SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ

SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ ročník III. číslo 4, december 2003 SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ, ročník III, číslo 4. Vychádza štyrikrát ročne. Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Výtvarný návrh obálky a grafickej úpravy: Ladon©. Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Mgr. Maroš Puchovský. Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č.tel. 52491861. ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SER 2651/2001. Vyšlo v decembri 2003

Z obsahu ● Slovanský svet – Bielorusko ● Slovanské letopisy – Slovo ako ţivotná sila, 2. časť - Exodus štúrovcov ● Slovanské slovo – Do čoho nás to integrujú - Hej Slované!

1

● Slovanská kultúra – Mesiace u Slovanov ● Rozhovor – s predsedom Spolku slovenských spisovateľov P. Janíkom ● Spravodajca ZSV

Na úvod Posledná štvrtina tohoto roku bola bohatá na udalosti spojené so slovanskou myšlienkou. V Banskej Bystrici sa konala konferencia o slovensko-ukrajinských vzťahoch a súvislostiach spoluorganizovaná Zdruţením slovanskej vzájomnosti a Univerzitou Mateja Bela, v Bratislave predstavilo Medzinárodné fórum Vyslanci Slovanstva svoju novú publikáciu Labyrint sveta a Slovania, na Ruskom centre vedy a kultúry sa v spolupráci s Maticou slovenskou uskutočnila konferencia Slovanský svet v 21.storočí. Je to len niekoľko príkladov silnejúceho záujmu o slovanskú tému. O všetkých týchto podujatiach sa dočítate na stránkach časopisu Slovanská vzájomnosť. Pokračujeme tieţ v našich dlhodobých seriáloch – pri predstavovaní jednotlivých slovanských národov a štátov sme sa dostali k Bielorusku, v cykle Slovo ako ţivotná sila sa prenesieme v čase do Samovej ríše, v rubrike Slovanská kultúra vám prinášame unikátnu štúdiu o pôvodných názvoch mesiacov u Slovanov. Vitajte teda v našom spoločnom slovanskom svete. Maroš Puchovský, šéfredaktor

2

SLOVANSKÝ SVET BIELORUSKO-ZELENÝ KLENOT SLOVANSKÉHO SVETA Maroš Puchovský

Bielorusi sú v rámci Slovanstva málo nápadným národom. Niekedy sa zdá, akoby boli zastretí hmlistým oparom svojich hlbokých lesov a jazier. A predsa sa práve cez Bielorusko vţdy valili všetky boje v dejinách východnej Európy. Málo sa vie, ţe Slováci a Bielorusi ţili istý čas v spoločnom štáte – za dynastie Jagellovcov v 13.-15. storočí, keď vznikla obrovská personálna únia Litvy, Poľska, Čiech a Uhorska. Ale panovníci a armády odchádzali, národ zostával. Bielorusko získalo nezávislosť v roku 1991. Odvtedy je tento zelený klenot slovanského sveta jediným z dvanástich slovanských štátov, ktorého oficiálnou politikou je dosiahnuť spojenectvo slovanských národov na nových základoch. BIELORUSKO – ZÁKLADNÉ ÚDAJE Oficiálny názov: Respublika Belarus Rozloha: 207 595 km² Počet obyvateľov: 10 267 500 (v r. 2000) Hlavné mesto: Minsk – 1 617 500 obyv. Úradný jazyk – bieloruština, ruština Národnostné zloţenie: Bielorusi 78%, Rusi 13%, Poliaci 4%, Ukrajinci 3%, iní 2%

3

Prevaţujúce vierovyznanie: pravoslávne Štátny sviatok: 27.júl (Deň samostatnosti) Spojenectvo: Na základe zmluvy z roku 1997 utvorili Bielorusko a Rusko Spoločenstvo zvrchovaných republík

SLOVANSKÁ MINULOSŤ Na území Bieloruska ţili slovanské kmene Drevljanov, Krivičov, Radimičov a Dregovičov. V 9.-12.storočí tu vznikli drobné knieţatstvá, ktoré sa stali vazalmi Kyjevskej Rusi, odkiaľ prijali pravoslávne kresťanstvo. Nápor Mongolov a Tatárov v 13. storočí rozdrobil Kyjevskú Rus, kočovníci sa však v Pinských pralesoch dlho neudrţali. Mocenské vákuum začal zapĺňať výbojný severný sused – Litovské veľkoknieţatstvo. V 13.storočí Litovci zabrali obrovské územie od Baltického po Čierne more, ktoré zahŕňalo dnešnú Litvu, Bielorusko a takmer celú Ukrajinu aţ po Krym. Aj keď je to veľmi málo známy fakt, v 14.storočí bola Litva najväčším štátom v Európe. Litovci sa však drţalo svojej prírodnej viery a kresťanstvo prijali aţ v roku 1386, preto úlohu kultúrneho národa zohrali v tomto období práve Bielorusi. Bieloruština bola úradnou rečou na Litve a vtedy sa vyformovala v samostatný jazyk a oddelila sa od ruštiny.

BIELORUSI A SLOVÁCI MALI SPOLOČNÉHO PANOVNÍKA Kultúrna prevaha Bielorusov vo veľkej Litve však skončila poľskolitovskou personálnou úniou. Litovské knieţa Jagello sa stal v roku 1386 poľským kráľom a prijal katolicizmus. Dynastia Jagellovcov zaţívala dve storočia obrovský rozmach a pod svojou vládou zdruţila nevídané územie /Vladislav III. 1440-§1444 – kráľ poľský a kráľ uhorský; Vladislav II. 1490-1516 – kráľ český a kráľ uhorský). Poľsko, Litva, Čechy, Uhorsko tvorili vtedy obrovský štát -

4

personálnu úniu. Bielorusom a Slovákom vládol jeden a ten istý panovník. Pre bieloruské pravoslávne obyvateľstvo však toto obdobie znamenalo postupný všeobecný úpadok. Šľachta bola poľská a katolícka, poddaní pravoslávni, obchod bol v rukách cudzincov. Po troch deleniach Poľska (1772,1793, 1795) pripadlo nakoniec bieloruské územie cárskemu Rusku. Akákoľvek veľká je príbuznosť Bielorusov s Rusmi, stali sa súčasťou Ruského impéria aţ v 18.storočí. Preto si zachovali osobitné črty.

MEDZI SAMOSTASTNOSŤOU A SPOLČOVANÍM Prvé pokusy o samostatnosť nastali uţ v roku 1917, tesne po páde cárskeho reţimu. Po rolu 1920 však západná časť Bieloruska pripadla Poľsku a východná časť sa ako Bieloruská sovietske socialistická republika pričlenila k Sovietskemu zväzu. Počas druhej svetovej vojny utrpelo Bielorusko najväčšie straty na ţivotoch – viac ako štvrtinu svojho obyvateľstva. V roku 1945 sa Bielorusko stalo zakladajúcim členom OSN, hoci zostalo súčasťou Sovietskeho zväzu. V rámci povojnových úprav hraníc mu bola vrátená západné časť, čím dosiahlo súčasnú rozlohu. Po rozpade sovietskeho bloku vyhlásil 27.7.1990 bieloruský parlament zvrchovanosť a faktickú nezávislosť dosiahlo Bielorusko 25.8.1991. Na rozdiel od niektorých nových slovanských štátov však samostatné Bielorusko neuprelo svoj zrak na západ, ale ostalo ukotvené v slovanskom svete. Stalo sa súčasťou Spoločenstva nezávislých štátov a na základe zmluvy v roku 1997 utvorili Bielorusko a Rusko Spoločenstvo zvrchovaných republík. Ďalším krokom bola dohoda, ktorú podpísali 9.septembra 2003 prezidenti Bieloruska, Ruska, Ukrajiny a Kazachstanu, o utvorení jednotného ekonomického priestoru a zóny voľného obchodu.

5

Snaha o spojenectvo slovanských národov na nových základoch je významnou iniciatívou na začiatku 21.storočia. Práve Bielorusi, ktorí boli toľkokrát vo svojej histórii ovládaní cudzími národmi, si dobre uvedomujú jeho význam. Bielorusko si týmto smerovaním pochopiteľne nevyslúţilo priveľkú náklonnosť euro-atlantických kruhov, ktoré chcú vidieť východnú Európu ako zónu svojho vplyvu. Podstatné však bude, či Slovania dokáţu vytvoriť a obhájiť svoj vlastný model jednoty v rôznosti. Ak sa budú vedieť zhodnúť východní Slovania, tak sa to postupne môţe podariť aj Slovanom západným i juţným a následne celému 300-miliónovému slovanskému svetu.

LETMÝ POHĽAD NA SLOVENSKO-BIELORUSKÉ VZŤAHY ZO SÚČASNOSTI

Natália Kiseľová Dejiny slovenského a bieloruského národa nezaznamenávajú nepretrţité ani intenzívne kontakty, avšak ich spája nielen patričnosť k slovanskému kmeňu a genetická príbuznosť jazykov. Obidva národy, ich jazyky a literatúra majú podobné historické osudy. Je to dané aj tým, ţe Slováci a Bielorusi boli dlhé stáročia utláčané inými národmi a nemali vlastné štátne útvary, aj tým, ţe ich územia boli pre drţiteľov moci iba agrárnym prídavkom, v ktorých sa nerozvíjal priemysel, a najmä tým, ţe sa slovenský a bieloruský jazyky dlho neuznávali za samostatné, ale iba za nárečie "veľkého brata" (slovenský – češtiny, bieloruský – ruštiny alebo poľštiny v závislosti od toho, v ktorom štáte sa bieloruské teritóriá v tom čase nachádzali). Súčasné spisovné jazyky obidvoch národov sa sformovali iba v 19. storočí, takisto mladé sú aj literatúry v týchto jazykoch. Tieto objektívne okolnosti spôsobili i podobnosť mentality Slovákov a Bielorusov, ich húţevnatosť a trpezlivosť. A je tu ešte niečo, čo všetkých Slovanov spája – slovanská duša, schopná sa rozdať pre

6

blíţneho... V tom moţno je bieloruská duša v porovnaní so slovenskou otvorenejšia a širšia, ako sú široké bieloruské polia, nekonečné lesy a prekrásne jazerá – čisté a nádherné oči bieloruskej zeme. Dejiny slovensko-bieloruských vzťahov sú predovšetkým dejinami osobností, ktoré sa stali "mostíkom" vzájomného prepojenia pre obidve národné kultúry. Začínajú v spoločnej slovanskej minulosti a pokračujú dodnes. V oblasti etnológie, jazyka a kultúry rozkvitajú najmä so vznikom slavistiky a porovnávacej jazykovedy v 19. storočí – zlatom veku slovanskej vzájomnosti a sú spojené s činnosťou J. Dobrovského, P. J. Šafárika, Ľ. Štúra, E. Karského, A. Šachmatova a ďalších. Odvtedy začína aj história vzájomného slovensko-bieloruského prekladu umeleckej a vedeckej literatúry. Postupne boli do slovenčiny preloţené jednotlivé diela bieloruských klasikov J. Kupalu, J. Kolasa, M. Bahdanoviča, V. Bykava. Slovensko-bieloruské vzťahy v oblasti kultúry rozvíjala aj LITA (Literárna agentúra), výsledkom čoho bola príprava dohody v oblasti literárnych vzťahov a preklady diel zo slovenčiny do bieloruštiny a z bieloruštiny do slovenčiny. Posledná tretina 20. – začiatok 21. storočia sa stali novou etapou aktivizácie slovensko-bieloruských literárnych a kultúrnych kontaktov. Roku 2002 bol v časopise Revue svetovej literatúry uverejnený rozsiahlejší výber zo súčasnej bieloruskej prózy v slovenskom preklade S. Semakovej. Trochu skôr v Minsku vyšla antológia Slavackaja paezija (Slovenská poézia, 1998) – panoramatický výber z tvorby významných slovenských básnikov Hviezdoslavom začínajúc a M. Rúfusom končiac. Prezentácia tejto knihy sa uskutočnila za prítomnosti konzula Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Bielorusku Mgr. Ivana Výbocha, širokej odbornej verejnosti a poslucháčov slovakistiky Bieloruskej štátnej univerzity.

