Dôvera JÚN MÁJ DVOJMESAČNÍK KUBÍNSKYCH KATOLÍKOV ROČNÍK XVIII 2010

MÁJ JÚN D V O J M E S A Č N Í K K U B Í N S K Y C H K AT O L Í K O V • R O Č N Í K X V I I I

Je

to zvláštna a ťažká doba, v ktorej žijeme. Znepokojujúca, ľudia sú plní obáv, nervozity, stresu, strachu z budúcnosti. Napätie cítite všade. Na ulici i v práci, v rozhovoroch, vo večerných správach... A to nielen na Slovensku. Politické a spoločenské zmeny a problémy po celom svete, húfny odchod ľudí z Cirkvi a strašné škandály uprostred nej, prírodné katastrofy, zemetrasenia, záplavy, výbuch sopky, požiare atď. I tie prírodné katastrofy sa v tomto čase akosi viac

Dôvera dotýkajú aj ľudí na doteraz od takýchto pohrôm zvyčajne uchráneného Slovenska. Všetci sme šokovaní sledovali záplavy, ktoré postihli najmä východné Slovensko a tragickým spôsobom zasiahli do života mnohých ľudí... Čo sa to v tomto svete deje? Tak sa mnohí pýtame a v obavách čakáme, čo ešte príde. Niektorí sa dokonca odvolávajú na dávne i menej dávne veštby o roku 2012, iní súčasné celosvetové udalosti porovnávajú s povestnými jazdcami zo Zjavenia apoštola Jána, šepká sa o blížiacom sa konci sveta... A ako by sa k takýmto poplašným správam mal postaviť veriaci kresťan? „Hoc by sa roztápala zem a triasli všetci, čo na nej bývajú, ja pevne držím jej stĺpy.“ Tak k nám prehovoril Boh ústami žalmistu. My vieme, kto je Pánom tohto sveta, vieme, že všetko je v Jeho rukách. Prečo sa teda báť? Prečo sa máme, tak ako mnohí tí, ktorí nemajú vieru ani nádej, strachovať a triasť pred tým, čo ešte príde? My máme pevne stáť, žiť podľa evanjelia a naďalej si plniť svoje povinnosti, ako by sa nič nedialo. Počul som o mužovi v Spojených štátoch, ktorý si postavil betónový kryt a teraz doň zhromažďuje zásoby v očakávaní celosvetovej vojny alebo prírodnej katastrofy. Smiešne. A podobných čudákov bude ešte pribúdať. No omnoho viac je tých, v ktorých sa hromadí strach a beznádej. Je toto správny postoj? Možno príde onedlho koniec sveta a možno nie. Osobne si myslím, že na ten si ľudstvo ešte poriadne dlho počká. Nás by však viac než dátum Apokalypsy malo zaujímať jediné – naše svedomie. Žime tak, aby sme sa Pánovho

2010

príchodu nemuseli báť. Žime tak, ako by sme pred Súd mali predstúpiť už dnes. Odvráťme sa od hriechu a konajme pokánie. Táto výzva evanjelia je večne platná a ak ju my kresťania budeme aj žiť, nebudeme sa báť zajtrajška, nebudeme do budúcnosti hľadieť so strachom a neistotou, naopak, staneme sa v týchto ťažkých časoch svetlom sveta, svetlom pre tých, ktorí nemajú nádej. A do tohto sveta nebudeme vnášať stres a neistotu, ktorých je aj tak už príliš veľa, ale pokoj a dôveru v Božiu prozreteľnosť. Kto iný ju tomuto ubolenému ľudstvu ponúkne, ak nie my? Nemyslíte? Marek Ondra, kaplán Snímka: Domenico Pellegriti

2

FARSKÝ LIST 03/2010

9. PLENÁRNE ZASADANIE SYNODY

SÚŤAŽ • O NA J FOTKU LETA !

Dňa 22. mája sa uskutočnilo 9. Plenárne zasadanie synody v kňažskom seminári na Spišskej Kapitule. Naším cieľom bolo definitívne odhlasovať prvých päť dokumentov (z desiatich), ktoré prešli rozpravou a hlasovaniami a taktiež redakčnou úpravou. 1. Téma: Tvár, život a spásne služby Spišskej partikulárnej cirkvi 2. Téma: Posväcovanie života 4. Téma: Identita, spiritualita a spoločenstvo kňazov 8. Téma: Vzťah k iným náboženstvám, kultúram a fenoménom doby 9. Téma: Komunikácia v tvorbe communia Všetky témy sa nám podarilo odhlasovať a sú pripravené na predloženie diecéznemu biskupovi. On ako posledný má stále právo čokoľvek pridať, alebo odobrať, pretože synodu zvolal on a je pre neho poradný orgán. Samotná synoda je už vo svojej záverečnej fáze a do konca nám chýbajú už možno len dve alebo tri zasadania. Som rád, že sa môžem synody zúčastňovať. Je pre mňa obohacujúce vidieť a počuť rôzne pohľady ľudí na každú tému, či už sú to priamo odborníci, teológovia, kňazi či laici. Synoda dáva priestor každému rovnocenne vyjadriť svoj názor, ktorý sa hlasovaním príjme, alebo neprijme. Verím, že výsledky synody pomôžu priniesť dobré veci do našej diecézy. Držte nás v modlitbách. Pavol Strežo

Milí naši čitatelia. Blíži sa leto a s tým aj príležitosť niekam konečne vyraziť v kruhu svojej rodiny. Máme pre vás úlohu. Vyhlasujeme súťaž o najlepšiu letnú fotku. Podmienka je, aby bola z rodinného výletu alebo dovolenky. A ešte niečo. Súťažíte o skvelé ceny. Ak teda máte chuť so svojou rodinou zažiť niečo dobrodružné na vode, alebo aj pod vodou, či dokonca v rozprávke v kúzelnom hrade, tak neváhajte a celé leto zbierajte tie najlepšie obrázky vašej rodiny pri rôznych letných i výletných radovánkach. Tešíme sa na vaše nezabudnuteľné fotky, určite nás nesklamete svojou originalitou. Ceny budeme udeľovať po prázdninách v septembri, takže máte dosť času. A ak naozaj chcete vyhrať, tak čím viacej fotiek pošlete na našu mailovú adresu, alebo vhodíte do schránok farského listu, tým je väčšia šanca na výhru. redakcia

S VÄT É P Í S M O A S Ú Č A S N O S Ť

Biblické hádanky

Správne odpovede z minulého čísla FL: 1. otázka: Aké meno mal ešte apoštol Tomáš? Správna odpoveď: Didymus. 2. otázka: Čo posilňuje vieru kresťana katolíka? Z vašich názorov na to, čo posilňuje našu vieru, vyberáme: Terka Mahútová: Moju vieru posilňujú „zázraky“, ktoré sa v mojom živote dejú každý deň! Uveriť tomu, že existujú... mi pomáha účasť na svätej omši s prijatím Eucharistie. Ona je pre mňa naozajstnou posilou v ťažkostiach, obetách a odovzdávaní všetkého do Božích rúk. Zuzana Kupčíková: Modlitba, čítanie Svätého písma, sväté prijímanie, duchovná literatúra. Mária Nováková: Mňa ako kresťanku katolíčku najviac posilňuje to, že máme sviatosti – hlavne Eucharistiu a svätú spoveď, pri ktorej sa mám možnosť porozprávať s chápavým kňazom o veciach, ktoré mi nie sú jasné. Cítim, že mnohé odpovede kňaza sú vedené Pánom Ježišom. Takisto ma posilní, keď sa niekto v rôznych situáciách nehanbí svedčiť o svojej viere – prežehnanie pred jedlom na verejnosti či pomoc blížnemu. Miloš Novák: Mňa osobne vo viere posilňuje čítanie Sv. písma a zázračné milosti, ktorými ma Pán Boh každodenne obdarúva. Myslím si, že viera je ako včielka. Ak ju chceš chytiť a chýba ti pokora a skromnosť, uletí. Ak stratíš vieru, bodne ťa. Ak ju necháš v sebe pracovať, bude ti prinášať veľa ovocia a síl. Miriam Nováková: Moju vieru posilňuje hlavne prežívanie ťažkých životných situácii alebo skúšok. Cítim, že Boh kráča vedľa mňa ako ten najvernejší priateľ, ktorý so mnou „radostne spieva,

SÚŤA Ž

keď som na vrchole hory a ticho sprevádza, keď kráčam údolím.“ Obdivujem jeho dokonalú prozreteľnosť a starostlivosť. Vyjadrenie k 2. otázke – kaplán Marek Ondra: Vieru kresťana katolíka posilňuje predovšetkým – a to bude pre mnohých prekvapením – osobné stretnutie so Zmŕtvychvstalým Pánom Ježišom. Podobne, ako sa s nim stretol apoštol Tomáš. Naše stretnutie s Ním však nie je samozrejme z tváre do tváre, ako to bolo v prípade Tomáša. Stretávať sa s Ním však možno vo sviatostiach, v modlitbe, v Božom Slove a predovšetkým vo svätej omši. Vo sviatostiach k nám Pán Ježiš naozaj prichádza. On sám v skutočnosti vysluhuje sviatosti, nie kňaz. Kňaz je len nástroj. To Pán Ježiš hovorí ústami kňaza a kňazovými rukami sa dotýka človeka. V modlitbe sa tiež osobne stretávame s Pánom Ježišom. Prichádza k nám, do našej blízkosti, najmä keď sa modlíme viacerí, lebo „kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi“. Vo svätej omši prichádza Pán Ježiš v osobe kňaza. Hovorí k nám v čítaniach Svätého písma a potom sám seba obetuje na oltári ako tú najsvätejšiu obetu. Dáva sa nám za pokrm, aby nám bol čo najbližšie, aby bol v nás a aby sme my boli jeho telom – Cirkvou. Svoju vieru kresťan katolík upevňuje aj štúdiom právd viery, čítaním katechizmu a nábožných kníh. Vedomosti totiž živia vieru. Všetky odpovede boli správne a tak sme sa rozhodli – keďže sú to posledné biblické hádanky – odmeniť ich všetky. Pekné knihy odovzdáme rodine Novákovej, pani Zuzane Kupčíkovej i Terke Mahútovej. V redakcii sme však rozhodli o zrušení tejto súťaže, pretože prejavujete veľmi malý záujem o tieto biblické hádanky a o to, čo nám hovorí Sväté písmo pre našu súčasnosť. Je nám to ľúto, ale nevzdávame sa, iste skúsime časom niečo vymyslieť... Ľudovít Oravec


Sviatosťou krstu sme v spoločenstve Cirkvi v mesiacoch apríl a máj privítali: Olívia Bahylová Andrej Jurík Michaela Anna Kozáčiková-Andrew Andrej Senko Richard Hutira Michal Farkaš Michal Kiebel Laura Kuckovičová Lukáš Záhradník Timotej Nemček Ema Hrkeľová

Vanesa Kompanová Pavol Šiška Matej Flajs Zuzana Šnajderová Adam Anton Bolo Simona Andrisová Alexander Puna Alexander Laurenčík Andrej Greguška Tomáš Smoleň Ján Weiss Simona Holubčíková

Sviatosť manželstva prijali: Tomáš Kuzár a Miriam Kršíková Ľubomír Ivan a Katarína Košťálová Peter Batuna a Zuzana Franeková Bohuslav Hepfel a Martina Arvayová Tibor Gaňa a Eva Kuráňová Matej Maslo a Veronika Škutová Dalibor Mračko a Zuzana Frívaldská Michal Greško a Ľudmila Zgútová Pavol Pačesa a Jana Vojtaššáková Miroslav Laurenčík a Erika Franková Ľubomír Pavelka a Anna Smoleňová Pavol Kyseľ a Lucia Šimúnová

Pán si z našich radov povolal: Jozef Jaňák Veronika Konfalová Katarína Izsófová Milan Gaško Ján Záskaľan Pavol Mázor

Anna Dúhová Elena Smolková Elena Lavrinčíková Roman Hrubec Žofia Meľová Štefan Kubaľák

Bohoslužobný poriadok v týždni: Farský kostol sv. Kataríny Alexandrijskej 6.00 a 18.00 hod. (sobota – 6.30 a 18.00 hod.) (piatok – 18.00 hod. sv. omša za účasti mládeže) Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec 18.30 hod. (štvrtok – 17.00 hod. sv. omša za účasti detí) (sobota – 7.00 hod., večer nie je) Filiálny kostol Najsv. Trojice Vyšný Kubín Piatok – 17.00 hod. Nemocnica s poliklinikou 16.00 hod. (utorok, štvrtok) Adoračná miestnosť je otvorená každý deň od 7.00 do 19.00 hod.

Bohoslužobný poriadok v nedeľu: Farský kostol sv. Kataríny Alexandrijskej 6.30, 9.00, 11.00, 14.45 hod. Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec 7.45, 10.00, 18.30 hod. Filiálny kostol Najsv. Trojice Vyšný Kubín 9.15 hod. Nemocnica s poliklinikou 16.00 hod.

Príspevky, námety do FL zasielajte na e-mail [email protected]

Úmysly Apoštolátu modlitby na jún a júl • Aby sa v láske Najsvätejšieho Srdca Ježišovho posilnila jednota kňazov a veriacich so svojimi biskupmi a Svätým Otcom. Na tento úmysel nech je s láskou obetovaná modlitba Cirkvi – liturgia hodín. • Aby sa všetci rekreanti osviežili na tele i na duši pre svoju každodennú službu.

