 5 fáz práce s klientom: 1. Príprava ‒ zachytáva všetko, čo sa deje, odohráva sa pred rozhovorom s klientom. Dotýka sa základných otázok, kto je poradca, čo je jeho poslaním, čo potrebuje vedieť, aké má ciele, zdroje a východiská, o čo sa opiera... 2. Otvorenie ‒ v tejto fáze začína skutočná práca s klientom. Zahŕňa dojednanie schôdzky, uvedenie klienta do pracovne, prvé vety, vymedzenie času, prvý rozhovor atď. Všetko s cieľom vytvorenia bezpečia klienta. 3. Dojednanie ‒ cieľom je ujasniť si, čo klient žiada, očakáva a čo mu poradca môže ponúknuť. Systematický prístup používa termín objednávka (to čo klient žiada) a ponuka (čo môže poradca v súlade so svojimi kompetenciami a možnosťami ponúknuť) a dohoda (dohoda na určitej forme spolupráce). 4. Priebeh ‒ je jadrom pomoci. Ide o spoluprácu s klientom na dosiahnutí cieľa s použitím metód poradenskej praxe. 5. Ukončenie ‒ v tejto fáze poradca overuje úspešnosť svojich krokov a spolu s klientom hodnotia spoločnú prácu. Základné kroky poradenského procesu Už samotná štruktúra poradenského procesu vedie k pozitívnym výsledkom v poradenskom procese. Klient vníma systematickú prácu poradcu, získava jeho dôveru, je si vedomý cieľov poradenstva, získava jasné spätné informácie a pod. 3.3 Prvé stretnutie Príprava Klient, prichádzajúci k poradcovi má svoju minulosť je ovplyvňovaný svojou rodinou, sociálnym okolím (širším či užším). K vstupným informáciám, ktoré často krát predchádzajú príchod samotného klienta, patria napr. školská charakteristika klienta (od učiteľov, výchovných poradcov), písomné materiály ÚPSVaR, sociálnej kurately, informácie lekára, polície a pod. Pred prvým kontaktom s klientom poradca študuje písomné materiály a pripravuje sa na rozhovor. 34
Otvorenie – prvý kontakt s klientom Do poradenstva vstupujú rôzne skupiny klientov: • spontánni klienti – vyhľadávajú poradenské služby z vlastného záujmu, • klienti, ktorých posielajú do zariadenia rodičia a ich návšteve predchádza návšteva rodiča, ktorý referuje o základnom probléme, • klienti prichádzajúci do poradne z rôznych zariadení (školy, ÚPSVaR, súd, zdravotnícke zariadenie – pred návštevou takéhoto klienta dostane poradňa relevantné telefonické alebo písomné informácie. Tieto informácie môžu poradcu vopred ovplyvniť a na ich základe si vytvára určitý predstavu o klientovi. Hrozí tu nebezpečenstvo, aby sa táto predstava nestala nálepkou alebo už konečnou diagnózou. Inštitúcia, ktorá klienta posiela, často vyvíja tlak, aby sa poradca stotožnil s jej diagnózou. Poradca by mal vedieť odolávať takémuto nátlaku. Kroky prvého kontaktu Klient si má sám vybrať stoličku, miesto, kde chce sedieť. Dôležitou indikáciou pre poradcu je sledovanie spôsobu, akým si klient sadá. V úvode môže poradca využiť techniku roztápania ľadov (poradca hneď z príchodu nenalieha na klienta, aby referoval o svojom probléme, ale odľahčuje situáciu a znižuje napätie klienta tým, že začne rozhovor o neutrálnej téme – počasie, problémy s nájdením poradne, či dlho čakal a pod. V prípade, že klient prichádza do poradne z vlastnej iniciatívy, poradca získa informácie o dôvodoch jeho výberu (počul o schopnostiach poradcu, odporúčala mu ho škola, využíval poradcove služby už pred tým, odporúčal mu ho priateľ, našiel si vo v telefónnom zozname...). Cieľom prvého kontaktu je vytvoriť: • atmosféru dôvery a rovnocennosti (rešpektovaní klienta a jeho akceptovaní), • získanie ďalších informácií o probléme klienta (aby poradca klientovi vytvoril možnosť informovať ho o svojom probléme, odporúča sa začať formuláciami: Čo vás priviedlo do poradne? O čom by ste chceli hovoriť? Hovorte o všetkom, čo považujete za potrebné. S čím by ste chceli začať?), • očakávania klienta a ich súlad s charakterom jeho problému, • motivácia klienta pre spoluprácu na riešení jeho problému, 35
•
udržiavanie aktívnej komunikácie (poradca i klient sú v úlohe hovoriaceho i počúvajúceho v zmysle odovzdávania a prijímania významov).
Kategorizácia problémov klienta Jednoduchý problém – problém, ktorý je možné označiť za izolovaný a dá sa zvládnuť jednorazovým opatrením, na ktorom sa poradca dohodne so svojím klientom. Zložitý problém – problém, ktorý zahŕňa širšie súvislosti osobnosti klienta. Veľakrát sa v praxi stáva, že zložitý problém sa skrýva za jednoduchým, s ktorým prichádza klient za poradcom. Dôležité je: stanoviť si s klientom predbežný projekt ďalšieho postupu, jasné vymedzenie objednávky klienta (ak poradca vie, že nie je schopný pomôcť klientovi, mal by odmietnuť klienta, resp. ponúknuť mu iné riešenie), dohodnúť sa na ďalšom postupe – zásady stretnutí, počet a intenzita stretnutí, dĺžka stretnutí), minimalizovanie možných rizík v prípade, že poradca spraví niečo, o čo práve klient nemá záujem, ukončenie prvého stretnutia – päť až desať minút pred ukončením stretnutia upozorniť klienta, že stretnutie o chvíľu končí (vytvoriť priestor, aby dopovedal všetko, čo chce); vytvoriť priestor na odbúranie prípadnej agresivity (nespokojnosť s poradcom, kritika postupu...); zistiť, či vidí zmysel ďalšej spolupráce; dohodnúť frekvenciu stretnutí a termín ďalšej návštevy. Prvý kontakt s klientom – adolescentom je základným prvkom vytvorenia atmosféry dôvery ako podmienky na uskutočnenie zmien. Adolescenti sú väčšinou posielaní klienti, ktorí nemajú vlastnú motiváciu na návštevu poradcu. Prvé stretnutie sa uskutoční obvykle s rodičom, alebo ako spoločné stretnutie s rodičom a adolescentom. Cieľom prvého stretnutia je vytvoriť atmosféru dôvery a získať informácie o probléme a jeho doposiaľ realizovaných riešeniach – z pohľadu rodiča aj pohľadu adolescenta. Dôležitou súčasťou je získavanie anamnézy (rodinná, osobná, školská, zdravotný stav, anamnéza problému) od rodiča, bez prítomnosti adolescenta (pokiaľ prichádza na prvé stretnutie rodič spolu s adolescentom je vhodné na túto časť dohodnúť samostatné 36
stretnutie s rodičom). Z anamnézy môžeme získať množstvo cenných údajov z rôznych oblastí, preto by sme si na ňu mali vyhradiť dostatok času. Súčasťou prvého stretnutia je určenie problému s rodičom aj adolescentom a písomný súhlas so spracovaním údajov. Pre adolescentov je podstatná otázka dôvery a tiež, ktoré informácie sa dostanú k rodičovi. Preto je vhodné na túto tému hovoriť s adolescentom aj rodičom. Pri prvom stretnutí musí poradca zvážiť, či je poradenstvo z jeho strany v danom prípade dostatočnou a vhodnou pomocou pre klienta, alebo ho odporučiť inde (zdravotnícke zariadenie, poradca alebo terapeut využívajúci iné metódy a pod.). Tvorba poradenského kontraktu s adolescentom je dôležitou súčasťou poradenského procesu, pretože poskytnutím informácií zmierňuje neistoty a obavy klienta a v prípade nedobrovoľného klienta môžeme v tejto fáze spolu s ním nájsť ciele, ktoré sú pre neho zaujímavé. Ciele a kritéria ich plnenia je vhodné jasne stanoviť, neskôr sú záchytnými bodmi a prostriedkami na ďalšiu prácu. Niekedy treba ciele a kritéria spolu s adolescentom zaznamenať. Pozorovanie počas prvého stretnutia je dôležitým diagnostickým nástrojom, z ktorého môžeme získať veľa informácií. Ak prichádza rodič spolu s adolescentom, sledujeme ich interakciu, spôsob akým hovoria o probléme, koľko priestoru si nechávajú v diskusii, ako sú schopní akceptovať odlišný názor druhého a pod. Zároveň je dobré pri prvých stretnutiach porovnať správanie rodiča a adolescenta v individuálnom a spoločnom kontakte s poradcom. Prvé stretnutie školského psychológa s klientom ‒ žiakom je odlišné od prvého stretnutia v poradni. Poradca i žiak sa poznajú už od nástupu do školy, čo je vo väčšine prípadov výhodou, pretože už je vytvorený pocit dôvery žiaka voči psychológovi na základe predchádzajúcich skúseností (vstupná hospitácia, hromadné poradenstvo, diagnostické psychologické vyšetrenie, denné osobné stretnutia v škole). Niekedy, najmä u adolescentov, vzájomné poznanie môže znížiť odvahu žiaka obrátiť sa na poradcu, ktorý je zamestnancom školy, najmä ak ide o problém z intímnej sféry, o ktorej sa mladý človek ostýcha hovoriť. V takomto prípade veľakrát pomôže vnímavý triedny učiteľ, ktorý spozoruje, že žiaka niečo trápi. 37
Formou konzultácie ako jednej z úloh školského psychológa sa psychológ a učiteľ spoločne snažia analyzovať problém a vybrať intervenčný postup, ktorý bude najefektívnejší vzhľadom na dieťa a zároveň akceptovateľný pre konzultujúceho. Zmena sa uskutoční nepriamo prostredníctvom učiteľa. 3.4 Ďalšie stretnutia Obsah ďalších stretnutí (podľa Koncepcie pedagogicko-psychologického systému poradenstva a jeho implementácia do praxe SR č. 283/2007): 1. vymedzenie si potrebnosti dát a údajov o klientovi a jeho probléme –– plán na získanie dát (od koho, ako, dokedy) –– obsah a rozsah údajov (miera podrobnosti) –– organizácia a utriedenie údajov 2. zhromaždiť ďalšie informácie o klientovi a jeho probléme –– základné údaje a písomný súhlas klienta so spracovávaním jeho osobných údajov –– osobná anamnéza –– rodinná anamnéza –– zdravotný stav –– história (anamnéza) problému a jeho riešenia –– klientove predstavy o riešení problému –– zber a štúdium materiálov z iných odborných pracovísk (škola, sociálna kuratela, záujmové krúžky, polícia...) –– písanie denníka, rôznych poviedok – písanie (býva v psychologickom poradenstve aj v psychoterapii hodnotené ako doplnková, vecná, pragmatická metóda, zameraná na dosiahnutie konkrétnych výsledkov – napr. na určitú zmenu v správaní klienta. Využívajú ju najmä behaviorálne a kognitívne orientovaní psychológovia. Avšak bez ohľadu na teoretické zameranie môže písanie v rukách citlivého a informovaného profesionála zvýšiť účinnosť jeho celkového odborného pôsobenia.) –– analýza existujúcich dokumentov zariadenia
38
3. Určenie si koncepčného rámca diagnózy –– preformulovanie problému –– koncepčný rámec diagnózy –– čo je potrebné zistiť: problém; príčiny problému, ďalšie podstatné znaky, potenciál klienta riešiť problém, možné ďalšie smery a ďalšie aktivity 4. Predbežná diagnóza –– rozsah predbežnej diagnózy pre problém ponúknutý klientom –– sporné otázky v identifikácii problému: zámena symptómov za problémy, ponúknutie príčin problému klientom, nazeranie na problém len z jednej strany, uhla pohľadu, nedokončené časti rozhovoru, prerušenie témy rozhovoru klientom –– klientova zaangažovanosť –– klientove poznámky, výstupy jeho činností, aktivít, materiálov 5. Využívanie alternatívnych zdrojov informácií –– supervízia –– dokumentačný archív zariadenia –– publikované informácie –– predpisy 6. Definovanie problému (otázku rieši aj diagnostika) 7. Ukončenie diagnostickej fázy 3.5 Proces zmeny 3.5.1
Stanovenie cieľov poradenstva – plánovanie (voľba cieľov a alternatív riešenia problému)
Hľadanie predstáv o možných riešeniach •• orientácia na hľadanie riešení charakteristiky problému, komplexnosť problému, stupeň novosti, využívanie skúseností, fáza tvorivého myslenia, 39