7

Vyučovanie slovenčiny v Bielorusku a bieloruštiny na Slovensku môţeme povaţovať za novú kapitolu v dejinách slovensko-bieloruských vzťahov. Pričom zaujímavé je, ţe začalo súčasne – v roku 1998, keď na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity otvorila bieloruská lektorka doc. V. Ľašuková, CSc. kurz bieloruského jazyka pre slavistov, na Filologickej fakulte Bieloruskej štátnej univerzity v Minsku započala vyučovanie slovenčiny v rámci kurzu Súčasný slovanský jazyk Mgr. N. Kiseľovová. V roku 1999 sa na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici otvorilo zatiaľ jedinečné Oddelenie bielorusistiky pri Katedre slovanských jazykov FiF UMB, kde sa bieloruština po prvýkrát na Slovensku začala vyučovať ako samostatná špecializácia v rámci odboru Prekladateľstvo a tlmočníctvo. Ďalším krokom k upevneniu a rozširovaniu kontaktov sa stalo uzavretie medzinárodnej dohody medzi Spolkom slovenských spisovateľov a Zväzom bieloruských spisovateľov, ktorá rámcovo naznačila smer a rozsah spolupráce v oblasti prekladu, prezentácie a propagácie umeleckej literatúry – slovenskej v Bielorusku, bieloruskej na Slovensku. Problematike slovensko-bieloruských kontaktov v humanitnej oblasti bol venovaný medzinárodný vedecký seminár Slovenskobieloruské jazykové, literárne a kultúrne vzťahy, ktorý sa konal 21. septembra 2000 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity za hojnej účasti bieloruskej strany (spoluorganizátori – Katedra slavistiky FF PU a Generálny konzulát Bieloruskej republiky v SR). Na seminári po prvýkrát odzneli mnohé zaujímavé fakty zo spoločných kultúrnych dejín slovenského a bieloruského národa. Dozvedeli sme sa, ţe so Slovenskom bol úzko spojený ţivotný osud Ivana Kraskovského – významného bieloruského verejného, politického a kultúrneho činiteľa, pedagóga, prekladateľa a diplomata, známeho tieţ v Litve, Lotyšsku a Ukrajine, ktorý bol za Stalina postihnutý, neskôr vyhostený a skončil svoju ţivotnú púť na

8

Slovensku. V Bratislave preţila väčšiu časť ţivota aj jeho dcéra, významná vedkyňa Ľudmila Kraskovská, ktorá po smrti otca darovala jeho archívy Národnej kniţnici Bieloruska, čím zverejnila jeho celoţivotné dielo a prínos pre bieloruskú a slovenskú osvetu a kultúru. Na seminári boli prezentované aj vzácne publikácie J. Šelepca Bieloruská literatúra na Slovensku do roku 1945 a Bieloruská literatúra na Slovensku po roku 1945 (Prešov, 1999 a 2000). Škoda len, ţe zborník materiálov doposiaľ z finančných dôvodov nevyšiel. Tak bieloruská, ako aj slovenská kultúra vţdy bola neoddeliteľnou súčasťou európskej kultúry a európskych tradícií, preto ich neobišlo svojou pozornosťou ani medzinárodné sympózium Rozmanitosť jazykov a kultúr v kontexte globalizácie, ktoré sa konalo pod záštitou UNESCO v dňoch 9. – 10. júla 2002 v Minsku. Tlak globalizačných procesov, ohrozujúcich podľa viacerých názorov identitu "malých národov", zohral aj určitú pozitívnu úlohu – zjednotil slovanské národy, rozdelené po páde socialistického bloku. Znovu sa zrodilo Zdruţenie slovanskej vzájomnosti, vznikla medzinárodná organizácia Vyslanci slovanstva, ktorej spoluzakladateľmi sú slovenskí a bieloruskí spisovatelia, literárni vedci a kultúrni činitelia (J. Mravík, A. Červeňák, J. Tuţinský, P. Janík, Š. Murín, I. Čarota). Nové prerozdelenie sveta neľútostne udrelo aj po ekonomických väzbách krajín bývalej Varšavskej zmluvy. Hrdosť bieloruského automobilového priemyslu, ťaţkotonáţné nákladné autá BELAZ, sa nedokázali pohnúť bez slovenských motorov výroby ZŤS Martin (analogické nemecké motory sa neoplácalo dováţať kvôli vysokej cene), čo je len jeden z mnoţstva príkladov. Preto vznikol nový záujem o hospodárske kontakty ako aj o neobsadené východné trhy. Prudkému rastu týchto kontaktov prekáţali iba časté zmeny politickej situácie. Ale raz vzniknutý záujem neklesá hneď – môţeme dúfať, ţe aj tieto prekáţky budú úspešne zdolané.

9

Celkovo však ostáva Bielorusko pre Slovákov krajinou stále neznámou a nepreskúmanou, preto je najvyšší čas zbúrať túto bariéru a podať si ruky – ľudsky, srdečne, slovansky.

SLOVANSKÉ LETOPISY SLOVO AKO ŽIVOTNÁ SILA – 2.časť Maroš Puchovský Tlkot srdca svetadielu vychádzal od nepamäti práve spod slovenskej zeme. Od stredného Dunaja sa podľa Nestorovej kroniky rozišli Slovania osídliť väčšinu Európy. Od stredného Dunaja sa po páde svetovládneho Ríma rozbehli Vandali, Alani a Kvádi dobýjať západný svet. A práve na našom území sa zastavili Avari, aby tak nechali oproti sebe vzniknúť Samovu ríšu. Táto dŕţava s centrom v Bratislavskej bráne a rozprestierajúca sa od Karpát po Alpy a od Dunaja po Labe sa stala základom všetkých nasledujúcich slovenských štátností. Bola poslednou, ktorá stála na pôvodnom prírodnom myšlienkovom svete Slovanov, siahajúcom hlboko k indoeurópskym koreňom. No bola prvou, ktorá začala vzbudzovať novodobú slovanskú sústavu. Prenesme sa teda do obdobia, keď uţ hukot sťahovania národov utíchal a na troskách starej rímskej Európy vznikala Európa nová. Vtedy sa rodili nové ríše a medzi nimi na našom území Samova ríša. Rozprávanie o nej sa o.i. zachovalo vo Fredegarovej konike:

10

„Keď Slovania zvaní Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec menom Samo postupoval s nimi vo vojsku. A tu preukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, ţe to vzbudilo obdiv, a nesmierny počet z nich bol pobitý mečom Vinidov. Vinidi, spoznajúc Samovu uţitočnosť, zvolili si ho za kráľa nad sebou a tu šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé vojny proti Hunom. S jeho rozvahou a schopnosťou Vinidi vţdy porazili Hunov. Samo mal 12 ţien z pokolenia Vinidov, s ktorými splodil 22 synov a 15 dcér. V roku 631 Slovania nazývaní Vinidi v Samovej ríši usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. To bol začiatok roztrţky medzi Dagobertom a Samom, vládcom Slovanov. Keď potom Autrázijci obkľúčili hrad Vogastisburg, kde sa opevnili veľmi početné oddiely Vinidov, v trojdňovom boji boli mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom a ostatní zbabelo sa odtiaľ vrátili do svojich sídiel. Potom Vinidi viac ráz vtrhli do Durínska a do ostatných krajov Franského kráľovstva a plienili. Ešte aj Dervan, knieţa národa Srbov, ktorí pochádzali z rodu Slovanov a uţ dávno patrili ku kráľovstvu Frankov a uţ dávno patrili ku kráľovstvu Frankov, pridal sa so svojimi ľuďmi k Samovmu kráľovstvu.“ V súvislosti so Samovou ríšou sa vynára veľa otázok. Kto bol Samo? Spomínaná Fredegarova kronika hovorí, ţe bol Frank, ale spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru vyslovene uvádza, ţe Samo bol Slovan. Aký bol rozsah Samovej ríše a kde bolo jej centrum? Kde sa nachádzal slávny Vogastisburg? Vari najzaujímavejšia je však otázka významu a kontinuity Samovej ríše. Čo sa dialo počas tých 150 rokov, ktoré delia Samovú ríšu od ríše Svätoplukovej? Pokúsili sa na to odpovedať Michal Lutovský a Naďa Profantová vo svojej monografii: „ Beţne tradovaná predstava, ţe Samova ríša po 35 rokoch svojho zakladateľa zanikla, nemá oporu v historických prameňoch. Vznikla úvahou nad absenciou akýchkoľvek správ o ďalších osudoch tejto ríše. Avšak s dokladmi „ex silentio“ sa v danom období musí

11

pracovať veľmi opatrne. Pri sledovaní archeologických informácií je veľmi nápadné, ţe ţiadne z hradísk, ktoré sme v súvislosti so Samovou ríšou menovali, nezaniká. Naopak, väčšina z nich sa na prelome 7. a 8.storočia ďalej rozvíja a v priebehu 8.storočia sa ich sieť zahusťuje. Chýba teda akýkoľvek doklad o násilnej deštrukcii niektorého z hradísk, aký by sme v prípade mocenského pádu oprávnene očakávali. To však nutne neznamená, ţe by si Samova ríša udrţala i v tomto období výrazné mocenské postavenie, ani to nevylučuje moţnosť jej rozpadu na niekoľko častí. Určité teritoriálne straty sú dokonca pravdepodobné. Podstatná však je neprerušená existencia opevnených centier. Hoci nemôţeme s istotou povedať, ţe moravské a slovenské Pomoravie bolo skutočne jadrom Samovej ríše, z archeologických prameňov vieme, ţe práve tam sa interakcia vplyvu franského i avarského prejavovala najzreteľnejšie a najplodnejšie. V tomto zmysle môţeme potom uvaţovať o Veľkej Morave ako o dedičovi odkazu Samovej ríše“. Tu sme sa uţ posunuli v čase do obdobia Svätoplukovej ríše. A práve vtedy sa zavŕšila praslovanská etapa vývoja nášho jazyka – vznikom jeho kodifikovanej podoby zapisovanej osobitným slovanským písmom. Takto ho charakterizuje Prof. Ján Stanislav vo svojom diele Starosloviensky jazyk: „Staroslovienky jazyk, po nemecky altslavische Sprache, po francúzsky le vieux slave, po rusky staroslovianskij jazyk, po slovinsky staroslovanski alebo starocerkvenoslovanski jezik, po chorvátsky starocrkvenoslavenski jezik,, po srbsky staroslovenski jezik, po bulharsky starobalgarsky ezik, po poľsky język starsłoviański, po anglicky Old Church Slavonic, po česky staroslověnský jazyk. Takýmito termínmi sa označuje v 19. a 20.storočí v slavistike slovanský spisovný jazyk, ktorý doniesli Konštantín a Metod so spolupracovníkmi roku 863 na Veľkú Moravu a roku 867 aj do Panónie ku Koceľovi. Jeho osnova bola v slovienskom jazyku, ktorým hovorili Sloviene v rodnom meste Konštantína a Metoda Solúne a jeho okolí, v 9.storočí dosť husto obývanom Slovanmi. Tento jazyk bol uţ dlhší čas kultivovaný. Na

12

Veľkej Morave a v Panónii vnikli do neho črty kultúrneho štýlu jazyka na Veľkej Morave, resp.v Panónii. Tento jazyk sa vtedy volal „językъ slověnьskъi“, a to v okolí Solúna i na Veľkej Morave a v Panónii“. Vznikom spisovného staroslovienskeho jazyka a slovanského písma nastala celkom nová civilizačná epocha pre Slovanov. Na jednej strane sa vytvára nová kultúrna jednota, na strane druhej sa stará praslovanská jazyková jednota rozpadá. (Pokračovanie)

Dunaju slovenský, už ťa zanecháme Odchod bratislavských štúrovcov do Levoče Michal Eliáš Dunaju slovenský, už ťa zanechávame, keď na tvojich brehoch Ústavu nemáme ... Hej, vy naše Tatry, tam my poletíme, tam našich rodákov k Sláve povzbudíme...

-týmito veršami Janka Matušku napísanými v roku 1844 si pripomíname 160.výročie odchodu štúrovcov z Bratislavy do Levoče – známeho exodu štúrovcov. Táto svojrázna vzbura časti študentov proti školskej vrchnosti mala v slovenskom študentskom hnutí mimoriadny význam. Exodus mal v literatúre taký ohlas, aký okrem revolučného vystúpenia v meruôsmom roku nemalo ţiadne iné podujatie. Stal sa inšpiračným zdrojom študentov v novouzákonenom jazyku – štúrovčine. Ich básne – piesne často len popevky utvorené

13

akoby na úteku z Bratislavy stávajú sa útokom, revolucionizujú, burcujú a burácajú. Nie div, ţe medzi nimi vznikla i dnešná naša hymna. Hŕstka národne prebudených študentov sa vydáva svojím činom prebúdzať ľud a tvoriť z neho národ. Ich vystúpenie súviselo s vtedajšou dobovou situáciou. V Bratislave uţ od začiatku 19.storočia pôsobila Katedra reči a literatúry česko-slovanskej a pri nej Slovanský ústav, na ktorom sa pripravovala mladá generácia. Pod maďarizačným tlakom začali niektorí školskí a cirkevní hodnostári obmedzovať ich účinkovanie. Generálny konvent evanjelickej cirkvi v roku 1841 zakázal spoločnosti slovenskej mládeţe, aby sa v nich vraj v budúcnosti nevyvinul vlasti nebezpečný smer. Slováci sa bránili – v roku 1842 zorganizovali slovenský rekurz – sťaţnosti, poţiadavky – k panovníkovi. Dušou prípravy rekurzu bol Ľudovít Štúr s kolektívom študentov v Ústave. Štúr sa činil, okrem rekurzu pripravoval vydávanie slovenských novín, staral sa o činnosť Katedry Ústavu, vo februári 1843 spolu s inými ohlásil „deň vzkriesenia slovenčiny“ – navrhli štúrovčinu za spisovnú reč Slovákov. Viliam Pauliny v denníku o tom napísal: „V Slovenskom ústave nás je už vyše sto zapísaných. Štúrovým prednáškam kvôli prišli dajedni žiaci sem i zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska i Lužice. Aj mnoho Srbov je tuná. Utešený a milý život. Učíme a trudíme a ako na praeateky. Celý daeň sme zapriahnutí. Večer odbývali ...“ Takáto činnosť bola tŕňom v oku Maďarónom, rozhodli sa odstrániť Ľ. Štúra z Ústavu. Na Štedrý deň a na Silvestra 1843 konvent riešil kauzu Ľ. Štúra. Jej rezultát bol: Štúr nesmie prednášať, ako nebezpečný človek musí byť z lýcea odstránený. Študenti zostali sklamaní, zhrození, pobúrení, rozhodli sa vynútiť si revíziu výroku konventu. U niektorých ohnivejších vznikla myšlienka odísť na iné školy, ak nebude prednášať Štúr. Ich náladu vystihuje báseň Petra Kellnera – Poďme, bratia. Na Dunaju / pod slovenské prápory, keď nám ústav už nedajú, / nech sa peklo rozborí.