Požehnanie mamičiek pred pôrodom: 26. júna 2010 a 31. júla 2010 po ranných sv. omšiach Farský kostol sv. Kataríny Alexandrijskej – 6.30 hod. Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec – 7.00 hod.

Stránkové dni na Farskom úrade: Pondelok – piatok: 8.00 – 12.00 a 13.00 – 15.30 hod. V súrnom prípade po večerných bohoslužbách. V prípade potreby (ku chorým) volajte katol. kňaza 0915 818 308.

3

OBSAH Farská matrika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 Úmysly apoštolátu modlitby . . . . . . . . 3 Bohoslužobný poriadok. . . . . . . . . . . . 3 Udalosti v našej farnosti . . . . . . . . . . . 4 Nikdy nezabudnite na tento deň . 4 On vstal z mŕtvych, aleluja, aleluja.... . . . . . . . . . . . . . . . 4 Ježišu, dôverujeme Ti! . . . . . . . . . . 5 Nedeľa Dobrého pastiera. . . . . . . . 5 Dospelý Lumen . . . . . . . . . . . . . . . 6 Na vlastné oči . . . . . . . . . . . . . . . . . 6 Fatima a Mária . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Rok kňazov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Napísali nám: Ladislav Stromček . . . . 9 Jubilant . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10 Saleziánske okienko Krátka činnosť prvých sestier v Dolnom Kubíne. . . . . . . . . . . . . 12 Vďačnosť otvára horizont lásky . 12 Od spevu k športu . . . . . . . . . . . . 13 KubCup 2010 má svojho víťaza . 13 2010 – Rok kresťanskej kultúry. . . . . 14 Žili medzi nami – Sv. Jozefína Bakhita . . . . . . . . . . . . . . 15 Cirkevná spojená škola Otázka pre... Mgr. Ľudovíta Mačora . . . . . . . . . 16 Duchovné stretnutie v Zázrivej . 17 Školská exkurzia Paríž . . . . . . . . . 17 Recenzie Ondrej Štyrák Štyri sezóny básne . . . . . . . . . . . . 18 Záhady kresťanstva DIABOL, posadnutosť zlom . . . . 18 Čosi o gospele a Chrisovi Riceovi . . . . . . . . . . . . 18 Na aktuálnu tému: Aj otcovia majú svoj sviatok . . . . . . . 19 Skúška dospelosti (aj) vo viere (??). . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19 Detský kútik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20 Farský list Vydal: Rímskokatolícky farský úrad sv. Kataríny Alexandrijskej v Dolnom Kubíne pre vnútornú potrebu. Cenzor: Prof. Ľubomír Pekarčík, PhD. Šéfredaktor: Ing. Eva Murínová. Redakčná rada: Mgr. Cyril Hamrák, Mgr. Marek Ondra, Ľudovít Oravec, Mgr. Katarína Ileninová, PhDr. Zuzana Machajová, Oľga Nemčeková, Monika Kočalková, Simona Kšenzuláková, Ing. Pavol Strežo. Imprimatur: Mons. Prof. ThDr. František Tondra, spišský diecézny biskup, Spišské Podhradie, 13. 12. 2000 pod č. 161/2000. Registračné číslo: A-2003/07522 OVVS/MU, 1/2003. Náklad: 800 ks. Uzávierka budúceho dvojčísla je 15. augusta 2010. Svoje príspevky nám môžete dávať do schránky Farského úradu s označením „Pre Farský list“ alebo e-mailom na adresu farskylist. [email protected]. Redakčná rada si vyhradzuje právo úpravy a krátenia textov.

4


UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI

On vstal z mŕtvych, aleluja, aleluja...

Nikdy nezabudnite na tento deň Sivé mraky na oblohe v nedeľu ráno 23.mája vôbec nepripomínali nejaký výnimočný deň. A predsa. Tretiaci z našich škôl, celkom 136 detí z našej farnosti, ho túžobne očakávali. Celý rok sa na detských svätých omšiach, pod vedením kaplána Mareka Ondru,

pripravovali na túto chvíľu, aby po prvý krát prijali do svojho srdiečka Pána Ježiša. Dievčatá a chlapci, v krásnych bielych šatách a slávnostnom oblečení, s rozžiarenými očkami, vstupovali v sprievode do kostola na svätú omšu, ktorú celebroval dekan farnosti, prof. Ľubomír Pekarčík spolu s našimi pánmi kaplánmi a našim rodákom, veselým Mirkom Kulichom, kapucínom. V homílii sv. omše sa pán dekan snažil deťom predstaviť nášho Nebeského Otca na príbehu o troch pútnikoch, ktorí cestovali po púšti. Zrazu v diaľke zbadali postavu veľkého obra, ktorý sa im zdal veľmi nebezpečný, naháňajúci strach. Prvý z pútnikov chcel cestu prerušiť a vrátiť sa, pretože sa zľakol. Ale ďalší navrhoval, aby v ceste pokračovali,

aby si nevšímali prvý dojem, ktorý môže byť mylný a aby zistili, aký ten obor naozaj je. Tak aj urobili. A ako prichádzali bližšie, obor sa stále zmenšoval a zmenšoval a keď prišli k nemu, bol taký, ako oni. Radostne sa na nich usmieval a vítal ich s otvorenou náručou. Aj my, kresťania, sa niekedy podobáme tomu prvému cestovateľovi, čo dostal strach. Bojíme sa spoznávať nášho Nebeského Otca cez Evanjelium a Sväté písmo. Domnievame sa, že On je „len“ Sudca, ktorý nás bude súdiť za naše hriechy. Zabúdame však, že Boh je predovšetkým Otec, ktorý nedopustí a neopustí tých, ktorí ho milujú. On nám dal Boží zákon a prikázania, ale nie na to, aby nás odsúdil, ale pre naše dobro. On neváhal za nás obetovať na kríži svojho jediného Syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil z hriechu. Na prejav takejto lásky sa nezabúda. Preto deň, keď sa naše deti po prvý krát stretávajú s Eucharistickým Kristom, nech nezmazateľne ostane vrytý v ich pamäti. Atmosféru tejto radostnej slávnosti vhodne doplnili známe detské pesničky v podaní detského zboru, ktoré sme si pospevovali i my, skôr narodení. Nuž a na túto veľkú radosť muselo zareagovať i počasie. Mraky sa vytratili a aj slniečko sa prizeralo, ako sa naše deti aj so svojimi rodičmi a krstným rodičmi fotia na pamiatku 1. svätého prijímania. Práve ich pomoc potrebujú tieto deti, aby semienko viery, ktoré bolo zasadené do ich detského srdiečka, prinieslo v budúcnosti dobré ovocie. Ľudovít Oravec Snímky: autor

Ozývalo sa farským kostolom na Veľkonočnú nedeľu, 4. apríla o 16. hodine. Mládežnícky zbor usporiadal prvý Veľkonočný koncert, ktorý bol oslavou Ježiša Krista, ktorý premohol smrť a zabezpečil nám tak večný život. Úvodným slovom všetkých privítal pán kaplán František a poprial im pekný kultúrny zážitok, ktorý poteší ich srdce. Ako vždy, a nebolo tomu inak ani teraz, si mladí prichystali aj scénky, v ktorých mnohí „herci“ predviedli svoje veľké herecké nadanie. V scénickom tanci a adaptácii klipu na pieseň Lifehousu mládež poukázala na naše hriechy a slabosti, ktoré Ježiša pribili na kríž a za ktoré sa On obetoval, aby nás spasil, aby Otcovi zaplatil cenu, ktorú my nie sme schopní zaplatiť. Týmto koncertom, plným radosti mladí začali 50dňové veľkonočné obdobie, v ktorom si pripomíname tu veľkú Kristovu lásku, vďaka ktorej bol ochotný prijať na seba slabosti celého sveta. Napriek už skončenému obdobiu Veľkej noci,


5

UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI nezabúdajme oslavovať a chváliť Boha, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. Vaši mladí Snímky: Veronika Jurčíková

Ježišu, dôverujeme Ti! Táto modlitba sv. sestry Faustíny bola heslom a aj mottom celej našej púte do Krakowa, ktorú sme prežívali dňa 1. mája 2010, na deň sv. Jozefa robotníka. – Dôveroval náš p. kaplán František, ktorý púť organizoval, a keď sa z ohlásenej púte stala vskutku veľká púť, začali sa aj oprávnené obavy o jej zvládnutie, ktoré sa umenšovali iba dôverou v Ježišovo riadenie; – Dôverovali sme v to sobotné ráno, keď sa pokazil jeden zo štyroch autobusov, že Ježiš túži po všetkých, ktorí sa prihlásili na túto púť a podá nám záchrannú ruku; – Dôverovali sme počas daždivého počasia na Zebrzydowskej Kalvárii, že rozmočenú a miestami aj náročnú cestu na výstup zvládnu aj tí, ktorých Pán navštívil chorobami a inými pohybovými problémami; – Dôveroval v pokore a tichosti opäť p. kaplán František, keď na vrátnici kláštora v Krakowe čakal sám, ako vybaví slúženie svätej omše len s nádejou v Ježišovo milosrdenstvo vo svojom srdci; „BOG bogaty w milosierdzie“ Vskutku, Ježiš je bohatý na milosrdenstvo pre Tých, ktorí v Neho veria... a odmenil dôveru nášho pána kaplána odmenou najvyššou tak, že mohol spolu s nami prežívať slávenie svätej liturgie priamo v bazilike Božieho milo-

srdenstva! Naša púť bola aj putovaním po stopách Jána Pavla II. On, ako kňaz, biskup či kardinál navštevoval Zebrzdowskú Kalváriu, blahorečil sv. sestru Faustínu a posvätil aj baziliku Božieho milosrdenstva v Lagiewnikach. A bol to práve on, ktorý nás spolu s milosrdným Ježišom privítal a aj žehnal v bazilike od oltára. Bazilika Božieho milosrdenstva pôsobí veľkoleposťou, čo sa týka priestoru a vznešenosťou, ktorá sa prejavuje v jednoduchosti a originálnosti výzdoby hlavného oltára. Svätá omša, ktorú sme mali tú česť sláviť v tomto krásnom priestore, mala nádych nevšednej vznešenosti a krásy. Nevšedne silným zážitkom bola aj spoločná modlitba korunky k Božiemu milosrdenstvu o tretej hodine popoludní.. Zrazu bol kostol plný ľudí rôznych národov a v rôznych jazykoch, vrátane našej slovenčiny, odznievala modlitba korunky Božieho milosrdenstva. V tento milostivý čas modlitby sme zacítili opravdivú chuť živej vody, ktorá pramení z Ježišovho milosrdného srdca. Duchovným zrakom sme uzreli, že tu je ten prameň Božieho milosrdenstva , že toto je to miesto, kde Pán Ježiš zostúpil k sestre Faustíne a odtiaľto prúdia pramene Božieho milosrdenstva do celého sveta. Prežívali sme istotu v srdci, že plníme božiu vôľu, keď odprosujeme Pána Boha za naše hriechy a hriechy celého sveta spolu s Ježišom. Pri tejto modlitbe, na tomto svätom mieste pocítite, že prvoradou úlohou celej cirkvi a každého kresťana je vyprosovanie odpustenia hriechov našich, ako aj hriechov celého sveta, lebo len tak bude môcť stávať sa dokonalým.

