tum za pravé. Podľa tohto dokumentu odovzdal údajne Konštantín Veľký pápežovi sv. Silvestrovi I. vládu nad Itáliou a nad západnými krajinami a urobil ho takmer západným cisárom. Constitutum je jedným z ranostredovekých fálz, kto rými sa cirkevné a svetské kniežatá, rody a majitelia značného iiania usilo vali podložiť svoje nároky historickým alebo juristickým podkladom. Závažnou historickou udalosťou nie je natoľko Pipinova donácia, ako skôr pomazanie Pipina za kráľa. Fápež prijal záruku za nové franské kráľovstvo a utvoril predpoklady pre číalší krok - korunovania Pipinovho syna Kerols Veľkého za cisára.
§2.
O b n o v e n i e
z á p a d n é h o
za K a r o l a
c i s á r s t v a
V e ľ k é h o
Kerol Veľký - patricius Romar.us. Karol Veľký (768 - 814) svojimi výbojmi značne rozšíril hranice frenského štátu. V roku 774 sa zmocnil Lomberdie a za čal používať titul "Rex Francorum et Longobardorum atque Patricius Homsnorua". Dar, ktorý dal jeho otec pápežom, nielen potvrdil, ale ho čiastočne i zväčšil pripojením troch miest: Imoly, Bologne a Ferrary k Pápežskému štátu. Pápežský štát zostal pod ochranou Frankov. Do_Frsnskej ríše začlenil Karol Veľký aj bavorské vojvodstvo s Korután skom. Bavorský Tasilo stratil samostatnosť v roku 781. Na jsevere obsadil Ses-ko (s Vestfálskom a Henncverskcm) a nútil tamojšie pohanské obyvateľstvo k hromadnému prijatiu sv. krstu, j^han_s_kí Sasi mali v ústte.__najmä tri božstvá Wodans, Donera a Saxnota (saské formula odriekania sa pri krste). Vyskytovali sa u nich rozličné povery (bosorky), ba oddávali sa aj kultovému kenibelizfiru, Kerol Veľký viec ráz vtrhol na územie Sasov, Widukindcve vzbury v rokoch 778785 krvavo potlačil (napr, hromadné popravy vo Verdene v r. 782) a nové pov stanie (v r. 792) taktiež ukrutne zlikvidoval. Vydal osobitný saský zákonník (Capitulatio de pertibus Saxcnise), ktorý obsahuje veľmi prísne nariadenia i trestné donucovacie opatrenia ("morte Eoriatur"). Rozsiahla Franská ríša mala viaceré gr ej s unut-á, oblasti , tav. m a r k y , ktoré mali strategický význam. V oblasti Pyrenejí to bôle ^ganials-ka-Esarka, potom Korutánska marka a Východná marka_na území dnešného Rakúska. Karol Veľký podnikol roku 795 vojenskú výpravu do Panónie proti Avarom. Salšia Východná marka bola za riekou Labe. Aj západné síovanské kmene chcel prinútiť k poplat nosti (r. 805 - české kmene). Určitý vplyv mal Karol Veľký aj v cTalších krajinách, ako v Astúrii (za Pyrenejami), v Škótsku a v Anglicku. S bagdadským kalifom fíárúnom al Eašídon rojcoval o ochrane gy. Zem%. Na prelome 8. a 9. storočia boli na rozsiahlom eurázijskom úze;uí_ tri veľmoci ^Byzantské ríša, islamský kalifát a Franská ríša. Karol Veľký bol nesporne silnou osobnosťou a vedel udržať rozličné kmene vo svojej ríši. Chcel byť krsťanským panovníkom a svoj úrad chápal ako vážnu po vinnosť. Násilné pokresťančenie Sasov však nijako nezodpovedá kresťanským ideá lom, líimoriadne zásluhy si získal Karol Veľký o celkový hospodársky, r.ébožensi-ý i kultúrny rozvoj (Karolovská renesancia) vo svojej ríši.
- 19 -
Formálne obnovenie západného cisárstva. Od roku_75_4__bola_ined^z_i^_By-_zanciou a Frankami roztržka. Byzantský cisár Konštantín V. Kopronyxos (+ r. 775) bol ikonoklastom a zamietavé, aj keč miernejšie, stanovisko k uctievaniu obrazov zaujímal i jeho nástupca Lev IV. Kozar (775 - 780). Namiesto maloletého Konštantína VI. Porfyrogeneta_jsa ujala vlády jeho matka I r e n a , ktorá nadviazala kontakty s Karolom Veľkým a začala v roku 786 vyjednávať o sobáši Káro-lovej dcéry 8 Konštantínom. V nasledujúcom roku sa zišiel Druhý nicejský kon- ~( cil (siedmy všeobecný snem), na ktorom bol ikonoklazmus odsúdený_a obnovilo sa spojenie s Rímom. Zlepšili sa i vzťahy medzi Byzanciou a Frankami. Roku_78S sa však vyjednávanie o sobáši prerušilo, pretože Konštantín si vzal za ženu Arménku. Roku 7$KD. Irenu pozbavili vlády a jej syn Konštantín vládol sám. Avšak už o dva roky povolal svoj^ujnatku jäpať. Arménsku ženu roku 795 odohnal e vzel si za ženu Ireninu dvornú dámu. Jeho počínanie vyvolalo vlnu odporu v cirkevných kruhoch, predovšetkým u mníchov. Roku_797 Konštantína zosadili, oslepili a Irena vládla sama do roku 802. Na základe tejto skutočnosti mohol vzniknúť dojem, že cisársky stolec je uprázdnený. K formálnemu obnoveniu cisárstva dal podnet pápež 8V« L ei v III. (795 -816) , rímsky rodák. Pápež hned" po svojom zvolení poslal Karolovi Veľkému kľúče od hrobu sv. Petra a zástavu Večného mesta. Postavenie nového pápeža bolo veľmi neisté. Príbuzní jeho predchodcu mu robili ťažkosti--a-v_roku 759 spáchali naňho atentát počas procesie sv. Marka. Lejv III. hľadal pomoc u Karola Veľkého v Paderborne a vrátil sa do Ríma pod ochranou franského vojska. IM
V novembri roku 800 prišiel do Večného mesta sám Karol Veľký, aby urobil poriadok e urovnal sp_or. Pápež zvolal synodu do chrámu sv. Petra a dňa 23. decembra prísahou dosvedčil svoju nevinu proti ťažkým obvineniam (cudzoložstvo a krivá prísahe). Karol Veľký odsúdil na smrť protivníkov Leva III., ale na príhovor pápeža ich poslali do vyhnanstva. jťa Vianoce (25. decembra 800) pred treťou vianočnou omšou pápež položil Karolovi Veľkému cisársku korunu na hlavu, pričom rímsky ľud trikrát zvolal: "Carolo „Augusto a Deo coronato, magno et pacifico imperátori Romanorua, vitá et victoria!" Potom pápež podľa byzantského ceremoniálu na kolenách vzdal novému cisárovi poklonu. Toto bola hodina zrodu S v ä t é h o r í m s k e h o i m p é r i a . V skutočnosti išlo o obnovenie západného rímskeho impéria, ktoré zaniklo v roku 476, pravda, v novom kresťanskom zmysle, a súčasne aj o dokončenie politického procesu uvoľnenia Itálie a pápežstva spod vplyvu Byzancie. Karol Veľký bol údajná prekvapený korunováciou a bol s ňou nespokojný.Zdá sa však, že to bol skflr diplomatický ťah z ohľadu na Byzanciu. Korunovanie sa pravdepodobne dohodlo už v Paderborne. Prijatie cisárskej koruny z pápežových rúk znamenalo však určitú nadradenosť ducjxyxiÄ4-jacxc4—Rad-sv-e-tskou. Cisárskou korunou franský panovník nenadobudol dajakú vyššiu moc, ale v očiach národov vyššiu morálnu i politickú autoritu a osobitnú nábožensko-sakrálnu hodnosť, na ktorej spočívala nadradenosť cisára nad ostatnými kniežatami Západu. Rímsky cisár mal áalej právo a povinnosť chrániť proti vnútorným a vonkajším nepriateľom pápežstvo i cirkev.
- 20 -
Cézaropspizaus Karola Veľkého. Karol Veľký zapojil vo svojej ríši ducho venstvo do verejného života. Mnoho duchovných, najmä biskupov, salo svetské úredy. Viacerí biskupi boli v cisárskej rede (ccnsilium palatinum), alebo sa spolu so svetským zástupcom panovníka (coies) spoluzúčsstňovali na správe miest (civitas). Jednotlivé kraje rozsiahlej ríše spravovali "missi dominici"; aj medzi nimi bolo veľa duchovných. Duchovenstvo sa pravidelne zúčastňovalo na ríšskych snemoch, ktoré boli súčasne aj cirkevnými synodami. Medzi vynese nými nariadeniami boli nielen svetské, ale aj cirkevné zákony. Cisár Karol Veľký zasahoval do cirkevnej správy a_prisvojil si v cirkvi veľké práva. V úvode k spisu "Libri Carolini" sa výslovne hovorí: "Ecclesia nobis comnissa est ad regendum". Karolov poradca A 1 c u i n tvrdil o cisáro vi, že má dva meče, jeden proti vonkajším nepriateľom, druhý proti vnútorným; pod vnútornými nepriateľmi rozumel ľahostajných kresťanov. Pozoruhodné sú aj slová cisára Karola Veľkého, ktoré napísal pápežovi sv. Levovi III.: "My máme povinnosť brániť cirkev, Vy sa máte za ňu modliť, ako sa modlil Mojžiš, kým Jozue bojoval." Ú V
Kerol Veľký si prisvojil právo menovať nových biskupov vo svojej ríši. Novozriadené biskupstvá priamo obsadzoval. Vcelku však možno povedať, že po väčšine vyberal na biskupské stolce vhodné osoby. Cisárovi záležalo na tom, aby upevnil hierarchické zriadenie „cirkvi. Po preštudovaní zbierky cirkevných zákonov Dionýza Exigua, ktorú dostal do daru ešte od pápeža Kadriéna I,, sa presvedčil, že metropolitné zriadenie plne zod povedá stsrým cirkevným predpisom. Preto nebránil, ako jeho otec, aby sa vrá tili práva starým metropolám v Galii a aby sa zriedili nové arcibiskupstva v MohuČi, Kolíne, JTrevíre a Salzburgu. Arcibiskupom posielal pálium pápež. Karolovi Veľkému sa poderilo upevniť moc biskupov tým, že zrušil ehor_biskupov (episcopi vagi), rozšíril právomoc a dozor diecéznych biskupov na všetky kaplnky a usiloval sa rozšíriť ich právomoc i na všetky kláštory-Cisár často zvolával cirkevné synody a koncily. Karol Veľký sa staral aj o hmotné zabezpečenie cirkvi. Za jeho vlády sa postavilo veľa nových kostolov. Cirkevné majetky postupne vzrastali váaTa do náciám a boli pod dozorom štátu. Dôsledne sa vymáhal cirkevný desiatok, hlavne pre potreby vidieckeho duchovenstva. Imunita duchovných, ako aj cirkevných majetkov sa rešpektovala. Duchovní boli oslobodení od platenia daní a konania vojenskej služby; boli vyňatí spod právomoci svetského súdnictva. Kostoly mali právo azylu. Cisár si pozorne všímal vnútorný život cirkvi. V_ manželstvách sa museli staré franské zákony prispôsobiť predpisom kanonického práva. Karol Veľký chcel dosiahnuť najmä vyššiu_duchovnú úroveň kňažstva, od ktorého požadoval patričné vzdelanie a mravnú bezúhonnosť. Kňazi mali zachovávať celibát, farári mali povinnosť rezidencie a dostali zákaz chodiť do krčmy a na zábavy. Už v prvom Kapitulére Karola Veľkého (z r. 769) je nariadenie o suspenzii kňazov bez vzdelania; tekých však, čo neprejavili vôľu po náprave, mali pozbaviť miesta. Duchovenstvo pri katedrálnych kostoloch viedlo spoločný život (vitá communis), z čoho potom vznikli kanonici ("canonice fivant"; "Regula canonicoruinM je od sv. Chrodeganga).
- 21 -
Karol Veľký napomáhal celkové povznesenie bohoslužieb. Domáci starogalský obrad postupne nahrad_ili_rímskym jpbj^icLom. Cisár si vyžiadal ešte od pápeža Hadriéna I. "Gregoriánsky sakramentár". V liturgii sa uplatňoval gregoriánsky spev .(secundum morem Romanorum). Veľký dôraz sa kládol aj na potrebu nedeľných a sviatočných .kázní. Z týchto čias sa zachovali celé zbierky kázní (homiliáre), Cisár sa pokúsil o reformu kláštorov. Uvedomoval si ich veľký význam pr3 civilizáciu, no chcel ich zjednotiť. Pred Karolom Veľkým bola pomerne__ve.ľképestrosť v kláštoroch na Západe. Koncom 4. storočia vznikli podľa východného vzoru prvé kláštory aj na Západe, pravda, bez ustálenej reguly (kláštory zalo žené sv. Martinom - Ligugé a Marmoutier, sv. Viktorom - líarseille a sv. Honorátom - Lerinum)™. V 5. storočí mních Kassián (pôvodom z Východu) napísal prvú regulu, sv. Cézar z Arelatu (Arles) zostavil regulu pre ženské kláštory, sv. Benedikt z Nursie (+ r. 543) napísal regulu pre kláštor Monte Cassino, sv. "Kolumbán, zakladateľ kláštorov v Luxeuil a Bobbiu, bol autorom reguly rozší renej v Británii a v Galii. Benediktova i Koluabánova regula mala rozličné varianty, hoci existovali pokusy aj o zlúčenie obidvoch regúl. Franské duchovenstvo sa podieľalo na Karolovskej renesancii. Karol Veľký mal neobyčajné porozumenie pre všetko krásne a vznešené. Sám sa snažil nado budnúť si čím vyššie vzdelanie, ale usiloval sa aj o povznesenie vzdelanosti duchovenstva i pospolitého ľudu. Predovšetkým sústredil okolo seba popredných vzdelancov z celého sveta. Z Itálie získal Pavla Diakona, Petra z Pisy, Paulína z Akvileje. Z Anglicka prišli na jeho dvor viacerí učenci, najvýznamnejší z nich však bol Alcuin z Yorku. Na svojom dvore založil vyššiu školu (schola palatir.a), ktorú navšte vovali synovia zo vznešených rodín i nadaní mladíci z ľudu, a akadémiu pre literátov (academia paletina). Klerici mali naporúdzi katedrálne školy. Fri mnohých kláštoroch okrem kláštornej školy pre rehoľníkov bola ej externé škola (schola publica) pre svetských klerikov e laikov. Slávne boli školy pri kláštoroch vo Fulde, v Lerchu, v Reichenau, v St. Gallen, v Tours, v Paríži (St. Denis) a inde. Na vidieku boli farské (elementárne) školy pre chlapcov. Pri významných školách, najmä pri "schola palatina", boli zriedené knižnice. Karol Veľký svojou politickou a kultúrnou činnosťou položil základy jednoty národov na európskom Západe (civitas christiana), ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovala spoločenský i náboženský život v stredoveku.
žovi zmenu r.a patriarchálnom stolci v Carihrade už koncom roka 866. Pápež Štefan V. odpovedal na Levov list až o dva roky a poznamenal, že mu nie je jesné, či bol Focius zosadený, alebo sám rezignoval. Navrhol, aby obidve strany prišli do Ríma, kde bude možné prešetriť celú vec. Ignaciéni boli rozhorčení postupom Štefana V., preto v roku 890 poslali do Ríma cíalší list a tvrdili, že Focius je od čias Marina v rozkole. Žiadali však, aby pápež uznal FÓ-ciove ordinácie. List zastihol na pápežskom stolci Štefanovho nástupcu F o r-m ó z a (891 - 896), ktorý zastával k FÓciovi iné stanovisko ako Ján VIII. Formóz exkomunikoval FÓcia, jeho prívržencom však odpustil po podpísaní odvolania a tiež uznal jeho ordinácie za platné. Pápež poslal do Carihradu legátov, ktorí uznali za carihradských patrierchov Štefana (886 - 893) a po ňom Antona Kauléasa (893 - 895) a Mikuláša I. Mystika. Miernejší ignaciáni sa uspokojili, neústupčiví zostali v schizme niekoľko rokov. Vzťahy tedzi gréckou a rímskou cirkvou prechádzali v čase účinkovania Focia hlbokou krízou, ktorá už ohlasovala neskoršiu schizmu, vrcholiacu v po lovici 11. storočia.
§7. ; V ý c h o d n á
s c h i z m a
Jednota východnej a západnej cirkvi bola v 9. storočí prerušená dočasnou Fociovou roztržkou. Za pontifikátu Jána VIII. došlo síce k zmiereniu, ale na pätie medzi Carihradom a Rímom sa v prvej polovici 1 1 . storočia neobyčajne vystupňovalo. Príčiny vážnych nedorozumení boli viaceré: dobyvačný postup Byzancie na Balkáne, nezhody medzi byzantskými cisármi a Otovcami, správa byzantských území na Sicílii a v južnej Itálii. Kontakty rímskych pápežov a carihradských patriarchov boli čoraz zriedkavejšie. Na začiatku 11. storočia vyčiarkol cari hradský patriarcha Sergius II. meno pápeža z diptychov. Michal Cerulárius. Napätie medzi Carihradom a Rímom vyvrcholilo v polovici 11. storočia. Carihradský patriarcha Michal C e ť u 1 á r i u s (1043 - 1058), muž energický a veľmi cjtjjaažný, preniesol politické odcudzenie medzi Východom a Západom na bázu "obradu". V Carihrade - Novom Ríme začal prevládať názor, že len Byzancia neporušené zachovala náboženský život, ba dokonca aj náboženskú vieru. Cisár £j£ o n š t a n t í n IX. Monomachos (1042 - 1055) bol za spoje nectvo so západným cisárom i rímskym pápežom. Sv. L e v IX, presadzoval ._■___ . ________ J
spoločnú akciu proti Normanom v južnej Itálii a chcel nadviazať kontakty s Mi chalom Ceruláriom. Carihradský patriarcha však nesúhlasil s politickým kurzom byzantského cisára a hľadal zédrapky proti Rímu. Ked*že nemal vyššie teologické vzdelanie, zameral sa na liturgické pole. Priamo drastickým spôsobom dal roku 1053 pozatvárať v Carihrade kostoly s latinským obradom. Hlavným dôvodom pre tento zásah bolo používanie nekvaseného chleba v latinskom obrade; vo východnom obrade totiž používali kvasený chlieb. Pri presadzovaní patriarchovho neriadenia došlo k zneucteniu konsekrovanych hostií. Patriarcha dal tiež príkaz arci biskupovi Levovi z Ochridu, aby poslal list Jánovi z Trani (v Ápúlii),bisku povi latinského obradu. List mal v skutočnosti patriť pápežovi. Autor listu sa
- 37 už otvorene domáhal odlúčenia od západnej cirkvi a odôvodňoval ho najmä použí vaním nekvaseného chleba na Západe a rozdielni v pôstnej disciplíne. Problém "Filioque" sa tu vôbec nespomínal. Ján z Trani postúpil list do Ríms a kar dinál K u m b e r t zo Silva Candida bol poverený vypracovať odpovecf. Kar dinál Kumbert,muž nadaný a učený, ale aj mimoriadne energický, v spise "Dialogus" vyvrátil námietky Grékov veľmi duchaplne, no prešiel do protiútoku e nevyberal výrazy. Pápež sv. Lev IX. sa dostal do zajatia Normanov, proti ktorým sám zorganizoval vojenskú výpravu, kecíže márne čakal pomoc od byzant ského cisára. Odlúčenie gréckej cirkvi. Cisár Konštantín IX. napísal do Ríma list. Rím3ka kúria sa rozhodla vyslať do Carihradu zvláštne posolstvo, ktoré malo nadviazať kontakty medzi Carihradom a Rímom. V posolstve bol kardinál' Humbert, áalej pápežský kancelár Fridrich Lotrinský (neskorší pápež Štefan IX.) a arci biskup Peter z Amalfi. Byzantský cisár prijal rímske posolstvo veľmi srdečne. Rozhovory sa však nezačali hneá, e tak Humbert dal preložiť svoj spis "Dialogus" do gréčtiny a doručiť ho cisárovi. Nato sa uskutočnila dňa 24. júna 1054 dišputa s mníchom Niketasom, ktorého spis proti západnej cirkvi dal cisár spáliť. Patriarcha Michal Cerulárius, podráždený povýšeným správaním rímskych legátov, vymenil si s nimi názory e nedovolil im slúžiť sv. omšu. Pápežskí legáii siahli ku krajným opatreniam. Kardinál Humbert zostavil exkomunikačnú bulu proti carihradskému patriarchovi a jeho prívržencom, v ktorej t použil celý rad urážlivých výrazov (simonisti, ariáni, nikolaiti atcí.). Dňa 16. júla 1054 položili legáti exkomunikačnú bulu na hlavný oltár v chráme Hagia Sofia. Pápež sv. Lev IX. medzitým zomrel. Rímski vyslanci sa rozlúčili s byzantským cisárom a odcestovali. Carihradský patriarcha zvolal synodu a dňa 24. júla 1O?4 exkomunikoval rímskych legátov a ich prívržencov. Pápežskí legáti neexkomunikovali ani byzantského cisára ani grécku cir kev. Carihradský patriarcha tak isto neexkomunikoval ani pápeža ani rímsku cirkev. Išlo tu o exkomunikáciu jednotlivých osôb,a predsa medzi západnou a / východnou cirkvou vznikla schizma, ktorá sa rozšírila na ostatné východné patriarcháty a na slovanské národy, stojace v úzkom vzťahu k Carihradu. Na Druhom vatikánskom koncile západná cirkev stiahla (r. 1965) exkomu nikáciu vynesenú proti východnej cirkvi. Tento krok k zblíženiu nasledovala aj druhá strana.
- 40 -
§ 2.
K r e s ť a n s t v o
na V e ľ k e j
M o r a v e
Franské misie u podunajských Slovanov. Po rozpade Avarskej ríše (r. 796) vznikli v Panónii veľmi vhodné podmienky pre rozsiahlejšiu misijnú prácu na okupovanom území, obývenom Avarmi a Slovanmi. Už v lete 796 zvolaJL Karolov syn P i p i n vo vojenskom tábore na brehoch Dunaja synodu, na ktorej sa prerokovali problémy pokresťančenia slovanského i avarského obyvateľstva v Panónii. Misijné pole činnosti medzi podunajskými Slovanmi a Avermi bolo ne obyčajne veľké, takže samotní franskí misionári ho nemohli zvládnuť. Preto bavorskí biskupi prizvali na pomoc aj akvilejského patriarchu P a"v 1 í ŕľa ktorý sa zúčastnil na synode v roku 796. V zachovaných uzneseniach synody, ktoré zaznačil neznámy notár akvilejského patriarchu, sa výslovne uvádza, že sa pri^ jjokresťančení panónskeho obyvateľstva nemá používať ani hrozba ani fy zické násilie. Poučovanie katechumenov má byť láskavé a dôkladné a krst sa má vysluhovať hromadne, a to na Veľkú noc a na Turice. Zo záznamu o synode je tiež zrejmé, že v Panónii už účinkovali "predicetores illius terre", t.j. misionári medzi Avarmi a Slovanmi. Nevieme však, či išlo o bavorských alebo akvilejských misionárov. Z iniciatívy Karola Veľkého vznikla /r. 798) bavor ská cirkevná_jprovincia s metropolou v Salzburgu. Podľa všetkého však možno predpokladať, že už na synode v roku 796 bola reč aj o vyčlenení bavorských biskupstiev z jurisdikcie akvilejského patriarchu. Uzean.e_Panónie bolo juris-d ikčne _ro.zd e 1 e n é ta kjt o : južná časť až po Drávu nacfalej patrila akrvile jskému patriarchátu, územie medzi Rébou, Blatenským jazerom (lacus Pelissa) a Dravou patrilo Salzburgu a územie od Ráby na severozápad Pasovú. Až neskôr (r. 829) sa určili nové hranice medzi Salzburgom a Pasovom. Predcyrilometodovské misie na Veľkej Morave. Od konca 8. storočia začali prenikať franské misie nielen k panónskym Slovanom e Avarom, ale aj k slovan ským kmeňom, bývajúcim na území Moravy a Slovenska. Tu sa vynára otázka, ktorá bola v posledných rokoch predmetom živých diskusií: účinkovali na území Moravy aj íjro_š_kótski_misionár^? Teóriu o priamom pôsobení íroskótskej misie na území Moravy zamietli takmer všetci českí archeológovia a historici. Sta rosloviensky Život Metoda zachoval správu, že na území Veľkej Moravy, ktorá vznikla spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva, účinkovali mjjdonárj. "z yiách__i_Grécka a z Nemiec" (ŽK V). Bavorský anonym v spise "De_conversióne Bagoariorum et Carantanorum" zaznačil správu o nitrianskom kniežati P r i b i n o v i : "Jemu vysvätil niekdajší arcibiskup Adalram kostol za Dunajom na jeho vlastnom majetku zvanom Nitrava." Salzburský arcibiskup Adalram konsekroval nitriansky kostol okolo roku1 828, V tom Čase bol Pribina ešte poha nom. Pribj.na po vyhnaní z Nitry sa dal aj so_synom K_ o_c_e_ľ_o_m a celou družinou pokrstiť v kostole sv. Martina v Treisme (Treismauer pri Dunaji, zá padne od Viedne). Od Ľudovíta Nemca dostal do léna územie v dolnej Panónni pri rieke Žala. Tu vybudoval hradisko B l a t n o h r a d a spolu so synom Koceľom postavil v Blatenskom kniežatstve 32 kostolov. Veľkomoravské knieža M o . j in í r (833 - 846) bol kresťanom a podporoval činnosť misionárov z Pa-
- 41 -
3)
sova. 0 pokresťančenie moravského kniežatstva sa veľmi zaslúžil pasovský bis kup R e gijWLfi-L (+ r. 838). V auguste 846 Luäovit Nemec dosadil na veľkomoravský kniežací prestol JR a s t i s l_a__v_ja J^ (846 - 870), Mojmírovho synovca, ktorý bol pravdepodobne vychovaný na bavorskom dvore. Rastislav udelil nitrianske kniežatstvo svojmu mladému, ctižiadostivému synovcovi [_S_j^_ä t o p l u k o v i . Knieža Rastislav spočiatku udržiaval dobré vzťahy s Východofranským kráľovstvom. Zvýšenú pozor nosť však venoval upevňovaniu veľkomoravského štátu a zjednocovaniu slovan ských kmeňov. Po roku 850 sa otvorene postavil proti franskej expanzii a ka tegoricky prerušil misijnú činnosť franského kléru na Veľkej Morave. Rozhodol sa vybudovať samostatnú cirkevnú správu vo svojom kniežatstve, nezávislú od bavorského episkopátu. Roku 86_1 vyslal v tejto veci posolstvo k pápežovi sv. Mikulášovi I. Pápež bol v tom čase zaujatý otázkou Bulharov, preto ponechal otázku Veľkej Moravy otvorenú. Knieža Rastislav sa obrátil na byzantského ci sára Michala. III. , ktorý spolu s carihradským patriarchom Fociom vyslal na Veľkú Moravu misiu vedenú'učeným Konštantínom - Filozofom. Veľkomoravskí učitelia sv. Konštantina-Cyril a sv. Ketod. V byzanskej misii boli solúnski bratia Konštantín a Metod. Salún bol v tom čase druhým najväčším mestom Byzancie. Otec_splúnskych bratov Lev zastával funkciu vyso kého vojenského úradníka solúnskej provincie. Mladší K o n š t a n t í n (nar. r. 827) vynikal pozoruhodným nadaním. Na rozvoj jeho ducha mocne vyplý valo štúdium spisov "veľkého ekumenického učiteľa" východnej cirkvi sv. Gregora Naziénskeho. Po otcovej smrti sa ujal talentovaného mladíka minister ci sárovnej Teodory T e o k t i s-t, ktorý mu umožnil štúdium na carihradskej vyššej škole. Konštánt ín__s_a .stal_ obľúbeným žiakom a priateľom neskoršieho ca rihradského patriarchu Focia, muža priam encyklopedických vedomastí. Teoktist ponúkol Konštantínovi po absolvovaní štúdií výhodné manželstvo, svetskú hod nosť a bohatstvo. Konštantín sa dobrovoľne zriekol počestného manželského zväzku, svetskej hodnosti i bohatstva a zvolil si duchovný stav. Po kňazskej vysviacke (okolo r. 850) sa stal bibliotekérom a súčasne tajomníkom carihrad ského patriarchu Ignáca. Po čase opustil Carihrad a utiahol sa do. jedného z prímorských káštorov. Cisárovná Teodora vymenovala Konštantína za profesora filozofie na carihradskej vyššej škole. Verejne dišputoval s bývalým patriar chom Jánom Gramatikom a skvele qbránil úctu ..obrazov. Svojím účinkovaním na vyššej škole si čoskoro získal čestný titul "filozofa", ktorý bol v Byzantskej ríši zriedkavý. Okolo roku 851 sa zúčastnil na diplomatickej misii k Arabom a na dvore arabského kalifa Mutavakilla bránil kresťanské učenie o najsv. Trojici. Po_návrate do Carihradu žil začas v ústraní, potom sa dobral do kláštora.na_jip.ätí Olympu (v maloázijskej Bythynii), kde sa zišiel s bratom Meto dom. '0 M_e_t_o d, najstarší zo siedmich detí, sa narodil okolo roku 815. študo val v rodisku a v Carihrade a čoskoro dosiahol úrad miestodržiteľa (archonta) v jednej z byzantských provincií, obývanej Slovanmi. Po niekoľkoročnom úspeš
nom úči nko van í sa zri eko l úra du, pod ľa sve dec tva "ké non a", lit urg ick ého spe vu k jeh o úct e, opu sti l aj rod inu pra vde pod obn e spo lu s man žel kou sa zri eko l spo
ločného života - a utiahol sa do kláštora na úpätí Olympu. Niektorí autori usudzujú, že na jeho rozhodnutie vplýval politický prevrat v Byzancii, ktoré mu padol za obeť aj Teoktist.