14

Sadaj na kôň, Tatry syn, / nás hrdinský volá čin! Študenti zostavili deklaráciu, ktorá obsahovala zhruba toto: Ak konvent Štúra, na ktorom sa nijaká vina nenašla, nepotvrdí za suplenta, podpísaní odídu zo školy. Z päťdesiat členov Ústavu bolo v Bratislave cez vianočné sviatky prítomných štyridsaťšesť. Z nich polovica sa rozhodla podpísať deklaráciu. Niektorí odloţili svoje rozhodnutie na neskoršie, keď sa poradia s rodičmi. Na Nový rok predloţili deklaráciu profesorátu, ţiadali do troch dní vydať vysvedčenie, prestali chodiť do školy, konviktu i alumnie. Ich čin ocenil Ján Francisci: „Toto je ten skutok, pre ktorý sa Nový rok 1844 v histórii života slovenského večne pamätným stane, to je ten skutok, ktorý vek náš slabo a len budúcnosť slušne oceniť bude v stave ...“. Ohlas sa dostavil. Ján Kollár 11.januára 1844 o ňom informoval ministra Kolovrata a ţiadal o povolenie škôl, ústavov, novín. Ohlasom bol aj zrod viacerých príleţitostných básní. Okrem uţ spomenutej Matúškovej Dunaju slovenský, už ťa zanechávame, je to jeho Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú – dnešná naša štátna hymna. Najmä jej posledná strofa je obrazom i odrazom situácie pri odchode štúrovcov z Bratislavy – Ešče duby rastú na Krivánskej strane, kto jak Slovák chodí, nech knihy zahodí a medzi nás stane! Medzi ne patrí aj Kráľova Duma bratislavská. Jej lokalizácia „Prešporský zámok, Dunaj“ ale i osobná „záhorský šuhaj“ – čo je pseudonym Ľ. Štgúra – nás o tom presviedča – Vyzváňali zvony v štyri sveta strany, keď bránami išli prešporskí kompáni.

15

„Ej, páni na zámku, to vy dobre vedzte, keď ste jadro vzalo, škrupinu si zedzte! Po viacerých prieťahoch s profesorátom a konventom dvadsaťdva študentov začiatkom marca opustilo bratislavské lýceum. Nebolo to jednoduché rozhodovanie. Všetci stratili akademické štipendium, ktoré im zabezpečovalo stravu a byt takmer zadarmo. Na hmotné potreby odchádzajúcich sa robili zbierky v nitrianskom senioráte i v Liptove. Mená odchádzajúcich uviedol v liste Eduard Škultéty: „My dvadsiatidvaja sme: Štúr Samuel, Hrenčík, Gál, Kučera, Dohnány, Kolpaský, Koričanský, Matúška, Bottka, Kellner, Kráľ, Babylon, Štefanovič, Klimo, Minich, Gáber, Hanzlíček, Hajíček, Černo, Jamriška, Reuss a ja. Dvadsiatytretí Salay vystúpil spomedzi nás ... My odchcádzame, že nám Štúra odvrhli, ale že nám ho odvrhli bez príčiny dokázanej a len preto, že je Štúr ...“ Štvrtého marca 1844 večer sa konala rozlúčka štúrovcov, piateho marca na velikých vozoch zvolenských a bystrických furmanov odišli z Bratislavy Gemerci. Šiesteho marca opustili Bratislavu ostatní študenti idúci cez Nitru, trenčiansku, turčiansku a liptovskú ţupu do Levoče. Podobne ako prvú skupinu odprevádzali ich ďaleko za mesto so spevom „Nad Tatrou sa blýska“. Z dvadsaťdva vysťahovalcov prišli do Levoče trinásti. Pod vedením Janka Kučeru dorazili v tuhých mrazoch a chumeliciach na liptovských vozoch v dňoch 15.17. marca. Neprišli všetci, niektorí zostali doma, iní sa roztratili po Slovensku. Novoprišlí študenti výrazne posilnili tamojšiu aktivitu levočanov. V Bratislave z bohatej činnosti Ústavu zostali len trosky. Vzbura študentov – exodus štúrovcov – ukázala, ţe nešlo len o chvíľkové citové vzplanutie mladých ľudí. Bolo to rozhodnutie ísť v boji za právo a spravodlivosť aţ po vrcholy národnej slobody bez ohľadu na osobný prospech, na vlastné pohodlie, súkromné záujmy. Toto rozhodnutie treba si váţiť a oceniť. Študenti však nepúšťali zo zreteľa potrebu národnej jednoty, spojenia všetkých Slovákov.

16

Vidíme to aj z básne Petra Kellnera Pieseň Dunajsko-Tatranských Slovákov, ktorú napísal 19.marca 1844, uţ po príchode do Levoče. Odtiaľ sa povzniesli v hromoch nad Tatrami, kde sa uvítali s mladými bratami. Ej, len sa spoj, Tatro, v objatí s Dunajom, ver´ nový vek svitne nad slovenským krajom. Hoj, zahučte vetry: že sa časy vrátia – ku spáse Kriváňa spojení sú bratia!

SLOVANSKÉ SLOVO Do čoho nás to integrujú ? Július Handžárik Rozpadom sovietskeho mocenského bloku vznikla v Európe nová a pre mnohých neočakávaná situácia. Namiesto očakávaného a nádejného bezblokového usporiadania a slobodnej spolupráce suverénnych európskych štátov (samozrejme pod nevyhnutnou egidou OSN – na zabránenie reziduám bývalých imperializmov a miniimperializmov), nastúpila mohutná ofenzíva na integrovanie štátov strednej a východnej Európy (SVE) do jedného z mocenských blokov – západoeurópskeho zoskupenia a navyše aj (ba v prvom rade

17

a v predstihu!) do transatlantického agresívneho vojenského bloku NATO. Po štrnástich rokoch takéhoto „vývoja“ sa národy a štáty SVE nachádzajú v stave, ktorý nápadne pripomína situáciu po prehratej vojne. Našťastie iba po vojne studenej, lebo kým za prehratú vojnu „horúcu“ sa platí ţivotmi i majetkom porazených národov, zatiaľ za prehratú studenú vojnu sa platí „iba“ majetkom, prírodnými zdrojmi a ostatnými základnými hodnotami národov. Tu si však treba uvedomiť, ţe pojem integrácia znamená naozaj spojenie, zjednotenie, zmiešanie častí do jedného celku. V súčasnom stave Európy je takto chápaná a takto uskutočňovaná integrácia momentálne nezvratná a dostanú sa do nej všetky národné štáty SVE. Súčasne s prijímaním prvej skupiny kandidátskych „krajín“ však prebieha v samotnej EÚ nekompromisný centralizačný proces – v súčasnom zápase o prijatie ústavnej zmluvy či dokonca ústavy EÚ sa má vytvoriť unitárny a tvrdo centralizovaný európsky superštát, ktorý pôvodnú suverenitu členských štátov nadobro utopí v mori centralizovaného byrokratického riadenia. Tieto zámery sa však prejavovali sa uţ od samého vzniku tohto západoeurópskeho integračného snaţenia. Objektívnym faktom je, ţe spolu s rozpútaním studenej vojny proti komunizmu, integračné kroky západnej Európy vţdy časovo predstihovali integráciu štátov neskoršieho sovietskeho bloku. Uţ v roku 1949 bola v Londýne zaloţená organizácia západoeurópskych štátov Rada Európy so sídlom v Štrasburgu a s riadiacimi orgánmi: Výbor ministrov (ministri zahraničných vecí členských štátov) a Parlamentné zhromaţdenie (poslanci parlamentov členských štátov). V roku 1952 bolo Paríţskou zmluvou zaloţené Európske spoločenstvo uhlia a oceli – ESUO, ktoré sa Rímskou zmluvou v roku 1957 premenilo na Európske hospodárske spoločenstvo – EHS s „poradným“ (!!) parlamentným orgánom – Európskym parlamentom, sídliacim striedavo v Luxemburgu a v Štrasburgu. Tou istou zmluvou sa súčasne zaloţilo aj Európske spoločenstvo pre atómovú energiu – Euratom so všeobecne známym poslaním. Ďalším centralizačným 18

krokom bolo vytvorenie Európskeho spoločenstva – EC v roku 1967 z troch dovtedajších zdruţení s rovnakou členskou základňou (ESUO, EHS a Euratom). Následne bola v roku 1974 v Bruseli ustanovená Európska rada – „konferencia“ predsedov vlád (!) 12 členských štátov ako najvyšší „neoficiálny“ riadiaci orgán EC. Doterajším vyvrcholením západoeurópskej integrácie je Dohoda o Európskej únii, ktorú v roku 1991 prijali v holandskom Maastrichte šéfovia a predsedovia vlád (!!) členských štátov ES. Súčasťou uvedených integračných krokov bolo aj paralelné prijímanie ekonomických a finančných dohôd členských štátov: Európska platobná únia – EMU v r.1950, Európska menová dohoda – EMA v r.1958, Európsky menový systém – EMS v r.1979 aţ po dnešné jednotné ECU. Všetky uvedené kroky mali evidentné znaky úsilia o úplnú ekonomickú a vnútropolitickú a napokon aj o zahraničnopolitickú a vojenskú integráciu a unifikáciu západnej Európy. V súvislosti s terajším úsilím o prijatie „Ústavy pre Európu“ tieto centralizačné kroky výstiţne odhalil predseda Zahraničného výboru NR SR a hlavný vyjednávač SR Ján Figeľ vo svojom vystúpení v NR SR 23.9.2003. Poukázal v ňom hlavne na tieto centralizačné tendencie: Zrušenie doterajšieho princípu rozhodovania o dôležitých otázkach únie jednomyselnosťou všetkých členských štátov a jeho nahradenie rozhodovaním „kvalifikovanou väčšinou“, čo umožňuje hlasovacej mašinérii prehlasovať jednotlivé štáty aj v životne rozhodujúcich otázkach = strata suverenity členských štátov. Zvýhodnenie veľkých štátov zvýšením počtu ich hlasov podľa počtu obyvateľstva a znížením počtu hlasov menších štátov. Zrušenie inštitútu tzv. vážených hlasov a zavedenie rozhodovania „dvojitou kvalifikovanou väčšinou“ = ďalšie

19

zvýhodnenie veľkých štátov (tri veľké štáty môžu v pléne všetko zablokovať). Odmietanie princípu každý štát-jeden komisár = ďalšie zvýhodnenie veľkých štátov. Úsilie o presunutie ďalších 27 dôležitých politických okruhov z oblasti doterajšieho rozhodovania jednomyselnosťou do oblasti rozhodovania väčšinou hlasov. Tieto presuny politických okruhov sú pritom jedným z najúčinnejších a najnebezpečnejších nástrojov postupného centralizovania únie do unitárneho superštátu. Už Jednotným aktom EÚ z roku 1986 bolo presunutých 12 okruhov, v Maastrichrte v roku 1992 ďalších 30 okruhov, v Amstredame v roku 1997 presunuli 16 a v Nice ďalších 31 okruhov. Od roku 1986 teda presunuli z jednomyseľného do väčšinového rozhodovania spolu 116 dôležitých politických okruhov a tým veľmi vážne oslabili suverenitu hlavne malých a stredne veľkých členských štátov únie. Ďalšie centralizačné fígle sú ukryté v rokovacích poriadkoch a rozhodovacích mechanizmoch únie. Napríklad komisári EÚ sú sice navrhovaní vládami členských štátov, ale pri nástupe do funkcie musia zloţiť sľub, ţe sa vzdávajú obhajoby národných záujmov. Rokovania často neprebiehajú ako rovný s rovným, ale rokuje sa podľa sily ekonomiky, podľa dĺţky členstva v únii a podľa odkazov o peniazoch v rozpočte únie. A keď je uţ reč o peniazoch, pán Figeľ bol asi najhorším hlavným vyjednávačom o vstupe do EÚ. Čerpanie peňazí z rozpočtu EÚ má totiž dve základné kategórie: Časť obligatórnu – tieto peniaze na dohodnuté účely dostane členský štát z rozpočtu EÚ zaručene a bez ďalších podmienok, a Časť fakultatívnu, určenú na také dohodnuté projekty, ktorých financovanie si členský štát hradí sám a aţ po ich ukončení môţe ale

20

nemusí, podľa posúdenia centrály únie, dostať z rozpočtu EÚ príspevok na uhradenie istej časti uţ vynaloţených nákladov. Podľa správ z EÚ si napríklad Slovinsko pri rokovaniach o vstupe zabezpečilo obligatórne a fakultatívne platby z rozpočtu EÚ v pomere 90% : 10%, kým Slovensko ich dostane v opačnom pomere 10% : 90%, takţe úspešnosť rokovaní pána Figeľa je týmto údajom z centrály EÚ váţne spochybnená. Pritom azda netreba pripomínať, ţe odvody členských štátov do kasy EÚ sú nekompromisne obligatórne a v prípade SR budú predstavovať kaţdoročne sumu 10 miliárd Sk! Osobitnou kapitolou sú triky a fígle kandidátskach štátov pri rokovaní o ústavnej zmluve či ústave EÚ. Napríklad maďarský premiér poţiadal zakotviť do ústavy EÚ ako prvú prioritu „ochranu práv menšín“, ale slovenský premiér nepoţiadal zakotviť do nej princíp bilaterálnej rovnosti a faktickej medzištátnej reciprocity menšinovej politiky, hoci práve týmito demokratickými princípmi sa riadia menšinové vzťahy a menšinová politika všetkých štátov demokratickej západnej Európy! Namiesto toho takmer poďakoval maďarskému premiérovi, ţe ten priamo nepoţadoval (podľa osvedčenej fašistickej esterházyovsko-henleinovskej praxe!) kolektívne „práva“ pre maďarskú menšinu. Ak sa pri takejto diametrálne rozdielnej úrovni správania predstaviteľov kandidátskych štátov naozaj prijme ústava európskeho superštátu a nie ústavná zmluva suverénnych členských štátov únie, bude to prvý krok k likvidácii niektorých menších európskych národov, vrátane slovenského! Všetko je síce ešte otvorené, ale za tejto situácie je celkom zrejmé, ţe predstavitelia vlád (!) kandidátskych štátov zo všetkých síl tlačia svoje národy a štáty do takého integračného celku, o ktorého pripravovanej podobe a budúcich kvalitách nemajú ani najzákladnejšiu predstavu. Ale môţu si to dovoliť, lebo o tomto ţivotne dôleţitom kroku európskych národov rozhodujú iba vlády

21

(!!!) členských a kandidátskych „krajín“ a ich parlamenty („zástupcovia ľudu“) sa tomu môţu iba bezmocne prizerať. Také sú totiţ uţ teraz rozhodujúce mechanizmy riadenia integrovanej Európy a preto vôbec nie je ťaţké uhádnuť, aké budú o pár rokov po stabilizácii a konsolidácii tohto superštátu. Je to cynická fraška na tému „demokracia“, pri ktorej sa nám reţiséri i niektorí jej aktéri celkom arogantne škľabia a smejú do očí. Po terajšom rozšírení bude mať únia 450 miliónov obyvateľov a z toho bude zhruba 55 miliónov (čiţe vyše 12%) obyvateľov slovanských štátov. O tejto skutočnosti sa však mlčí ešte hlbšie, ako sa mlčí o budúcich riadiacich mechanizmoch tohto superštátu. Päťdesiatpäť miliónov ľudských ţivotov však nie je aţ takou zanedbateľnou veličinou, aby sa o nej mlčalo a preto sa tejto téme budeme venovať aj v budúcich číslach nášho časopisu – veď ţijeme predsa v historickej etape integrácie Európy!