Ó, milosrdný Ježišu, oživuj v nás ustavične túto milosť, ktorú si nám na tomto mieste, dnes daroval! P. Kudelčíková Snímka: Martin Bedrich

Nedeľa Dobrého pastiera Ako už iste viete, 4. Veľkonočná nedeľa sa nazýva aj nedeľou Dobrého pastiera, kedy sú na celom Slovensku otvorené dvere diecéznych katedrál, úradov, seminárov... Rozhodli sme sa to využiť aj my – miništranti. So zozbieraním miništrantov nebol problém (skôr bol problém nadbytočným počtom) a tak sme vyrazili na cestu autobusom na Spišskú Kapitulu. Do álb! Tak znel „povel“ pre prítomných kubínskych miništrantov. A fakt! V albách sa pred katedrálou odrazu zjavilo 30 miništrantov oblečených v albách. Pridali sme sa do slávnostného sprievodu a v katedrále sme miništrovali na sv. omši, ktorú celebroval otec biskup František. Chlapci mali z tohto miništrovania ozajstný zážitok, ako povedali aj do mikrofónu. Mnohí ste túto nahrávku mohli počuť v Rádiu Lumen. „Tento je náš, aj tento...“ Pozeráme tablá vyštudovaných kňazov na stenách seminára. „Tí sa tu majú super!“ konštatujú miništranti, keď prechádzajú seminárom – od izieb až po telocvičňu. V jedálni sme dostali vynikajúci obed, konkrétne guláš (úprimné Pán Boh zaplať). Na koniec si pre nás pripravili seminaristi program typu: „Hrajú bohoslovci futbal v reverendách?“ 80 % našich chlapcov zdvihli ruky, že áno. Dozvedeli sme sa však, že futbal v reverendách nehrajú, že sa nebijú, neštrajkujú a nepolievajú kvety. „Ahoj oci, ideme na hrad, pozdrav mamu a ja len toľko, že chcem byť farárom.“ Snáď najlepšia a najmilšia hláška tohto dňa, prezrádzajúca aj nasledovný program – na hrad. Myslím, že sme pobehali po hrade ako nikto predtým. Na záver chcem poďakovať p. kaplánovi Cyrilovi, ktorý väčšinu vecí vybavil, ujovi šoférovi Jančimu, ktorý nás tam i naspäť zdravých doviezol a všetkým miništrantom a mladým, ktorí sa zúčastnili tohto výletu. Za zúčastených Samuel Štefan Mahút

6


UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI

Na vlastné oči

Dospelý Lumen Medzinárodný festival gospelovej hudby Lumen vstúpil do dospelosti. Za 18 rokov vybudoval vďaka kvalitným interprétom nielen dobré meno, ale sa stal aj značkou výbornej atmosféry a neopakovateľných zážitkov. Mladí ľudia z východu až po západ prvý júnový víkend zaplnili Trojičné námestie v Trnave. „Festival Lumen chce byť miestom stretnutia pre mladých ľudí pri dobrej hudbe, chce ponúknuť priestor na stretnutie s Bohom“, uviedol riaditeľ festivalu Mgr. Milan Janák, SDB. V kostole sv. Jakuba sa začal program sv. omšou. Na námestí sa ako prvé na pódiu predstavilo zoskupenie The calvary gospel choir z Maďarska, ktoré prekvapilo rekordnou účasťou spevákov – zbor má 100 členov. Pod holým nebom nechýbali ani známe piesne slovenskej kapely Tretí deň. Na svoje si prišli tiež fanúšikovia hip – hopu vďaka britskej skupine The 29th Chapter. Skupina sa snaží pokračovať v apoštolskom povolaní a hlásať Božie slovom spôsobom, ktorý je mladým najbližší – cez hudbu. Svoj žáner mladým naplno predviedla aj americká kapela Superchick, ktorej hudba bola plná energie s prvkami pop-rocku či punk-u. Večer zakončilo tanečné divadlo Atak, pod vedením Paľa Danks, ktoré zobrazilo príbeh o ľahostajnosti a fanatizme vo vzťahu k druhým, o múroch v našich srdciach a o odpúšťaní v rodine. Sv. omšou začalo krásne, slnečné sobotné dopoludnie. V programe bolo

pripravených 20 prednášok, besied či workshopov. Každý z účastníkov sa mohol zúčastniť dokonca dvoch - doobedu i poobede. Poobedie patrilo opäť koncertom na námestí. Hudobný program odštartovala kapela The Elements. Pri mikrofónoch sa vystriedali zahraničné (!On – Česko) i slovenské kapely (Regiment a Timothy). Tohtoročnou festivalovou novinkou bola určite kapela Maleo reagge rockers (Poľsko), ktorá priniesla netradičný štýl. Kapela z Veľkej Británie oslovila najmä tínedžerov. Thebandwithnoname spája 2 hudobné štýly – punk a hip hop. Kapela okrem festivalov prezentuje mladým kresťanské posolstvo aj na stredných školách v celej V. Británií. Čerešničku na torte stvárnila americká gospelová legenda Switchfoot, ktorá je známa nielen veriacim ľuďom. Ich soundtracky k filmom A Walk to Remember či Kroniky Narnie: Princ Kaspián pozná celý svet. Svojimi piesňami roztancovali a perfektne zabavili celé Trojičné námestie. Polnočná sv. omša bola záverom celého festivalu. Hlavný celebrant bol don Viliam Riško, SDB – bývalý riaditeľ festivalu. Nosnou myšlienkou pre všetkých bola snaha mať odvahu urobiť správne rozhodnutia v našom živote. Každý jeden z nás, ktorý na Lumen prišiel, už správne rozhodnutie urobil – vybral si kvalitný gospelový festival. Počtom pár tisíc účastníkov dali mladí najavo, že si stoja za svojimi hodnotami a vedia prejaviť záujem o kresťanskú hudbu. Moneka Foto: Andy Kuhejda

V období prežívania nádhernej liturgie Veľkonočných sviatkov nás mimoriadne oslovila informácia, že od 10. apríla do 23. mája 2010 je po desiatich rokoch opäť vystavené k verejnej úcte Turínske plátno. Reálnu podobu dostala myšlienka cestou domov z kostola, keď v našich srdciach znelo radostné Aleluja po procesii so sochou vzkrieseného Ježiša Krista. „Poďme a pokloňme sa!“ Slovo dalo slovo a o tri rodiny sme začali pripravovať na cestu. Keď sme sa dozvedeli, že aj Svätý otec Benedikt XVI. si príde uctiť túto vzácnu relikviu, termín našej cesty bol jasný. Aký múdry je Pán sme sa presvedčili už na začiatku cesty, keď naše rady rozšíril o sestry saleziánky Martu a Líviu, ktoré nám boli svojou charizmou a znalosťami taliančiny na našej ceste veľkým prínosom. Náš Pán nám pripravil cestu a postaral sa tiež o to, aby sme mali kde prenocovať. 2. mája 2010 sme tak s tisíckami ďalších pútnikov privítali v Turíne Sv.otca Benedikta XVI. Atmosféra lásky, nadšeného vítania: „Papa, papa!“, ktorú dokázali vytvoriť pútnici na uliciach Turína, aj dnes rezonuje v našich srdciach. Pri slávnostnej svätej omši, ktorú celebroval na námestí sv. Karola, sme odovzdali Bohu všetky svoje radosti i starosti a modlili sme sa aj za našu farnosť – za našich kňazov a za farské spoločenstvo, osobitne za rodiny, za uzdravenie chorých, za trpiacich bratov a sestry, za Božie požehnanie pre Cirkevnú školu a tých, ktorí ju spravujú, za zamestnancov, zverencov a ich rodiny, za všetkých márnotratných synov a dcéry a tiež za Sv. otca, za duchovnú obnovu a očistenie Cirvi a spoločnosti v súvislosti s kampaňou, ktorú rozdúchali médiá proti Cirkvi a pápežovi.Tu patrí veľká vďaka aj našim sestrám, ktorých tlmočnícke schopnosti nám veľmi pomohli, aby sme ešte viac mohli precitiť slová Sv. otca. Neskôr sme v Turínskej katedrále sv. Jána Krstiteľa odovzdali naše modlitby a úmysly Najsvätejšej krvi nášho Pána Ježiša Krista, ktorou sme boli vykúpení. Vo viere, že plátno je pravé a v každej kvapke krvi je prítomný sám Pán Ježiš, kľačali sme pred ním ako pred Eucharistiou.


7

Fatima a Mária Popri týchto silných zážitkoch bol pre nás pripravený ešte bonus od našich sestier. Tým bola návšteva Valdocca, srdca sestier saleziánok a všetkých saleziánskych spolupracovníkov. Na tomto mieste sa vďaka donovi Boscovi narodila saleziánska rodina a preventívny systém výchovy (rozum + náboženstvo + láskavosť). Na malom námestí nás vítal krásny chrám Panny Márie Pomocnice, ktorý don Bosco

postavil vďaka mnohým, často neznámym dobrodincom. Pozreli sme si tiež jeho izbičky, prvý kostolík a oratórium, kde vychovával „svojich“ chlapcov. Jeho výchovné dielo so školami, oratóriami, dielňami...sa na Valdoccu aj po celom svete rozrástlo do veľkých rozmerov. Je však dojímavé vidieť ako skromne a cez aké ťažkosti dokáže Pán Boh presadiť svoje dielo, ak mu niekto dôveruje, ak sa vie pokoriť a dokonca aj snívať. Niektorí sa prišli poďakovať aj sv. Dominikovi Saviovi za ochranu a pomoc v tehotenstve, pretože tento „malý“ svätec pomohol svojím príhovorom už mnohým mamičkám. Vďaka Ti Pane za tento požehnaný čas, za všetky dary a dobrodenia, ktoré sme na tejto ceste obdržali. Za zúčastnených: jalib Snímka: archív autora

Dňa 13. mája 1917 pásli tri deti malé stádo oviec v Cova da Iria, ktoré patrilo do farnosti Fatima. Samotné deti pochádzali z dedinky Aljustrel, vzdialenej asi 2 km od Fatimy. Boli to Lucia dos Santos, ktorá mala vtedy 10 rokov, jej deväťročný bratranec František Marto a jeho sestra Hyacinta. Okolo poludnia, potom čo sa pomodlili svätý ruženec, ako bolo ich zvykom, si krátili čas hrou tým, že stavali malý kamenný domček na mieste, kde sa dnes nachádza Bazilika Ružencovej Panny Márie. Zrazu uvideli jasné svetlo, o ktorom si spočiatku mysleli, že sa zablyslo a že spoza hôr sa blíži búrka. Preto sa rozhodli, že pôjdu so svojimi ovečkami čo najrýchlejšie domov. Ale len čo prešli kúsok cesty, oslnil ich nový záblesk svetla a nad malým dubom, na mieste, kde dnes stojí kaplnka zjavení, uvideli krásnu Pani, ktorá vyžarovala svetlo jasnejšie, ako svetlo slnka. Mala zložené ruky a visel z nich ruženec z bielych perál. Krásna Pani povedala trom pastierikom, aby sa denne modlili ruženec a zároveň ich pozvala, aby prichádzali na toto miesto vždy 13. počas piatich mesiacov. Deti tam vskutku prichádzali a rozprávali sa s Krásnou Pani. Neušlo to ani pozornosti verejnosti a spolu s deťmi tam prichádzali i zástupy ľudí. Počas posledného zjavenia, 13. októbra 1917 bolo na tomto mieste prítomných okolo 70 tisíc ľudí. Krásna Pani sa predstavila pastierikom ako Kráľovná ruženca / Ružencová Panna Mária / a požiadala ich, aby sa na jej počesť vybudovala kaplnka na mieste zjavení. Na konci zjavenia všetci prí-

tomní videli zázrak, ktorý Panna Mária prisľúbila už v júli a septembri, a ktorý je známy ako „ tanec slnka“. Slnko, ktoré dovtedy zakrývali husté mraky, sa javilo ako strieborný kotúč, dalo sa naň bez ťažkostí pozerať, točilo sa okolo svojej osi ako ohnivé koleso a vrhalo pestrofarebné lúče na zem. Nakoniec ako keby sa odtrhlo z oblohy a rútilo sa na zem, takže všetci prítomní boli preniknutí hrôzou, že zahynú. Vyznávali svoje hriechy a vyznávali svoju vieru i tí, ktorí sa ešte pred niekoľkými minútami vyhlasovali za ateistov. Neskôr, keď sa Lucia stala rehoľnou sestrou v kongregácii sestier sv. Doroty, sa jej Panna Mária zjavila ešte niekoľkokrát. Požiadala ju, aby bola zavedená pobožnosť prvých sobôt a aby bolo Rusko zasvätené jej Nepoškvrnenému srdcu. Neskôr doplnila informácie o udalostiach, ktoré predchádzali zjavenia Matky Božej, a ktoré sa udiali približne od apríla do októbra 1916. V tom čase sa deťom trikrát zjavil Anjel pokoja. Vyzýval ich a povzbudzoval k modlitbe a pokániu. Naučil ich modlitbu, ktorá tvorí súčasť Fatimského posolstva a obsahuje niektoré dôležité výzvy tohoto posolstva. Od roku 1917 neprestali prichádzať pútnici do Cova da Iria. Spočiatku to boli jednotlivci z Portugalska, no postupne pribúdalo pútnikov aj z iných krajín sveta. Dnes sú to už milióny ľudí, ktorí si takto dokážu uctiť našu Nebeskú Matku. Hlavným sviatkom je 13. máj, na počesť prvého zjavenia. Ľudovít Oravec zdroj: internet

8


Skončil sa Rok kňazov. Je tu mesiac jún a my sa v ňom lúčime s uplynulým Rokom kňazov. V piatok 19. júna 2009, na slávnosť Božského Srdca Ježišovho, Sv. Otec Benedikt XVI. tento rok otvoril. Udialo sa to pri príležitosti 150. výročia úmrtia kňaza sv. Jána Márie Vianneya, ktorý zomrel 4. augusta 1859. Rok kňazov trval do 11. júna 2010, kedy sa v Cirkvi znovu slávila slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Táto slávnosť nie je vybraná náhodne. Svätý arský farár Ján Mária Vianney hovorí: „Kňazstvo je prejavom lásky Srdca Ježišovho.“ Podobne pápež vo svojom prejave pri vyhlásení Roku kňazov hovorí, že tento deň je osobitným dňom modlitieb za kňazov. Cirkev sa bezpochyby z Roku kňazov veľmi teší a je vďačná Pánovi za to, že inšpiroval Svätého Otca k jeho vyhláseniu. Všetky správy, ktoré prichádzajú do Ríma o mnohých a rôznorodých podujatiach uskutočnených miestnymi cirkvami v celom svete v rámci tohto roku, sú dôkazom toho, že Rok kňazov bol veľmi dobre prijatý – možno povedať, že odpovedal na skutočnú a hlbokú túžbu kňazov i celého Božieho ľudu. Aj náš kaplán vdp. Viktor Maretta sa zúčastnil v Roku kňazov púte do Arsu. Spomína na to takto: „Na októbrovú púť v rámci Roku kňazov sa nás vypravilo 48 kňazov. Z toho počtu kňazov 4 boli z košickej a 3 z rožňavskej diecézy. V čele púti bol spišský pomocný biskup, Mons. Andrej Imrich. Do Arsu sme dorazili dopoludnia a hneď sme navštívili kostol, v ktorom požehnane pôsobil Ján Mária Vianney, ktorý je dávaný za vzor pre všetkých kňazov na celom svete. Hneď v kostole na mňa zapôsobila česká výprava, ktorá v danú chvíľu bola prítomná na svätej omši. Po nej sme sa s našou výpravou vybrali pozrieť faru arského farára. Žil skromne, ba až chudobne, ale šťastne. Spával na holej zemi, ako podhlavník mu slúžilo poleno dreva. Spával iba tri hodiny. Štyrikrát denne spovedal. Mal prísny životný režim a stravoval sa veľmi skromne. I ten jeho plagát k Roku kňazov to potvrdzuje, veď je na ňom chudučký. Vo voľnom čase, ktorého mal málo, chodieval ku

chorým, kde im posluhoval duchovne: vysluhoval sviatosť zmierenia, podával im Eucharistiu a poslúžil im sviatosťou pomazania nemocných. Prijímal stránky, ktoré ho prosili o radu. Hodne potešoval zarmútených.