- 42 Solúnski bratia nezostali dlho v kláštore. Palácová revolúcia si vyžia dala zmenu na patriarchálnom stolci. Patriarcha FÓcius pravdepodobne zmieril solúnskych bratov s novým režimom. Roku 860 ich cisár Michal III. vyzval, aby sa zúčastnili na diplomatickej misii do krajiny C h a z a r o v. Išlo o tu recké kmene, ktoré sídlili v oblasti na sever od Čierneho mora. V 8. storočí prijala časť^hazarj5_v__izraelitské náboženstvo. Konštantín dlho dišputoval so Židmi v prítomnosti chazarského kagana a oslnil ho svojou duchaplnosťou a hĺbkou výkladov. Ponúkané dary Konštantín neprijal, ale vyžiadal si prepuste nie gréckych vojnových zajatcov. Cesta k Chazarom mala veľký význam pre Kon štantína aj z iného hľadiska. Konštantín mal mimoriadne filogické nadanie a svoje pozoruhodné jazykové vedomosti mohol obohatiť štúdiom hebrejského, sa maritánskeho a chazarského jazyka. Okrem toho spolu s Metodom za pobytu v Chersone našiel ostatky _sy.__ K 1 i m e n t a, tretieho nástupcu sv. Petra. Po úspešnom dokončení diplomatickej misie ponúkol patriarcha Focius sv # > Metodovi arcibiskupstvo. Metod však, aj to len na nátlak cisárskeho dvora, prijal opátstvo v kláštore Polychron (na maloázijskom pobreží). Konštantín sa utiahol do súkromia pri chréae svätých apoštolov v Carihrade. V toa Čase (r. 862) prišlo do Carihradu posolstvo veľkomoravských kniežat Rastislava a Svätopluka. ,rSj3lúnski bratia dokonale ovládali slovanský jazyk. Sv. Konštantín si však uvedomil, že predpokladom úspešného účinkovania medzi Slovanmi je vyriešenie závažnej otázky slovanského písma. Preto zostavil pre slovanský jazyk osobitné písmo, tzv. h l a h o l i k u . Bol to skutočne geniálny čin. Hlaholika totiž zachytávala aj najjemnejšie zvukové odtiene slovanského jazyka. Ešte v Carihrade preložil Konštantín do Etaroslovienčiny_ ejyanjeliár a v polovici roku 863 sa spolu s bratom Ľetcdom a čTalšíiiii sj^rie vedcami, z ktorých raencvite poznáme K l i m e n t a , N a u m a, S á v u a A n g e l á r a , vydal na cestu na Veľkú Moravu. Konštantín prišiel na Veľkú Moravu ako .kňaz., Metod ako diakon. Pre Ras tislava, ktorý žiadal biskupa, to bolo zaiste sklamaním. Sv. Konštantín si však čoskoro získal veľkomoravské knieža. Svätec nepotreboval tlmočníka. S Ra stislavom prediskutoval všetky problémy a načrtol mu aj skvelé možnosti áalšieho cirkevného vývinu v jeho kniežatstve. Okolnosť, že solúnski bratia pri šli na Veľkú Moravu ako jednoduchí misionári, mala svoj význam. Byzantská misia spočiatku nevzbudzovala zvláštnu pozornosť latinského kléru a bavorských biskupov. Byzantská misia sa oboznámila s cirkevnými pomermi na Veľkej Morave a Konštantín sa neubránil prekvapeniu. Veľkomoravské posolstvo v Carihrade vy hlásilo, že sa ľud na Veľkej Morave "od pohanstva odvrhol a kresťanského zá kona sa drží" (ŽK XIV). Na jednej strane bol skutočne na Veľkej Morave dosť veľký počet kostolov a obyvateľstvo bolo poväčšine pokrstené, no na druhej strane pohenstvo nebolo úplne vykorenené, ba pohanské prežitky a predstavy sa udržali aj medzi pokrstenými; boli tu áalej nedostatky v mravnom živote a pri uzatváraní manželstiev. Niektoré nepriaznivé dôsledky vyplynulu aj z toho, že na Veľkej Morave účinkovali misionári z rozličných oblastí. Vo vieroučných otázkach bola síce jednotnosť, ale rozdielnosti sa ukazovali v oblasti cirkev nej disciplíny. Penitenciálna prax bola iná. y Grécku (kde nepoznali napr. ve rejné pokánie, ktoré podľa sinajského euchológia na Veľkej Morave uplatňovali), iná v Itálii a iná vo Franskej ríši. Byzantskú misiu čakala teda veľká a na-
- 43 máhavé práca. Bolo treba predovšetkým odstrániť nedostatky v právnom poriaä.-:u, preto sv. Konštantín zostavil pre Veľkú Moravu civilný zákonník _Z_é k_o_ n s u d n y j 1 j u d e m. Nešlo ani o systematický ani o kompletný zákonník, ale skôr o pomocný kódex na doplnenie už existujúceho právneho poriadku. Zákon súdnyj ljudem okrem trestov za ťažké zločiny obsahuje články, týkajúce sa svedkov pri súde, rozdeľovania vojenskej koristi, práva azylu v kostoloch i neroz lučiteľnosti kresťanských manželstiev. Normy tohto zákonníka mali predovšetkým praktický, význam a ovplyvňovali verejný i súkromný život veľkomoravského oby vateľstva. Mimoriadny význam pre slovanské národy mal preklad P í s m a sv. d_o_ staroslovienŽin.^ ktorý vyhotovil Konštantín s bratom Metodom. Váaka genialite sv. Konštantína dostali slovanské národy preklad, aký sa v ich živote vyskytne raz za stáročia. Starosloviensky preklad vyniká po stránke teologickej, textovej, kritickej, jazykovej i štylistickej. Staroslovienčina sa zaradila medzi kultúrne európske jazyky hneá po latinčine a gréčtine. Solúnski bratia zaviedli slovanský jazyk aj do l i t u r g i e , misionári východnej cirkvi podľa možnosti prekladali Písmo sv. i grécku liturgiu do národných jazykov. Na Západe sa uplatňovala latinčina, a to nielen u románskych, ale aj u barbarských národov obrátených na kresťanskú vieru. Sv. Konštantín si už pred odchodom na Veľkú Moravu uvedomil, že presadzovanie slovanskej liturgie v západnej sfére môže naraziť na vážny odpor, preto si vyžiadal na carihradskej synode súhlas, aby mohol slovenskú reč povýšiť ns liturgickú. Obyvateľstvo na Veľkej Morave bolo zvyknuté na rímsky obrad, preto solúnski bratia preložili aj latinské bohoslužobné knihy (liturgia sv. Petra). Slovanskou liturgiou sa potom dostali k srdciam veľkomoravských veľmožov a ľudu. Konštantín a Metod prišli na Veľkú Moravu so spolupracovníkmi. Rozsiahle misijné dielo medzi Slovsnmi si nevyhnutne vyžadovalo čalších spolupracovníkov a žiakov. Už bavorské misie založili na Veľkej Morave cirkevné školy. Chceli síce vychovať kňazský dorast, ale bez zmeny cirkevnej organizácie. Sv. Konštantín založil na Veľkej líorave_ prvú s 1 o v a n sk ú v y š š i u š k o l u . Išlo mu o výchovu dorastu, ktorému by raz byzantská misia odovzdala vedenie veľkomoravskej provincie. Politická situácia sa čoskoro začala vyvíjať v neprospech byzantskej misie. Na_je^eň_86_4 vtrhol L u d o v í t N e m e'c na Veľkú Moravu .ajäpnútil R a s t i s l a v a k poslušnosti.■Z novej situácie zrejme ťažili bavorskí misionári. Znovu prišli na veľkomoravské územie a sťažovali prácu solúnskych bratov. Predovšetkým sa stavali proti slovanskej liturgii. Obávali sa aj o hmotné zisky, ktoré plynuli bavorským biskupom a opátom z Veľkej Moravy. S in štitúciou vlastníckych kostolov sa sv. Konštantín a sv. Metod prvý raz stretli až na Veľkej Morave. Prácu byzantských misionárov sledoval aj rímsky pápež sv. M i k u l á š I., ktorý solúnskych bratov pozval do Ríma. Sv. bratia vzali so sebou viacerých žiakov a cestou sa zastavili v Blatnohrade u kniežaťa K o c e ľ a. Tu získali 3alŠích stúpencov pre slovanskú hohoslužbu. V Benátkach mal sv. Konštantín dišputu s "trojjazyČníkmi", v ktorej prejavil vynikajúcu pohotovosť. Obranu slovanskej liturgie podložil celým radom citátov z Písma sv. a dokázal, že každý národ má právo na oslavovanie Boha vo svojom materinskom jazyku.
- 44 Medzitým pápež sv. Mikuláš_I_. zomrel, ale jeho nástupca H a d r i á n II. prijal solúnskych bratov veľmi láskavo. Ostatky sv. Klimenta Rímskeho, ktoré prinášali so sebou, im získali všeobecnú náklonnosť. Sv, Konštantínovi sa po darilo aj v fiíme prekonať námietky proti slovanskej bohoslužbe. Pápež povolil používať slovanský jazyk eko liturgický, osobne vysvätil sv. Ľetoda za kňaza a solúnski bratia so svojimi žiakmi spievali slovanskú liturgiu v štyroch hlavných rímskych kostoloch. Bis_kupi_Gauderich a Formóz vysvätili niektorých žiakov za kňazov a lektorov. Konštantín v Ríme ochorel. V predtuche, že sa blíži koniec jeho pozem ského života, vstúpil do gréckeho kláštora^a prijaljneno C y r i l . Krátko pred smrťou sa rozlúčil s bratom Metodom týmito slovami : "Hľa, brat, boli sme oba záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na oranici padám, deň svoj som skončil. Ale ty miluješ veľmi horu (kláštor na Olympe), jednako neopúšťaj pre horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skorej spasený?" (ŽM VII). Sv. Konštantín Cyril zomrel 14. februéra_86 9; oal iba 42 rokov. Jeho telo uložili v bazilike sv. Klimenta po pravej strené oltára. Metod ostal v Ríme a čakal na rozhodnutie pápeža v otázke zriadenia slo vanskej provincie. Atmosféru neistoty odstránila iniciatíva pano'nskeho kniežaťa Koceľa, ktorý sa zaujímal o učiteľa sv. Metoda. Vtedy sa Kadrién II. definitívne rozhodol zriadiť novú samostatnú misijnú cirkevnú p r o v i n c i u m o r a v s k o - p a n ó n s k u , podriadenú priamo Rímu. Sv. Metoda konsekroval za biskupa a vymenoval za panónskeho a moravského arcibiskupa, za ná stupcu sv. A n d r o n i k a . n a sirmijskcm stolci a za pápežského legáta medzi veľkomoravskými a panónskymi Slovanmi. Nato poslal sv. Metoda s bulou fGloria in__al.i.is_sj:mis___De.o"|k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Pápež im oznamuje, že potvrdil používanie slovanskej liturgie, sv. Metoda ustanovil za | ar c i bijsku_pgj a posiela ho ako učiteľa a svojho legáta. Obnovejii_e_ s i r m i j s k e j m e t r o_p o 1 y vyvolalo veľké rozhor čenie bavorského episkopátu. Biskupi protestovali u íudovíta Nemca a spisom |"De conyersione Bagoa_rioruin et Carantanorum"] dokazovali svoje nároky na Panó niu. Medzitým sa aj na Veľkej Morave zmenila politické situácia. Rastislavov synovec S v ä t o p l u k sa vzbúril proti svojmu strýkovi, Isťou ho zajal a vydal Nemcom. Rastislava v Regensburgu odsúd11i_na smrť, ale dostal milosť, oslepili ho a uväznili v káštore. Svätopluk, napriek tomu, že uznal franskú nadvládu, upadol do podozrenia a dostal sa do väzenia. Bavorským biskupom sa podarilo zajať aj arcibiskupa a pápežského legáta sv. Metoda. Postavili ho pred súd, obvinili, že si uzurpoval práva na ich území, odsúdili a uväznili. Zdá sa, ' že ho chceli pripraviť o život; previezH_ho_do Švábska, kde bol sv. Metod dva a pol roka internovaný v kláštore v Ellwangene. Veci sv. Metoda sa vžak ujal pépe_ž J_á n VIII. Rázne zakročil proti ba vorským biskupom a vyslal svojho legáta Pavla, aby uviedol sv. Metoda do úradu arcibiskupa. Svätopluk, ktorý sa tiež dostal na slobodu a ujal sa vlády na Veľkej Morave (871 - 894), "so všetkými Moravanmi prijal (Metoda) a odovzdal mu všetky chrámy a duchovných na všetkých hradoch" (ŽM X). Arcibiskup Metod rozvinul horlivú apoštolskú a učiteľskú prácu. Zvýšenú pozornosť venoval man želskému a rodinnému právu (anonymná homília v tzv. Clozovoín kódexe). Kazanedbéval ani výchovu kňazského dorastu, takže slovanských duchovných začalo pri búdať.
- 45 Roku 874_uz_avr e. I- Sv ä t o pluk mier vo Forchheime s Ľudovítom Jíeacpm. Uznal formálnu zvrchovanosť Východofranskej ríše, ale súčasne začal upevňovať svoju ríšu a postupne ju rozšíril. Podmanil _si___české kmene., poľské územie nad Hor nou Vislou a neskôr aj Panóniu. Po uzavretí mieru vo Forchheime začal vo Veľ komoravskej ríši nápadne vzrastať počet latinských duchovných. Boli síce pod riadení arcibiskupovi Metodovi, ale v podstate predstavovali rozkladný prvok. Svojou zhovievavosťou v mravných otázkach si naklonili viacerých veľmožov a nakoniec našli oporu u samotného panovníka. Bavorskí kňazi znova a znova ob žalúvali sv. Metoda, a to nielen kvôli slovanskej liturgii, ale obviňovali ho aj z herézy (náuka o vychádzaní Ducha Svätého). Roku 878 vyslal Svätopluk svojho poradcu, latinského kňaza J _á. n_.a._z Benátok do Ríma, aby informoval pápeža Jána VIII. o sporoch medzi slovanskými a latinskými kňazmi na Veľkej Morave a predniesol obžalobu proti sv. Metodovi. Pápež vypočul- obžalobu, ale predvolal si aj druhú stránku a cesta sv. Metoda do Ríma priniesla veľkomoravskému arcibiskupovi úplnú rehabilitáciu. Ján VIII.. sa presvedčil o dokonalej Metodovej pravovernosti a jeho oddanosti cirkvi. Bulou | ^Industriae tuae"/(z r. 880). potvrdil _s v._ Jíet oda v__hojin_o_sti arcibiskupa. Aby však uspokojil latinský klérus, vysvätil kňaza W i c h i n g a za biskupa pre nitriansku cigkav. Druhý Metodov sufragán mal spravovať áalšie biskupstvo vo Veľkomoravskej ríši. V kostoloch so slovanskou liturgiou sa evanjelium malo.spievať najprv po latinsky a potom po starosloviensky. Pápež vzal Veľkú Moravu pod ochranu apoštolskej Stolice. Bisk up Wiching po návrate z Ríma neváhal použiť proti arcibiskupovi Me todovi nečestné prostriedky. Pokúšal sa zámerným sfalšovaním pápežskej buly dokazovať, že nemá byť podriadený arcibiskupovi Metodovi. Veľkomoravský metro polita napísal pápežovi Jánovi VIII. list, v ktorom sa sťažoval na protivenstva a pýtal sa, či biskup Wiching dostal dôverné inštrukcie. Pápež ubezpečil sv. Metoda, že okrem buly "Industriae tuae" nedával nikomu nijaké úpravy. Zároveň mu prisľúbil, že vec vyšetrí. Roku 882 navštívil sv. Metod C a r i h r a d . Byzantský cisár Bazil i patriarcha Focius sa živo zaujímali o to, ako sa osvedčilo slovanské písmo a slovanská liturgia na Veľkej Morave. Preklady solúnskych bratov schválili a rozhodli "ich používať všade tam, kde v Byzantskej ríši bývali Slovania. Sy. Metod ponechal v Carihrade jedného kňaza a jedného diakona so slovanskými kni hami. Zásluhou sv._ Metoda vzniklo v hlavnom meste Byzantskej ríše významné stredisko slovanskej liturgie a písomníctva. Po návrate z Carihradu preložil veľkomoravský arcibiskup z gréčtiny do staroslovienčiny N o m o k á n o n , doprekladal Písmo sv. S t a r é h o z á k o n a a preložil, aj k n i h y O t c o v . Pred__sorťou (6. apríla 885) odporúčal za svojho nástupcu rodáka z Veľkej Moravy (pravdepodobne z okolia Nitry) sv. G o r a z d a, ktorý svojím vzdelaním prevyšoval franských kňazov. Dokonale ovládal grécky, latinský a starosloviensky jazyk, preto sa najlepšie hodil za hlavu veľkomoravskej metropoly. Ďalšie osudy slovanskej liturgie . Wiching si robil nároky na prevzatie veľkomoravskej cirkevnej správy; ponáhľal sa do Ríma, aby falošne informoval pápeža Š t e f a n a V. Pápež pod vplyvom Wichingových informácií poslal Svätoplukovi dlhý list, v ktorom zakázal slovanskú liturgiu, obšírne vysvetlil
- 46 náuku o vychádzaní Ducha Svätého, odporučil Wichinga panovníkovi a Gorazda predvolal do Ríma. Wicjíiríg nestrácal čas, využil neprítomnosť Svätopluka a začal prenasledovať Metodových žiakov. Niektorých predali do otroctva, niektorí odišli do Bulharska alebo do iných susedných krajín. Wiching dokončil na Veľkej Morave skazonosné dielo a roku 89"3 zradne pjrejjiel'od Svätopluka k Arnulfovi. V nasledujúcom roku zomrel veľkomoravský panovník Svätopluk. Jeho nástupca \M o j m í r II.) (894 - 906) sa pokúsil roku 899 obnoviť na Velkej Morave samostatnú cirkevnú správu. Obrá til sa v tejto veci na pápeža J á n a IX., ktorý vyslal na Veľkú Moravu troch legátov, arcibiskupa Jána a biskupov Benedikta a Daniela. Pápežskí le gáti vysvätili potom na Veľkej Morave arcibiskupa a troch biskupov sufragánov. Zdá sa, že aj obnovené cirkevná správa bola slovanské. Velkomoravská ríša sa však dlho neudržala. Po Svätoplukovej smrti stratila Veľká Morava Panóniu,nato sa odtrhli české kmene, neskôr odpadli Srbi a pravdepodobne aj Vislansko. V samotnom centre zúrili dynastické spory a zvonku naň doliehali neprestajné útoky starých Maáarov. Veľká Morava zanikla len formálne. Nástupnícke štáty, Český a Uherský, sa vykryštalizovali v priebehu 10. storočia. Pozoruhodné dielo veľkomoravských učiteľov sv. Konštantína-Cyrila, sv. Metoda a ich íalších spolupracovníkov a žiakov nezaniklo. Časť Metodových žiakov sa po vyhnaní zo Svätoplukovej ríše dostala do B u l h a r s k a . Medzi nimi bol aj sv. Kliment, sv. Naum a sv. Angelár. Knieža B o r i s ich ochotne prijal a dovolil, aby v jeho ríši uviedli slovanskú liturgiu. V Bul harsku vznikli dve významné slovanské literárne školy: O c h r i d s k é , ktorá až do 11. storočia používala hlaholiku, a P r e s l a v s k é , ktorá zostavila nové slovanské písmo cyriliku. Bulharský cár S i m e o n (893 927), ktorý bol sám literárne činný a preložil z gréčtiny do steroslovien-činy výber z hemílií (Zlatostruj), oficiálne zaviedol vo svojej ríši cyriliku. Slovanská liturgia prenikla v cyrilometodovskom období do C h o r v á t s k a a získala si neobyčajnú obľubu.'Spočiatku nebola ani výslovne schválená, ani priamo zakázaná apoštolskou Stolicou. V prímorských krajoch sa začas udržali obidve formy západného kresťanstva, latinská i slovanská. Až v dôsledku re formnej Lateránskej synody (z r. 1059) sa na synode v Splite (r. 1060) roz hodlo, že kandidáti kňažstva sa musia naučiť po latinsky a ten, kto nevie po latinsky, nesmie byť vysvätený. Závery synody v Splite potvrdil aj pápež Ale xander II. (1061 - 1073). Napriek tomu, že závery splitskej synody potvrdil pápež a aj chorvétsky kráľovský dvor sa postavil za cirkevnú reformu, v praxi sa presadzovali veľmi pomaly. Slovanská liturgia sa nacfalej udržala a nakoniec pápež Inocent IV. (1243 - 1254) ju povolil s pozoruhodným odôvodnením "quod sermo rei, non res est sermoni subiecta". §3. P o k r e s ť a n č e n i e Č e c h o v P o l i a k o v
a
Počiatky kresťanstva v Čechách. Do Čiech začalo prenikať kresťanstvo z Bavorska v prvej polovici 9. storočia. Podľa správy Fuldských análov Ľudovít Nemec prijal roku 845 štrnásť českých veľmožov (duces Boemanorum), túžiacich po kresťanstve, aj "s ich ľuámi" (družinami) a dal ich - pravdepodobne v Regensburgu pokrstiť. Zdá sa, že medzi týmito veľmožmi nebol nikto z rodu čes kých P r e m y s l o v c o v .
- 87 V Ríme predvídali, že dekrét o pápežskej voľbe sa skôr či neskôr stretne na cisárskom dvore s nevôľou, ba môže naraziť na veľké prekážky. Preto sa pá pež Mikuláš II. začal pripravovať na obranu a hľadal politických spojencov. Neúnavný Hildebrand odcestoval s týmto poslaním do južnej Itálie. Na synode v Melfi (r. 1059) bol Róbert Guiscard uznaný za knieža Apúlie a Kalábrie a Richard z Áversy za princa z Capuy. Pápež vyslal legáta Štefana do Francúzska, aby korunoval Filipa I., syna Henricha I. Po predčasnej smrti Mikuláša II. bol podľa nového volebného dekrétu zvo lený za pápeža biskup Anzelm z Luccy a prijal meno A l e x a n d e r II. (1061 - 1073). Nemecká regentská vláda však voľbu neuznala a ako protipépeža vymenovala biskupa Cadala z Parmy, ktorý prijal meno Konorius II. Protipápežovi sa podarilo s pomocou nemeckého vojska dobyť Rím. Itália zásluhou sv. Petra Damiénskeho naäalej podporovala Alexandra II. a vplyvnému kolínskemu arci biskupovi Annonovi sa podarilo presadiť na synode v Augsburgu. a potom na sy node v Kantove, na ktorej sa zúčastnili aj nemeckí biskupi, Alexandrovo vše obecné uznanie. Radcami pápeža Alexandra II. boli sv. Peter Damiánsky a Kildebrand. Pápež v duchu reformného hnutia vydával dekréty proti simónii a po rušovaniu celibátu. V Milene podporovalo pápeža aj laické združenie zvané p a t a r i a, ktoré malo demokratický sociálny program a vystupovalo proti výstrelkom vysokej cirkevnej hierarchie e šľachty. Do konfliktu s panovníkom Henrichom IV. sa dostal pápež iba postupne. Roku 1070 sa ujal vlády mladý Henrich a na uprázdnený arcibiskupský stolec v Miláne dosadil svojho kandidáta. Alexander II. neuznal arcibiskupa, ktorého investoval nemecký panovník a roku 1072 na synode, kde predsedal pápežský le gát, zvolili nového arcibiskupa. Napriek tomu Henrich IV. tvrdošijne presadzo val svojho kandidáta. V nasledujúcom roku pápež exkomunikoval kráľovských radcov. Okolo roku 1070 zomrela väčšina vedúcich osobností tohto obdobia: 1069 vojvoda Gottfried Lotrinský, ktorý odkázal italské dŕžavy svojej nevlastnej dcére grófke MatiIde Toskánskej; 1072 sv. Peter Damiánsky, ostijský kardinál-biskup. V nasledujúcom roku potom zomrel pápež Alexander II. Už pri pohrebných obradoch pozdravil ľud Hildebranda ako budúceho pápeža. Kardináli sa hneS zhromaždili v San Pietro in Vincoli a riadnym spôsobom ho zvolili za pápeža. Na pamiatku Gregora VI. prijal meno Gregor VII. Pápež!?sv. G r e g o r Vil) (1073 - 1085) si získal zásluhy v tom, že sa cirkevná reforma dostala do rozhodujúceho štádia. Hildebrand pochádzal z chu dobnej toskánskej rodiny a vychovaný bol v rímskom kláštore. Patril k žiakom Gregora VI. V Kolíne sa oboznámil s reformným hnutím, ktoré sa širilo v lo trinských kruhoch, začas pobudol v samotnom centre reformy v Cluny a potom účinkoval až do roku 1073 v Ríme. Hlavné zásady gregorovskej reformy sú zhrnuté v registri pápežských lis tov. Tieto "dictatus papae" sa dlhý čas pokladali za interpolácie pisára, ale zdá sa, Že skutočne ide o bezprostredné poznámky sv. Gregora VIIj^ Spočiatku netvorili ucelený systém, ale postupne sa dotvárali, "V súvise s požiadavkami doby. Pojem pápežskej zvrchovanosti (primátu) nebol niečím úplne novým, ale bol teraz jasnejší a pevnejší a 2 neho vyplývali práva a povinnosti",' ktoré si pápeži predtým natoľko neuvedomovali. Práva rímskeho pápeža sú neobyčajne
- ee rozsiahle: vo vnútri cirkvi má právo zosadiť alebo absolvovať biskupov, vy-néšať zákony platné pre celú cirkev, spravovať všetky cirkevné majetky. Vo vzťahu k panovníkom má pápež právo zosadiť ich (aj cisára) a rozviazať poddaných od prísahy vernosti voči nim. Pri presadzovaní reformných myšlienok sa Gregor VII. nepostavil hneä proti laickej investitúre,' ale vystupoval proti simónii a porušovaniu celibátu. Na pôstnych synodách (v r. 1074 a 1075) obnovil a zostril nariadenia sv. Leva IX. a Mikuláša II. Tieto nariadenia zdôraznil aj tým, že vyslal do jednotlivých krajín svojich legátov, aby dozerali na ich uskutočnenie. Vo Francúzsku a Nemecku, ba aj v iných krajinách narazil na húževnatý odpor, ale neustúpil vo svojich snahách a napokon predsa len presadil zákon^o celibáte. Pre začiatok Gregorovho pontifikátu je charakte_risti^c.k_á__i. 5alšia_jskutočnosť. Pápež tak ako ostatní súčasníci nepokladal odlúčenie východnej cirkvi za Michala Cerulária za" definitívne a uvažoval o tom, že sa mu podarí odstrá- ' niť schizmu, keá vyzve západných panovníkov na vojenskú výpravu proti seldžu-ckým Turkom, ktorí ohrozovali byzantského cisára Michala VII. Vojvodovia Got-tfried Lotrinský a Amadeus Savojský, markgrófka Matilda Toskénska i jej matka a cíalší sa začali chystať na výpravu, na ktorej sa chcel osobne zúčastniť aj Gjregor VII. Obrátil sa však na mladého nemeckého kráľa Henricha IV., aby i jeho požiadal o radu a pomoc. Energicky vystúpil proti Róbertovi Guiscardovi, ktorý útočnými plánmi proti Byzancii ohrozoval podujatie. Vojenská výpreva sa však neuskutočnila pre rivalitu zúčastnených kniežat. Z Gregorových príprav je zrejmé, že spočiatku mal dôveru k mladému nemeckému panovníkovi. Závažná je cfalej skutočnosť, že Gregor VII. cítil zodpovednosť za celú cirkev a plne si uvedomoval, že musí vystúpiť aj proti kniežatám, ktoré poškodzujú spoločné záujmy. V tom bol pozoruhodný prínos Gregorovho pontifikátu pre dejiny cirkvi.
§2. Boj o i n v e s t i t ú r u . Prvý l a t e r á n s k y k o n c i l
Na pôstnej synode v roku 1075 vydal sv. Gregor VII. závažné nariadenie proti investitúre (investitúrou sa označovalo zemepánovo odovzdanie léna va zalovi). Kečfže pri biskupstvách akoby sa spájala duchovná správa so svetským lénom a panovník "investoval" (uviedol do držby) nového biskupa podaním od znakov biskupskej moci, t.j. biskupskej palice a prsteňa, zdalo sa, ako by uj panovník udeľoval aj duchovnú moc. Proti tomuto nesprávnemu chápaniu sa otvo- ý rene postavil pápež sv. Gregor VII. Investitúra umožňovala ľahký prístup k cirkevným úradom aj nehodným oso bám, preto pápež zakázal pod trestom exkomunikácie prijať od laika cirkevný úrad alebo laikom takýto úrad udeľovať. Gregorovi išlo o to, aby sa na biskup- I ské stolce a do cirkevných funkcií dostali vhodné osoby. f Investitúra v euró'pskych krajinách. Vo F r a n c ú z s k u bolo spočiatku napätie medzi pápežom a kráľom - F i l i p o m I. Pápežskí legáti zosadili niekoľko francúzskych prelátov a podarilo sa im zlomiť odpor remešského arci biskupa. Voči kráľovi však boli zdržanliví a nevyhlásili hne<5 cirkevné tresty, takže nenastala otvorená roztržka.
- 89 -
Osobitný postoj zaujal Gregor VII. voči A n g l i c k u a jeho panovní kovi V i l i a m o v i D o b y v a t e ľ o v i (1066 - 1087). Vladár totiž plne podporoval reformu duchovenstva, ale nechcel sa vzdať investitúry. Pápež skí legáti nepoužili trest exkomunikácie, pretože oceňovali panovníkov podiel na reforme duchovenstva. V U h o r s k u bol kráľom sv. L a d i s l a v (1077 - 1095), ktoré ho s pápežom spájali priateľské vzťahy. Pre občianske vojny sa však reforma uhorského duchovenstva nemohla uskutočniť za čias sv. Ladislava. V 1 1 . sto ročí boli v Uhorsku ženatí kňazi, ba vyskytovali sa i prípady ženatých bisku pov. Je možné, že tu nešlo len o mravný úpadok západnej cirkvi, ale aj o bez prostredný vplyv východnej cirkvi. Prví uhorskí králi boli totiž v úzkych kon taktoch s Byzanciou. V Uhorsku sa udržali dlhý čas grécke kláštory. Pri usku točňovaní cirkevnej reformy spočiatku uhorskí biskupi naliehali, aby kňazi žili v zákonnom manželstve. Až ostrihomská synoda z roku 1 1 1 2 si osvojila na riadenia sv. Gregora VII. proti kňazskej ženbe a kráľ K o 1 o m a n (10951114) včlenil ustanovenia synody do štátnych zákonov. C h o r v á t s k o a D a l m á c i a sa osamostatnili, odlúčili sa od Byzancie a boli v spojení s pápežom Gregorom VII. V R u s k u vládol kyjevský knieža a udržiaval kontakty s Rímom.