Hej Slované! Karel Sýs

Autor je básnik, prezident Únie českých spisovateľov, vedúci redaktor týţdenníka pre kultúru a literatúru Obrys – Kmen. Anglosasové jsou průbojní jako všekazi, Slované jako by se za svůj původ styděli. Inu – holubičky. Jiţ staří řezníci vyvozovali mírnou, poddajnou, ba odevzdanou povahu Slovanů, najmě Čechů, z potravy. „ Slované ţivili se hlavně polní úrodou, pilně pozemky vzdělávajíce, a zaměstnávali se obchodem a řemesly. Staří Slované jako pohané svým bohům mimo obilí a ovoce, téţ zvířata obětovali.

22

Hlava zvířete obětována bohům, a ostatní maso od obětníku poţito. Z toho zjevno, ţe jiţ naši staří předkové mimo potravy rostlinné i maso poţívali, a ta tím účelem dobytek poráţeli. Účinek poţívaní potravy jak masité i rostlinné, kdeţ poslední jakousi převahu měla, byl u Slovanů zjevní tím, ţe mysl jejich nebyla bojovnou, jakáţ se vzbuzuje výhradným poţívaním masa, jak to moţno pozorovati u národů pouze masem se ţívícich. Tak první lidé na zemi museli býti velice bojovní, aby ohromným zvířatům současne s nimi ţijícim se ubránili, a dosud toho pozorujeme u divochů, kteří větším dílem lovem zvěře se ţiví, ţe vyznačují se bojovností a divokostí jako na př. černochové afričtí, a jak po objevení Ameriky na indiánech bylo viděti. Tak i staří Germáni, hlavne lovem zvěře se ţivíci, byli národem bojechtivým, kdeţto Slované byli známí jako národ mírumilovný a jemným citem se vyznačujíci. Ţe skutočne potrava masitá na celou povahu člověka značný vliv má, bylo tímto naznačeno, a moţno to samé i u zvířat pozorovati; jsouť býloţravci povětšině zvířaty plachými, kdeţto dravé šelmy pouze masem se ţiví. Z toho lze posouditi, ţe správné rozdělení poţívaní potravy jak rostlinné i masité, přispíva povahu člověka vystříbiti, aby stala se pevnou, samostatnou a podnikavou“. Ţe by tedy blízká budoucnost jen napravovala dietní chybu historie? Začalo to však uţ expanzí. Slovanská chlapiska-dubiska ţivená správně rozdělenou potravou se sice silně rozpínala na hrudníků a ještě víc v pase, ale zdá se, ţe je „břemeno bíleho muţe“ nikdy nijak netíţilo. Slovanští cestovatelé nevztyčovali na ostrovech a v pralesích vlajky svých monarchů, neprohlašovali je za drţavy, neodváţeli zlato ani ţluté, ani bílé, ani červené. A jejich potomci jako by uţ ani nevnímali, ţe první předmět vyrobený lidskou rukou poslali na Měsíc Slované! „Hej Slované“, pár slziček a dost. Po srpnu 1968 nevisely nad českými a slovenskými holičstvími a kadeřnictvími tabule Parikmácherskaja, zatímco dnes je celé

23

teritorium For sale. Okupace dolarem, zprvu plíţivá, dnes totální, je plíseň, ktorá srazila pověstnou mytickou slovanskou hrdost na kolena. Honem honem vykrvácet za vlast, dokud ještě nězginěla a pak úprkem k McDonaldovi na prefabrikovaný hamburger! V roce 1848 se Němci posmívali Slovanům, ţe se během praţského slovanského sjezdu vzájomne nedorozuměli jinak neţli německy. Dnes i pod vrcholky Himálají najdeme krabičky Taste the West, do nichţ si šerpové ukládají tvrdé devizy. Hrdlo světa nesvlaţuje kvas, mejdanům v Tichomoří nevévodí rakija, nevyhrála ani čubrica, za krále sýrů nebyl korunován syreček ani oštěpek ... Marně se staročeské včely mohly ulétat, aby dodaly dostatek suroviny pro medovinu ... Stejně jako Komenský marně poučoval zahraniční vladaře, kterak provésti nápravu věcí lidských .... Husa nám přebil Luther, Viklef, Kalvín. Zvítězila whisky, královnou se stala Coca-cola, hermelínový plášť si navlékl camembert, atlantický svět zasimiloval papriku i karí ... Kapitolu samu pro sebe, kapitolu osudovou, představuje jazyk. V roce 1940, v době nejvyššího národního ohroţení, píše Julius Fučík v knize Boţena Němcová bojujíci: „Uţ na stavu jazyka – nechceš-li jít hlouběji – můţeš poznať poměr sil svobody a nesvobody v kterémkoli národním společenství. Národní jazyk můţe hynout, i kdyţ není přímo vydán nějakému vnějšímu, viditelnému útisku“. V roce 2003 jazyk zdegeneroval, stal se jen jedním z prostředků, jak bez viditelného fyzického násilí přetvořit reálný svět na svět virtuální, který se pohodlně ovláda joystickem a v němţ platí pravidla počítačových her: buď Vystřel a uteč!, nebo Vystřel a obsaď! Jen tak se můţe nelibozvučná, stres vzbuzující agrese proměnit v neutrální „vstup vojsk“ (nemylme se, tento termín se z českých

24

reproduktorů a obrazovek nerozléha ve spojitosti s 21.srpnem, nýbrţ s přepadením Iráku!). Je to levnější a účinnejší – pro účely vpádu do Polska si trojlístek Hitler, Himmler, Heydrich ještě namáhal šedé buňky mozkové a dal zničit německou vysílačku v Gliwicích esesáckými provokatéry navlečenými do polských stejnokrojů. Za takových okolností se jazyk, a tedy i morálka, kterou sděluje, sliby, jeţ pomáha vyjádřit, city, ktoré má za úlohu zachytit pro věčnost, mění v pouhu karikaturu, efemérní formalitu, jiţ odvane prví větřík. Potom není divu, ţe v národě, ktorý byl ještě nedávno aţ přecitlivělý k symbolům i symbolice státnosti a samostatnosti (ač se jim zároveň uměl po švejkovsku vysmát), je moţné, ţe jeden kandidát na prezidenta slibuje, ţe „se polepší“, druhý se na Hradě „odnaučí kouřit“! V měřítku planetárním pak „humanitární“ bomby nezavlečou do Iráku smrt, nýbrţ „trvalou svobodu“! To uţ není výprodej, ani doprodej, nýbrţ výdej – jako výdej jen trochu „váţnejších“ knih vyloţených v banánových krabicích před antikvariáty! Dnes nad námi visí Damoklův meč Evropské unie. Jaký bude mít účinek vstup do Unie na národní sebeuvědomění, národní kultúru a jazyk? Nejlapidárnejší odpověď dala redakce časopisu Střecha, ktorá se na titulní straně nového čísla chlubí, ţe od nynějška vychází pod názvem Living. Tak jsme suchou cestou přišli nejen o jedno ze základních slov mateřštiny, nýbrţ i o střecho nad hlavou. Tu nám kdosi anonymní rozebírá přímo nad hlavou.

25

Dávno předtím, neţ mocnosti nařídily valčík a my museli přitančit do Evropy, začal výprodej nejen národního majetku, nýbrţ i národního a národnostního cítění, národního sebevědomí, vlastenectví, jazyka ... Nejprve bylo nutno vštípit národu myšlenku, ţe jsme ţivořili a dosud ţivoříme kdesi v předzahrádce Evropy. Národu, jemuţ druhdy vládl král český a zároveň císař římský ... Národu, před jehoţ cepy a idejemi se třásla náboţensky i mravně shnilá Evropa ... Národu, jehoţ kazatelé zapálili vlastním tělem doutnák revoluce... Národu, který instaloval socializmus bez jediného výstřelu.... Národu, ktorý obouval svět a pak ho bavil Laternou Magikou a Kinoautomatem (mimochodem dosti povrchně) ... Národu, z jehoţ území vyšla polarografie, psychoanalýza, heliogravura, lodní šroub, vodní turbína, kontaktní čočky, roboti, anastigmatický objektiv, Věstonická Venuše... Národu, z jehoţ hlavního města vítězně vykročil Švejk i pan K., kocour Mikeš i Ferda Mravenec, z města, v němţ si celý svět dal schůzku v šest hodin večer po válce... Národu, z jehoţ receptáře opanovaly patra a půnebí světa syrečky, prazdroj, svíčková, růţová šunka a vídeňský řízek ... Národu, ktorý jako třetí národ světa vyslal do vesmíru člověka... Takový národ dnes pokleká před mletým dobrodiním hambrurgerů a proklatě vysmahlých kuřat, obléká se v second handech, nakupuje v shopech, vzdeláva se v televizních kvízech, baví se pády miminek do šlehačky, sní nad humrovou majonézou kapajíci z horního desetitisíce tlam, ţije prefabrikovaný, normalizovaný, unifikovaný, kontrolovaný, klonovaný, podle bruselského Prokrustova loţe přiříznutý ţivot, vţdy připraven na pokyn Velkého Mobilu shromáţdit se na okraji Trestné Jámy Posledního Soudu ... Stejně jako druhé národy za humny i za oceánem, roztavené do jednolité slitiny s jednolitými povinnostmi, právy i osudem navlečeným do uniformy, proti níţ jsou montgomeráky 50.let rajčím peřím! V roce 1945, kdy byl ještě čas, zasvěcení prozíravci bubnovali na poplach, například Edvard Beneš, ale Neue Europe se vrátila, byť 26

v modifikované, do demokratických maskáčů zahalené podobě. Uţ jsou zase tady! Volají radostně ti, kdo své děti dali včas vyučit jazykům svých budoucích pánů – angličtině a němčině. Neboť v tomto prostoru, jak pravil jiţ Heydrich, nemá Slovan konečně co pohledávat. A tak nechceme-li se stát jen hůře či lépe ţivenými exponáty celosvětového skanzenu ohroţených druhů, které jiţ ani specializovaní vědci nespatří volňe pobíhat na svobodě, musíme především čelit, hodinu po dvanácté, globální vlně tsunamu, jeţ hodlá zglajchšaltovať svět na vysoké sice úrovni, leč přece zglajchšaltovat. Anebo se definitivně smířit s basic english a shnít v úhledných chaloupkách coby Massa Bobové s podivnými zvyky, obskurními kroji a sentimentálními songy. Howgh!

SLOVANASKÁ KULTÚRA MESIACE U SLOVANOV Zo slovanských národov si pôvodné názvy mesiacov do dnešných dní zachovali a pouţívajú Česi, Chorváti, Poliaci, Ukrajinci a Bielorusi. U týchto národov sú názvy slovanské názvami úradnými. Popri latinských mesiacoch sú pôvodné názvy dodnes všeobecne známe a pouţívané v slovinčine a luţickej srbčine. Ostatné jazyky mali taktieţ svoje mesiace, ale prevládli názvy latinské.

27

Zachovalo sa nám pomerne veľké mnoţstvo názvov pre mesiace roztrúsených po slovanských krajinách. Poväčšine majú mená prebraté z javov v rastlinnej ríši (napr. brezeň, cvitanj, svibanj, traveň, lipeň, listopad) zo ţivočíšnej ríše (rujeň, vlčenec), alebo majú meno podľa počasia (mrazeň, studeň, suchyj, pražnik, smažnik, solnovorot, snežan’), podľa práce viaţucej sa na ten ktorý mesiac (srpeň, grozdober, senokos, žniven, gumnik) alebo podľa výročného sviatku (božičnjak, svadebnyj, hodovnik). Po tom, ako sa Slovania usadili na dosť veľkom a zemepisne a podnebne rôznorodom území, museli vzniknúť a i vznikli rôzne posuny. Tieto ale vychádzali z prirodzeného kolobehu roka. Tak je pochopiteľné, ţe napríklad u juţnejších Chorvátov je travanj štvrtý mesiac a u nás aţ piaty. Kedysi sa ešte prihliadalo i na mesačný kolobeh a vznikali určité presahy a posuny. Riešilo sa to vkladnými mesiacmi, akým bol napr. hrudeň - vkladal sa najčastejšie medzi dvanásty a prvý mesiac, ale aj inde (viď ruština).