•• prekážky: presvedčenie o existencii jedinej správnej odpovede, poskytnutie, očakávanej odpovede, neochota pochybovať o veciach, unáhlené hodnotenie, obavy zo zosmiešnenia, predbežný výber myšlienok a nápadov. Hľadanie a ponúknutie možných alternatív • práca na alternatívach – fázový prístup (súčasné spracovávanie viacerých alternatív do ich predbežného plánu a ich dopracovanie k najefektívnejšej alternatíve), • dopracovanie alternatívy s najefektívnejším predbežným hodnotením – predloženie návrhu riešení klientovi, • hodnotenie alternatív. Sledovanie implementácie poradenských intervencií v živote klienta (naplnenie klientových očakávaní, rozhodnutie klienta, zhodnotenie výsledkov) • rola poradcu pri implementácii, • plánovanie a sledovanie implementácie, • poradenstvo pri zmenách a rozhodnutiach klienta. Ukončenie • čas odchodu klienta, • nadväzujúce služby pre klienta (plán, odporúčanie), • záverečná správa poradcu. Príprava procesu zmeny sa odohráva čiastočne v samostatnej práci poradcu, analýzy informácií a tvorbe riešení, čiastočne spolu s klientom pri hľadaní riešení, ich zavádzaní, potrebnej podpore klienta a pod. V tomto štádiu môže byť súčasťou psychologická diagnostika, ktorej cieľom býva snaha o lepšie porozumenie problému a spätná väzba môže klientovi poskytnúť dôležité korekcie v náhľade na seba a svoje fungovanie. V tejto súvislosti je dôležité predostrieť výsledky diagnostiky ako ponuku, pohľad a umožniť klientovi tento pohľad odmietnuť. V tomto kontexte upozorňuje Koščo (1987) na tzv. Barnumov efekt, t. j. automatická akceptácia výsledkov. V tejto fáze je dôležité ostať otvorený viacerým alternatívam, zohľadňovať rôzne pohľady, klásť si kritické otázky a pod. Najbežnejším postupom je počiatočná práca na viacerých alternatívach 40
a ich následné redukovanie podľa priebehu poradenského procesu a možností klienta (zahŕňajúc rôzne aspekty – schopnosti, postoje, hodnoty, reálne existujúce vonkajšie obmedzenia, dostupné informácie atď.). Základným predpokladom na zavedenie potrebných zmien je bez ohľadu na psychologickú školu vzťah poradcu a klienta. Pri jeho nadväzovaní je dôležitý poradcov verbálny a neverbálny prejav – kongruencia, akceptácia, empatia, aktívne počúvanie. Akokoľvek dobre vybratá technika sama o sebe nestačí, ak nie je splnená táto podmienka. Základnými metódami a technikami sú poskytnutie informácie, podpora vhľadu a sebaexplorácie, klarifikácia, ventilácia, povzbudenie, konfrontácia, komparácia, interpretácia, spätná väzba, sebakontrolné techniky, nácvik, relaxačné techniky (Gabura, Pružinská, 1995, Koščo, 1987). Pri použití niektorých metód a techník, najmä pri interpretácii, je dôležité ich načasovanie a použitie tak, aby z nich klient mohol mať úžitok. Po získaní náhľadu na situáciu a pri zavádzaní zmien v živote väčšinou klient potrebuje podporu a povzbudenie, poradenstvo pri jednotlivých krokoch a zmenách. Pri práci s adolescentmi sa stretávame s tým, že si neuvedomujú, aké pokroky urobili, čo je jednak spôsobené tým, že žijú v procese rýchlych zmien, ale tiež zníženým sebahodnotením, netrpezlivosťou, alebo slabou schopnosťou sebareflexie. Vtedy je vhodné ak túto rolu v zvýšenej miere preberá poradca a upozorňuje na dosiahnuté pokroky. Tento proces je zároveň posilňovaním a upevňovaním nových foriem správania. Na ukončovanie poradenského procesu a procesu separácie je potrebné klienta postupne pripraviť. V praxi je najviac zaužívaný postup, keď sa po dohovore postupne znižuje frekvencia poradenských stretnutí (napr. jedenkrát mesačne) a následne sa proces ukončí. Takýto spôsob ukončovania klientovi dáva väčší pocit zodpovednosti za priebeh a udržanie zmien, má však stále istotu opory v poradcovi. Úlohou poradcu je v tejto fáze najmä podpora, pomoc pri neistotách a otázkach a tiež zváženie toho, či je ukončenie vhodné. Ukončovanie poradenstva by sa malo načasovať na obdobie, ktoré nepredstavuje pre klienta zvýšenú záťaž.
41
V procese zmeny sa však nemôžeme orientovať iba na jeden cieľ, jednu stratégiu, jedno smerovanie. Je potrebné mať pripravené a zároveň pracovať aj s alternatívnymi spôsobmi, ktoré budeme podľa potreby implementovať buď v priebehu poradenského procesu a zlyhaní či nedosiahnutí jednotlivého čiastkového cieľa, alebo po ukončení (i zdanlivom) poradenského procesu v bežnom fungovaní adolescenta. S takýmito alternatívami je nutné počítať už v prvých fázach procesu a pri začatí plánovania zmeny je vhodné (nutné) vytvoriť klientovi priestor, aby si alternatívy navrhol sám. Poradca pri práci s adolescentom uzatvára istú dohodu, ktorej formálnym obsahom je snaha o dodržiavanie dohodnutých krokov (čiastkových cieľov) vyplývajúcich z analýzy obsahu stretnutí. V priebehu stretávania sa s klientom, počas celého obdobia starostlivosti je kľúčovou úlohou poradcu sledovanie napĺňaní jednotlivých bodov dohody – čiže sledovanie uplatňovania, realizácie, implementácie poradenských intervencií v bežnom živote klienta. Poradenský proces a jeho výsledky sú natoľko kvalitné, nakoľko je jedinec schopný a ochotný stanovenú dohodu, aj keď často iba virtuálnu, dodržiavať. Inými slovami existuje priama úmera medzi investovaním klienta do procesu a výsledkami. Pokiaľ dosiahneme u adolescenta pocit progresu, keď sám vycíti zmeny (v absolútnom ponímaní) sme na dobrej ceste a tento fakt sám o sebe prispieva k rozvoju vzťahu. Sám o sebe ale neupevňuje nové vzorce správania vychádzajúce s poradenstva. K ich fixovaniu je nutné zabezpečiť kontinuálnu starostlivosť až po zvnútornenie, sledovať zmenu u klienta dlhodobejšie a v správnej miere posilňovať osobné potreby vyplývajúce z osobnosti jedinca – povzbudenie, pochvala atď. podľa preferovanej školy. K ukončeniu poradenského procesu preto neprichádza, keď je problém odstránený, ale proces za ukončený môžeme považovať vtedy, ak k zmenám v správaní dochádza na intrapersonálnej úrovni.
42
3.5.2
Poradenská zmluva
Skôr než začne poradca s klientom pracovať, mal by venovať priestor vyjednávaniu o tom, ako bude spolupráca vyzerať a čo bude jej obsahom, predmetom. Objednávka klienta Ľahšie sa spolupracuje s klientom, ak je poradca pripravený rešpektovať to, že nepozná vnútorný svet klienta a akékoľvek hodnotenie klienta, alebo interpretáciu príčin jeho správania považuje za svoj subjektívny pohľad viacmenej vzdialený realite. Porozumenie klienta a jeho problému možno dosiahnuť len za predpokladu prehĺbenia fázy, v ktorej sa poradca pýta na problém a ciele pomoci. Klienti spočiatku prichádzajú s nejasnými žiadosťami: „Urobte niečo s tým naším synom, nech v škole poslúcha.“ Táto požiadavka nie je síce prekvapujúca, ale nevypovedá nič o tom komu, v čom a ako sa má pomáhať. Až po jasnom definovaní objednávky môže poradca spoľahlivo rozhodnúť, či môže byť jeho intervencia klientovi užitočná. Ponuka poradcu Špecifikácia problému klienta môže odhaliť nezlučiteľnosť s kompetenciami poradcu alebo jeho poslaním. Môže zistiť, že nie je v jeho moci, kompetencii, v schopnostiach požiadavku klienta splniť. Napríklad: „Zariaďte, aby syn nemal päťku zo slovenčiny.“ Rozhodnutie poradcu, do akej miery sa môže v takomto prípade angažovať, začína už vo chvíli prípravnej fázy poradenského procesu. Poradca pri formulácii svojej ponuky klientovi odpovedá na otázky: • Mám schopnosti a právomoci pomôcť klientovi s jeho problémom? • Môžem a chcem venovať svoj čas, schopnosti a úsilie k dosiahnutiu požadovaného cieľa? • Mám vytvorené pracovné podmienky na splnenie objednávky? • Je moje konanie v súlade s poslaním zariadenia, v ktorom pracujem? • Jednám v súlade s etickými normami? Poradenská zmluva (poradenský kontrakt) objasní klientovi ciele a metódy pomoci a stanoví kritériá priebežnej a záverečnej kontroly splnenia cieľov. 43
Obsahom poradenskej zmluvy sú teda základné pravidlá a zásady, podľa ktorých budú obaja ďalej pokračovať v práci. Poradca ponúkne klientovi návrh svojej poradenskej stratégie a postupov, môže opísať ťažiskové metódy a formy práce. Hovorí s klientom o prednostiach svojho prístupu, ako aj o jeho úskaliach, pričom zdôrazní potrebu klientovej angažovanosti. Klient si môže otázkami dopĺňať obraz o tom, čo sa bude diať v rámci poradenskej práce. Súčasťou poradenskej zmluvy sú aj časové dimenzie spoločnej práce Poradca s klientom si stanovia, ako často sa budú stretávať, koľko potrvá jedna konzultácia a aký počet stretnutí je plánovaný na riešenie problému (rámcový údaj). Poradenská zmluva písomná či ústna sprehľadňuje základný scenár poradenskej práce a základné podmienky. Vzťah s klientom V pomáhajúcich povolaniach má vzťah s klientom prvoradý význam a je najdôležitejšou podmienkou úspešnosti poradenskej intervencie. Každá pomoc by mala byť užitočná, rešpektujúca a príjemná. Vzťah pomoci je založený na spolupráci rovnocenných jedincov a klient je rešpektovaný a akceptovaný rovnako ako jeho problém. Ak sa poradca rozhodne pomáhať klientovi, v jeho snahe o empatiu a úctu, by ho nemalo obmedzovať ani čudáctvo klienta a zvláštnosť jeho problému. Rola poradcu Rola poradcu v poradenskom procese závisí od preferovaného poradenského prístupu. Poradca môže pracovať s klientom (Pešová, Šamalík, 2006): • direktívne/konduktorský prístup (poradca preberá zodpovednosť za riešenie problému), • nedirektívne prístupy ( poradca je katalyzátorom v procese riešenia problému a zodpovednosť a smer zvolenej cesty prenecháva na klientovi). Napriek tomu, že poradca vo vzťahu ku klientovi by mal vystupovať ako expert, nutnou podmienkou efektívnej spolupráce je rešpektovanie klientových schopností spolupodieľať sa na riešení vlastného problému. Prístup – Ja som odborník na tvoj problém a viem ťa ho zbaviť – predpokladá a následne vyžaduje pasivitu klienta. Ako dôsledok takéhoto prístupu je vytvorenie mocenského, 44