D i m i t r i j
I z j a s l a v
Do D á n s k a , ktoré sa po prijatí kresťanstva už za Alexandra II. na chádzalo v spojení s Rímom, posielal Gregor VII. listy kráľovi S v e n o v i E s t r i t h s o n o v i , ktorý chcel v krajine zriadiť arcibiskupstvo. Sv. Gregor VII. bol naklonený tejto myšlienke, ale nepodarilo sa ju uskutočniť za života tohto panovníka. S Č e c h a m i udržiaval sv. Gregor VII. kontakt hlavne vo veci sporov medzi pražským a olomouckým biskupom. Vzťahy medzi pápežom a V r a t i s l a - v .o m II. boli spočiatku veľmi dobré, no zhoršili sa po zosadení Henricha IV. ktorého Vratislav II. podporoval. II.
V P, o ľ s k u pápež exkomunikoval roku 1079 kráľa B o l e s l a v a S m e 1 é h o pre zavraždenie krakovského biskupa sv. Stanislava.
Sv. Gregor VII. bol v diplomatických stykoch aj s byzantským cisárom M i c h a l o m VII. napriek tomu, že cirkevný rozkol medzi Východom a Zápa dom trval naáalej. . . ■,/ Sv. Gregor VII. a Henrich IV. Spočiatku sa vzťahy medzi sv. Gregorom VII, a Henrichom IV. vyvíjali priaznivo. Nemecký panovník však aj po vydaní závažných nariadení proti laickej investitúre, investoval v roku 1075 milánskeho arcibiskupa. Vtedy pápež poslal Henrichovť IV. (8. decembra 1075) ultimátum a pohrozil mu exkomunikáciou v prípade, že bude pokračovať v obsadzovaní bis kupských stolcov. V nasledujúcom roku zvolal Henrich IV. synodu do Wormsu, na ktorej sa zúčastnilo okrem mohučského a trevírskeho metropolitu 24 biskupov. Synoda vyhlásila 24. januára 1076, že Gregora neuznáva za hlavu cirkvi. Pápe žovi odoslali potupný list; adresovali ho "Hildebrandovi, nie - pápežovi". K wormskému uzneseniu sa pridal aj lombardský episkopát na synode v Piacenze. Gregor VII. na pôstnej synode v Ríme exkomunikoval Henricha IV. v prítomnosti jeho matky, ktoré bola oblečené do rehoľného rúcha. Henrich bol týmto aktom
- 90 pozbavený vlády a pápež rozviazal poddaných od poslušnosti voči ne:uu. Nemecké... stavy sa postavili na stranu pápeža a v októbri 1076 na ríšskom sneme v Tribure rozhodli, že Henrich je dočasne pozbavený vlády a kecT do roka nedosiahne stiahnutie exkomunikácie, stratí korunu definitívne. Sv. Gregor VII. zasiahol aj proti odbojným biskupom; časť bola suspendovaná, Časť exkomunikovaná. Canossa. Nemecké stavy pozvali pápeža do Nemecka. Gregor sa vybral do Hornej Itálie, kde sa mali dostaviť nemecké kniežatá, aby ho previedli cez Alpy. Ešte skôr než prišiel do severnej Itálie očakávaný sprievod, objavil sa Henrich IV. s ozbrojenou družinou. Pápež sa stiahol do Apenín a uchýlil sa do pevnosti Canossy (južne od Parmy), ktorá patrila grófke íiatilde. Okrem Matildy sa tam zdržiavala aj gro'fka Adelaida Turínska a clunyjský opát Hugo. Henrich nezaútočil na pevnosť, ale posielal pápežovi ponížené listy a sľuboval, že splní všetko, čo sa bude od neho požadovať. Gregor zostal neoblomný. Dňa 28. januára 1077 sa však Henrich objavil pred bránou pevnosti v kajúcom rúchu. Obidve grófky boli dojaté Henrichovou kajúcnosťou a naliehali na Gregora, aby ho prijal na milosť. Sv. Gregor VII. rozväzoval. Ako kňaz nemohol odmietnuť kajúcnika, ktorý prejavoval znaky ľútosti. Ako vynikajúci znalec ľudí si jasne uvedomoval, že sa nedá dôverovať mužovi, ktorý len nedávno ú-skoČným spôsobom proti nemu intrigoval a teraz ponúka podrobenie sa. Navyše ako skúsený politik vybadal, že sa dopustí vážnej chyby, keá prijme Henricho-vu ponuku. Nakoniec zvíťazil u sv. Gregora VII. postoj kňaza: Henrichovi udelil absolúciu a ten prisľúbil a potvrdil prísahou, že splní pápežove požiadavky. Nato sv. Gregor oznámil nemeckým stavom priebeh udalostí v Canosse. Vtedy sa situácia zmenila tak, ako to očakával. Z nemeckých kniežat, ktoré sa predtým ochotne pridali na stranu pápeža, sa stali odporcovia. Nemecké stavy si totiž už v marci 1077 zvolili nového kráľa / R u d o l f a Š v á b s k e h o . Nový nemecký panovník bol ochotný zrieknuť sa investitúry cirkevných lénnikov. Pápež predbežne zachoval neutrálne stanovisko a len potom, kecí Henrich nedodržal dané sľuby, priklonil sa na stranu Rudolfa a Henricha znova exkomunikoval. No pomery v Nemecku sa vyvinuli inak; Henrich porazil v boji Rudolfa , (r. 1080) a čoskoro si získal aj verejnú mienku. Na synode v Brixene, na ktorej sa zúčastnili nemeckí a lombardskí biskupi, Henrich dosiahol Gregorovo zosadenie a podnikol vojenskú výpravu do Itálie, aby vyhnal z Ríma sv. Gregora VII. a ustanovil protipápeža - ravenského arcibiskupa Wiberta ako Klementa III. Na jar 1083 zastal pred bránami Večného mesta, v marci 1084 sa zmocnil sv. Petra a dobyl pevnosť "civitas Leonina". Gregor VII. sa uzavrel v Anjelskom hrade. Dňa 24. marca 1084 bol protipápežtKlement III.' intronizovaný v chráme sv. Petra a 31. marca prijal Henrich z jeho rúk cisárslcu korunu. 0 niekoľko týždňov po korunovácii (21. mája) Henrich opustil Rím, lebo sa dopočul, že sa blíži Ro'bert "Guiscard so silným vojskom. Normani síce vyslobodili pápeža Gregora, ale neľútostne spustošili Večné mesto. Rimania obrátili svoj hnev proti sv. Gregorovi, takže musel odísť s Normanmi a 25. mája 1086 zomrel v Sa-lerne so slovami: "Dilexi iustitiam, et odio habui iniquitatem, propterea morior in exilio". v • '"""' s<1*" as>««»xM-v}sV ^tKÍ^ôt* ....,:... . Gregorovi nástupcovia. Neúprosný boj" o investitúru pokračoval aj za Gre gorových nástupcov. Po smrti sv. Gregora sa každý zdráhal prijať pápežský úrad. Kardináli dvakrát zvolili opáta Dezidera z Monte Cassina, ale ten až po tretej voľbe prijal meno V i k t o r III. (1086 - 1087). Takmer polovica Večného
- 91 mesta bola v rozvalinách. Predčasné smrť nedovolila Viktorovi znova budovať Rím a pokračovať v závažnom diele svojho veľkého predchodcu. Za pápeža bol potom opäť zvolený benediktín-prior z Cluny, ktorý si dal meno 'U r b_a_n II. (1088 - 1099). Kým za krátkeho pontifikátu Viktora III. mal protipápež Klement III. početných prívržencov, pápež bi. Urban II. postupne nadobudol prevahu, napriek tomu, že sa poväčšine zdržoval u Normanov a vo Francúzsku; samotný Rím mal v rukách Klement III. Pápež Urban II. vydal cíalšie nariadenia proti simónii a laickej investitúre. Francúzskeho 'kráľa Filipa I. exkomunikoval (r. 1095), pretože vyhnal svoju manželku a chcel si vziať inú, už vydatú ženu. V Španielsku sa podarilo roku 1085 vytlačiť Maurov z bývalého hlavného mesta Toleda. Pápež vymenoval toledského arcibiskupa za španielskeho prímasa. Auto rita Urbana II. stúpla pri organizovaní prvej križiackej výpravy, ktoré opäť zjednotila kresťanský svet okolo pápeža, pričom jeden prúd križiakov pomohol Urbanovi II. vyhnať z Večného mesta protipépeža Klementa III. Henrich IV. sa takmer úplne zabudnutý zdržiaval v hornej Itálii, hlavne vo Verone, a bojoval proti oddielom grófky Matildy, ktorá zostala verné pravému pápežovi a podpo rovala jeho snahy. Roku 1089 sa vydala za Velfa Bavorského a získala ho pre záujmy Sv. Stolice. Henrich IV. sa až v roku 1097 neslávne vrátil do Nemecka. Podarilo sa mu potlačiť vzburu staršieho syna Konráda, ale mladší syn Henrich sa tiež odklonil od otca, zajal ho a donútil k abdikácii. Čoskoro potom Hen rich IV. zomrel. Po Urbanovej smrti sa dostal na pápežský stolec cíalší benediktín - P a s-c h a 1 II. (1099 - 1118). Za jeho dlhého a vcelku pokojného pontifikátu sa Večné mesto začalo zotavovať zo spustošenia predchádzajúcich desaťročí a roz prúdila sa v ňom_Čulá stavebná činnosť. Vybudovali sa viaceré románske bazi liky a interiéry rímskych kostolov dostali novú výzdobu. Pápež Paschal II. kráčal v šľapajach svojich predchodcov. Vo Francúzsku sa mu podarilo presadiť nový spôsob pri obsadzovaní biskupských stolcov. Panovník sa zriekol starého spôsobu odovzdávania biskupskej paľice a prsteňa, a za to dostal právo kano nicky zvolených cirkevných hodnostárov potvrdzovať a udeľovať im majetky do léna. V Anglicku Viliam Ryšavý, nástupca Viliama Dobyvateľa, neuznal Urbana II., ba vyhnal aj sv. Anzelma, canterburského arcibuskupa, ktorý J=í3 usiloval presadzovať reformné idey sv. Gregora VII. Sv. Anzelm sa po kráľovej smrti vrátil, ale Henrich I. ho znova vyhnal, pretože nechcel prijať biskupskú palicu a prsteň z jeho rúk. Roku 1103 sa canterburský arcibiskup druhý raz vrátil a začali rokovania, ktoré sa skončili podobnou dohodou ako vo Francúzsku ( v r. 1106). Aj uhorský kráľ Koloman sa zriekol laickej investitúry na synode v Guastale (r. 1106). Nemecký panovník Henrich V. však nebol ochotný zrieknuť sa svojich nárokov, hoci spočiatku, keá potreboval pápežovu pomoc, nešetril sľubmi. Paschal II. sa rozhodol.dokončiť úporný zápas o investitúru. Roku 1 1 1 1 prišiel Henrich V. do Ríma, aby prijal z jeho rúk cisársku korunu. Pápež navrhol na rímskej synode, aby sa nemeckí biskupi zriekli svetskej mbci, čím by investitúra stratila opodstatnenie. Nemeckí biskupi pápežov návrh rozhodne zamietli a Henrich V. zajal Paschala II. V Sutri po dvojmesačnom nátlaku od neho vymohol privilégium, že môže udeľovať investitúru, ked" bude cirkevný hodnostár kanonicky a bez simónie zvolený. Po korunovácii Henrich opustil Rím a pápež na lateránskej synode odvolal vynútené privilégium. Cisár najprv musel urobiť poriadok v Nemecku, kde vznikli nepokoje, ale potom tiahol po druhý raz do Itálie. Paschal II. pred ním odišiel z Ríma. Neskôr sa síce vrátil do Večné ho mesta, ale zakrátko zomrel.
- 92 Na jeho miesto zvolili kardináli G e 1 á z a II. (1118 - 1119), bene diktína z Monte Cassino. Pred cisárom sa utiahol do Geety a ked" ho Henrich V. i tam obliehal, odišiel do Cluny, kde Čoskoro zomrel; jeho pontifikát trval necelý rok. Wormský konkordát. Podľa starobylého zvyku, že voľba nového pápeža sa koná tam, kde posledný pápež zomrel, kardináli sa zišli v benediktínskom klá štore v Cluny. Nezvolili váak ďalšieho benediktína, ale viennenského arcibis kupa, talentovaného diplomata, ktorý pochádzal z popredného rodu; po zvolení za pápeža prijal meno K a 1 i x t II. ( 1 1 1 9 - 1124). Nový pápež vykonal okružnú cestu po Francúzsku, potom zvolal koncil do Remeša a pozval aj Henrícha V. Nakoľko cisár požadoval predbežnú schôdzu s pápežom, dohodli za miesto stretnutia Iňouzon. Kecí pápež videl, že cisár prichádza s veľkým vojskom, odi šiel ešte pred rozhovorom s ním. .Remešský koncil exkomunikoval Kenricha V. i protipápeža Gregora VIII. Kalixt II. prešiel do Itálie a odstránil protipépeža (r. 1121). V Nemecku medzitým vypukla občianska vojna. Pápež vyslal dvoch kardinálov do Nemecka. Vo Wormse sa stretli s cisárom a uzavrejLi s ním dohodu, ktorá sa v cirkevných dejinách uvádza ako worniský konkordát (r. 1122). Konkodát má tieto dve závažné zložky: 1)"PrGeceptum Henrici imperatoris", na základe ktorého sa cisár zrieka
investitúry.biskupskou palicou a prsteňom, uznáva slobodu biskupských volieb a vysviacok a vráti cirkvi všetky zábrane majetky; 2)"Privilégium Calixti" priznáva cisárovi právo dozerať na voľbu cirkev
ných hodnostárov, schvaľuje jeho prítomnosť a prípadné rozhodovanie v sporoch pri voľbách; investitúru môže udeľovať žezlom, a to v Nemecku pred biskupskou vysviackou, inde až po vysviacke. Wormským konkordátom sa skončil päťdesiatročný neúprosný boj o laickú in vestitúru. Cirkev tu mala na zreteli svoje závažné poslanie: starosť o ľudské duše. Aby toto poslanie mohla plniť, nevyhnutne potrebovala biskupov - duchov ných pastierov, nie ríšskych vazelov. Prvý lateránsicy koncil. Po zakončení zdĺhavého boja o laickú investituru zvolal pápež Kalixt II. do Ríma koncil. V cirkevných dejinách je známy ako Frvý lateránsky koncil (r. 1123) a deviaty všeobecný ^nem; išlo tu o prvý koncil, konaný na Západe a prvý všeobecný snem zvolaný pápežom (všetky predchádzajúce koncily zvolali cisári). Lateránsky koncil slávnostne potvrdil wormský konkordát a vydal viaceré nariadenia o reforme cir^ví7~~Obnovrr~8taršie nariadenia proti simonii a porušovaniu celibátu; manželstvo klerikov, ktorí mali vyššie svätenia, vyhlásil za neplatné. Koncil upevnil moc bisku pov, podriadil ich právomoci archidiakonov a archipresbyterov a zrušil exempcie kláštorov, V záujme verejnej mravnosti zakázal manželstvá medzi príbuz nými. Niektoré nariadenia Prvého lateránskeho koncilu sa týkali verejného blaha; patrí medzi ne napríklad exkomunikácia falšovateľov peňazi. Všeobecný snem vydal cfalej presné úpravy pre "Boží mier" (Treuga Dei); ustálil povinné prímerie, v ktorom boli zakázané všetky bojové akcie, počas celého adventu a Veľkého pôstu, ako aj každý týždeň od stredy do pondelka. Z rozhodnutia snemu bojujúce strany museli rešpektovať neutralitu posvätných miest a osôb.Koncil veTíovál pozornosť aj križiackej výprave. Zdôraznil pritom, že križiacky sľub treba splniť čím skôr. účastníkom križiackej výpravy sa priznali rozlič-
-93"né pri vi lé giá , napr. duc hovné výhody (úpl né odpus t ky, ktor é v t om čas e bol i jediné svojho druhu) a časné výhody (mejetok križiaka bol pod ochranou cirkvi a majetkové spory križiakov riešil cirkevný s ú d ) .
§ 3i
P r e c h o d n á k r í z a p á p e ž s t v a v p o l o v i c i 12. s t o r o č i a . D r u h ý l a t e r á n s k y k o n c i l
V zdĺhavom boji o cirkevnú reformu zosilnela duchovná moc pápežstva. Hoci v polovici 12. storočia muselo pápežstvo prekonať dve krízy, jeho vedúca úloha v kresťanskom svete zostala zachovaná. Po smrti Kalixta II.vznikla nepriaznivá situácia a zdalo sa, že pápežstvo sa vráti do neblahých čias 10. storočia. V Ríme boli dve strany, ovládané mocnými rodinami Frangipaniovcov a Pierleoniovcov. Každá strana mala vlastného kandidáta na pápežský trón, Frangipaniovci chceli presadiť Honoria II., avšak kardináli zvolili nestranného Celestína II. Kým spievali po pápežskej voľbe hymnus Te De um, vtrhli do konkléve ozbrojenci a chceli dosadiť Honoria II. Honorius za tejto situácie nechcel prijať pápežský úrad. Spor trval päť dní, až napokon sa Celestín II. kandidatúry vzdal a Honorius nastúpil na pápežský trón. Pápež H o n o r i u s II. (1124 - 1130) si počínal vcelku dobre. Podarilo sa mu urovnať spory vo viacerých európskych krajinách: v Nemecku (zvolenie Lotara proti Konrádovi Hohenštaufovcovi), v Anglicku, vo Francúzsku i na Sicílii. Dvojitá voľba pápeža. Po Honoriovej smrti sa kardináli rozdelili a vyko nali pápežskú voľbu takmer súčasne na dvoch miestach v Ríme (14. februára 1130). Prívrženci strany Frangipaniovcov tvorili "sanior pars" posvätného kolégia. Bolo tu 14 kardinálov, medzi nimi takmer všetci kardinéli-biskupi. Stúpenci strany Pierleoniovcov mali v zhromaždení 24 kardinálov, ale len jed ného kardinála-biskupa. Prvá skupina zvolila I n o c e n t a II. (1130 -1142), druhá A n a k l é t a II. (1130 - 113S). Anaklétovi sa podarilo zmocniť sa vlády v Ríme. Inocent II. ušiel najprv do Pisy a potom do Francúzska. V kresťanskom svete sa dostalo väčšieho uznania Inocentovi II. Hlásili sa k nemu Francúzsko, Nemecko, Anglicko, časť Španielska a Itálie. Bola to najmä zásluha sv. B e r n a r d a z Clairvaux (Clara Vallis), ktorý mal v tom Čase obrovskú autoritu v kresťanskom svete a presvedčil nielen francúzske duchovenstvo, ale aj cisára L o t a r a II. (1125 - 1137) a duchovenstvo,ktoré sa zúčastnilo na sneme v Pise. Inocenta II. podporoval Čalej sv. N o r b e r t , magdeburský arcibiskup a zakladateľ premonštrátov. Anaklét II. sa ■ opieral najmä o normanského vojvodu R o g e r a II., ktorému dal za manželku svoju sestru Alberiu a prepožičal mu titul sicílskeho kráľa. Anaklét sa udržal v Ríme až do svojej smrti. Lotar II. prišiel s vojskom na pomoc Inocentovi II., zmocnil sa Večného mesta a Inocent II. ho korunoval za cisára v La-teréne. Po odchode cisára však Inocent musel opustiť Rím; vrátil sa v roku 1137, ale pevnejšie sa tu mohol usadiť až v nasledujúcom roku. Anakléta II. uznávala okrem Sicílie aj časť Španielska a južné Francúzsko. Roger II. dal dokonca zvoliť aj Anaklétovho nástupcu (r. 1138), Viktora IV., ale ten sa po dvoch mesiacoch podrobil Inocentovi II.
- ice -
Kapitola II.
KRIŽIACKE HNUTIE
§1. V z n i k
k r i ž i a c t v e .
P r v á
v ý p r a v a
Vznik križiactva. Od čias Konštantína Veľkého sa stala Sv. Zem, ktorú po svätil Spasiteľ svojím životom a obeťou na Golgote, cieľom mnohých pútnikov. Púte do Sv. Zeme neprestali ani vtedy, keá Arabi obsadili Palestínu (r. 637 dobyl Omar Jeruzalem). Arabi sa správali spočiatku voči kresťanským pútnikom tolerantne; Jeruzalem aj mohamedáni uznávali za sväté mesto. Nielen dynastia Uaméjovcov z Damasku (661 - 744), ale aj dynastia Abbásovcov z Bagdadu (750 -,258) dovolila pútnikom navštevovať sväté miesta. Hárún al Rašíd dokonca poslal Karolovi Veľkému kľúče od Božieho hrobu. Situácia sa zhoršila za káhirskej dy nastie Fatimidov (od r. 971): kalif Kakim začal roku 1009 prenasledovať kresťa nov. V samotnom Jeruzaleme zrúcali mohamedáni starobylý chrám Božieho hrobu. Za byzantského protektorátu (za vlády cisárov Nikefora Pokasa, Zemiscesa a Kon štantína Konomacha) prenasledovania utíchli a v rokoch 1027 - 1048 bol chrám Božieho hrobu znova vybudovaný. Nové prenasledovanie vypuklo za tureckej dynas tie Seldžukovcov, ktorí prišli z Kapodócie, obsadili v roku 1071 Arménsko, po razili byzantského cisára fiomanusa Diogenesa a roku 1076 zaujali Jeruzalem. Je možné, že nepriateľský postoj voči kresťanom bol pomstou za vytláčanie mohanedánov zo Sicílie a zo Španielska. Správy o prenasledovaní kresťanov na Blízkom východe prenikli do Ríma a pápeži začali uvažovať o ochrane pútnikov do Sv. Zeme. Už sv. G r e g o r VII, sa vážne zapodieval plénom, že podporí byzantského cisára v boji proti Turkom a bude chrániť jeruzalemských pútnikov. Svoj zámer však nemohol uskutočniť, pretože bol zaujatý neúprosným bojom o investitúru. Za pontifikátu U r b a -n a II. žiadal byzantský cisár A l e x i o s I. Komnenos pomoc proti Turkom. Pustovník P e t e r A m i e n s k ý strhujúcim spôsobom opísal v kázňach utrpenie pútnikov v Palestíne. V západnom kresťanskom svete vzniklo veľké roz horčenie a účastníci na snemoch v Piacenze (r. 1095) a najmä v C l e r m o n t e (r. 1096) sa po reči pápeža Urbana II. spontánne rozhodli ("Boh to chce!") usporiadať vojenskú výpravu s cieľom znovudobyť sväté miesta. Na znak svojho rozhodnutia si pripli na pravé rameno červený kríž (odtiaľ pomenovanie "križia ci"). Účastníkom križiackej výpravy pápež udelil odpustky, t.j. odpustil im pokánie či pokuty za vyspovedané hriechy. Prvá križiacka výprava. Myšlienka križiackej výpravy zjednotila kresťanský svet okolo pápeža. Rytieri zo všetkých krajín sa mali zísť v Carihrade. SkČr však, než sa poschádzali, nastúpili na cestu do Sv. Zeme zástupy sedliackeho ľudu pod vedením eremitu Petra Amienského, ktorý o sebe tvrdil, že je jeruzalem ským pútnikom. Boli to neusporiadané davy bez disciplíny a náležitého zásobova nia. Tiahli starou Podunajskou cestou a poväčšine rsbovali a prenasledovali Ži-
- 1C9 dov. Uhorský panovník Koloman rozprášil niektoré húfy na západnom Slovensku. Zvyšky tejto neorganizovanej výpravy boli nakoniec zničené v kale j Xzii. Neskôr sa vydala na cestu v ý p r a v a r y t i e r o v zo západných krajín. Panovníci sa však na nej nezúčastnili pre boje o investitúru. Účastníci prvej výpravy, ktorí sa uberali do Carihradu cestami pri Dunaji i locíami po mori, boli zapálení neobyčajným nadšením, preniknutí zvláštnym odhodlaním polo žiť i vlastné životy, no vyskytli sa u nich aj sklony k ukrutnosti. V máji roku 1097 boli už štyri armády križiakov v Carihrade. Tam však po vstali prvé ťažkosti a nedorozumenia s cisárom Alexejom Komnenom. Križiaci boli nemilo prekvapení, keá od nich žiadal lénnu prísahu. Cisár zasa nerád videl, že niektorí účastníci, najmä Normani pod vedením Bohemunda, majú v úmysle ponechať si dobyté územia. Križiacke vojská po veľkých útrapách a značných stratách dosiahli určité úspechy. Dobyli Anatóliu a Sýriu a prenikli k Antiochii. Roku 1099 padol do ich rúk Jeruzalem. Križiaci na dobytom území zriadili malé feudálne latinské štáty podľa západného vzoru. V Antiochii založili kniežatstvo pod vládou Nor-mana B o h e m u n d a , syna Róberta Guiscarda. V edesskom kniežatstve sa ujal vlády B a l d u i n B o u i l l o n . s k ý , brat Gottfriedov. V Jeruzaleme zriadili kráľovstvo, ktorého prvým panovníkom sa mal stať lotrinský knieža Gottfried B o u i l l o n s k ý - Gottfried však odmietol kráľovský titul,pre tože nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ nosil tŕňovú. Používal len čestný titul "Strážca Božieho hrobu". Po niekoľkých mesiacoch Gottfried zomrel a prvým jeruzalemským kráľom sa stal jeho brat Balduin. Križiaci zorganizovali zorganizovali latinskú hierarchiu s patriarchátmi v Jeruzaleme a v Antiochii, hoci sa v Sýrii a v Palestíne udržali zvyšky ortodoxných kresťanov i východná hierarchia. Rozdrobenie dobytého územia na léna .podľa západného vzoru naznačovalo,že si vodcovia križiakov neuvedomili naliehavú potrebu skoncentrovania všetkých síl - vládnúcej i vojenskej - v jednej pevnej ruke. Len jednotný a dobre orga nizovaný štát mohol čeliť stálemu náporu vonkajších nepriateľov. Križiaci si takto sami zavinili, že sa latinské štáty na Blízkom východe dlho neudržali. A nebolo "to iba vonkajšie nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo ich existenciu. Pri stupovali k tomu i zárodky vnútorného rozkladu: nedostatok schopnosti prispô sobiť sa novým klimatickým pomerom; pestré zmes rozličných národností, ktoré v Palestíne našli svoj nový domov a niekedy ťažko hľadali spôsoby vzájomného spolužitia a konečne vznik tzv. P a u l l á n o v , miešaného obyvateľstva, ktoré bolo celkom zmäkčila až zbabelé. Islamskí historici pozerajú na križiacke výpravy ako na dobyvačné vojny. Zabúdajú, že ani Arabi, Egypťania a Seldžuci nemali právo na Palestínu a násilné zaujatie tohto územia nebolo tiež ničím iným ako dobyvačnou vojnou. Tak, ako mohamedáni boli presvedčení pri svojej expanzii a dobývaní okolitých krajín, že vedú "svätú" vojnu a boj proti neveriacim pokladali za vec samozrejmú a oprávnenú, ani kresťanskí rytieri nepochybovali o spravodlivosti križiackych výprav, ktorých cieľom bolo znovuzískanie Sv. Zeme pre kresťanstvo.
- 110 -
§2.