Január sloven. zastar. sečeň, veľký sečeň, ľadeň, čes. leden, čes. zastar. hruden, poľ. styczeń, hl. wulki róžk, dl. wjeliki rožk, luţ. zastar. zimski, wezimski, zachopny, slovin. prosínec, slovin. nár. ledénec, zímec, sečen, božičnjak chorv. siječanj, chorv. zastar. prosinac, svečan, srb. zastar. koložeg, mac. zastar. koložeg, golemin, bulh. nár. goljám sečko, bulh. zastar. studenij, lobzaec, rus. zastar. prosínec, sečen’, ukr. sičen’, br. studzen’, br. zastar. sečen’, stsl. sěčenъ, prosinьcъ

28

Február sloven. nár. malý sečeň, čes. únor, poľ. luty, hl. mały róžk, luţ. zastar. śveckowny, slovin. svečŕn, slovin. zastar. drujnik, chorv. veljača, chorv. zastar. veljak, sičen, sviničar, srb. zastar. sečko, mac. zastar. sečko, bulh. zastar. malăk sečko, lažu, sečka, sečen, rus. zastar. ljutoj, bokogrej, sěčen’, snežen’, ukr. ljutyj, ukr. nár. síčen’ko, br. ljuty, stsl. ljuty, sěčenъ, svadebnyj Marec sloven. zastar. brezeň, čes. březen, poľ. , hl. nalětnik, pozymnik, dl. nalětnik, pozymski, slovin. brézen, súšec, chorv. ožujak, v juţnej Dalmácii lažak, chorv. zastar. sušak, brezenj, srb. zastar. derikoža, mac. zastar. cutar, bulh. zastar. lažu, rus. zastar. protal’nik, suchoj, berezozol ukr. berezen’, br. sakavík, stsl. suchyj, lъžujekъ Apríl sloven. zastar. dubeň, čes. duben, poľ. kwiećeń, hl. jutrownik, dl. jutšownik, dl. nár. nalětnik, slovin. mali tráven, slovin. zastar. tráven, brezen, chorv. travanj, chorv. nár. travnik, chorv. zastar. cvitanj, srb. zastar. lažitrava, mac. zastar. treven, bulh. zastar. brezen, rus. zastar. berezen’, berezozol, cviten’, ukr. kviten’, br. krasavík, br. zastar. kvecén’, stsl. berezozolъ, brězьnъ, brězokъ Máj sloven. zastar. kveteň, traveň, čes. květen, stčes. traven, trnopuk, izok, poľ. zastar. kwiecień, hl. róžownik, slovin. véliki tráven, slovin. nár. cvetíčnik, svíben, tráven, chorv. svíbanj, srb. zastar. cvetanj, mac. zastar. kosar, bulh. zastar. leten, rus. zastar. tráven’, cvet én’, mur, jarečь, ukr. tráven’, br. tráven’, stsl. travьnь Jún

29

sloven. zastar. lipeň, červeň, traveň, čes. červen, stčes. izok, růžen, poľ. czerwiec, hl. smažnik, dl. smažnik, luţ. zastar. rožowc, rožowy, slovin. nár. prášnik, rožen, mlečen, risalček, klasen, lipan, chorv. lipanj, srb. zastar. trešnjar, stsrb. svibьnь, črěšn’ar, červenj, mac. zastar. žetvar, bulh. zastar. crъvenik, senokos, rus. zastar. červen’, červec’, byzden’, izok, ukr. červen’, ukr. zastar. červec’, br. červen’,stsl. izokъ, kresenь Júl sloven. zastar. klaseň, lipeň, červeň, čes. červenec, poľ. lipiec, hl. pražnik, dl. pražnik, luţ. zastar. žńojski, slovin. máli srpàn, slovin. zastar. prášnik, mali, chorv. srpanj, srb. zastar. žetvar, žitni, srpanj, mac. zastar. zlatec, bulh. zastar. gorešnik, rus. zastar. červen’, kosen’, sjanozornik, lypeč’, lypen’, sjanokos’, ukr. lýpen’, br. lípen’, stsl. črьvenь, lipecь, August sloven. zastar. srpeň, čes. srpen, stčes. vřesen, poľ. sierpień, hl. žnjeńc, dl. žnjeńc, luţ. zastar. jacmeński, slovin. véliki srpàn, otávnik, slovin. zastar. kímavec, kolovoz, chorv. kolovoz, srb. zastar. gumnik, mac. zastar. žitar, bulh. zastar. kolovez, rus. zastar. zarev, zarnik, zorničnik, serpen’, kyven’, ukr. serpen’, br. žníven’ , br. nár. serpen’, stsl. zarevъ, srъpьnъ September sloven. zastar. jaseň, veľký rujeň, žiar, hrudeň, čes. září, stčes. ŕíjen, hruden, poľ. wrzesień, poľ. zastar. koseń, hl. Michalski měsac, hl. ľud. požnjeńc, dl. ľud. požnjeńc, slovin. kímavec, slovin. zastar. kozoprsk, rujan, jesenik, poberuh, chorv. rujan, srb. zastar. grozdober, vresenj, rujan, mac. zastar. grozdober, bulh. zastar. grozdober, rus. zastar. vresen’, véresen’, rujen’, osen’, siven’,

30

žolten’, ukr. véresen’, ukr. zastar. babine lito, br. vérasen’, stsl. vrěsьnь, rjujenъ Október sloven. zastar. ruejň, veľký rujeň, seveň, čes. říjen, poľ. październik, hl. winowc, dl. winowc, winski, slovin. vinotòk, chorv. listopad, srb. zastar. šumopad, mac. listopad, listokap, rus. zastar. pazdernik, grjaznik, gruden’, ukr. žovten’, br. kastrýčnik, br. zastar. paz’dzernik, stsl. listopadъ, pazdernik November sloven. nár. listopad, studeň, čes. listopad, poľ. listopad, luţ. nazymnik, podzymnik, listopad, młošny, slovin. listopàd, slovin. nár. gnílec, listognòj, kozoprsk chorv. studeni, chorv. zastar. svetačni, listopad, srb. zastar. studen, mac. zastar. studen, bulh. zastar. gruden, rus. zastar. listopad, gruden’, ukr. lystopád, ukr. zastar. hruden’, br. listapád, stsl. grudьnъ, studenъ December sloven. zastar. mrazeň, prosinec, čes. prosinec, čes. zastar. vlčenec, poľ. grudzień, hl. hodownik, dl. godownik, luţ. zastar. wjelči, zimski, slovin. grúden, chorv. prosinac, chorv. zastar. gruden, božični, studeni, srb. zastar. koledar, prosinac, mac. zastar. snežnik, bulh. zastar. prosinec, rus. zastar. studenij, prosínec, gruden’, solnovorot, ukr. hruden’, ukr. ľud. studen’, br. snežan’, br. zastar. hrudzen’, studzen’, stsl. studenъ, prosinьcъ Bohdan Dobroslav Ulašin

31

Použité skratky br. - bielorusky bulh. - bulharsky čes. - český, česky dl. - dolnoluţickosrbsky hl. - hornoluţickosrbsky chorv. - chorvátsky luţ. - luţicky mac. - macedónsky nár. - nárečový, nárečový výraz, nárečie poľ. - poľský, poľsky rus. - ruský, rusky sloven. - slovenský, slovensky slovin. - slovinsky srb. - srbský, srbsky stčes. - staročesky stslov. - staroslov( i )ensky, staroslov( i )enčina ukr. - ukrajinský, ukrajinsky

32

zastar. - zastarené

V tôni troch totalít Pavol Janík V súvislosti s naliehavo aktuálnymi otázkami – Aká kultúra? Aké Slovensko? – si dovolím parafrázovať podtitul novej knihy dlhoročného redaktora rozhlasovej stanice Slobodná Európa, šéfredaktora exilového časopisu Horizont, predsedu Únie slovenských spisovateľov a umelcov ţijúcich v zahraničí a člena Spolku slovenských spisovateľov Imricha Kruţliaka, ktorá práve vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Autor názov knihy Úteky z tiesne doplnil spojením V tôni dvoch totalít, pričom je zrejmé, ţe ide o politické pomery na Slovensku v rokoch 1939-45 a v nasledujúcom období do roku 1989. Podtitul vytvára sugesciu, ţe predtým a najmä potom Slovensko slobodne dýchalo a bezproblémovo sa rozvíjalo, čo na základe známych historických poznatkov i našej autentickej skúsenosti dozaista nezodpovedá realite v najrozmanitejších oblastiach – počnúc hospodárskou a sociálnou sférou a nekončiac hrubou mocenskou manipuláciou médií a kultúrneho diania. Patrím ku generácii, ktorá produktívnu časť svojho ţivota chtiacnechtiac preţila pribliţne rovnako dlho v podmienkach pred a po roku 1989, vlastne uţ dlhšie po známych prelomových udalostiach európskeho a globálneho charakteru na rozhraní 80. a 90. rokov, a ktorá teda môţe a musí racionálne a zodpovedne porovnávať konkrétne politické, materiálne, mediálne a medzinárodné okolnosti svojho bytia. Slovenská kultúra a v nej organicky aj niekdajší zväz spisovateľov, ktorého tajomníkom na federálnej úrovni bol v 80. rokoch 20. storočia súčasný minister kultúry SR Rudolf Chmel, existovala do

33

roku 1989 v prirodzených kladoch i obmedzeniach vtedajšieho modelu usporiadania spoločenských a ekonomických vzťahov, ktorý pokladal umenie za významný nástroj ovplyvňovania verejnej mienky a tvorby štátnopolitického imidţu, preto mu venoval tak všestrannú ekonomickú starostlivosť, ako aj relatívne dôslednú ideologickú pozornosť. Pokiaľ ide o aktuálny stav, platí konštatovanie doterajšieho predsedu Spolku slovenských spisovateľov Jána Tuţinského, ţe za slobodu sa vţdy platí, ale my za ňu nielen platíme, ale sme na ňu aj doplatili. Inými slovami povedané, cenzúra sa dnes uskutočňuje najmä finančnými nástrojmi, ale aj čoraz úzkostlivejšie selektívnym prístupom v oblasti medializácie, medzinárodných vzťahov a spoločenského oceňovania tvorby. Akú kultúru má mať súčasná slovenská spoločnosť, ktorá sa programovo profiluje na báze jednostranného rozpútavania vlastníckych vášní, privatizačných pudov a všeobecnej chamtivosti povýšenej na oficiálnu štátnu ideológiu a zároveň dôsledne potláča ušľachtilé ľudské vlastnosti, akými sú súcit, spolupatričnosť, súdrţnosť, svornosť a solidarita? Môţe byť iná, ako sa uţ medzičasom stala – teda zdôrazňujúca najmä zmyslovosť a hedonizmus s trvalým sklonom k preferovaniu bizarnosti, úchylnosti a abnormality vo všetkých segmentoch ľudských prejavov a spoločenského pohybu? Terajšie udalosti na scéne slovenského verejného diania moţno charakterizovať ako zráţku obchodných skupín a skupiniek, pričom pri určitých menách ťaţko odhadnúť, prečo sa im prisudzuje členstvo iba v niektorej z nich, keďţe sú nositelia týchto vzácnych mien v skutočnosti spätí s rozličnými i protichodnými politickými subjektmi a úspešne vyuţívajú nimi garantovaný vplyv mocenských štruktúr v hospodárskej sfére. Napríklad aj predimenzované opatrenia pri príprave a úprave provizórnych parkovacích plôch vybavených mobilnými

34

hygienickými zariadeniami a ďalšími náleţitosťami v súvislosti s nedávnymi významnými duchovnými udalosťami v bratislavskej Petrţalke signalizujú predimenzované náklady zo štátnych zdrojov, ktoré opäť pohltili najmä politicky spriaznené súkromné firmy. Na tomto príklade vidieť, ţe aj najušľachtilejšie úsilia nie sú ušetrené všadeprítomnému prízraku vyhranených materiálnych záujmov.

Recept na riešenie stálych finančných problémov slovenskej kultúry je veľmi jednoduchý a iste ho dobre poznajú všetci ministri kultúry i financií po roku 1989. Spočíva najmä v legislatívnych opatreniach zaručujúcich daňové odbremenenie duchovnej, ak chcete nemateriálnej sféry spoločnosti a daňové zvýhodnenie podnikateľských subjektov, ktoré prispievajú na rozvoj kultúry, teda zníţenie ich daňového základu o sumu, ktorú vynaloţia na podporu vzniku a šírenia umeleckých hodnôt. Zámer doterajších vlád je však zreteľne opačný, čiţe likvidácia autochtónnej slovenskej národnej kultúry a autonómneho slovenského literárneho jazyka, pretoţe predstavujú prirodzenú prekáţku v rámci určitých geopolitických a ekonomických stratégií zahraničnej proveniencie. V tom spočíva ideologická podstata tretej totality, v ktorej tieni ţijeme.

Recenzia Sergej Chelemendik: Bože, ochraňuj Slovensko! Slovanský dom, Bratislava, 2003 Predčasné rekviem Pavol Janík Populárny autor a vydavateľ, ktorý upútal svojimi doterajšími odľahčenými politologickými, sociologickými a mediálnymi

35

analýzami a prognózami nielen úzky okruh zasvätených odborníkov a zainteresovaných štátnikov, ale aj širokú čitateľskú verejnosť, prichádza s úsmevným, vzrušujúcim a zároveň naliehavým posolstvom o stave a perspektívach slovenskej spoločnosti. Atraktívny tematický skelet najnovšej knihy Sergeja Chelemendika Boţe, ochraňuj Slovensko! sa zrkadlí uţ v obsahu publikácie: Slovensko ako nová krajina; Slovenský ţivotný štýl; Slovenská elita; Slovenská mentalita; Slováci a moc; Slováci a peniaze; Obrázky zo ţivota; Slováci a iné národy; Slovenská komunikácia; Slovenské politické strany a slovenskí politici; Slováci a svet okolo nich; Čo potrebuje Slovensko – doktrína Sergeja Chelemendika. K akým zisteniam a víziám autor napokon dospieva? Ako vţdy k provokatívnym a moţno i oprávnene súmračným. Kieţ by sa jeho hyperbolizácia moţného katastrofického scenára budúceho vývoja na Slovensku dala chápať ako podnet na intelektuálnu a inštinktívnu vitálnu mobilizáciu krajiny, ktorej elity si zrejme naozaj ešte stále neuvedomili, ţe potom, čo systematicky a cieľavedome otrávili všetky studne vo svojom okolí, sa raz budú musieť z nich sami napiť. Odcitujme v tejto súvislosti text, ktorý autor sám vybral ako pútač na zadnú stranu obálky: “Je moţné, ţe Slováci budú musieť v najbliţšej dobe stratiť suverenitu nad svojimi krásnymi horami a dolinami a rozpustiť sa v silnejších a agresívnejších národoch. Ale i keď to pripustíme, poslanie Slovákov sa napriek tomu naplní. Vo svete zostane ţiť spomienka na národ dobrý, veselý, slnečný, detsky bezprostredný a dospelo dôstojný, ktorý ţil pod Tatrami a nikomu nič zlé neurobil. Veril v svojho Boha, miloval svoje deti a ctil svojich starcov. Boţe, ochraňuj Slovákov! Boţe ochraňuj Slovensko!” Sergej Chelemendik vychádza z autentických skúseností človeka ţijúceho na Slovensku od roku 1988. So záujmom pozorne i počudovane študuje tunajšie špecifiká a zároveň ich starostlivo porovnáva s realitou v okolitých krajinách, v Európe a vo svete.