nerovnomerného vzťahu, ktorý je charakterizovaný veľkou direktívnosťou poradcu. Takýto prístup býva neefektívny. Poradca môže podľa svojho osobného zamerania a podľa typu prípadu voliť rôznu mieru direktívnosti v komunikácii s klientom. Dobrý poradca zvyčajne vycíti, do akej miery má zvoliť mieru svojej direktívnosti, aby jeho pomoc bola efektívna (Matějček, 1998). Odporúča sa začínať s klientom nedirektívnym prístupom, ktorý v klientovi vytvára pocit bezpečia a umožňuje mu spolupracovať a aktívne sa zapájať do riešenia problému. Stáva sa, že klient si sám vyžiada zmenu v správaní sa poradcu napr. „Vy ste profesionál, tak mi povedzte, ako to máme robiť.“ Treba si však uvedomiť, že byť direktívny, znamená preberať viac zodpovednosti za riešenie klientovho problému. Poradcovi sa sám rozhoduje, aký prístup si zvolí. Klient ako autonómna bytosť Viesť klienta k samostatnosti, podporovať jeho schopnosti vyriešiť vlastný problém, je jedným z cieľov poradenského procesu. Niekedy sa však stane, že zdroje klienta sú natoľko neprístupné (obmedzené, zablokované) a teda nepoužiteľné, že poradca musí voliť iný spôsob interakcie. Vtedy by poradca mal klienta viesť k tomu, aby plnil jeho direktívnejšie pokyny. Najmä poradca v školskom zariadení musí preberať väčšiu mieru zodpovednosti za rodiča, resp. zasahovať do správania dieťaťa, dávať príkazy alebo dokonca zakazovať. Rešpektovanie klientovej samostatnosti vytvára podmienky na spoluprácu, naopak preberanie zodpovednosti za klienta, vedie u neho k pocitu závislosti. Môžeme odlišovať štyri rôzne spôsoby interakcie, ktoré sa premietajú do vzťahu s klientom. 1. Prikazovanie – je spôsob práce s klientom, keď poradca preberá iniciatívu bez ohľadu na schopnosti a možnosti klienta. Predpokladá, že klient nemôže, nevie alebo nechce participovať na riešení svojho problému. (Aby dieťa už nebolo ďalej týrane, je potrebné nariadiť ústavnú výchovu.) 45
2. Zasahovanie – poradca koriguje nevyhovujúci stav s cieľom dosiahnuť čiastočnú zmenu. Klient je v pasívnej pozícii. (Aby sa zlepšila starostlivosť o dieťa zo strany rodičov, sociálna kurátorka týždenne vykoná kontrolu v rodine.) 3. Odporúčanie – je spôsobom práce, ktorý rešpektuje klientove schopnosti a jeho autonómiu s cieľom dosiahnuť ideálny stav, normu. Odporúčanie je výsledkom dohody s klientom, v ktorej sa spájajú vedomosti a skúsenosti poradcu s možnosťami klienta. (Psychológ odporúča doučovanie doma alebo v škole, prípadne opakovanie ročníka, aby žiak zvládol učivo prvého ročníka.) 4. Podnecovanie – poradca vstupuje do dialógu s klientom a prenecháva aktivitu pri voľbe aj tvorbe alternatív na klientovi. (Čo by sme ešte mohli urobiť v tejto situácii? Čo myslíte, že zvyčajne pomáha iným ľuďom v vašej situácii?) Uvedomme si, že uvedené štyri druhy zacielenia sa poradcu na klienta sa v praxi nevyskytujú v čistej forme. Každá interakcia poradcu s klientom obsahuje všetky druhy, formy a ich výber je na poradcovi, na jeho orientácii, cieľoch, ktoré mieni dosiahnuť a aktuálnej situácii. Spätná väzba Do práce poradcu patrí tiež poskytovanie spätnej väzby klientovi. V jej rámci poradca informuje klienta, ako na neho pôsobilo jeho rozprávanie, neverbálne prejavy, jeho problém. Spätná väzba poradcu by mala byť zameraná na konkrétne prvky a prejavy správania, ktoré sa vzťahujú k aktuálnej situácii, mal by nájsť na klientovi pozitívne skutočnosti, ktoré klienta podporia a motivujú. Klient nemusí spätnú väzbu prijať, pretože môže vnímať situáciu odlišne ako poradca.
46
3.6 Metódy práce s klientom 3.6.1
Diagnostika v poradenstve
Diagnostické metódy sú jednou z integrálnych súčastí individuálneho poradenstva. Aby poradca mohol intervenovať, musí poznať osobnosť, na ktorú bude pôsobiť. Do diagnostického procesu zvyčajne zahŕňame tri aktivity: 1. Identifikácia a hodnotenie problému • prebieha úvodným interview a presnosť určenia obsahu klientovho problému závisí od schopností a skúseností poradcu. Klient môže i nemusí poznať svoj problém a dokonca ho môže maskovať vedľajšími problémami. • V tejto fáze sa musí poradca rozhodnúť, či bude s klientom pracovať sám, alebo v spolupráci s iným odborníkom, resp. zvážiť, či je kompetentný problém riešiť. 2. Vlastná, špecifická diagnostická fáza • Je potrebné si uvedomiť, že diagnostický proces je oveľa zložitejší ako len použitie testov a dotazníkov. Poradca nemôže hodnotiť, merať a klasifikovať všetky osobnostné vlastnosti, stavy, procesy a funkcie klientovej osobnosti. Zameriava sa na tie, ktoré majú význam a vzťah k problému klienta. Diagnostika by mala byť problémovo zameraná (Pavluvčíková, 2005). Základ tvorí: o pozorovanie verbálnych i neverbálnych prejavov klienta ako aj ich hodnotenie v priebehu poradenského procesu, rozhovorov, o anamnestické údaje (z rodinného, školského, z interpersonálneho vývinu...) získavané cielene ponúkajú poradcovi veľmi podstatné informácie, o informácie z iných zdrojov (rodičov, učiteľov, priateľov, spolužiakov, o výsledky produktov z iných činností (kresby, zošity,...). •• Štandardizované metódy (testy, dotazníky) slúžia na overenie si neistej hypotézy poradcu. Nemá význam predčasne a extenzívne využívať testy a dotazníky, pretože ich väčšinou nedokážeme integrovať do zmysluplného obrazu o osobnosti klienta, napriek tomu, že ich použitie vyvoláva u klienta zdanie objektivity a zvyšujú autoritu poradcu. 47
3. Prognóza Poradca v tejto fáze formuluje prognostickú hypotézu o ďalšom vývine a zvažuje metódy a postupy intervencií, ktoré by mohli klientovi pomôcť. 3.6.2
Niektoré poradenské metódy a techniky
Poradenstvo disponuje širokou paletou rôznych metód a postupov. Uvedené metódy nereprezentujú žiadnu poradenskú školu: Informácia – klienti často prichádzajú do poradne pre určité informácie a poznatky, ktoré by im mali pomôcť orientovať sa v probléme a hľadať primerané riešenia. Informačný charakter majú konzultácie z oblasti školskej legislatívy, pedagogicko-sociálnej oblasti, frekvencie určitých javov atď. Kontakt s takýmto typom klientov býva väčšinou jednorazový. Distribúcia – ak poradcovi príde klient, ktorého problém nespadá do profesionálnej kompetencie poradcu alebo zamerania školského zariadenia, poradca distribuuje klienta do inštitúcie alebo zariadenia, ktoré je kompetentné na riešenie problému. Klarifikácia – proces v rámci, ktorého si poradca a klient objasňujú rôzne aspekty problému. Problém, ktorý klient predkladá poradcovi, často pripomína ľadovec plávajúci v mori, jeho veľká časť je skrytá pred vnímaním klienta a spočiatku i poradcu. Úlohou poradcu je, aby viedol klienta k tomu, aby si sám objasnil všetky súvislosti problému, objasnil si, čo je podstatné a čo nie, hľadať príčiny toho, čo sa stalo. Pokladáme za neefektívne, ak poradca klarifikuje sám, hoci vie, že má na to všetky predpoklady, ako odborné, tak aj informačné. Ventilácia – časť klientov prichádza do poradne preto, aby mohli s niekým rozprávať o svojom probléme, ťažkostiach, trápeniach. Ventilačná konzultácia pomáha klientovi sa zbaviť nahromadeného napätia, úzkosti, hovoriť otvorene o ťažkostiach a problémoch bez pocitu ohrozenia, zosmiešnenia. Mnohým klientom ventilácia úplne postačuje a nepotrebujú (často nechcú) 48
inú poradenskú intervenciu. Ich stratégia nie je orientovaná na riešenie problému, ale na abreakciu. Napriek tomu je potrebné počítať s tým, že ventilácia so sebou prináša klientovi aj určité, často jasne si neuvedomované zisky. Povzbudenie – klienta v úvodnej fáze nadväzovania kontaktu napr. ocenenia, že prišiel do poradne, uistia ho, že budú problém riešiť a pod. To môže, najmä zneistených a mlčanlivých klientov, povzbudiť na spoluprácu a aktivitu. Pre mnohých klientov je rozhovor s poradcom veľakrát prvým cvičením, kde si jasnejšie sformulujú problém, nazvú ho pravým menom, osmelia sa o ňom otvorenejšie hovoriť. Interpretácia – je dôležité, aby poradca v pravú chvíľu prestával byť pasívny a aktívne dopĺňal chýbajúce súvislosti, ktoré doposiaľ ostávali klientovi skryté. Poradca interpretuje klientovi jeho správanie. O tom, či je interpretácia správna, rozhoduje v konečnom dôsledku klient sám. Optimálne je, ak na základe spoločného hľadania klienta s poradcom, interpretuje klient sám svoje správanie, postoje. Poradca tak nemusí spätne prekonávať odpor, ktorý u klienta môže jeho interpretácia vyvolať. Konfrontácia – poradca upozorňuje klienta na rozpory, rozdiely v jeho výpovediach, tvrdeniach, správaní, vnímaní a chápaní seba samého. Klient sa však môže dostať s poradcom do vzájomnej konfrontácie, keď každý z nich prezentuje svoje vlastné stanovisko. Reflexia – poradca reaguje na to, čo klient povedal. Vlastnými slovami preformuluje klientove odpovede s cieľom stimulácie klientovej sebareflexie, vhľadu. Reflexia mu umožňuje jasnejšie a precíznejšie formulovať klientove vyjadrenia, ako aj vybrať z výpovede klienta dôležitú pasáž. Ide o nedirektívnu interpretačnú techniku. Tréning – je metóda, kde hlavnými zložkami je učenie, nácvik a opakovanie. Je zacielený na odstraňovanie problémov (komunikačné tréningy, nácvik konštruktívnych hádok, tréning asertivity a pod.). Relaxačné techniky – sú špeciálnou formou nácviku, ktoré využívajú súvislosti 49
medzi uvoľňovaním svalstva, psychickým preladením a ovplyvňovaním somatických procesov a stavov. Iné (hranie rolí, modelovanie, neverbálne prvky rozhovoru...) – sú skôr technikami, ktoré pokladáme za činnostné metódy častejšie využívané v terapii. Prehľad systematického prístupu k adlerovskému rodinnému poradenstvu (Nicoll, 2006) Zistite účel správania. Ani rodič ani dieťa nezmenia svoje správanie, ak sú presvedčení, že im prináša úžitok. Buďte vnímaví k problematickému vplyvu superiority a inferiority vo vzťahoch a pomôžte členom rodiny uvedomiť si a zmeniť tieto vzťahy. Vyjadrite rešpekt tým, že klientovi poskytnete stručný opis vášho poradenského postupu a časový plán. Počas úvodného stretnutia je vhodné stretnúť sa asi na 40 min. s rodičmi a 30 min. s deťmi a sumarizovať stretnutie s celou rodinou. Dajte dospievajúcim možnosť, aby boli na vašom stretnutí s rodičmi. Poradenstvo je umením i vedou. V prvom rade treba zabezpečiť, aby sa klienti cítili príjemne. Využite svoje sociálne zručnosti. Nikdy nepodceňujte hodnotu humoru, podporuje uvoľnenie atmosféry a tiež je dôležitý pri zdôrazňovaní dôležitých aspektov. Spýtajte sa rodičov na mená, vek a pohlavie ich detí. Získajte stručnú charakteristiku každého dieťaťa. Všimnite si, že nálepky či charakteristiky, ktoré rodičia opakovane používajú pri charakteristike svojich detí zvyčajne poukazujú na rodinné hodnoty. Pamätajte si, že súrodenci, ktorí sú najviac odlišní jeden od druhého, sú aj najväčší rivali. Pokúste sa vcítiť do každého jedného člena rodiny a zvlášť do osoby vášho klienta. Identifikujte súčasné problémy klienta. Ako vám ja môžem pomôcť? Čo by ste chceli, aby sa zmenilo? Zisťujte ďalšie podrobnosti o súčasných problémoch klienta a koncentrujte sa na zistenie vzorky vzťahov, v ktorých klient existuje. V tejto metóde sa využívajú dva dôležité princípy: A/ Správanie je účelové. Skúsme určiť čo je jeho účelom: pozornosť, odplata... B/ Nevhodné správanie a zlé duševné zdravie predstavujú takmer vždy kompenzáciu citov sociálnej menejcennosti. 50