R y t i e r s k e
r e h o l e
Cirkev prenikla počas stredoveku celý súkromný i verejný život. Sila dovekého spiritualizmu ovplyvnila aj vtedajšie rytierstvo, takže sa mnohí slušníci tohto stavu chopili nielen meča na dobytie Sv. Zeme, ale zložili hoľné sľuby a tým podmienili vznik rytierskych reholi. Križiacke výpravy bezprostredný impulz pre ich zrod.
stre prí re dali
Templéri. Roku 1 1 1 9 francúzsky rytier H u g o de Payens (+ r. 1136) zlo žil spolu s cfalšími ôsmimi francúzskymi rytiermi rehoľné sľuby. Toto nové spo ločenstvo sa okrem zachovávania sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti podujalo na úlohu chrániť pútnikov na ceste z Jaffy do Jeruzalema. Tretí jeruzalemský kráľ B a 1 d u i n II, ich umiestnil vo svojom paláci, v tzv. Šalamúnovom temple, a tak sa im dostalo pomenovania "templéri". Myšlienka ochrany pútnikov nebola úplne nová. Už v 11. storočí existoval na kalom sv. Bernsrce slávny hospic, ktorý založil sv. Bernard z Kenthonu, a tiež v Teupasciu na ceste cez Apeniny smerom k Večnému cestu účinkovalo špitélske bratstvo. Jeruzalemskí templéri spočiatku žili ako rehoľní kanonici. Roku 1128 sa zakladateľ a majster bratstva zúčastnil na sneme v Troyes, kde spoločenstvo templérov schválili. Snem poveril sv. B e r n a r d a z Clairvaux, aby preň vypracoval stanovy. Svätec zostavil stanovy rytierskej rehole a v ich úvode povzbudzoval rytierov svojich čias, aby do nej vstúpili. Okrem toho pre veľmaj stra Kuga napísal knižočku "De laude novse militiae", ktorá mu veľmi prospels na propagačnej ceste po západe. Podiel cistercitu na založení templárskej rehole pripomínala biela farba templérskeho odevu. Templéri nosili biely plášť s červeným osemhrotým krížom na ľavej strené (na prsiach). Definitívny štatút dostali (r. 1139) od pápeža Inocenta II. Rehoľa sa delila na tri triedy: rytie rov, ktorí zachovávali celibát, ale nemali kňazské svätenie (spomedzi nich bol volený veľmajster), kaplánov a jednoduchých bratov, ktorí slúžili v zbrani alebo sa starali o chorých. Pápež Inocent II. svojou bulou "Omne dátum optimum" prijal templársku rehoľu do osobitnej ochrany Sv. Stolice. Sídlo veľmajstra templérov bolo spočiatku v Jeruzaleme, od roku 1291 na Cypre a napokon v Paríži. Rehoľa templárov sa šírila neobyčajne rýchlo a dosiahla najväčší rozkvet v 13. storočí. Organizačne sa členila na provincie, riadené krajinským komtu-rom (veľkopreceptorom), ktoré pozostávali z niekoľkých komend na čele s majstrom. Okolo roku 1230 prišli templári aj do českých krajín, kde založili česko-moravsko-rakúsku provinciu. Krajinský komtur tejto provincie sídlil od roku 1240 v komende u sv. Vavrinca v Prahe. Templári krvácali aj v bitke pri Lechnici roku 1241, v ktorej zvíťazilo omnoho početnejšie vojsko Tatárov. Rehoľu templórov zrušil avignonský pápež K l e m e n t V. na všeobecnom sneme vo Vienne pri Lyone (1311 - 1312) na nátlak francúzskeho kráľa Filipa Krásneho. Vedúcich predstaviteľov rehole, veľmajstra J a k u b a M o l a y a a veľkopreceptora Normandie Q u i d a, upálili v Paríži (12. marca 1314). Časť rehoľného majetku prešla do vlastníctva johanitov. Zvyšky templárov sa u-držali v Portugalsku, kde sa nazývali Kristova rehoľa. V priebehu stáročí sa
- 111 -
vynárali okolo zaniknutej rehole rozličné dohady, ústne tradície a miestne po vesti; mnohé miesta aj na S l o v e n s k u sa pokladajú za starobylé templárske šidla (Oravský Podzámok, Ilave, Ružomberok, Piešťany a iné). Johaniti (Ordo Sancti Joannis Hierosolimit3ni). Reholi templérov sa pri spôsobilo staršie bratstvo johanitov, ktorého založenie súvisí so starobylým jeruzalemským špitálom. Okolo roku 1070, teda ešte pred prvou križiackou výpra vou, zriadili tento špitál obchodníci z Amalfi. Zasvätili ho sv. J á n o v i A l m u ž n í k o v i (jeho ostatky sú uložené v bočnej kaplnke dómu sv. ííartina v Bratislave). Neskôr dostal špitál nové zasvätenie - sv. J á n o v i K r s t i t e ľ o v i . Po prvej križiackej výprave nadobudol dobročinný ústav mimoriadny význam a pod správu ho prevzala spoločnosť j'ohanitov. Jej prvým maj strom bol G e 'r h a r d (+ okolo r. 1120). Jeho nástupca R a y m u n d de P u y (1120 - 1160) dal spoločenstvu regulu, v ktorej sa zdôrazňuje najmä sta rosť o chorých. V tom čase nemalo bratstvo rytierov, len kňazov a bratov. Jo haniti sa nezamerali iba na jeruzalemských pútnikov, lež zakladali áalšie špi tály vo Francúzsku a v italských prístavných mestách. Od pápežov dostali pri vilégiá exempcie a príkladnou starostlivosťou o chorých si čcskoro získali vše obecnú vážnosť. Roku 1137 pristúpila k starostlivosti o chorých aj povinnosť brániť so zbraňou v ruke hranice, a tak sa spoločnosť pretvorila na rytiersku rehoľu, ktoré mala tak ako templári tri tiedy: rytierov, kaplánov a jednodu chých bratov. Starosť o chorých pripadla slúžiacim bratom. Stanovy, ktoré sa opierajú o regulu sv. Augustína, dostala rehoľa okolo roku 1155. Veľmajster johanitov sídlil spočiatku v Jeruzaleme, od roku 1291 na Cypre, od roku 1310 na Rodose a od roku 1530 na ostrove Malte. Johaniti sa odvtedy na zývali aj maltézski rytieri (Ordo Melitensium). Doma nosili johaniti čierny plášť s bielym krížom, v poli červený kabát s bielym krížom. Johaniti sa usadili v Čechách už v rokoch 1156 - 1159, a to pri kostole Matky Božej na Kalej . Strane v Prahe (pod reťazou), značne sa rozšírili a mali celý rad komend, kon ventov a duchovných správ. Rehoľné domy johanitov boli ej v bývalom Uhorsku. Nemeckí rytieri (Ordo equitum Teutonicorum). Rehoľa nemeckých rytierov vzi šla z rehole johanitov tým spôsobom, že sa od jeruzalemského špitála odlúčilo nemecké špitálske bratstvo. Po strate Jeruzalema (r. 1187) vzniklo podobné brat stvo v Akkone, kde malo na starosti chorých v tamojšom pútnickom špitále. Roku 1190 boli nemeckí rytieri prijatí do ochrany vojvodu F r i d r i c h a Š v ábs k e h o, v nasledujúcom roku so súhlasom pápeža Klementa III. sa stali špitálskou rehoľou a v roku 1198 rytierskou rehoľou s regulou sv. Augustína. Ne meckí rytieri sa mali starať o chorých a šíriť kresťanstvo medzi pohanmi.Stano vy o ošetrovaní chorých prevzali od johanitov, vo vojenských veciach sa riadili podľa štatútu templérov. Príslušníci rehole nemeckých rytierov nosili biely plášť s čiernym krížom. Krátko pred rokom 1200 prišli členovia rehole nemeckých rytierov do Čiech, na Moravu a do Sliezska a o čosi neskôr sa usadili aj v Rakúsku a Pruskú (r. 1226). Po páde Akkona preniesli sídlo veľmajstra do Benátok a roku 1309 do Marienburgu. Veľmajster A l b r e c h t , braniborský markgróf, prešiel roku 1525 k protestantizmu. Johaniti a nemeckí rytieri mali aj ženskú vetvu, ktorá sa venovala výlučne službe chorým.
- 112 -
Na Západe sa natoľko nehovorilo o zásluhách,- ktoré si rytierske rehole získali starostlivosťou o chorých, ale skôr o ich hrdinských činoch na bitevnom poli. Medzi rehoľami však neustávala ani žiarlivosť a vzájomná nevraživosť.
§ 3 .
K r i ž i a c k e
v ý p r a v y
v 12. a
13.
s t o r o č í
Druhá križiacka výprava (1147 - 1149). Po dobytí Jeruzalema prichádzali do Sv. Zeme stále nové posily zo západu. Roku 1101 bol zriadený štvrtý latinský štát, a to kniežatstvo v Tripolise (v Sýrii). Križiaci, ktorí sa usadili na Blízkom východe, tam šírili latinskú kultúru a stavali pevnosti podľa západného vzoru (dosiaľ sa zachovali na viacerých miestach mohutné ruiny). Pád Edessy (r. 1144) však ukázal, že drobné kresťanské štáty nemôžu klásť vážny odpor mohamedánskemu tlaku. Správa o páde Sdessy sa dostala na Západ a francúzske i nemecké krajiny zachvátila druhá silné vlna náboženského nadšenia. Pápež Eugen III., žiak sv. Bernarda z Clairvaux, a francúzsky kráľ Ľudovít VII. vyzývali rytierov do novej križiackej výpravy. Sv. B e r n a r d nadšenými kázňami získaval bojovníkov pre výpravu nielen vo Francúzsku, ale aj v Nemecku, kde prijal kríž i nemecký panovník K o n r á d III. Na druhej križiackej výprave sa okrem neho zúčastnil francúzsky panovník í u d o v í t VII., český panovník V l a d i s l á v a početné kniežatá. Prúd nemeckých a českých bojovníkov sa po prekonaní veľkých prekážok dostal do Malej Xzie, ale pri Doryleume utrpeli križiaci citeľnú porážku. Český panovník Vladisláv sa vrátil do Carihradu bez toho, aby uzrel Boží hrob, a pokračoval v ceste cez Kyjev a Krakov domov. Francúzski rytieri i Jalší križiaci zo severnej Európy, plaviaci sa po mori, pomohli por tugalskému kráľovi Alfonzovi I. oslobodiť Lisabon od nadvlády Maurov (r. 1147), ale to bol napokon jediný úspech druhej križiackej výpravy. Vo Sv. Zemi sa spo jili vojská Konréda III., íudovíta VII. a jeruzalemského kráľa 3 á 1 d u i -n a III. a pokúsili sa dobyť Damask. Ťaženie proti Damasku sa skončilo nezdarom nielen pre húževnatú obranu jeho obrancov, ale aj pre nesvornosť križiakov a zbabelosť Paullánov. Sv. Bernard na sklonku svojho života musel vypočuť mnoho trpkých výčitiek pre nezdar križiackej výpravy, ktorú propagoval. Tretia križiacka výprava (1189 - 1192). Neúspech druhej križiackej výpravy znechutil kresťanský Západ. Latinské štáty vo Sv. Zemi sa začas udržali, no ich existencia bola vážne ohrozená, keá sa stal egyptským vladárom sultán S a 1 -1 a d í n (od r. 1171). fíoku 1174 sa zmocnil Sslladín Damasku a roku 1183 rozšíril svoje panstvo aj na Mezopotámiu. Salladín bol vynikajúcim bojovníkom. Súčasníci ho chválili ako štedrého a rytierskeho vladára, veľkomyseľného voči porazeným, no isté je, že vedel byť aj ľstivý a ukrutný. V bitke pri Hettine (neďaleko Genezaretského jazera) pripravil S8lladín kresťanským vojskám zdrvu júcu porážku. Jeruzalemský kráľ G u i d o padol do zajatia. Sultán Salladín vtiahol roku 1187 do dobytého Jeruzalema a čoskoro zaujal celú Sv. Zem.Kresťanom zostali len pevnosti Tyrus, Tripolis a Antiochia.
- 113 Správa o porážke kresťanských vojsk e páde Jeruzalema znova otriasla sve domím Západu. Na výzvy pápežov Gregora VIII. a jeho nástupcu Klementa III. sa vzchopilo západné kresťanstvo k tretej križiackej výprave. Nemeckí rytieri tiahli na východ pevninou pod vedením cisára F r i d r i c h a B a r b a -r o s s u. Zvíťazili v bitke pri Konii a priblížili sa k Antiochii. Nato však cisár zahynul v rieke Salef a väčšina Nemcov sa vrátila domov. ?o mori sa plavili francúzski rytieri pod vedením kráľa F i l i p a II. a anglickí rytieri pod vedením kráľa R i c h a r d a L e v i e S r d c e , ktorý cestou dobyl Cyprus. Jeruzalemský kráľ Guido, ktorého Salladín prepustil na slobodu, obliehal prístav Akkon (kresťania ho stratili po bitke pri Kattine). Po dvojročnom obliehaní spojené križiacke vojská dobyli prístavné mesto. Nato Richard Levie Srdce uzavrel so Salladínom prímerie. Kresťanom zostal na základe tohto prí meria úzky pruh na pobreží od Jaffy k Tyru s hlavným prístavom v Akkone. Od tiaľto mohli kresťania putovať do Jeruzalema, ale bez zbraní. Na tretej kri žiackej výprave sa zúčastnili aj českí rytieri. Tretia križiacka výprava bola rozsahom najväčšia zo všetkých. Nedosiahla však pozoruhodnejšie výsledky pre ustavičné spory rytierov a kniežat. Anglický kráľ Richard Levie Srdce vynikal síce v bojoch, ale svojou netaktnosťou si zne priatelil francúzskeho panovníka Filipa II. i rakúskeho vojvodu L e o p o l da VI. Ten sa mu neskôr pomstil tak, že ho prepadol na spiatočnej ceste a vydal Kenrichovi VI., ktorý ho držal v zajatí, dokiaľ Angličania nezaplatili výkupné. Úspešne sa skončila expedícia, ktorú podnikol h e n r i c h VI. roku 1 1 9 7 z Apúlie na východ. K výprave sa pripojili cyperský a arménsky kráľ a spojené vojská dobyli Sidon a Bejrút, čím sa získalo spojenie palestínskeho pobrežia s Antiochiou. Žtvrtá križiacka výprava (1202 - 1204). Novú križiacku výpravu podnietil veľký pápež Inocent III. Benátska republika prejavila ochotu poskytnúť locístvo na prepravu križiakov, ktorí sa onedlho zhromaždili v Benátkach. Boli to po väčšine francúzski rytieri. Do Benátok prišiel roku 1201 mladý byzantský cisár A l e x i o s a prosil križiakov o pomoc. Tým nastal v križiackom hnutí i celej východnej politike nečakaný obrat. Už od 1 1 . storočia prebiehali spory medzi Benátčanmi, Byzantíncami a Normanmi o Jadran. Benátčania sa obávali, že stratia priechod z Jadranu do Stre dozemného mora. Spočiatku držali s Byzantíncami proti Normanom. Ke3 však By zantínci obsadili Korfu (r. 1149) a dokonca aj Anconu (r. 1151), spojili sa Benátky s Normanmi. Odvtedy začal narastať odpor Grékov proti benátskej repu blike. Cisár Manuel I. Komnenos dal roku 1 1 7 1 uväzniť Benátčanov, ktorí sa zdržiavali v Carihrade. Po jeho smrti (r. 1180) sa ujala vlády namiesto neplno letého Alexia II. vdova Mária Antiochijská a uplatňovala politiku priaznivejšiu pre Benátky. Komnenský princ Andronikos vyvolal revolúciu, mladého cisára Alexia zavraždili a vlády sa ujal (r. 1183) vzbúrenec. Roku 1185 násilne odstránil Andronika zať Izák a sám potom vládol do roku .1195, kedy ho brat A-lexios III. zvrhol z trónu, oslepil a uväznil. Mladému Alexiovi IV. sa podarilo uniknúť z väzenia a utiecť do Benátok, kde boli križiacke vojská. Prefíkaný benátsky dóža E n r i c o D a n d o l o využil jedinečnú prí ležitosť. Mal križiakov vo svojej moci. Zaviezol ich do Carihradu a cestou pre neho dobyli Zaru. Roku 1203 sa križiacke vojská zmocnili Carihradu, kde dosadi-
-114li na trón cisára Alexia IV. Nato sa Gréci vzbúrili a mladého cisára zavraždili, Križiaci znovu získali Carihrad a bezohľadne ho spustošili. Potom zriadili na východe latinské cisárstvo, do čele ktorého sa dostal B a l d u i n F 1 a n-d e r s k ý. Okrem Carihradu spravoval len najbližšie okolie a niekoľko ostrovov. Ďalšie drobné štáty vznikli (podľa západného vzoru) v Solúne, vo Filipéch, v Aténach a v More i. Benátčania si tiež ponechali niektoré územia. Súčasne bola ustanovená latinská hierarchia na čele s patriarchom v Carihrade, pod ktorého právomoc patrilo 22 arcibiskupstiev a 58 biskupstiev. Inocent III. nebol spokojný s tým, že Benátčania zneužili križiacke vojská. V liste kardinálovi Petrovi vyčítal križiakom násilnosti, ktorých sa dopustili pri pustošení Ca rihradu. Pápež bol postavený pred hotovú vec a nakoniec potvrdil aj nový cir kevný poriadok. Bezohľadné spustošenie Carihradu, založenie latinského cisár stva a zriadenie latinskej hierarchie značne prehĺbilo roztržku medzi západnou a východnou cirkvou a skrížilo unionistické plány pápeža. Grékom sa potom podarilo utvoriť v Malej Xzii (v Nicei) novú vládu a zvoliť nového patriarchu. Detská križiacka výprava. Neúspech štvrtej križiackej výpravy čoskoro vy volal nový extrém - križiacku výpravu detí (r. 1212). Išlo o nezmyselné podu jatie, ktoré nemalo úradné cirkevné schválenie. Dva mohutné prúdy chlapcov vo veku desať až šestnásť rokov z Francúzska a z Nemecka tiahli na juh, aby bez zbrane a bez peňazí dobyli späť Boží hrob. Zvyšky nemeckej detskej výpravy pod vedením chlapca M i k u l á š a z Kolína po útrapách na ceste dospeli do Ríma a pápež Inocent III. ich vrátil domov. Francúzske deti pod vedením chlapca Š t e f a n a z Cloyes sa dostali do Karseille, kde sa ich ujali nesvedomití námorní obchodníci. Časť lodí so "živým nákladom" stroskotala za búrky na mori, časť chlapcov predali do otroctva. Piata križiacka výprava. Pápež Inocent III. ani po neúspechu štvrtej kri žiackej výpravy neprestal oduševňovať kresťanský svet za nové podujatie. Štvrtý lateránsky koncil (r. 1215) sa zameral na prípravu novej výpravy, ktorú stanovil na rok 1217. V tomto roku pritiahli k Akkonu s vojskami uhorský kráľ 0 n d r e j II. a rakúsky vojvoda L e o p o l d VI. Vo vojsku Ondreja II. boli aj bojovníci z horného Uhorska. Ondrej II. sa po trojmesačnom pobyte v Palestíne vrátil domov. Nemeckí rytieri spolu s titulárnym"jeruzalemským kráľom J á n o m z Brienne a pápežským legátom P e l a g i o m bojovali v Egypte a prechodne dobyli dôležitú pevnosť Damiettu. Sultán bol ochotný vymeniť Jeruzalem za Damiettu, križieci sa však nádejali, že čoskoro získajú celý Egypt. Nato dal sultán popretrhať nilské hrádze a vody zaplavili kraj okolo Damietty. Výprava križiakov sa skončila bezúspešne. Cisár F r i d r i c h II., Barbarossov vnuk, častejšie sľuboval pápežom, že uskutoční križiacku výpravu. Pápež Gregor IX. exkomunikoval za váhavosť ci sára, ktorý sa potom jednako s malým sprievodom vybral do Palestíny a uzavrel so sultánom zmluvu: kresťania sa vzdali zvyšku Sýrie, ale dostali Jeruzalem, Betlehem, Nazaret a pruh pri mori, ktorý spájal posvätné miesta s prístavom v Akkone. Exkomunikovaný cisár sa v bazilike Božieho hrobu korunoval za jeru zalemského kráľa a vrátil sa do Apúlie. Výhody, ktoré Fridrich vyjednal, kre sťania dlho nemohli využívať. Mohamedáni im už v roku 1244 odňali Jeruzalem a ponechali im len Jaffu, Akkon a na severe Antiochiu. Šiesta križiacka výprava. Prvý lyonský koncil (r. 1245) vyhlásil novú kri žiacku výpravu. Nakoľko spor medzi Fridrichom II. a pápežom stále trval a kri-
- 115 žiacke nadšenie značne ochablo, podnikol cestu na východ jediný panovník - sv. í, u d o v í t IX. Roku 1249 dobyl pevnosť Damiettu, upadol však do zajatia, musel sa vykúpiť'a zrieknuť získaného územia. Až do roku 1254 zostal ako pút nik vo Sv. Zemi, vykúpil mnohých kresťanských otrokov a potom sa vrátil späť do Francúzska. Siedma križiacka výprava. Roku 1261 zaniklo latinské cisárstvo v Carihra de. O štyri roky nato stratili kresťania Jaffu a Antiochiu . Zostala už len je diné kresťanská pevnosť na Blízkom východe - Akkon. Sv. t u d o v í t IX. ešte raz vytiahol s vojskom na východ, ale dostal sa len do Kartága. Tam zomrel na mor 25. augusta 1270. Ani posledná výprava teda nedosiahla svoj cieľ. Pápež sv. Gregor X. na Druhom lyonskom koncile (r. 1274) sa márne namáhal vzbudiť záujem účastníkov koncilu o cfalšiu výpravu, a tak roku 1291 padla aj posledné kresťanské pevnosť Akkon do rúk Turkov.
§4.P o d s t a t a
k r i ž i a c k e h o
h n u t i a
a
jeho
z h o d n o t e n i e
Križiacke výpravy vznikli z citového zanietenia kresťanskej Európy, ktoré sa cítila znepokojená zásahmi tureckých Seldžukov proti kresťanom vo Sv. Zemi. kienka, že toto hnutie vzniklo z túžby pápežov po rozšírení moci na Východe, neobstojí. Vecí túžba jednotlivca - pápeža - nebola by mohla ani v stredoveku zapaľovať plných 200 rokov zástupy križiakov a pobádať ich, aby opustili domovy a tiahli do áalekej cudziny, kde ich čakali rozličné útrapy a často i smrť. Pápežom križiackeho hnutia, ako aj vtedajším kniežatám možno vyčítať,že podcenili ťažkosti križiackych výprav. Predpokladali čistý idealizmus, neziš tnosť a charakternosť, ktoré sa vyskytujú u jednotlivcov, ale nie u celých zástupov. Isteže, našli sa aj medzi križiakmi ideálne typy, ako bol Gottfried Bouillonský alebo sv. Ľudovít IX. Príčiny neúspechu križiackych výprav treba hľadať i v neprepracovanosti stredovekej vojenskej stratégie. Kresťanskí rytieri boli zapálení myšlienkou oslobodenia Sv. Zeme, nechýbala im odvaha, ale pri organizovaní jednotlivých výprav neraz postrádali jednotné velenie a pravidelné zásobovanie. Okrem toho križiaci nepoznali svojich protivníkov a ich vojenskú taktiku. Celkový počet križiakov nebol veľmi veľký. Starší autori v tomto smere nadsadili počet kri žiackych bojovníkov á ich straty v bojoch. Isté je tiež, že sa vedúce kniežatá na výpravách všeličomu podučili, čo malo potom odraz vo výsledkoch posledných križiackych výprav (útoky na Carihrad a Egypt ako nástupný most do Sv. Zeme), no čím viac sa dostávali do popredia politické zámery, tým viac ubúdalo nábo ženského zanietenia, až nakoniec sa záujem o nové výpravy u širokých vrstiev úplne stratil. Kladné výsledky križiackych výprav. Staršia, najmä profónna historiografia zdôrazňovala kladné výsledky križiackych výprav v oblasti kultúrnej (obo známenie sa s islamskou kultúrou) a poľnohospodárskej (nové plodiny). Zdá sa ■ však, že kultúrne vplyvy islamu (na poli filozofie, astronómie, matematiky, medicíny) prenikali do západnej Európy skôr cez Španielsko než prostredníctvom
- 116 križiakov. Kladné výsledky križiackych výprav vidíme predovšetkým v tom, že križiacke hnutie dalo podnet k vzniku západoeurópskej rodiny národov v čase, keí zanikala zjednocujúca idea "svätého rímskeho impéria". Z myšlienky križiac kych výprav sa vyvinulo misijné hnutie, do ktorého sa zapojili aj rytierske rehole (nemeckí rytieri, "conquista" v Španielsku). Žobravé renole, najmä zá sluhou sv. Františka z Assisi, ešte v priebehu križiackych výprav upozornili kresťanov ns to, že sa Kristovo kráľovstvo nemá šíriť mečom. Sv. Dominik zasa neúnavnou kazateľskou činnosťou ukázal spôsob boja proti masovým heretickým hnutiam. Križiacke výpravy nesporne obohatili aj stredovekú ľudovú nábožnosť. Do popredia sa opäť dostal obraz chudobného Spasiteľa, ktorý káže evanjelium vo Sv. Zemi, a obraz trpiaceho Spasiteľa, ktorý prináša obetu na Golgote za spás.u ľudského pokolenia. V období križiackych výprav vznikli pozoruhodné cykly obrazov zo života a umučenia Ježiša Krista. Čestného mieste sa tu dostalo aj Kristovej .Vatke - Panne
zaj ca
- 138 -
Kapitola II.
CIRKEVNE VEDA
A
UMENIE
(učiteľský úrad)
§ 1 .
C i r k e v n é
š k o l s t v o .
U n i v e r z i t y
Cirkevné školy. Základné vzdelanie počas vrcholného stredoveku nadobúdali nadaní chlapci vo f a r s k ý_ c h_ š Je o lj^_c h, ktoré boli qô 13. storočia aj na vidieku. Žiaci sa učili v materinskom jazyku katechizmus, cfalej čítať a písať. Spočiatku bol učiteľom sám farár, neskôr poveril touto úlohou regeji-_ schoriho (scolaris) a sám si ponechal iba dozor nad vyučovaním. S t r a d n á § k o 1 y boli _v kláštorqch_a_pri__ka_te.drálach.Tretí lateránsky koncil (r. 1179) nariadil, že pri každej katedrále má byť učiteľ s dos tatočným benefíciom, aby mohol bezplatne vyučovať klerikov i chudobných žiakov. Počet žiakov bol skromný a o ich výživu sa starali domske kapituly. Žiaci sa zúčastňovaTT na modíiTbách v choré á~~mrnl'ttTOYHTi pri BôHoslužbádu Katedrálne / školy viedol "magister scholarum1^ čiže "scholastieus", ktorý spolu s biskupom dozeral na všetky školy v diecéze. Na Slovensku boli v období vrcholného stre doveku kapitulské školy v/Bratislave, v Nitre ang. Spi š i/C V Argenteuili (pri Paríži) existovala stredná škola aj pre dievčatá. Vo vrcholnom stredoveku vzni kli v mestách m e s t s k é š k o l y pre deti remeselníkov a obchodníkov. V mestách, kde bolo viacej farností, zriadili TueSôrľEô~iÍstských škôl. Vyučovacím jazykom na stredných i na mestských školách bola latinčina. Na území Slovenska sa v dokumentoch zo 14. storočia spomínajú aj mestské školy. Stredoveké univerzity. Spočiatku boJ1i^jvy_ššj1e__š_k£ly len v Carihrade JB_U_ Arabov v Tolede; toledskú školu navštevoval-aj Gerbert z Auvergne, neskorší > pápež Silvester II. Na prelome 12^__a 13. storočia vznikli prvé stredoveké uni- í verzi_ty__v Bologni, v Paríži a y Oxforde. V stredoveku sa však nepoužíval názov "univerzita", ale^J'studium generale". Nešlo tu o ústav, v ktorom by sa vyučovali všetky vedné disciplíny, ale o školu pre všetkých ("gemeine schuol"). Generálne štúdiá dostali veľké výsady, predovšetkým právo_súdiť svojich členov a privilégium udeľovať akademické hodnosti. Preto sa stredoveké univerzity nazývali aj privilegiátnymi školami, na rozdiel od partikulárnych, ktoré nemali osobitné výsady. Najstaršie univerzity pripomínali cechové organizácie; išlo o spoločenstvá magistrov a scholérov. S t r e d o v e k é u n__i_y.e r z i.t y_ sa vyvinuli hlavne z katedrálnych škôl~lPmalT~rl>vlíäkú štruktúru. Na čele univerzity bol kancelár (v Bologni to bol dekretista, v Paríži a Oxforde teológ). Vyučovacím jazykom bola latinčina, takže univerzity mali medzinárodný charakter. Spoločenstvá univerzít sa však delili na "nationes" podľa národností či podľa pôvodu študentov z rozličných krajín. Na čele každého "národa" stál prokurátor a prokurátori potom volili rektora univerzity.
9
i -í
- 139 Poslu čných škôl, ktoré vznikli pri katedrále Notre Dáme, združili do samostatnej cháči korporácie na protest proti mešťanom i miestnemu biskupovi. Od kráľa Filipa II. unive dostali prvé privilégiá (r. 1200), takže boli vyňatí spod mestskej súdnej B rzity právomoci a neskôr (v r. 1212 - 1222) aj spod biskupskej jurisdikcie. o l o tvori Univerzita bola pod ochranou Sv. Stolice, ktorá jej dala roku 1215 osobitný n s k li štatút ("universis magistris et scola-ribus Parisiensibus"). Parížska univerzita á dva^n mala štyri fakulty: teológiu^ jnedi-cínu, artes liberales a kanonistiku. Na un i járod univerzite v Paríži vyučovali aj dominikáni a františkáni. v e r y: O x f o r d s k é u n i v e r z i t a vzniklj_z__yäčJie_ho_j30^U^ Jcláštorz i t citra ných a mest"ských"~~škôl. Roku 1214 vznikol spor medzi mestom a školami, ktqré_ sa a, monta potom dostali pod ochranu Sv. Stolice. Spočiatku bola univerzita podriadené ktoré ni (z lincolnskému biskupovi, neskôr nadobudla privilégiá a roku 1254 sa jej ujal vynik domác pápež Inocent IV- Na oxfordskej univerzite mali silné pozície františkáni. ' ala eho najmä Pri vzniku stredovekých univerzít dôležitú úlohu zohralo ich h m o t n é prost odbor redia z a b e z p e č e n i e , ktoré sa uskutočňovalo za pomoci prebend. DÓmske a. om kolegiátne kapituly mali naporúdzi prebendy, ktorými disponovali členovia ka ) a práva ultra pituly a tí neraz pamätali v prvom rade na svojich príbuzných. Preto Sv. Sto ,_.j monta lica si začala rezervovať prebendy a sama ich potom obsadzovala. To bola jedi vznik ná cesta, ako ich odobrať súkromníkom a použiť na všeobecné dobro. V období' ni la z (cudz vrcholného stredoveku ich použila na Jimotné. zabezpečenie najstarších univerzít. mests inci) K najstarším trom univerzitám čoskoro pribudli áalšie, z ktorých kej , spomenieme' aspoň významnejšie: v N e a p o—1 e (zal. r. 1224), v právn ktorí S a l a m a n k e (zal. 1243) a pri r í m s k e j kúrii (zal. Inocentom IV. ickej potom v r. 1244 - 1245). školy volil Učitelia a poslucháči stredovekých univerzít bývali a stravovali sa v . Od i spoločných k o 1 é g i á c h, internátoch, založených pre určitý počet užíva roku rekto teľov a hmotne zabezpečených šľachetnými darcami. Roku 1257 zriadil pri paríž 1224 ra skej univerzite kolégium dvorný kaplán sv. Ľudovíta IX. Róbert de Sorbonne a stála unive po ňom dostala celá univerzita pomenovanie S o r b o n n a . V kolégiLách___sa_ pod rzity tiež prednášalo. Členovia kolégií tvorili navzájom späté životné spoločenstvá. kontr . olou Stredoveké univerzity mali š t y r i f a k u l t y : artistickú, teolo Auton Sv.St ómiu gickú, právnickú a lekársku. Absolvovanie artistickej fakulty umožňovalo štú oli bolon dium na niektorej z áalších troch. Na artistickej fakulte nadobudli poslucháči ce. skej všeobecné vzdelanie. Štúdium malo dva kurzy: v prvom sa prednášala logika a Chara unive fyzika, v druhom matafyzika, etika a politika. Absolventi prvého stupňa po kteri rzity zložení skúšky sa stali.bakalármi, absolventi druhého stupňa majstrami slobod stick zaruč ných umení (magistri artium). Majstri slobodných umení, kec[ chceli pokrag_Q_¥_a_ť é pre ovala v štúdiách, museli vyučovať dva roky na artistickej fakulte ("biennium completúto re"). Aj_Jiúdium._na ..teplp_gi_cjk;e_j...fakulte -prechádzalo stupňami. Poslucnéč dosia Sv. unive Stoli hol najskôr titul bakalára biblických vied, potom prednášal biblikum. Ked" do rzitu siahol titul druhého stupňa a pokračoval v štúdiách, mohol napokon absolvovať ca.______________________________________________________ bolo slávnostnú dišputéciu a po nej bol menovaný majstrom teológie. V spolo čenst P a r i vo štude ži ntov sa a nie učite lia a ma gistr štude nti ov. rozli
- 140 V y u č o v a n i e na stredovekých univerzitách stalo dve foray: lectio, t.j. vysvetľovanie [redpísaných textov (napr. Sentencií Petra Losbsrdskéfco), a guaestio, t.j. ::.eVoáic_ké__prebier_an_i_e jsložitých^ otázok, ktoré vyplývali z prvej formy (lectio), prípadne si ich vyžadovala doba; druhá foraa sela charakter dišputécie. Profesori na univerzitách boli súčasne akademickými kazsteľmi, Z 13. storočia sa zachovala v rukopisoch neobyčajne bohatá homiletická literatú ra. Spôsob vyučovania na univerzitách mal odraz aj vo vedeckej spisovateľskej Činnosti. Univerzitní profesori napísali celé folianty; veľmi obľúbené boli tzv. "suiLmy", ktoré zhrozsažcf ováli "univerzálne vedomosti. Zozbieraný materiál rozdelili na "quaestiones", otázky, a tie zasa na artikuly. Pri riešení otázok najprv uviedli dôvody pre záporné riešenie (videtur quod non), poto:n pre klad né (sed contra); autori' pri zostavovaní dôvodov používali ako pradene diela starších filozofov, Písmo sv. a spisy Otcov. Po uvedení všetkých dôvodov vy slovil autor svoju mienku (respondeo dicendum) a usiloval sa ju podložiť. Vo vrcholnom stredoveku teda uplatňovali univerzitní pDofesori Abélardovu dialek tickú metódu; na jednej strane sa prejavoval kritický duch, na druhej strane sa uplatňovala snsha o systematická podanie.