36

Okrem prenikavého intelektu a neúprosnej logiky mu výrazne pomáha permanentná percepcia a dôkladné skúmanie kľúčových medzinárodných informácií, ktoré nepretrţite prijíma v troch svetových jazykoch – v angličtine nemčine a ruštine.

Preto sa odôvodnene prihovára slovenskému profesionálnemu i laickému publiku trocha blahosklonne a z nadhľadu ako univerzitný profesor deťom z materskej škôlky. Čo k tomu dodať? Azda si uţ len prečítať dobre mienený, ale absolútne zmrazujúci odkaz adresovaný všetkým miestnym mudrcom a naivistom, ktorí si neuvedomujú silu, dôslednosť a nezvratnosť aktuálnych globálnych trendov a rozhodujúcich geopolitických tendencií, v ktorých je evidentne čoraz menej miesta pre slabších, dôverčivejších a menej pripravených.

Slovenská poézia v Macedónsku Pri príleţitosti 42. ročníka Poetických večerov v macedónskej Struge vydali antológiu 59 básnikov zo 44 krajín – vrátane Belgicka, Brazílie, Bulharska, Cypru, Číny, Dánska, Egypta, Francúzska, Grécka, Holandska, Chorvátska, Indie, Írska, Izraela, Japonska, Kanady, Maďarska, Nemecka, Poľska, Rakúska, Ruska, Španielska, Švajčiarska, Švédska, Talianska, Turecka, Ukrajiny, USA a Veľkej Británie. Slovenskú lyriku reprezentujú traja autori – Pavol Janík básňami Koncert, Chryzantematika a Farby, Jaroslav Rezník básňou Čo je to láska a Milan Richter básňou Videný v snehu, venovanou Tomasovi Transtrőmerovi, ktorý zhodou okolností svojou tvorbou autorsky participuje na tejto antológii ako reprezentant Švédska. Ak ešte stále väčšina slovenských politikov nechápe, ţe literatúra je objektívne súčasťou reprezentácie Slovenskej republiky ako špecifický nástoj kultúrnej diplomacie, potom je na túto tému škoda čokoľvek hovoriť. Napokon – vravieť je striebro, mlčať je zlato a mlčanie je výsadou práve básnikov. 42.ročník Poetických večerov macedónskej Struge tieţ spolu 37

s mnohými podobnými podujatiami v iných krajinách signalizuje, aký pravidelný medzinárodný literárny projekt zatiaľ absentuje na Slovensku, ak sa chceme pokladať za elementárne kultúrnu krajinu, ktorá sa okrem škandálov, odpočúvaní a protištátnych skupiniek prezentuje aj svojou autentickou duchovnosťou. (ama)

ROZHOVOR ROZHOVOR

s básnikom, prozaikom, dramatikom, prekladateľom a publicistom, predsedom Spolku slovenských spisovateľov Pavlom Janíkom Aby nás básne prežili Mgr. art. Pavol Janík, PhD., sa narodil roku 1956 v Bratislave, vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scénaristiku na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Pracoval na ministerstve kultúry (1983-87), v médiách, v reklame, od roku 1998 bol tajomníkom a od roku 2003 je predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Za literárnu a reklamnú tvorbu získal viacero ocenení u nás i v zahraničí.

38

Zbierky básní: Nezaručené správy (1981), Zrkadlo na konci leta (1984), Do videnia v mnoţnom čísle (1985), Hurá, horí! (1991), Niekto ako boh (1998), Buď vôňa tvoja (2002), Kmitočet tvojich Súbory aforizmov: Dobrá zrada nad zlato (1996), Satanovisko (1999), Pes hore bez (101 psín) (2000), Špinavé čistky Odborné publikácie: Vladimír Bahna (1986), Generál Lorenc – Dešifrovaný svet (2000), Rozhovory (o Dramatické diela: Tuctová komédia (s manţelkou Oľgou) (1986), Škrupinový zámok (1988), Súkromný striptíz (1993), Maturitný oblek (1994), Pasca na seba (1995), Nebezpečné veselohry (2003) 1. Debutoval si v roku 1981 zbierkou poézie Nezaručené správy. Čo pre Teba táto kniha po vyše 22 rokoch znamená? Aké máš pocity, keď ju berieš do rúk a čítaš ju? Si schopný vžiť sa do nej a vnímať to, čo si cítil pri jej písaní? 

Dosť ma prekvapilo, ţe môj debut vyšiel uţ pred toľkými rokmi. Zdá sa mi, ţe vyšiel pred dvoma dňami, a sotva som ochotný pripustiť, ţe mám o niečo viac rokov ako moja kniţná prvotina. Básne z debutu ţijú svoj normálny vlastný ţivot – so mnou i bezo mňa, v slovenčine, angličtine, ruštine či bulharčine, čo svedčí o ich ţivotaschopnosti aj s odstupom rokov. Veď aj o to v poézii ide, aby nás básne preţili. Preto je asi celkom prirodzené, ţe si uplynutie dvoch desaťročí od ich prvého kniţného publikovania vôbec neuvedomujem a siaham po nich rovnako samozrejme, ako k nim inklinujú aj zahraniční záujemcovia. Niektoré z nich v posledných rokoch vyšli v troch reprezentatívnych celosvetových antológiách súčasnej poézie, v dvoch bulharských kniţných vydaniach a v slovenských výberoch ľúbostnej lyriky. Keby som bol ako mnohí moji literárni kolegovia, iste by som si v súvislosti s mojou prvou knihou spomenul, ţe som na odporúčanie vydavateľstva zmenil jeden básnický obraz – horiacich anjelov som nahradil horiacimi vtákmi, aby nadprirodzených 39

bytostí či náboţenských symbolov nebolo v zbierke priveľa. A tak v nej ostali aspoň ľadoví anjeli. Ale ja naozaj chcem byť a myslím si, ţe aj som solitérnym básnikom, ktorý nemá záujem profilovať sa v rámci nejakých spoločných, skupinových a inak módnych trendov – tobôţ na základe dodatočných spoločensko-politických hrdinstiev a ideologických priekopníctiev. Mimochodom – názov debutu je okrem iného prihlásením sa ku kniţke poviedok Dušana Mitanu Nočné správy, ale to je uţ ďalšia téma na dlhé rozprávanie a objasňovanie literárnych súvislostí. 1. Ako by si definoval, k čomu by si pripodobnil proces literárnej tvorby? Čo v Tvojom živote literatúra znamená? 

Kaţdé prirovnanie či pripodobnenie pokrivkáva a proces literárnej tvorby je dozaista natoľko jedinečný, ţe sa ho sotva oplatí prikladať k matriciam iných činností a dejov s cieľom nájsť styčné podoby, podobnosti, príbuznosti a vývojové paralely. Písanie je však určite len povestným viditeľným vrcholom ľadovca, pod ktorým sa skrývajú neviditeľné siločiary vnímania, autentického preţívania, získavania osobných i literárnych skúseností, podvedomej kryštalizácie fragmentov záţitkov, snov, predstáv a vízií. Hoci sa vnútorné dozrievanie i finálne zavŕšenie literárneho procesu uskutočňuje vo zvláštnych stavoch vedomia, nepatrím k excentrikom, ktorí na štartovanie vlastnej kreativity alebo len na vonkajškovú podporu svojho umeleckého imidţu potrebujú vytváranie šamanskej atmosféry zaloţenej na klubovej či inej krčmovej sebateatralizácii, okázalej gestikulácii, rituálnej alkoholizácii a inej programovej intoxikácii. Literatúra v mojom ţivote znamená skoro všetko. Keby literatúra znamenala v ţivote spoločnosti, v ţivote politikov a v ţivote podnikateľov to, čo znamená v mojom ţivote, bola by na tom veľmi dobre. Ubudlo by jej veľa 40

problémov spojených so zachovaním vlastnej existencie a mohla by sa väčšmi sústrediť na bytie človeka a ľudstva, na objavovanie najhlbších záhad ľudských bytostí a obhajovanie ľudskosti v kaţdej situácii, čo by zrejme mali byť jej prvoradé starosti. 1. V Tvojich knihách sa často objavuje irónia, humor, ba až grotesknosť. Jeden môj priateľ spisovateľ tvrdí, že ak sa dá poraziť ľudská hlúposť, tak najlepšie práve humorom. Čo Ty na to? Nie je tento boj len zrkadlovým odrazom súboja s večnými veternými mlynmi? 

Je. Nijaké boje sa totiţ nikdy nedajú natrvalo vyhrať a nič sa nedá navţdy poraziť. Stačí si premietnuť jednotlivé sekvencie dejín a prípadne nahliadnuť do nesmrteľných myšlienok majstra Sun spred 2500 rokov. Ľudská hlúposť je síce neporaziteľná, ale ako optimista verím, ţe rovnako neporaziteľné sú aj pozitívnejšie atribúty človeka, ku ktorým patrí aj humor, dôvtip a tvorivé literárne prejavy vo všeobecnosti. Individuálny a spoločenský ţivot sú procesy, v ktorých treba podľa moţnosti aspoň udrţať rovnováhu protikladov – v priaznivejšom prípade aj prevahu pozitívneho nad negatívnym. Iste sa to nezaobíde bez pôsobenia rozmanitých literárnych kvalít a postupov, vrátane úsmevnosti, irónie, satiry a podobne. Tomáš Janovic v súvislosti s mojou zbierkou básní a aforizmov Hurá, horí! povedal, ţe humor je jediný spôsob ako byť dôstojne smutný a irónia je jediný spôsob ako dôstojne ţiť vo svete krivých zrkadiel, krivých chrbtíc a pokrivených vzťahov. Niečo na tom asi bude, keď to vyslovil taký múdry človek.

1. Nedávno si sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Ako ďalej? Aké sú najpálčivejšie problémy? Tvoja vízia ďalšieho smerovania najvýznamnejšej,

41

najstaršej a najpočetnejšej spisovateľskej organizácie na Slovensku? 

Mojim programom nie je zmena, ani zmena mena, ani zmena pre zmenu. Napokon mnohé zmeny sa skôr alebo neskôr ukázali, ako zmeny k horšiemu. Podľa Parkinsonových zákonov podstata inštitucionálnych zmien spočíva v prerobení jednej veľkej kancelárie na niekoľko menších, alebo naopak v prerobení viacerých menších kancelárií na jednu väčšiu. Mojím programom je kontinuita, pretoţe na strategické projekty doterajšieho predsedu Spolku slovenských spisovateľov PhDr. Jána Tuţinského, PhD., treba pozitívne nadviazať, podobne ako na tradície spolku, ktorý si v tomto roku pripomína 80. výročie zaloţenia. Predtým, ako som sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov, som bol päť rokov jeho tajomníkom, takţe aj z tohto hľadiska naozaj ide o kontinuitu, pre ktorú sa rozhodli spisovatelia, keď ma zvolili. Mojím cieľom je pokračovať v riešení kľúčových otázok spoločenského postavenia slovenskej literatúry a jej tvorcov v podmienkach trhovej ekonomiky a v kontexte integračných procesov, teda – ak chcete – v podmienkach kapitalizmu a v kontexte globalizácie. Nezaobíde sa to bez systematickej spolupráce s vrcholnými štátnymi predstaviteľmi Slovenskej republiky a s relevantnými partnerskými inštitúciami u nás i v zahraničí. K najpálčivejším problémom patria nepriaznivé ekonomické podmienky a pokladám za zázrak, ţe vďaka doteraz vynaloţenému úsiliu, ako aj vďaka priazni, pomoci a podpore vplyvných osobností verejného ţivota, vrátane prezidenta Slovenskej republiky Ing. Rudolfa Schustera, CSc., a PhDr. Pavla Ruska sa začína aspoň čiastočne dariť ich postupne riešiť.

1. “Som pripravený / nasadiť i svoj život / na dosiahnutie víťazstva. // Ako ľahko / sa človek stáva nesmrteľným / a 42

ako rýchlo hrdinom.” Citoval som Tvoju báseň Prísaha na sklonku tisícročia z knihy Hurá, horí! Za čo by si nasadil, resp. obetoval svoj život? Ako ľahko sa človek stane nesmrteľným? 