Objasnite rodičovi účel či cieľ problémového správania. Robte to s rešpektom a opatrne. Druhou metódou, ako získať informácie o vzorke vzťahov klienta, je nechať rodičov porozprávať, ako v ich rodine vyzerá bežný deň alebo časť dňa. V rodinnom živote je aspoň šesť zložitých situácií: ranné zvyky, domáce práce, čas jedla, domáce úlohy a školské záležitosti, vzťahy medzi súrodencami, ukladanie k spánku. Poradca musí mať dobrú predstavu o tom, čo tvorí zdravý alebo rešpektovaný spôsob fungovania rodiny. Keďže vychádzame z toho, že správanie je najvhodnejšie interpretovať z holistického hľadiska, učíme klientov vidieť vzťahy medzi štýlom, ako sa správa a jeho súčasným problémom. Pamätajte si, že ten istý štýl, ktorý nás vedie k našim úspechom, nás vedie i k ťažkostiam. Preto, povzbudzujte klientov tým, že im ukážete, ako ten istý štýl problémový spôsob ovplyvňuje. Rozhovor s dieťaťom. Poradca utvoril hypotézy o chybných prístupoch rodičov k rodičovstvu a účele a cieli problému správania. Teraz má príležitosť overiť si svoje hypotézy tým, že získa názor detí na vzťahy v domácnosti. Spýtajte sa na starosti alebo problémy a pokračujte v zisťovaní vzorky vzťahov v rodine. Ak dieťa neurčí žiadne problémy, uveďte tie ktoré spomenuli rodičia. Objasnite opatrne cieľ problémového správania dieťaťu. Aby ste prekazili účel problémového správania, naučte sa komunikovať s deťmi a dospievajúcimi. Mládež nikdy nestačí dostatočne povzbudzovať. Keď ste sami s rodičmi a sami s deťmi, vysvetlite im, ako si sami spôsobujú ťažkosti svojím prístupom k problémom. Uveďte nejaké alternatívne techniky, ktoré by mohli byť prospešné. Stručne sumarizuje zistenia so všetkými prítomnými. Požiadajte ich o súhlas a vyzvite všetkých, aby vás korigovali, ak sú vaše závery nepresné. Dúfajme, že každý člen rodiny bude súhlasiť s tým, že nevyskúša jeden či dva prístupy, ktoré by pomohli zlepšiť rodinný život. Ak došlo k istému pokroku, poradca môže považovať za prospešné stráviť s rodičmi a deťmi viac času pri budúcich stretnutiach. Pre rodinu je dôležité, aby sa dosiahol úspech skôr než sa stretnutie s poradcom ukončí. Často sú prístupy, ktoré sme doposiaľ spomínali, dostatočné na to, aby 51
priniesli podstatné zlepšenie v rodinnom živote a súčasné problémy sa vyriešia k spokojnosti. Ak rodičia nič nezmenia na svojom správaní napriek skutočnosti, že im poradca vysvetlil, ako ním ovplyvňujú svoje problémy, najpravdepodobnejšie – ak problémom nie je dieťa – majú problém rodičia so svojou hodnotovou orientáciou. Aby sme rodičom umožnili pochopiť nesprávne myslenie, ktoré prispieva k problémom doma, poradca môže použiť techniky. Napr. technika pozoruhodných zistení je pomôckou na určenie superiority /inferiority/ v myslení, ktoré bránia použitiu účinnejších výchovných techník. Použitie tejto techniky umožní rodičom ukázať ako: a/ nadmerne zdôrazňujú pravdepodobnosť výskytu situácie, pri ktorej sa rodičia musia brániť, b/ nadmerne zdôrazňujú negatívny vplyv takejto situácie, ak by sa stala, a c/ podceňujú svoju schopnosť účinne riešiť túto situáciu ak nastane.
52
4 Facilitácia zmien v sociálnom prostredí adolescenta
Pri práci s adolescentmi je potrebné pracovať aj s ich prostredím, najmä rodinou. Ideálnym prípadom je spolupráca s rodinou aj školou, ako aj ich vzájomná spolupráca s cieľom vytvoriť optimálne podmienky na zmenu, respektíve korigovať nevhodné pôsobenie. V praxi sa stretávame s tým, že tieto možnosti sú do značnej miery obmedzené. Najmä adolescenti si často neželajú, aby poradca kontaktoval ich učiteľa, nechcú aby bola škola informovaná o tom, že navštevujú poradenské pracovisko. V tomto prípade musí poradca požiadavku rešpektovať. V prípade, že je spolupráca možná, môže poradca jednak získať zo školského prostredia dôležité informácie o klientovi z pohľadu pedagógov, ale tiež dať škole odporúčania, iniciovať riešenie niektorých situácií a pod. Pri komunikácii so školou je potrebné dbať na dôvernosť informácií. Spolupráca s rodinou je dôležitým prvkom práce s adolescentom. Napriek tomu, že adolescent sa postupne osamostatňuje a vytvára si dôležité vzťahy mimo rodiny, je stále najvýznamnejším prvkom jeho vývinu. Dôležité je, ak má poradca dostatočné informácie o vzťahoch a fungovaní rodiny a výhodou, ak má tiež možnosť sledovať interakciu adolescenta s rodičmi, ale aj členov rodiny navzájom. Časť poradenskej práce s adolescentom tvorí poradenská práca s rodičmi, ktorí môžu najvýraznejšie ovplyvniť jeho smerovanie, či už správaním smerom k adolescentovi, zmenou vlastného fungovania, zmenou vzťahov v rodine (najčastejšie ide o partnerský vzťah) alebo organizačnými a technickými zmenami v rodine. Zo skúseností vieme, že ide o problémy vo vzťahu rodiča k adolescentovi najmä o problémy súvisiace s dodržiavaním pravidiel. Stretávame sa tu najmä s nedôslednosťou a nepredvídateľnosťou zo strany rodičov, prílišnou prísnosťou neadekvátnou k veku, alebo naopak absenciou hraníc, rozmaznávaním, obavami a otázkami rodičov týkajúce sa dospievania, celkovými problémami vo vzťahoch v rodine, vlastnými osobnými problémami rodiča a pod., pričom nie vždy si rodičia existenciu daného problému uvedomujú. Rodičia tiež môžu byť klientovi podporou a pomocou, môžu mu pomáhať pri zavádzaní niektorých zmien. Stáva sa, že rodičia prichádzajú za poradcom v očakávaní, že ich dieťaťu dohovorí, alebo s ním niečo 53
urobí a vráti ho opravené a očakávajú nerealisticky rýchlu zmenu, bez vlastného pričinenia. Tieto otázky je vhodné prediskutovať na prvom stretnutí a zároveň požiadať rodiča o spoluprácu a vysvetliť jeho významnú a nezastupiteľnú úlohu v celom procese. V praxi sa menej často stretávame s tým, že v poradenskom procese spolupracujú obaja rodičia, prípadne celá rodina, no najmä v prípade konfliktov, narušených vzťahov, alebo krízových situácií v rodine, je takáto intervencia zvyčajne veľmi efektívna, či už formou individuálnych alebo rodinných stretnutí. Otvorená komunikácia o probléme pomôže zmierniť napätie a tým aj komunikáciu a fungovanie rodiny. Pri starostlivosti o adolescenta, či už krízovej intervencii, alebo v inej intencii je významné poznanie rodinnej dynamiky – konštelácia rodiny sociálnopsychologické usporiadanie rodiny. Patria sem osobnostné charakteristiky a citová vzdialenosť členov rodiny, poradie narodenia a pohlavie súrodencov, vekové rozdiely, dominantné alebo submisívne pozície, počet členov rodiny atď. Do rodinnej dynamiky patria celkové rodinné vzorce správania, ale tiež interpersonálne a intrapersonálne (vedomé a nevedomé) procesy, postoje a prevládajúca emočná atmosféra. Konštelácia rodiny je akýsi sociogram počas formatívnych rokov jedinca. Poradie detí je podstatný faktor, ktorý vplýva na život dieťaťa. Dôležité je, ak rodina nikoho nepodceňuje. Každé dieťa sa narodí do istých špecifických podmienok. Počas života človeka sa tieto podmienky môžu meniť. Každé ďalšie dieťa zmení väzby v rodine. Významné je poradie narodenia dieťaťa, priateľstvo a rivalita súrodencov, interakcia rodič – dieťa, modely, rodinná atmosféra, rodinné hodnoty, dostupnosť rolí. Vplyv rodiny na dieťa je dynamický. V životnom vzorci dieťaťa je významná súrodenecká pozícia v rámci rodiny. Každé dieťa je ovplyvňované najviac tým dieťaťom, ktoré je pred ním. Súrodenci sa vždy líšia. Menej sa líšia tam, kde rodina nepodporuje súťaživosť. Ak sú v rodine tri deti, to najstaršie je v spojenectve s najmladším. Osobné črty dieťaťa sa utvárajú pod vplyvom rodiny. Prvorodené dieťa je napr. vynikajúci žiak, druhé má zas viac priateľov. Deti unikajú zo súperenia a hľadajú si druhé pole, kde by mohli vyniknúť. Niekedy nemusia rozdiely poukazovať na súperenie, diferencovaný prístup je aj 54
na základe pohlavia. Zisťovanie týchto údajov slúži nielen na spoznanie úrovne sociálneho prispôsobenia a zdrojov klienta, ale aj na pochopenie ako vplývajú na školskú úspešnosť adolescenta. Tieto informácie získavame na základe kvalitnej anamnézy a rodičov prizývame aj na ďalšie stretnutia kde rozhovor, zisťovanie a dotazovanie realizujeme. Počas poradenskej práce sa môžeme stretávať aj s informáciami, ktoré nevieme spracovať. V týchto prípadoch sa riadime etickým kódexom a v kritických situáciách konzultujeme postup supervíziou. Pri práci s klientmi sa stretávame s viacerými etickými dilemami, ktoré sú súčasťou práce poradcu. Môžu nastať dilemy týkajúce sa informácií, ktoré máme od adolescenta, prípadne od rodiča, ktorý ich poskytne s dodatkom: Nepovedzte mu, že som vám to hovoril/a. Odporúčame o týchto situáciách hovoriť vopred, je to otázka dôvernosti na prvých stretnutiach. Pri vypracúvaní správy pre inú inštitúciu napr. pre školu treba s ňou oboznámiť klienta aj rodiča a uviesť do nej informácie, ktoré sú pre túto inštitúciu relevantné, nie podrobné informácie o stretnutiach (chrániť záujem klienta). Poradensko-konzultačný proces medzi rodinou a školou je založený na poznaní vzťahu rodina – škola, žiak – škola, žiak – rodič a v nemalej miere odborný zamestnanec vo vzťahu ku každej zložke. Samozrejmosťou by pre nás malo byť poznanie, že kvalitné vzťahy medzi spomenutými zložkami ovplyvňujú nielen kvalitu vzdelávania, ale zabezpečujú, v zmysle ontogenézy, aj kvalitný vývoj osobnosti a osvojovanie si spôsobov správania sa jedinca vo vyššom veku. O vzťahu odborný pracovník (poradca) – škola, rodič či žiak hovoríme väčšinou už vo fáze nutnosti korekcie správania či riešenia problémov. Snahou všetkých strán by malo byť to, aby k takýmto stretom neprichádzalo často a trendom by malo byť skvalitnenie vzťahov na všetkých úrovniach (s poradcami najmä vo forme prevencie). Algoritmom krízového procesu je zvyčajne postupnosť učiteľ – rodičia – poradca – rodič – žiak. Ak to škola umožňuje, môže byť postupnosť učiteľ – poradca – žiak – rodičia (krízová intervencia), alebo pri potrebe bežného poradenstva žiak – poradca – podľa potreby zainteresované osoby. 55
Práca s rodinou a školou je na Slovensku v inštitúciách poradenstva a prevencie realizovaná na báze odporúčaní. Tento spôsob je jeden z mála, ktorý je realizovateľný v zmysle zákona, keďže odborný pracovník pracuje s deťmi – klientom je dieťa od narodenia po ukončenie prípravy na vzdelávanie. Na základe vlastných skúseností sa domnievam, že príčiny zlyhávania, neúspechov a ťažkostí adolescentov pramenia väčšinou z raného detstva a ak nie, tak sú zapríčinené rodinným prostredím a kvalitou interpersonálnych vzťahov medzi nimi a rodičmi. Keďže rodičia detí nie sú našimi klientmi, je práca s deťmi ochudobnená o rozmer integrovaného poradenstva v zmysle zapojenia všetkých zložiek rodiny. Otázkou je potom kvalita – v praxi sa stretáme s intenzívnymi rozhovormi – poradenstvom – aj pre rodičov, no kvalitatívne je zmena určená uvedomovaním si nevyhovujúcich aspektov v rodinnom súžití. Školy služby poradenstva využívajú naplno. Keďže za dieťa v adolescentom veku, t. j. počas navštevovania školy zodpovedá rodič – môžu mu v istom zmysle klásť podmienky a určovať požiadavky. Malo by sa tak diať pod vedením odborného pracovníka, ktorý má komplexný obraz o adolescentovi a jeho rodinnej situácii a dokáže tak zhodnotiť nutnosť jednotlivých krokov, ktoré sa predstaviteľom školy (učiteľovi, vedeniu) môžu zdať adekvátne, no v konečnom dôsledku by adolescentovi ublížili.