Nadišla 13. hodina a my sme s otcom biskupom Imrichom slúžili svätú omšu pri oltári arského farára, kde je umiestnená i jeho sklenená rakva. Z veľmi dobre zachovaného kalicha, ktorý používal i Ján Mária Vianney, sme pili Krv Kristovu namáčaním s Telom Kristovým. Bolo to dojemné, veľmi dojemné. Po svätej omši som spovedal 4 kňazov na mieste, kde stála spovednica, v ktorej spovedal i arský farár. Pre mňa to bol naozaj veľmi silný zážitok. Už od detstva bol pre mňa Ján Mária Vianney úžasným vzorom. Na druhý deň, 17. októbra, sme s otcom biskupom v ranných hodinách slúžili svätú omšu v rodisku arského farára, v Dardillách. Po omši sme si pozreli kamennú krstiteľnicu, kde bol pokrstený a kde sú uložené i ostatky kosti z jeho ľavej ruky. Tým sa náš program púte vyčerpal“. Záver Roku kňazov však nie je skutočným záverom, ale novým začiatkom. My, Boží ľud a jeho pastieri chceme ďakovať Pánovi za toto milostivé obdobie modlitieb a uvažovania o kňazstve. Zároveň chceme byť stále pozorní voči tomu, čo nám chce povedať Duch Svätý, plniac si naďalej svoje poslanie v Cirkvi a vo svete – s novou radosťou a presvedčením, že Boh, Pán dejín, zostáva s nami – tak v krízach, ako aj v nových časoch. Nech sa za nás prihovára Panna Mária, Matka a Kráľovná kňazov a nech nás podnecuje k nasledovaniu svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. V článku boli použité materiály od Vdp. Marettu, List z kongregácie pre klérus k záveru Roku kňazov, ktorý napísal Kardinál Claudio Hummes a informácie z internetu. Spracoval Cyril Hamrák, kaplán Snímka: internet


9

NAPÍSALI NÁM Ladislav Stromček: „Nesmel som vám to povedať...“ Milí Kubínčania, s radosťou som prijal ponuku prihovoriť sa Vám a povedať pár slov o sebe, o svojej zvláštnej ceste ku kňazstvu a možno aj dopovedať isté veci, ktoré som zatiaľ nemal príležitosť Vám vyrozprávať. Základ som dostal od rodičov, ktorí ma viedli k viere a to je ten najväčší dar, ktorý mi dali. No u nás v Kubíne sme mali aj dobrých kaplánov, napr. Andrej Imrich, Štefan Sečka – terajší pomocní biskupi, ktorí ma zachytili do rôznych aktivít. Najviac na mňa pôsobilo to, že my mladí sme im mohli plne dôverovať. Ako štrnásťročný miništrant som bol pozvaný na tajné mládežnícke stretnutia, kde sa nám venoval Michal Andris, ktorý bol v Kubíne známou osobnosťou. Radi sme k nemu chodili, veľa mi to dávalo, formovalo ma to a to boli prakticky začiatky mojej duchovnej cesty. Myšlienka na kňazstvo sa zrodila z tejto skúsenosti. Zatúžil som žiť pre niečo také. Mal som však „zlý“ posudok zo ZŠ a nemohol som byť prijatý na gymnázium. Chodil som teda na elektotechnickú učňovku do Nižnej. Hoci bola s maturitou, z tejto školy nebrali do seminára, tam mohol ísť len absolvent gymnázia. Preto som sa mohol stať kňazom len tajne. Po strednej škole som začal navštevovať Elektrotechnickú fakultu v Bratislave. Na konci prvého ročníka som sa dostal cez rôznych ľudí do blízkosti tajného biskupa Korca, ktorý vtedy usmerňoval „podzemnú“ cirkev na Slovensku. Popri vysokej škole som sa takto začal viac pohybovať v aktivitách tzv. tajnej cirkvi. To mi umožnilo chápať zápas cirkvi s komunistickým režimom a zapájať sa do toho. Moje smerovanie k duchovnému povolaniu nebolo také priamočiare. V stredoškolskom veku som aj všeličo v správaní nezvládol, čo teraz ľutujem, lebo to nedávalo najlepší príklad, keď sme to s partiami občas prehnali s nevhodným správaním. Ale pôsobila pri tom aj Božia milosť, ktorá mi pomohla včas sa spamätať z tých vecí. Počas prvého ročníka na vysokej škole som mal ešte vzťah s jedným dievčaťom v Kubíne. Postupne si to všimli aj rodičia. V našej špajzi začali pribúdať rôzne veci: akosi viac cukru, nejaké škatule, no najviac ma zaujala kokosová múčka. Načo nám je toľko kokosovej múčky? Mama zareagovala: „Ty nám nikdy nič dopredu nehovoríš. Zrazu nám zahlásiš termín svadby a sám vieš, že niektoré veci treba zháňať aj rok.“ Pomohlo mi to priznať si,

že nemôžem ísť dvoma cestami, ale sa musím rozhodnúť, či manželstvo alebo kňazstvo. Rozhodol som sa teda pre to druhé. Počas štvrtého ročníka na vysokej som začal aj tajné štúdium filozofie a teológie pod dohľadom tajného biskupa Korca. Veľkou motiváciou pre štúdium mi bola práca s mladými. Ako štvrták som viedol

spoločenstvo asi 15 prvákov z elektrofakulty, samí chlapci. Tí vedeli človeka dobre prevetrať. Pred ich otázkami ohľadom viery sa nedalo uhnúť, u nich neprešli nijaké frázy. Vo chvíľach, keď som študoval teológiu, myslel som neraz na nich, ako by som im to povedal, keby sa ma práve na toto spýtali. To mi dávalo chuť k štúdiu. V r. 1984 sa nemožné stalo možným. Hneď po skončení vysokej školy som dostal povolenie vycestovať na Západ. Mal som v Ríme odovzdať informácie od ľudí tzv. tajnej cirkvi o situácii v cirkvi na Slovensku. Najdôležitejšou osobou, s ktorou som mal rozprávať a odovzdať informácie, bol arcibiskup Jozef Tomko, neskorší kardinál. Vtedy sa nám podarilo u mons. Dziwisza, pápežovho tajomníka, vybaviť aj vstup na súkromnú svätú omšu Jána Pavla II. v jeho kaplnke v Castel Gandolfo. To bol vrcholný zážitok. Po omši nasledovala krátka osobná audiencia. Chvíľu som mohol hovoriť osobne so Sv. Otcom. Bolo vidno, že rozumie po-

merom u nás. Silu povzbudenia z tejto audiencie je ťažko vôbec opísať. Kňazom som sa stal v júli 1988, vysvätil ma pán biskup Korec so svojom byte v Petržalke. O mojej tajnej vysviacke vedeli len piati ľudia. Ani rodičia to nesmeli vedieť. Bol som vtedy už zamestnaný ako technik v elektrárňach v Žiline. Štátna bezpečnosť však cez nelegálne odpočúvacie zariadenia vedela, že som tajný kňaz a tak ma sledovali a chodili aspoň zastrašovať. Postupne som sa dostal k rozmnožovaniu i „podzemnému“ vydávaniu kníh a časopisov. Stál som spolu s Ferkom Rišiaňom pri zrode nášho ZrNA, prvého mládežníckeho samizdatu na Slovensku. Organizoval som dopravu i distribúciu náboženských kníh, vydávaných na Západe, na Slovensko. Aj za pomoci Kubínčanov. S Danom Suroviakom a inými sme neraz zniesli v batohoch knihy z Roháčov, kde nám ich nosili Poliaci. Anton Hlinka mával na Hlase Ameriky a na Slobodnej Európe pravidelné vysielania o živote Cirkvi na Slovensku. Tajne som mu telefonoval aktuálne správy pre toto vysielanie, najmä z pamätnej sviečkovej manifestácie v marci 1988. Po revolúcii, niekedy v januári 1990, som chcel konečne aj rodičom prezradiť to, čo som mal dovtedy zakázané im povedať. Pred revolúciou som bol zmierený s tým, že možno nikdy sa nedozvedia, že som kňazom. Sedel som s nimi doma v obývačke. Vtedy som im to povedal. Zostalo ticho. „Nesmel som vám to povedať.“ Obidvom zaslzili oči – „Veď my sme to aj tak tušili.“ Vo februári 1990 som mal v Dolnom Kubíne verejnú „primičnú“ sv. omšu, ktorou sa ukončilo obdobie schovávania. Predtým, pri tajnej vysviacke, mi také niečo nenapadlo ani vo sne. Biblicky povedané, mal som vtedy 30 rokov a začal som svoje „verejné pôsobenie...“ Pán kardinál Korec ma po roku 1990 nechal pôsobiť v Žiline, kde som doteraz. Bol som najprv kaplánom na cirkevnom gymnáziu, potom univerzitným kaplánom pre vysokoškolákov a správcom jedného kostola. V roku 2002 som sa stal farárom a dekanom v Žiline a od februára 2008 pomáham pánu biskupovi ako jeho vikár. Ďakujem všetkým za vaše modlitby. Mons. ThLic. Ing. Ladislav Stromček, generálny vikár Žilinskej diecézy Snímka: súkromný archív LS

10


Jubilant Slávnostnými svätými omšami 30. mája za účasti veriacich farnosti a 13. júna 2010 za účasti otcov biskupov, bratov v kňazskej službe z dekanátu, zástupcov Katolíckej univerzity, Evanjelickej cirkvi a.v. i zástupcov mesta, blízkych rodinných príslušníkov, pozvaných hostí a veriacich farnosti oslávil dekan našej farnosti, prof. Ľubomír Pekarčík dvojité jubileum. „Byť kňazom 25 rokov a popri tom mať aj 50 rokov, to je dvojité jubileum, a preto sme tu “. Takto začal slávnostnú svätú omšu spišský diecézny biskup, otec František Tondra. „Chceme sa poďakovať Bohu za to, že si dar povolania ku kňazskej službe, ktorý ti Pán ponúkol pred viac ako 25 rokmi, prijal. Prijal si ho s láskou a porozumením a verím, že v srdci prežívaš radosť zo služby, ku ktorej ťa Kristus pozval. Chceme sa Ti poďakovať za doterajšiu činnosť a popriať ti veľa telesných síl, pretože aj tie sú podmienkou pre plnenie služby v Pánovej vinici, ale predovšetkým duchovných síl, duchovnú radosť z toho, že si prial toto povolanie, že si rád, že máš túto životnú cestu. Moje želanie je, aby si v nej vytrval až do konca.“ K slávnostnej atmosfére svätej omše prispeli i spevácke zbory farnosti. Na konci omše prišli na rad gratulácie. Za farníkov a hospodársku radu farnosti sa jubilantovi poďakoval pán Behula. Mesto Dolný Kubín na návrh primátora Ing. Budiaka ocenilo dlhoročnú plodnú spoluprácu s pánom dekanom najvyšším ocenením a to Cenou mesta Dolný Kubín. K tomu patril i pamätný podpis do Zlatej knihy mesta. Zástupca Evanjelickej církvi a.v., pán Stanček, poprial oslávencovi, aby mu Božie slovo bolo i naďalej najvzácnejším pokladom, veď slová večného života má náš Pán. Ľudovít Oravec

Oslovili sme osobnosti cirkevného aj verejného života s otázkou „Čo si najviac vážite na prof. Pekarčíkovi ako na človekovi a čo mu prajete do jeho ďalšieho života, príp. kňazskej služby?“

P

ána dekana Pekarčíka si vážim ako duchovného, ktorý okrem svojho hlavného poslania byť dobrým človekom a kňazom je aj aktívnym cirkevným hodnostárom, ktorému nie sú ľahostajné veci mesta a ľudí žijúcich v ňom. Vážim si jeho prácu a prístup v prospech rozvoja cirkevného školstva v meste, ale aj jeho osobný prínos pre ekumenizmus a spoluprácu s vedením mesta v prospech všetkých občanov Dolného Kubína. Do ďalších rokov života želám zdravie a úctu od ľudí ktorým svojou prácou, svojím poslaním kňaza dáva vieru, nádej a lásku k Bohu, ale aj lásku medzi sebou navzájom. Ing. Ivan Budiak primátor Mesta Dolný Kubín