Knihu básní a aforizmov Hurá, horí! som uţ spomínal v spojitosti s postrehmi a hodnoteniami Tomáša Janovica. Takţe nemusím teraz osobitne zdôrazňovať, ţe ju charakterizuje záľuba v nonsensoch a v ironickej reflexii rozmanitých javov. Patrí k nim aj sklon človeka skladať akékoľvek prísahy a dávať hocijaké sľuby, ktoré spravidla nikdy nemieni dodrţať či splniť. Text vojenskej prísahy je jedným z mnohých moţných príkladov. Táto zdanlivo negatívna ľudská vlastnosť má svoje výrazné pozitíva, vďaka ktorým sa ľudstvo ešte úplne nevyvraţdilo a vďaka ktorým aj slovenská spoločnosť mohla v uplynulých desaťročiach úspešne eliminovať riziká spojené s najdramatickejšími udalosťami – počnúc hoci vstupom spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a nekončiac prevratnými politickými a ekonomickými zmenami na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia, ktorých výsledkom bola divná demokratizácia, divoká privatizácia, formálne nadobudnutie štátnej suverenity, jej faktická strata a postupný vstup spojeneckých vojsk NATO. Ale nebudem sa hrať na geopolitického analytika a prognostika, načrtávajúceho reálne nebezpečenstvá ďalšieho vývoja, ktoré vyplývajú z historických paralel medzi nešťastným pridávaním sa na stranu nacistického dobyvateľa sveta v období Druhej svetovej vojny a na stranu jeho súčasného demokratického nemenej expanzívneho pokračovateľa. Som hlboko presvedčený, ţe poloţiť ţivot za niečo, je nezmysel a produkt cieľavedomej vojnovej psychologickej manipulácie, ktorej zámerom je potlačiť v ľuďoch najzákladnejší prirodzený pud sebazáchovy, aby mohli byť pouţití ako takzvaná ţivá sila,

43

teda vraţdiace nástroje na uskutočňovanie politických a ekonomických zámerov vojenskými prostriedkami. Je smutné, ţe v procese odľudšťovania človeka dnes uţ opäť asistujú duchovní predstavitelia cirkví – o niekdajších protagonistoch hnutia Verejnosť proti násiliu ani nehovoriac. Dejiny potvrdzujú, ţe ľudia vo vojnách vţdy padali a padajú v mene chladnokrvných mocenských a hospodárskych záujmov. Nevyčísliteľná hodnota jedinečného a neopakovateľného ľudského ţivota je určite vyššia ako hodnota teritoriálnych, surovinových a iných materiálnych ziskov, na vyuţívaní ktorých sa navyše mŕtvi objektívne nepodieľajú. Samozrejme – obetovať svoj ţivot za niekoho v určitých extrémnych situáciách je celkom iná otázka. Nerád by som však v rámci tejto témy dával vratké sľuby či vystavoval niekomu nekrytý bianco šek. Verím, ţe človek sa môţe stať nesmrteľným aj svojím ţivotom, nielen svojou smrťou. Masové hroby a pomníky neznámych vojakov, pri ktorých sa zvečňujú známi politici, sú toho výrečným a zarmucujúcim dôkazom. 1. Konfucius povedal, že “Postoj ušľachtilého človeka voči svetu je takýto: nikdy si nevšíma, čo získa a čo stratí, len nech je to spravodlivé!” Doba, v ktorej žijeme, už dávno nevníma spisovateľa ako zástancu morálky a spravodlivosti. Prevažnej väčšine dnešných tiežliterátov ide o popularitu, prestíž a peniaze. Aký je Tvoj názor? Má takáto “literatúra” zmysel? 

Na túto otázku som odpovedal pred piatimi rokmi, keď sa rozhodol pre profesionálny návrat do literárnej sféry po siedmich rokoch pôsobenia v reklamnom priemysle. Skúsenosť z oblasti reklamnej tvorby však nepokladám za márnu, pretoţe ma zbavila zvyškov autorskej naivity. Povaţujem ju za jednu z mojich vysokých škôl – prvou bola Vysoká škola múzických umení, ďalšími rozhlas, film, 44

ministerstvo kultúry, Zväz slovenských dramatických umelcov, redakcie denníkov Pravda a Koridor, reklamné agentúry a napokon Spolok slovenských spisovateľov. V reklamnej agentúre GGK Bratislava som niekoľko rokov pôsobil ako copywriter a neskôr kreatívny riaditeľ. Za rozhlasový spot AUDI A4 – Váš štvrtý rozmer, ktorý reţírovala moja manţelka Mgr. art. Oľga Janíková, sme získali Zlatý klinec. Viaceré moje slogany sa stali legendárnymi a hojne napodobňovanými. Čo viac si môţe autor v reklame ţelať? Kaţdá inštitúcia, v ktorej som pôsobil, obohatila moje ľudské i literárne skúsenostné zázemie o nové dimenzie poznania a autenticity. Mimochodom – som spoluautorom knihy exkluzívnych rozhovorov s generálom Ing. Alojzom Lorencom, CSc., o zákulisí vysokej politiky, ktorá sa nazýva Dešifrovaný svet a ktorá sa stala skutočným bestsellerom. Verím, ţe to nie je moja posledná kniha tohto druhu. Takţe tieţspisovateľom a ich ţenským kolegyniam, ktorým ide iba o popularitu, prestíţ a peniaze, nič nezávidím, ale pochybujem, ţe by väčšina z nich vedela dosiahnuť autorské uznanie v oblasti myšlienkovo a tvarovo ambicióznej literatúry. Škoda, ţe aj renomované literárne autority, vrátane súčasného šéfa rezortu kultúry doc. PhDr. Rudolfa Chmela, DrSc., si zniţujú odbornú váţnosť pritakávaním podobným literárnym pokleskom, keď ich hodnotia ako oţivenie inak vraj nudnej súčasnej slovenskej literárnej tvorby. 1. Častou témou rozhovorov členov Spolku slovenských spisovateľov, je aj potreba obnovy členskej základne Spolku slovenských spisovateľov. Ako sa k tejto otázke staviaš? 

Predpokladám, ţe ide najmä o častú tému rozhovorov tých členov SSS, ktorí denne navštevujú bratislavský Klub spisovateľov a chýba im tam ţivší pohyb mladých autoriek. 45

Ale váţne - skôr by som hovoril o potrebe generačnej kontinuity Spolku slovenských spisovateľov, čo pokladám sa serióznu tému. Obnova totiţ znamená znova zaviesť to, čo uţ bolo; teda uviesť niečo do pôvodného stavu; napríklad – obnoviť priateľstvo, vydávanie časopisu, zvyky, pas, budovu; skrátka – dačo zrenovovať. Neviem však, aké pomery v SSS by sa mali obnoviť. Literatúra nie je beh na krátke trate, ale celoţivotný maratón. Mladosť nie je estetická ani literárna kategória. Písanie nie je gymnastika, v ktorej dosahujú vrcholné výkony teenagerky, a niektoré oblasti literárnej tvorby priamo predpokladajú dostatočnú ţivotnú skúsenosť. Členom niekdajšieho Zväzu slovenských spisovateľov som sa stal v roku 1985 na základe vtedy uplatňovaného kritéria – troch vydaných kníh. Bol som najmladším členom ZSS a mal som 29 rokov. V súčasnom SSS sú aj mladší členovia a verím, ţe to nie je len zmiernením profesionálnych nárokov. Napokon – z členstva v spisovateľskej organizácii nevyplývajú nejaké zvláštne výsady, ide o zdruţovanie sa literárnych tvorcov na základe ich spoločných záujmov. Na ich reálne presadzovanie v spoločnosti je nesporne vhodnejšia odborná autorita Spolku slovenských spisovateľov, ktorí zdruţuje autorov bez ohľadu na ich myšlienkovú, názorovú, náboţenskú, národnostnú, generačnú či politickú príslušnosť a estetickú orientáciu, ako okrajové postavenie málopočetných organizácií, zaloţených práve na niektorom z uvedených princípov. Uţ spomínaný Konfuciov súčasník majster Sun pribliţne pred 2500 rokmi sformuloval aj pravidlá tajnej vojny. Sun kladie špionáţ na najvyššiu hodnotovú priečku a potenciálnym víťazom prikazuje mariť činnosť nepriateľských vlád, rozrušovať jednotu, prehlbovať spory a zasievať sváry medzi občanov protivníkovej krajiny, popudzovať mladých proti starým a vyhrocovať ďalšie nezhody. Tieto metódy psychologického pôsobenia sa plne uplatnili aj v rámci studenej vojny a programovej erózie

46

etablovaných reţimov s cieľom zmeniť dovtedajšie rozloţenie geopolitických síl a predchádzajúce usporiadania sveta. Nielen na pozadí prezentovanej historickej skúsenosti nie je najšťastnejšie vyvolávať napätie medzi generačnými, názorovými a vkusovými skupinami autorov, ale naopak vytvárať ovzdušie ich profesijnej súnaleţitosti. Literatúra je aj tak dosť slabá vo vzťahu k nástrojom konzumného spôsobu ţivota, reprezentovaných najmä elektronickými médiami, takţe ju netreba ešte väčšmi oslabovať jej vnútornou atomizáciou. Z dejín tieţ vieme, ţe viacerí významní autori, ktorí ţili v jednom čase a v jednej krajine, sa nikdy v ţivote osobne nestretli a nikdy sa navzájom neuznávali. Aj japonské príslovie hovorí, ţe spisovateľ spisovateľa neuznáva. Kaţdý literárny tvorca je vyhranená osobnosť s vlastným videním sveta, preto obdivujem tých medzi nimi, ktorí vedia prekročiť hranice vlastnej individuality a spolu s inými tvoriť prirodzené ľudské a odborné spoločenstvo. Na týchto ušľachtilých vlastnostiach a schopnostiach, akými sú súcit, spolupatričnosť, solidarita, vzájomná úcta, rešpekt a podpora, stojí minulosť, súčasnosť i budúcnosť organizovaných foriem ţivota ľudskej spoločnosti – vrátane Spolku slovenských spisovateľov. 1. Čo momentálne tvoríš, čím žiješ, aké máš plány? 

Nedávno mi vyšiel kniţných súbor mojich troch drám pod spoločným názvom Nebezpečné veselohry. Na stole mám autorské korektúry mojej novej knihy Nad vedou (teda nie Nad vodou, ani nie Nad vecou) s podtitulom Literárnodramatické reflexie. Ide o kniţné vydanie kolekcie mojich literárnych, divadelných, filmových, televíznych a rozhlasových recenzií a umenovedných štúdií, ktoré predstavujú prierez autentickým kritickým myslením o kľúčových dielach slovenskej i zahraničnej proveniencie v uvedených umeleckých oblastiach za uplynulé obdobie od 47

roku 1980 po súčasnosť. Čoskoro bude na medzinárodnej konferencii prezentovaná kniţná publikácia Labyrint sveta a Slovania, na ktorej autorsky participujem štúdiou Imidţ slovanských štátov v integračných procesoch. Z ďalších autorských zámerov a rozpracovaných projektov by som nerád niečo predčasne uriekol. Ţijem najmä riešením existenčných otázok Spolku slovenských spisovateľov, jeho vydavateľstva a časopisov – Literárny týţdenník a Dotyky. Mám plán napriek objektívnym ťaţkostiam nerezignovať a vydrţať v úsilí ďalej hľadať východiská zo zdanlivo neriešiteľných situácií. Zhováral sa BORIS BRENDZA

SPRAVODAJCA ZSV Zhromaždenie Združenia Dňa 21.novembra t.r. v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave sa uskutočnilo zhromaţdenie členov Slovenskej rady Zdruţenia slovanskej vzájomnosti a zástupcov mestských a okresných rád. Na zhromaţdení sa dával odpočet za ostatné päťročné funkčné obdobie a zamýšľalo sa čo a ako ďalej. Zhromaţdenie vzalo na vedomie správu o činnosti Slovenskej rady Zdruţenia slovanskej vzájomnosti za uplynulé funkčné obdobie ako aj správu revíznej komisie o hospodárení. Schválilo novelu stanov Zdruţenia, nové orgány v zloţení: predseda Zdruţenia slovanskej vzájomnosti Jozef Mravík, podpredsedovia Mária Húsková, Jaroslav Macek, členovia Slovenskej rady Zdruţenia: Terézia Čerevková, Jána Dubnička, Michal Eliáš, Valent Jarţembovský, Ján Lipka, Vladimír 48

Mezencev, Maroš Puchovský, Milan Sidor. Za predsedníčku revíznej komisie bola zvolená Melana Kišová a jej členmi sa stali Michaela Mihaliková a Ľuboš Mravík. Ďalej schválilo Programové ciele a úlohy Zdruţenia slovanskej vzájomnosti na roky 2004 a 2008, ktoré uverejňujeme v plnom znení: Zdruţenie slovanskej vzájomnosti (ďalej len Zdruţenie) nadväzuje pri formulovaní svojich cieľov a úloh na nasledujúce funkčné obdobie na Programové vyhlásenie, prijaté na Ustanovujúcom zhromaţdení Zdruţenia dňa 24.4.1993 a na doterajšie skúsenosti a výsledky činnosti orgánov a organizačných jednotiek Zdruţenia.

Zdruţenie vychádza vo svojej činnosti z odkazu Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika, Josefa Dobrovského, Ľudovíta Štúra, Vladimíra Clementisa, ale aj ďalších dejateľov slovanskej vzájomnosti. Duchovné bohatstvo z minulosti neprenáša mechanicky do súčasnosti, ale čerpá z neho všetko v dejinách hodnotné a podnetné a chce rozvíjať tieto idey na vyššom stupni vývoja Slovanstva ako celku i slovanských národov ako jednotlivých samostatných a suverénnych subjektov. Zdruţenie ako dobrovoľné, záujmové, nezávislé a samosprávne kultúrno-spoločenské hnutie si kladie do vienka historickú i dnešnú túţbu Slovanov napomáhať zbliţovaniu národov a vzájomnou podporou, výmenou duchovných a materiálnych hodnôt vyuţiť svoj potenciál na celkové obohatenie ľudskej spoločnosti. Pre realizáciu tejto túţby Slovanov chce Zdruţenie vytvárať organizačné, materiálne i ľudské predpoklady.

49

Prioritné úlohy a metódy činnosti Združenia

► Prostredníctvom širokého spektra kultúrno-spoločenských, výchovno-vzdelávacích, vydavateľských a mediálnych aktivít chce mať podiel v rozvíjaní a šírení vzájomne prospešných kultúrnych, umeleckých, vedeckých, hospodárskych, spoločenských, turistických, športových a osobných kontaktov medzi národmi a národnosťami slovanských štátov, osobitne medzi slovenským a českým národom.

► Popularizovanie štúdia slovanských prostredníctvom záujmovej umeleckej činnosti.

jazykov,

hlavne

► Podieľanie sa na medzinárodných podujatiach súvisiacich s realizáciou svojich cieľov, najmä na medzinárodných konferenciách, sympóziách a seminároch.

► Spolupráca s domácimi a zahraničnými spoločnosťami a inštitúciami s obdobným zameraním.

zdruţeniami,

► Zvyšovanie nárokov na členov Zdruţenia pri plnení úloh vyplývajúcich zo stanov.

50

► Propagovanie činností Zdruţenia a pôsobiť na vytváranie pozitívnej verejnej mienky o jeho práci a postavení v spoločnosti.