§2.
.Rozvoj
t e o l o g i c k e j
v e d y
Do 12. storočia sa kresťanskí učenci neodvažovali samostatne hĺbať o zá važných filozofických, dogmatických a morálnych otázkach. Poväčšine preberali mienky starokresťanských cirkevných spisovateľov a Otcov a bohaté výpisky z patristického materiálu zhromažďovali v kompilačných prácach (napr. "Glossa ordinaria" od A'alfrida Strabona). Pokusy o samostatné uvažovanie boli síce oje dinelé, ale dali podnet k cTalšiemu rozvoju teologickej vedy. Začiatky scholastiky. V období vrcholného stredoveku spolu so všeobecným náboženským a kultúrnym rozmachom vyrastal v podstate nový, originálny a pri všetkej nm ohotvámosti rozličných smerov predsa len jednotný systém špekulatívnej filozofie a teológie, ktorý sa všeobecne nazýva s c h o l a s t i k a , t. j. školská veda. Podnet ku vzniku novej cirkevnej vedy, ako to dosvedčuje i pomenovanie, dalo filozoficko-teologické vyučovanie na stredovekých univerzi tách. Scholastika nedväzovala na vedeckú činnosť dialektikov a antidialektikov 11. storočia: B e r e n g é r a , opáta v Tourse (+ r. 1088); sv. P e t r a D a m i á n s k e ŕ o , učiteľa cirkvi (+ r. 1072); bi. L a n f r a n c a (+ r. 1089), učiteľa v Becu (Normandia) a neskoršieho arcibiskupa v Canterbury a áalších). Scholastika sa usilovala vybudovať všestranne uspokojivú filozoficko-teologickú sústavu, utvorijťjocelený obraz sveta, v ktorom sa snúbi viera a veda, rozumové poznanie a zjavená náuka. Pri budovaní tejto sústavy boli f ideš a ratio konštruktívnymi zložkami a hlavnými hybnými silami. Šcholastici pri ne únavnej a cieľavedomej práci uplatňovali ako základné formy "lectio" a "disputatia" • Usilovali sa logicky rozčleniť a čo najviac objasniť základné viero učné články, zaujať stanovisko_ku všetkým námietkam a dokázať, že vieroučné články neodporujú ľudskému ratio. Ifepok_on_aalx_z.a cieľ všetko zjednotiť a zhr-
- 141 n4ť_do uceleného systému. Scholastika prito.ii nechávala veľký priestor pre fi lozofiu a nazývala ju "ancilla theologiae" v duchu stredovekého náhľadu na štruktúru rodiny, do ktorej patrilo i služobníctvo (podľa charakteristického výroku "Deo servire - regnare est!"). Stredoveká scholastika ako každé ľudské dielo mala svoje nedostatky (zanedbávala historickú kritiku a empirické prí rodovedecké poznanie), ale najnovšie analýzy presvedčivo ukazujú, že dospela k pozoruhodným/výsledkom, ktoré určili smer duchovných dejín na celé stáročia a zachovali si podnes svoju hodnotu. Spory o univerzáliá. Hana scholastika sa sľubne začala rozvíjať na území Francúzska.. Nemecké školy sa spočiatku_ zdráhali . pri jímať nové myšlienkové.._prúáy. Filozofická základňa ranej scholastiky mala prevažne platónsko-augustínsky ráz. Scholastici sa pre d oyše t kým usilovali riešiť závažnú otázku všeobecných pojmov (univerzáliá), pretože to bolo neobyčajne dôležité pre logiku a meta fyziku. V tomto smere sa vykryštalizovali tri základné stanoviská. N o m i -n a 1 i s t i tvrdili, že univerzáliá síce existujú, ale len v singulárnych bytiach alebo len v ratio (universalia post rem). K o n c e p t u a 1 i s t i (umiernení nominalisti) sa domnievali, že uniyerzáliá existujú len v mysli. Naproti tomu r e a l i s t i učili, že univerzálié jestvujú nezávisle od činnosti ľudského rozumu. E x t r é m n i realisti vychádzali z Platónovej dualistickej koncepcie univerza (universalia ante rem), u m i e r n e n í realisti použili za základ Aristotelovu monistickú koncepciu sveta (universa lia in re). Hlavní predstavitelia ranej scholastiky. Vynikajúcim žiakom bi. Lanfranča a jeho nástupcom na arcibiskupskom stolci v Canterbury bol sv, A n z e 1 m (+ r. 1109), učiteľ cirkvi a "otec scholastiky". Narodil sa okolo roku 1033 v Aoste (Piemont). Vstúpil do_benedijct.j£n_ske j rehole, roku 1078 sa stal opátom v Becu (pri fiouene) a roku 1093 arcibiskupom v Canterbury; usiloval sa presa dzovať v Anglicku reformné myšlienky sv. Gregora VII. Sv. Anzelm bol umierne ným realistom a výborným syntetikom. Pozoruhodný je svätcov výrok: "Neque enim quaero intelligere ut credam, sed credo ut intelligam" (Ani sa neusilujem najskôr vedieť, aby som potom veril, ale verím od začiatku, aby som sa potom usiloval pochopiť to, v čo verím). Slávne meno získali sv. Anzelmovi najmä tri spisy: "iMonologium" (aposteriórne dôkazy existencie Boha), "Proslogium" (apriór ny, ontologický dôkaz existencie Boha) a "CurjDeus hqmo" (o inkarnácii). Anzelmove spisy o milosti, slobode a napokon dielo "De concordantia praescientiae Dei cum libero arbitrio" boli priekopníckymi prácami formou i obsahom. Predstaviteľom extrémneho nominalizmu bol J o a n n e s R o s c e l - 1 i n u s (+ r. 1120), kanonik z Compiégne. Svoje filozofické názory preniesol aj do teológie: učil tzv. triteizmus čiže náuku o troch božích substan-__ ciach v najsv. Trojici. Sv. Anzelm napadol Roscellinovu náuku o najsv. Trojici a synoda v Soissons (r. 1092) odsúdila heretické učenie Roscellina, Jctorý po-t ojn oďvolal Roscellinovým žiakom bol _V i 1 i a m zo Champeaux (+ r. 1120), extrémny realista, učiteľ v katedrálnej škole pri Notre Dáme v Paríži a zakladateľ "školy sv. Viktora". Zástancom konceptualizmu bol P e t e r A b é l a r d (+r. 1142), žiak Jána Roscellina a Viliama zo Champeaux, nazývaný "rytierom dialektiky". Bol to muž veľkého nadania, básnik, vplyvný a originálny mysliteľ. Narodil sa roku
- 142 1079 v Palete nečaleko Nantes, Veľmi mladý sa stal učiteľom filozofie v Paríži, V spore o univerzálié hľadal strednú cestu n.edzi extrémnym realizmom a nomina lizmom. Prepracoval princípy dialektiky, najmä v spise "Sic et non". Zastával nézoTj že k viere človeka nevedie božie zjavenie, lež ro zua~T"TŤvt e~11 e c t us quaerens fideín" a "nec credi posse aliquid nisi primitus intellectum"). Tajonstvo najsv. Trojice chápal modalisticky; jeho teologický spis "De unitate et trinitate divina" odsúdila synoda v Soissons (r. 1 1 2 1 ) Ďalší Abélardov spis "Theologia Christiana" zavrhla synoda v Ser.s (r. 1141). Pápež Inocent II. po tvrdil rozhodnutie synody v Sens. Abélard sa podrobil a zomrel zmierený s cir kvou. Vynikajúcim dialektikom bol G i l b e r t de la P o r r é e , učiteľ r v Paríži a neskôr biskup v Poitier? (+ r .~TÍ54TT'^aradi 1 sajr,edzi umiernených ^ealijäjtojy.. Vo svojom komentári k Boethiovým teologickým spisom nachádzal reálny rozdiel medzi Bohom a božstvom, božou podstatou a božími osobami. Synoda v Remeši (r. 1148) odsúdila jeho náhľady. V dišpute so sv. Bernardom sa však veľmi pohotovo bránil. V polovici 12. storočia sa pokúsili zhrnúť myšlienkové bohatstvo ranej scholastTký"~ä podať súhrn ("sumu" alebo "knihu sentencií") celej teologickej náuky traja výborní teológovia: Róbert Pullus (+ okolo r. 1146), kardinál Roland Bandinelli (neskorší pápež Alexander III.) a Petrus Lombardus (+ r. ÍT60, parížsky biskup). Dielo P e t r a L o m b a r d a "Libri quatuor sententiarum" malo v stredoveku mimoriadny ohlas: stalo sa najrozšírenejšou teolo gickou príručkou, ktorú používali na univerzitách celé tri storočia. Petrus Lombardus v ňom systematicky spracoval pozoruhodné množstvo myšlienok. "Kniha sentencií" vyniká stručnosťou, prehľadnosťou a vernosťou cirkevnej náuke. Univerzitní profesori písali k Lombaŕdovým sentenciám obsiahle komentáre a v 14. storočí bolo dielo Petra Lombarda preložené aj do gréčtiny. Petrus Lombar dus dostal neskôr čestný titul "Magister sententiarum". Vrcholné obdobie scholastiky 'Xl^Z^Jl 4. stor.)./ Za svoj neobyčajný rozvoj môže scholastika áakovať priaznivým okolnostiam. Stredoveké univerzity, najmä v Paríži, Bologni, Oxforde a v Cambridge, sa stali významnými ohniskami vzde lanosti a operatívnymi centrami vynikajúcich učiteľov. Vjo_vr_c_h_Qlnpm stredoveku vznikli nové rehoľné__spoločnosti, predovšetkým dominikáni a františkáni, čle novia týchto spoločností prenikli na katedry popredných univerzít. Dominikáni mali v niektorých svojich kláštoroch "štúdium generale". Podnetný príklad poskytovali aj vzmáhajúce sa arabské a židovské filozofické hnutia. Vo vrcholnom období scholastiky sa dobudovala jednotná filozoficko-teologická sústava. Toto obdobie môžeme rozdeliť na tri etapy. Prvá generácia (pred sv. Tomášom Akv.) sa postupne odklonila od učenia sv. Augustína a do kresťan skej filozofie a teológie začal prenikať aristotelizmus. Druhá generácia (doba sv. Tomáša Akv.) očistila aristotelizmus od arabských dodatkov; diela Aristo tela poznala nielen z arabských prekladov v Tolede, ale aj z gréckej originálnej verzie. Tretia generácia (po sv. Tomášovi Akv.) stála pod mocným vplyvom "anjelského učiteľa", vynikajúceho syntetika, ale začali sa tu prejavovať aj odchýlky od náuky sv. Tomáša (menovite u Jána Dunsa Scota). Hlavní predstavitelia vrcholnej scholastiky. Zakladateľom filozoficko-teoJlogickej františkánskej školy, ktorá mala centrum v Paríži, bol A l e x a n d e r z H a l e s u (+ r. 1245). Narodil sa okolo roku 1170 v Halese (An-
- 143 glicko). Výchovu dostal vo františkánskom kláštore, ale do renols sv. Františka z Assisi vstúpil až ako vynikajúci profesor na parížskej univerzite. Zostavil obsiahle teologické dielo "Summa Theologiae", ktoré mu získalo čestný titul "doctor irrefragabilis" a "theologorum monarcha".Dielo vj^iká_pjiz_aruhocULou skladbou a bohatstvom^vznešených myšlienok. Vjiáuke o 3ohu a v metafyzických pojmoch stojí pod mocným vplyvom augustiniánskych koncepcií, v noetike sa prvLjkláňajc aristotelizmu. ... /
Najslávnejším františkánskym učiteľom na parížske j juniverzite bol sv. Bon eT^nTn tura (+ r. 1274), učiteľ cirkvi, pôvodným menom Giovanni Fidanza. Narodil sa roku 1221 v Bagnoreggie pri Viterbe. Do rehole sv. Františka vstúpil ako mladík. Predstavení vybadali u neho mimoriadne nadanie, preto ho poslali na štúdiá do Paríža. Bol žiakom Alexandra Kale_ského a jDrijateľom sv. Tomáša Akvinského.. V rokoch 1248 - 1255 prednášal teológiu _na_ parížskej univerzite. Ako generál rehole sv. Františka (v r. 1257 - 1273) zredigoval Rehoľné konštitúcie. Vynikol pozoruhodnými organizačnými^ _s^chppn_g_SjC_ami, veľkou múdros£cjľi__a_^r_e_ziexaYJisaLojiiL^_Pápež sv. Gregor X. ho vymenoval (r. 1273) za kar_dinéla_-_biskupa ..y...Albane.. a_poveri 1 prípravou Druhého lyonského koncilu. Sv. Bonaventura umrel krátko pred skončením všeobecného snemu. Popri sv. Tomášovi y Akv. bol sv. Bonaventura najvýznamnejším scholastickým teológom a "kniežaťom f mystiky". Dostal čestný titul "doctor seraphicus". Sv. Bonaventura v podstate stál na augustiniánskom stanovisku. Bol veľmi plodným spisovateľom a jeho diela sú skvostnú scholastickej teologickej vedy. K najvýznamnejším prácam patrí obsiahly komentár k Lombardovým Sentenciám a "Breviloquium", vynikajúce kompen dium dogmatiky.
/
Priekopníkom aristotelovského smeru v scholastickej filozofii a teológii bol sv. A l b e r t V e ľ k ý (+ r. 1280), učiteľ cirkvi. Narodil sa oko-" lo roku 1'93 v Lauingene na Dunaji (východne od Ulmu). V tridsiatych rokoch 13. storočia vstúpil v Padove do rehole sv. Dominika a účinkoval na viacerých nemeckých dominikánskych školách. Dôkladne Študoval Aristotelove spisy. Od roku 1245 prednášal na univerzite v Paríži, ale už v nasledujúcom roku prešiel do Kolína aj so svojím žiakom sv. Tomášom Akvinským. Začas zastával v Anagni funkciu magistra s. palatii. V rokoch 1258 - 1260 znova pôsobil v Kolíne, potom do roku 1262 bol biskupom v Regensburgu a posledné roky svojho života venoval vyučovaniu na rozličných dominikánskych školách.
Sv. Albert Veľký mal priamo enecyklopedické vedomosti rozličných vedných odborov, preto dostal čestný titul "doctor universalis". Bol neobyčajne plodným spisovateľom a jeho dielo tvorí 38 obsiahlych zväzkov. Okrem komentárov k Ari stotelovým spisom, Lombardovým Sentenciám, k spisom Pseudodionýzovým a niektorým knihám Písma. sv. napísal viaceré filozofické diela, cíalej spis "Summa de creaturis'1 a "Summa Theologiae" (nedokončená). Sv. Albert mal na svoju dobu vynikajúce prírodovedecké vedomosti. Neuspokojil sa len s poznatkami, ktoré nadobudol štúdiom starších autorov, ale vo zvýšenej miere uplatnil aj výsledky vlastného bádania. Naporúdzi mal veľmi skromné pomôcky, preto zistenia, ku ktorým dospel, si právom zasluhujú obdiv. Správne vysvetlil Mliečnu cestu,'bol presvedčený, že naša zem je guľatá, zapodieval sa otázkami vzniku hôr, robil chemické pokusy, zvýšenú pozornosť venoval botanike a bol autorom prvého popisu európskej flóry.
- 144 Najvynikajúcejším žiakom sv. Alberta Veľkého bol sv. T o m á š Ak v i n s k y (+ r. 1274), učiteľ cirkvi. Narodil sa okolo roku 1225 v Roecase-cca necfaleko Neapola. Pochádzal z lombardského šľachtického rodu. Mladosť prežil v benediktínskom kláštore v Monte Cassino. Študoval na univerzite v Neapole a roku 1244 vstúpil do rehole sv. Dominika. Predstavení ho poslali na áalšie jrtúdiá do Paríža a do Kolína, kde dosiahol titul magistra teológie. Vyučoval na parížskej univerzite (v r. 1252 - 1259 a 1269 - 1272) a na univerzite v Neapole (v r. 1272 - 1274). Bol "praedicator generalis" rehole sv. Dominika a "lector curiae" na dvore pápeža Urbana IV. v Orviete a Klementa IV. vo Viterbe. Od roku 1265 pôsobil ako "regens studii generalis" v fílme. Zomrel vo Fossanuove (v tom Čase tam bolo cistercitské opátstvo) na ceste- do Lyonu všeobecný snem. Sv. Tomáš dostal čestný titul "doctor communis" alebo "doctor angelicus" a tiež "knieža scholastiky". Systematicky prebádal filozofické a teologické, prirodzené a nadprirodzené pravdy. Podarilo sa nm urobiť pozoruhodnú syntézu myšlienkových podnetov Aristotela a sv. Augustína. Z rozsiahleho literárneho diela sv. Tomáša je najvýznamnejšia "Sumna theologica" (súhrn teológie); bola najzávažnejšou prácou vrcholnej scholastiky. V diele "Summa contra gentiles" (určená pre misionárov) sa vyrovnal s arabskou filozofiou^ najmä s Averroesom. "Quaestiones disputatee" predstavujú bohatú zbierku dôkladných monografií o najdôležitejších otázkach všetkých teologických odvetví. Sv. Tomáš bol autorom mnohých filozofických traktátov a komentárov k Písmu sv., k spisom Aristotelovým i Pseudcdionýzovým. Vynikol nielen ako hĺbavý mysliteľ, ale aj talentovaný básnik a zanietený mystik; zostavil ofícium na slávnosť Božieho Tela. Pozornosť venoval aj závažnej otázke vzťahov medzi štátom a cirkvou a poukazoval, že obidve ustanovizne majú zodpovedné poslanie vo svete. Viaceré diela popredných scholastikov, najmä sv. Tomáša Akvinského sa za chovali v stredovekých odpisoch aj na území Slovenska. Slovenské bibliotéky a archívy vlastnili v minulosti vyše 400 vzácnych stredovekých kódexov; jedna tretina z nich vznikla priamo na našom území. Empirické bádanie v anglických františkánskych kláštoroch. V období vrchol nej scholastiky dosiahla na európskej pevnine vysokú -úroveň filozofia a teoló gia, zaostávala však filológia, prírodné vedy a história. Naproti tomu o x f o r d s k á u n i v e r z i t a od svojho založenia si budovala svojráznu tradíciu; zameriavala sa na praktické stránky života, zvýšenú pozornosť veno vala orientalistike i dôkladnejšiemu empirickému prírodovedeckému poznaniu. Na univerzite v Oxforde mali silné pozície f r a n t i š k á n i , ktorí svojím ľudovým charakterom zodpovedali potrebám anglického prostredia. U františkánov sa okrem toho prejavovala slobodná kritika autorít a neobyčajná láska k prírode, ktorá ich pobádala na prírodovedné štúdiá. Veľkým priaznivcom františkánov bol R ó b e r t G r o s s e r e s t e , profesor na oxfordskej univerzite, významná osobnosť Anglicka v 13. storočí. Grossereste mal rozsiahle jazykové vedomosti, dobre ovládal i hebrejčinu a gréč tinu a povzbudzoval františkánov, aby sa venovali štúdiu klasických a východ ných jazykov. Róbert Grossereste vynikal aj v prírodných vedách a v matematike, ale pokladal ich za pomocné disciplíny teológie. Nestrácal zo zreteľa ani dušpastiersku prácu a uvedomoval si, že františkáni príkladom chudoby a horlivou
- 145 . iľii-ľsrco .i činnosťou môžu veľa dosiahnuť ir.edzi pospolitý- ľudom, Roku 1235 Í?. £i = l biskupom v Lincoln® a zároveň biskupom pre oxfordskú univerzitu a vtedy vo svojej diecéze i na univerzite poskytol široké možnosti účinkovania '■ i e r: om r e': o 1 e s v * r"r a n t ^ š k a ■ Žiakom Rooerta Grosseresta bol františkán H o g e r 3 a c o n (+ r. :2'34/, talentovaný filozof a prírodovedec. Narodil sa okolo roku 1214 v Anglicku necfaleko Ilchestru (Somerset). Študoval na univerzitách v Oxforde a v Paríži a neskôr striedavo prednášal na obidvoch vysokých školách ako vážený profesor teológie (doctor mirabilis). Bol neúnavným hľadačos pravdy a ostrým kritikom ťr.ý'o a nedostatkov aj vysoko postavených osôb. V Paríži sa zoznámi s Petrom 1 e r e g r i n o m, francúzskym alchymistom, a sám začal robiť pokusy. Pre rozpory s generálom rehole bol internovaný v kláštore, ale mohol pokračovať 1 v bádateľskej práci. 3acon bol priekopr^Lom_v-znika júcej. experimentálnej prí-<, rqdoj££4x. Veľký dôraz icľadol na matematiku, ktorú pokladal za základ vedeckého poznania. Vo svojom spise "Opus .T.ajus" (7 dielov) pojednáva o príčinách ľudskej nevedomosti, o vzťahoch medzi filozofiou a teológiou, o dôležitosti filológie, o význame matematiky, o význame optiky, o význame experimentálnych vied a o význame etiky. 3aconove matematické, astronomické a fyzické diela sú plodmi ô Skladného autorovho experimentálneho bádania. Podľa Bacona experiment je najdôležitejšie kritériom poznania. Roger Bacon bol tvorcom odvážnych technických ■ utc-pií. Zaslúžil sa o viaceré prírodovedné objavy, zhotovil niektoré optické prístroje. í.a poli teológie presadzoval štúdiu- orientálnych jazykov na univerzitách a konštatoval, že text Vulgáty treba upraviť. Kritic:-.é stanovisko zaujímal aj k exegéze Otcov. Nie div, že jojtrou^kjra^tikou vyvolal _odpor _s_Ú£asnikqy_. .-. predsa sa mu dostalo veľkého zadosťučinenia. Baconov žiak pápež K 1 e m en t IV. sa rozhodne zastal svojho učiteľa a vyžiadal si jeho diela. ?o pápežovej smrti však bacona znova internovali. Roger Bacon svojou bádateľskou prácou pripravil pôdu pre novoveký senzualizmus' a empirizmus. Zakladateľom mladšej františkánskej filozofickej školy bol Ján -i u n~~š S "c o t úTs~ (+ r. 1308), hĺbavý myslite!', pohotový dialektik. Narodil sa okolo roku i 266-_y__Skgt.sku, a už v roku 1281 vstúpil do františkánskej rehole. Študoval na-univerzitách v.Cambridge, y Oxforde a v_Paríži. Vyučoval v Oxforde ív r. 1297 - 1302 a v r. 1306 - 1307), v Paríži (v r. 1302 - 1305) a krátko pred smrťou v Kolíne nad Rýnom. Hlavným dielom Dunsa Scota je obsiahly komentár jŕ Lor.baräovým Sentenciám "Opus Oxoniense". Napísal aj kratší komentár parížsky ."Reportata Parisiensia") , cíalej "De Primo Principio","Quaestiones subtilissi:.3e in metaphysicam Aristotelis" a "Quaestiones super universalia Porphyrii". £>ur.s Scotus dostal čestný titul "doctor subtilis". Vynikal pozoruhodnou schopj^ r.03ťou prenikať do na j zložité jší_ch„probl.éí8Äy- Štúdium jeho spisov vyžaduje dôkladnú znalosť stredovekých filozofických názorov. Podľa Dunsa Scota vedec.-cé argumentácia musí byť exaktná. Teológiu pokladal za praktickú vedu a poukazoval ze ^e^ najvyšším cieľom je caritas. Na rozdiel od sv. Tomáša Akvinského, ktorý" .t3 prvé miesto kládol intelekt, vyznával primát vôle (voluntarizmus). Primát •■ôle má psychologický aj etický význam a prejavuje sa predovšetkým v slobode, í „j. nepodlieha determinácii. Duns Scotus však nepopieral úlohu prirodzených sklonov a vplyv pohnútok. Vo svojom diele všestranne odôvodnil a obhájil náuku .-. na poškvrnenom počatí Panny Ľárie.
L
- 146 -
§3.
S t r e d o v e k á
m y s t i k a
V .období stredoveku sa okres scholastickej filozofie a teológie rozvíjala kresťanská' mystika, ktorú môžeme označiť z a jjkonTém'pilgQQľvnu _t e_ologi A Žpekulatív.na mystika skúma a opisuje tajuplné zážitky omilostených duší a ich intu itívne poznanie božských vecí. Stredovekú mystiku značne ovplyvňovali starove ké kresťanské mystické hnutia, ktoré svojimi začiatkami siahajú až k sv. Já novi ev. a sv. Pavlovi; potom k sv. Augustínovi, Pseudodionýzovi a sv. iáaxisovi Vyznavačovi. Pseudodionýz v úvahe "De mystica theologia" píše o mystickom spojení duše s Bohom trojnásobným poriadkom - mystickou cestou očisťovania, osvietenia a zjednotenia. Str-e_do_yeké mystika ne_b_o2a_y__jro_zpore so scholastikou; i najvýznamnejší scholastickí filozofi a teológovia boljL záĽroveň zanietenými ' my s t i km i . •* Benediktínska mystika. Stredoveké mystika sa začala najprv rozvíjať v be-nediktír.skej reholi, ktorá svojou liturgiou i regulou dala katolíckej zbožnosti osobitnú príťažlivosť. V listoch, meditáciách, modlitbách sv. A n z e 1 m a 2 Canterbury, dalej v spisoch clunyjského mnícha J á n a z Fecamp (+ r. 1098), potom v komentári k Veľpiesni i vo viacerých dielach V i l i a m a zo St. Thierry (+ r. 1148) je veľa hlbokých myšlienok a podnetov; obsiahle biblicko -teologické práce H u p e r t a z Deutzu (1 r. 1130) vykazujú alegcricko-my-stické chápanie Písma sv. Svojrázna mystika sa prejavovala aj v ženských benediktínskych kláštoroch. Významné miesto meazi mystickými spisovateľkami zaujíma sv. K i l d e g a r - d a z Eingenu (+ r. 1179). Pochádzala zo vznešeného rodu, bola žiačkou bi." Jutty (Ivety). Založila ženské kláštory v Rupertsbergu pri Bingene (západne od Mohuča) a v Eibingene pri Hudesheime. Bohatá korešpondencia svätice dosvedčuje, že ju prosili o pomoc biskupi, kniežatá, rehoľníci. Napísala pozoruhodné špe kulatívne a prorocké diela, ktoré sú prvými plodmi nemeckej mystiky. Bola ta lentovanou poetkou, prvou nemeckou bédateľkou v prírodných vedách a tiež lekár kou. Súčasníčkou a priateľkou sv. Kildegardy bola benediktínka sv. A 1 ž b e-t a zo Schonau (+ r. 1164). Jej videnia a zjavenia zaznačil do troch kníh jej brat, opát 2 k b e r t. . Sv. Bernard a cistercitská mystika. Za zakladateľa stredovekej vedeckej a cirkevnej ortodoxnej mystiky možno pokladať sv. B e r n a r d a z Clair-Taux (+ r. 1153), učiteľa cirkvi, vynikajúceho kazateľa. Už súčasníci dali sv., Bernardovi čestný titul "doctor mellifluus". Mystika_sv. „Bernarda nie je tecreticko-špekulatívna, ale skôr praktická. Teória a špekulácia boli pre neho iba prostriedkami k bohumilému životu. Sv. Bernard kládol najväčší dčraz na cnosť p o k o r y . Základom hlbokých mystických zážitkov je dvanásť stupňov pokory. Z nej potom vyrastá pravá láska i pravé poznanie (" in culmir.e humili-tatis eonstituitur cognitio veritatis", píše vo svojom spise "De grádibus humilitatis et superbiae"). Svätec rozoznáva tri stupne extatických stavov, pričom všetky smerujú k spojeniu duše s Bohom; čistá duša vchádza v Boha a 3ch v dušu (excessus purae mentis in De um, Dei pius descensus in snímam). Séiffioriad-
- 147 nu pozornosť venoval sv. Bernard rozjímaniu o trpiacom Spasiteľovi ( "haec mea sublimior philosophia, scire Jesus: et hunc crucifixum"). Z početných spisov sv. Bernarda spomenieme aspoň tieto: "De consideratione libri V.", traktát "De diligendo Deo" a "Ser~.or.es in Cantica canticorua", Zo školy sv. Bernarda vyšiel rad zanietených stredovekých my s ti kov._ Svatoviktorskí mystici. Významným centrom stredovekých mystických__gjiBh_ bolo augustiniénske opátstvo sv. Viktora v Paríži, kde sa-venovala zvýšené po zornosť _t.eoretick.ej mystike. H u g.o_ zo sv. Viktora (+ r. 1141), popredný filozof a teológ 12. storočia, zanechal viacero cystických spisov, ktoré sa vy značujú teologickou hĺbkou i mystickou zanietenosťou. Autor vedel dať do pozo ruhodného súladu filozofické poznanie s mystickými skúsenosťami. Okrem komentára k Pseudodionýzovmu spisu napísal tieto diela: "De srca Noe mystica", "De vanitete raundi", "De arrha animae", "De amore sponsi ad sponsam", "De contemplstione". Hugo píše vo svojich mystických úvahách o stupňoch, ktorými sa člo vek povznáša k Bohu, až napokon spočinie v kontemplácii ("hi De um vident, qui oculum illuminatum hatent, quo Deus videri potest..."). Kugov zisk a nástupca R i c h a r d zo sv. Viktora (+ r. 1173) napísal diela "De trinitate", "De arca Dei mystica", "Benjamín minor seu de praeparatione animae ad contemplationem" a "Benjamín maicr seu de gratia contempiatior.is". Autor rozoznáva v kon t e m p l á c i i šesť stupňov v extenzite a tri stupne v intenzite. Keď duša rozumovou činnosťou našla Boha v prírode, povznáša sa k nadprirodzenej extáze a ponára sa do svetla najsv. Trojice. Duša je Božím obrazom, je najlepším zrkadlom nazerania 3oha, ale toto zrkadlo musí byť úplne čisté. Františkánska mystika. V 13. storočí vynikli v mystike najmä italskí fran tiškáni. Na prvom mieste treba spomenúť samého zakladateľa rehole - sv. Fran t i š k a z Assisi.Svätec vychádzal z Písma sv. a jeho mystika bola mystikou života a lásky, kde stredobodom je Ježiš Kristus v tajomstvách pozemského života; osobitnú pozornosť venoval sv. František Ježišovmu detstvu, utrpeniu a / smrti. Zakladateľom vedeckej františkánskej mystiky bol sv. B o n a v e n t u-r a, "knieža mystikov". Vo svojom spise "Itinerarium mentis ad Deum", ktorý je dodnes v živej pozornosti, píše o mystickom spojení duše s Bohom podľa stupňov narastajúcej dokonalosti v poznaní a v láske. Hlboké- úvahy o príprave, podstate a cestách kontemplácie nachádzame aj v ďalších Bonaventurových. spisoch: v "Legende sv.- Františka", ďalej v dielach "Soliloquim", "Incendium amoris", "Vitis mystica". Mystika sv. Bonaventuru stála pod vplyvom sv. Augustína, sv. Bernarda i svätoviktorských mystikov. Sv. Bonaventura zasa svojimi mystickými dielami vplýval na ďalších františkánskych mystikov (mystický obsah majú napr. aj básnické skladby Jacoponeho da Todi), na neskoršiu nizozemskú mystiku i na španielsku mystiku v 16. storočí. Dominikánska mystika. Mystika, ktorá sa rozvíjala v reholi sv. Dominika, mala predovšetkým špekulatívny charakter. Neobyčajne hodnotné mystické myšlienky nachádzame vo viacerých spisoch sv. A l b e r t a V e ľ k é h o , najmä v komentári k dielu Pseudodionýza a v eucharistických monografiách. Sv. Tomáš A k v i n s k ý vo svojom spise "De vitá spiritali" i v druhej časti svojho hlavného diela "Summa theologica" podáva teóriu kresťanskej dokonalosti, v ktorej sa činný život (vitá activa) snúbi s kontemplatívnym (vitá contem-plativa). Anjelský doktor mocne vplýval na rozvoj španielskej mystiky 16.storočia .