56
5 Motivačné rozhovory
Poslednú kapitolu venujeme praktickej metóde nielen vedenia rozhovoru, ale celkového poradenského i terapeutického prístupu, ktorý sa v poslednom období stále viac aplikuje v rámci prevencie, ako aj intervencie pri práci s mladými ľuďmi, ktorí experimentujú s návykovými látkami, alebo chcú zmeniť iné pre nich škodlivé či ohrozujúce správanie. Motivačné rozhovory (z angl. Motivational Interviewing, MI, ďalej MR) predstavujú široko použiteľnú metódu terapeutickej práce v pomáhajúcich profesiách, vytvorenú pôvodne predovšetkým na prácu s klientmi závislými od alkoholu a cigariet. Autormi metódy, ktorá vychádza predovšetkým z rogersovského, na klienta orientovaného prístupu, sú William R. Miller a Stephen Rollnick. Metoda zahŕňa tiež niektoré prvky systémovej kognitívnobehaviorálnej terapie. Pri pohľade na situáciu klienta využíva táto metóda transteoretický model zmeny vytvorený v osemdesiatych rokoch minulého storočia autormi Prochaskom a DiClementem, nazývaný Koleso zmeny. Pre metódu motivačných rozhovorov je typické najmä prenesenie zodpovednosti za zmenu a udržanie zmeny z poradcu na klienta, práca s postavením klienta v Kolese zmeny a práca na zmenách klientovho správania. Charakteristickou črtou metódy MR je nedirektívne smerovanie klienta k žiaducim zmenám v jeho správaní a zachovanie týchto zmien. (Lainz, 2010) 5.1 Cieľové skupiny indikované na využitie metódy MR Metóda motivačných rozhovorov bola pôvodne určená pre klientov s problémami v oblasti závislého správania, najmä fajčenia a pitia alkoholu. Jej použitie sa však postupne rozširovalo, dostupné sú skúsenosti z využitia motivačných rozhovorov pri práci s užívateľmi marihuany, heroínu, s HIV pozitívnymi alebo so sexuálnymi deviantmi. Motivačné rozhovory patria medzi odbornou verejnosťou k stále uznávanejším intervenciám terapeutickej práce s osobami, ktoré sa stretávajú s niektorou z foriem naučeného kompulzívneho alebo problémového správania. Úspešne sa uplatňujú v celom spektre programov liečby osôb 57
– od fajčiarov, cez problémových užívateľov alkoholu či nezákonných drog až po osoby s problémami v stravovacích návykoch napr. pri mentálnej anorexii (Miller, Rollnick, 2003). Možno povedať, že hlavnou cieľovou skupinou sú osoby s problémami v oblasti závislého správania. Širšou cieľovou skupinou motivačných rozhovorov sú ľudia s potrebou zmeny škodlivého alebo ohrozujúceho správania najrôznejšieho druhu napr. sebapoškodzovanie, nedodržiavanie liečebného postupu pri chronických ochoreniach. Napriek tomu, že myšlienkový základ motivačného tréningu bol vytvorený v oblasti práce so závislosťou, je možné tento model aplikovať na akúkoľvek situáciu, ktorá zahŕňa vyjednávanie o zmene správania (Miller a Rollnick, 2003). Cieľové skupiny a možnosti využitia metódy motivačných rozhovorov a jej prvkov sa tak stále rozširujú a skúmajú sa možnosti ich využitia v najrôznejších oblastiach. 5.2 Opis metódy motivačných rozhovorov 5.2.1
Vznik metódy motivačných rozhovorov
V druhej polovici sedemdesiatych rokov pracoval William R. Rollnick, jeden z neskorších autorov metódy motivačných rozhovorov, s alkoholikmi a pri práci s nimi používal prevažne behaviorálne metódy. Pri výskume (Miller, Rollnick, 2003, s. 28-32) prekvapivo zistil, že kontrolná skupina klientov, ktorej členovia prešli hodnotením, boli povzbudení a na čítanie im bola odporučená svojpomocná kniha, vykazovala zlepšenie porovnateľné s klientmi, s ktorými bolo vykonaných desať terapeutických sedení. Prvým záverom tohto výskumu bolo, že empatia a reflektívne načúvanie musia byť súčasťou všetkých účinných rýchlych intervencií. Ďalším výskumom sa zistilo a opísalo šesť účinných zložiek rýchlej intervencie, uvádzaných obvykle pod akronymom FRAMES: 1. Spätná väzba (Feedback) – poskytovanie spätnej väzby klientovi 2. Zodpovednosť (Responsibility) – zodpovednosť za zmenu predovšetkým na strane klienta 58
3. Rada (Advice) – konkrétne rada klientovi 4. Ponuka viacerých možností (Menu) – ponuka viacerých alternatív, dáva klientovi pocit slobody a kontroly nad vlastným konaním 5. Empatia zo strany poradcu (Empathy) 6. Podpora dôvery klienta vo vlastné schopnosti (Self-efficacy) 5.2.2
Proces zmeny podľa Prochasku a DiClementeho
Schému procesu zmeny zostavili Prochaska a DiClemente v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Schéma opisuje zmeny v správaní a prežívaní človeka prechádzajúceho procesom rozhodovania o zmene, práci na zmene a na udržaní zmeny. Aj keď je pôvodne zostavená na základe skúseností v liečbe závislostí (alkoholových, nikotínových a ďalších), dá sa veľmi dobre aplikovať na akýkoľvek proces zmeny správania človeka. Ako píše DiClemente „tento vzor ponúka integratívny rámec na pochopenie procesu zmeny správania, bez ohľadu na to, či táto zmena zahŕňa začatie, zmenu alebo ukončenie konkrétneho jednania“ (DiClemente, Velasquez in Miller, Rollnick, 2003). Schéma opisuje fázy procesu zmeny a proces zmeny chápe ako cyklický proces. Preto ho nazýva ako Kruhový model zmeny, niekedy Koleso zmeny. Proces zmeny podľa Prochasku a DiClementeho obsahuje týchto šesť fáz: prekontempláciu, kontemplácie, rozhodnutie, akciu, udržovanie zmeny, recidívu/relaps. Pri grafickom znázornení je to zvyčajne kruh rozdelený na 4 – 6 častí. Toto rozpätie je spôsobené tým, že rôzni autori rôzne opisujú a chápu postavenie fáz prekontemplácie a relapsu a tieto fázy potom buď zaraďujú do kruhovej schémy, alebo mimo kruhu. Na samotnom opise týchto fáz sa však nič nemení. Autori metódy motivačných rozhovorov sami používajú schému s piatimi fázami umiestnenými v kruhu a fázu prekontemplácie mimo kruh.
59
pred uvažovaním o zmene Relaps trvalá zmena
Udržanie zmeny
Uvažovanie o zmene Príprava na akciu – rozhodnutie
AKCIA
Obr. 2 Koleso zmeny
Prekontemplácia – je fáza pred uvažovaním – pred uvažovaním o zmene správania. Typické je, že človek nevníma potrebnosť zmeny, nie je vedomý nutnosti akejkoľvek zmeny svojho správania. Typickým znakom je, že ak nejaký problém pociťuje, vidí jeho príčinu vo svojom okolí, nie u seba samotného. Prípadný nesúlad vo svojom správaní a prežívaní si dokáže dobre racionalizovať. V problematike závislostí je typické, že človek svoje prípadné problémy nespája so svojou závislosťou, ale vidí ich príčinu inde. Kontemplácia – býva nazývaná ako fáza uvažovania a zvažovania. Zmenou oproti predchádzajúcej fáze je fakt, že človek je schopný aspoň niektoré svoje súčasné problémy, rozpory, spojiť so svojim súčasným správaním a ich riešenie so zmenou tohto správania. Človek v tejto fáze začína zvažovať možnosť zmeny svojho správania. Stále je prítomné uspokojenie závislého z užívania drogy, objavujú sa však, prípadne narastajú pochybnosti o tom, či je vhodné pokračovať v ich užívaní aj naďalej. Rozhodnutie – predstavuje fázu, keď problémy, negatíva súčasnej situácie začínajú prevládať. V tomto štádiu si človek uvedomuje ich spojitosť so súčasnou situáciou a rozhoduje sa pristúpiť k zmene správania. Práve v tejto fáze 60
je závislý klient najviac prístupný a odhodlaný na zmenu. „V optimálnom prípade tu končí predliečebná starostlivosť a klient vstupuje do liečby, tým však nekončí potreba motivovať klienta“ (Kalina, 2008, s. 123). Akcia (konanie) – nastáva vo chvíli, keď je človek rozhodnutý urobiť zmenu, spočíva v realizácii zmien. Závislý klient v tejto fáze reálne uskutočňuje kroky vedúce k zmene stavu (napr. odstránenie závislosti, zmiernenie jej následkov zdravotných, ...). Udržiavanie – je fáza, v ktorej človek udržuje dosiahnuté zmeny. V prípade človeka s problémom závislosti ide o pozitívne zmeny v tejto oblasti (abstinencia, bezpečnejšie užívanie). Táto fáza môže byť vnímaná ako zložitá alebo ohrozujúca, pretože sa človek vracia do bežného života, kde napríklad doteraz užíval a ktorú teraz vníma ako ohrozujúcu na udržanie zmeny. Relaps – nastáva, ak sa človek vracia k pôvodnému správaniu, do fázy prekontemplácie, v oblasti závislosti teda obvykle späť k užívaniu. Relaps môže nastať počas ktorejkoľvek predchádzajúcej fázy v tejto schéme. V tomto procese zmeny vnímania treba upozorniť na niektoré zásadné myšlienky a pohľady, ktoré prináša. Prvým je chápanie procesu zmeny ako cyklického procesu, ktorý sa na ceste ku zmene môže i niekoľkokrát zopakovať. Prochaska s DiClementem uvádzajú napríklad u fajčiarov priemerne okolo štyroch opakovaní cyklu na ceste k abstinencii (v Miller, Rollnick, 2003, s. 15). Ďalším dôležitým prvkom tohto konceptu je prispôsobenie druhu intervencie poskytovanej terapeutom podľa toho, v ktorej fáze sa klient nachádza. „Nemá veľký zmysel dávať klientovi dobré rady, keď ich nie je evidentne, ochotný akceptovať vzhľadom k štádiu motivácie, kedy nestojí o zmenu“(Nešpor, 2007, s. 61). Miera klientovej motivácie k zmene nie je považovaná za povahovú črtu, ale skôr za „stav pripravenosti k zmene alebo túžby po nej“.