P

rofesor Pekarčík je človek s obrovským zmyslom pre zodpovednosť, má perfektné organizačné schopnosti, rozhľad, vie sa pre mnoho vecí zdravo „zapáliť“. Jeho „chyba“ je, že nedokáže povedať nie. Vždy, aj v tých menej príjemných situáciách ktoré prináša človeku do cesty život,

dokáže pomôcť, nasmerovať, či nájsť najvhodnejšie riešenie. Dovolím si s plnou vážnosťou tvrdiť, že len málo farností na Slovensku sa môže pochváliť takouto osobnosťou. Do jeho ďalšieho života mu prajem mnoho síl, energie a neustále nadšenie pre šírenie dobra, pravdy a pomoci na poli občianskom i v jeho kňažskej službe. Mgr. Ľudovít Mačor riaditeľ Cirkevnej spojenej školy Andreja Radlinského v Dolnom Kubíne

Ľ

ubomíra Pekarčíka poznám ešte z čias seminárskeho života v Bratislave. Bol dva ročníky predo mnou. Keďže on pochádzal z Oravy a ja zo Spiša, poznali sme sa, ale nebolo to ešte hlbšie priateľstvo. Keď som v júli 1987 nastúpil za kaplána do Ružomberka, on už tam kaplánom bol a strávili sme tam pri spoločnej práci približne dva roky. Boli to roky intenzívnej spolupráce na duchovnom poli a keďže v tom čase bolo málo kňazov, strávili sme ich v plnom nasadení a často zaneprázdnení. Za takýchto okolnosti sa naše priateľstvo prirodzene prehlbovalo, čo sa potom prejavilo aj neskôr, keď sa naše pôsobiská rozišli. Priateľmi sme doteraz. Z jeho vlastnosti si vážim stručnosť, že zbytočne netára, ale smeruje jasne ku koreňu problému. Ja osobne to veľmi oceňujem. Taktiež je veľmi


presný, že si podľa neho môžete nastaviť hodinky. Ale najmä si u neho vážim pracovitosť na duchovnom poli. Takto mi utkvel v pamäti ešte z nášho ružomberského pôsobenia, kde sme len dvaja ťahali veľkú farnosť a vyžadovalo si to veľmi veľa pracovitosti a najmä vytrvať dlhodobo vo veľkom duchovnom pracovnom nasadení. A takto ostal v mojej pamäti až do dnešných čias. K jeho jubileu mu prajem veľa zdravia a Božej milosti. Aby si zachoval kresťanský životný optimizmus, aby mal rád jemu zverených veriacich a veriaci aby mali radi jeho. Aby spoločne kráčali životom v ústrety Kristovi. Prof. Ján Duda Cirkevný sudca, Spišská Kapitula

N

ajprv pánu dekanovi prof. Pekarčíkovi k životnému jubileu srdečne blahoželám. Nech ho Pán zachová v dobrom zdraví, nech ho bohato požehnáva a ochraňuje na každom kroku. Som rád, že ho máme, teším sa z jeho úspechov a obdivujem u neho húževnatosť a vytrvalosť vo všetkých jeho podujatiach. Andrej Imrich spišský biskup

P

án prof. Pekarčík je môj blízky človek. Spája ma s ním dolhoročná spolupráca, ktorá prerástla v kňazské priateľstvo. Dlhé roky sme boli susedia. Jeho farnosť Hruštín a moja farnosť Krušetnica / Lomná susedili chotármi. Okrem pravidelnej

vzájomnej výpomoci pri pastoračných prácach, najmä spovediach, sme boli v častom kontakte. Tak som mal možnosť spoznať jeho ľudské i kňazské kvality. Obdivoval som vždy u neho pastoračný zápal, horlivosť poslúžiť veriacim, keď to bolo treba aj výpomocou, najmä v dobe, keď nemal kaplána. Rád si spomínam na sezónu, keď som v Hruštíne slúžieval sv. omše pre deti spojené s pravidelnou farskou katechézou. Druhou rovinou nášho vzájomného vzťahu bola spolupráca na Katolíckej univerzite. Bol som svedkom jeho veľkého nasadenia pri jej zrode v roku 2000. Tam sa prejavili jeho organizačné schopnosti, najmä čo sa týka zabezpečovania potrieb pre novú cirkevnú inštitúciu na Slovensku. Vďačne spomínam na roky prežité na univerzite s ním i na dobu, keď mi bol predstaveným. Čo si najviac vážim na osobnosti prof. Pekarčíka? Je to bezpochyby jeho ľudskosť a solidárnosť s inými ľuďmi. Veľa ráz som túto jeho vlastnosť pocítil na vlastnej skúsenosti, keď som sa ocitol v ťažkostiach, najmä zdravotných. Bol medzi prvými, ktorí stáli pri mne a poskytli mi pomoc. Nezabudnem na príhodu, keď ma raz našiel podvečer čítať Katolícke noviny, ako som si ich dával blízo očí. Zistil, že mám zoslabnutý zrak a že potrebujem nové okuliare. Hneď o pár dni pristavil auto pred náš dom v Krušetnici a zaviezol ma k očnej lekárke do Banskej Bystrice. Domov sme už prišli s novými okuliarmi.

11

Ešte aj teraz vďačne užívam túto jeho bratskú a priateľskú pozornosť voči môjmu zraku. Pán profesor Pekarčík sa stal dekanom a farárom v Dolnom Kubíne. To neoslabilo naše vzájomné vzťahy. Nezabudol na svojho kolegu a spolubrata kňaza, ktorý prežíva poslednú kapitolu kňazského života ako penzista v Krušetnici. Môžem vydať svedectvo, že nikto z kňazov našej diecézy tak nedbá o mňa i môjho brata Ignáca, kňaza, ako pán dekan z Dolného Kubína. Jeho pravidelné návštevy v Krušetnici nás vždy potešia. Sme mu za ne nesmierne vďační. Čo mu do budúcnosti jeho kňazského života želám? V prvom rade zdravie, aby mohol plný energie a duchovného zápalu ešte dlho slúžiť Cirkvi, hlavne v jeho pastoračnej službe dolnokubínskej farnosti. S touto farnosťou ma viaže silné puto, veď som v nej prežil 3 roky kaplánskej služby. Denne sa za túto farnosť modlím. Ešte viac ma k modlitbám pobáda aj skutočnosť, že jej terajším duchovným pastierom je môj priateľ. Jemu pri jeho životných jubileách vyprosujem vytrvalosť v službe, vernosť v ohlasovaní evanjelia a rast v ľudskosti, ktorú tak dnešní ľudia veľmi potrebujú. Pavol Janáč emeritný kňaz Pripravili: Pavol Strežo, Eva Murínová Snímky: Andrej Kuhejda

12


júl-august 2010

Krátka činnosť prvých sestier v Dolnom Kubíne (pokračovanie z minulého čísla) Komunita FMA na Orave bola zasvätená bl. M. D. Mazzarellovej. Dom v Dolnom Kubíne sa nachádzal na hornom konci historickej časti mesta na Matúškovej ulici, č. 142. Veľkí dobrodinci, manželia Pollákovci, testamentárne poručili svoj dom so záhradou saleziánom, ktorí ho postúpili sestrám FMA pre prácu s dievčenskou mládežou. Direktorkou bola sr. Jozefína Bartošová a členkami komunity sr. Mária Fordinálová ako katechétka a vedúca oratória, sr. Anna Weissová, učiteľka hudby, sr. Katarína Fitošová a sr. Terézia Karlubíková, ktoré mali na starosti kuchyňu a záhradu. Hneď po príchode sestier sa ich ujal miestny farár Viktor Trstenský, ktorý im od začiatku veľkodušne pomáhal. O jeho veľkej otcovskej starostlivosti hovorí aj list, ktorý písal biskupovi Vojtaššákovi. V ňom žiadal o dovolenie predať časť cirkevného pozemku, aby mohol za utŕžené peniaze požičať sestrám na zakúpenie piana. Posviacka kaplnky, ktorú na návrh biskupa Vojtaššáka zasvätili Panne Márii Pomocnici, sa udiala 8. decembra 1947. Činnosť Dcér Márie Pomocnice sa pekne rozrastala. Nebola to však len ich zásluha. Sestry prišli do farnosti, kde pracovalo veľa aktívnych laikov. Okrem toho tu pôsobili viaceré spolky, združenia, ktoré zásluhou farára Trstenského veľmi pozdvihli duchovnú, kultúrnu i sociálnu úroveň mestečka. V tom čase, keď sestry neúnavne pracovali vo farnosti, nad situáciou na Slovensku sa stále rýchlejšie kopili tmavé husté mraky, ktoré neveštili nič dobré. Aj v Dolnom Kubíne situácia bola stále napätejšia. Opakovali sa vyhrážky voči farárovi Trstenskému, lebo ochraňoval sestry saleziánky a nechcel sa zrieknuť svojich náboženských aktivít.

O likvidácii komunity hovorí výpoveď V. Trstenského v knihe Nemohol som mlčať: „23. 11. 1949 o 23,00 hod. v noci, obsadilo Dolný Kubín asi 300 milicionárov. Z nich viacerí vtrhli oknom do ústavu sestier, vyviedli ich von, naložili ich na nákladné auto a vyviezli z Dolného Kubína. Nechali ich na stanici v Belušských Slatinách, kde sa o nich nik viac nestaral.“ Sr. Bartošová, vidiac toľkých uniformovaných mužov, povedala: „Nehanbíte sa, toľkí proti štyrom bezbranným ženám!“ Činnosť našich sestier bola v Kubíne krátka, ale plodná. Tým, ktorí chceli zničiť toto dielo, sa to podarilo len čiastočne. Odvliekli sestry, ale nemali moc vytrhnúť ich zo sŕdc a spomienok všetkých tých, ktorým sa ony s láskou venovali. Spracovala sr. Martina Škvareninová Podľa knihy Dejiny Inštitútu Dcér Márie Pomocnice na Slovensku PhDr. Kamila Novosedlíková, FMA

n 2.–4. 7. Púť do Levoče n 6.–10. 7. Detský tábor n 26.–30. 7. PUŤÁK n 23.–27. 8. Denný tábor Oslavy vďačnosti vyvrcholili poslednú májovú sobotu v Trnave na miestach, kde prvé sestry prišli a začali pôsobiť. Pri slávnostnej sv. omši v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave, ktorej predsedal o. arcibiskup Mons. Róbert Bezák si ako prejav vďaky obnovilo päť našich najstarších sestier svoje sľuby. (Jedna z nich, Vilma Šutková určitý čas pôsobila aj v Dolnom Kubíne ako direktorka). Celých 60 rokov

„Vďačnosť otvára horizont lásky“ – motto osláv vďačnosti za 70 rokov prítomnosti sestier saleziánok – Dcér Márie Pomocnice – na Slovensku. V Kubíne sme v tomto duchu oslávili sviatok našej zakladateľky sv. Márie Dominiky Mazzarellovej v predvečer sviatku Nanebovstúpenia Pána spolu s dobrodincami saleziánskeho diela, mladými

a saleziánskou rodinou. Najskôr sme poďakovali Pánovi vo sv. omši, ktorú celebroval o. Viktor Maretta, za dar jednoduchosti a apoštolského nadšenia našej zakladateľky. Po nej sme mohli zažiť radosť zo spoločenstva v radostnej rodinnej atmosfére.

až doteraz, dennodenne dávali Pánovi svoje „áno“ aj napriek ťažkým časom a vytrvali vo svojom povolaní. Aj my mladšie sme ďakovali za ich plodnú vernosť. Z našej farnosti sa týchto osláv zúčastnilo nie málo veriacich. Naplnil sa skoro celý autobus rodinami, deťmi, mladými a našimi dobrodincami. Cez tieto riadky chceme poďakovať všetkým, ktorí boli s nami pri tak významnej udalosti pre nás – či už osobne alebo prostredníctvom


13

ne veľké šťastie.“ „Oci, ty máš skutoč “ to? „Áno, ako bri učebnice, ť kupovať v septem „No nebudeš musie triede.“ ej ist tej v m de rok bu pretože na budúci ecko naň pozerá, sie vysvedčenie. Ot Zubárov syn done orka vpravo sa štv tá m, rí: „Hmm pozerá, až prehovo mi vôbec nepáči.“

TV LUX. Niektorí iste nezabudnú na osobné stretnutie s našou generálnou matkou sr. Yvonne Reungoat, ktorá len tak náhodou vychádzala z auta práve pri skupinke Kubínčanov. Po slávení v katedrále sme sa mohli posilniť malým agape a povzbudiť pestrým programom, ktorý pripravili mladí a deti z našich stredísk z rôznych miest Slovenska. K záveru by som chcela iba dodať pár slov otca biskupa, ktoré ma zachytili: „Toto je tá krása, že zmyslom nášho života nie je starať sa o seba. »Neprišiel som, aby mi slúžili, ale aby som slúžil,« hovorí Kristus. Neprichádzame preto, aby sme niečo ukázali alebo vybudovali lepšie ihriská, aké stretká, aké oratóriá..., ale pozrite, ako sa milujú...“ Za dolnokubínske sestry saleziánky sr. Martina Snímky: archív FMA a Vlado Škuta