- 148 Stredoveká mystika predstavuje pozoruhodný vzlet ľudského ducha, kt_r_ry sa neuspokojil suchým rozumovým poznávaním pravdy, ale povzniesol ss k vyššej zižrosti a k večnej pravde. £tredoveky~Tplrituslizz:us bol spojený s vr.dtorr.c-; túžbcú~Tudske j vôle, ktorú nemôže trvalé a dokonale uspokojiť nijaké ohraničené dobro, ale vie ju nasýtiť len dobro nekonečné.
§4.
Ľ u d o v é
(masové)
h e r e t i c k é
h n u t i a
Albigénci. Vo vrcholnom stredoveku sa rozšírili v niektorých európskych krajinách bludné náuky, ktoré nadobudli charakter masového hnutia. Do severnej Itálie a južného Francúzska prenikol nebezpečný blud, ktorého stúpenci napádali dogmatické základy náboženského a cirkevného života. Príslušníci tohto masového hnutia sa nazývali k a t a r i (grécky: katharoi = čistí, z toho-po nemecky Ketzer = kacíri); v južnom Francúzsku dostali pomenovanie a 1 b i g é n-c i , podľa hlavného strediska v Albi. Katari nadväzovali na bludnú náuku b o g o m i l o v , ktorí sa rozšírili v 1 1 . storočí na Balkáne. Bogcmilovia prešli z Bulharska do Sosny i južných častí Uhorska, ba tlačili sa aj do-Byzant skej ríše. Cisár M a n u e 1 I. Komnenos (1143 - 1180) ich prenasledoval, preto odišli na západ. Náuka katarov je v podstate obnovený starý manicheizmus, ktorý mal svojich prívržencov v Arménsku (pauliciéni). Východní cisári potlačili manicheizmus s pauliciénov presídlili do Trákie. Katari hlásali d u a l i z m u s , ktorý uplatňovali v dvojakej forme. Zástancovia absolútneho dualizmu učili, že dobrý boh je stvoriteľom duchovného sveta a zlý boh je pôvodcom hmotného sveta.Účin kovaním Satane sa tieto dva poriadky zmiešali. Sv. Michal a Ježiš Kristus pre mohli démona a obnovili pôvodný poriadok. Stúpenci umierneného dualizmu uzná vali jedného Boha. Pôvodný poriadok, ktorého pôvodcom je Boh, narušil Satan. Démon zviedol anjelov a zaklial ich v podobe duší do ľudského tela. -Oslobodi teľom duší z hmotného tela sa stal Kristus, ktorý však nie je Synom Božím (katari odmietali vieru v najsv. Trojicu), ale anjelom; zdanlivo sa narodil z Márie a žil v ľudskom tele, trpel a zomrel (doketizmus). Pri krste sa v Kristovi usídlil Duch a zostal v ňom až do Kristovho oslávenia, potom zostúpil na apoštolov a veriaci ho dostávajú pri krste. Katari nepoužívali krst vodcu, ale exorcizmus spojený s dotykom knihou evanjelií a vkladaním rúk na krster.ca (consolamentum). Ináč sa katari delili na dve triedy: dokonalých, ktorým krst dával nezhrešiteľnosť, a na jednoduchých veriacich, ktorí mohli dosiahnuť od pustenie hriechov. V domnienke, že smrť uvoľňuje anjelom cestu do neba, nevá hali katari odporúčať samovraždu. Zastávali názor, že ľudské telá nebudú vzkrie sené. Démoni a zatratenci budú na konci sveta úplne zničení. Katari zavrhli svetskú aj cirkevnú vrchnosť. Masové hnutie albigéncov sa značne rozšírilo v južnom Francúzsku. Sv. B e r n a r d a najmä sv. D o m i n i k horlivo pracovali na obrátení albi géncov. Za pontifikátu Inocenta III. sa uskutočnila proti nim križiacka výprava. Ich hnutie však potlačila až inkvizícia.
o
- 149 Valdénci. V južnom Francúzsku sa rýchlo šírilo aj protiklerikálr.e hnutie vsldér.cov. -Meno dostali podľa P e t r a V a l d e s a , ktorý hlásel pozitív ny náboženský ideál, návrat k jednoduchosti a chudobe apoštolských čias v du chu evanjelia. Peter Valdes bol bohatým obchodníkom v Lyor.e. Hoci nen-adobudbl vyššie vzdelanie, mal prirodzenú inteligenciu a živé porozumenie pre duchovný život. Neobyčajný dojení na neho urobil život sv. Alexie, hrdinu zdržanlivosti a chudoby, a čítanie Písma sv., ktoré si dal preložiť do materinského jazyka. Roku H76 rozdal majetok a začal kázať v rodnom kraji. Valdes si čoskoro zisk?; početných stúpencov, ktorí potom neúnavne kázali po mestách a dedinách. Volali ich "lyonskí chudobní". Arcibiskup im zakázal kazateľskú činnosť. Obrátili sa teda na pápeža A l e x a n d r a III. Osobitná komisia prešetrila žiadosť "lyonských chudobných" a zistila u stúpencov Petra Valdesa úplnú neznalosť teológie. Alexander III. im dovolil iba mravokárne kázne, pravda, pod kontro lou kléru. Francúzska hierarchia však valdéncov celkom odmietala. Valdér.ci ss začas riadili podľa úpravy Sv. Stolice, potom však kázali napriek zákazu fran cúzskej cirkevnej vrchnosti. Pápež Lucius III. valdáncov exkomunikoval. ,\.ssrvé hnutie sa však živelne šírilo cfalej a preniklo na Pyrenejský polostrov i do Lomberdie. Peter Valdes spravoval francúzsku a lombardskú skupinu, ale cirkev nú organizáciu odmietal. Po jeho smrti si radikálna ľombardská skupina zrieiila osobitnú cirkevnú správu. Valdánci sa rozdeľovali na dokonalých (perfecti), majstrov a majsterky, kazateľov a veriacich (credentes), stúpencov učenia, s na nedokonalých (imperfecti), priaznivcov a priateľov hnutia. Veldénci boli priamo zanietení za čítanie Písma sv. Vieroučný systém ne mali, v mnohom sa pridržali katolíckej náuky, ale presadzovali aj isté osobi tosti. Popierali očistec, zásadne boli proti odpustkom, odmietali prísshu, trest smrti a vojenskú službu. Lombardská skupina okrem toho neuznávala orga nizáciu katolíckej cirkvi a zavrhla úradnú bohoslužbu; ponechala len niektoré obrady, ktoré vykonávali laici. Valdénci ostro vystupovali proti pápežovi a nerešpektovali zákonodarnú moc cirkvi. Odmietali úctu k ?. f..árii a svätým, zavrhovali pôst. Neuznávali ani svetskú moc. Štvrtý lateránsky koncil (r. 1215) odsúdil heretické hnutie valdéncov, ktorí neskôr splynuli s albigércami.
§5.
I n k v i z í c i
a^-"1' / p i o" ________
Na prelome 12. a 1j. storočia nadobudlo masové heretické hnutie priamo povážlivé rozmery. Nároky albigéncov a valdjáncov boli čoraz väčšie. Odkláňali sa vždy viac od pravoverného učenia, otvorene vystupovali proti cirkvi a vážne ohrozovali nielen cirkevný, ale aj spoločenský poriadok západného kresťanského sveta. Cirkev nemala naporúdzi primerané prostriedky, aby mohla zahatať živelné napredovanie albigéncov a valdéncov. Nebezpečenstvo masového heretickeho hnutia dosiahlo vrchol a nové žobravé rehole, ktoré mu mohli čeliť, boli iba / v začiatkoch. Za týchto okolností sa začali hľadať účinné DTJiaiJ^leílk.v proti heretikom, v dôsledku čoho vznikla inkvizícia. Dogmatický podklad inkvizície. Inkvizícia nesporne patrí medzi najsmut nejšie javy stredoveku. Treba však presne rozlišovať medzi dogmatickým pod kladom stredovekej inkvizície a jej konkrétnou podobou. Cirkev má nesporne
- í 50 prévo i povinnosť starať sa o čist o t u viery a chrániť svojich členov v otázkach viery a rtrsavov pred nákazou bludného učenia. Toto je dogmatický poôklsd, ktorý nemôžeme strácať zo zreteľa, kea chceme z hľadiska historického pochopiť špecificky stredovekú podobu inkvizície. Cirkev a.j v období stredoveku uplatňovala prévo s povinncsť^starostlŕv^st^^ o čistotu viery. Forma tejto starostlivosti bola ovplyvnená celkovým náhľadom stredovekého feudálneho systému a v jej kon krétnej podole sa odrazili aj prvky, vychádzajúce z vtedajšieho chápania moci, práva a justície. Vývin inkvizičného zriadenia. V kresťanskom staroveku sa spočiatk_u_používali len duchovné tresty (exkomunikácia, ar.atéma). Situácia sa z.T.enila, kea s& vo 4. stor_očí stalo .sres ŕanstvo št.-tnya náboženstvom. Rímski cisári uplatňovali ako tresty aj vyhnanstvo, konfiškáciu majetku, stratu občianskych práv. Cirkevní otcovia (napr. sv. Augustín) boli p r o t i t r e s t u s m r. ti a popravu Priscilliár.a v Trevíre (za vlády uzurpátora iúaxima) neschválili ani sv. Martin, ani sv. Ambróz, ani pápež sv. Sirícius. V ranoa stredoveku pápež sv. .',. i k u 1 á š I. (658 - 667) v "Odpovediach na otázky -ulharov" odmietol mučenie a poukázal, že tento spôsob trestania je previnenia proti Ložskér.u a ľudskému zákor.u. j 7 období vrcholného stredoveku sa vynorila otázka sko postupovať proti novému heretickému hnutiu, ktoré sa šírilo neobyčajne rýchlo, tíiskupi spočiatku zastávali názor, že jediným správnyn spôsobom boja proti nim je presvedčovanie. Sv. B e r n a r d zdôrazňoval, že "fideš suacenca est, non impcner.ča", a proti neretikom pripustil iba exkomunikáciu a trest uväznenia, Cirkejvné vrchnosti sprvu zachovávali istú zdržanlivosť, noci svetská vrchnosť zakročovala hne3 oc začiatku proti katarom veľmi .prísne. Francúzsky kráľ R ó b e r t II. dal roku 'C22 upáliť v Crlear.se trinásť heretikov, klerikov a leikov. Kea mierny postup biskupov proti katarom nijako nestačil, začali sa ozývať hlasy, že úhlavných nepriateľov cirkvi treba prísnejšie trestať. Pápež A 1 e -x a n d. e r III. poukazoval, že biskupi a kňazi sú povinní (ex oŕficio) sle~č~5VBx~T±nnosť heretikov a zasahovať proti nim kanonickými trestmi. Tretí 1-sterénsky koncil (r. 1 T79") vyzval kresťanských panovníkov, aby dôsledne zachovávali cirkevné nariadenia a presadzoval križiacku výpravu v krajinách, v ktorých sa veľmi rozšírilo heretické hnutie. Pápež L u c i u s III. uzékonil ® postup proti heretikon ("Ad abolendan" zo 4. novembra 1184); biskupom nariadil použiť proti bludárom prísne tresty (nie však trest smrti!). Pápež I n o c e n t III. vyslovil názor, že b l u d je "laesio Iv.aiestatis Divinee" (za "lsesio maiestatis" cisára bol v Rímskej ríši trest smrti). Proti albigéncom vyhlásilInocent križiacku výpravu. V legislatúre Inocenta III. sa však medzi trestmi, používanými proti bludárom, nej£v^d^a^r^s^_smr_ti. Štvrtý loteránsky koncil (r. 1215) upresnil postup proti heretikom. Osoby podozrivé z nerezy, ktoré sa nevedia dostatočne obhájiť, nariadil snem potre- ^J stať exkomunikáciou a po roku pokladať za heretikov. Neústupní heretici mali byťjodovzdaní svetskéj_moc_i^ (klerici až po degradovaní). Majetok postihnutých prepadol konfiškácii, keä iško o klerikov, pripadal cirkvi. Všeobecný snem cíalej zaviazal panovníkov prísahou, že budú brániť čistotu viery vo svojich krajinách a podozrivá osoby vypovedia.
Upálenie bludárov prvý raz oficiálne nariadil roku 1 1 9 7 kráľ F e t e r II. Aragónsky, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že heretici sú verejnými nepriateľmi štátu. Jeho príkled nasledoval F r i t í r i c h II.a zaviedol roku 1224 v Itálii proti bludárom trest smrti alebo vyrezanie jazyka (podľa predpisov barbarského práva germánskeho). Fridrich II. mal ne zreteli aj po litické ciele, najmä v lombardských mestách, ktoré chcel pokoriť. Zákony Fridrichs II. sa neobjavili ani v "Compilatio quir.ta" ani v zbierke dekretalov nápeža Gregora IX. , „ ,-•, / dgf) Za pontifikátu Gregora IX. bola zriadená p á p e ž s k é i n k v i z í c i a ; predtým už existovala inkvizícia biskupská (od ,r. 1184). Inkvizičný súd mal vyhľadať heretikov (lat. inquirere = vyhľadávať), vyšetriť ich a ne ústupných odovzdať svetskej moci. Gregor IX. neprenechaj, pátranie po heretikoch svetským úradníkom, ale ] ziTôžl"ľ"úrad''pape££ky£irj£ikvizítorov.l Biskupská inkvi zícia tým nebola zrušená,- len ustúpila do úzadia a pápežskými inkvizítormi boli poväčšine členovia žobravých reholi. Inkvizícia prebiehala v duchu stredovekých súdov. Inkvizítor asi predcvšetkým povinnosť preavolať k súdu všetky osoby podozrivé z herézy. r'.ea obža lovaný uznal vinu, inkvizičný súd mu uložil kajúce skutky: modlitby, bičovanie, pôst, almužnu, púť; za vážne previnenie potrestal ho väznením. Len neústupných heretikov odovzdal súd svetskej moci. Vypočúvanie obžalovaného sa konalo v prítomnosti inkvizítora, dvoch vzde laných rehoľníkov ("periti") a notára (zapisovateľa). Obžalovaný váek namohol podať násietky čiže excepcie proti osobe sudcu a dostal poradcu, ktorý mu radil, aby sa priznal. V 13. storočí niektoré italské mestá neuplatňovali prísne opatrenia proti heretikom; poväčšine ich vypovedali zo svojho kruhu. V Nemecku platili zákony Fridricha II. Inkvizičná súdy sa konali hlavne v južnom Francúzsku, kde potlačili masová heretické hnutie. Inkvizícia bola nesporne odrazom celkových pomerov na konci 12. a v prvej polovici 13- storočia. Cirkev však nevyhlásila inkvizíciu za podstatnú súčasť svojej disciplíny. Iniciatíva vyšla od svetských panovníkov z obavy pred sna hami sektárov reformovať feudálny poriadok. Z hľadiska správneho pomeru medzi prostriedkami a cieľom, ktorý sledovali inkvizičné procesy, najmä keŽ prihliadame na zásady milosrdenstva a lásky, musíme stredovekú inkvizíciu odsúdiť. Inkvizícia chcela potlačiť duchovno-naboženské hnutia materiálnymi, násilnými prostriedkami, preto jej spôsoby ni jako nemožno schvaľovať. , ,
Jí'c- { -13-
1 ,. ,.*- I
'- ,
■'■ § 6.
,,
R o m á n s k e
I
i
u m e n i e
Ag , , ; , > -. j
Západoeurópske umenie 11. až 13. storočia nazývame románskym. Vo východ nej Európe sa naáalej uplatňovalo byzantské umenie. Nemožno povedať, že ro mánske umenie bolo výhradne dielom románskych národov či krajín. Na jeho vý vine mali podiel Germéni, Slovania i cfalšie národy, žijúce v západnej a stred nej Európe, Románske umenie teda nenadobudlo črty jedného národa ani nebolo
- 173 -
ľudská, lež božské. Kto sa však protiví tejto moci, protiví sa Božieru poriad ku. V závere obsiahlej buly Bonifác VIII. vyhlásil, že "pre každá:.c Človeka je pre spári nevyhnutné, aby bol podriadený na jvyššieir.u rímskemu pastierovi ".Vy hlásenie Bonifáca VIII. je správne v tom znysle, že pápež je Krisíovýr- námest níkom a že sú mu podriadení všetci kresťania v duchovných veciach, teda ej kresťanskí panovníci. V danej historickej súvislosti vrak 'rcohle Bonifácova konklúzia vzbudiť zdanie, že si pápež nárokuje vládnu moc nad Francúzskom. Filip Krásny využil pápežovu neprezieravosť. Tváril sa, že ho Bonifác na padol. Začal vyvíjať všemožné úsilie o jeho zosadenie. Na zhromaždení francúz skych stavov v prítomnosti samotného kráľa boli prednesené ťažké, no vonkoncom nepodložené obvinenie proti Bonifácovi VIII. (napr. bludárstvo, sir.o'nia, smil stvo). Zhromaždenie sa v dôsledku obžaloby dovolávalo všeobecného snemu,ktorý by mal Bonifáca odsúdiť. Anagni. Francúzsky kráľ sa nakoniec rozhodol, že spor s pápežom vyrieši násilím. Do Itálie vyslal svojho kancelára V i l i a m a z N o g a r e t u. Bonifác VIII. sa práve zdržiaval vo svojom letnom sídle v Anagni. Netušil, že sa na neho pripravuje atentát. Písal novú bulu, ktorou chcel dňa 8. septembra 1303 exkomunikovať a zosadiť francúzskeho panovníka Filipa Krásneho. Nogaret však deň predtým prepadol spolu so Sciarom Colonnom a 600 ozbrojencami nechrá nené mesto. Ozbrojenci obsadili pápežský palác a Nogaret s Colonnom vymáhali, aby sa Bonifác VIII. zriekol pápežského stolca, dal náhradu Colonnovcom,vydal cirkevný poklad do rúk starších kardinálov a sám zostal vo väzbe. Pápež Bonifác VIII. všetko odmietol a ponúkol vlastný život. Nogaret e Colonna sa nezhodli' v postoji k Bonifácovej ponuke. Colonna nástcjil, aby pápeža previezli do Francúzska, kde by mal byť súdený. Medzitým obyvatelia mesta Anagni sa pridali na stranu Bonifáca VIII., oslobodili ho a votrelcov z pápežského paláca vyhnali. Pápež po atentáte prešiel do Ríma, kde o mesiac zomrel. Atentát na sedemdesiatročného pápeža bol odporným zločinom. Zarážajúca je však skutočnosť, že tento zločin zostal bez trestu. To ukazuje, že postoj európskych panovníkov k náboženstvu sa v porovnaní s náhľadmi vrcholného stre doveku podstatne menil. Udalosť v Anagni znamenala morálnu porážku pápežstva. Na úpadku pápežskej autority mal čiastočne vinu i Bonifác VIII. Jeho cirkevnopolitické opatrenia boli poväčšine neúspešné a mali neblahé dôsledky pre rím sku kuriu. Naproti tomu pápežovo vnutrocirkevné účinkovanie bolo významné. Publikoval "Liber sextus decretalium" a tak doplnil zbierku dekretalov pápeža Gregora IX. Uviedol do poriadku správu rímskej kurie, ätastne zasiahol do rie šenia otázky vzťahov medzi žobravými rehoľami a svetským klérom bulou "Super cathedram" (z 18. februára 1300). Založil v Ríme univerzitu (v júni 1303 .
§2. P r e n e s e n i e
p á p e ž s k e j
r e z i d e n c i e
do A v i g n o n u . V i e n n e n s k ý
k o n c i l
Klement V. (1305 - 1314). Nástupca Bonifáca VIII., pápež bi. B e n e -d i k t XI. (1303 - 13O4J, riadil cirkev iba pol roka. Na rozdiel od Bonifáca bol v rokovaniach s Francúzskom ústupčivý a zmierlivý. Oslobodil od cirkevných trestov Colonnovcov, francúzskeho panovníka Filipa Krásneho i áalších Francúzov (s výnimkou Nogareta). Obratne vedel čeliť nástojčivej požiadavke
- 174 -
Filipa Krásneho, aby koncil odsúdil Bonifáca VIII. Pápež Benedikt XI. zomrel v Perugií, a tak sa kardináli zhromaždili podľa starého zvyku v tomto meste, aby zvolili nového pápeža. Voľba bola ťažká a trvala 11 mesiacov. Kardináli boli rozdelení na dve strany: na italskú, ktorá bránila stanovisko nebohého Bonifáca VIII., a francúzsku, ktorá chcele vyhovieť urazenému Filipovi Krásnemu_a_rodine Colonnovcov. Nakoniec sa kardináli dohodli na neutrálnej osobe. Zvolili arcibiskupa z Bordeaux, kardinála Bertranda de Got, s ktorým súhlasil' aj francúzsky panovník. Kardinál Bertrand bol človekom nestálej povahy;___ značne ovplyvniteľný a veľmi nerozhodný. Je možné, že v tom hrala svoju úlohu aj choroba, pre ktorú sa často uzatváral pred spoločnosťou. Voľbu za pápeža prijal a zvolil si meno Klement V. V konkláve nebol prítomný, do Itálie však neprišiel ani po zvolení a kardinálov pozval na korunováciu do Lyonu. Pri slávnosti (14. novembra 1305; sa v Lyone pod divákmi zrútil múr, pričom zahynuli viaceré významné osobnos-^ti; mnohí v tom videli zlé znamenie. Klement V. spočiatku nechcel preniesť pápežské sídlo do Francúzska.Pápež ský poklad bol bezpečne uložený v Assisi a pépe"ž mal jimyjjl usídliť sa v Itá lii. Predbežne však odchod. JLQ.J3íma.._.odklad_el. Najprv chcel sprostredovať ukon čenie vojny medzi Francúzskom a Anglickom. Uvažoval o zorganizovaní križiackej výpravy a nádejal sa, že sa mu to podarí vo Francúzsku. Konečne sa chcel osob ne stretnúť s francúzskym panovníkom, ktorý naliehal, aby všeobecný snes odsú dil Bonifáca VTII. Pápež sa všemožne usiloval zabrániť procesu nad svojím pred chodcom. Nakoniec obetoval rehoľu templárov, pretože Filip Krásny bažil za jej majetkami. Zrušenie rehole templárov. Templéri sa viackrát Dreslévili pri obrane Sv. Zeme. Hrdinsky bránili poslednú kresťanskú pevnosť na Blízkom východe - Akkcn. Veľmajster templárov po páde Akkonu (r. 1291) prechodne sídlil na Cypre a po tom sa usadil v Paríži. Rytierska rehoľa templárov sa rýchlo rozšírila po Euró pe, najmä vo Francúzsku. Kláštory templárov boli výbornými vojenskými pevnosťa mi, a preto aj bezpečnými trezormi pre úschovu peňazí. Templéri sa čoskcro sta li poprednými bankármi Európy a spravovali financie pápežov, kráľov a veľmožov. Okrem toho rehoľa vlastnila rozsiahle majetky. Disciplína,kláštorov sa začala uvoľňovať a verejná mienka život templárov neposudzovala priaznivo. Podiel na znevažovaní templérov mali židovskí a lombardskí bankári, ktorí žiarlili na ich finančné úspechy, a svetské duchovenstvo, ktoré im závidelo výsady (exempciu). Templárov napokon nepriatelia priamo osočovali. Francúzsky kancelár Viliam__z_NogBrei,.u vybadal, ?e templári disponujú znač nými finančnými prostriedkami, majú rozsiahle majetky a verejná mienka o nich nie je najlepšia. Poradil Filipovi Krásnemu, aby zakročil proti nim. Francúzsky panovník už pri prvom stretnutí s pápežom v Lyone nadhodil otázku zrušenie rehole tenplárov, ale pápež sa vyhol jej riešeniu. Vtedy Nogeret zečel zbierať "obvinenia" proti reholi: templári úôejne už pri vstupe do rehole z&rierajú Krista a pľujú na kríž, odovzdávajú sa sodomskému hriechu a klaňajú sa srodle (akémusi Bafometovi). Filip Krásny pri druhom stretnutí s pápežom v Pcitiers (r. 1307) predložil obželobný spis proti teir.plérom. Klement V. však nepodnikol nič napriek ustavičným urgenciám francúzskeho kráľa. Napokon sa del pápež ob mäkčiť a rozhodol, aby cirkevný súd vyšetril obžalobu proti templérc-. Dúfal, že sa poderí očistiť rytiersku rehoľu cd neuveriteľných obvinení.
