Nikola Škorníková, 18 rokov, Klokočov
Objatie démonov Kráčam, nevedno kam. Počujem nejaké zvuky a idem za nimi. Niečo vo mne mi hovorí, že za nimi musím ísť! Neviem prečo, no viem, že ich musím nasledovať. Ako keby od toho záviselo úplne všetko. Už vôbec nemyslím na bolesť, ktorú cítim. Myslím len na tie zvuky. ... „Bolo to na moje 16. narodeniny. Bože, bola som taká mladá! Bola som len dieťa. Dievča. Nedotknuté. Čisté a nevinné a hlavne naivné. Ani som ho nepoznala. Dala som mu svoje srdce len tak. Len tak. Na, ber! Na dlani. Stál predo mnou, v ruke držal moje srdce a pozeral sa mi do očí. Búchalo tak prudko. A zrazu? Zovrel päsť. Vzal si ho. Bolo celé jeho. A vieš, čo urobil? Dal mi za to celého seba. Dal mi lásku, takú, o akej takmer nikto ani nesníva. Bezpodmienečné šťastie. Ach, bola som taká šťastná! Verila som, že môžem lietať, mohla som lietať. Vlastne nie! Počkaj. Lietala som! Naozaj. A potom, len tak... odrezal mi krídla. A ja som spadla na zem. Odrezal mi ich. Len tak. Bol mojím bratom, ktorého som nikdy nemala, mojím kamarátom, ktorý mi vždy tak chýbal, bol mojím všetkým. Ako keď sa celý svet zrazu zjednotí v jeden bod. On bol ten bod. Bol celým mojím svetom a nie metaforicky! Naozaj bol. Celý môj svet bol odrazu preč. LEN TAK. Neostalo mi nič. Len ja v tej pustej prázdnote, ktorá sa týčila všade navôkol. A ja som nemohla dýchať. NECHCELA SOM DÝCHAŤ. Už nikdy viac som nechcela dýchať! Nikdy ma nemiloval, vieš? Nikdy. Teraz to už viem aj ja. Bola to len ilúzia. Najskôr. Potom si zvykol. Boh sa so mnou hral. Dal mi všetko, aby mi to potom zobral a sledoval, ako sa s tým vyrovnám. A ja som to zvládla. Pýtaš sa, či som ho prestala milovať. Nikdy! Tých démonov
sa už nikdy nezbavím. Sú vo mne. Sú mojou súčasťou. ONI SÚ JA. Hovoria, že to je zlomené srdce, ale never tomu. Bolí ťa celé telo. A démoni ostávajú. Je len na tebe, kedy sa s tým zmieriš. Kedy ich vezmeš ako súčasť seba a prestaneš ich vyháňať. Lebo oni sú ty. On je ty. A nikdy neodíde. Spomienka na neho ma zabíja každý deň. Nie, deň nie. Zabíja ma každú sekundu čo na neho myslím. Vieš, umrela by som pre neho! Skutočne, prisahám! Umierala by som pre neho znova a znova stále... Umierala by som pre neho, kým by zo mňa neostalo obyčajné NIČ.“ Nastalo ticho. Srdce mi búchalo od rozrušenia. Keď som sa upokojila, uvedomila som si, že takéto výlevy citov sú absolútne nemiestne, keď niekoho sotva poznáte. Do pekla! Proste som sa neovládla. Teraz si o mne myslí, že som úplný blázon. A vlastne, nech si myslí! Nebol by tak ďaleko od pravdy. „Vieš...“ pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý som nevedela prečítať a chytil ma za ruku. „Aj ja som sa párkrát sklamal. To sa stáva. Pár dní či týždňov to bolí a potom to bude fajn.“ Nechcela som sa sním hádať. Usmiala som sa a povedala som, že má určite pravdu. No vnútri v sebe som vedela, že ma nechápe. Nikto ma nechápal. Vlastne, ani ja som nikoho nechápala. Vedela som, že ľudia sa rozchádzajú a opúšťajú každý deň. A vedela som, že to zvládajú. No ja som nemohla. Sú to už dva roky, čo sme sa rozišli a ja sa na neho nemôžem pozrieť bez toho, aby mi nevyhŕkli slzy do očí. Neviem, prečo. „Môžem ti nejako pomôcť? Nechceš sa napríklad prejsť?