61
5.2.3
Princípy motivačných rozhovorov
Na správne pochopenie metódy motivačných rozhovorov je veľmi dôležité pochopiť jej princípy. Z nich totiž všetky metódy a techniky motivačných rozhovorov vychádzajú a tieto princípy im dodávajú širší kontext. Ako zdôrazňujú Miller Rollnick (2002), metóda motivačných rozhovorov nie je len súbor techník na vykonávanie poradenstva. Je to spôsob bytia s ľuďmi, pravdepodobne úplne odlišný od zaobchádzania, na aké boli doteraz zvyknutí. Tieto princípy ukazujú predovšetkým spôsob myslenia a prístupu ku klientovi, na ktorom je metóda motivačných rozhovorov postavená. Hlavné princípy metódy motivačných rozhovorov sú: –– vyjadrovanie empatie, –– rozvíjanie rozporov, –– využitie odporu, –– podpora vlastných schopností klienta. Vyjadrovanie empatie Empatický postoj terapeuta je jednou zo základných charakteristík motivačných rozhovorov. Vychádza z terapeutickej zručnosti empatie používanej v terapii zameranej na človeka. „Empatiu tak chápeme ako pocitovo nesený spôsob poznávania iného jedinca, ktorý sa prejavuje ochotou a snahou čo najpresnejšie vnímať, zachytiť a pochopiť jeho aktuálny i potenciálny vnútorný svet so všetkými subjektívnymi významami a pocitmi „(Vymětal, Rezková, 2001, s. 83). Empatiou je teda mienená snaha o čo najpresnejšie vnímanie vnútorné prežívania človeka vrátane subjektívnych obsahov, ktoré k jednotlivým prvkom svojho prežívania on sám prisudzuje. S empatiou úzko súvisí emočná účasť a pozitívny záujem o druhého človeka. Empatia je založená na postoji, ktorý je označovaný ako prijatie, akceptácia. Snahou terapeuta je v maximálne možnej miere porozumieť klientovmu vnútornému prežívaniu, jeho náhľadom a názorom bez toho, aby ich posudzoval a hodnotil. „Je však dôležité si uvedomiť, že prijatie a pochopenie neznamená to isté čo súhlas alebo schválenie. Je možné prijať a chápať klientov pohľad na vec, a pritom s ním nie je nutné súhlasiť“(Miller, Rollnick, 2002, s. 49). V praxi sa na vyjadrenie žiaducej miery empatie používa výraz ocitnúť sa v klientových topánkach. 62
Rozvíjanie rozporov Tento princíp spočíva v tom, že v empatickej atmosfére, keď človek otvorene hovorí o svojom prežívaní je nutné nájsť rozpor medzi jeho súčasným konaním a dlhodobými hodnotami a cieľmi. Príkladom takéhoto rozporu môže byť nesúlad medzi súčasným správaním (pitie alkoholu, fajčenie, zlá životospráva) a klientovými dlhodobými plánmi (kariéra, založenie rodiny, udržanie dobrej kondície, zdravia). Aj keď si tento rozpor klienti často aspoň čiastočne uvedomujú, obvykle sa snažia naň nemyslieť, spravidla preto, že taký rozpor vnímajú ako ohrozujúci pre vlastnú osobu. Často sa tak dostávajú do slepej uličky nerozhodnosti. Pri vedení motivačného rozhovoru je preto dôležité v klientovej reči taký rozpor rozoznať, zväčšovať ho a zdôrazňovať. Pri tom je ale nevyhnutné rozlišovať dva rozmery tohto rozporu. Jedným rozmerom je dôležitosť zmeny, keď treba zdôrazňovať a podporovať jej uvedomovanie si klientom. Druhým rozmerom je veľkosť rozporu (teda vzdialenosť medzi súčasným správaním a správaním žiaducim). To nie je treba obzvlášť zdôrazňovať. Ak klient bude pociťovať tento rozdiel (teda vzdialenosť, ktorú musí počas procesu absolvovať) ako príliš veľký a náročný, môže to znižovať motiváciu a predovšetkým sebavedomie klienta. Pritom snahou je, aby proces rozvíjania rozporov prebiehal pokiaľ možno v klientovej hlave, nie pomocou vonkajších donucovacích činiteľov (strach o zamestnanie, tlak zo strany rodiny a pod.). Rozvíjanie rozporov je podľa Millera s Rollnickom (Miller, Rollnick, 2002, s. 38) tým momentom, keď sa motivačné rozhovory začínajú odlišovať od obyčajnej, na klienta zameranej terapie. Stávajú sa direktívnymi (direktívnym v zmysle smerovania, nie v zmysle vedenie a nariaďovania), zameranými na rozlíšenie ambivalencie v klientovom prežívaní a na využitie tejto ambivalencie v prospech zmeny klientovho konania. Pri zručnom použití potom motivačné rozhovory zmenia klientovo vnímanie rozporov bez akéhokoľvek pocitu donútenia alebo nátlaku. Využitie odporu Princíp využitia odporu (tiež tanec s odporom, anglicky roll with resistance) býva niekedy označovaný ako psychologické džudo. Dôležité je ale pripomenúť, že pri motivačných rozhovoroch nejde o víťazstvo nad klientom, skôr o spoločné dosiahnutie cieľa. Použitie tohto princípu by malo byť protipólom situácie, keď je na jednej strane poradca predkladajúci argumenty v prospech 63
zmeny a na druhej strane klient vysvetľujúci, prečo zmena nie je možná. V motivačných rozhovoroch teda nie je klientovi oponované a vysvetľované, prečo je jeho stanovisko zlé, skôr je jeho názor poradcom formulovaný inak, v prospech zmeny. Tento princíp je spojený tiež s rešpektom ku klientovi. Predovšetkým od klienta záleží, či sa rozhodne pre zmenu a akým spôsobom ju bude chcieť uskutočniť. Prípadná klientova váhavosť a neistota je vnímaná a prijímaná ako prirodzený jav počas procesu zmeny. Poradca obvykle nepredkladá ďalšie riešenie a ciele, skôr klientovi ponúka na zváženie dostupné informácie. „Prístup je preniknutý myšlienkou: vezmi si, čo môžeš a zvyšok nechaj byť, čo dovoľuje klientovi vyberať si z rôznych rád. Proti tomu je ťažké bojovať“ (Miller, Rollnick, 2003, s. 53). Klient môže na stretnutie prísť s odporom vyvolaným inými vplyvmi (klient donútený k liečbe rodičmi, klient s nariadenou liečbou pod.) Princíp využitia odporu zhrňujú autori Miller, Rollnick (2002, s. 40): 1. Vyhnite sa argumentácii pre zmenu. 2. Odporu neodporuj priamo. 3. Nové pohľady a možnosti sú vítané, ale nie nevyhnutné. 4. Klient je primárnym zdrojom informácií pri hľadaní odpovedí a riešení. 5. Odpor je signálom, že je potrebné zmeniť postup. Známky odporu u klienta:
Naopak, pokiaľ klient:
• • • • • •
• • • •
prečo je zmena nevýhodná prečo zotrvávať v súčasnom stave zľahčuje závažnosť problému neprijíma zodpovednosť vyjadruje pesimizmus „Áno, ale…“
Zmena je menej pravdepodobná
uznáva rizika súčasného stavu uznáva výhody zmeny vyjadruje optimizmus vyjadruje chuť zmenu uskutočniť
Zmena je viacej pravdepodobná
Podpora vlastných schopností klienta Tento princíp motivačných rozhovorov vychádza z toho, že dôvera vo vlastné schopnosti a presvedčenie klienta o vlastnej schopnosti úspešného splnenia úlohy tvoria dôležitú zložku motivácie na zmenu. Ak klient nebude presvedčený o možnosti úspešnej zmeny, bude oveľa menej ochotný sa do 64
procesov vedúcich k zmene osobne angažovať. Ďalším dôležitým činiteľom tohto princípu je viera, dôvera samotného pracovníka v schopnosť klientovej zmeny, prístup k tejto zmene ako uskutočniteľnej a možnej. Poradca musí tento postoj klientovi dávať dostatočne najavo. V prípade, že klient túto dôveru zo strany poradcu necíti, jeho schopnosť zmeny sa znižuje. Celý proces by sa zo strany poradcu nemal odohrávať uskutočňovať v štýle Ja ťa zmením, ale skôr vo forme ponuky Ak si to želáš, pomôžeme ti zmeniť sa. Vhodnou metódou povzbudenia môže byť príklad iných ľudí, ktorí túto cestu už zvládli, alebo úspechy pri zmenách vlastného správania z minulosti. 5.2.4
Fázy metódy motivačných rozhovorov
Pred opisom fáz metódy motivačných rozhovorov je potrebné najskôr pripomenúť terapeutické ciele pracovníka v jednotlivých fázach procesu zmeny podľa Prochasku a DiClementeho tak ako ich opisujú Miller a Rollnick (Miller, Rollnick, 2003, s. 17) alebo Kalina (Kalina, 2008, s. 123-124). Vo fáze prekontemplácie je úlohou poradcu vyvolať a posilniť u klienta pochybnosti a vnímanie škodlivých a ohrozujúcich javov, ktoré vyplývajú zo súčasného správania. Ďalším dôležitým cieľom je udržanie kontaktu s klientom. Vo fáze kontemplácie je hlavným cieľom posilňovanie klientovej sebadôvery a schopnosti samostatného rozhodovania. Tiež nakláňať rovnováhu žiaducim smerom, pripomenúť dôvody na zmenu a nebezpečenstvo, pokiaľ zmena nenastane. Je vhodné posilňovať klientove sebavedomie realizáciou drobných pozitívnych zmien. Vo fáze rozhodnutia je najdôležitejšie poskytovať klientovi podporu a motiváciu na to, aby sa rozhodol pre najvhodnejšiu možnosť smerujúcu k zmene. Vo fáze akcie (konania) pomáha poradca klientovi v uskutočňovaní zmien a snaží sa udržovať klientovu motiváciu na zmenu. Vo fáze udržiavania je dôležité pomáhať klientovi nachádzať postupy zabraňujúce relapsu, predvídať možné ohrozenia a pracovať na ich odstraňovaní. 65
Vo fáze relapsu (návratu k pôvodnému správaniu) je dôležité pomôcť klientovi zvládnuť psychickú reakciu na relaps a pomôcť obnoviť uvažovanie o zmene. Prvou charakteristikou, ktorá je jasne viditeľná pri konfrontácii motivačných rozhovorov so schémou zmeny je, že motivačné rozhovory sú výborným poradenským prístupom na počiatočné štádiá zmeny, najmä fázy prekontemplácie a kontemplácie. Klienti v týchto fázach nechcú byť poučovaní o tom, ako najlepšie dosiahnuť abstinenciu a byť donútení k záväzku, s ktorým nie sú stotožnení, alebo na ktorý nie sú pripravení. Na tieto skoré fázy kruhu zmeny je určená prvá fáza motivačných rozhovorov, keď klienti môžu byť nekonfrontačným, prijímajúcim prístupom zo strany terapeuta motivovaní zvažovať vlastnú situáciu, jej pozitíva i negatíva. Druhá fáza prichádza vo chvíli, keď sa klient rozhodne urobiť zmenu. „V tomto bode sa klient rozhodol pre zmenu. V tejto fáze sa náplň práce poradcu postupne mení od motivovania klienta viac na poskytovanie odporúčaní a trénovanie tak, aby si klient postupne vytváral funkčný plán zmeny, predvída prekážky zmeny a nachádza možné podporné mechanizmy“ (DiClemente, Velasquez, 2002, s. 203). Prvá fáza motivačných rozhovorov sa používa na zistenie, v akom štádiu procesu zmeny sa klient nachádza, vo fázach prekontemplácie a kontemplácie až po klientove rozhodnutie o zmene. Druhá fáza motivačných rozhovorov sa používa od klientovho rozhodnutia, v štádiu akcie a udržovania. Pri opise fáz motivačných rozhovorov je nutné upozorniť na niektoré dôležité aspekty. Jednak je nutné rozlišovať medzi fázami procesu zmeny (prekontemplácie, kontemplácie, rozhodnutia, akcie, udržovania a relapsu) a fázami motivačných rozhovorov. Dôležité je upozorniť, že prechod medzi fázami, tak v procese zmeny, ako aj medzi fázami motivačných rozhovorov, sa neuskutočňuje náhle. Ide obvykle o plynulý, postupný prechod od jednej fázy k druhej. Tiež je nutné zdôrazniť, že jeden klient sa môže v jednom časovom období rozhodovať o viacerých zmenách, pričom v každom z týchto procesov rozhodovania sa môže nachádzať v inej fáze procesu zmeny, ako o tom píše DiClemente a Velasquez (DiClemente, Velasquez, 2002, s. 204).