- 1.75 -
Dna 13. októbra. 1307 (v noci; zaistili na príkaz kráľa_všetkých templjárov žijúcich vc francúzsku. Pápež proti tomu márne prctestqvsl. Členov rytierskej rehole začali vyšetrovať útrpným právom (36 ich zomrelo pri tortúre) a vynútili od nich priznania. Klement V. požiadal aj iných panovníkov, aby zaviedli vyšetrovanie proti templárom. Filip Krásny odovzdal väznených templárov cirkev nému súdu. Tu však prevažná väčšine odvolala priznania. Pápež zastavil áalšie vyšetrovanie. Na jar 1308 začal Nogaret útočiť priano na pápeža & rozširoval o ňoír. pamflety, v ktorých poukazoval na pápežov nepotizmus, Klement V. nariadil nové súdne vyšetrovanie terr.plárov. Biskupské súdy mali rozhodovať o jednotlivcoch a rozsudok nad nimi mal byť vyhlásený na provinciálnej synode. í.'ed celou reho-ľou mal rozhodnúť pápežský súd (zložený z troch kardinálov) a konečný rozsudok mal vyniesť všeobecný cirkevný snem. Medzi cirkevnými sudcami boli aj prívrženci Filipa Krásneho. Pri vypočúva niach sa znova viacerí templári priznali k obvineniam. Roku 1310 (11. mája) ne provinciálnej synode v Paríži bol vynesený rozsudok nad jednotlivcami: 54 temp lárov a potom ešte áalších 9 bolo upálených napriek tomu, že všetci do posled ného dychu vyhlasovali svoju nevinu. Vienr.enský koncil (pätnásty všeobecný snem, 1311 - 1312/. Pápež Klement V. od roku 1309 sídlil v A v i g n o n e . Všeobecný cirkevný snem, na ktorom mal byť vyhlásený rozsudok nad rytierskou rehoľou templárov, sa zišiel vo Vienne. Pozvaní boli len vybraní cirkevní hodnostári, takže na koncil prišlo cel kove asi 120 patriarchov, arcibiskupov, biskupov a opátov. Z európskych panov níkov bol prítomný len francúzsky kráľ Filip Krásny- Hlavnou úlohou koncilu bolo riešenie otázky templárov. Vystúpenie niektorých členov rytierskej reho le vyústilo do rozhodnej obrany templárov. Pápež vybadal, že sa koncilní otco via prikláňajú k myšlienke obrany rehole templárov, preto sústredil záujem všeobecného snemu na plány novej križiackej výpravy. Filip Krásny sa všek roz hodol pokračovať v útokoch na pápeže Klementa V. Naliehal, aby koncil odsúdil Bonifáca VIII. Prejavil však ochotu ustúpiť od procesu v prípade, že Klement V. zruší reholu templárov. Pápež vedel, že všeobecný snem nevynesie rozsudok nad rytierskou rehoľou, preto využil svoju právomoc e apoštolským nariadením ju zrušil. Zrušenie rytierskej rehole templárov vyhlásil dňa 3. apríla 1312 na druhom verejnom zasadaní koncilu. Majetky templárov pridelil johanitom a iným rytierskym reholiam, no Filip Krásny sa už postaral, aby sa najväčšia časť dostala do jeho rúk. Popravy templárov pokračovali a nakoniec (r. 1314 bol upálený aj veľmajster rehole _Jjakjab_de Molay, ktorý pred.. popravou vyhlásil, Že jeho rehoľní spolub.rat.ia sú nevinní. Zrušenie rytierskej rehole templárov a hromadné popravy jej členov patria k najväčším tragédiám v priebehu cirkevných dejín. Veľkú vinu na nespravodlivom rozhodnutí má Filip Krásny, potom Viliam _z_No£are_t_u, no ani postup KlementaM/. _nemožno ospravedlniť.___ Viennenský koncil vyniesol niekoľko reformných s disciplinárnych uznese-_ní, ktcré^obsahuje "Liber Clementinarum". Snem odsúdil dogmatické články P e t r a J á n a 0 1 i T i h o , inak nadšeného oslavovateľa chudclby, hoci jeho meno výslovne nespomenul. Apoštolská konštitúcia "Exivi de paradiso" volila pri riešení zdĺhavého sporu v reholi sv. Františka z Assisi strednú ces-
- 176 -
tu medzi extrémnymi vetvami (kcnventuéli a spirituéli.. Všeobecný snem však nezaujal stanovisko k dogmatickej stránke otázky úplnej chudoby. Riešenie apoš tolskej konštitúcie neuspokojilo ani jednu stranu. Klement V. zomrel 20. apríla 1314. Pápež zanechal opustený Rím e cirkevné vedenie v nedôstojnej závislosti od Francúzska. V samotnom zbore kardinálov bola väčšina Francúzov....
§3.
A v i g n o n s k í Ľ u d o v í t o m
p á p e ž i
v b o j i
s
B a v o r s k ý m
Po smrti Klementa V. zostal Petrov stolec neobsadený vyše dvoch rokov. Konečne roku 1316 zvolili v Lyone za pápeža kardinála Jakuba Duése, ktorý si dal meno Ján XXII. Pápež Ján XXII. (1316 - 1334) mal energickú povahu, miloval por\sdok,boi priateľom františkánov (viacerých vymenoval zs biskupov). Vynikol ako znamenitý práv_ni_k, ale v teologických ojtájzkach sa tvrdoš_ij_n_e pridŕžal svojich, osobných názorov. V cirkevnej_politike bol dSraznejží, no aj opatrnejší ako Bonifác VIII. _ Bol na j významnejším... pápežom 14»__sjtoročia. Do Itálie nemohol hneá odísť, pretože tam zúrili boje medzi welfmi a gibelinmi. Pápež mal veľkorysý" plán na usporiadanie pomerov v hornej Itálii, Chcel pomeriť welfov a gibelincv a potom utvoriťlcmbardský štát. Proti tomu sa však postavil W\i~t t e o V i s c o n t i v Miláne (r. 1317), za čo bol exkomunikovaný a nad mestom bol vyhlásený interdikt. Pápežský legát kardinál B e r t r a n d z Pougetu mal v Itálii urobiť poriadok (r. 1320). Bertrend však nedisponoval dostatočnou vojenskou silou, a tak viedol vojnu so strieda vým šťastím. Roku 1330 sa vybral do Itálie s vojskom český kráľ Jan Lu x e m b u r s k ý , aby pomohol usporiadať tamojšie pomery. Avšak obidve strany sa postavili proti nemu, takže nemohol získať rozhodné víťazstvo a znechutený sa vrátil do Čiech. Po jeho odchode v hornej Itálii znova prepukli nepokoje. Ján XXII. sa dostal do .konfliktu s C u d o v í t o m B a v o r s k ý m . V nemeckej ríši po smrti H e n r i c h a VII. Luxemburského došlo k rozdvo jenej voľbe. Obidvaja uchádzači, vojvoda tudovít Bavorský i vojvoda Fridrich Rakúsky, požiadali pápeža o rozhodnutie. Ján XXII. prijal apeléciu, ale neroz hodol v prospech žiadneho z kandidátov, a to ani vtedy, ked" iudovít Bavorský zvíťazil (r. 1322) nad Fridrichom v boji pri f/uhldorfe a dosiahol uznanie v celom Nemecku. Pápež stále odkladal korunováciu cisára, ba vymenoval pre hornú Itáliu neapolského kráľa R ó b e r t a za vikára. Nato aj ŕudovít Bavorský ustanovil svojho vikára a do Itálie poslal vojsko na pomoc Milenu proti pápežskému legátovi kardinálovi Bertrandovi z Pougetu. Ľudovít Bavorský okrem toho chránil františkánskych spirituálov pred pápežskými zákrokmi. Ján XXII. predvolal Ľudovíta pred svoj súd do Avignonu a hrozil mu exko munikáciou. Nemecký panovník sa odv_olaI na_knneil. Pápež exkomunikoval Žudovíta v roku 1324. tudovít v tom istom roku odpovedal manifestom v Sacheenheusene, zostavenom v duchu metód Filipa Krásneho, ktorým chcel Jána XXII. vyhlásiť
- 177 -
za heretika a vyvolať proti nemu verejnú mienku. V manifeste nazval pápeža "nepriateľom Krista" a "utláčateľom chudoby". Neuznal pápežovo právo pri roz dvojenej voľbe rozhodnúť sa pre jedného z uchádzačov o cisársku korunu. Na dvore Ľudovíta Bavorského sa zhromaždili odporcovia Jána XXII.: paríž ski profesori Marsilius z Padovy a Ján z Jandunu, äalej Michal Cesena, bývalý generálny minister františkánov, ktorý sa pre otázku chudoby roziíiel s rehoľou, a konečne Angličan Viliam Occam, taktiež františkán. V Sachser.hausene protestovali aj ríäske kniežaťa proti exkomunikácii íudovíta Bavorského a vyhlásili Jána XXII. za heretika. Pápež zasa^vyhlásil nad_celým Nemeckom inter dikt^ Cudovít Bavorský podnikol vojenskú výpravu.do_ Itálie. V ííiláne sa dal korunovať železnou korunou, vo Vatikáne mu položil Sciara Colonna na hlavu ci sársku korunu. V Ríme ustanovil Ľudovít protipápeža Mikuláša V., ktorý však po odchode nemeckého vojska z Itálie vyhľadal v Avignone pápeža Jána XXII. a prosil ho o odpustenie. Ľudovít Bavorský by sa bol tiež rád pokonal s pápežom, ale Ján XXII. zostal neoblomný a zomrel roku 1334 pred usporiadaním sporu. Literárny spor o rozsahu pápežskej moci. V 14. storočí vznikol spor o roz sahu pápežskej moci. Podnet k sporu dal francúzsky kráľ Filip Krásny. Išlo mu 0 teoretické zdôvodnenie toho, čo presadzoval v praxi, teda nezávislosti svet skej moci od duchovnej, prípadne úplného ovládnutia pápežstva. Dominikán J á n G u i d o r t z Paríža (+ r. 1306), kráľovský advokát P i e r r a D .u b o i s (+ po r. 1321) i väčšina Jalších neznámych literátov, medzi nimi pôvodca populárneho spisu "DisDutatio inter clericum et militem", zastávali stanovisko, že kráľovská moc je nezávislá od pápežstva. Zároveň však pouka zovali,- že obidve moci, duchovná i svetská, pochádzajú bezprostredne od Boha. Niektorí autori chceli obmedziť pápežský primát, ale uznávali jeho božský pô vod. J a k u b C a p o c c i z Viterba ( + r. 1308), H e n r i c h . z Cŕemony (+ r. 1312) a A e g i d i u s R o m a n u s (+r. 1316) zastávali ná zory pápeža Bonifáca VIII., že Kristov námestník má plnosť moci v duchovných 1 svetských veciach. Konflikt pápeža Jána XXII. s Ľudovítom Bavorským podnietil áalších auto rov, aby vo svojich spisoch vyjadrili náhľady o rozsahu pápežskej moci. V Ne mecku mali ríšske kniežatá záujem na teoretickom zdôvodnení nezávislosti ci sárstva, prípadne nemeckého kráľovstva od pápežstva. Parížski profesori .V a r -s i 1 i u s z Padovy a J á n z Jandunu, ktorí sa od roku 1326 zdržiavali na dvore Ľudovíta Bavorského, zostavili dielo "Defensor pacis", ktoré už obsahuje tézy, neslýchané v stredoveku. Vprvej časti tohto diela píšu autori o pojme štátu a poukazujú,že všetka moc pochádza z ľudu (mali však na zreteli bohatšie vrstvy, napr. patricijov v italských mestách;. Ľud si volr^vladára a zverj^jnujvýkqnnú jnocj, môže ho však aj trestať, ba pozbaviť vlády. Cirkev môže vladára len pokarhať. Štát má právo obmedzovať osobnú slobodu, môže napr. určiť svojim občanom zamestnanie. Aj pápežstvo je len ľudská ustanovizeň. V priebehu storočí uchvátilo pápežstvo moc, mieša sa aj do polijtjLckých vecí^a narúša pokoj._____________________________________________ 1. druhej časti hovoria autori o vzťahu medzi cirkvou a štátom. Na svete má len svetská moc právo trestať tých, čo neposlúchajú zákony, preto súdy majú byť civilné. Neposlúchnutie božieho zákona potrestá Kristus na druhom svete.Cirkevná moc môže trestať iba vtedy, ke<3 jej ľud dá moc. Aj exkomunikáciu musí schváliť ľud.
- 178 -
Tretiu česť spisu tvoria závery. Záklaďomjyiery _á_e Písmo sv.; vyklsde~ú__ho profesori__a_nie cirkev. Cirkev má byť chudobná a duchovenstvo má disponovať len tým najpotrebnejším. Vladár môže použiť cirkevné majetky na obranu štátu. Duchovných si volí ľud alebo ich menuje povereník ľudu - vladár, ktorý potom kontroluje ich počet, dozerá na ich účinkovanie a nehodných zosedzuje. Vladár vynáša zákony aj vo veciach manželských a rodinných. Najvyššiu moc má všeobecný snem (koncil.). Je to zhromaždenie zástupcov všetkých veriacich (aj laikov, a zvoláva ho vladár. Pápež môže len požiadať o zvolanie koncilu a predsedať na sneme. Koncil rozhoduje o najzávažnejších cirkevných veciach, menuje kardiná lov, volí pápeža. Všeobecný snem môže trestať pápeža, ba môže ho aj zosadiť. Namiesto koncilu však môže proti pápežovi zasiahnuť vladár. Ježiš Kristus ne dal sv. Petrovi väčšiu moc než ostatným apoštolom. Pápe^_Ján_JTXII. vylilési_l roku 1327 Dať viet z diejLa_ parížskych profesorov za bludné. Nepriek odsúdeniu dielo a iďéyTTarsilia z Padovy a Jána z Jendunu pôsobili naäalejj_. Dôsledky sa ukázali v 15. a 16. storočí. Aj reforir.átcri se opierali o hlavné myšlienky tohto diela. Náhľady parížskych profesorov zr.cvg ožili v galikenizme, jozefinizme a febronienizme. Do literárneho sporu o rozsahu pápežskej moci zasiahol V i l i a g C c -c__a_n_ , ktorý tiež hľadel ochranu u Ľudovíta Bavorského a údajne iru pcvedsl: "Ty ma bráň mečom a ja ťa budem brániť perom!" Occem vo vi8cerých svojich spiscch, no hlavne v nedokončenom "Dialógu" a v traktáte "De imperetorum et pcntificum potestate" vyslovil svoje cirkevno-politické názory.Occairove náuke o cirkvi a štáte a o ich vzájomných vzťahoch spočíva na báze slobcdj', t.j. slo body jednotlivcov v cirkvi a štáte a nezávislosti štátu cd pápežstve. !.'a rczdiel od parížskych profesorov však zastával stanovisko, že obidve moci - du chovná a svetská - ea navzájom dopĺňajú, ale ani pápež ani cisár nenejú ebsclútnu moc. Pápežská plné moc je iba"~vo. sfére spásy človeka a vedenia veriacich, a len v prípade, ked" ide o spoločné dobro, môže sa duchovná moc zamiešať do svetských vecí (pctestas indirecta in temporalibus). Ned_pápežom stejí ecclesia universalis, ktorú nemožno stotožniť ani s rímskou, ani s avignonskeu. Všeobecná cirkev je neomylná, jednotlivec, teda a j pápež, sa môže mýliť.Occam nepripisoval koncilu osobitnú úlohu. Pre neho boli poslednými inštanciami Pís mo sv. a rozum. Proti názorom parížskych profesorov 8 Viliama Occeme vystúpili dvaja zá stancovia plnosti pápežskej moci: španielsky františkán Alvarez Peleyo (+ r. 1352) a italský eugustinién Agostino Trionfo (+ r. 1328). A 1 v B r e z na jednej strane otvorene priznal, že v cirkvi sú isté neporiadky, no na druhej strane zdôraznil, že pápežstvo je prameňom všetkej moci, a preto pápež má ne obmedzenú moc nad kniežatami. A g o s t i n o zase vychádzel z konštatovanie, že pápež je zástupcom Boha na zemi,a preto mu pripisoval moc, ktoré je na úrovni s Božou všemohúcnosťou. Pri porovnaní rozdielnych názorov stredovekých autorov na rozsah pápežskej moci nemôžeme si nevšimnúť, že tvorcovia nerozlišujú dogmatický obsah pejcu pá pežstva od jeho konkrétnej podoby7~podn:ienenej špecificky stredovekým cirkevne--poíitickýn postavením pápežov. V neskorom stredoveku začala upadať autorita PéTŕových nástupcov, a tek sa odporcovia plnosti pápežskej moci nazdávali, že aj pápežský primát už zaniká. Obrancovia plnosti pápežskej moci síce správne
- 179 -
vybadali dogmatický omyl protivníkov, ale pod vplyvom stredovekého myslenia boli presvedčení, že pápežský primát môžu obhájiť len vtedy, ked" Kristovmu ná mestníkovi prisúdia absolútnu olno3ť moci. Nesprávne postoje stredovekých auto rov značne ovplyvnili názory nasledujúcich storočí. Benedikt XII. (1334 - 1342;. Nástupcom pápeža Jána XXII. sa stal Benedikt XII., cistercitský mních nábožného života a čistých mravov, u ktorého as ne prejavoval nepotizmus. Pápež Benedikt_XII. uvažoval o návrat_e_do Ríms, Vyslan com rímskeho ľudu dal dokonce prísľub skorého príchodu do Večného mesta. Starší cirkevní historici usudzovali, že pre nepokoje v Itálii ho nemohol splniť. íažko však jednoznačne povedať, či mal vážny úmysel preložiť pápežskú kuriu de Ríma, pretože už v prvých mesiacoch svojho pontifikátu začal v Avignone budovať rozľahlý pápežský palác. Neskôr sem dal preniesť z Večného mesta aj pápežský archív. Benediktovi XII. sa nepodarilo urovnať spor s Cudovítom Bavorakým napriek tomu, že Ľudovítovi vyslanci boli ústupčiví. Pápež bol veľmi vo vleku francúz skeho kráľa F i l i p a VI. a zmierenie pápeža s nemeckou ríšou nevyhovovalo francúzskej politickej línii. Preto íudovítovi vyslanci pri rokovaniach v Avignone nedosiahli úspech. Nato sa v Nemecku ríšske kniežatá, šľachta a najmä mestá odvrátili od pápežskej kurie. V máji 1338 na prvou: ríšskor. dni vo Frankfurte v slávnostnom manifeste "Fidem catholicam" vyhlásili účastníci, že cisárska r.oc' je bezprostredne od Boha a nie od pápeža. V tom istor roku ríšske kniežetá v Rense pri Koblenci proklenoveli, že cisár, zvolený väčšinou hlasov, nepotrebuje nijaká potvrdenie, pretože má moc priamo od Boha. Stredoveké oápežstvo átratilo tak jednu zo svojic'. najzávažnejších politických prerogatív. Klement VI. (1342 - 1352/. Patril k neobyčajne vzdelaným r.ucon svojej do by; nejmä na štúdiách v Paríži získal široký rozhľad.' Vynikol ej ako plodný spisovateľ a výborný rečník. Vyznačoval sa_však_sj_lným francúzskym cítením. Za jeho pontifikátu návrat do Ríma vôbec neprichádzal do úvahy. Pápež Klement VT. kúpil pre cirkevný štát Avignon s územím k nemu priliehajúcim. Starší autori sa domnievali, že Klement VI. v spore s Ludovíto? Bavorským vystupoval neob.ygs.jne ..energicky. Pápežova reč na Zelený štvrtok roku 1343 však tomu nenasvedčuje. Isté je, že bol za "Ľudovítovo zosadenie a zvolenie nového nemeckého panovníka. Roku_l_346 zvolili ríšske kniežatá mladého telentovaného č e s k é h o k r á ľ a K a r o l a (ako cisár Karol IV.;, ktorému sa dostalo v nasledujúcom roku všeobecného uznania; v tom roku totiž zomrel íudovít Bavorský. Dvadsaťročný spor medzi avignonskými pápežmi a Ľudovítom Bavorským a dlhoročný interdikt nad Nemeckom nesporne poškodil obidve strený. Inocent VI. (1352 - 1362). Klementovho nástupcu zvolili v konkláve, na ktorom sa zúčastnilo 25 kardinálov, už na druhý deň. Pozoruhodné však bola v o l e b n á k a p i t u l á c i a , ktorú tu kardináli použili, lebo si tak chceli zabezpečiť vplyv kardinálskeho kolégia na riadenie cirkvi. Uŕ pred zvo lením nového pápeža urobili prísažnú zmluvu, že ten, čo sa spomedzi nich stane pápežom, obmedzí svoju duchovnú moc. Pri biskupských voľbách sa vyskytovali prípady volebnej kapitulácie, no pápež mé v duchovných veciach plnú moc a nemôže ju obmedzovať.
- 180 -
Za pontifikátu Klementa VI. a Inocenta VI. dcstala sa co popredia myšlienka Petrovho nástupcu de ŕ.íir.e. V roku I35C se slávil jubilejný rek a pri tejto príležitosti zástupy pútnikov z rozličných európskych krajín navštívili Večné ir.esto. V období pontifikátu spomenutých pápežov sa stal Rím dejiskom pozoru hodných udalostí. Roku 1347 sa bez krviprelietia zmocnil rímsky notár C o -la d i R i e n_z_q_vlády nad Rímom. Ako "tribún ľudu" vydal rad dekrétov, organizoval súdy, vojsko, financie. Plánoval zjednotenie Itálie a obnovenie rímskeho cisárstva. Po siedmich mesiacoch ho však zosadili a za pontifikátu Inocenta VI. odišiel Cola do Prahy k cisárovi Karolovi IV. Cisár ho poslal k pápežovi do Avigncnu. Roku 1353 sa zmocnil Večného mesta "tribún" B a r ó n - c e 1 1 i . Nato Inocent VI. vypravil Colu di Rienzs do Ríma, aby bojoval proti Barcncellimu. Rienzo se znova ujal vlády vo Večnom meste, ale pri povstaní ľudu zahynul. V Itálii urobil poriadok pápežský legát - španielsky kardinál E g i -d i o A l b o r n o z , najväčší štátnik 14. storočia, ktorého r>rávcm možno 'pokladať_za druhého zakladateľa Pápežského štátu. Albornoz_ne_z_ne,užil skvelé vojenské víťazstvá; bel veľkorysý voči porazeným. Zaviedol rozumné reformy v správe jednotlivých krejev, primerané ich charakteru, takže zostali v platnosti až do 19. storočia. Váeka kardinálovi Albornczovi mohli pápeži reálne uvažovať o návrate do Ríme. Inocent VI. túžil aspoň navštíviť Večné mesto, no pre chorobu už nemohol uskutočniť svoj plén. Dňa 12. septembra 1362 zomrel v Avignone. BI. Urban V. (1362 - 1370). Po smrti Inocenta VI. zvolili kardináli_be-^ nedi_k^t_íj2skej2o__apáta_ z_ J^aríBeJJLle, nekardinála, za pápe_ž_aj_ prijal meno Urben V. Nový pápež si_ naáalej udržal mníšsky spôsob života, čc malo svoj odraz i na pápežskom dvore. Urben V. sa konečne odhodlal odísť'z Avignonu_a_usadiť se vo Večnom meste. Uvedccil si, že len v Ríme môže pomýšľať na zorganizovanie križiackej výpravy e obnovenie jednoty s Grékmi. Pápeža v rozhodnutí vrátiť sa do Ríme podporoval cisár K a r o l IV., básnik P e t r a r c e a sv. B r i g i t a . Naproti tomu francúzsky kráľ K a r o l V. a kardináli ne súhlasili s jeho odchodom. Jednako Urben V. opustil Avignon 30. apríla 1365 a 16. októbra v tom istom roku vtiahol pod ochranou vojska Karola IV. do Ríma. Pápež korunoval Kerola IV. za cisára. Hneá od začiatku sa stretal Urban v Itálii s rozličnými ťažkosťami. Navyše pápežovi chýbeljLjaiplomaJicjíé skúsenosti a kardinál Albornoz bol už mŕt-£L*~ Roku 1368 vymenoval pápež nových kardinálov: päť Francúzov, jedného Angličana a jedného Itala. Čoskoro nato vypukli v Ríme a vo Viterbe nepokoje. Perugia tiež zaujala voči Urbanovi V. nepriateľský postoj. Pápež sa necítil bezpečný s hoci ho sv. Katarína Sienská, sv. Erigita a Pedro z Aragónska nahovárali, eby zostal vo Večnom meste, rozhodol sa vrátiť do Avignonu. Dna 27.septembra 1370 prijali Urbana V. v Avignone s veľkým nadšením, ale už 19.decembra v tom i store roku nebel medzi živými. Ďalší pobyt pápežov v Avignone bol neudržateľný. Zhodnotenie pobytu pápežov v Avignone. Starší cirkevní historici prirovná vali pobyt pápežov v Avignone k "babylonskému zsjatiu". Pápeži sídlili v Avig none takmer 70 rokov. Kov*ie bádanie priviedlo historikov k novým pohľadom e záverom o tomto období.
- 181 -
Predovšetkým nemožno akceptovať výrazy "vyhnanstvo" či "exil" avignonských pápežov. Avignon mal v stredoveku veľir.i výhodnú polohu a poskytoval pá pežom bezpečnejšie a dôstojnejšie iniesto k pobytu ako Rím, v ktoror ej v prvej polovici 14. storočia vznikali nepokoje a prebiehali zdĺhavé spory medzi dvoma s_t_ranajni. Od roku 1348 bol Avignon s okolie súčasťou Pápežského štátu. Rozľahlý pápežský palác začali budovať za Eenedikta XII. podľa návrhu francúz skych architektov. Vnútorné výzdoba paláca bola poväčšine dielom talianskych rr.ajstrov. Účtovné knihy pápežskej komory dovoľujú nahliadnuť do života ns pá pežskom dvore, ktorý nijako nezaostával za dvormi európskych panovníkov. Avignon napriek výhodnej polohe, jedinečnému okoliu, zdravšiemu podnebiu a pod. sa nemohol dlho udržať ako sídlo pápežo~v. Avignon nestal hroby apoštol~ský_ch__kr.iežat sv._ Petra a Pavla a áalšie hroby kresťanských mučení kov ani tisícročr.ú _.tr_adic_iu_». Pápež je nástupcom sv.Petra, ~p~rvého rímskeho biskupa. Pápež je rímskym biskupom, s preto aj hlavou rírosko-katolícke.i cirkvi, Avignonskí pápeži boli Francúzi. V tom tiež nemožno vidieť enoráliuihlavou Kristovej cirkvi môže byť člen ktoréhokoľvek národa. Vážne nebezpečenstvo však hrozilo pápežstvu z iného hľadiska. Niektorí z avignonských pápežov boli priveľmi závislí od francúzskych kráľov. K tomu pristupovali aj aal~ie okol nosti. Väčšina kardinálov bola francúzskeho pôvodu, Avignon bol obklopený francúzskym územím, a tak sa mohla pápežské kúria za pobytu v Avigncne javiť iným národom ako národné inštitúcia. Kedzi avignonskými pápežmi boli významné osobnosti, ktoré dobre viedli cirkev sv., a kecí sa pápežská kúria vrátila do Ríma, boli tu predpoklady áalšiehe sľubného rozvoja. Očakávaný rozkvet však nenastal, pretože v západnej cirkvi vznikla veľká pápežské schizma.
§4.
V e ľ k é
p á p e ž s k á
s c h i z m a
Návrat pápeža do Ríma. Dna 21. decembre 1370 zvolili kardináli v Avigno-ne za oápeža synovca Klementa VI., ktorý si dal meno G r e g o r XI (1370 -1378). Bol človekom nestálej povahy; veľmi nerozhodný a značne ovplyvniteľný. Závažné problémy chcel riešiť na základe mystických osvietení. Na druhej strane zakročil s neprimeranou prísnosťou proti Milenu a Florencii; použil najmä proti Florencii celý rad cirkevných trestov. Do Itálie vypravil bretón skych žoldierov pod vedením kardinála Ro'berta Ženevského, neskoršieho protipápeža Klementa VII. Pápež Gregor XI. si hneá od začiatku svojho pontifikátu uvedomoval, že sa pápežská kúria bude musieť vrátiť do Ríma. Názory o vplyve sv. K a t a r í n y S i e n s k e j , učiteľky cirkvi, na cirkevnú politiku v sedemdesiatych rokoch 14. storočia sa rozchádzajú. Isté je, že pracovala ako sprostredko vateľke v spore medzi pápežom a Florenciou. V roku 1376 sa tri mesiace zdržia vala v Avignone a nepochybne malé rozhovory s pápežom. Na Gregora XI. mohli vplývať aj listy sv. Ketaríny. Pápež pri riešení otázky návratu pápežskej ku rie do Večného mesta očakával pokyn z neba. Sv. Katarína Sienská vo svojich listoch povzbudzovala Gregora XI., aby neodkladal cestu do Ríma.
- 165 -
Cirkevný snem v Pise. Osobná schôdzka pápežov Benedikta XIII. e Gregora XII. se neuskutočnila. Ani jeden z nich nebol ochotný odstúpiť napriek tomu, že pred zvolením se obidvaja v kcnkléve k tc-mu zaviazali. Preto sa" kardináli obidvoch pápežov roku 14C8 zjednotili a dohodli sa na zvolaní cirkevného sner.a do Pisy. Organizátori rozoslali pozvania na koncil kniežatám, vysokým cir kevným hodnostárom e popredným európskym mestám. Roku 1409 se snem zišiel.Prí tomných bolo 24 kardinálov, štyria patriarchovia, vyše 60 arcibiskupov a bis kupov, vyše 80 opátov, prokurátori vy5e 100 biskupstiev a vyše 200 opátstiev, zástupcovia kniežat a univerzít, generáli veľkých reholí a početní doktori teo lógie a cirkevného práva.Na sneme sa hlasovalo podľa národov (nationaliterj. Cirkevný snem v Pise zosadil obidvoch pápežov ako rušiteľov pokoja v cirkvi e podozrivých z herézy. Potom vychádzajúc z fikcie, že pápežský stolec je uprézdnený, zvolili zjednotené kolégia kardinálov milánskeho arcibiskupa Petra Pilergiho, pôvodom Gréka z Kréty, ako Alexandra V. za pápeža. A l e x a n d e r V. sa usadil v Bologni a dosiahol uznanie zo strany Francúzska,Anglicka a väčšiny nemeckých biskupstiev. Pri Benediktovi XIII. zostali Španielsko, Portugalsko a Škótsko. Pri Gregorovi XII. zostal nemecký kráľ Ruprecht Falcký, delej Ladislav Neapolský a časť Itálie. Pápež Alexander V. zomrel v nasle dujúcom roku. Jeho nástupcom se stal J á n XXTII. Snem v Pise teda neodstrá nil pápežskú schizmu; namiesto dvoch pápežov mala západná cirkev troch.
§5.
K o s t n i c k ý
k o n c i l
Snem v Pise napriek veľkej snahe nedosiahol svoj cieľ. V zložitej situá cii jediná nádej na odstránenie veľkej pápežskej schizmy sa vkladala do nového koncilu. Značný podiel ne_zyolar.í a úspešnom priebehu všeobecného snemu mal uherský panovník Ž i g m u n d (1387'- 1437), ktorého v júni 1411 zvolili za nemeckého kráľa e cisára; hlásil sa k pisanskému pápežovi Jánovi XXIII. _Ján XXIII. podľa smerníc snemu v Pise_ zvolal koncil do Ríma. Po otvorení snemu (14. apríla 1412) nasledovalo niekoľko menších zasadnutí a jedno sláv nostné, na ktorom odsúdili Wyclifove tézy. V júni musel pisanský pápež opustiť Rím a utiahol sa do Florencie. Hľadal pomoc e ochranu u nemeckého kráľa a ci sára Žigmunda. Pri rokovaniach medzi kúriou Jána XXIII. a cisárom ustálili miesto a čas nového koncilu.. Žigmund navrhol, aby sa všeobecný snem konal v Kostnici a bol otvorený 30. októbra alebo 1. novembra 1414. Pápež Ján XXIII. po stretnutí s.cisárom vydal zvolávaciu bulu na koncil do Kostnice.Väaka Žigmundovej diplomacii bola zabezpečené účasť zástupcov veľkých európskych štá tov. Kardináli zasa dosiahli, že Ján XXIII. slávnostne otvoril koncil dňa 5.no vembra 1414. K o s t n i c k ý k o n c i l (šestnásty všeobecný snemy bol najveľko lepejším zhromaždením Západu v neskorom stredoveku. Zúčastnilo sa na ňom 29 kardinálov, 3 patriarchovia, 33 arcibiskupov, vyše 300 biskupov a opátov, ge nerálni predstavení reholí, veľmajstri rytierskych reholí, vysokí cirkevní hod nostári, profesori teológie a cirkevného práva, vyslanci kráľov, kniežat,mest ských štátov i popredných miest. Veľmi početne bol zastúpený laický element, najmä z Nemecka.