“ Stále som sa usmievala, aj keď moje pocity neboli ani náhodou zhodné s týmto výrazom. Stroho som prikývla. Chvíľu sme len tak chodili po meste a rozprávali sa o futbale. Futbal ma nezaujíma, ale nechcela som tento deň ešte viac pokaziť. No ako rozprával, moje myšlienky ma znova priviedli naspäť do môjho dávno rozpadnutého vzťahu. Alexander mi stále dookola vysvetľoval rôzne pravidlá
a smial sa na tom, ako ich vôbec nepoznám. Nakoniec ma vždy pobozkal a povedal, že to vôbec nevadí, vraj nikomu nepovie, aká som nechápavá. „Si v poriadku?“ Spýtal sa a prebral ma z myšlienok. „Samozrejme.“ Ostal ticho a o pár sekúnd sa zastavil. Otočila som sa, aby som zistila, čo sa deje, no on len stál na mieste a pozeral do zeme. Potom zdvihol hlavu, pozrel sa mi do očí a váhajúc povedal: „Vieš, chápem, že je pre teba možno bolestivé o ňom znova hovoriť. Ale možno by ti pomohlo, keby si sa niekomu vyrozprávala.“ Mýlil sa, hovoriť o ňom pre mňa nebolo o nič viac bolestivejšie ako na neho myslieť. „Keď myslíš,“ povedala som. „Aj keď si nie som istá, či je o čom rozprávať.“ Začal s monológom o tom, ako musím z každej veci vyťažiť čo najviac a ako sa nemám opúšťať. Vraj sa mám z toho poučiť a druhýkrát neurobiť tie isté chyby. Bože, pripomínal mi moju mamu a vlastne každého, s kým som sa o tejto situácii rozprávala. Mama mi neustále hovorievala: „Už sa cez to preboha prenes.“ Nebavilo ma jej stále dookola vysvetľovať, že sa naozaj snažím, tak som radšej začala predstierať úsmev a absolútny nezáujem o jeho osobu. „Prečo ste sa vlastne rozišli?“ A bolo to tu! Moja obľúbená téma. Skoro som sa rozosmiala. Totiž, ja ani presne neviem, prečo sme sa rozišli. Ale začala som s tými rečami, čo obvykle. „No, veď vieš. Proste nám to neklapalo. A z jeho strany bol absolútny nezáujem nejako to riešiť. Ignoroval každý môj pokus o rozhovor, prestali sme chodiť von, prestali sme si volať a dokonca aj písať.“ Videla som na ňom, že je prekvapený. Určite čakal niečo úplne iného charakteru. „Možno, keby si do toho dala viac, tak...“ Skočila som mu do reči: „Dala som do toho všetko! Snažila som sa tak veľmi! Vždy, keď ma potreboval, bola som tu. Vždy som mu pomohla. Jeden deň ma ignoroval, druhý deň chcel, nech mu urobím niečo do školy a ja som to urobila. Tak veľmi so mnou zametal a mne to bolo úplne jedno. Vedela som, že sa so mnou len hrá, ale keď ja
som ho tak nechcela stratiť. Teraz sa za to tak hanbím. Vieš.. jeden deň mi hovoril, ako ma má rád a na druhý mi povedal, že chce byť s inou. Ale vraj o pár rokov môžeme byť pokojne spolu,“ zasmiala som sa, lebo teraz mi už nič iné neostávalo. „Vždy som plakala a jemu to bolo jedno. Keď sme už spolu neboli, stále mi hovoril o iných. S ktorými bol. Vedel, ako ma to bolí. Počul ma plakať, no nikdy mu na tom nezáležalo. Niekedy som mala dokonca pocit, že ho to baví. Nikdy v živote som sa necítila viac neschopná. Plakala som doma každý