Od spevu k športu Od Laurasongu je už ďaleko, ale pokúsim sa čo to si spomenúť. Veď nedá sa zabudnúť na to, že naše deti z detského zboru vyhrali prvé miesto. O čom je vlastne Laurasong? Je to prehliadka speváckych zborov, je o speváckych taletoch, o súťaživosti, o nových priateľstvách, o radosti... Organizuje ho pre detské zbory Laura, združenie mladých, spolu s mnohými animátormi a sestrami saleziánkami. V tento rok sme boli v Banskej Bystrici, začiatkom apríla. A ako ste sa už na úvod dozvedeli, prišli sme šťastne naladení, pretože prevedenie súťažnej piesne Budem ako strom, v rappovom štýle zabodovalo. Ale ako sme sa dostali k športu a dokonca tiež v Banskej Bystrici? No jednoducho, pozvali nás. Tento krát nie deti, ale dievčatá od 11 až do 15 rokov. V polovici mája sa naše stretko – Šibalky, ktoré vediem ja, Evka Marušincová a Nika Kramárová zúčastnili na veľkom športovom dni – Giga Days. Zobrali sme k sebe ešte dve dievčatá zo stretka Žirafiek a tak sme sa mohli tešiť zo slnečného počasia a z úžasne veľkého ihriska u bratov saleziánov na Sásovej. Súťažilo sa vo vybíjanej a v méte. Z nášho stretka sme vytvorili dve družstvá, keďže dievčat bolo 13, s najoriginálnejšími názvami PEACE

a FCUK. Dievčatá obstáli vynikajúco!!! PEACE získalo 2. miesto v obidvoch športových disciplínach. Na záver sa podelili i so svojim druhým družstvom a tak všetky dievčatá odchádzali so striebornými medailami. Sr. Martina Škvareninová Snímka: archív FMA

KubCup 2010 má svojho víťaza Pred 4 rokmi bol KubCup len miestny volejbalový turnaj Dolnokubínčanov, dnes sa však teší celoslovenskej obľube a účasti. Mladí organizátori z LAURY, združenia mladých, otvorili už siedmy ročník turnaja o putovný pohár Márie Dominiky Mazzarelovej.

„Našim cieľom nie je primárne hra ako taká, ale skôr ponúknutie priestoru pre zažitie skvelého spoločenstva mladých ľudí v priateľskej atmosfére, športovom duchu, spoznanie nových ľudí a utužovanie priateľstva,“ vraví členka organizačného tímu Marta Sojčáková. Tohtoročná účasť bola rekordná. Zúčastnilo sa 30 tímov z celého Slovenska od Michaloviec až po Bratislavu. Za dva dni odohrali na piatich ihriskách spolu až 102 zápasov. Tradičnými účastníkmi boli okrem domácich družstiev aj tímy z Banskej Bystrice, Brezna, Dubnice, Námestova i Košíc. Po napínavých zápasoch sa šťastie nakoniec usmialo na Michalovské družstvo. Na druhom mieste skončili Dubničania a tretie miesto obsadil domáci nováčik Chúlio Kňažia. „Bolo tu viac než skvelo. Hoci si nikto z nás necítil ani jeden sval na tele, stálo to za to. Budúci rok sme v Kubíne opäť aj s pohárom a snahou vyhrať ho späť,“ povedal kapitán víťazného tímu Marek Fedič. Veľká vďaka patrí všetkým sponzorom, Spojenej cirkevnej skole a mnohým ľuďom, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o hladký priebeh programu, taktiež aj MUDr. M. Mikolášikovi, poslancovi európskeho parlamentu za jeho podporu. Monika Čižmárová Foto: Veronika Jurčíková

14


2010 – Rok kresťanskej kultúry Na úvod našej rubriky si ešte pripomeňme dva príhovory (vyberáme časti) k zahájeniu Roka kresťanskej kultúry: Mons. František Rábek, predseda Rady KBS pre vzdelanie, vedu a kultúru: Prvý Rok kresťanskej kultúry sa uskutočnil v roku 1999 v rámci prípravy osláv veľkého jubilea kresťanstva v roku 2000. Dobré skúsenosti s touto aktivitou dali podnet k tomu, aby sme po desiatich rokoch opäť iniciovali podobný program. Zvlášť na Slovensku možno hovoriť o tom, že kultúra sa zrodila súčasne s príchodom kresťanstva, najmä pôsobením vierozvestov – svätého Cyrila a Metoda. Počas celých našich dejín všetko, čo bolo v kultúre najlepšie, sa istým spôsobom spájalo s kresťanstvom. A prečo práve rok 2010? Opäť sa totiž blíži významné jubileum. V roku 2013 budeme sláviť 1150. Výročie príchodu solúnskych bratov do našej vlasti. Rok kresťanskej kultúry chce byť určitou prípravou na slávenie tohto veľkého jubilea. A napokon je tu aj praktický dôvod. V súčasnom živote sa objavuje aj veľa nekultúrnosti, prechádzajúcej až do morálneho zla. Je nevyhnutné ozdraviť daný stav. Jednou z ciest, ktorou sa môžu k nám a do celej spoločnosti dostávať skutočné hodnoty, je dobro a pravá krása v kultúre, inšpirovanej kresťanstvom. Je potešiteľné, že do organizovania a realizácie programu Roka kresťanskej kultúry sa zapojili všetky kresťanské cirkvi u nás, tak katolícka, ako i ostatné, združené v Ekumenickej rade cirkví v Slovenskej republike, a že sme našli pochopenie aj na Ministerstve kultúry SR. Miloš Klátik, generálny biskup ECAV na Slovensku, predseda Ekumenickej rady cirkví v SR: Naše kresťanské kultúrne dedičstvo je veľmi bohaté a je len na nás, či si budeme uvedomovať jeho hodnotu. Rok 2010 je Rokom kresťanskej kultúry. Aktivity, ktoré sa v ňom budú konať, majú v dobrom slova zmysle upevniť

predovšetkým našu kresťanskú identitu. Ak si tento pohľad zachováme i dnes, môžeme s Božou pomocou žiť hodnotný a kultúrny život v kontexte kresťanstva. Cieľom Roka kresťanskej kultúry 2010 je aj poodhalenie jej hodnôt pred očami tých, ktorí o nej doteraz vedeli iba málo, ktorí o jej hodnotách pochybovali alebo ju doslova zaznávali. Som rád, že tu ide o spoločné úsilie kresťanských cirkví na Slovensku. Verím, že po roku budeme môcť s radosťou konštatovať, že naše túžby neboli iba prianím a že naše očakávania sa pomaly, ale isto začali napĺňať. Veď len vtedy, ak bude mať kto naše kultúrne odkazy odovzdať ďalej, bude môcť naša kultúra ďalej žiť a rozvíjať sa. Zveriť ju možno len do tých rúk, ktoré si ju vedia vážiť, radovať sa z nej, obohacovať sa ňou a s presvedčením, nadšene, citlivo, rozumne, s láskou a trpezlivosťou vštepovať jej hodnoty ďalšej generácii. Rok kresťanskej kultúry má pred sebou ešte druhú polovicu svojho trvania. Mnohé spoločenské inštitúcie, záujmové skupiny, ale i farnosti ponúkajú širokej verejnosti bohatý kultúrny program podujatí, ktoré upozorňujú a ponúkajú pravé hodnoty prameniace z kresťanstva pre našu uponáhľanú, konzumnú dobu, v chaose množstva informácií i dezinformácií. Médiá prinášajú denne čoraz menej pozitívnych správ a tie v nás môžu prehlbovať obavy, strach z budúcnosti, nespokojnosť a neistotu pri zabezpečovaní základných potrieb života. Pravým opakom spomínaného je umenie inšpirované Slovom v známych veľkých dielach, ale i v tých najobyčajnejších situáciách, ktoré prežívame. Dodávajú nám potrebnú silu, potešia nás a povznesú a zároveň upriamia našu pozornosť na to, čo je skutočne podstatné, trvalé, čo prináša pokoj a radosť.

Cieľom Roka kresťanskej kultúry je tiež, aby sa čím viac v spoločnosti objavovali spôsoby poukazujúce na dobro, ľudskosť, spolupatričnosť a rezonovali témy napomáhajúce zdravému rastu nás všetkých. Pre našu farnosť tiež vyvstáva otázka, ako môžeme prispieť k Roku kresťanskej kultúry? Chceme urobiť niečo dobré pre druhých, ako môžeme svoje dary použiť v konkrétnej aktivite, ako vnímame celkovú situáciu okolo nás, čo nám tu chýba a pod.? Nebuďme preto pasívni a nečakajme, že veď nech sa snažia iní, prípadne je to vecou mladých, aby slúžili, dobrým nápadom či skúsenosťou môže prispieť každý. Podeliť sa s nami môžete napríklad písomne na Farský list, RKFÚ Dolný Kubín alebo e-mailom na farskylist. [email protected] Ďakujeme za podnety, Váš čas a ochotu! Katarína Ileninová


15

ŽILI MEDZI NAMI Sv. Jozefína Bakhita: „To, čo Boh chce!“ Svätá Bakhita (preklad mena: Šťastná) sa narodila roku 1869 v malej africkej dedinke, ktorej meno si v dospelosti ani nepamätala, rovnako to bolo aj s jej vekom. Spomínala si iba na svoju rodinu, svoj kmeň, na úžasnú prírodu, s ktorou žila v úzkom prepojení, ale aj na veľké trápenie, ktoré spôsobili arabskí rabovači a únoscovia detí, ktoré predávali do otroctva. Títo Bakhitu uniesli a odvtedy celý život niekomu patrila. Celú svoju mladosť bola iba majetkom, vecou, takisto ako tisíce iných otrokov, no od 20. roku života vďaka mnohým zázrakom sa Bakhita stala majetkom Boha. Táto neuveriteľná cesta z afrického kmeňa, v ktorom ani netušili o trojjedinom Bohu, ktorý za nás dal svoj vlastný život, až do Benátskeho kláštora sa nepochybne udiala Božím riadením. Po únose bola Bakhita predaná ešte niekoľkokrát, jej majitelia sa ku nej i ostatným otrokom správali horšie ako ku zvieratám. Pracovali od východu slnka až do neskorej noci, dostávali skromnú stravu, no najviac ich zraňovalo ponižovanie a týranie ich pánov. V jednom z domov, v ktorých slúžila, si majitelia všetko označovali svojím symbolom, takisto aj svojich otrokov, ktorí mali pre nich hodnotu nábytku. Táto procedúra bola neuveriteľne bolestivá a spočívala v tom, že Bakhite na telo urobili 114 rezných rán britvou a tieto rany potom nasolili, aby jazvy zostali čo najzreteľnejšie. Po tomto mučení nechali úbohú obeť len tak ležať v maštali na zemi bez akejkoľvek pomoci či liečenia. Toto všetko Bakhitu naučilo, že nemá právo rozhodovať o svojom živote a že musí bezpodmienečne slúžiť tomu, komu patrí. No napriek všetkému nestratila sebaúctu a chránila si svoju čistotu, ako len mohla.

Jej život sa zmenil, keď ju turecký generál v roku 1882 predal talianskemu konzulovi Callistovi Legnanimu, tento ju vzal do Janova a daroval Augustovi Michielimu. Bakhita sa pr-

výkrát mohla cítiť ako človek, dostala vlastné oblečenie a úctu od jej pánov. Illuminato Checchini, správca rodiny Michieliovcov, bol dobrý kresťan

Narodenie 1869 v Olgosse, neďaleko Darfuru. Sudán. Úmrtie 8. februára 1947, Schio. Taliansko. Svätorečenie 1. októbra 2000, Ján Pavol II. Zaujímavosť Národná svätica v Sudáne. Svätica blahoslavenstiev.

a zaumienil si postarať sa o túto jednoduchú dušičku, všetko vo svojom vnútri obetoval pre Bakhitu, a to prinieslo svoje ovocie. Daroval jej kríž a rozprával jej o ukrižovanom Kristovi. Toto Slovo padlo do úrodnej pôdy a neskôr Bakhita povedala, že celý život cítila zvláštnu ochranu nejakej milosrdnej „Bytosti“, no nevedela, kto to je. Po tom všetkom čo prežila by už nedokázala žiť v úplnej slobode, no Boh, ktorého spoznala, jej dal možnosť úplne sa darovať jemu. Pán Michieli musel odcestovať do Afriky, a tak svoju dcéru aj s Bakhitou zveril ženskému rádu Kanosiániek, kde Bakhita našla svoj druhý domov a prvýkrát vo svojom živote neposlúchla svojich pánov a aj napriek nesúhlasu pani Michieliovej sa rozhodla vsúpiť do rádu, v čom ju podržali cirkevní predstavení a dokonca talianska vláda, ktorá ju v mene kráľa vyhlásila za slobodnú. Po zložení večných sľubov v roku 1896 Bakhita celý život pôsobila v Schiu, kde ju volali čierna matka a pokladali ju za svätú už počas života, hlavne kvôli dobrote, ktorá vyžarovala z jej srdca. Bakhita úplne odpustila všetkým svojim otrokárom, dokonca povedala, že keby ich stretla, poďakovala by im a pobozkala im ruky, lebo vďaka nim spoznala svojho Pána. Žiadny, ani len nepatrný hnev nevyšiel z jej pier: „Ona si všetkých vkladala do srdca a modlila sa za nich.“ Nič nepotrebovala, iba prijímať lásku od Boha a dávať ju ďalej. No vždy v jej srdci zostala túžba zvestovať tajomstvo o Bohu, ktoré objavila, africkému ľudu, lebo vedela, že by ho s radosťou prijal. Šťastná Bakhita po ťažkej chorobe zomrela r. 1947 so slovami: „Aká som šťastná… Matka Božia, Matka Božia!“ Podľa knihy Svätá Bakhita – Úsmev slobody spracoval Martin Farbák