- 186 -
Koncil si vytýčil tri základné úlohy: 1) odstrániť pápežské schizmu (causa unicnis), 2) r< 'Isčiť wyclifovskd herézu (ceusa fidei) a 3) uskutočniť rsfcrmu v hlave aúäčTčfh CclFusa reformationis) . Zároveň si určil pracovnú netcdu a rokovací poriadok. Na koncile sa nemalo hlasovať podľa hláv, ale podľa ná rodov, ako to bolo zvykom na stredovekých univerzitách. Utvorených bolo päť národov: italský, francúzsky, anglický, nemecký a kardinálske kolégium.V jed notlivých národoch mali miesto i hlas okrem biskupov aj teolc'govia, karieristi a vyslanci svetských vlád. O d s t r á n e n i e , . pá p .e ž s k-e j s c h i z m y (causa unionis) bolo prvým a najzávažnejším bodom koncilového progreiru. Italsky návrh, aby koncil uznal za pravého pápeža Jána XXIII., sa nestretol so všeobecným súhla som; kardinál P i e r r e d ' A i 1 1 y bol proti nemu. Otcovia koncilu po tom rozhodli, že. majú odstúpiť všetci traja pápeži. Cisár Žigmund podporoval tento návrh. J á n XXIII_í___nJajprv__slévnostne sľúbil, že sa zriekne pápežské ho stolca, keď abdikujúcej ďalší dvaja pápeži. Potom^yjšek v noci z 20. na 21. marca 1415 tajne opustil Kostnicu j2_£c d ochranou rakúskeho vojvodu sa utiahol do Scheffheusenu, odkiaľ prešiel do Freiburgu. DoKostnice poslal list,že kon cil neuznáva. L:nohí účastníci koncilu sa domnievali, že rokovanie stroskotá. Avšak cisár Žigmund vynaložil veľké úsilie, aby sa konciloví otcovia r.eŕózišli. Na 5. zasadnutí (6. apríla 1415) vyhlásilo zhromaždenie otcov, že všeobec ný snem má najvyššiu ECC V cirkvi. Po tomto konštatovaní sa hj.ao.ina upokojila a koncil začal proces proti Jánovi__XXiH. , ktorého na úteku zajali a privied li naspäť aq Kostnice. Až co roku 1419 bol internovaný; nevy pápež ho craíloetil a ponechal v hodnosti kardinála. Pápež G r e g o r XII., deväťdesiatročný starec, upovedomil koncil, že je ochotný odstúpiť, ak sa ním koncil nechá z formálnych dôvodov zvolať. Kon ciloví otcovia súhlasili s Gregorovou podmienkou.Na 14. slávnostnom zasadnutí (4. júla 1415) Gregorov kardinál Ján Dominici zvolal koncil a nato kardinál Carlo Malatesta oznámil abdikáciu pápeža. Gregor XII. po odstúpení dostal ti tul kardinála-biskupe z Porta a zomrel roku 1417, mesiac pred zvolením pápeža Martina V. Knohí v tom videli znamenie, že bol právoplatným pápežom. Avignonský pápež B e n e d i k t XIII. nebol ochotný odstúpiť. Neúnavný cfšé"r~~Žign;und na čele koncilovej delegácie odišiel do Francúzska, ale sni zdĺhavé rokovania v Perpignane nepohli Benedikta k abdikácii. V tom čase uzná vali avignenského pápeža len Španieli. V priebehu dvoch rokov aj Španieli od neho odstúpili (na koncile potom tvorili šiesty národ) a tak na 37. zasadnutí (26. júla 1417) Kostnický_ koncily Benedikta XIII. zosadil. Staručký pápež však zostal v rodinnej pevnosti Peniscola pri Tortose až do svojej smrti (r.1423) a bol presvedčený, že je jediným skutočným nástupcom sv. Petra. Po odstúpení, resp. zosadení všetkých troch pápežov prikročil koncil k v o ľ b e nového pápeža. Voličmi boli nielen kardináli, ale aj zástupcovia šiestich národov. Na 40. zasadnutí všeobecného snemu (30. októbra 1417) bol schválený spôsob pápežskej voľby. K platnosti voľby sa vyžadovala dvojtretinová väčšina hlasov kolégia kardinálov i zástupcov národov. Z konkláve vyšiel ako pápež kardinál Oddo Colonna, ktorý prijal meno V. a r t i a V. Napriek zložitému spôsobu voľby prebiehalo všetko rýchlo s hladko na všeobecnú radosť v koncilovom-meste. Dna 21. novembra 1417 bola slávnostná korunovácia pápeža Marina V. v kostnickom dóme.
- 1S7 -
Ka koncile sa posudzovalo v rámci "causa f idei " jj_če_r.ie '.y.yclifa_jä_Kuse , ako ej otázky prijímania pod obidvoma spôsobmi a usmrtenie tyrana. Všeobecný snem zakázal laický kalich na 13. zasadnutí (15. júna 1415). Do Kostnice prišiel už 3» novembra_I4I4 majster J a n K u s . Pápež Ján XXIII. ho oslobodil od cenzúr a dovolil mu slúžiť sv. omšu. Koncom novembra však Husa zaistili napriek odvolávaniu sa na cisársky ochranný list. Až do úteku pisanského pápeža bol internovaný v dominikánskom kláštore,potom ho kostr.ický biskup poslal na svoj hrad Gottlieben. Na Žigmandovu žiadosť Jana Husa tri razy verejne vypočúvali v r^fektóriu františkánskeho kláštora v prí tomnosti početných cirkevných hodnostárov a teológov. Majster Jen Kus sa brá nil a poukazoval, že mu pripisujú niektoré bludné články, najmä o eucharistii; napriek tomu ho účastníci výsluchu pokladali za stúpenca '.Vyclifovho učenia. Stalo sa tak po odsúdení 45 článkov V.ycliŕovej náuky. Jan Hus odmietol podria diť sa rozhodnutiu Kostnického koncilu. Nepomohlo ani prihováranie sa cisára Žigmunda, ktorý vedel, že majster Jan Hus požíva v Čechách veľké sympatie. Viacerí konciloví otcovia prehovárali Jana Husa, aby zmenil svoje stanovisko. Majster Jan Hus - istotne z ohľadu na svoje dielo v Čechách - nechcel prijať ani miernu, sprostredkujúcu formulu odprisahania, ktorú zostavil kardinál Zabarella. Tým bol jeho osud spečatený. Na 15. zasadnutí Kostnického koncilu (6. júla 1415) padlo posledné rozhodnutie. Ešte v ten istý der. majstra Husa degradovali, odovzdali svetskému ramenu a upálili na hranici v koncilovom mes te. Rok po Kusovej smrti musel vystúpiť na hranicu v Kostnici aj Husov priateľ K i e r o n y m P r a ž s k ý , ktorý priniesol Wyclifove diela z Oxfor-du do Čiech a do Poľska. Kostr.ický koncil venoval pozornosť aj otázke u s m r t e n i e t y r an a . Išlo o problém politického dosahu. Podnet k jeho riešeniu dalo zavražde nie i u d o v í t a O r l e á n s k e h o , brata francúzskeho kráľa Karola VI. ŕudovíta dal v jeseni 1407 odstrániť vojvoda J á n B u r g u n d s k ý . Parížsky majster J á n P a r v u s (Jean Petit) sa zastal Jána Bur gundského v slávnom spise "Justificatio ducis Burgundiae". Spis bol odsúdený na parížskej synode. Burgundský vojvoda sa odvolal k pápežovi Jánovi XXIII., ktorý dal spis Jána Parvusa preskúmať trom kardinálom a nakoniec sa dostala otázka až na Kostnický koncil, kde bola predmetom dlhých diskusií a tyrranicidium bolo odsúdené. Na programe Kostnického koncilu bola napokon otázka r e f o r m y _c í T k v i . V neskorom stredoveku prevládalo presvedčenie, že jednotu cirk-jvi_ môže zabezpečiť jej ^reforma. V 14. a 15. storočí sa pojem všeobecného snemu priamo snúbil s pojmom reformy. Uskutočnenie reformy tvorilo predpoklad aj' pre znovuzjednotenie s gréckou cirkvou. Pod pojmom reformy sa rozumelo obnovenie starého poriadku. Reforma bola potrebná predovšetkým "in capite". Pápež nebol už "servus servorum Dei", ale "dominus dominorum". Podobné situácia bola aj v kardinálskom kolégiu. Na Kostnickom koncile sa až tri komisie vážne zapodievali otázkou reformy cirkvi. Dve z nich pracovali už pred zvolením Martina V., tretiu ustanovili po jeho zvolení. Cisár Žigmund nástojil, aby sa naliehavá otázke reformy riešila čo najskôr. Na 39. zasadnutí (9. októbra 1417) prijal koncil päť reformných dekrétov. Podľa nariadenia dejcrétu "Frequens" sa mal äalší koncil zísť o päť rokov, potom o 7 rokov a äalej každých 10 rokov.Druhý
- 188 -
dekrét mal vyliečiť. _i[e_lš.i.e_schizmy_a__ pr i k.a.z_p_vs 1, že v prípade zdvojenej pápež skej voľby sa musí okamžite zisť koncil. Tretí dekrét zaväzoval Petrovho ná stupcu, 8by po zvolení zložil vyznanie viery. Posledné dva dekréty zakázali pápežovi prekladať prelátov a zrušili niektoré pápežské taxy (prckurácie,spclié); nariadili aj skrátiť vekencie. Na 4C. zasadaní (30. cktótra 1417' íoecifikoval Kostnický koncil viaceré úlohy na roli reformy cirkvi "in carite" a r.b 43. zasadnutí (21. marca 1418) publikoval pod menom pápeže Martina V..BAÔBJR reformných dekrétov. Reformné dekréty úplne neuspokojili túžbu po reforme cirkvi, no koncil aj na tomto poli urobil záslužnú prácu. Význam Kostnického koncilu býval posudzovaný rozlične. Sv. R ó b e r t B e l l a r m i n , učiteľ cirkvi, ho vôbec nezaradil medzi všeobecné snemy. K odmietavému stanovisku, pravda, neviedli sv. Róberta vedecké poznatky, ale čisto apologetické snehy, preto jeho mienku nemožno prijať. V oficiálnom rím skom vydaní "Editio Romana" (z r. 1612) bola vo štvrtom zväzku publikované aj časť dekrétov Kostnického koncilu. Z hľadiska politickej situácie a duchovnej atmosféry neskorého stredoveku treba celý priebeh koncilu v Kostnici pokladať za ekumenický. Jeho dekréty, schválené pápežom Martinom V,, majú všeobecnú zá väznosť.
§6. Z á p o l e n i e
m e d z i
p á p e ž o m
a
k o n c i l o m .
B a z i l e j s k o - f e r r a r s k o - f l o r e n t s k ý
k o n c i l
Martin V. (1417 - 143D. Bol jediným pápežom z rodiny Colcr.ncvcov a Rima nom v pravom zmysle slova. Kardinálom bol od roku 1405 a pôsobil za rímskych pápežov Bonifáca IX., Inocenta VII. a Gregora XII. Kal podiel ne príprave snemu v Pise. Do Kostnice prišiel s pápežom Jánom XXIII. Pracoval vo viacerých koncilových komisiách. Po zvolení za pápeža prevzal vedenie koncilu, ale veno val zvýšenú pozornosť aj zrisácvsniu pápežskej kurie a uzavieraniu konkordátov s jednotlivými národmi. Pápež svojím opatrným a v ústrety vychádzajúcim spôso bom konania dosiahol, že jeho činy nenarážali na väčší odpor. Martinovi V. sa podarilo zachovať značnú časť práv i dôchodkov Sv. Stolice. Potreboval však istú nezávislosť v cirkevno-politickom i politickom zmysle, aby aj necelej mo hol udržať priaznivý stav. Bol presvedčený, že len v Ríme, nie v Avigncne,môže dosiahnuť aspoň relatívnu samostatnosť. Návrat do Večného mesta však sťažovali rozličné prekážky. Cirkevný štát po smrti Bonifáca IX. sa dostal do hlbokej krízy. Martin V. si uvedomil, že nemôže robiť potrebné opatrenia na diaľku, preto sa usiloval čo najskôr zakončiť koncil v Kostnici. Dna 16. mája 1418 opustil koncilové mesto a cestou do Ríme sa zastavil vo viacerých mestách, za ujatý závažnou diplomatickou činnosťou. Do Ríma prišiel až 28. septembra 1420. Aj táto skutočnosť dokazuje, že postavenie nového pápeža bolo ťažké. Martin V. uznal v Itálii kráľovnú Jchanu II., ktorá nastúpila v Neapole po svojom bratovi Ladislavovi. Fcstupne sa mu podarilo usporiadať rczhérar.é pomery v Pápežskom štáte, ktorý oslobodil od vplyvu aragónskeho kráľa. V tomto zmysle pokladali pápeža Martina V. za tretieho zakladateľa Pápežského štátu. Mesto Rím, ktoré sa predtým zmietalo v ustavičných nepokojoch, sa dostalo do pevných rúk Petrovho nástupcu. Fápež Martin V. viedol jedncduchý spôscb 5i-
- 212 -
Devotio r.oierr.s. V ebdcbí neskorého stredoveká sa objavil osobitný smer v duchovnom živote, ktorý súčastníci r.azvali "devotio moderna". Toto hnutie bolo reakciou proti priveľkému ŕoraelizmu vtedajšieho náboženského života v západnej cirkvi, ktorý sa prejavoval prehnanou úctou svätých a ich ostatkov, úporným zháňania sa po odpustkoch a vonkajšími pobožnosťami i ústnymi a-odlitbani . levctie T.cderns naproti tonu najväčší dôraz kládla na vnútornú zbožnosť a na rozjírr.avú modlitbu. Zástancovia nového duchovného smeru usilovne čítali Písmo sv. a spisy sv. Augustína. Boli autormi duchovných rozhovorov, v ktorých sa usilovali jednoduchým spôsobom ooísať svoje duševné mystické zážitky a skú senosti, ľ'cvý smer umožňoval aj priemerným veriaciir, ktorí prejavili dobrú vô ľu, dosiahnuť pokrok n= ceste ku kresťanskej dokonalosti. Zakladateľom nového sir.eru bol G e r h s r d G r o o t e (+ r. 1384), ktorý založil podľa vzoru reholí organizáciu s názvom "clerici et fratres vitee corrmunis". Nové spolo čenstvo združovalo kňazov a kanonikov. Podobné združenie zriedil Grccte aj pre ženy. Žiaci Gerharda Grooteho založili roku 1386 kláštor eugustiniénskych ka nonikov Vi'indesheir. pri Zv.-olle. V 15- storočí stál tento materský kláštor ne čele 86 mužských a početných ženských kláštorov. V kláštore v.lndesheimskej kongregácie na Agr.etenbergu žil tomáš Heraerken, známejší pod menom T o r: á š K e n p e n s k ý (+ r. 1471), ktorému sa pripisuje slávny spis "Imitstio Christi". X novému sm.eru inklinoval aj J e a n G e r s o n (+ r. 1429/, vynika júci učenec, profesor a kancelár parížskej Sorbonny, ktorý sa zúčastnil na Kostnickcm koncile. Spomedzi jeho početných spisov spocenieme aspoň "Theolcgia irystice speculativa et practica" a "Elucidatio mysticee theologiee". Priazniv ci poctili Gersona čestným titulom "doctor christienissimus". V mystike vychá dzal zo spisov sv. rcnaventuru. Autorom početných spisov s horlivým šíriteľom pobožnosti k Fánovzu Srdcu bol belgický kartuzián D i o n y s i u s z Hyckelu (+ r. 1471;.
§ 3 •
P r e d c h o d c o v i a
r e f o r m á c i e
Cd 13. storočia v západnej cirkvi čoraz mocnejšie zaznievalo volanie "ref'orraatio in cepite et in membris". Ľudové hnutie albigéncov a valdéncov, ako aj žobravé rehole sv. Františka z Assisi a sv. Dominika upozorňovali na nalie havú potrebu reformy. V.'yclif a Hus začali šíriť revolučné náhľady o cirkvi. John ľ/yclif. V.'yclif ss narodil okolo roku 1330 neäaleko Yorku, študoval na univerzite v Oxford©, kde potom prednášal ako magister teológie. Vlastnil výnosné benefícia. í.'egíster V.'yclif sa hlásil k extrémnemu realizmu, uplatnil sa predovšetkým na rcli teológie, hlavne biblika. Napísal obsiahle komentáre k Písmu sv, a traktát "De veritate sacrse scripturae". Bol autorom viacerých spisov ("ľe dcminio civino", "De civili dominio", "De officio regis", 'Te ecclesia"), v ktorých sa prejavil ako reformátor. Cirkevná vrchnosť reagovala na ľ.'ycliícve náhľady počnúc od roku 1377- Pá pež Gregor XI»_J|jĽJlojsdovel, aby anglický panovník, biskupi a oxíordská ani~ver~žits zakročili proti magistrovi V.'yclifovi. Anglickí biskupi dosiehli iba čiastočné odvolanie či skôr vyhýbavú interpretáciu 19 Wyclifových článkov.
- 213 -
Členovia žobravých reholí, kancelár oxfordskej univerzity & niektorí univer zitní profesori sa ozvali proti Wyclifovmu spisu "De eucheristie". Roku 1381 vznikli v krajine nepokoje, ale Wycliŕ sa na nich nepodieľal. Centerburský ar cibiskup Courjteney zvolal (r. 1382) provinciálnu synodu do Londýna, na ktorej účastníci označili 24 viet Wyclifovho učenia za čiastočne _bl.udn.é. f.'agister V.'yclif musel opustiť univerzitu a utiahol se ne faru do Lutterv/orthu. Pokračo val však v literárnej činnosti a zostavil dielo "Trialogus". Na predvolanie pápeža Urbana VI. odpovedal nie veľmi skromným prípisom a neskôr aj traktátom "De citationibus frivolis". John Wyclif zomrel roku 1387 v Lutterworthe. Štát aj cirkev energicky vystupovali proti Wycliŕovmu učeniu. Odsúdené boli äalšie tézy, predovšetkým zo spisu "TrialogusJ1. Podľa Wyclifovho mylného náhľadu netvorí Kristovu cirkev hierarchia (kňažstvo; s veriacimi, ale je to neviditeľná spoločnosť predurčených. Pravým pápežom je Kristus. V zmätkoch pá pežskej schizmy nazval Wyclif pápežstvo ustanovizňou Antikrista. Za jediný pra meň viery vyhlásil Písmo sv. Proti ušnej spovedi dôvodil tým, že ju prvotná cirkev nepoužívala. Vo svojich spisoch se postavil proti kňazskému celibátu, kláštorom, odpustkom, proti dcte svätých a relikviám, náboženským obrazom,púťam a ocšiarc za zomrelých (neuznával očistec). V/yclifovo učenie preniklo najme do Čiech, kde sa v druhej polovici 14.sto ročia začali ozývať hlasy proti bohatstviJ~ä~^frivilégiém duchovenstva. Zástan covia reformných ideí boli aj medzi profesormi pražskej univerzity. Náhľady ma gistra Johne Wyclifa našli Teda dobre pripravenú pôdu. V ton čase existovali čulé styky medzi Anglickom e Čechami.Sestra českého panovníka Václava bola vy datá za Richarda II, Na oxfordskej univerzite študovali poslucháči z Čiech.Je povšimnutiahodné, že sa v Čechách zachovalo viac rukopisov V/yclifových diel.. ako_v samotnom Anglicku. Majster Jan Hus. Jan Kus sa narodil okolo roku 1370 jv__Husinci. Pochádzal z chudobnej rodiny. Túžba po kňazskom povolaní, o ktorom mal vznešený názor,' ho priviedla ne štúdiá do Prahy. Me_dzi_jrofesor_mi pražskej univerzity b_oli_j3t_úpenci Wyclifovho učenia, ktorí získali pre názory oxfordského učiteľa aj Husa. Roku 1396 dosiahol Hus titul magistra slobodných jjmení_. Čoskoro nato bol vy svätený za kňaza (r. 1400) e roku 1402 sa stal kazateľom v Betleraskej kaplnke, ktorá bola vyhradená českým návštevníkom. Hus účinkoval v duchu domáceho re formného úsilia, ale inšpiroval sa aj Wyclifovým učením o cirkvi e štáte. Väč šina profesorov pražskej univerzity neskôr zavrhla Wyclifove články, no Hus ej po dosiahnutí titulu bakalára teológie stále viac podliehal jeho dialektike a v prednáškach na pražskej univerzite uviedol niektoré náhľady anglického magis tra. Jan Hus sa spočiatku usiloval dať tieto náhľady do súladu s pravoverným učením. Pražský arcibiskup Z b y n e k Z a ý í c .z Hasenburgu bol úprimne na klonený reformám. Pozýval Husa za synodálneho kazateľa a súhlasil s jeho vystu povaním proti simo'nii, mnohoobročníctvu a neviazanému životu duchovenstva. Vajster Jan Hus_ zachovával celibát a žil mravne bezúhonným Životom. Medzitým však vlna odporu proti Wyclifovmu učeniu značne vzrástla a pražský arcibiskup bol nútený zakročiť proti äalšiemu šíreniu wyclifizmu v Čechách. Arcibiskup nástojil, aby pražská univerzita zavrhla Wyclifovo učenie. Český univerzitný národ sa zišiel 20. mája 1408 a vydal vyhlásenie, že zavrhuje Wyclifove tézy, ak sú
- 214 -
"heretické., mylné a pohoršujúce". Nato arcibiskup kcr.ítatcval r.a syncrte v ľr^he, ž^_v__Ž£-cbjlcJi_'i'ycljjfova náuka r.ena=la živnú p6áu. Vzťahy medzi pražským &reibiskupoa s EBJgjxrin.Hua.ogy-okolo kicrér.c t-a začala zoskupovať mlad.fis radi kálnejšia generácia, sa postupne zhoršili. Jan Hus a jeho mladí priatelia využili priaznivé politické ckclr.csti na posilnenie pozície českého univerzitného národa na pražskom učilišti. Roku 14C8 sa dohodli kardináli rímskej a avigr.cnskej obedier.eie, že odstránia pá pežskú schizmu voľbou nového pápeža na sneme v ?ise. V á c l a v IV. priví tal toto rozhodnutie, pretože rímska kúria uznala nemeckého protikráľa R u -p r e č h ta F a""l c k é h c a tým sa postavila proti Václavovým záujmom. Václav sa nádejal, že spojením s koncilom získa výhodu v zápase proti nemec kému protivníkovi. Potreboval však, aby sa celá česká ríša podriadila r.cvéľr.u pápežovi. Pražský arcibiskup s viacerí profesori na univerzite s& postavili proti jeho požiadavkám. Český univerzitný národ zasa súhlasil s kráľom. Cdpor nemeckých profesorov zlomil K u t n o h o r s k ý d e k r é t (r. 1409), ale po jeho vyhlásení nemeckí profesori a študenti opustili Prahu. Arcibiskup Zbyr.ek sa nakoniec prihlásil k pápežovi Alexanďrovi V., ale naďalej vystupoval proti Šíreniu V.'ycľ i f ovho učenia v Čechžch. Česká reformná strana, zoskupená okolo majstra Kusa, stále útočila proti neviazanému Životu vysokého kléru, ľľe druhej strane sa však pridŕžala kráľa s podporovala svet skú moc aj napriek torru, že na kráľovskom dvere vládli skazené mravy.Pražský arcibiskup pc menších zrážkach s univerzitou ráznejšie vystúpil proti reform nej strane. Del verejne spáliť '.Vyclifove spisy, zakázal kázne v Eetlerskej kaplnke a exkomunikoval Kusa a jeho priateľov. i.'ejster Jan Hus sa odvolal k pápežovi Jánovi XXIII., nástupcovi Alexer.dra V. Vec pridelili kardinálovi Colcnnovi, ktorý podcenil opatrenia pražského arcibiskupa e nepredvolal Kusa do pápežskej kurie. Medzitým arcibiskup Zbyr.ek zomrel a jeho nástupca Albík sa ocitol vo vleku českého kráľovského dvere. Zdalo sa, že rozvírená hladina v Čechách sa úplne upokojí. Roku 1412 priniesli pápežskí legáti do Čiech bulu Jána XXIII., chlesujúcu križiacku výpravu proti Ladislavovi Neapolskému a úplné odpustky pre jej účastníkov a podporovateľov. Vo Wyclifovských kruhoch silnel už dávnejšie od por proti, .odpustkom. Pápežskí legáti vyhlásili bulu pisenského pápeža a zača li udeľovať odpustky. Hus SB otvorene postavil proti nariadeniam pápeža Jána a písal i kázal proti odpustkom. Vtedy nadišiel rozhodujúci obrat v Husovcm osude. Veľké česť duchovenstva, viacerí profesori na univerzite, ktorí odsúdi li Wyclifove tézy, a nakoniec aj Václav IV., prestali Husa podporovať. Kardi nál Brancaccio Kusa exkomunikoval a pohrozil jeho prívržencom exkomunikáciou s interdiktom. Hus sr.usel opustiť Prahu a utiahol sa na vidiek. V exile rozvi nul neúnavnú literárnu Mnnosť ("Postila", "0 svetokupectví", "De sex erroribus" a~ "Ľe ecelesia"). .\e<3šenými kázňami na okolí Kozieho Hrádku a Krekcvce si čoskoro získal pc-ČLet nýf h priateľov a. stúpencov. lajster Jan Hus iíiel na Kostnický koncil, kde bol tri razy verejne vypcčúvený v refektóriu františkánskeho kláštora. Z Husových výpovedí vyplynulo, že si osvojil Vi'yclifovo učenie o cirkviLo jej zriedení a o pápežskom primáte. Aj Hus učil, že cirkev je spoločenstvom Bohom vyvolených ľudí a hlavou cirkvi je sán Kristus. Pápežský primát majster Hus rozhodne popieral. Bol však pre-
- 215 -
svedčený, že jeho náuka je katolícka a bol ochotný ustúpiť len vtedy, keď ho usvedčia z omylov. Neprijal ani sprostredkujúcu formulu kardinála Zafcarellu. Dna 6. júla 1415 bol mej'ster Jan Hus odsúdený e ešte v ten istý deň po pravený. Na hranici sa nahlas modlil: "Ježišu Kriste, Synu Boha Sivého, zmiluj sa nado mnou." Koncilové dekréty zo dňa 6. júla 1415 e 22. februára 1418 defi novali s konečnou platnosťou stanovisko cirkvi k súhrnu Kusových vieroučných odchýlok, ktorý dostal pomenovanie "hus i t i zmu_3j\_ Články, pre ktoré bol Hus odsúdený v Kostnici, nepodávajú ucelený obraz jeho učenia. Kusová náuka o Bohu, o Kristovi, jehc vtelení (aj o Panne Márii) a diele vykúpení8, o ospravedlnení človeka Eožou milosťou, o sv. c~ši e tie? o eschatologii je pravoverné. 0 3viet_ogtj^_go_kánia usudzoval majster Hus r.esprávne, že kňaz len oznamuje penitentovi_ odpustenie hriechov; c__dc_tj2ýLci___s kat„ko_ch. tvrdil s Wyclifom, že vykonané v stave smrteľného hriechu sú hriešne, ľ.'ejväg.Sie odehýlky_oď pravoverného učenia však boli v náuke o cirkvi. Husovo učenie teoreticky vážnejšie neovplyvnilo širšie kruhy, ale iralc praktické dôsledky. Popieranie pápežského primátu a odmietanie učiteľskej auto rity cirkvi tvorilo najdôležitejší ddeový podklad husitizma. Za hlavný prameň viery pokladali husiti Písmo sv. Tradíciu, najmä učenie veľkých učiteľov cirkvi a prvých všeobecných snemov Kus sni husiti nezavrhli úplne. Mocným impulzom husitského hnutia sa stala aj po2iadavka_^l^dĽcJciiifi_ kalicha. V jeho zákaze videli husiti neoprávnené uprednostňovanie duchovenstva, l'.a druhej strane zess uznévar.ie laického kalicha viedlo k rozchodu s oficiálnou cirkvou. Kalich ss stal 'symbolom husitských nárokov: zrovnoprávnenia laikov s klerikmi z uznávania autority biblie.
§4.
H u s i t s k é
V ý p r a v y
h n u t i e
h u s i t o v
v Č e c h á c h .
na S l o v e n s k o
Husitské hnutie v Čechách. Odsúdenie a upálenie majstra Jana Kusa vyvolalo v Čechách búrky nespokojnosti. Pokladalo sa za potupu celého národa. České šľachta poslala do Kostnice na koncil protest proti Husovmu upáleniu.V Čechách vznikli husitské nepokoje. Husovi prívrženci začali zaberať cirkevné majetky, spustošili mnohé kláštory na vidieku a kňazov, ktorí zostali verní starým po riadkom, zahnali. Český kráľ Václav IV. na dôrazné naliehanie Kostnického kon cilu a svojho brata cisára Žigmunda vystúpil proti husitskému hnutiu, ale nara zil na silný odpor v Prahe i na vidieku. Hnutie nadobudlo v Čechách taký prudký spád, že ho už nemohli zastaviť ani vyhrážky ani ústupky. Roku 1419 zomrel Václav IV. a husitské nepokoje vyústili do organizovaných vojen. Na M o r a v e hnutie nenašlo toľko stúpencov ako v Čechách. V morav ských mestách bol nemecký živel veľmi silný a proti husitinsu se otvorene po stavil ej olomoucký biskup J a n Ž e l e z n ý , ktorého potvrdil (14. feb ruára 1418) novozvolený pápež Martin V. Cisár Žigmund si robil po bratovej smrti nárok na českú korunu, ale proti husitskému odporu sa nemohol presadiť. Husiti sa rozišli s oficiálnou cirkvou a postavili sa sj proti Žigmundovi. Nemali však po Husovej smrti jednotné vedenie a čoskoro ss v hnutí utvorilo niekoľko frakcií s rozdielnym náboženským,politickým a sociálnym zamerania.