deň pred zrkadlom a nechápala som, čo je na mne také zlé. Dala by som mu najviac, ako som mohla! No jemu to nestačilo. Nemohla som to nikomu povedať, lebo nikto by nepochopil, ako sa môže zdravý človek nechať niekým takto ponižovať. Takto to išlo stále dookola. Pár dní bol na mňa dobrý a ja som mala pocit, že by sa všetko mohlo vrátiť tam, kde bolo, že to bol z jeho strany iba skrat, ale potom znova začal byť odmeraný, začal ma urážať a ospevovať každého iného, kto nebol JA. Celá táto situácia sa tiahla ešte asi pol roka po tom, čo sme sa rozišli a ja som myslela, že sa zbláznim. Stále horedole, hore-dole. Každým dňom som na tom bola horšie a horšie. Nemohla som myslieť na nič iné. Nemohla som riešiť nič iné. A on? Náramne sa na celej situácii bavil. Nakoniec mi povedal, že ma nechce, lebo som hrozný pesimista a on by to nezvládol. Nevedela som, či ....“ Prerušil ma a znova začal niečo rozprávať, no ja som ho už vôbec nepočúvala. Cítila som, ako sa ma zmocňuje pocit úzkosti a chcela som si len sadnúť a plakať. Ako obyčajne. Nemohla som sa nadýchnuť. Všetko sa mi to vrátilo, všetky tie pocity zbytočnosti a absolútneho zlyhania. Moji démoni začali tancovať v mojej hlave a ja som cítila šialenstvo ako živú bytosť, ktorá ma objíma zozadu a berie si aj to posledné, čo zo mňa ostalo. Nevnímala som svet okolo seba. Nevedela som, kde sa nachádzam, čo robím, cítila som len, ako ma niečo ťahá hlboko dole k sebe a ja
sa neviem brániť. Horúce slzy mi stekali po tvári. No ja som sa ani nepokúsila ich zastaviť. Všetko mi bolo jedno. Bola som ako zamrznutá v úplne inom svete. Pomaly som začala vnímať realitu. „To bude dobré, to bude dobré, to bude dobré.“ Uvedomila som si, že sedím na okraji cesty. „Všetko bude v poriadku, len už neplač.“ Ešte niekoľko minút som sa triasla. Bolo to tu. Ďalší z tých záchvatov. Znova boli naspäť. Myslela som si, že som sa naučila so svojimi démonmi žiť, no mýlila som sa! Nenaučila som sa vôbec nič! Ani neviem, ako som sa dostala domov a následne do postele. Moje myslenie bolo úplne nejasné. „Nepatrím sem,“ hovorila som nahlas samej sebe.. „Dievča, tento svet nie je pre teba, už to pochop. Si preň príliš slabá. Máš len 21 rokov a už ho nezvládaš. Nepatríš sem! Nepatríš sem! Nepatríš sem!“ Na pár minút som sa znova upokojila a hovorila si, že to bude lepšie, že sú to malé veci. Že toto je už predsa za mnou. „Zmierila si sa s tým a vieš s tým žiť. Zajtrajšok bude lepší!“ No potom opäť všetko dookola. Čo ak nebude? Čo ak to už nikdy nebude lepšie? Budem toto zažívať stále dookola? ... Vybehnem von. Vôbec nerozmýšľam. Kráčam, nevedno kam. Počujem nejaké zvuky a idem za nimi. Niečo vo mne mi hovorí, že za nimi musím ísť! Neviem prečo, no viem, že ich musím nasledovať. Ako keby od toho záviselo úplne všetko. Už vôbec nemyslím na bolesť, ktorú cítim. Myslím len na tie zvuky. Zrazu zbadám dve blikajúce červené svetlá a zastavím sa. No moji démoni začnú šepkať: „Poď.. neboj sa.“ Poslúchnem ich. Viem, že musím. Nemám strach. Ani trošku. Postavím sa priamo do stredu koľajníc a.............