66
Metóda motivačných rozhovorov obsahuje dve fázy: 1. Budovanie motivácie na zmenu 2. Posilňovanie záväzku na zmenu Budovanie motivácie na zmenu Na začiatku tejto fázy, optimálne pri prvom stretnutí, by mal poradca formulovať ciele, ktoré chce spolu s klientom dosiahnuť. Ciele musia byť realistické a dosiahnuteľné a súhlasiť s nimi musí nielen klient, ale aj poradca. Hlavným cieľom tejto fázy je spoločne s klientom vybudovať motiváciu na zmenu. To sa uskutočňuje prostredníctvom prijímajúceho a oceňujúceho prostredia a vzťahu medzi klientom a poradcom. Základné postupy metódy MR vo fáze budovania motivácie Motivačné rozhovory používajú päť základných postupov – otvorené otázky, reflektívne načúvanie, oceňovanie, sumarizovanie, vyvolanie reči zmeny. Štyri z týchto postupov vychádzajú z prístupu orientovaného na klienta, piaty postup je najdirektívnejší, je typický pre motivačné rozhovory a mal by byť jednotiacim prvkom, cieľom na používanie predchádzajúcich štyroch postupov. Otvorené otázky Najmä na začiatku terapeutického vzťahu je dôležité, aby sa poradcovi podarilo vytvoriť prostredie prijatia a dôvery, v ktorom môže klient bezpečne preberať svoje problémy. V počiatočnom období by teda mal hovoriť prevažne klient. Možno ho povzbudiť vhodne kladenými otázkami, ktoré klienta povzbudia k odpovediam a k ďalšiemu rozvoju komunikácie s poradcom. Otvorené otázky práve takúto komunikáciu rozvíjajú, sú to otázky, na ktoré sa nedá odpovedať krátko, jednoslovne. Uzavretá otázka: Pijete veľa? Pravdepodobná odpoveď: Nie. Otvorené otázky: Ako často pijete? Čo vám to prináša? Ako sa potom cítite? Predpokladám, že keď si tu, máš záujem si o niektorých veciach porozprávať so psychológom/poradcom. O čom by si rád hovoril? Rozumiem, že si tu kvôli gamblingu. Pomôž mi porozumieť celej záležitosti. Čo sa ti na tom páči a aká je druhá strana mince, týkajúca sa hrania? Dôležité sú reakcie poradcu na prvé klientove odpovede a účasť poradcu pri rozvíjaní týchto odpovedí. Vhodné sú otázky bez názorového podtónu 67
alebo otázky zisťujúce klady i zápory súčasnej iných situácie pre klienta. Reakcie klientov sa môžu rôzniť. Napríklad: Pre niektorých bude dostatočným impulzom na rozvinutie komunikácie jedna otvorená otázka, iných bude treba podporovať častejšie kladenými otázkami. Otvorené otázky nie sú dogmou, mali by prevažovať najmä v počiatočných štádiách kontaktu, ale aj v priebehu celého terapeutického vzťahu. Pomáhajú tak poradcovi, ako aj samotnému klientovi lepšie sa zoznamovať s problémom v celej jeho šírke. Reflektívne načúvanie Reflektívne načúvanie vychádza z aktívneho počúvania. Poradca dáva prostredníctvom reflexie klientovi najavo, že ho počúva a zároveň kontroluje, či povedanému dobre porozumel. „Reflektovanie nie je pasívny proces. Terapeut sa rozhoduje, čo bude reflektovať, čo ponechá bez povšimnutia, čo zdôrazní a čo potlačí, aké slová použije pre zachytenie významu“ (Miller, Rollnick, 2003, s. 68).Pri použití reflexie na povzbudenie klienta k ďalšiemu skúmaniu témy, je napríklad vhodné mierniť intenzitu klientových výrokov tak, aby sa mohol presnejšie vyjadriť a doplniť, čo mal presne na mysli. V opačnom prípade (pri prílišnom posilňovaní výroku) je pravdepodobné, že sa klient zarazí a bude sa snažiť zachrániť situáciu (zmierniť výrok, vysvetľovať, že tak to nie je). Vhodné je použiť reflexiu po položení otvorených otázok. Rozlišujeme niekoľko druhov reflexií: • Jednoduchá reflexia je v podstate zopakovaním klientovho výroku. Je vhodné ju uviesť vlastnými slovami (napr. Ak tomu dobre rozumiem..., Takže hovoríte, že...). • Parafrázovanie je zopakovanie klientovho výroku poradcovými vlastnými slovami. • Dekódovanie je vyjadrenie hlbšieho, napríklad aj skrytého zmyslu klientovho výroku. • Reflexia emócií je vyjadrením toho, ako poradca vníma klientov emocionálny vzťah k preberanej téme (napr. Vyzerá to, že vás to naštvalo.). • Zosilnená reflexia obsahuje klientov výrok, ale poradca niektoré jeho časti zámerne posilní, zdôrazní tak, aby ich význam vynikol. • Zdvojená reflexia je reflexiou dvoch výrokov klienta, ktoré môžu byť navzájom v rozpore. Pri tomto druhu reflexie je potrebné zdôrazniť, že 68
výroky treba spájať, dávať vedľa seba (teda používať spojky a, a zároveň), aby ich prípadnú rozpornosť mohol formulovať sám klient. V praxi je možné rôzne druhy reflexie kombinovať. Potvrdzovanie Oceňovanie a potvrdzovanie klienta počas stretnutí je ďalšou formou budovania vzťahu s klientom, posilňovanie jeho sebavedomia a ochoty zdieľať jeho pocity. Aj keď samotné reflektívne načúvanie pôsobí na klienta nepriamo odmeňujúcim dojmom, priame ocenenie je v tomto ohľade veľmi účinnejšie. Oceňované môžu byť aj zdanlivé maličkosti (dochvíľnosť, pokračovanie v kontakte). Množstvo a druh prejavovaných ocenení je potrebné prispôsobovať jednak kontextu situácie, jednak konkrétnemu klientovi. Zhrnutie Zhrnutie je ďalším postupom používaným v motivačných rozhovoroch. Je využívané na ucelené a prehľadné zopakovanie všetkého podstatného a môže veľmi dobre fungovať ako podnet na ďalšie smerovanie klienta. Miller a Rollnick (2004) rozlišujú tri druhy zhrnutia: Priebežné zhrnutie sa dá využiť predovšetkým v priebehu klientovho objasňovania situácie, napríklad vo chvíli, kedy klient povedal všetko, čo chcel povedať. V priebežnom zhrnutí sú predložené všetky podstatné veci povedané klientom. Previazané zhrnutie je užitočné na reflektovanie klientovej nerozhodnosti. Typický priebeh ambivalencie vyzerá ako prebiehanie medzi argumentmi na nutnosť zmeny a argumentmi na zachovanie súčasného stavu. Previazané zhrnutie umožní klientovi počuť usporiadane dôvody pre i proti a uvedomiť si, že problém má kladné i záporné stránky. Najčastejšie používanými vyjadreniami pri tomto druhu zhrnutia sú: Na jednej strane... a na druhú stranu..., a zároveň. Do zhrnutia môžu byť podľa uváženia pridané aj informácie z iných zdrojov. Úplné zhrnutie (tiež sumár, najnovšie tiež prechodové zhrnutie – angl. transitional summary) je vhodné použiť najmä na konci stretnutia, keď je potrebné zhrnúť všetky témy, ktoré boli počas stretnutia preberané. Pri tomto druhu zhrnutia je vhodné najprv upozorniť klienta, že sa poradca pokúsi o také zhrnutie, že klient môže poradcu poopraviť, ak s niečím nesúhlasí, alebo chce niečo dodať. Skrátené prechodové zhrnutie možno použiť aj na začiatku 69
ďalšieho stretnutia, aby boli pripomenuté preberané témy (podľa Miller, Rollnick, 2004, s. 68-70). Podpora vyhlásení zameraných na zmenu (Vyvolanie reči zmeny) Uvedené postupy by mali poradcovia využívať na vyvolanie reči zmeny u klienta. Pôvodne tento prvok autori označovali ako seba motivujúce vyhlásenie, neskôr už používali termín reč zmeny. Reč zmeny a odpor k zmene sú vnímané komplementárne ako dve strany jednej mince vyjadrujúce obe strany klientovej ambivalencie. Oproti konfrontačným prístupom, kde obvykle pracovník predkladá dôvody na zmenu a klient sa týmto argumentom bráni, popiera, používajú motivačné rozhovory opačný model, keď sa klientovi poskytuje bezpečné a prijímajúce prostredie, v ktorom môže bezpečným a pre seba neohrozujúcim spôsobom formulovať problém a argumenty na zmenu. Dajú sa rozlíšiť štyri druhy vyhlásení zameraných na zmenu podľa toho, k čomu sa vyjadrujú (podľa Miller, Rollnick, 2002, s. 24): 1. Nevýhody súčasného stavu Rozpoznávanie nevýhod súčasného stavu vyjadruje predovšetkým nespokojnosť so súčasným stavom. Môže, ale nemusí obsahovať aj priznanie problému. Hlavným obsahom týchto vyhlásení je klientove rozpoznanie vedľajších stránok súčasného správania. 2. Výhody zmeny Táto forma vyhlásenia obsahuje predovšetkým rozpoznávanie výhod, ktoré by prinieslo prípadné dosiahnutie zmeny u klienta. 3. Optimizmus týkajúci sa zmeny Vyhlásenie vyjadruje sebavedomie klienta týkajúce sa vlastnej schopnosti zmenu uskutočniť. Optimizmus môže byť vyjadrený rôznou formou, hlavným posolstvom je, že zmena je možná. 4. Úmysel zmeniť sa V takomto vyhlásení je obsiahnutý úmysel zmeniť sa. Tento úmysel môže byť vyjadrený priamo alebo nepriamo, napríklad klientovým prezentovaním predstáv, ako by vyzerala situácia po zmene. Dôležité je, že klient začína vyjadrovať túžbu, odhodlanie zmeniť sa.