► Skvalitňovanie obsahovej úrovne časopisu Slovanská vzájomnosť, rozširovať okruh autorov a zabezpečiť, aby sa kaţdý člen Zdruţenia stal odberateľom, čitateľom a propagátorom nášho časopisu.

► Riešenie majetkových a vlastníckych práv na nehnuteľnosti, ktoré uţíva Zdruţenie, prostredníctvom orgánov štátnej moci a verejnej správy.

► Zlepšenie informovanosti medzi jednotlivými orgánmi a organizačnými jednotkami Zdruţenia o pripravovaných a realizovaných zámeroch.

Uvedené prioritné aktivity sú orientované na rozvoj všetkého pozitívneho, čo v minulosti obohacovalo slovanské národy a môţe byť podnetné a uţitočné pre ich budúcnosť. Preto sa obraciame na kaţdého, kto nájde zmysel svojich záľub v takto sformulovaných programových cieľoch Zdruţenia, aby hľadal podobne zmýšľajúcich. Chceme sa zdruţovať do regionálnych organizačných jednotiek, aby sme spolu s ostatnými napĺňali ideu slovanskej vzájomnosti v nových geopolitických a geostrategických podmienkach. Spracovala: Edita Dürrerová

51

Pozdrav z Českej republiky Váţený pane předsedo, váţení přátelé, dovolte mi poděkovat za pozvání na Vaše valné shromáţdení Zdruţenia slovanskej vzájomnosti. Chci Vám zároveň úpřimne a z celého srdce sdělit, ţe stejné poděkování by Vám nahlas řeklo mnoho přátel z České republiky, se kterými Vás spojují pracovní, společenské i osobní vztahy a přátelství. Vznikem České a Slovenské republiky roku 1993 nedošlo k našemu lidskému rozdělení, které je podloţeno dlouholetou společnou tradici. Není moţné zlikvidovat dvě řeky jednoho pramene. Vţdyť nás spojuje ekonomika – náš moderní osud. Naší hlavní úlohou je: drţet to, čo ji přerastá, co je větší neţ ona. A větší neţ ona je pokrevní a etnická a téţ duchovní a civilizační spolupatřičnost našich národov. Alespoň tak i zde na tomto shromáţdení má své místo česko-slovenská vzájemnost, kterou obě naše Sdruţení ctí a budou rozvíjet i v budoucnosti. I naše česká Společnost přátel národů východu prochází transformací, abychom správnou profilací programového prohlášení reagovali na vzniklé společenské změny, abychom viditelně a zřetelně přispívali k tvorbě hodnot a k podpoře historické pravdy i v širších souvislostech. V tom máme podobné i rozdílné moţnosti a přístupy. Nechci, aby to vyznělo pouze jako zboţné přání představitelů našich Sdruţení, ale to přece naplňují nejen jednotlivci – naši členové a příznivci, ale i společné akce našich organizačných sloţek. Přejme si hodně zdraví a vůle, aby praxe potvrzovala správnost naší cesty a abychom svým podílem patřili k duchovnému bohatství našich národů i přátel. Václav Kuchta

52

Medzinárodná vedecká konferencia V dňoch 23.- 24.októbra 2003 sa uskutočnila v Banskej Bystrici medzinárodná vedecká konferencia na tému Slovensko-ukrajinské vzťahy a súvislosti (od najstarších čias po súčasnosť – jazyk, literatúra, kultúra, história). Organizátormi konferencie boli Zdruţenie slovanskej vzájomnosti a Katedra slovanských jazykov Filologickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Jedno z hlavných východísk a cieľov podujatia tohto typu bola snaha o hľadanie nových foriem slovensko-ukrajinských vzťahov a o ústup od klasických noriem posudzovania týchto vzťahov a kontaktov, na aké sme zvyklí. Za obojstranne uţitočné v tomto zmysle slova bolo úsilie prednášateľov ozrejmiť slovensko-ukrajinské vzťahy v širších slovanizačných súvislostiach z hľadiska duchovnej komunikácie. -jm-

Labyrint sveta a Slovania Medzinárodné fórum Vyslanci Slovanstva vďaka finančnej podpore Ministerstva kultúry Slovenskej republiky usporiadalo medzinárodnú konferenciu Labyrint sveta a Slovania, ktorá sa uskutočnila 21.novembra 2003 v Klube slovenských spisovateľov v Bratislave. Témou podujatia boli aspekty aktuálnej medzinárodnej pozície a perspektívne úlohy slovanského spoločenstva a jednotlivých národných kultúr v globálnych civilizačných kontextoch s dôrazom na vitálne záujmy slovanských štátov v súradniciach univerzálnych duchovných a sociálnych hodnôt ľudstva, v siločiarach rozhodujúcich trendov celosvetového vývoja v oblasti umeleckej tvorby, vedeckého poznania, hospodárskej spolupráce, ako aj diplomatického pôsobenia a politických koncepcií. Na konferencii vystúpili bieloruský slavista prof. Dr. Ivan Čarota, prezident Únie českých spisovateľov Ing. Karel Sýs, predseda Medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva spisovateľ

53

PhDr. Ján Tuţinský, PhD., kybernetik prof. Ing. Michal Boršč, CSc., literárny vedec a rusista prof. PhDr. Andrej Červeňák, DrSc., expremiér a niekdajší predseda Ústavného súdu prof. Milan Čič, DrSc., predseda Spolku slovenských spisovateľov Mgr. art. Pavol Janík, PhD., predseda Zdruţenia slovanskej vzájomnosti doc. dr,. Jozef Mravík, CSc., diplomat a verejný činiteľ Ing. Štefan Murín, česká poetka Eva Frantinová, expremiér JUDr. Ján Čarnogurský a politológ dr. Milan Sidor, CSc.. Výstupom podujatia je rovnomenná publikácia, ktorá obsahuje štúdie prezentované v rámci konferencie.

Prezident prijal spisovateľov Prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster 6. novembra 2003 prijal predstaviteľov Spolku slovenských spisovateľov (SSS) – predsedu Pavla Janíka, podpredsedov Drahoslava Machalu a Jána Tuţinského a tajomníka Jozefa Zavarského. Najstaršia a najpočetnejšia organizácia literárnych tvorcov na Slovensku si v tomto roku pripomína 80. výročie zaloţenia. Predmetom rozhovorov bola aktuálna situácia slovenskej kultúry v domácich i medzinárodných súvislostiach s dôrazom na otázky nedostatočného zabezpečenia rozvoja súčasnej slovenskej literatúry zo strany štátu. Predstavitelia SSS informovali o pretrvávajúcich ekonomických problémoch vydávania Literárneho týţdenníka, ktorý si v tomto roku pripomína 15. výročie zaloţenia v atmosfére existenčného ohrozenia. Diskusia sa týkala aj iných dôleţitých literárnych projektov. Účastníci sa zhodli na potrebe viesť sústavný konštruktívny dialóg v záujme duchovného zveľaďovania slovenskej spoločnosti.

Vyšli Dejiny Matice slovenskej Matica slovenská, zaloţená pred stoštyridsiatimi rokmi ako prvý celonárodný spolok, mala v národných dejinách nezastupiteľnú úlohu. Dávala Slovákom v jednotlivých obdobiach to, čo najviac

54

potrebovali pre svoj národný i kultúrny rozvoj. Počas dlhého deväťdesiatšesťročného účinkovania – štyridsaťštyri rokov bola násilne zatvorená – preţila všeličo: doby rozkvetu i úpadku, viacnásobného oţivotvorenia i umrtvovania. Pôsobila v časoch silnej maďarizácie, zápasila s čechoslovakizmom, v časoch prvej Slovenskej republiky a vojnovej kataklizmy, v zmenenej politickej situácii po nej, po februárových udalostiach 1948 i v časoch politických procesov proti tzv. burţoáznym nacionalistom. Zaţila druhé zastavenie svojej činnosti roku 1953, pretvorenie na štátnu vedeckú inštitúciu 1954, rozmach členského hnutia v šesťdesiatomôsmom roku i jeho umrtvenie, tretie vzkriesenie po roku 1989 a ďalší zloţitý zápas o vlastnú tvár, o svoje miesto v národnom organizme. Širšia slovenská verejnosť, ale ani odborná verejnosť nepozná jej úplné účinkovanie, nevie o mnohých peripetiách jej vývinu. Doteraz vyšlo viacero prác o jej niektorých činnostiach, ale neexistovali vedecké dejiny MS, ktoré by zhodnotili jej činnosť v úplnosti. Po viacročnom úsilí vyšla v októbri 2003 obsiahla 500 stránková kniha MATICA SLOVENSKÁ – DEJINY A PRÍTOMNOSŤ. Je kolektívnym dielom 12 autorov – terajších i bývalých pracovníkov Matice. Hlavným zostavovateľom je Tomáš Vinkler, staršie matičné obdobie a činnosť Pamätníka slovenskej literatúry zostavil Michal Eliáš. Autorsky do dejín prispeli: M. Bielik, Ľ. Bartalská, M. Eliáš, M. Kovačka, P. Maruniak, J. Markuš, A. Maťovčík, A. Riško, D. Slíţová, P. Sabov, T. Vinkler a C. Ţuffa. Vydané dejiny nie sú len úzkymi dejinami spolku Matice slovenskej, ukazujú jej úzku súvislosť s dejinami celej národnej kultúry a v posledných päťdesiatich rokoch najmä v oblasti vydavateľskej, kniţničnej a knihovníckej, literárnoarchívnej, literárnomúzejnej a biografickej. Významnú úlohu zohrala aj v oblasti slovanskej spolupráce. Dôleţitú úlohu v jej dejinách mal a má Martin, sídlo jej ústredia a miesto jej mnohých kultúrnych aktivít. Michal Eliáš 55

SLOVANSKÝ SVET V 21. STOROČÍ

Ruské centrum vedy a kultúry a Matica slovenská usporiadali konferenciu na tému „Slovanský svet v 21. storočí“, ktorá sa konala 1.-2. decembra 2003 v Bratislave. Podujatie sa uskutočnilo pod záštitou mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Ruskej federácie A.N. Borodavkina a predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša. Na konferencii vystúpil o.i. Prof. V.M. Rastorgujev s témou „Kultúrne hranice slovanského sveta v období globalizácie, Prof. G.P. Meľnikov „Globalizácia a téma kultúr slovanských národov“, PhDr. Ján Koška „Slovanstvo – naša historická pamäť“, Mgr. Maroš Puchovský „Slovanstvo na prelome tisícročí, a.i. V rámci konferencie sa uskutočnili okrúhle stoly a diskusie k danej problematike, na ktorých predstavili svoju činnosť ďalšie organizácie zaoberajúce sa slovanskou myšlienkou. Za Zdruţenie slovanskej vzájomnosti hovoril jeho predseda doc. Jozef Mravík, za Slovanské gymnázium v Bratislave jeho zástupkyňa Dr. Ľubomíra Matejčeková, za Slavistický kabinet Slovenskej akadémie vied jeho riaditeľ Prof.Ján Doruľa. Z konferencie sa pripravuje zborník. Najzávaţnejšie materiály uverejníme i na stránkach časopisu Slovanská vzájomnosť.

-red-

SPRÁVY ZO SLOVANSKÉHO SVETA ĽUBĽANA - V slovinskej Ľubľane sa konal v dňoch 15.-21. Augusta 2003 uţ trinásty medzinárodný zjazd slavistov. Za Slovensko sa na ňom zúčastnili predstavitelia Slavistického kabinetu Slovenskej akadémie vied. Nasledujúci zjazd slavistov sa bude konať v Macedónsku.

56

BELEHRAD – Chorvátsky prezident Stjepan Mesič po prvý krát od rozpadu Juhoslávie navštívil Belehrad, kde sa mu jeho hostiteľ prezident Srbska a Čiernej Hory Svetozar Marovič ospravedlnil za všetky príkoria spôsobené Srbmi v Chorvátsku. Mesič ospravedlnenie prijal a tieţ sa ospravedlnil za všetky škody a bolesti, ktoré Chorváti spôsobili obyvateľom Srbska a Čiernej Hory. Ospravedlnenie boli prekvapením a zároveň prísľubom normalizácie vzťahov medzi juţnými Slovanmi. PRAHA – Pri Slovanskom výbore Českej republiky bola zaloţená skupina mládeţe vlasteneckého zmýšľania, ktorá sa nazvala Mladí Slovania. Pracuje na šírení osvety o slovanskej histórii a kultúre medzi mládeţou, bude usporadúvať spoločenské a kultúrne akcie, spolupracuje s vlasteneckými mládeţníckymi organizáciami v zahraničí. Od jesene 2003 vydáva mesačník Mladý Slovan. KYJEV – Celosvetový kongres Ukrajincov sa uskutočnil 18.-19. augusta 2003 v Kyjeve. Zúčastnilo sa na ňom viac ako 500 osôb z dvadsiatich krajín sveta. Témou kongresu bola problematika Ukrajincov ţijúcich v zahraničí. Odhaduje sa, ţe v rôznych krajinách sveta ţije v súčasnosti takmer 20 miliónov ľudí pôvodom z Ukrajiny. -sv-

OZNÁMENIE PRIAZNIVCOM SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI Váţení priatelia, dovoľujeme si Vám oznámiť, ţe Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti splnila podmienky na zápis do zoznamu

57

prijímateľov 1% zaplatenej dane na nasledujúci rok, za zdaňovacie obdobie - rok 2003. V prípade ak by ste chceli touto formou prispieť na rozvoj našich vydavateľských a kultúrno-spoločenských aktivít zameraných na problematiku Slovanstva, budeme Vám vďacní. Nezabudnite vášmu platiteľovi dane alebo správcovi dane oznámiť vo vyhlásení o poukázaní podielu zaplatenej dane za zdaňovacie obdobie 2003 naše identifikačné údaje: Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti Dobšinského 16, 811 05 Bratislava občianske zdruţenie

-

IČO 30778808

O pouţití týchto finančných prostriedkov Vás budeme informovať prostredníctvom nášho časopisu Slovanská vzájomnosť.

-red-

58