16


Otázka pre... Mgr. Ľudovíta Mačora Ubehlo už sto dní odvtedy, ako ste sa stali riaditeľom Cirkevnej spojenej školy. Môžete nám priblížiť toto obdobie? Urobiť akýsi „odpočet“? Privítame krátke zhodnotenie, sme zvedaví, čo nové i aké máte plány do budúcna... Nuž, medzi žiakmi som dostal prezývku „akčný“, aj keď som sa snažil podhodiť im moje „druhé“ meno, ktoré mi dala moja sestra Alenka. Naozaj sa snažím nestrácať čas. Skúsim teda priblížiť to, čo som do dnešného dňa zrealizoval. Keďže som jedným z priekopníkov zavádzania IKT do škôl na Slovensku, nesmie v tomto naša škola zaostávať. Od prvých dní sme zaregistrovali doménu s názvom radlinskeho.sk, ktorá mala nahradiť starú, dosť ťažko zapamätateľnú adresu. Pod touto doménou boli spustené aj nové internetové stránky všetkých zložiek našej Cirkevnej spojenej školy, s novým dizajnom aj štruktúrou. Mojím cieľom je však hlavne aktuálnosť jej obsahu. Všetky aktivity a udalosti týkajúce sa školy zverejňujeme do niekoľkých hodín po ich uskutočnení. Spravujem a aktualizujem ich zatiaľ sám, ale ide o redakčný systém, pripravený pre možnosť prispievať viacerými redaktormi zo strany žiakov, učiteľov i rodičov. n Bezdrôtový Internet WiFi, pre žiakov aj učiteľov školy zadarmo. n Triedu s interaktívnou tabuľou sme premenili na triedu so 16 PC pripojenými na internet, ktoré môžu využívať žiaci aj učitelia hlavne počas vyučovania. n Je pripravené spustenie internetovej žiackej knižky, ktorá do konca školského roka začne v skúšobnej prevádzke. n Prvý krát sa na pôde školy konalo školské kolo Celoslovenskej súťaže v speve DilongStar, pri zrode ktorej som stál. n Dvaja učitelia, ktorí prejavili záujem, sa zúčastnili v mojej prítomnosti na celoslovenskej konferencii Učíme pre život 2010 v Kysuckom Novom Meste, kde sa mali

možnosť stretnúť s učiteľmi z celého Slovenska, získať a vymeniť si skúsenosti z implementácie IKT do vyučovania, zúčastniť sa workshopov a prednášok nielen na túto tému. n Vyslal som 3 učiteľov do Poľska a Rumunska v rámci programu eTwinning na kontaktné semináre týkajúce sa medzinárodnej spolupráce medzi školami, kde sa stretli s učiteľmi z Európy. Vďaka novým kontaktom plánujeme pracovať na riešení Teleprojektov. n Vydali sme prvé číslo školského časopisu OČKO (O nás ČoKOľvek), v ktorom prináša redakčná rada tvorená zo žiakov, koordinovaná pani učiteľkou, aktuality z našej školy, zaujímavosti, ale i zábavu. Druhé číslo vydáme ešte pred prázdninami. n Jednému veľmi nadanému žiakovi som zabezpečil notebook, ktorý mu pomáha

Poznávací zájazd v Prahe

Učebňa vybavená novými počítačmi

efektívnejšie pracovať počas vyučovania i doma. n Úzko spolupracujem s inštitúciami Úsmev ako dar, Pedagogicko-psychologickou poradňou v Dolnom Kubíne, a snažím sa promptne a bezodkladne riešiť všetky podnety, ktoré by napomohli k zlepšeniu vzťahov v triedach a zefektívnili vyučovanie. n V triede s vyšším počtom žiakov som na žiadosť rodičov bezodkladne zaviedol delenie hlavných predmetov s cieľom zlepšiť výchovno-vzdelávacie výsledky. n Duchovná obnova pre učiteľov je každý mesiac. n Sponzorsky som zabezpečil pre vyučovanie prírodovedných predmetov multimediálny mikroskop, ktorého pozorovanie je možné zaznamenať formou videa a foto-

grafií, alebo v reálnom čase pozorovať ako veľkoplošný obraz cez dataprojektor. n Chodbu, kde mávame každý pondelok sv. omšu, sme vybavili zabudovaním dataprojektoru, pomocou ktorého môžeme nielen kvalitnejšie a modernejšie čítať texty piesní, ale ho využívať i na rôzne aktivity počas vyučovania. Rovnako som takto dal zmodernizovať aj učebničku výtvarnej výchovy. n V mesiaci máj sme na môj podnet zorganizovali úspešný a zaujímavý trojdňový poznávací zájazd učiteľov, zamestnancov a rodičov do Prahy. n Pred pár dňami sme dostali vďaka spriaznenej IT firme 2 rozšírené stavebnice Lego Mindstorms NXT, ktoré sú programovateľné nielen cez počítač. Spĺňam tak sľub žiakom, ktorí ma prosili o možnosť pracovať s takýmto systémom. n Vyhlásil som na škole súťaž v zbere papiera, vďaka ktorej očistili žiaci mesto o 8 000 kg odpadového papiera. n S radosťou som prijal správu, že nám bol schválený projekt ROP (regionálny operačný program), nenávratný finančný príspevok v sume približne 1 milión eur. Názov nášho projektu bol: „Rekonštrukcia CSŠ Dolný Kubín spojená so zlepšením energetickej hospodárnosti budovy a vybavením interiéru.“ n Netrpezlivo čakáme na ďalšie výzvy projektov, z tých väčších je to najbližšie októbrová výzva operačného programu vzdelávanie. n V najbližšom období chystám spolu s učiteľmi a v spolupráci s P-MAT, n.o. sériu bezplatných, certifikovaných školení z oblasti využívania počítačov a technológií g v každodennom živote pre zamestnancov c školy, rodičov i spoluobčanov. n Chystáme zmeny v úprave a využití areálu á školy i športovísk. n Od nového školského roku chceme okrem iného zaviesť vyučovanie ruského jazyka ako druhého cudzieho jazyka na druhom stupni ZŠ i v našom gymnáziu, ktorý sa stáva čoraz žiadanejším v celosvetovom meradle. n Plánujem zrealizovať aktivity našej školy, ktoré zviditeľnia jej meno i meno mesta Dolný Kubín. Prezradím aspoň jednu, súťaž-prehliadku gospelovej piesne žiakov do 15 rokov, ktorú by som chcel pripraviť a zrealizovať už v budúcom školskom roku. n Jednou z mojich priorít je však aj zabezpečenie vysokej kvality vyučovania a tomu zodpovedajúce výsledky práce učiteľov s našimi predškolákmi, žiakmi i študentmi. Cieľom celého nášho kolektívu je však


v každom prípade vychovať ľudí s vštepenými kresťanskými hodnotami a schopnosťou uplatniť sa v živote. Chcem podotknúť, že mnoho zmien a plánov, ktoré sa snažím v Cirkevnej spojenej škole zrealizovať, sú podmienené aj spoluprácou mojich zástupcov, celého pedagogického zboru, prevádzkových zamestnancov, spoločenstva rodičov, žiakov, inštitúcií v meste Dolný Kubín i mimo neho, intenzívnou pomocou pána dekana Pekarčíka a hlavne nášho Nebeského Otca. -em-

Duchovné stretnutie v Zázrivej Každý rok sa ôsme ročníky zúčastňujú duchovných cvičení. Dozvedeli sme sa, že v dňoch 3. 5. – 5. 5. 2010 pôjdeme aj my na DC do Zázrivej. Rozmýšľali sme, čo si zoberieme so sebou na spestrenie voľných chvíľ. Nevedeli sme si predstaviť, čo obsahuje takýto duchovný pobyt. Mysleli sme si, že budeme športovať, chodiť na túry, tráviť čas na izbách. Aké bolo naše prekvapenie, keď pán kaplán František povedal, že každý deň bude svätá omša, dve prednášky, modlitba svätého ruženca a krížová cesta. Hneď v prvý deň

sme mu odovzdali svoje mobily. Mali sme obmedziť kontakt s vonkajším svetom, svoj signál napojiť na Boha a stíšiť sa. Mysleli sme si, že to nedokážeme. Pán kaplán nás zaujal prednáškami o viere. Dozvedeli sme sa, že veriť znamená povedať Bohu svoje „ÁNO“ v každej životnej situácii, dokonca aj vtedy, keď sa nám v živote nedarí. Zaujali nás aj príhovory o dospievaní, večerné premietanie o hodnotách života. Pretože láska k Bohu ide aj cez žalúdok, tety kuchárky nám chutne vyvárali. Naše triedne učiteľky boli s nami spokojné. Zahrali si s nami volejbal. Navštívili sme aj Rehabilitačnú stanicu pre poranené zvieratá v Zázrivej. Čudovali sme sa, koľko krutosti dokáže spôsobiť človek, ktorý by mal prírodu a zvieratá chrániť. Ocenili sme, že sa nájdu ľudia, ktorí sa starajú o poranené vtáky a zvieratá, ktoré v nej žijú. V deň odchodu nás prišiel pozrieť aj náš pán riaditeľ Ľudovít Mačor. Vytvorili sme krásne spoločenstvo, spomíname na pekné dni, ktoré sme spolu strávili. Dozvedeli sme sa, že viera je vzácny dar. Je to poklad, ktorý môže naplniť a obohatiť celý náš život. Ešte raz ďakujeme pánu kaplánovi Františkovi a našim triednym učiteľkám. Kolektív žiakov 8.A, 8.B

Školská exkurzia Paríž 21.–25. máj 2010 Cirkevná spojená škola v Dolnom Kubíne škola ponúka žiakom a študentom možnosť štúdia viacerých cudzích jazykov. Jedným z nich je aj francúzsky jazyk. V rámci spoznávania histórie a kultúry Francúzska mali žiaci a študenti, vďaka pani učiteľke Opartyovej a vedeniu školy, možnosť navštíviť hlavné mesto Francúzska – Paríž. Naša cesta sa začala odchodom od školy, kde sa s nami prišli rozlúčiť rodičia, spolužiaci i učitelia. Autobusom sme cestovali celý deň i noc, ale stálo to za to. V slnečné sobotné ráno nás čakalo prekrásne mesto. Prehliadku sme začali pri Notre Dame, kde sme mali možnosť vidieť pútnikov z rôznych krajín smerujúcich do Chartres. Naše kroky pokračovali k Louvru, záhradám Tuileries a nábrežím Seiny k Eiffelovke. Až keď sme prišli úplne blízko, zarazila nás jej majestátnosť a jedinečnosť. Výťahom sme sa odviezli na druhé poschodie, odkiaľ sme mali Paríž ako „na dlani“. Slnko nám osvecovalo všetky pamätihodnosti, ktoré sme dovtedy videli, ale vtáčia perspektíva im

17

dodala novú tvár. Späť „na zem“ sme sa vracali po schodoch a veru, nebolo to jednoduché. V tento deň sme sa zastavili i pri pomníku Napoleona Bonaparte – Les Invalides, urobili sme si fotku pred Múzeum dÓrsay a púť sme zakončili na Trocadere, kde sme život vo veľkomeste obdivovali z iného pohľadu. Paríž nás všetkých nadchol svojou krásou, históriou a neutíchajúcim životom. Na každom kroku sme mali čo obdivovať a vôbec sme necítili únavu z dlhej cesty.