70
Posilňovanie záväzku na zmenu V tejto fáze už klient zmenu zvažuje. Poradca v tejto fáze pomáha klientovi nachádzať a uskutočňovať prijateľné riešenia jeho situácie. Vhodnou formou môže byť, napríklad ponuka viacerých možností riešenia vrátane informácií o ich kladoch a záporoch tak, aby sa klient mohol sám kvalifikovane rozhodnúť. Postupy metódy motivačného rozhovoru vo fáze posilňovanie záväzku na zmenu Pri budovaní motivácie je nevyhnutné včas rozpoznať prvky v klientovom správaní, ktoré naznačujú, že klient začína byť na zmenu pripravený. Tieto prvky zvyčajne postupne a plynulo narastajú, nie skokom. Medzi tieto signály naznačujúce väčšiu ochotu a pripravenosť klienta na zmenu patrí: • znížený odpor – klient sa nesnaží odporovať, neobjavuje sa odpor, • zníženie snahy diskutovať o probléme – klient sa správa tak, ako by mal prebrané všetky podstatné témy, vzbudzuje dojem, že čaká na ďalší krok, • riešenie – klient sa správa, ako by našiel nejaké riešenie, je pokojnejší, uvoľnený, niekedy môže pôsobiť až rezignovaným dojmom, • reč zmeny – klient uznáva nevýhody súčasného stavu a potrebu zmeny, optimizmus ohľadom zmeny alebo úmysel zmeniť sa, • otázky týkajúce sa zmeny – klient zisťuje, čo by mal urobiť pre uskutočnenie zmeny, • predstavy týkajúce sa zmeny – klient si skúša predstavovať, ako bude vyzerať jeho život po uskutočnení zmeny, skúša tiež predvídať prípadné ťažkosti, • experimentovanie – klient skúša zmenu nanečisto, na skúšku. (Podľa Miller, Rollnick, 2002, s. 127) V prípade, že sa začínajú častejšie objavovať tieto signály, je možné uvažovať o prechode do fázy posilňovania záväzku. Celkové nastavenie vzťahu medzi klientom a poradcom by sa prechodom do druhej fázy nemalo nijako zvlášť meniť, poradca len môže začať niektoré techniky používať viac cielene, takže priebeh stretnutia začína byť viac zameraný na konkrétnejšie problémy. Nie je teda nutné začať klientovi vysvetľovať, čo by mal robiť, skôr je dôležité pýtať sa klienta, ako by chcel problém riešiť on. Stále by to však mal byť klient, 71
kto prijíma dôležité rozhodnutia. Prechodové zhrnutie je veľmi vhodné využiť na začiatku. Malo by obsahovať rekapituláciu toho, kam až sa klient s poradcom dostali. Dôležité je, aby toto zhrnutie obsahovalo aj reflexiu klientových pretrvávajúcich ambivalencií. 5.3 Špecifiká motivačných rozhovorov s adolescentmi Realizácia MR s mladými ľuďmi si vyžaduje zohľadniť niektoré faktory špecifické pre túto vekovú skupinu (Tober In Miller, Rollnick, 2003): 1. Čas – poradenstvo s adolescentmi sa často realizuje v obmedzených časových i priestorových podmienkach (škola, spoločenské podujatia), preto je dobré plánovať ich na kratšiu dobu. Čím má poradca dlhšiu prax s MR, tým potrebuje na MR menej času – často stačia dve stretnutia. 2. Nízka sebadôvera a malé schopnosti – nízka sebadôvera a viera vo vlastné schopnosti často vyplýva z celkom realistického odhadu mladého človeka, ktorého názory a túžby nie sú brané do úvahy a niekto rozhoduje za neho. Preto môže byť lepšie vytvoriť počas sedenia u mladého človeka možnosť pre posilnenie pocitov vlastnej dôležitosti a nie sa hneď snažiť hľadať príklady, ako zvládať každodenný život. 3. Reakcie na autoritu – problémoví mladí ľudia očakávajú, že ľudia, ktorí majú autoritu, reagujú na nich negatívne a často s nimi nesúhlasia. V motivačných rozhovoroch existuje možnosť obísť pascu nevôle a odporu, ktoré väčšinou charakterizujú reakcie mladých ľudí na autoritu, zvyšujú klientovu vieru v samého seba a v jeho vlastné schopnosti mať istú mieru kontroly nad svojím životom. 4. Nutnosť aplikovať motivačné rozhovory aj na ostatné úrovne – v prípade poradenstva adolescentov zameranom na problém užívania návykových látok sa často stáva, že nie je možné objaviť dôkaz závislosti od nejakej látky alebo nejaké poškodenie, ktoré by sa dalo vzťahovať k zneužívaniu látok. Samotná droga môže byť menej dôležitá než správanie spojené s jej užívaním. Často môže ísť o väčšie množstvo rôznych látok. Nebezpečenstvo striehne skôr v riskantnom spôsobe života mladých ľudí, 72
aj keď neviazanejší život je v tomto období považovaný za normálny, zatiaľ čo v staršom veku už nie. To sú faktory, ktoré spôsobujú, že sa menej zameriavame na zneužívanie látok a viac na problémy na sociálnej a medziľudskej úrovni. Obavy a reakcie tretej strany môžu spôsobovať rovnako vážne problémy ako zneužívanie drog. Preto treba, aby sa terapeut pohyboval medzi viacerými úrovňami zmeny, zameral sa na motiváciu zmeny na úrovni fungovania v spoločnosti a na vzťahy s ľuďmi. 5. Vplyv skupiny rovesníkov – pitie a užívanie drog je obvykle súčasťou noriem správania určitej subkultúry a čiastočne je prijaté celou vekovou kategóriou. Terapeut si preto musí dávať pozor, aby sa nenechal vtiahnuť do vopred pripraveného popierania problému a musí sa opakovane snažiť sústrediť na individuálne okolnosti a problémy, ktoré daný mladý človek na sebe rozpoznal.
73
Zoznam bibliografických odkazov ATKINSON, R. L. Psychologie. Praha : Portál, s.r.o., 2003. ISBN 80-7178-640-3. DEVITO, J. A. Základy mezilidské komunikace. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, 2001. 420 s. ISBN 80-7169-988-8. DRAPELA, J. V., HRABAL, V. a kol. Vybrané poradenské směry. Teorie a strategie. Praha : UK Praha Karolinum, 1998, 85 s. ISBN 80-7184-011-4. DREIKURS R., SOLTZOVÁ V. Deti ako výzva. Bratislava : Slovenská adlerovská spoločnosť, 2007. ISBN 978-80-969798-6-8. DREIKURS, R., GREY L. Logické dôsledky. Nové Zámky : Psychoprof, 1997. ISBN 80-967148-7-2. FENWICKOVÁ, E., SMITH, T. Adolescencia. Bratislava : Vydavateľstvo INA, 1994. ISBN 80-85680-32-7. GABURA J., PRUŽINSKÁ J. Poradenský proces. Praha : Sociologické nakladatelství, 1995. 47 s. ISBN 80-85850-10-9. HARTL, P., HARTLOVÁ, H. Psychologický slovník. 2. vyd. Praha : Portál, 2009. 776 s. ISBN 80-7367-122-0. KALINA, K. a kol. Základy klinické adiktologie. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2008. 392 s. ISBN 978-80-247-1411-0. Koncepcia pedagogicko – psychologického systému poradenstva a jeho implementácia do praxe SR č. 283/2007 KOŠČO, J. a kol. Poradenská psychológia. Bratislava : SPN, 1987. KRATOCHVÍL, S. Základy psychoterapie. Praha: Portál, 1998. ISBN 80-717280-7. KRATOCHVÍL, S. Základy psychoterapie. 5. aktualizované vyd. Praha : Portál, 2006. 383 s. ISBN 80-7367-122-0. LABÁTH V. a kol. Riziková mládež. Praha : Sociologické nakladatelství, 2001. ISBN 80-85850-664. LAINZ, J. Motivační rozhovory jako metoda práce s klienty v pomáhajících profesích. Diplomová práce. [online]. Hradec Králové : Pedagogická fakulta, Hradec Králove, 2010. [cit. 2011-12-17]. Dostupné na internete: 74
LANGMEIER J., KREJČÍŘOVÁ D. Vývojová psychologie. Praha : Grada, 2006, 344 s. ISBN 80-7169-195-X. LUDEWIG, K. Systematická terapie. Praha : Pallata, 1994. MACEK, P. Adolescence: psychologické a sociální charakteristiky dospívajících. Praha : Portál, 2003. 107 s. ISBN 80-7178-747-7. MATĚJČEK, Z. Co, kdy a jak ve výchově dětí. Praha : Portál, 1996. ISBN 807178-085-5. MATĚJČEK, Z. Výbor z díla. Praha : Karolinum, 2005. ISBN 80-246-1056-6. MATĚJČEK, Z. Praxe dětského psychologického poradenství. Praha : SPN, 1991. ISBN 80-04-24526-9. MATOŠEK, O. a kol. Základy sociální práce. Praha : Portál, 2001. MATULA, Š. Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v procese reformnej transformácie. In Prevencia č. 3/2009, Bratislava : UIPŠ. MILLER, W. R., ROLLNICK, S. Motivační rozhovory: příprava lidí ke změně závislého chování. Tišnov : Sdružení SCAN, 2004. 311 s. ISBN 80-86620-09-3. MILLER, W. R., ROLLNICK, S. Motivational interviewing : preparing people for change. 2nd rev. edition. New York : The Guilford Press, 2002. 428 s. ISBN 978-1-57230-563-2. NAKONEČNÝ, M. Základy psychologie. 1. vyd. Praha : Academia, 1998. 590 s. ISBN 80-200-0689-3. Návrh koncepcie pedagogicko-psychologického systému poradenstva a jeho implementácie do praxe, schválené uznesením vlády SR č. 283/2007. NEŠPOR, K. Návykové chování a závislost: současné poznatky a perspektivy léčby. 3. aktualizované vyd. Praha : Portál, 2007. 176 s. ISBN 978-80-7367-267-6. NICOLL, W. G. I. Výcvikový program v adlerovskej psychoterapii a poradenstve. Bratislava : Slovenská adlerovská spoločnosť, 2006. PAVLUVČÍKOVÁ, E. Pojem poradenstva. In Empatia ročník č. 45, č. 3/2005, september 2005, Bratislava, s. 18-23. PEŠOVÁ, I., ŠAMALÍK, M. Poradenská psychologie pro děti a mládež. Praha : Grada, 2006. 150 s. ISBN 80-247-1216-4. PROCHAZKA, J. O., NORCROSS, J. C. Psychoterapeutické systémy: průřez teoriemi. Praha : Grada, 1999. ISBN 80-85866-40-4. 75
RASMUSSEN, P. Adlerovské techniky pri konceptualizácii prípadu a intervenciách. Odborný materiál Handout z odborného seminára, Bratislava 21. ‒ 22. november, 2011. RUSNÁKOVÁ, T. Vývinové špecifiká adolescentov. Poruchy správania a učenia, Raabe, 2007, s. 1-28. ŠOLCOVÁ, I. Vývoj reziliencie v dětství a dospělosti. Praha : Grada, 2009. ISBN 987-80-247-2947-3. VÁGNEROVÁ, M. Vývojová psychologie. Detství, dospelost, stáří. Praha : Portál, 2000. 522 s. ISBN 80-7178-308-0. VYMĚTAL, J., REZKOVÁ, V. Rogersovský přístup k dospělým a dětem. 2. vyd. Praha : Portál, 2001. 236 s. ISBN 80-7178-561-X. WALTON, F. X. Ako vychádzať s dospievajúcimi doma a v škole. 1. vydanie. Nové Zámky : Psychoprof, 2002. 44 s. ISBN 80-968798-0-4. WALTON, F. X. Individuálna psychológia a poradenstvo v rodine a škole. Modra, 1999.
76