Les Champs Élysées sa práve v čase nášho pobytu zmenila na obrovskú farmu plnú trávy, stromov, kvetov, obilnín, ovocia a zeleniny. Akcia mala názov Prírodné hlavné mesto. Ďalší deň bol pohodlnejší, pretože sme sa po Paríži sem – tam previezli, sem- tam prešli. Našim očiam neunikla Sorbonna, Luxemburské záhrady, námestie Bastille, Námestie Svornosti, Námestie Hviezdy, Opera, chrám sv. Magdalény, kostol patrónky Paríža sv. Genovevy. Zúčastnili sme sa turíčnej sv.omše v Sacre-Coeur. Zaujímavé bolo pre nás Námestie du Tertre (námestie, kde začínajú umelci svoju dráhu a možno jeden z nich bude ako Picaso). Nezabudli sme ani na modernú štvrť La Défense, ktorá reprezentuje moderný Paríž. Prvé dva dni v Paríži zahrnuli naše hlávky mnohými informáciami, do pamäti sa nám vryli nezabudnuteľné obrazy a jedinečné zvuky veľkomesta. Takto povzbudení sme zamierili do Disneylandu, kde sme sa do sýtosti vybláznili v rozprávkovom svete Walta Disneyho. Na konci dňa nám nôžky oťaželi a pomaly sme sa lúčili s Parížom. S ruksakmi plnými spomienok a suvenírov sme nasadli do autobusu a vydali sa na cestu domov. Nezabudli sme sa poďakovať nášmu nebeskému Otcovi za prekrásne počasie, bezpečnú cestu a za to, že nad nami držal ochrannú ruku. M. Šaligová, Z. Opartyová Snímky: www.radlinskeho.sk

18


RECENZIE

Ondrej Štyrák Štyri sezóny básne

Záhady kresťanstva DIABOL, posadnutosť zlom

Čosi o gospele a Chrisovi Riceovi

Dolnokubínčanovi Ondrejovi Štyrákovi, mužovi zrelého veku vyšiel prednedávnom básnický debut – Štyri sezóny básne. A to v cykloch krídla, zvuky, čas a návraty. Bežného človeka by možno napadla otázka: „Prečo muž zrelého veku píše básne?“ Nestačí mu svet v ktorom žije? Zarobiť si peniaze a potom ich zase minúť? Dýchať vzduch, vychovať deti, pracovať a raz odísť? Odpoviem si sám, že nestačí. A dodám – je dobré, že sú muži zrelého veku, ktorí vypovedajú o sebe a svete! Poodhaľujú zákulisie prežívania duše, piesne, ktorá v nich zrela už niekoľko rokov. Štyrákova poézia je ako hudba, tečúca priamo životom, valiaca sa pomaly, inokedy rýchlejšie. Je to tok plynúcich myšlienok, pocitov, spomienok, túžob a prívalových dažďov, ktoré nás odnášajú raz tu a zase tam. Štyri sezóny básne sú príbehom muža, ktorému práve vyšiel básnický debut. V ňom autor žije, vracia sa stále do tej istej básne a v ňom mu bije srdce. Knižočka je ilustrovaná básnikovou dcérou Kamilou Štyrákovou, takže je to aj medzigeneračná spoločná výpoveď otca a dcéry. Čo zaželať debutu autorových básni? Aby sa dostali k čitateľovi a aby aj v budúcnosti zrelí muži písali poetické cykly, aj keď Zem sa bude točiť a prežívať každodennú realitu života. Medard Slovík (prevzaté z novín Orava) Snímka: Ladislav Pagáčik

Dokumentárny film, ktorý sa prelomovým spôsobom snaží popísať problematiku posadnutosti zlom a diabla teraz, ale aj jej vývoj v minulosti. V dnešnej dobe mnohí ľudia popierajú existenciu diabla, na druhej strane môžeme postrehnúť zvýšenú popularitu astrológie, numerológie, veštenia, rôznych iných okultných praktík a v neposlednom rade aj mágie. Dokument, ktorý na Slovensku vyšiel z produkcie vydavateľstva Lux, ponúka komentáre oficiálneho exorcistu Rímskej diecézy Gabriela Amorthu, ale aj iných uznávaných autorít z oblasti demonológie. Síce obsahuje veľmi silné ukážky z reálneho exorcizmu vykonávaného katolíckym kňazom, snaží sa na tento problém pozerať vo svetle viery, v ktorom zmôžeme viac ako zlý duch. Objavíte, ako koná diabol prostredníctvom pokušenia, trýznenia, úzkosti, mágie či manipulácie. Zistíte, kto sú jeho vyhľadávané obete a kadiaľ vedie cesta do jeho sietí. Dokument trvá 53 minút, v ktorých je komplexne zhrnutý daný problém. Ponúka teda odpovede pre všetkých, ktorí hľadajú pravdu a oficiálne stanoviská katolíckej cirkvi. Nie je však vhodný pre deti do 15 rokov, ale takisto pre všetky slabšie povahy, ktoré by nezvládli zábery zo skutočného exorcizmu, ktoré vyzerajú síce hrôzostrašne, ale ako hovorí Gabriel Amorth, exorcizmus je hlboká modlitba posadnutého aj cirkvi za jeho oslobodenie. Martin Farbák Snímka: internet

Slovo gospel bolo pôvodne používané ako názov špecifického hudobného štýlu a takto to mnohí z nás chápu aj dodnes. No definícia gospelu, od Gospel Music Association z r. 1998 hovorí: „Gospel music je hudba akéhokoľvek štýlu, ktorej text je buď podstatným spôsobom založený na historickej ortodoxnej pravde obsiahnutej vo Svätom písme či odvodenej z neho: a) alebo vyjadrením chvály Boha, resp. jeho diela; b) alebo svedectvom vzťahu k Bohu cez Krista; c) alebo jasne vychádzajúci z kresťanského svetonázoru.“ Čiže pomenovanie „gospel“ zahŕňa množstvo rozličných hudobných žánrov. A o tejto rozmanitosti svedčí aj umelec pochádzajúci z Ameriky Chris Rice. So svojou hudbou sa radí medzi folkových spevákov. Chris už ako mladý videl potrebu venovať sa deťom a teenegerom. Aj toto podnietilo jeho neskoršie pôsobenie v miestom kresťanskom zbore. No o kariére speváka ani nesníval. Záujem prišiel až po častých pozvaniach k vedeniu chvál v jeho spoločenstve. Chrisova hudba slovami aj melódiou hovorí o jeho vzťahu k Bohu. Jemné a pokojné tóny oslovia najmä melancholickejšie povahy. No príjemného spoločníka si v nej nájde každý, kto sa potrebuje nad niečím, z času na čas, zahĺbiť. Zuzana Schaleková Snímka: internet

!

KUPÓN na zľavu 10 %

Kupón platný do 31. augusta 2010 v Kníhkupectve ZRNO na Radlinského ulici v D. Kubíne na tieto tituly kníh: Pavol Janáč: Dedičstvo otcov (Rodinný katechizmus)

7,00 €

Gloria Polo: Stála som pri bráne neba a pekla (Svedectvo o existencii Boha po zážitku klinickej smrti)

2,29 €

Ondrej Štyrák: Štyri sezóny básne

3,50 €


Na aktuálnu tému Aj otcovia majú svoj sviatok

L

etné počasie konečne zavítalo aj k nám a najväčšiu radosť z toho majú azda naše deti. Určite to nie je náhoda, že aj sviatok detí, ktorý si pripomíname v júni, je takpovediac na prahu letných mesiacov, ktoré sú vytúžené najmä pre našich školákov. Už sme si akosi zvykli na to, že v priebehu roka viac či menej slávime rôzne sviatky, od sv. Valentína, cez deň matiek až po moderný Halloween, ktorý je obľúbený najmä medzi mládežou. Mnohé z týchto sviatkov sa nám zdajú byť zbytočné, neopodstatnené, iné nám naopak dávajú príležitosť, aby sme našim najbližším a milovaným vyslovili, či prejavili svoju náklonnosť a vďaku. Na jednej strane sú tieto zvyky veľmi profánne a ovplyvnené všadeprítomnou reklamou, na strane druhej, povedzme si úprimne, koľkokrát v roku si spomenieme na svojich blízkych a potešíme ich. V kolotoči pracovných povinností, študijných stresov či iných životných udalostí často ani nepomyslíme na to, že naši blízki, ktorí sú nám oporou, potrebujú našu spätnú väzbu, potrebujú cítiť a počuť, čo k nim cítime my, čo si na nich vážime. Azda práve preto, že to niektorí z nás tak často nerobia, existujú hoc aj nezmyselné sviatky, ktoré nám neustále pripomínajú, aby sme nezabudli. A keď už hovoríme o sviatkoch, kedy je deň detí, to vie snáď každý. My, čo máme svoje deti alebo s deťmi pracujeme či sa o ne staráme, prvý júnový deň veľmi dobre poznáme. Vtedy naši najmenší očakávajú z našej strany pozornosť a štedrosť a prejavy lásky všetkého druhu. No a myslím, že aj mnohé deti veľmi dobre vedia, kedy sa tento sviatok slávi. Aj deň matiek je v našej spoločnosti veľmi populárny, veď zoberte do úvahy len to, koľko priestoru venuje tomuto sviatku reklama na cukrovinky a čokoládové výrobky. Niektoré zo sviatkov sú však menej známe. Viete kedy sa slávi taký sviatok otcov? Deň otcov pochádza pôvodne z Ameriky a vraj sa ani tam nevedia presne dohodnúť na presnom dátume. Jedno je ale isté, deň otcov je tu najmä z toho dôvodu, aby sme si v dnešnom svete uvedomili význam otcovskej role

a jeho podiel vo výchove detí v našich rodinách. Často sa polemizuje o výchove detí v súvislosti so slobodnými matkami či partnermi rovnakého pohlavia. Myslím, že tu je potrebné dodať len jedno. Matka aj otec majú v rodine nezameniteľnú funkciu, ktorú nie je možné nahradiť. A čo sa týka dňa otcov, tento rok vraj pripadol na šestnásteho júna. Takže neváhajme a využime júnové dni nielen na potešenie sa so svojimi deťmi, ale nezabudnime ani na našich otcov. Veď čo by sme si občas bez nich počali, však? Takže, milí ockovia, krstní ockovia a starí ockovia, dobre, že ste tu s nami. Zuzana Machajová Snímka: autorka

19

Skúška dospelosti (aj) vo viere (??) Vy, ktorí už máte maturitu za sebou, si istotne pamätáte na všetok ten stres spojený s ňou a naslovovzatých „odborníkov“ na to, čo robiť či nerobiť, prípadne ako si vytiahnuť dobrú otázku. Aj ja som mala okolo seba mnoho dobrákov, čo ma upokojovali slovami: „Maturita-formalita,“ ale keďže som cez akademický týždeň zistila, čo všetko ešte neviem (a bolo toho oveľa viac, ako som sa obávala), veľmi mi tieto slová nepomohli... Nikdy som neverila ľuďom, ktorí tvrdili, že nič nevedia. Keď som ale čakala na slovenčinu, prišla ku mne spolužiačka a na jej bledej uplakanej tvári som videla, že naozaj vie maximálne dve otázky. Tesne predtým, ako vošla do triedy, pomodlila sa, aby dostala jednu z tých dvoch a... stalo sa! To ma presvedčilo, aby som aj ja skúsila to odovzdať do Božích rúk a začať Mu viac dôverovať. Pri ťahaní si otázok z vrecúška som si hovorila: „Pane, mne je jedno, čo to bude, len nech je to dobré,“ a po malom zaváhaní som ešte dodala: „...ale nech je to jednociferné číslo.“ Potom som zatvorila oči a ťahala. 29!! Nevedela som, či mám plakať alebo sa tam rovno zosypať, keďže k štvrtému ročníku som sa nedostala ani len vo sne. Keď som ale čítala zadanie, cítila som, ako sa nado mnou rozlieva Boží pokoj, pretože som o autoroch z otázky mala mesiac pred maturitami referát. Keď mi niekto povie, že som mala šťastie, opravím ho, že toto nebolo šťastie, ale obrovská sila modlitieb tých,čo sa za nás maturantov modlili. Nebolo to šťastie, bol to zázrak. A tento zázrak sa nestal len v tom, že som si vytiahla najlepšiu možnú otázku. Bola to akási Božia lekcia, že aj keď som si možno bola učivom prvého ročníka najistejšia, On mal pre mňa prichystané niečo iné. Niečo, čo by som si sama nevybrala a čo bolo nakoniec pre mňa to najlepšie. Za to Mu patrí jedno obrovské Ďakujem! Vďaka maturite teraz viem, že slová piesne „Zhoď svoju starosť na Pána a On sa postará,“ nesú v sebe kus pravdy a že modlitby majú veľkú silu... Sima Kšenzuláková

20


Ahojte kamaráti! Najteplejšie mesiace leta sú júl a august a počas týchto dvoch mesiacov trvajú ................ Ak chcete vedieť čo, musíte najskôr vylúštiť našu prvú tajničku..

Leto je konečne tu!! V to sme po tých nekonečne upršaných dňoch možno ani nedúfali,však? Ani sme neverili, že nejaké leto a s ním spojené slnko a sucho vôbec niekedy príde... Ale nakoniec sa počasie umúdrilo a slniečko sa na nás krásne usmieva. Škola sa tiež pomaly končí, no čo viac si môžeme priať? ☺

1

2

3

5

A prečo ich máme tak radi? Lebo .................. Odpoveď nájdete v druhej tajničke, pri ktorej budete musieť použiť kalendár.

4 6 7

9

8

Na rozdiel od iných mesiacov leto máme radi aj preto, lebo nemusíme chodiť naobliekaní ako cibule, pretože je konečne..................

1

Počas tých dlhých upršaných týždňov sa slniečko nemohlo dostať spoza zákerných oblakov. Teraz, keď oblaky rozfúkal vietor, by chcelo byť všade a všade svietiť. Od toľkej snahy sa ale pretrhlo a teraz roztrhnuté nemôže svietiť nikde. Pomôžte mu nájsť jeho druhú polovicu.

4

5

a)

2 3 b)

e) d)

c)

Kto by sa netešil na prázdniny? Dva mesiace úplnej slobody po zaslúženej drine ☺. Želám vám, aby ste si pekne oddýchli a načerpali nové sily do budúceho školského roku (ten je našťastie ešte ďaleko). S odpoveďami sa teraz nemusíte ponáhľať, pretože žrebovanie bude až po prázdninách, spolu s prázdninovým číslom. Cez prázdniny ani detské omše nebývajú a veľa z vás možno bude aj niekde preč (u babky na dedine), takže preto. LETU ZDAR! ☺ Vaša SIM-ka Kresby: autorka

Dôvera JÚN MÁJ DVOJMESAČNÍK KUBÍNSKYCH KATOLÍKOV ROČNÍK XVIII 2010

Recommend Documents